Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4To/1/2023 Identifikačné číslo spisu: 9522100223 Dátum vydania rozhodnutia: 17.09.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Zeleňaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:9522100223.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Dušana Krč - Šeberu v trestnej veci obžalovanej MUDr. C. R.Y., pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona na verejnom zasadnutí konanom 17. septembra 2024 v Bratislave, o odvolaniach obžalovanej MUDr. C. R.Y. a prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, z 25. októbra 2022, sp. zn. 2T/10/2022, takto rozhodol: I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm.
- e)Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku Obžalovanú MUDr. C. R., narodenú XX. G. XXXX v M., trvale bytom H. E. XXX, okres D., u z n á v a v i n n o u , ž e 1/ 29. septembra 2020 v čase približne o 07.38 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a.s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta Mgr. C. R. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme darčekovej tašky s obsahom čokolády a kávy v sklenej nádobe v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že mu predpíše liečebné procedúry, 2/ 22. októbra 2020 v čase približne o 08.24 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a.s., v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta D. M. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok v hotovosti vo výške 20,- Eur v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a to za uvedenie zhoršenia zdravotného stavu do zdravotných záznamov a stanovenia ďalšej kontroly na 17. decembra 2020 pre účely predĺženia práceneschopnosti pacienta D. M., 3/ 4. novembra 2020 v čase približne o 10.00 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a.s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta E. H. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme fľaše alkoholu zn. Captain Morgan v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že mu vypíše lekársku správu pre účely žiadosti na príspevok na vozidlo a zvýšenie invalidity, 4/ 12. novembra 2020 v čase približne o 15.05 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a.s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala od G. D. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme darčekovej tašky obsahujúcej ručne vyrobené umelecké hodiny a nezistenú fľašu s bližšie nezisteným obsahom za to, že jej podpíše dokumenty potvrdzujúce odpracovanie praxe na rehabilitačnom oddelení, ktorú vykonala v presne nezistenej dĺžke, 5/ 26. novembra 2020 v čase približne o 08.27 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta MUDr. C. R. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme bielo-ružovej darčekovej tašky s obsahom fľaše „šampanského“ vína v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že ho ako pacienta zaevidovala s tým, že na tomto základe mu v budúcnosti navrhne kúpeľnú liečbu, a súčasne mu vystavila potvrdenie o lekárskom vyšetrení bez uvedenia dátumu, 6/ 1. decembra 2020 v čase približne o 08.29 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta O. Q. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme kávy v kovovej dóze v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že jej vystaví nález a predpíše rehabilitácie, 7/ 2. decembra 2020 v čase približne o 11.28 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta C. V. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme kávy v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a to za predpísanie liečebných procedúr, 8/ 7. decembra 2020 v čase približne o 10.11 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala od R. G. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona) bez právneho dôvodu úplatok vo forme bonboniéry v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, aby pre jej matku G. I. predpísala prenosný záchod a prídavný zvyšovač na toaletu a vypísala návrh pre revízneho lekára na schválenie prekladacieho chodítka, 9/ 16. decembra 2020 v čase približne o 09.10 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a.s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta Ing. K. H., bez právneho dôvodu, úplatok vo forme vianočnej sviečky a vianočnej kazety čajov v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že jej predpísala liečebné procedúry, 10/ 17. decembra 2020 v čase približne o 09.01 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a.s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta D. M. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok v hotovosti vo výške 20,- Eur v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre účely predĺženia jeho práceneschopnosti, t e d a v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba prijala úplatok, č í m s p á c h a l a pokračovací prečin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona. Za to jej u k l a d á Podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona za použitia § 36 písm.
- j)Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka. Podľa § 49 ods. 1 písm.
- a)Trestného zákona výkon trestu podmienečne o d k l a d á. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 2 (dva) roky. Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona u k l a d á peňažný trest vo výške 1.000,- Eur (slovom tisíc Eur). Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený u s t a n o v u j e náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov. II. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z a m i e t a . Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej tiež „špecializovaný trestný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 25. októbra 2022, sp. zn. 2T/10/2022 uznal obžalovanú MUDr. C. R. vinnou zo zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe že: 1/ dňa 29.09.2020 v čase približne o 07.38 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta Mgr. C. R. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme darčekovej tašky s obsahom čokolády a kávy v sklenej nádobe v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že mu predpíše liečebné procedúry, 2/ dňa 22.10.2020 v čase približne o 08.24 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s., v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta D. M. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok v hotovosti vo výške 20,- Eur v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a to za uvedenie zhoršenia zdravotného stavu do zdravotných záznamov a stanovenia ďalšej kontroly na deň 17.12.2020 pre účely predĺženia práceneschopnosti pacienta D. M., 3/ dňa 04.11.2020 v čase približne o 10.00 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta E. H. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme fľaše alkoholu zn. Captain Morgan v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že mu vypíše lekársku správu pre účely žiadosti na príspevok na vozidlo a zvýšenie invalidity, 4/ dňa 12.11.2020 v čase približne o 15.05 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala od G. D. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme darčekovej tašky obsahujúcej ručne vyrobené umelecké hodiny a nezistenú fľašu s bližšie nezisteným obsahom za to, že jej podpíše dokumenty potvrdzujúce odpracovanie praxe na rehabilitačnom oddelení, ktorú vykonala v presne nezistenej dĺžke, 5/ dňa 26.11.2020 v čase približne o 08.27 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta MUDr. C. R. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme bielo-ružovej darčekovej tašky s obsahom fľaše šampanského vína v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že ho ako pacienta zaevidovala s tým, že na tomto základe mu v budúcnosti navrhne kúpeľnú liečbu, a súčasne mu vystavila potvrdenie o lekárskom vyšetrení bez uvedenia dátumu, 6/ dňa 01.12.2020 v čase približne o 08.29 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta O. Q. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme kávy v kovovej dóze v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že jej vystaví nález a predpíše rehabilitácie, 7/ dňa 02.12.2020 v čase približne o 11.28 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta C. V. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme kávy v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, a to za predpísanie liečebných procedúr, 8/ dňa 07.12.2020 v čase približne o 10.11 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala od R. G. (ktorá bola v samostatnom konaní právoplatne odsúdená za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona) bez právneho dôvodu úplatok vo forme bonboniéry v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, aby pre jej matku G. I. predpísala prenosný záchod a prídavný zvyšovač na toaletu a vypísala návrh pre revízneho lekára na schválenie prekladacieho chodítka, 9/ dňa 16.12.2020 v čase približne o 09.10 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta Ing. K. H. (ktorá bola v samostatnom konaní trestne stíhaná za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona a o jej vine nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté), bez právneho dôvodu, úplatok vo forme vianočnej sviečky a vianočnej kazety čajov v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti za to, že jej predpísala liečebné procedúry, 10/ dňa 17.12.2020 v čase približne o 09.01 hod. v meste D. na R. ulici č. XXX/XX v objekte U. D., a. s. v priestoroch svojej ambulancie, ako primárka rehabilitačného oddelenia, prijala počas lekárskeho vyšetrenia od pacienta D. M. (ktorý bol v samostatnom konaní právoplatne odsúdený za prečin podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona), bez právneho dôvodu, úplatok v hotovosti vo výške 20,- Eur v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre účely predĺženia jeho práceneschopnosti. Za to špecializovaný trestný súd uložil obžalovanej MUDr. C. R. podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona, s použitím § 36 písm.
- j)Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, výkon ktorého jej podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, § 49 ods. 1 písm.
- a)Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 5 (päť) rokov s probačným dohľadom nad jej správaním v skúšobnej dobe a podľa § 51 ods. 2 ods. 4 Trestného zákona jej uložil aj povinnosť spočívajúcu v účasti na hlavných pojednávaniach, až do ich skončenia, v piatich trestných konaniach vedených za trestný čin prijímania úplatku podľa § 329 Trestného zákona. Zároveň súd prvého stupňa podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona uložil obvinenej aj peňažný trest 10.000,- Eur s tým, že podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona jej ustanovil pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali obžalovaná MUDr. C. R., čo do výroku o vine a treste a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“), „len“ čo do výroku o treste odvolania. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaná, prostredníctvom svojho obhajcu, po zrekapitulovaní rozhodnutia súdu prvého stupňa, vyjadrila názor, že výrok o vine napadnutého rozsudku je nezákonný, pretože prokurátor na hlavnom pojednávaní neuniesol dôkazné bremeno a nedokázal, že skutky uvedené v bodoch 1/až 10/ napadnutého rozsudku sa stali. Uviedla ďalej, že vina jej nebola, podľa jej názoru, na hlavnom pojednávaní dokázaná, skutkový záver je nepreskúmateľný a právne svojvoľný, pretože súd prvého stupňa pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vôbec nevzal na zreteľ, že sa jedná o 10 skutkov, pri ktorých je potrebné osobitne skúmať a hodnotiť, či ten - ktorý skutok bol na hlavnom pojednávaní zo strany prokurátora dokázaný s tým, že ku každému skutku bolo vykonávané iné dokazovanie, čo nemožno zhodnotiť spoločne jedným skutkovým záverom a len paušálne konštatovať, že obžalovaná sa dopustila všetkých skutkov tak, ako je uvedené vo výroku o vine. V tejto súvislosti potom obžalovaná poukázala na obsah rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 6To/8/2018 a 6To/5/2015 zaoberajúcich sa a vysvetľujúcich zásadu prezumpcie neviny a namietala, že nebolo jej povinnosťou na hlavnom pojednávaní svoju nevinu dokazovať, stíhaných skutkov sa nedopustila, táto skutočnosť jej nebola vôbec preukázaná a na podklade dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nemožno mimo dôvodnú pochybnosť ustáliť, že skutky 1/ až 10/ sa vôbec stali. Vo vzťahu ku skutkom 1/až 10/, každému zvlášť, odvolateľka poukázala na ustálené skutkové okolnosti, obsah dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a namietala, že jednotlivé ustálené skutkové okolnosti z vykonaného dokazovania nevyplývajú a na ich preukázanie bolo nevyhnutné prečítať príslušnú zdravotnú dokumentáciu s výnimkou skutku 4/, ohľadom ktorého na preukázanie jednotlivých skutkových okolností bolo potrebné prečítať obsah príslušných dokumentov (nešlo o pacientku, ale praktikantku na rehabilitačnom oddelení). V tejto súvislosti poukázala na obsah výpovedí jednotlivých svedkov, ktorí všetci zhodne uviedli, že obžalovanej žiaden úplatok neposkytli, ale išlo o dary s tým, že obžalovaná od nich nikdy nič nežiadala a nikdy a ničím nepodmieňovala poskytnutie zdravotnej starostlivosti a namietala, že výrok o vine je nezákonný aj z dôvodu, že skutky 1/ až 10/ nie sú trestnými činmi, čo znamená, že špecializovaný trestný súd ustálené skutky nesprávne