1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní menovaného podanom proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/134/2022, z 3. novembra 2022 rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného D. R. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 5T/45/2022, z 10. augusta 2022 bol obvinený D. R. v bode 1/ uznaný za vinného zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm.
3 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l), § 38 ods. 2, ods. 3, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne okresný súd
2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I zo
1 Trestného zákona s poukazom na obzvlášť závažný zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. c), písm. d), ods. 3 písm.
1 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, na výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Ďalej mu uložil
1 písm. a) Trestného zákona aj trest prepadnutia veci - kuchynský nôž o dĺžke 20,5 cm s dĺžkou čepele 10,5 cm a šírkou čepele 2,5 cm a
2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie, ktoré vykoná
1 Trestného zákona ústavnou formou. Okresný súd tiež rozhodol o nárokoch poškodených na náhradu škody. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie len prokurátor a len proti výrokom o treste za skutky pod bodmi 1/ a 2/ v neprospech obvineného. Obvinený odvolanie nepodal. K odvolaniu prokurátora sa vyjadril obvinený tak, že odvolaciemu súdu predložil späťvzatie súhlasu oboch poškodených s trestným stíhaním obvineného za skutok pod bodom 1/. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na podklade odvolania prokurátora rozhodol rozsudkom, sp. zn. 6To/134/2022, z 3. novembra 2022 tak, že
1 písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu za trestný čin pod bodom 2/ a
3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že menovanému uložil
1 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov, za súčasného zaradenia obvineného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia
2 písm. a) Trestného zákona. Proti rozsudku Krajský súd v Trnave podal obvinený D. R. dovolanie s poukazom na dovolací dôvod
1 písm. f) Trestného poriadku. Obžalovaný v dovolaní v podstate uviedol: ,,Poškodená L. Š. dala súhlas na trestné stíhanie obvineného pri výsluchu
2 Trestného poriadku súhlas s trestným stíhaním môže poškodený výslovným vyhlásením vziať kedykoľvek späť, a to až dovtedy, kým sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu.
14 Trestného poriadku trestné konanie je konanie
tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len ´dohoda o vine a treste´) alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej.
14 písm. f) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byt' zastavené, ak je trestné stíhanie podmienené súhlasom poškodeného a nebol súhlas daný, alebo bol vzatý späť. V danej trestnej veci bol súhlas na trestné stíhanie vzatý späť v čase, keď trestné stíhanie nebolo skončené a odvolací súd sa ešte neodobral na záverečnú poradu, preto obvinený navrhol, aby bolo jeho trestné stíhanie vo vzťahu ku skutku č. 1 rozsudku zastavené. Obhajoba si uvedomuje situáciu, ktorá vznikla, ale domnieva sa, že ochrana práv poškodených má prednosť pred záujmom štátu na trestnom stíhaní obvineného a nič poškodeným nezakazuje vziať súhlas na trestné stíhanie späť ani po právoplatnosti výroku o vine obvineného, pretože trestné stíhanie stále pokračovalo, čo je potrebné akceptovať. Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku, č. k. 6T/134/2022-590, z
1 Trestného poriadku.
1 Trestného poriadku je pritom právo vziať súhlas s trestným stíhaním späť (alebo ho dať) viazané práve na osobu, ktorá má právo ako svedok odoprieť výpoveď proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému takouto osobou, ktorá má právo výpoveď odoprieť. Tu vidí obvinený v postupe súdu logický rozpor, ktorý spochybňuje jeho právny záver k možnosti späťvzatia súhlasu poškodenými v danej veci a nesprávny názor súdu, ktorý vníma späťvzatie súhlasu s trestným stíhaním ako postup na ochranu obvineného v trestnom konaní a nie na ochranu poškodených. Obvinený poukazuje napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 3To/20/2021, z 15. marca 2021.
