Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/35/2024 Identifikačné číslo spisu: 8121011498 Dátum vydania rozhodnutia: 23.10.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku je potrebné uviesť, že v zmysle tohto ustanovenia dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcim ´rovnosť zbraní´ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom, ako žalobcom v trestnom konaní, na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva ´zásadným spôsobom´. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli, okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo Podstatným v tomto prípade je to, že odsúdený bol počas celého súdneho procesu zastúpený advokátom, ktorý sa hlavných pojednávaní aktívne osobne zúčastňoval. Obhajoba v tej dobe obžalovanej osoby bola teda riadne zabezpečená a to plne v súlade s ustanovením § 44 Trestného poriadku a iných, a navyše obhajca v podanom dovolaní neuviedol žiaden dôvod a ani procesnú situáciu, ktorú by bolo možné subsumovať pod dovolací dôvod pod § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku, a teda nie je zrejmé, čo konkrétne má obhajoba na mysli pod pojmom porušenia práva na obhajobu. Obhajca v podanom dovolaní uviedol (okrem zhrnutia záverov a zistení jednotlivých súdov) najmä to, že: - že v konaní pred súdom nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že on si mal zabezpečovať OPL a že je ich užívateľom; - po akú dobu sa mal skutku dopúšťať; - že ich mal prechovávať v dome na Q.V. č. XX (tzv. Stajňa) a - ďalej sa vyjadruje k vykonaným dôkazov a skutočnostiam z nich plynúcich. Uvedené dôvody však podľa môjho názoru, a to aj s poukazom na vyššie uvedené v žiadnom prípade nie je možné podradiť pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
4. c)Trestného poriadku a jedná sa čisto o námietky skutkového charakteru, navyše všetky tieto jeho námietky sú obsahom vykonaného dokazovania a logicky sa premietli aj do odôvodnení oboch rozhodnutí súdov. Navyše ako je zrejmé z napádaných rozhodnutí súdov oboch stupňov, z týchto je možné po ich preskúmaní zistiť, že: - rozsudok Okresného súdu Prešov, z 2. augusta 2022 vyčerpávajúcim spôsobom popisuje skutočnosti, ktoré mal senát tohto súdu za dokázané; skutočnosti, z ktorých pri uznávaní viny vychádzal; detailne popisuje závery vyplývajúce z jednotlivých dôkazov (č. l. 8-17 rozsudku) a vlastné myšlienkové postupy a zistenia súdu (č. l. 17-18 rozsudku), - uznesenie Krajského súdu Prešov, z 13. júna 2023 konštatuje, že prvostupňový súd postupoval v intenciách vykonaného dokazovania ako aj to, že v konaní pred okresným súdom boli vykonané všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú pochybnosti, súd sa v odôvodnení jasne a zrozumiteľne vysporiadal s uplatnenými odvolacími námietkami ohľadom hodnotenia jednotlivých zistení; zaoberal sa aj v dovolaní opätovne uplatnenými námietkami. Z uvedeného je teda zrejmé, že súdy oboch stupňov sa riadne zaoberali v podstate všetkými vtedy známymi námietkami sťažovateľa a tieto aj podrobne vo svojich rozhodnutiach rozobrali.

