vyjadrenia znalkyne nehnuteľnosti nebolo možné reálne deliť tak, aby sa vytvorili dve samostatné časti schopné samostatného užívania a zároveň prístupné cez vlastný pozemok, resp. priamo z verejnej komunikácie. Samotný pozemok je možné reálne deliť
spoluvlastníckych podielov, nie je to však možné kvôli existencii reálne nedeliteľnej stavby na jednom z pozemkov. Súd prvej inštancie postupoval pri spôsobe vyporiadania tak, aby boli zohľadnené hľadiská doterajšieho užívania spoločnej parcely, výmera jednotlivých spoluvlastníckych podielov a prístup jednotlivých spoluvlastníkov na ich nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že o nehnuteľnosti sa starala rodina žalobkyne, táto hradila aj elektrickú energiu a aj ju zveľadila. Námietky žalovanej, že nikto si nepýtal jej súhlas na zveľadenie považoval za irelevantné, pretože táto skutočnosť jej od roku 2015 do podania žaloby t. j.
1 CSP za nesporné. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že to komu bude vec prikázaná, záleží vždy na úvahe súdu, kedy sa súd musí zaoberať úrovňami účasti spoluvlastníkov a účelným využitím veci, pričom môže vychádzať aj z iných skutočností. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je spravodlivé, a to aj s poukazom na to, že zohľadnil, ktorý zo spoluvlastníkov sa o nehnuteľnosti staral, zveľadil ju, opravil, rozhodnúť tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Poukázal aj na tú skutočnosť, že napr. aj za elektrickú energiu poplatky platila a platí žalobkyňa (žalovanou táto skutočnosť nebola popretá). Vyjadrenie žalovanej, že aj ona by chcela nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva súd považoval za účelové, pretože aj ona mohla, ak mala záujem podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, takto len pasívne čakala ako sa vec vyrieši. Žalobkyňa už listom z 18. októbra 2016 žalovanej uviedla, že nemá záujem zotrvať v spoluvlastníckom vzťahu so žalovanou. Pri úprave zániku podielového spoluvlastníctva vychádza Občiansky zákonník zo zásady, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Žalovaná nijako nepreukázala, že by nehnuteľnosti udržiavala, opravovala ich, investovala do nich (príp. prispela finančne do opráv), preto tieto skutočnosti ani nemohol súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy. Súd prihliadol pritom na účelné využitie veci.
ustálenej judikatúry základom pre stanovenie primeranej náhrady za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena obvyklá v danom mieste. Preto sa súd nezaoberal pri svojom rozhodovaní investíciami žalobkyne do nehnuteľností, pretože tieto si žalovaná mala uplatniť v zákonom stanovenej lehote v inom konaní. Súd ďalej poznamenáva, že tieto boli vykonané v rokoch 2014 - 2016, a teda sú už premlčané. Celková finančná protihodnota prináležiaca žalovanej z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vo výške 3.340 eur (suma 5.800 + 880 : 2 = 3.340 eur). Všeobecná hodnota stavby (vínny domček), pozemky (865/1,2)
znaleckého posudku D.. T. V. č. 84/2021 ku dňu 10. októbra 2021 a pozemok na parc. č. 1235
znaleckého posudku D.. T. V. č. 93/2021 ku dňu
2 CSP, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. V nadväznosti na to uviedol, že žalovaná v priebehu konania netvrdila, že nehnuteľnosti sú reálne deliteľné. Nenavrhla, aby súd vyporiadal podielové spoluvlastníctvo reálnou deľbou a ani nekonkretizovala, ako by si reálnu deľbu predstavovala. V tomto smere absentovali nielen jej tvrdenia, ale nenavrhla vykonať žiadne dôkazy a ani žiadne dôkazy o možnosti reálnej deľby nehnuteľností nepredložila. Odvolací súd vychádzal z toho záveru, že o zrušenie podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou žalovaná ani nemala záujem, o čom svedčil aj jej konečný návrh a odvolací petit, v ktorých navrhla prikázať nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, prípadne žalobu zamietnuť. Z uvedených dôvodov považoval námietky týkajúce sa spochybnenia možnosti reálne deľby parc. č. 865/1 a parc. č. 865/2 a stavby so súpisným č. XXX za účelové, snažiac sa predĺžiť súdne konanie. K možnosti reálnej deľby nehnuteľností odvolací súd uviedol, že v konaní bolo preukázané, že k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva nemôže dôjsť reálnou deľbou. V prípade parc. č. 865/1 a parc. č. 865/2 tomu bráni stavba súp. č. XXX umiestnená na parc. č. 865/1 o čom svedčí vyjadrenie znalkyne D.. T. V.. S ohľadom aj na výmeru týchto parciel - parc. č. 865/1 o výmere 25 m2 a parc. č. 865/2 o výmere 7 m2 a existenciu stavby, by