právne posúdil. Odvolateľka zároveň namietala časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorej poskytovanie zdravotnej starostlivosti špecializovaný trestný súd prirovnal k činnostiam v iných oblastiach verejného života (činnosti sudcu, policajta). Takéto odôvodnenie považovala za svojvoľné, izolované a načisto paušálne, nezohľadňujúce skutočnosť, že medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a výkonom štátnej moci je zásadný rozdiel, pretože štátnu moc vykonávajú štátne orgány, ktoré môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), kdežto zdravotnú starostlivosť poskytujú subjekty súkromného práva, ktoré môžu konať všetko, čo nie je zákonom zakázané (článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), pritom žiaden všeobecne záväzný právny predpis nezakazuje obžalovanej ako poskytovateľke zdravotnej starostlivosti prijať dar od svojho pacienta, avšak súd prvého stupňa sa s touto skutočnosťou v dôvodoch svojho rozhodnutia vôbec nevysporiadal, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov preukazujúcich jeho vecnú správnosť a zákonnosť. V tejto súvislosti obžalovaná poukázala na znenie § 44 ods. 2 zákona číslo 577/2004 Z. z. a namietala, že jej ako poskytovateľke zdravotnej starostlivosti je zakázané podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti iným plnením, iný zákaz však z citovaného právneho predpisu nevyplýva, pritom z vykonaného dokazovania je jednoznačne zrejmé, že nikdy poskytnutie zdravotnej starostlivosti nepodmieňovala akýmkoľvek plnením, či darom. Poukazujúc na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ďalej namietala, že právny poriadok Slovenskej republiky jej síce zakazuje podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti darmi, či inými plneniami, avšak nezakazuje jej prijať dar od pacienta, ktorý tak urobil na základe svojho slobodného rozhodnutia. S týmito skutočnosťami (rozdielom medzi subjektami súkromného práva a výkonom štátnej moci štátnymi orgánmi) sa súd prvého stupňa nijakým spôsobom nezaoberal, preto je jeho argumentácia svojvoľná, arbitrárna a nezohľadňuje, že lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je subjektom súkromného práva, ktorý nie je nositeľom štátnej moci a ani verejnej moci, lekár nie je štátnym orgánom, a preto sa naňho článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nevzťahuje, zároveň si súd prvého stupňa odporuje, keď na jednej strane argumentuje, že nie všetky plnenia, na ktoré nie je právny nárok, je možné automaticky považovať za úplatok, avšak na strane druhej, automaticky považuje všetky dary za úplatky konštatujúc, že osoba, ktorá obstaráva veci všeobecného záujmu, nemôže v súvislosti s takouto činnosťou prijímať žiadne pozornosti ani darčeky. Odvolateľka zároveň zdôraznila, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti postupovala vždy v súlade so zákonom („lege artis“), žiadneho zo svojich pacientov nikdy bezdôvodne neuprednostnila na úkor iného pacienta, žiadneho zo svojich pacientov neukrátila v prospech iného pacienta, pričom všetci pacienti dostali rovnakú kvalitu zdravotných služieb s tým, že žiadnym spôsobom nepoškodila ani Slovenskú republiku a ani verejný záujem, keďže všetkým pacientom poskytla všetko, na čo mali nárok, konanie (postup) obžalovanej nebol v ničom protiprávny a v ničom nebol spoločensky škodlivý. Napádanému rozsudku preto obžalovaná vytýkala prílišný formalizmus, čo do právneho posúdenia veci (skutkov 1/ až 10/) s tým, že trestné právo ako prostriedok „ultima ratio“ nemôže byť uplatňované formálne, ale len tam, kde je to skutočne nevyhnutné, pritom obžalovaná nijakým spôsobom neporušila, ani neohrozila článok 40 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého má každý právo na ochranu zdravia, toto právo pacientov obžalovanej bolo zachované a naplnené, avšak súd prvého stupňa nevysvetlil a neodôvodnil (v napadnutom rozhodnutí), v čom by malo byť konanie obžalovanej spoločensky škodlivé a protiprávne. V tejto súvislosti zdôraznila, že za prijatie úplatku nie je možné považovať plnenie prijaté v súvislosti so zabezpečovaním individuálneho záujmu (v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 4Tz/22/2000, 1Toš/5/2007 a na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky I. ÚS 402/08). Odvolateľka ďalej poukázala na skutočnosť, že vždy dodržiavala aj Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (príloha číslo 4 k zákonu číslo 578/2004 Z. z.) a uviedla, že ak vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť výklad konformný s ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami poukazujúc pritom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky I. ÚS 117/07. V tejto súvislosti potom ešte obžalovaná poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a namietala, že bez protislužby korupcia neexistuje, dary v zdravotníctve nemajú automaticky korupčný charakter, lebo takýto charakter majú len dary, ktoré sú podmienené neoprávneným protiplnením s tým, že prejavy vďaky darmi nepatrnej hodnoty sú v rámci dobrých mravov nepochybne akceptovateľné, pritom obžalovaná v prípadoch uvedených pod bodmi 1/ až 10/ napadnutého rozsudku prijala dary ako prejav vďaky, ktoré nijako neovplyvnili poskytovanie zdravotnej starostlivosti, keďže neboli podmienkou jej poskytovania. V ďalšej časti podaného odvolania obžalovaná namietala, že výsluchy svedkov a obrazovo-zvukové záznamy, na podklade ktorých dospel súd prvého stupňa k odsudzujúcemu rozsudku, boli vykonané nezákonným spôsobom. V tejto súvislosti vyjadrila názor, že už v prípravnom konaní došlo k neprípustnej sugescii na svedkov zo strany vyšetrovateľa, keď im počas ich výpovedí prehrával obrazovo-zvukové záznamy, čím neprípustným spôsobom ovplyvnil pamäťové stopy týchto osôb, čo obžalovaná považuje za neprípustné, keďže podľa Trestného poriadku svedok vôbec nemá právo nahliadať do spisu a vyšetrovateľ nemá právo oboznamovať svedka s obsahom vyšetrovacieho spisu, či s obsahom dôkazných prostriedkov, ktoré sa v spise nachádzajú, Trestný poriadok neupravuje postup vyšetrovateľa, v rámci ktorého by mohol oboznamovať svedkov s obsahom dôkazných prostriedkov, niet taktiež žiadneho procesného ustanovenia, ktoré by umožňovalo vyšetrovateľovi prehrávať svedkovi v prípravnom konaní obrazovo-zvukový záznam a pýtať sa ho, kto je na tomto zázname a žiadať svedka, aby sa k nemu podrobne vyjadril s tým, že vyšetrovateľ ako orgán činný v trestnom konaní si nemôže vymýšľať a skúšať nové spôsoby dokazovania, ktoré nemajú oporu v Trestnom poriadku či inom zákone. Za takejto situácie potom svedok, podľa názoru obžalovanej, nevypovedá, čo mu je známe o trestnom čine, ale o tom, čo mu vyšetrovateľ ukázal, pritom svedkovi sa nesmú