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku je potrebné uviesť, že námietka odsúdeného v tom smere, že rozhodnutia okresného ako aj krajského súdu sa opierali o výpovede osôb (V. U., N. U., Z. S. a S. K.), ktoré boli vykonané pred vznesením obvinenia, pričom tieto nielen že nemali byť vzaté do úvahy, tieto sa ani nemali nachádzať v spise, nie je dôvodná, a to najmä z toho dôvodu, že súdy takýmto spôsobom neposudzovali výpoveď samotného Ľ.W. N. (čo je v tomto prípade podstatné), ale výpovede iných osôb, ktorých konzistentnosť bola v tomto prípade kľúčová a dokazovaním v podstatných bodoch potvrdená. Tu je potrebné prihliadnuť taktiež aj na uznesenie NS SR, sp zn. 4Tdo/25/2021, zo 16. marca 2022, v zmysle ktorého je možné na hlavnom pojednávaní prečítať výpoveď zadržaného podozrivého a túto zápisnicu aj v konaní pred súdom použiť a prihliadať na ňu. Navyše v danom prípade nebola splnená ani podstatná podmienka v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku, kde Ľ. N. a ani jeho obhajkyňa uvedenú námietku neuplatnili v odvolacom konaní tak, ako to vyžaduje vyššie spomenuté zákonné ustanovenie. Najvyšší súd opakovane judikoval, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb, taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
2. a)až písm.
3. n)Trestného poriadku. Mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie - neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Dovolací súd môže posudzovať len to, či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaní daný a nemenný, aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona, čo bolo v danom prípade splnené.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku je potrebné uviesť, že ako vyplýva napríklad z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tdo/14/2012, z 11. apríla 2012, dovolanie umožňuje oprávneným osobám namietať zásadné porušenie procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, ale nie je tretím opravným prostriedkom. Z tohto dôvodu námietky vzťahujúce sa iba k skutkovým zisteniam nie sú prípustným dôvodom na podanie dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o dovolaní je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Neslúži k revízii a náprave skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba súd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Z obsahu dovolania je zrejmé, že odsúdený namieta hodnotenie dôkazov súdmi prvej a druhej inštancie a tvrdí, že on trestný čin nespáchal, pretože súdy podľa neho nijako nezistili, že on OPL zadovažoval, prechovával a ďalej iným osobám predával. Najvyšší súd Slovenskej republiky však nemôže meniť už ustálené skutkové zistenia. S poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov nie je možné vyvodzovať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku. Ten je daný len v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Konštrukcia a štruktúra jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
3. a)až písm.
4. n)Trestného poriadku, resp. aj § 374 ods. 3 Trestného poriadku stanovuje, že dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej, je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie preto nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
5. i)Trestného poriadku je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Touto formuláciou zákon vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (k tomu poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tdo/21/2007, z 24. júla 2007). Na záver, čo sa týka namietaného údajného nesúladu rozhodnutí súdov s vykonanými skutkovými zisteniami, k tomuto poukazujem na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Tdo/34/2014, z 12. augusta 2014, v zmysle ktorého ani dovolateľom tvrdený extrémny nesúlad právoplatne zisteného skutku s vykonanými dôkazmi nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
6. i)Trestného poriadku. Pochybenia skutkovej povahy v podstatných okolnostiach sú uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, pričom v podanom dovolaní takto učinené nebolo. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považujem vydané uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2To/39/2022, zo 16. júna 2023, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 3T/73/2021, z 2. augusta 2022 ako aj konanie, ktoré im predchádzalo za plne v súlade so zákonom“. Prokurátor navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm.
7. c)Trestného poriadku dovolanie odmietol, alebo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie zamietol. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
8. h)Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na podanie dovolania (§ 369 ods. 2 písm.
9. b)Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že podané dovolanie spĺňa obligatórne náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a dospel k záveru, že dôvody dovolania nie sú splnené. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované podstatne užšie. Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť súdneho rozhodnutia v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna právoplatnosť). Preto sú možnosti podania dovolania - vrátane dovolacích dôvodov - striktne obmedzené, aby sa potenciálne ,,širokým“ uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala v rámci konania pred dovolacím súdom ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako ďalšie odvolanie.

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), c),
3. d)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Tento dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať len vtedy, ak právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom. Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
4. c)Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení (príkladmo viď § 34 a nasl., pokiaľ ide o obvineného, resp. § 44 a nasl. Trestného poriadku, čo sa týka obhajcu a pod.), ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva na obhajobu, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
5. c)Trestného poriadku. Napokon, aj zo samotného gramatického znenia naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. Takýmto zásadným porušením by bolo najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe podľa § 37 Trestného poriadku, ktoré by mohlo mať konkrétny vplyv na vykonanie jednotlivých úkonov trestného konania smerujúcich k vydaniu rozhodnutí procesnej povahy (napr. rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody) alebo meritórneho rozhodnutia. Dôležité sú teda aj konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Obvinený vo vzťahu

§ 371ods.

l písm.