názoru odvolacieho súdu bola reálna deľba nevhodná z hľadiska hospodárskeho využitia týchto nehnuteľností. Teda aj bez odborného znaleckého posudku bolo nepochybné, že reálna deľba týchto nehnuteľností nebola možná. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalovaná sa ani nedomáhala reálnej deľby ani netvrdila, že je táto možná a v tomto smere nenavrhla vykonať ani sama nepredložila žiadny dôkaz o tom, že sa tieto nehnuteľnosti môžu považovať za reálne deliteľné. Čo sa týka par. č. 1235 ostatná plocha o výmere 388 m2 odvolací súd uviedol, že pri tejto parcele sa žalovaná tiež nedomáhala reálnej deľby, ani netvrdila, že je táto možná a v tomto smere nenavrhla vykonať, ani sama nepredložila žiadny dôkaz o tom, že sa táto nehnuteľnosť môže považovať za reálne deliteľnú. Nežiadala ju ani prikázať do svojho výlučného vlastníctva samostatne. Domáhala sa vyporiadania podielového spoluvlastníctva tak, že všetky sporné nehnuteľnosti budú prikázané do jej výlučného vlastníctva alebo zamietnutia návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Aj keď súd pri zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva nie je viazaný návrhmi strán sporu ako podielové spoluvlastníctvo vyporiada a je viazaný ust. § 142 Občianskeho zákonníka, musí zohľadniť nielen veľkosť podielov ale aj účelné využitie veci. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že parc. č. 865/1 , parc. č. 865/2 a stavba súp. č. XXX umiestnená na parc. č. 865/1 slúžia ako vínna pivnica a na parc. č. 1235 je vysadený vynič. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že tieto nehnuteľnosti spolu hospodársky súvisia, keďže na parcele č. 1235 je vysadený vinič, pričom pivnica sa využíva na jeho ďalšie spracovanie. Z uvedeného dôvodu je z hľadiska hospodárskeho využitia veci účelné, aby tieto boli prikázané do výlučného vlastníctva jednej zo strán sporu. Navyše bolo treba dať za pravdu žalobkyni, ktorá vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázala na zákaz drobenia poľnohospodárskych pozemkov.
2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E". Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporná parcela registra „C" č. 1235 o výmere 388 m2 je na liste vlastníctva č. XXXX zapísaná ako druh pozemku: ostatná plocha mimo zastavaného územia obce. V konaní bolo nesporné, že ide o pozemok, ktorý sa využíva ako vinica.
1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, v záujme zamedzenia drobenia poľnohospodárskych pozemkov, lesných pozemkov a v záujme ochrany viníc nachádzajúcich sa mimo zastavaného územia obce možno pri prechode alebo prevode vlastníctva k nim postupovať len
tohto zákona.
1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, nemôže na základe právneho úkonu alebo rozhodnutia súdu o vyporiadaní spoluvlastníctva alebo rozhodnutia o dedičstve vzniknúť rozdelením jestvujúcich pozemkov uvedených v § 21 ods. 1 pozemok menší ako 3000 m2, ak ide o poľnohospodársky pozemok, alebo pozemok menší ako 5000 m2, ak ide o lesný pozemok. Žalobkyňa tiež vo vyjadrení poukázala na § 2 ods. 1 zákona č. 307/1992 Z. z.,
ktorého sa za poľnohospodársky pozemok považujú aj iné pozemky, ktoré sú poľnohospodársky využívané. Avšak uvedený právny predpis nie je možné v prejednávanej veci použiť, pretože bol s účinnosťou od 1. mája 2004 zrušený zákonom č. 220/2004 Z. z., ktorý už v § 2 ods. 1 neobsahuje normu,
ktorej môže byť poľnohospodárky pozemok aj iný pozemok ako ten, ktorý je v katastri nehnuteľností evidovaný ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávne porasty. Hoci parcela č. 1235 nie je v katastri nehnuteľností zapísaná ako vinica, z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že sa táto parcela ako vinica využíva, preto bola vyvrátená domnienka hodnovernosti a záväznosti údaju zapísané v katastri nehnuteľností a odvolací súd dospel k záveru, že na parcelu registra „C" č. 1235 o výmere 388 m2 sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 180/1995 Z. z., a preto nie je možné uvedenú parcelu reálne deliť.