klásť otázky, v ktorých je obsiahnuté, ako na otázku odpovedať, ďalej otázky klamlivé a ani otázky, ktoré by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z jeho výpovede. Preto obžalovaná považovala výpovede svedkov z prípravného konania za procesne nepoužiteľné a týchto svedkov za diskvalifikovaných z vypočúvania na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ sa vyšetrovateľ v prípravnom konaní pýtal svedkov, kto je na obrazovo-zvukovom zázname, fakticky, v materiálnej rovine, vykonával, podľa názoru obžalovanej, rekogníciu osôb, avšak bez dodržania na ňu sa vzťahujúcich príslušných ustanovení Trestného poriadku, potom, čo svedkom ukázal údajného páchateľa stíhaného trestného činu, pritom navyše rekogníciu osoby na základe fotografií možno vykonať len v prípade, keď iný postup (rekognícia „in natura“) nie je možný. V tejto súvislosti poukázala odvolateľka na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 6To/7/2014 a 4Tdo/12/2008. Postupom vyšetrovateľa v prípravnom konaní bola tak, podľa názoru obžalovanej, narušená vierohodnosť týchto svedkov, ako aj autenticita ich výpovedí, s čím sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, a vôbec nehodnotil, preto je napadnutý rozsudok nezákonný, svojvoľný a nepreskúmateľný, navyše tento obžalovanou napádaný stav (zapríčinený vyšetrovateľom), je nezvratný, keďže pamäť jednotlivých svedkov už nemožno „uviesť do pôvodného stavu“. Obdobne tak, podľa názoru obžalovanej, sú absolútne nezákonné aj obrazovo-zvukové záznamy, ktoré boli podkladom vydania napadnutého rozsudku, a to tak z hľadiska zabezpečenia týchto dôkazov, ako aj spôsobu ich vykonania na hlavnom pojednávaní, keďže súčasťou ich vykonania na hlavnom pojednávaní ani v jednom prípade nebola správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný. Z uvedeného je potom, podľa názoru obžalovanej, zrejmé, že na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný žiaden procesne použiteľný dôkaz preukazujúci vinu obžalovanej. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 1Toš/4/2009, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Matanovič proti Chorvátsku odvolateľka ďalej namietala, že súd prvého stupňa si pred vydaním napadnutého rozsudku neoveril a v rámci dokazovania nezistil, či predmetné obrazovo-zvukové záznamy sú v spise uložené v celosti tak, ako to vyžaduje § 114 ods. 6 v spojení s § 115 ods. 6 Trestného poriadku, pritom na námietku v tomto smere prednesenú obhajcom v jeho záverečnej reči súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nereagoval, len pri jeho ústnom odôvodňovaní uviedol, že v spise sa nachádza prenosný disk, na ktorom je aj adresár označený ako záznam v celistvosti, avšak vykonaný nebol, pretože žiadna zo strán jeho vykonanie nenavrhla a ani špecializovaný trestný súd nepovažoval za potrebné tento dôkaz vykonať. Z tohto dôvodu považovala obžalovaná obrazovo-zvukový záznam za nepoužiteľný ako podklad pre rozhodnutie súdu, navyše napadnuté rozhodnutie je aj v tejto časti pre absenciu dôvodov svojvoľné a nepreskúmateľné. Vo vzťahu k príkazom na použitie informačno-technických prostriedkov obžalovala namietala, že hoci sudca pre prípravné konanie v ich odôvodnení hovorí o MUDr. C. R. ako obvinenej, v tom čase jej nielenže nebolo vznesené obvinenie, ale nebolo dokonca ani začaté trestné stíhanie vo veci, čo spôsobuje nezákonnosť a nesprávnosť jednotlivých príkazov, keďže orgánom činným v trestnom konaní nič nebránilo uznesenie o začatí trestného stíhania vydať, pritom účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania je, aby orgány prípravného konania mohli vykonávať procesne použiteľné dôkazy podľa Trestného poriadku (v tomto smere poukázala obžalovaná na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 2To/13/2015). Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky I. ÚS 274/2005 a ESĽP vo veci Dragojevič proti Chorvátsku obžalovaná namietala, že sudca pre prípravné konanie príkaz na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov a na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky dostatočne neodôvodnil, žiadnym spôsobom nepoukázal na konkrétne dôvody, ktoré ho viedli k ich vydaniu, nepoukázal na legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu a nevysvetlil, prečo práve tento zásah je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný, pritom sudca pre prípravné konanie sa ani len nezaoberal žiadnymi menej inváznymi spôsobmi, čím došlo k hrubému zásahu do práv obžalovanej, pričom z nezákonných rozhodnutí - príkazov sudcu pre prípravné konanie nemôžu žiadnym spôsobom vzniknúť zákonné a prípustné dôkazy s ohľadom na doktrínu takzvaného ovocia z otráveného stromu. V tejto súvislosti obžalovaná poukázala na rozhodnutia ESĽP vo veciach Gäfen proti Nemecku, Peck proti spojenému kráľovstvu a Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky III. ÚS/561/2021, I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003, II. ÚS 403/2013 a ďalšie, a namietala neproporcionalitu použitia obrazovo-zvukových záznamov s tým, že sudca pre prípravné konanie v dotknutých príkazoch neposkytol žiadnu inú alternatívu vo vzťahu k tomuto prostriedku, ani orgány činné v trestnom konaní nezvažovali iné alternatívne postupy, napríklad použitie inštitútu agenta v spojení so sledovacím zariadením, keďže takýto spôsob by výrazne nižším spôsobom zasahoval do súkromia obžalovanej ako lekárky, ale hlavne pacientov, či zamestnancov nemocnice, zároveň orgány činné v trestnom konaní, ale ani sudca pre prípravné konanie sa nijakým spôsobom nezaoberali zásahom do takzvaného lekárskeho tajomstva plynúceho či už z Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, Deontologického kódexu Slovenskej lekárskej komory alebo sľubu doktorov medicíny s tým, že ani orgány činné v trestnom konaní, ale ani súd nežiadali žiaden príslušný orgán, aby boli jednotlivé osoby zbavené povinnosti mlčanlivosti vo vzťahu k lekárskemu tajomstvu. Odvolateľka ďalej namietala, že v prípade vyššie uvádzaného postupu orgánov činných v trestnom konaní bolo namieste postupovať podľa príslušných ustanovení zákona o Policajnom zbore v spojení s ustanoveniami zákona o ochrane pred odpočúvaním, keďže v tom čase nebolo trestné stíhanie ani len začaté. V tomto kontexte obžalovaná namietala, že nebola dodržaná zásada náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 1 Trestného poriadku, vyhľadávacia zásada vyplývajúca z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku, zásada kontradiktórnosti a zásada rovnosti strán vyplývajúca z ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného poriadku, ale aj článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, poukázala na rozsudok ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku zaoberajúci sa výkladom pojmu „súkromný život“ a namietala, že všeobecné záujmy spoločnosti si žiadnym spôsobom nevyžadovali vstup orgánov činných v trestnom konaní do lekárskej ambulancie obžalovanej a následnú inštaláciu kamery (technického zariadenia), na základe ktorých orgány činné v trestnom konaní zbierali niekoľko mesiacov informácie (bez toho, aby začali vo veci trestné stíhanie, teda trestné konanie) takýto postup orgánov činných v trestnom konaní a použitie informačno-technických prostriedkov boli, podľa názoru obžalovanej, absolútne neprimerané, pritom čím väčší je zásah do základných práv a slobôd jednotlivca, tým väčšmi musí byť takýto zásah orgánu verejnej moci voči jednotlivcovi odôvodnený. V tejto súvislosti potom ešte poukázala na päťstupňový test proporcionality používaný Európskym súdom pre ľudské práva v jeho aplikačnej praxi, šesťstupňový test proporcionality používaný Ústavným súdom Slovenskej republiky s odkazom na príslušné jeho rozhodnutia a potrebu začatia trestného stíhania za účelom umožnenia vykonávania procesne použiteľných úkonov podľa Trestného poriadku a dôsledky odkladania, respektíve posúvania uznesenia o vznesení obvinenia v podobe podstatnej vady prípravného konania s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky o právnu teóriu. V prejednávanej trestnej veci potom obžalovaná namietala, že orgány činné v trestnom konaní disponovali informáciami podstatnými pre toto trestné konanie už 16. decembra 2020, avšak uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (v jednom) vydali až 20. apríla 2021, teda po uplynutí viac ako štyroch mesiacov, čo je, podľa názoru odvolateľky, neprimerane dlhé časové obdobie. V ďalšej časti podaného odvolania s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky spisovej značky II. ÚS 21/2000 a III. ÚS 39/2009 obžalovaná namietala neprimeranú prísnosť, nezákonnosť a ústavnú non-konformnosť uložených trestov, a teda nezákonnosť výroku o treste v porovnaní s výrokom o treste obsiahnutým v trestnom rozkaze, ktorým jej bol uložený zásadne miernejší trest, avšak súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo ukladá trest podstatne prísnejší, preto je jeho rozhodnutia aj z tohto uhla pohľadu svojvoľné a nepreskúmateľné pre neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov. V tejto súvislosti ešte obžalovaná poukázala na rozhodovaciu prax špecializovaného trestného súdu a na iné jeho rozsudky, ktorými boli obžalovaným za obdobné skutky ukladané podstatne miernejšie tresty, na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 4To/2/2013, v zmysle ktorého spravodlivým je vždy len trest primeraný a namietala, že dary, ktoré prijala od svojich pacientov, nepresahujú v súhrne sumu ani 100,- Eur. Záverom potom ešte obvinená namietala nepreskúmateľnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku, jeho strohosť, absenciu náležitého odôvodnenia, rozpornosť s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, nevysporiadanie sa ústavne súladným spôsobom s početnými obhajobnými námietkami poukazujúc a citujúc pritom početné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obžalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie alebo alternatívne, aby po zrušení vec postúpil inému orgánu, a to disciplinárnej komisii Slovenskej lekárskej komory. V doplnení podaného odvolania obžalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky spisovej značky 4Pzo/3/2013, právnu teóriu obsiahnutú v priloženom článku a nález Ústavného súdu Českej republiky spisovej značky II. ÚS 789/2006 a namietala, že príkazy sudcu pre prípravné konanie na odposluchy a na vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov (ITP), ktoré boli podkladom v dokazovaní sú jednak neprípustné, zároveň nezákonné, ústavne nekonformné a z tohto dôvodu je aj napadnutý rozsudok tiež nezákonný a nonkonformný. K odvolaniu obžalovanej sa vyjadril prokurátor, ktorý uviedol, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, prezentované v napadnutom rozsudku, vo vzťahu k výroku o vine považuje za dôvodné a správne, plne korešpondujúce s dôkazmi vykonanými na jednotlivých hlavných pojednávaniach a dôvody odvolania považuje naopak za neopodstatnené. Vo vzťahu k vypočutým svedkom uviedol, že v prejednávanej veci pôvodne vystupovali ako obvinení pre trestný čin podplácania podľa § 333 Trestného zákona (za takzvaný zrkadlový trestný čin vo vzťahu k trestnému činu, za ktorý je stíhaná obžalovaná), pričom po vylúčení ich vecí na samostatné konanie boli tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní dôkladne zákonným spôsobom poučení o ich právach, vrátane práva odoprieť vypovedať a až na dva prípady, následne vypovedali o okolnostiach, ktoré osobne vnímali svojimi vlastnými zmyslami, pričom v rámci svojej výpovede každý z nich opísal jednotlivé skutkové okolnosti, ktorých bol sám účastný, pričom sa nevyjadrovali k okolnostiam, ktoré uvádzali iní ďalší svedkovia. Postup vyšetrovateľa považoval prokurátor za súladný so zákonom a úplne bežný a štandardný s tým, že obrazovo-zvukové záznamy boli priamym, nosným, vizuálne nespochybniteľným dôkazom, na základe ktorých bol objektívne zdokumentovaný celý priebeh protiprávneho konania obžalovanej a fakticky aj svedkov, pričom výpovede svedkov v tomto prípade predstavovali už len podporné dôkazy s tým, že plne korešpondujú so zabezpečenými obrazovo-zvukovými záznamami, v súlade s ktorými vyznieva aj výpoveď samotnej obžalovanej, ktorá sa v podstate k spáchaniu trestnej činnosti priznala, avšak jej význam bagatelizovala. Vo vzťahu k absolútnej nezákonnosti obrazovo-zvukových záznamov prokurátor poukázal na obsah obžaloby a jeho návrh na vykonanie dokazovania, vrátane návrhu na oboznámenie správy o vyhotovení obrazovo-zvukového záznamu s tým, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní prehral všetky navrhnuté obrazovo - zvukové záznamy, pričom obhajoba mala možnosť sa k takto vykonanému dokazovaniu vyjadriť, čo v podstate aj využila a vyjadrila sa, avšak v priebehu celého trestného (súdneho) konania až do jeho skončenia (do vyhlásenia dokazovania za skončené) nenavrhla vykonať dôkazy v podobe prehratia obrazovo zvukových záznamov na technickom zariadení, a to ani jednotlivo ani v celosti, dokonca ani oboznámiť ich prepisy a ani písomnú správu o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný. V tejto súvislosti ešte prokurátor poukázal na skutočnosť, že obrazovo-zvukové záznamy sa nachádzajú uložené na 4 TB HDD v celosti (jeden z dvoch adresárov) a podľa prepisov (druhý adresár) s tým, že adresár označený „Záznamy v celosti“ obsahuje všetky vyhotovené záznamy za obdobie cca štyroch mesiacov, avšak nahrávanie prebieha