právneho názoru tohto súdu na vzťah bývalého druha a družky, ktorí majú spoločné dieťa, pochádzajúce z tohto vzťahu, nie je možné prihliadať len zo subjektívneho pohľadu rodiča na tento vzťah. Vzťah rodičov maloletého dieťaťa je determinovaný nielen okolnosťami, ktoré viedli k narodeniu dieťaťa, ale aj platným právnym poriadkom ustanovenými právami a povinnosťami rodičov voči maloletému dieťaťu. Na vzťahy rodičov dieťaťa nemožno preto nahliadať tak, že ide výlučne ich súkromný vzťah, nakoľko vzťahy rodičov dieťaťa sú regulované objektívnym právom (právnymi normami) za účelom dosiahnutia záujmu spoločnosti zabezpečiť dieťaťu čo najlepšie podmienky pre jeho všestranný rozvoj. Krajský súd poukázal na to, že právne normy, regulujúce vzťahy rodičov k dieťaťu prostredníctvom objektívneho práva, objektívne nútia rodičov kooperovať, pričom nerozlišujú medzi tým, či rodičia sú, alebo nie sú manželmi. Preto pri posudzovaní vzťahu medzi rodičmi maloletého dieťaťa nemá žiadny formálny a ani materiálny význam to, či rodičia dieťaťa sú manželmi alebo nie. Takto je to i v danom prípade, obe poškodené sa na verejnom zasadnutí 3. novembra 2022 vyjadrili v tomto smere jednoznačne. Poškodená W. R. uviedla, že ´všetko ide cez tie deti, keď vidí, ako tým deti trpia, tak vidí, ako to zasahuje celú jej rodinu´. Poškodená L. Š. na tomto verejnom zasadnutí uviedla, že ujmu z trestného stíhania obvineného pociťuje ako vlastnú preto, lebo to vníma cez deti (vnúčatá), ktoré sa trápia. Poškodený môže byť v dôsledku potrestania páchateľa totiž aj nepriamo postihnutý, pokiaľ by došlo k odsúdeniu páchateľa trestného činu (R 12/1995). Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k situácii, že trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodených, hoci ich súhlas sa
zákona vyžaduje“. Obvinený D. R. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil
1 Trestného poriadku rozsudkom porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvod dovolania opiera, aby
2 Trestného poriadku zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/134/2022-590, z
1 písm. c) Trestného poriadku. V nadväznosti na tieto skutočnosti sa stal výrok súdu o vine D. R. právoplatným. Voči rozsudku bolo podané odvolanie čo do výroku o treste len zo strany prokurátora. Rozhodnutím druhostupňového súdu, t. j. rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/134/2022, z 3. novembra 2022 nedošlo k žiadnej zmene vo vzťahu k vine a trestu za skutok v bode 1/ rozsudku. Možno sa len domnievať, že dovolaním D. R. napáda toto rozhodnutie z dôvodu, že nebol urobený zo strany Krajského súdu v Trnave výrok ohľadom skutku v bode 1/ rozsudku, nakoľko súd neposúdil poškodené v skutku 1/ ako osoby s právo disponovať súhlasom
Trestného zákona.
1 písm. f) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa
zákona vyžaduje. K vyššie uvedenému dôvodu dovolania uvádzam, že druhostupňový súd rešpektujúc práva odsúdeného sa vo svojom rozhodnutí dostatočne a v potrebnom rozsahu vysporiadal s námietkami odsúdeného, pričom s rozhodnutím odvolacieho súdu sa v plnej miere stotožňujem. Okresný súd Trnava ako aj Krajský súd v Trnave bez akýchkoľvek pochybností rozhodli zákonným spôsobom a na základe riadne zisteného skutkového stavu veci (na základe zákonne zabezpečených a vykonaných dôkazoch). Posúdením veci možno dôjsť k jednoznačnému záveru, že v danom prípade nie je naplnený dovolací dôvod
1 písm.