názoru odvolacieho súdu záver súdu prvej inštancie o tom, že tieto nehnuteľnosti nie sú reálne deliteľné bol správny a jeho závery mali oporu vo vykonanom dokazovaní. K námietke žalovanej, že postupom súdu prvej inštancie, ktorý zabezpečil bez návrhu strán kúpnu zmluvu z
1 písm. b) CSP, pretože súd prvej inštancie sporové strany oboznámil s obsahom listiny na pojednávaní dňa 6. júna 2022 a vytvoril im priestor, aby sa k nej vyjadrili. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývalo, že súd prvej inštancie zabezpečil tento dôkaz, pretože žalovaná tvrdila, že opravy zariadila a vykonala pani T., právna predchodkyňa žalobkyne, čo však preukázané nebolo. Zároveň súd uviedol, že žalovaná bola účastníčkou predmetnej kúpnej zmluvy, teda jej obsah jej musel byť známy aj bez oboznámenia listiny súdom, teda odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, čo žalovaná chcela námietkou voči vykonanému dôkazu dosiahnuť. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhovaný dôkaz a o nevykonaní tohto dôkazu nerozhodol uznesením s odôvodnením, že žalovaná si mohla predmetnú listinu z katastra obstarať sama (hoci kúpnu zmluvu obstaral súd bez návrhu) a nebolo uvedené na preukázanie akej skutočnosti by mal slúžiť, je potrebné uviesť, že žalovaná navrhla vykonať tento dôkaz za účelom preukázania toho, kto bol vlastníkom parcely č. 589/2 o výmere 273 m2 zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. B., pretože žalovaná mala v minulosti byť podielovou spoluvlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti so spoluvlastníckym podielom vo výške 1 k celku a žalobkyňa mala spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti 1 k celku, pričom táto nehnuteľnosť mala byť vymenená za pivnicu.
názoru odvolacieho súdu, žalovaná mienila navrhovaným dôkazom preukázať, že na nehnuteľnostiach, ktoré boli vymenené za nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, mala do roku 2014 väčší podiel (1/2 k celku) ako žalobkyňa, (ktorá mala 1 k celku), avšak uvedené nepovažuje odvolací súd v konaní za podstatné, pretože spoluvlastníčkami nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu sa obe (žalobkyňa a žalovaná) stali v roku 2014 v rovnakom podiele. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu. Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno preto vyvodiť, že nevykonaním žalovanou navrhovaného dokazovania došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, čo by zakladalo dôvod pre zrušenie napadnuté rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prejednávanej veci nebolo relevantné, či nevykonaniu navrhovaného dôkazu predchádzalo uznesenie, ktorým by súd prvej inštancie návrh zamietol, pretože nevykonanie navrhovaného dôkazu nie je porušením práva strany na spravodlivý súdny proces, ktorého následkom by bolo zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom. Súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej uviedol dôvody pre ktoré navrhnutý dôkaz nevykonal, čo zodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
2 CSP, aj túto námietku žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie venoval pozornosť účelnému využitiu veci a správne vec po právnej stránke posúdil, keď prijal záver, že sporné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorá nad všetky pochybnosti preukázala, že sa o nehnuteľnosti riadne starala, za života manžela ich zveľaďovala a spolu investovali finančné prostriedky do sporných nehnuteľností a riadne platila dane z nehnuteľností. Tiež bolo nesporné, že žalobkyňa aj naďalej zabezpečuje starostlivosť o vinič, ktorú hoci nedokáže zabezpečiť sama, robí tak prostredníctvom iných vinárov. Žalovaná tiež nepriamo potvrdila, že žalobkyňa sa o nehnuteľnosti stará, keď na pojednávaní dňa 11. apríla 2022 uviedla, že vo vnútri je čisto, tak tam zametala lístie. Navyše žalobkyňa priamo býva v obci, kde sa tieto nehnuteľnosti nachádzajú, čo umožňuje ich lepšie využitie. Námietky žalovanej v tom smere, že nedala súhlas na investície do nehnuteľnosti, a že tieto nároky žalobkyne sú premlčané, odvolací súd považoval v tomto konaní za nepodstatné. Čo sa týka tvrdenia žalovanej o tom, že žalobkyňa vymenila zámky na nehnuteľnosti, a preto v určitom období nemala možnosť ich užívať, odvolací súd uvádza, že žalovanej ako spoluvlastníčke nehnuteľností nič nebránilo domáhať sa svojich práv súdnou cestou, pokiaľ by mala záujem o užívanie nehnuteľností. Napokon z jej výpovedi vyplýva, že s manželom žalobkyne sa vždy vedela dohodnúť aj ohľadom kľúča od nehnuteľnosti. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by nemalo byť zrušené podielové spoluvlastníctvo strán sporu. V prospech žalovanej nie je ani jej zdravotný stav, vek, sociálna situácia, stav jej odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti uspokojovať svoje potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť, či už povahy nemateriálnej (napr. citové vyplývajúce z dĺžky času, po ktorý vec užíval, alebo dané osobou, od ktorej vec nadobudol, či s ktorou ju užíval) alebo materiálnej (napr. zárobkové, podnikateľské, ďalej dané výškou finančných prostriedkov vynaložených na jej získanie alebo zveľadenie). Naopak v prospech vyporiadania podielového spoluvlastníctva a prikázania nehnuteľností žalobkyni svedčí to, že o sa o sporné nehnuteľnosti dlhodobo so svojou rodinou starali, obhospodarovali ich a vynaložili nemalé finančné prostriedky na ich rekonštrukciu. Záverom odvolací súd k správnosti namietaného výroku o nároku na náhradu trov konania uvádza. Žalovaná bola toho názoru, že jej mal byť priznaný 100 % nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni, pretože nebola v jej prospech zohľadnená polovica vynaložených investícií, pretože boli premlčané. Zo žalobného návrhu je zrejmé, že žalobkyňa nepožadovala náhradu ňou vynaložených nákladov na vykonanie rekonštrukcie, a preto nie je možné hovoriť o návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva širšom zmysle. Hoci žalobkyňa v záverečnej reči navrhla vyporiadanie podielového spoluvlastníctva v širšom zmysle (č. l. 196) odvolací súd je toho názoru, že tento návrh nespĺňa atribúty kvalifikovaného návrhu na širšie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pretože žalobkynin návrh neobsahoval vyčíslenie vynaložených investícii, len odkazoval na to, ako boli nehnuteľnosti ohodnotené
predloženého znaleckého posudku pred a po vykonaní rekonštrukcie. Keďže v takomto prípade súd nerozhodoval samostatným výrokom o vynaložených investíciách žalobkyne, (pretože si ich, ani neuplatňovala), je predmet tohto konania nedeliteľný. Celý výrok vo veci samej je vždy jedným zo spôsobom zrušenia podielového spoluvlastníctva a rozhodnutie vo veci, aj keď by bolo zložené z viacerých oddelených častí. (V danom prípade výrok o zrušení podielového spoluvlastníctva a prikázanie do výlučného vlastníctva jednému zo spoluvlastníkov a výrok o náhrade za spoluvlastnícky podiel), nie je rozhodnutím o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom. (Ústavný súd ČR sp. zn. II. ÚS 315/05 zo
miestnych podmienok obstaranie podobnej veci - predstavovaný podielom spoluvlastníka, ktorý bol prisúdený ostatným spoluvlastníkom. Primeranou náhradou je teda príslušný podiel zodpovedajúci všeobecnej cene veci (pozri Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 20. októbra 1997, Cpj 30/97). Je to teda cena, ktorá je obvyklá na danom mieste a v čase rozhodovania súdu, s tým, že túto náhradu určí súd zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci, nie ako cenu, za ktorú by bolo možné predať spoluvlastnícky podiel (Rc 15/1999). Keďže žalovaná v odvolaní nenamietala nesprávnosť súdom prvej inštancie určenej výšku primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel a s ohľadom na to, že žalobkyňa bola v konaní vo veci samej úspešná, keď súd prvej inštancie žalobe vyhovel a prikázal jej nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva, nemožno dospieť k záveru, že by nemala v konaní procesný úspech v rozsahu 100 %. Vychádzajúc z uvedeného hľadiska, potom odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, za správne, a preto ho odvolací súd potvrdil. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti (I. výrok) a s tým súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov žalobkyne voči žalovanej ako vecne správny
1 a ods. 2 CSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na ich náhradu v plnom rozsahu. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm.