sekvenčne a beží určitý čas (cca pol hodiny) a následne nahrávanie pokračuje (v tej istej sekunde), tak vzniká technicky veľké množstvo súborov (záznamov), ktoré sa však ukladajú do nového (samostatného) súboru, pričom obhajobe bolo v priebehu prípravného konania umožnené viackrát nazrieť do vyšetrovacieho spisu s tým, že jej bol predložený k nazretiu celý vyšetrovací spis vrátane obrazovo - zvukových záznamov v celosti uložených na priloženom HDD a obhajoba si vyžiadala kópiu obrazovo-zvukového záznamu len z 12. novembra 2020 v čase od 14.58 hod. do 15.17 hod. na vlastný elektronický nosič (USB), navyše obhajoba vo svojom návrhu na vykonanie dôkazov podľa § 240 ods. 3 Trestného poriadku, okrem vypočutia siedmich svedkov a prečítania výpovedí dvoch svedkýň, nenavrhla vykonanie žiadnych iných dôkazov. Prokurátor ďalej zdôraznil, že informačno-technické prostriedky boli použité podľa § 114 Trestného poriadku na podklade príkazu sudcu pre prípravné konanie, v súlade so zákonom, nie sú v rozpore s etikou, či morálkou s tým, že príkaz sudcu pre prípravné konanie spĺňal, podľa názoru prokurátora, všetky zákonné atribúty v zmysle platnej právnej úpravy, ustálenej súdnej praxe a vnútroštátnych súdov, ale aj ESĽP a zodpovedá aj zásadám proporcionality, subsidiarity, legality a legitimity s tým, že zabezpečené obrazovo-zvukové záznamy boli predmetom aj tzv. zrkadlových trestných vecí, v ktorých boli použité ako dôkazy v konaní pred špecializovaným trestným súdom, ale aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pričom boli vyhodnotené ako zákonné a dôvodné. V replike k vyjadreniu prokurátora obžalovaná, prostredníctvom svojho obhajcu, zrekapitulovala výrok napadnutého rozhodnutia, obsah vyjadrenia prokurátora, poukázala na odôvodnenie ňou podaného odvolania a zdôraznila, že nikdy nepodmieňovala poskytnutie zdravotnej starostlivosti prijatím daru s tým, že takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplynula, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 1Toš/5/2007 a namietala, že nijakú zákonnú povinnosť plynúcu z postavenia lekárky neporušila, pritom z uvedeného rozhodnutia, ale aj historického vývoja skutkovej podstaty trestného činu prijímania úplatku možno vyvodiť, že pre naplnenie tejto skutkovej podstaty sa vyžaduje porušenie osobitnej povinnosti, pričom porušenie „len“ morálnych pravidiel pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti nepostačuje. Obdobne tak poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisovej značky 4To/10/2019 a konštatovala, že jej konaním nemohlo dôjsť k porušeniu objektu trestného činu prijímania úplatku, pretože nijakým spôsobom nenarušila záujem na poskytovaní lekárskej starostlivosti, ktorú riadne poskytla, pritom súd prvého stupňa sa nezaoberal a neposudzoval, či zdravotnú starostlivosť riadne poskytla, a teda či v skutočnosti došlo k porušeniu objektu trestného činu prijímania úplatku. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky publikované pod číslom 17/78 namietala, že špecializovaný trestný súd nevzal do úvahy, že je lekárkou a nepracuje v oblasti výkonu štátnej moci a správy, kde sa netolerujú dary ani nepatrnej hodnoty, a že posudzoval jej konanie striktne formálne, nevysporiadal sa s materiálnou stránkou stíhaného skutku z pohľadu, že prostriedky trestného práva by mali byť prostriedkami „ultima ratio“ poukazujúc pritom na nález Ústavného súdu Českej republiky spisovej značky II. ÚS 2523/10 a namietajúc, že trestať v súčasnosti lekárku za prijatie kávy alebo čokolády je tak v zmysle uvedeného nálezu neprípustné, pretože takéto konanie nedosahuje prah takej závažnosti skutku, ktorý by vyžadoval potrestanie, čím dochádza k porušeniu ústavného princípu „nullum crimen, nulla poena, sine lege, a k porušenie práva obžalovanej na spravodlivý proces. Obžalovaná vo vzťahu k vyjadreniu prokurátora ďalej namietala, že k spáchaniu trestnej činnosti sa nikdy nepriznala a výpovede spomínaných svedkov, podľa jej názoru, nijakým spôsobom nepotvrdzujú spáchanie trestného činu uvedeného v obžalobe zo strany obžalovanej, naopak z ich výpovede plynie, že išlo len o jej obdarovanie, pričom dary nijako nesúviseli a nepodmieňovali vykonanie lekárskeho vyšetrenia. Zároveň namietala, že doposiaľ nebola právoplatne odsúdená, vo vzťahu k nej stále platí prezumpcia neviny a keďže vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov bolo realizované skrytým a utajovaným spôsobom vo vzťahu k stovkám až tisíckam pacientov, so zásahom do lekárskeho tajomstva, považovala takýto výkon práv orgánov činných v trestnom konaní za nemorálny a neetický. S poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky spisovej značky II. ÚS 2499/14, rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie z 5. júla 2011 a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky I. ÚS 114/2012, I. ÚS 274/2005 obžalovaná poukázala na význam lekárskeho tajomstva a práva na ochranu súkromia, zdôraznila potrebu posúdenia proporcionality zásahu spôsobeného vyhotovovaním obrazovo-zvukových záznamov z tohto pohľadu a jeho odôvodnenia a namietala, že príkazy vydané v prejednávanej trestnej veci možno považovať za nepreskúmateľné, pretože nespĺňajú podmienku relevantnej konkrétne vysvetľujúcej argumentácie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre takýto zásah do práva na súkromie jednotlivých pacientov a tento nedostatok neodstránil ani súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Poukazujúc na R 45/2008 obžalovaná ešte namietala, že na hlavnom pojednávaní neboli posudzované obrazovo-zvukové záznamy vykonané ako dôkaz v celosti, čím došlo, podľa názoru obžalovanej, k porušeniu článku 6 ods. 1, ako aj článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obžalovaná ďalej namietala aj porušenie prezumpcie neviny, poukazujúc pritom na rozsudok ESĽP vo veci Mucha proti Slovenskej republike tým, že osoby odsúdené za to, že mali obžalovanej poskytovať úplatok, boli účelovo vyčlenené na samostatné konanie a bolo o nich rozhodnuté trestnými rozkazmi, ktorým sami nerozumeli, a preto voči nim nepodali ani odpor domnievajúc sa, že sa jednalo o poriadkové pokuty. Vzhľadom na to, že vydané trestné rozkazy a rozsudky boli na hlavnom pojednávaní prečítané a pojaté do odôvodnenia napadnutého rozsudku došlo, podľa názoru obžalovanej, v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia ESĽP k zaujatosti v otázke viny obžalovanej, k porušeniu jej prezumpcie neviny a v konečnom dôsledku článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v neprospech obžalovanej. V závere obžalovaná zotrvala na svojom návrhu uvedenom už v podanom odvolaní. Prokurátor v dôvodoch ním podaného odvolania po zrekapitulovaní rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o vine považuje za dôvodné a správne, avšak napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa uloženého trestu považuje za rozporný so zákonom (konkrétne s ustanoveniami § 34 Trestného zákona a § 61 Trestného zákona) a za neprimerane nízky. Vyčítal súdu prvého stupňa, že pri rozhodovaní a následnom ukladaní druhu a výmery trestu opomenul sa zaoberať aj ďalšími okolnosťami majúcimi zásadný význam pri určovaní výmery trestu, a to najmä okolnosťami majúcimi svoj základ v osobe obžalovanej (postoj a charakter), v spôsobe spáchania činu a jeho následku. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosti, že obžalobou sa obžalovanej kládlo za vinu, že sa dopustila 10 čiastkových útokov, v krátkom časovom slede (v priebehu necelých troch mesiacov), pričom navyše v dvoch prípadoch prijala aj finančné prostriedky, aj keď v nižších sumách, preto v konečnom dôsledku nešlo iba o „drobnú“ korupciu (prijatie sladkosti, kávy, alkoholu a podobne), že išlo v jej osobe o primárku,)teda svojim podriadeným zamestnancom mala ísť z morálneho a právneho hľadiska príkladom s tým, že prijímanie nenáležitých výhod (úplatkov) od pacientov v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou bolo zo strany obžalovanej zaužívanou praxou. Preto mal byť, podľa názoru prokurátora, obžalovanej uložený prísnejší trest s tým, že neobstojí argumentácia súdu prvého stupňa spočívajúca v tom, že pacientom bola zdravotná starostlivosť v konečnom dôsledku poskytnutá riadne a ani argument, že v slovenskom zdravotníctve je nedostatok lekárov, práve naopak skutočnosť, že obžalovaná ako lekárka poskytovala pacientom zdravotnú starostlivosť, odôvodňovala uloženie aj trestu zákazu činnosti podľa § 61 Trestného zákona. Za primeraný považoval prokurátor trest vo výmere troch alebo štyroch rokov, avšak nepodmienečný, uložený peňažný trest a trest zákazu činnosti v rozsahu minimálne troch - štyroch rokov. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a súčasne sám vo veci rozsudkom rozhodol. Následne obžalovaná, prostredníctvom svojho obhajcu, doplnila svoje odvolanie aj návrhom na prekvalifikovanie skutku v zmysle § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona poukazujúc pritom na zmenu Trestného zákona zákonom číslo 40/2024 Z. z. s účinnosťou od 6. augusta 2024, v dôsledku ktorej došlo k zmene zločinu, pre ktorý je trestne stíhaná, na prečin a zníženiu trestnej sadzby za takýto trestný čin z 3 až 8 rokov na 1 až 5 rokov namietajúc v tejto súvislosti, že ide o právnu úpravu pre ňu priaznivejšiu, na ktorú je súd povinný prihliadať až do právoplatnosti konečného rozsudku poukazujúc pritom na príslušné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Trestného zákona a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ESĽP, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a namietajúc v tejto súvislosti obligatórnu povinnosť súdov skúmať materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona s tým, že obžalovaná spĺňa podmienky pre upustenie od potrestania podľa § 40 Trestného zákona, pričom novela Trestného zákona, podľa jej názoru, uprednostňuje peňažný trest pred trestom odňatia slobody, teda trest odňatia slobody sa už neukladá tam, kde postačujú alternatívne tresty, poukázala na jednotlivé kritériá, ktoré je potrebné zohľadňovať pri posudzovaní takzvaného materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona, na tomto podklade dospela k záveru, že spôsob vykonania činu v jej prípade nemôže byť závažný, pretože z dokazovania vyplynulo, že prijatím daru nikdy nepodmieňovala poskytnutie zdravotnej starostlivosti a takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania ani nevyplynula, následok nebol takého závažného charakteru, pretože z dokazovania vyplynulo, že obžalovaná nikdy nijakého pacienta nezvýhodnila, neuprednostnila a ani neznevýhodnila oproti ostatným pacientom, okolnosti spáchania skutku sú také, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania, že vždy sa jednalo len o veci nepatrnej hodnoty odovzdané obžalovanej z vďaky za kvalitnú zdravotnú starostlivosť, a teda bez akéhokoľvek úmyslu obžalovanej sa nedôvodne obohatiť alebo zvýhodniť, či poškodiť niektorému z pacientov, miera zavinenia a pohnútka obžalovanej podľa vykonaného dokazovania absentuje, pričom je preukázané, že dary nepatrnej hodnoty pacienti odovzdali obžalovanej vždy dobrovoľne a až následne po zdravotnom úkone, teda obžalovaná nikdy vykonanie zdravotného úkonu nepodmieňovala nijakým darom, obžalovaná je bezúhonná a doposiaľ nebola súdne trestaná, skutky 1/ až 10/ uvedené vo výroku o vine napadnutého rozsudku nie sú žiadnym spôsobom spoločensky škodlivé a žiadnym spôsobom neovplyvnili poskytovanie zdravotnej starostlivosti zo strany obžalovanej, pričom nikto nebol ničím poškodený, či ukrátený, teda spoločenský záujem nijako neutrpel a rovnako nebol nijak poškodený, či zneužitý systém verejného zdravotného poistenia. Obžalovaná zdôraznila, že sa nedopustila žiadneho porušenia svojich povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, pričom neporušila žiaden zákaz, ktorý by jej ukladal právny poriadok Slovenskej republiky, lebo ku všetkým svojim pacientom pristupovala zákonným spôsobom, od nikoho nič nežiadala a nepodmieňovala poskytovanie zdravotnej starostlivosti žiadnymi darmi, či inými plneniami, pričom súčasne dodržiavala aj Etický kódex zdravotníckeho pracovníka (príloha číslo 4 k zákonu číslo 578/2004 Z. z.), teda obžalovaná nekonala protiprávne a žiadnym spôsobom ani neohrozila, ani neporušila spoločensky (verejný) záujem, napriek tomu je však obžalovaná presvedčená, že nenaplnila žiadnu skutkovú podstatu trestného činu a z tohto dôvodu má byť oslobodená spod obžaloby prokurátora, pričom len z opatrnosti poukázala na princíp „ultima ratio“ trestného práva, pretože vec v posudzovanom prípade mohla byť riešená aj v rovine disciplinárnej a z tohto dôvodu postúpená inému orgánu príslušnému na prejednanie prípadného disciplinárneho previnenia, ktorým je disciplinárna komisia Slovenskej lekárskej komory podľa zákona číslo 578/2004 Z. z. V tejto súvislosti obžalovaná poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky spisovej značky 6Tdo/1234/2012 a na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj Českej republiky s tým, že nedostatočné objasnenie relevantných skutkových okolností a nedostatočné odôvodnenie toho, prečo princíp subsidiarity trestnej represie nebol aplikovaný, môže porušovať zásadu spravodlivého procesu. V závere zotrvala na svojom odvolacom návrhu. Na základe takto podaných odvolaní postupoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je čiastočne dôvodné, zatiaľ čo odvolanie prokurátora dôvodné nie