1. c)Trestného poriadku argumentoval tým, že neboli vykonané žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo, že by mal prechovávať v dome na Q. ulici pervitín. Táto argumentácia však nie je dôvodná. Najvyšší súd konštatuje, že odvolací súd sa v uznesení na stranách 22 až 28 dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom, na základe rozsiahleho dokazovania, vysporiadal s argumentáciou obvineného a správne poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej na preukázanie spáchania drogovej trestnej činnosti nie je potrebné aj fyzické zaistenie konkrétnej drogy v prípade, ak ostatné vo veci vykonané dôkazy je možné bezpečne vyhodnotiť tak, že páchateľ tieto mal v dispozícii, držbe a tieto napr. predával (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tdo/40/2021, zo 16. novembra 2021 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/79/2016, zo 14. decembra 2016). Ďalej obvinený namietal, že v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom nebol vykonaný žiadny dôkaz o tom, že by si mal omamné a psychotropné látky zabezpečovať za účelom použitia pre vlastnú spotrebu, a že odvolací súd sa s touto námietkou primerane nevysporiadal. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd ako dovolací orgán nie je oprávnený prehodnocovať skutkové zistenia ani spôsob, akým nižšie súdy vykonané dôkazy hodnotili, pokiaľ sa toto hodnotenie pohybuje v rámci zásad logického uvažovania a nie je v zrejmom rozpore s vykonanými dôkazmi. V predmetnej veci odvolací súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil, že na účely právnej kvalifikácie trestného činu podľa príslušných ustanovení Trestného zákona nie je nevyhnutné podrobne špecifikovať spôsob, mechanizmus alebo osobu, od ktorej mal obvinený omamné a psychotropné látky získavať, ani to, či ich mal používať pre vlastnú spotrebu. Zároveň treba uviesť, že najvyšší súd sa nemôže stotožniť s názorom obvineného, že záver odvolacieho súdu o tom, že obvinený musel mať tieto látky v dispozícii, ak ich predával, je subjektívnym konštatovaním bez dôkazného podkladu. Naopak, uvedený záver odvolacieho súdu a odôvodnenie ako krajský súd k záveru došiel, je plne v súlade s pravidlami logiky a zodpovedá všeobecným zásadám dokazovania, podľa ktorých jednotlivé dôkazy je potrebné vnímať nielen izolovane, ale aj v súhrne, vo vzájomných súvislostiach a v kontexte všetkých okolností prípadu. Vo vzťahu k námietke obvineného, že sa mal skutku dopúšťať v období od 31. decembra 2019 do 28. decembra 2020, najvyšší súd uvádza, že s týmto sa odvolací súd podrobne vysporiadal, keď priznal, že toto obdobie nie je možné presne určiť, avšak zároveň správne zdôraznil, že pre právne posúdenie konania obvineného táto skutočnosť nie je podstatná (viď str. 28-32 uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2To/39/2022, z 13. júna 2023). K námietke obvineného týkajúcej sa rozdielnej koncentrácie omamnej a psychotropnej látky metamfetamín, ktorá bola zaistená u V. U., najvyšší súd uvádza, že odvolací súd sa aj touto otázkou dostatočne zaoberal, a to na stranách 25 až 27 uznesenia, pričom pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov a skutkových záverov, tieto najvyšší súd nemôže skúmať. Nesúhlas obvineného so závermi, ktoré vyplynuli z výpovedí a ostatných dôkazov, nemení nič na skutočnosti, že súdy nižších stupňov dostatočne a logicky odôvodnili skutkový stav. Tvrdenie obvineného, že hodnotenie dôkazov nezodpovedá jeho očakávaniam, nemožno považovať za dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku (ako ani žiaden iný z katalógu dovolacích dôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku). Detailným spôsobom koncipované odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu nepochybne spĺňajú požiadavku zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti, jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom trestného konania a zároveň z nich vyplýva vzťah medzi obsahom vo veci vykonaných dôkazov a deklarovanými skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku ako nedôvodnú.

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
3. g)Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
4. g)Trestného poriadku sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Trestného poriadku), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Obvinený v tejto súvislosti namietal, že zápisnice z výsluchov spoluobžalovaných, ktoré boli vykonané po ich zadržaní, ale pred vznesením obvinenia, nemali byť použité ako dôkaz a nemali byť súčasťou súdneho spisu. Tvrdí, že tieto výpovede nezákonne ovplyvnili proces hodnotenia dôkazov i samotné uznesenie, keďže sa na ne krajský súd v uznesení odvoláva. Možno čiastočne súhlasiť s dovolateľom, že krajský súd nemohol pri hodnotení dôkazov prihliadať aj na výpovede spoluobžalovaných v pozícií zadržaných podozrivých z 28. - 30. decembra 2020 avšak nie preto, že by boli v ďalšom konaní nepoužiteľné ako dôkaz, ale preto že tieto dôkazy neboli na hlavnom pojednávaní a ani na verejnom zasadnutí pred krajským súdom vykonané. V zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku, ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 5 alebo 6, súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Uvedená skutočnosť však nič nemení na správnosti rozhodnutí súdov nižších stupňov, pretože okresný i krajský súd opreli svoje závery o množstvo iných dôkazov a ich odôvodnenia v súhrne (aj bez odkazu krajského súdu na sporné dôkazné prostriedky) sú presvedčivé a jednoznačné, pričom nemožno prehliadnuť, že krajský súd sa zmienil o výpovediach spoluobžalovaných len v rámci reakcie na odvolacie námietky obvineného, a to za účelom vysvetlenia obvineným vytýkaných rozporov, ktoré krajský súd neposúdil ako zásadné (viď. body 9/ a 10/ odvolania obvineného, z 19. septembra 2022 a str. 18-21 uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2To/39/2022, z 13. júna 2023). Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
5. g)Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. Podľa § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu. Ustálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä
4. a)či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
5. b)kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
6. c)závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
7. d)osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
8. e)následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
9. f)príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod. V zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
10. i)Trestného poriadku je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Bezprostredným následkom uplatnenia nesprávnych dovolacích námietok je to, že podané dovolanie je v prevažnej časti len ďalším odvolaním a formulovaním obhajobných tvrdení, s ktorými sa tomu zodpovedajúcim spôsobom vysporiadali riadne a adekvátne už súd prvého stupňa v spojení s odvolacím súdom. Tým je súčasne vylúčená akákoľvek polemika viažuca sa k údajnej nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti dovolaním napadnutého uznesenia [viď úvahy najvyššieho súdu viažuce sa k obvinenému uplatnenému dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
11. c)Trestného poriadku]. Obvinený vo vzťahu

§ 371ods.

l písm.

1. i)Trestného poriadku argumentoval tým, že z vybraných častí uznesenia krajského súdu vyplývajú dôvodné pochybnosti o spáchaní skutku, na základe čoho mala byť porušená zásada in dubio pro reo. Najvyšší súd, po preskúmaní dovolania a uznesenia odvolacieho súdu, konštatuje, že obvineným citované pasáže sa týkajú výlučne otázky (ne)preukázania konkrétneho časového obdobia a intenzity kupovania omamných a psychotropných látok pre posúdenie podmienok pre ukladanie peňažného trestu podľa § 56 Trestného zákona tak, ako to navrhoval krajský prokurátor v odvolaní, nie však otázky samotnej viny obvineného. Obvinený uvedenú časť odôvodnenia krajského súdu účelovo vytrhol z kontextu a nesprávne interpretoval, pričom táto sa vzťahovala na iné, vedľajšie okolnosti a nemá vplyv na závery o jeho vine. Z hľadiska skutkového stavu mali totiž súdy nižších stupňov vinu obvineného za dostatočne preukázanú. Najvyšší súd opakovane poznamenáva, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku. Ak by sa tak stalo, najvyšší súd by neprípustne zasahoval do priebehu dokazovania jeho opätovným prehodnocovaním a iným hodnotením skutkových zistení, ako to učinili súdy nižších stupňov. Pre dovolací súd je tak v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený Ľ. N. spáchal trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného ako zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c),
3. d)Trestného zákona účinného v čase spáchania žalovaného skutku. Použitú právnu kvalifikáciu podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Preto, rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm.
4. i)veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, najvyšší súd uzatvára, že námietky obvineného, a s tým súvisiaca argumentácia, nenapĺňa ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
5. i)Trestného poriadku (ani žiadny iný). S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci obvineného nemožno konštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.