žalovanej sa odvolací súd nevysporiadal s tým, že v spise boli zo strany súdu zabezpečené listiny, ktoré neboli stranami sporu navrhnuté, ale ich zabezpečil súd. Poukázala konkrétne na kúpnu zmluvu z
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 17. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
1 písm. b) CSP, pretože súd prvej inštancie sporové strany oboznámil s obsahom listiny na pojednávaní dňa 6. júna 2022 a vytvoril im priestor, aby sa k nej vyjadrili. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývalo, že súd prvej inštancie zabezpečil tento dôkaz, pretože žalovaná tvrdila, že opravy zariadila a vykonala pani T. A., právna predchodkyňa žalobkyne, čo však preukázané nebolo. Zároveň treba uviesť, že žalovaná bola účastníčkou predmetnej kúpnej zmluvy, teda jej obsah jej musel byť známy aj bez oboznámenia listiny súdom, teda odvolaciemu súdu nie je zrejmé, čo žalovaná chcela námietkou voči vykonanému dôkazu dosiahnuť. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhovaný dôkaz a o nevykonaní tohto dôkazu nerozhodol uznesením s odôvodnením, že žalovaná si mohla predmetnú listinu z katastra obstarať sama (hoci kúpnu zmluvu obstaral súd bez návrhu) a nebolo uvedené na preukázanie akej skutočnosti by mal slúžiť, uviedol, že žalovaná navrhla vykonať tento dôkaz za účelom preukázania toho, kto bol vlastníkom parcely č. 589/2 o výmere 273 m2 zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. B., pretože žalovaná mala v minulosti byť podielovou spoluvlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti so spoluvlastníckym podielom vo výške 1 k celku a žalobkyňa mala spoluvlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti o veľkosti 1 k celku, pričom táto nehnuteľnosť mala byť vymenená za pivnicu.
názoru odvolacieho súdu, žalovaná mienila navrhovaným dôkazom preukázať, že na nehnuteľnostiach, ktoré boli vymenené za nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, mala do roku 2014 väčší podiel (1/2 k celku) ako žalobkyňa, (ktorá mala 1 k celku), avšak uvedené nepovažoval odvolací súd v konaní za podstatné, pretože spoluvlastníčkami nehnuteľností, ktoré boli predmetom tohto sporu sa obe (žalobkyňa a žalovaná) stali v roku 2014 v rovnakom podiele. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich mali byť v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu. Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nebolo možné vyvodiť, že nevykonaním žalovanou navrhovaného dokazovania došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, čo by zakladalo dôvod pre zrušenie napadnuté rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej uviedol dôvody, pre ktoré navrhnutý dôkaz nevykonal, čo zodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
2 CSP, aj túto námietku žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie venoval pozornosť účelnému využitiu veci a správne vec po právnej stránke posúdil, keď prijal záver, že sporné nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne, ktorá nad všetky pochybnosti preukázala, že sa o nehnuteľnosti riadne starala, za života manžela ich zveľaďovala a spolu investovali finančné prostriedky do sporných nehnuteľností a riadne platila dane z nehnuteľností. Tiež bolo nesporné, že žalobkyňa aj naďalej zabezpečuje starostlivosť o vinič, ktorú hoci nedokáže zabezpečiť sama, robí tak prostredníctvom iných vinárov.
predstáv žalobcu. Napokon sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, nie je spôsobilá založiť prípustnosť dovolania ani
ust. § 421 ods. 1 CSP. 24. Pod „prekvapivým rozhodnutím" sa v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu rozumie rozhodnutie, ktorým odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvej inštancie. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane" založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane" založené nepredvídateľne na iných „nových" dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana sporu v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať ne/správnosť „nového" právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní. 24.1. Tiež Ústavný súd SR vo svojej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné (II. ÚS 407/2016, I. ÚS 736/2016). 25. K porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľka sa nestotožnila s rozhodnutím odvolacieho súdu v kontexte posúdenia veci vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 27. Dovolací súd má preto za to, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietaných vád
1 písm.
1 písm.
CSP sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej neviedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní. 30. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Pokiaľ dovolateľ neoznačí alebo nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku, a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017). 31. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné
1 písm. a) CSP sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pritom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad", dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie (nemôže posúdiť, či skutočne došlo k dovolateľom tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu. 32. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 432 ods. 2 CSP, ktoré uvádza spôsob, ako má dovolateľ dovolací dôvod
tohto ustanovenia vymedziť. Prípustnosť podaného dovolania dovolací súd posudzuje vždy autonómne
jeho obsahu (porov. 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020), keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu
ustanovenia § 432 CSP nie je uvedenie toho, v čom dovolateľ vidí prípustnosť podaného dovolania. Dovolateľka však na nijakom základe nekonkretizovala a z obsahu dovolania nie je možné ani vyabstrahovať, ktorá otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
názoru dovolacieho súdu nedostačujúce. 34. Len polemika dovolateľky s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Relevanciu
1 CSP má právna otázka (nie skutková), na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia.
1 písm.
1 CSP) bez toho, aby bola znevýhodnená procesná protistrana. Preto dovolací súd nemohol svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku, a ktoré rozhodnutia eventuálne mala dovolateľka na mysli. Za týchto okolností dovolací súd nemohol pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie, či odvolací súd.
c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Dovolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci
CSP súd odmietol
f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.