je. V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru najvyššieho súdu, pred súdom prvého stupňa, vykonané dokazovanie v zásade v takom rozsahu, ktorý mu vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku umožňoval spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dokazovanie spôsobom uvedeným v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku a po takomto vyhodnotení dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Najvyšší súd doplnil dokazovanie „len“ v rozsahu prečítania správy o tom, akým spôsobom a kým bol obrazovo-zvukový záznam vyhotovený v zmysle ustanovenia § 270 ods. 2, posledná veta, Trestného poriadku, ktorú súd prvého stupňa opomenul prečítať, jej závery však nemajú žiaden vplyv na obsah pred súdom prvého stupňa vykonaných dôkazov a ich hodnotenie zo strany špecializovaného trestného súdu a prečítania výroku rozsudku najvyššieho súdu spisovej značky 1To/14/2022 z 20. septembra 2023, v zmysle ktorého bola svedkyňa Ing. K. H. právoplatne oslobodená spod obžaloby prokurátora, a to za účelom upresnenie skutku uvedeného pod bodom 9/ napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, ktoré súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí popísal a odôvodnil, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutky tak, ako ich špecializovaný trestný súd ustálil, sa stali, a že ich spáchala práve obžalovaná. V podrobnostiach potom poukazuje najvyšší súd na dôvody napadnutého rozhodnutia, ktoré z dôvodu procesnej ekonómie už neopakuje. Pokiaľ obžalovaná namietala, že súd prvého stupňa nevyhodnotil každý jeden skutok, vo vzťahu k nemu vykonané dôkazy a jeho preukázanie zvlášť a aj z tohto dôvodu je rozhodnutie špecializovaného trestného súdu nepreskúmateľné, nezrozumiteľné, arbitrárne, nezodpovedajúce ustanoveniu § 168 ods. 1 Trestného poriadku, k tomu je potrebné uviesť, že podľa dotknutého ustanovenia (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku) ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú; z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu; ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej tiež Dohovor“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. U´S 209/2004, IV. ÚS 350/2014, II. ÚS 449/2015, IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 76/2007, I. ÚS 241/2007). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajcˇiarsku z 29. apríla 1993, II. U´S 410/2006, III. ÚS 155/2018). Z vyššie citovaného ustanovenia Trestného poriadku, ale ani rozhodovacej činnosti či už Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva neplynie povinnosť súdu štruktúrovať svoje rozhodnutie tak, aby v prípade viacerých skutkov venoval každému jednému z nich zvlášť samostatnú časť. Podmienkou je, aby rozhodnutie bolo dostatočne zrozumiteľné, určité, aby dávalo odpovede na tie najzásadnejšie a najzávažnejšie otázky, pritom postačí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa, jeho výrokovej časti (skutkovej vety) jasne vyplývajú ustálené skutkové okolnosti, osoby, ktoré obžalovanej poskytli úplatok s tým, že Peter Lacko takto konal 2-krát a v súvislosti s čím boli tieto úplatky poskytnuté. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlené, na základe akých dôkazov považoval súd prvého stupňa vinu obžalovanej za spoľahlivo preukázanú s tým, že v prvom rade ide o obrazovo-zvukové záznamy, z ktorých sú jednoznačne zreteľne zrejmé skutkové okolnosti a priebeh skutkov tak, ako sú opísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku, a pokiaľ má byť odôvodnenie rozhodnutia stručné, niet rozumného dôvodu pre opätovné prepisovanie skutkových okolností, ktoré sú zrozumiteľne a jasne uvedené v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku aj do jeho odôvodnenia, preto pre jasnosť, určitosť a zrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia postačoval odkaz na skutkové okolnosti uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia bez potreby ich doslovného opakovania, ďalej o výpovede jednotlivých svedkov, pričom vzhľadom na to, že sú v skutkovej vete výrokovej časti menovite označené ako osoby, ktoré obžalovaný úplatok poskytli, z odôvodnenia rozhodnutia, ktoré týchto svedkov označuje menom, je zrejmé, ktorý svedok vo vzťahu, ku ktorému skutku vypovedal a ktoré skutkové okolnosti objasnil a rovnako tak, keďže obžalovaná sa pri svojej výpovedi taktiež vyjadrovala menovite k jednotlivým pacientom, ktorí jej, podľa jej názoru, dar poskytli, i z tejto skutočnosti je dostatočne jasne a zrozumiteľne zrejmé, ktoré skutky aj jej výpoveďou boli objasnené. Obžalovaná nepoprela, že podľa jej názoru, darčeky, teda úplatky, jej dotknuté osoby do ambulancie priniesli, preto je potrebné súhlasiť s názorom prokurátora, že sa čiastočne k spáchaniu trestnej činnosti priznala (z hľadiska priebehu skutkového deja), pretože potvrdila časť skutkového deja tak, ako sa jej napadnutým rozsudkom kladie za vinu, aj keď v týchto skutkových okolnostiach sama naplnenie trestného činu nevidela. Vzhľadom na to, že z obsahu obrazovo - zvukových záznamov (ale aj ich prepisov), z výpovedí dotknutých svedkov a do určitej miery aj z výpovede obžalovanej je zrejmé, čo sa v ambulancii obžalovanej odohrávalo, teda aký rozsah zdravotnej starostlivosti obžalovaná dotknutým svedkom poskytovala, týmito dôkazmi bolo spoľahlivo preukázané v súvislosti s akou zdravotnou starostlivosťou (s výnimkou skutku číslo 4/) boli obžalovanej úplatky poskytované, preto nebolo potrebné zabezpečovať zdravotnú dokumentáciu a dopĺňať dokazovanie týmto smerom, rovnako tak z vyššie naznačených dôkazov je zrejmé, a teda spoľahlivo preukázané, v súvislosti s čím (potvrdenie odpracovania praxe) obžalovanej poskytla úplatok MUDr. G. D., preto ani v tomto smere nebolo potrebné dokazovanie dopĺňať vyžiadaním si ďalších správ či dokumentov, ktoré by túto skutočnosť preukazovali. Obžalovaná ďalej v dôvodoch svojho odvolania vyčítala súdu prvého stupňa, že jeho argumentácia je rozporná, keďže na jednej strane konštatuje, že nie každé plnenie bez právneho dôvodu je automaticky úplatkom a na strane druhej automaticky považuje všetky dary za úplatky konštatujúc, že osoba, ktorá obstaráva veci všeobecného záujmu, nemôže v súvislosti s takouto činnosťou prijímať žiadne pozornosti a ani darčeky, že súd prvého stupňa nevidel rozdiel medzi subjektmi súkromného práva (lekármi) obstarávajúcimi veci všeobecného záujmu a výkonom štátnej moci štátnymi orgánmi (policajti, prokurátori, sudcovia a podobne) poukazujúc pritom na článok 2 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, kdežto subjekt súkromného práva môže konať všetko, čo nie je zákonom zakázané, pritom zákon číslo 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním