Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Obdo/42/2022 Identifikačné číslo spisu: 1116226381 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 420písm.

1. f)CSP. 10. Vyššie uvedený postup súdu prvej inštancie (odsek 8. odôvodnenia tohto rozhodnutia) sa odzrkadlil aj v nesprávnom postupe odvolacieho súdu. Tento sa neoboznámil s výpoveďami švajčiarskych advokátov, keďže ich výsluchy neboli prepísané, a ani nenariadil pojednávanie, na ktorom by vykonal dokazovanie prehratím zvukových záznamov o jednotlivých pojednávaniach, na ktorých boli švajčiarski advokáti vypočutí; inak sa s týmito výpoveďami odvolací súd oboznámiť nemohol a procesne ani nemal ako. Skutočnosť, že by k tomu došlo mimo pojednávania, absentuje v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd podľa žalobkyne nepoznal obsah výpovedí, preto ich ani nemohol posúdiť a vyhodnotiť a v konečnom dôsledku ani posúdiť dôvodnosť odvolania žalobkyne podaného proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to osobitne vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
2. f)a
3. h)CSP, t.j. vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a napriek tomu meritórne rozhodol spor. Žalobkyňa uviedla, že výpovede švajčiarskych advokátov boli základom napadnutého rozsudku, a odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie práve odvolávajúc sa na výpoveď pána S. L., z ktorej vyplynul záver odvolacieho súdu (o potrebe súhlasu zmluvnej strany s postúpením zmluvy, ako súboru práv a povinností zmluvných strán, pozn. súdu), ktorý uviedol v tretej vete odseku 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku, (ktorú čiastočne žalobkyňa aj citovala). Odvolací súd neoveril, či daný záver skutočne z vykonaného dokazovania vyplýva. V dôsledku uvedeného postupu odvolacieho súdu má žalobkyňa za to, že odvolací prieskum bol formálny a iluzórny; odvolacie konanie nespĺňa kritérium spravodlivosti, zákonnosti a ústavnej konformnosti; závery odvolacieho súdu (odsek 35., 40. a 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré žalobkyňa aj citovala) sú absolútne právne svojvoľné, zmätočné a arbitrárne a nemajú žiaden skutkový, vecný a ani právny podklad a ani žiadnu oporu; napadnutý rozsudok je právne svojvoľný, zmätočný, arbitrárny a en block aj nepreskúmateľný, teda nezákonný a zaťažený vadou porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
4. f)CSP. 11. Žalobkyňa nesúhlasí so záverom (o potrebe súhlasu zmluvnej strany s postúpením zmluvy ako súboru práv a povinností zmluvných strán), ktorý odvolací súd uviedol v tretej vete odseku 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku, (ktorú žalobkyňa aj parafrázovala), čo žalobkyňa namietala aj v konaní pred súdom prvej inštancie a rovnako tak v odvolaní, pričom na to v zátvorke uvádza, že namietala nesprávne posúdenie otázky právneho nástupníctva žalobkyne po americkej spoločnosti Interblue. Zisťovanie cudzieho práva 12. Žalobkyňa ďalej namietla, že súdy nižšieho stupňa nezistili a neaplikovali cudzie právo ústavne a zákonne súladným spôsobom, teda rovnocenne, ako lex fori. Pre meritórne rozhodnutie sporu s prvkom cudzieho práva podľa nej nepostačuje zistenie cudzej právnej normy len na úrovni gramatickej, ale je potrebné zistiť právo na úrovni aplikačnej tak, aby ho súd mohol aplikovať rovnako ako lex fori. Konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, je tak zaťažené, tzv. inou vadou, ktorá mala za následok vecne nesprávne a nezákonné rozhodnutie vo veci samej. Táto vada (absencia