R. a nevyužili právo na odopretie výpovede
Druhostupňový súd však prišiel k záveru, že v danom prípade nebol tento záver správny, a teda, že obe poškodené právom
Trestného poriadku nedisponovali od počiatku, pričom Krajský súd v Trnave svoj názor dostatočným spôsobom odôvodnil a tento právny názor si v plnom rozsahu osvojujem. Právo svedka odoprieť výpoveď v trestnom konaní je konštituované v § 130 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku nasledovne: Právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Ak je obvinených viac a svedok je v uvedenom pomere len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených len vtedy, keď nemožno oddeliť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej sa obvineného, s ktorým je svedok v tomto pomere. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou. Z vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku je aplikáciou elementárneho gramatického výkladu právnych noriem zrejmé, že zákon právo odopretia povinnosti vypovedať svedkovi v trestnom konaní konštruuje ako dve eventuality - odopretie výpovede na základe vzťahu s obvineným (príbuzenského, resp. partnerského) a odopretie výpovede ako extenzívna procesnoprávna reflexia zásady nemo tenetur se ipsum accusare - a síce právo odoprieť vypovedať z dôvodu nebezpečenstva privodenia trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. V prvom prípade má teda právo odoprieť výpoveď ako svedok ten, kto má vypovedať proti obvinenému, ktorý je jeho príbuzným v priamom rade, súrodencom, osvojiteľom, manželom alebo druhom. Už prima facie je zo zadováženého spisového materiálu zrejmé, že ako ani poškodenej W. R. (bývalá manželka obvineného), tak ani poškodenej L. Š. (matka poškodenej W. R.), na základe dôvodu
1 Trestného poriadku neprináležalo právo odoprieť výpoveď vo vzťahu k obvinenému D. R.. Ako uviedla sama poškodená W. R. v rámci svojho výsluchu i pred odvolacím súdom, v čase skutku s obvineným nežila v spoločnej domácnosti a už v tom čase bolo ich manželstvo rozvedené, teda zanikol vzťah manžel - manželka medzi obvineným a poškodenou W. R., z ktorého dôvodu (nakoľko spolu ani nežili v spoločnej domácnosti ako druh a družka) zanikol i dôvod na odopretie výpovede u poškodenej W. R. v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 Trestného poriadku. Nad rámec uvedeného dopĺňam, že poškodená L. Š. by zákonný dôvod na odopretie výpovede
1 Trestného poriadku nemala ani v prípade, ak by medzi jej dcérou (poškodenou W. R.) a obvineným dosiaľ trval manželský vzťah, nakoľko nespadá do taxatívne vymedzenej množiny subjektov týmto právom disponujúcich. Pokiaľ ide o právo odoprieť výpoveď postupom
2 Trestného poriadku, uvádzam, že taktiež poškodená W. R. vo svojej výpovedi pred odvolacím súdom uviedla, že po rozvode s obvineným ich vzťah ochladol, nestretávali sa a komunikovali len nevyhnutné veci. Rovnako poškodená L. Š. sa vyjadrila, že jej vzťah s obvineným po rozvode manželstva s jej dcérou bol ´taký nijaký´, bola nešťastná, lebo má dve dcéry a chcela pre ne len to najlepšie. Z uvedeného nad všetky rozumné pochybnosti vyplýva rezultát už vyššie demonštrovaný, že jednak medzi obvineným a poškodenými neexistuje žiaden vzťah v rovine príbuzenskej, resp. partnerskej, ale možno tiež ustáliť, že by ujmu obvineného nemohli právom pociťovať ako ujmu vlastnú. Na posúdenie oprávnenia
Trestného poriadku nepostačuje výlučne vyhlásenie poškodeného, že by ujmu obvineného pociťoval ako ujmu vlastnú, ale uvedené vyhlásenie musí mať i určitý objektívny základ vyplývajúci práve z kvality vzájomného vzťahu medzi obvineným a poškodeným. Uvedenú kvalitatívnu stránku rodinného či obdobného pomeru medzi obvineným a poškodeným je nutné posudzovať napríklad z toho pohľadu, či uvedené subjekty majú medzi sebou dlhodobé väzby spočívajúce v dlhodobom vzájomnom navštevovaní sa, poskytovaní si pomoci, spoločných záväzkoch či spoločne realizovaných záujmoch, spoločnom bývaní, vo vzájomnej dôvere, ktoré môžu viest' k záveru o citovej angažovanosti poškodeného k obvinenému do takej miery, že by jeho ujmu oprávnene mohol pociťovať ako ujmu vlastnú. (Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/114/2019, z
1 písm. b) s odkazom na ods. 7 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku (viď č. 485 spisu). Je potrebné zdôrazniť, že obvinený pred súdom prvého stupňa za prítomnosti svojho obhajcu vyhlásil, že je vinný zo spáchania obidvoch skutkov a jeho vyhlásenie bolo súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní riadne prijaté. Pred samotným vyhlásením o vine obvinený vzal na vedomie, že súdom prijaté vyhlásenie o vine je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním. Prejavom vôle v podobe vyhlásenia o vine sa obvinený legitímne a bez nátlaku rozhodol, že sa vo svojej podstate vzdáva práva podať odvolanie voči výrokom súdu prvého stupňa týkajúcich sa uznania viny. Zo zápisnice z hlavného pojednávania z 10. augusta 2022 vyplýva, že obvinený sa po porade s obhajcami nevyjadril k opravným prostriedkom, a následne mu lehota na podanie opravného prostriedku márne uplynula. Z predloženého spisu vyplýva a je zrejmé, že proti výrokom o vine nepodala odvolanie žiadna strana konania. V dôsledku toho sa tieto výroky stali právoplatné. Zo spisu tiež vyplýva, že odvolanie proti výrokom o treste podal len prokurátor. Z podaného dovolania vyplýva, že obvinený podal dovolanie proti výroku o vine týkajúcom sa skutku pod bodom 1/.
1) Trestného poriadku „Oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté. Obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného. Generálny prokurátor môže podať dovolanie aj vtedy, ak riadny opravný prostriedok podal obvinený a odvolací súd rozhodol v jeho prospech“. V predmetnej veci rozhodol krajský súd na podklade odvolania prokurátora v neprospech obvineného, keď mu sprísnil trest za skutok pod bodom 2/. Hoci nerozhodol v neprospech obvineného, čo sa týka skutku pod bodom 1/, je zrejmé, že predmetom odvolacieho konania bol prieskum aj výroku o treste týkajúcom sa skutku pod bodom 1/. Najvyšší súd vyložil ustanovenie § 372 ods. 2 Trestného poriadku v prospech obvineného tak, že aj za vyššie opísanej situácie bol oprávnený podať dovolanie, a to najmä preto, že hoci jeho dovolanie smeruje „len“ proti výroku o vine pre skutok 1/, zároveň tak napáda aj výrok o treste týkajúci sa tohto skutku. Na základe uvedeného potom pristúpil najvyšší súd k prieskumu (ne)splnenia dovolacieho dôvodu
1 písm. f) Trestného poriadku.
1 písm. f) Trestného poriadku „Dovolanie možno podať, ak trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného, hoci jeho súhlas sa
zákona vyžaduje“. Túto otázku riešil už krajský súd v rámci dovolacieho konania a dospel k nasledovným záverom: „K nezastaveniu trestného stíhania za skutok 1/ napadnutého rozsudku
1 Tr. por., trestné stíhanie pre trestný čin...... porušovania domovej slobody
zák......., proti tomu, kto je vo vzťahu k poškodenému osobou, voči ktorej by mal poškodený ako svedok právo odoprieť výpoveď, ako aj pre trestný čin opilstva
Trestného zákona, ak inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého z týchto trestných činov, možno začať a v už začatom trestnom stíhaní pokračovať iba so súhlasom poškodeného. Ak je poškodených jedným skutkom niekoľko, stačí súhlas len jedného z nich.
1 Tr. por., právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Ak je obvinených viac a svedok je v uvedenom pomere len k niektorému z nich, má právo odoprieť výpoveď ohľadne iných obvinených len vtedy, keď nemožno oddeliť výpoveď, ktorá sa ich týka, od výpovede týkajúcej sa obvineného, s ktorým je svedok v tomto pomere.
2 Tr. por., svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou. Pokiaľ ide o späťvzatie súhlasu poškodených W. R. a L. Š. s trestným stíhaním obžalovaného za skutok 1/ napadnutého rozsudku v priebehu odvolacieho konania, tieto ich podania považoval krajský súd za právne neúčinné a neprihliadol na ne, nakoľko dospel k záveru, že obe poškodené od počiatku neboli oprávnené trestným stíhaním obžalovaného disponovať. Preto ak nebol potrebný ich súhlas s trestným stíhaním obžalovaného na začiatku trestného konania, nemôžu taký súhlas v neskoršej fáze trestného stíhania obžalovaného právne účinne ani vziať späť. Na tomto konštatovaní nič nemení fakt, že vyšetrovateľ v prípravnom konaní pri výsluchoch oboch poškodených realizovaných po vznesení obvinenia žiadal súhlas s trestným stíhaním obžalovaného, ktorý súhlas obe poškodené udelili, lebo krajský súd nie je viazaný rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní o tom, či svedok (poškodený) mal alebo nemal právo odoprieť výpoveď. Ide o predbežnú otázku
por., ktorú si súd rieši samostatne. Súd po preskúmaní veci môže mať iný názor na dôvodnosť svedkovho rozhodnutia odoprieť výpoveď v prípravnom konaní, preto ani výsluch takéhoto svedka v konaní pred súdom nie je vylúčený (R14/2012). V prípade iných osôb v rodinnom alebo obdobnom vzťahu je nevyhnutné posudzovanie „kvality“ ich vzťahu, ktorú „kvalitu“ zákonodarca určil pomocou intenzity vnímania vzniknutej ujmy, teda či by svedok ujmu spôsobenú obžalovanému právom pociťoval ako vlastnú.
judikatúry treba túto skutočnosť hodnotiť nielen z hľadiska momentálnych vzťahov dotknutých osôb, ale tiež so zreteľom na ďalšie, v konkrétnom prípade reálne existujúce a po dlhší čas trvajúce citové a rodinné, resp. rodinným vzťahom obdobné a pre rodinný život svedka dôležité väzby a vzťahy, ktoré vo svojom súhrne majú podstatný význam pre posúdenie uvedenej otázky (R 11/1995). Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v ustanovení § 130 ods. 2 prvá veta Tr. por., je dôsledkom ústavnej ochrany pred takouto povinnosťou (článok 47 ods. 1 Ústavy SR, resp. článok 37 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd). Táto zásada má prednosť pred dosiahnutím účelu trestného konania v zmysle § 1 Tr. por., a to aj vtedy, ak by v konkrétnej veci mohla viesť k dôkaznej núdzi. Právo odoprieť výpoveď
2 Tr. por. sa ale nemôže vzťahovať na výpoveď svedka ako celok, nemôže byť absolútne (na rozdiel od práva odoprieť výpoveď
1 Tr. por.), najmä z dôvodov poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní a súdom možnosť získať dostatočne potrebné podklady na zistenie, či je hrozba nebezpečenstva trestného stíhania reálna (R 19/2004). Záver vyšetrovateľa o tom, že obe poškodené (bývalá manželka, bývalá svokra) boli oprávnené disponovať trestným stíhaním obžalovaného, resp. že trestné stíhanie obžalovaného bolo podmienené ich súhlasom, nebol správny. Obe poškodené sa po zákonom poučení v prípravnom konaní výslovne vyjadrili, že zákonné právo na odopretie výpovede
por. nevyužívajú, nakoľko zákonný dôvod na odopretie výpovede nemajú. Toto vyplynulo aj z ich výsluchov pred krajským súdom, kde poškodená W. R. potvrdila to, čo uvádzala už v prípravnom konaní, že v čase podania trestného oznámenia jej vzťahy k obžalovanému ako exmanželovi po rozvode výrazne ochladli, komunikovala s ním minimálne len ohľadom spoločných detí, spravidla telefonicky, nenavštevovala sa s ním, ani sa inak nestýkali, vadilo jej, že chodí za deťmi pod vplyvom návykových látok. Ani po skutku sa jej vzťah k obžalovaným nijako nezmenil, len jej je ľúto, že to prišlo až tak ďaleko. Takáto nízka „kvalita vzťahu“ obžalovaného a jeho bývalej manželky obžalovaného W. R.
názoru krajského súdu nemohla zakladať v rozhodnom čase právo na odopretie výpovede
2 Tr. por. z dôvodu, že by poškodená ujmu spôsobenú obžalovanému týmto trestným stíhaním právom pociťovala ako vlastnú, a teda že by mala právo disponovať so súhlasom s trestným stíhaním obžalovaného. O to menej potom takýmto právom mohla v tom čase disponovať bývalá svokra obžalovaného poškodená L. Š., s ktorou obžalovaný od rozvodu v podstate komunikoval iba dva krát a po skutku s ňou nekomunikoval vôbec. V tomto konkrétnom prípade ani fakt, že spoločné deti obžalovaného a poškodenej W. R., resp. vnúčatá poškodenej L. Š., „vnímajú citlivo vzniknutú situáciu, je im to ľúto, nechcú aby bol ich otec dlho vo väzení.“ nie je dôvodom na to, aby krajský súd inak nazeral na nízku kvalitu vzájomného vzťahu obžalovaného a oboch poškodených. Pociťovanie ujmy z trestného stíhania obžalovaného ako vlastnej
názoru krajského súdu nemožno vyvodzovať len z toho, že ich spoločné deti (resp. vnúčatá) odlúčením od obžalovaného trpia, ale je nutné vzájomné vzťahy obžalovaného a oboch poškodených hodnotiť komplexne. Uvedené treba tiež vnímať v kontexte zistení krajského súdu, že iniciatíva zo späťvzatím súhlasu s trestným stíhaním nevzišla z vôle samotných poškodených, ale od obžalovaného, resp. jeho obhajcu, pričom tomu predchádzalo uhradenie nielen majetkovej, ale aj nemajetkovej ujmy uplatnenej poškodenými zo strany rodičov obžalovaného. Dokonca
vyjadrenia poškodenej W. R. s touto iniciatívou (späťvzatím súhlasu) prišli rodičia obžalovaného. Tu možno poukázať na to, že nedáva logiku, aby na jednej strane poškodené najskôr tvrdili, že ujmu spôsobenú obžalovanému týmto trestným stíhaním právom pociťujú ako ujmu vlastnú a na strane druhej žiadali v trestnom konaní úhradu nemajetkovej ujmy zo strany obžalovaného a plnenie od rodičov obžalovaného z tohto titulu aj prijali. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že pokiaľ ide o argument prokurátora, že súhlas s trestným stíhaním možno vziať právne účinne späť len do právoplatnosti výroku o vine rozsudku, tento nie je správny. K právne účinnému späťvzatiu súhlasu s trestným stíhaním môže dôjsť aj v prípade, ak je výrok o vine rozsudku už právoplatný a rieši sa len otázka trestu ako v tomto prípade. Trestné konanie je konanie
tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej (§ 2 ods. 14 Tr. por.). Odsudzujúci rozsudok musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení,
ktorých bol trest uložený, alebo
ktorých bolo od potrestania upustené, a to prípadne s poukazom na prijatú záruku (§ 165 ods. 1 Tr. por.). Konanie o treste je preto súčasťou trestného stíhania, ktoré nemôže pri odsúdení páchateľa skončiť skôr ako sa právoplatne rozhodne o vine a treste (príp. o upustení od potrestania). V dôsledku toho, ak odvolací súd zruší v odsudzujúcom rozsudku iba výrok o treste a vráti vec súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie iba v otázke trestu (výrok o vine nadobudne právoplatnosť), neskončilo tým ešte trestné stíhanie. Ak sa v tomto štádiu konania objaví dôvod, pre ktorý je treba trestné stíhanie zastaviť
1 Tr. por., nie je právoplatný výrok o vine prekážkou pre zastavenie trestného stíhania (obdobne R 18/1975)“. Najvyšší súd si osvojil právne závery krajského súdu ako naprosto správne, a ich odôvodnenie v rozhodnutí za vyčerpávajúce, zrozumiteľné a presvedčivé s tým, že krajský súd nenechal najvyššiemu súdu žiadny priestor na ich doplnenie, či vyprecizovanie. Obvinený - dovolateľ nájde odpovede na všetky svoje otázky, ktoré považuje za sporné už v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a preto najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, bez potreby opakovať to, čo už uviedol odvolací súd. Možno len stručne doplniť a poukázať na ustanovenie § 127 ods. 4 a ods. 5 Trestného zákona (krajský súd ich nespomenul),
ktorých
, znásilnenia
2, sexuálneho násilia
2, sexuálneho zneužívania
2, týrania blízkej osoby a zverenej osoby
, nebezpečného vyhrážania
2, nebezpečného prenasledovania
, nebezpečného elektronického obťažovania
alebo financovania terorizmu
2 rozumie aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nim blízkou osobou
odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti. V predmetnej veci nebol obvinený stíhaný pre taxatívne vymenovaný trestný čin v ods. 5 § 127 Trestného zákon a preto riešenie otázky či išlo o blízke osoby a či bol ich súhlas na trestné stíhanie potrebný spadalo (správne) do režimu ods. 4 § 127 Trestného zákona. Nakoľko sa s týmito skutočnosťami správne vysporiadal krajský súd rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.