zistenia obsahu právnej normy na aplikačnej úrovni) má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ktorá sa v konečnom dôsledku prejavila aj v nesprávnom právnom posúdení veci v otázke právneho nástupníctva medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalobkyňou. Týmto nesprávnym procesným postupom súdov nižšieho stupňa jej súdy znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 13. Konštatovala, že vzhľadom na internacionálny charakter sporu nebolo možné očakávať, že by pre jeho rozhodnutie postačoval gramatický výklad obsahu cudzej právnej normy bez toho, aby bol zisťovaný skutočný obsah cudzieho práva a následne aj ústavno-konformným spôsobom aplikovaný. Pre zistenie cudzieho práva nestačí jeho gramatické znenie, ale je potrebné zistiť, ako sa cudzie právo v cudzom štáte aplikuje, a to pri zohľadnení odbornej komentárovej literatúry, právnej doktríny a ustálenej rozhodovacej praxe, čo je o to dôležitejšie, ak je obsah cudzej právnej normy a spôsob jej aplikácie nejasný, resp. sporný, ako to je aj v tomto prípade. Žalobkyňa citovala časť uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 10. decembra 2015 sp. zn. 33Cdo/4334/2014 (tejto v zásade zodpovedá predchádzajúca veta tohto odseku odôvodnenia, pozn. súdu). Ďalej uviedla, že sudca nesmie sám cudziu normu vykladať podľa vlastného uváženia, ani vyplňovať medzery, ale musí zistiť, ako sa právna norma v krajine používa. Pri aplikácii cudzieho práva musí zohľadniť aj všetky ostatné pramene cudzieho práva, vrátane postavenia konkrétneho predpisu v hierarchii ostatných prameňov, právnych princípov a súvisiacej judikatúry, či právnej vedy, s ohľadom na časovú pôsobnosť konkrétnej normy. Znalosť cudzieho práva zahŕňa nielen text normy, ale aj jej výklad. Postup súdu pri zisťovaní a aplikácii cudzieho práva vyplýva z právnej vety nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) zo dňa 12. septembra 2017 sp. zn. III. ÚS 95/2017 (žalobkyňa citovala právnu vetu týkajúcu sa rozhodnutia zverejnenú v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky). 14. Zo zásady iura novit curia žalobkyňa vyvodila povinnosť súdu ex offo zisťovať a aplikovať cudzie právo, pričom povinnosť ho zisťovať je daná § 185 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie cudzieho práva, a povinnosť ho aplikovať vyplýva zo samotnej kolíznej normy a bremeno znalosti, resp. zistenie rozhodného práva leží na súde. Zdôraznila, že súd prvej inštancie bol povinný zistiť obsah cudzieho práva, pričom považovala za neprípustné, aby všeobecný súd zo svojej povinnosti rezignoval a osvojoval si obsah rozhodujúcej cudzej právnej normy len z vyjadrení sporových strán, či z výpovedí svedkov, a to dokonca len v rozsahu gramatickom, a nie v rozsahu aplikačnom. Žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26. septembra 2007 sp. zn. 25Cdo/1143/2006, v zmysle ktorého platí aj pre cudzozemské predpisy, že predmetom dokazovania nemôžu byť právne predpisy. Mala za to, že v zmysle zásady iura novit curia musí súd vyriešiť existenciu a platnosť právnych predpisov a právne záväzných aktov uvedených v § 186 ods. 1 CSP sám a nemôže o nich vykonať dokazovanie. Pokiaľ ide o iné právne predpisy, súd musí preukázať ich existenciu (platnosť), ako aj ich obsah. Obsah právnej normy, vrátane cudzej právnej normy, však nie je skutkovou okolnosťou ani skutkovým tvrdením, na ktorom by sa mohli sporové strany zhodnúť, a ktoré by mohol súd považovať za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP alebo v zmysle § 186 ods. 2 CSP, a na základe takejto zhody tak nemôže byť súd zbavený svojej povinnosť poznať (zisťovať a aplikovať) právo, vrátane cudzieho práva. Z obsahu dovolania vyplýva, že podľa žalobkyne súd prvej inštancie predostrel argumentačnú líniu, že strany sporu by sa mohli zhodnúť na obsahu cudzieho práva, a keďže by bol nesporný, súd by ho nezisťoval, čo si mal osvojiť aj odvolací súd, čo podľa žalobkyne postráda akékoľvek právne rácio a priamo odporuje základným princípom a zásadám civilného sporového konania, keďže súd je tým orgánom štátnej moci, ktorý pozná právo, a ktorý toto právo aplikuje. 15. Žalobkyňa konštatovala, že súd prvej inštancie uprednostnil zisťovanie obsahu cudzieho práva prostredníctvom písomných stanovísk a ústnych výpovedí švajčiarskych advokátov. V priebehu ich výpovedí dochádzalo k rozporom o obsahu cudzej rozhodujúcej právnej normy, ktoré sa po ukončení ich konfrontačného výsluchu dňa 4. marca 2020 nepodarilo odstrániť. Preto mal súd prvej inštancie podľa názoru žalobkyne urobiť opatrenia pre zistenie obsahu cudzieho práva na aplikačnej úrovni a nielen pre zistenie textu cudzej právnej normy, keď jeho výklad bol medzi stranami sporu od počiatku sporný a protichodný a gramatický preklad cudzieho práva nepostačoval pre jeho aplikáciu, a to za tým účelom, aby mohol spor materiálne rozhodnúť, a nie sa len prikloniť k jednej z dvoch variant výkladu, ktorá sa mu zdala dôveryhodnejšia. Namietala, že súdy nižšieho stupňa sa nemohli uspokojiť len s gramatickým zistením obsahu cudzieho práva zo stanovísk švajčiarskych advokátov, a čo sa týka zistenia cudzieho práva na aplikačnej úrovni, súdy nižšieho stupňa sa tiež nemohli spoľahnúť len na dve vzájomne si odporujúce výpovede švajčiarskych advokátov v najzákladnejšej otázke sporu, či je žalobkyňa aktívne vecne legitimovaná. Súd prvej inštancie však podľa žalobkyne rezignoval zo svojej povinnosti zistiť cudzie právo na aplikačnej úrovni, odročil pojednávanie na deň 6. marca 2020, zostal počas takmer deviatich mesiacov nečinný a na pojednávaní konaného dňa 1. decembra 2020 svojvoľne uprednostnil rýchlosť konania a uplatnil koncentračnú zásadu voči stranám sporu, pričom však súdy nižšieho stupňa opomenuli, že strany sporu nezaťažovalo dôkazné bremeno k cudziemu právu. Týmto postupom vzhľadom na závažnosť a právnu náročnosť sporu porušili právo žalobkyne na spravodlivý proces. Zisťovať cudzie právo bol ex offo povinný konajúci súd bez ohľadu na to, či strany sporu prednášali návrhy na zistenie cudzieho práva, ktoré nemožno považovať za štandardné návrhy na dokazovanie a uplatňovať na nich sudcovskú, či zákonnú koncentráciu, pretože nejde o dokazovanie v pravom slova zmysle, ale ide len o kvázi-dokazovanie, zisťovanie práva. Odvolací súd si bol tejto vady (uspokojenie sa s gramatickým znením cudzieho práva a nezisťovanie cudzieho práva v aplikačnej rovine) vedomý na základe výslovných námietok žalobkyne, no rovnako tak, ako súd prvej inštancie, ostal vo vzťahu k zisteniu aplikačnej roviny cudzieho práva pasívny a aproboval právne svojvoľný a procesne nesprávny nezákonný a ústavne nekonformný postup súdu prvej inštancie. Odvolací súd tak konal a postupoval nezákonne, pričom týmto svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej

§ 420písm.

f) CSP.

1. Žalobkyňa zdôraznila, že súd prvej inštancie napriek tomu, že za kľúčovú právnu normu v tomto spore považoval výslovne znenie Švajčiarskeho zákona o záväzkoch, a to najmä čl. 181, obsah tejto právnej normy nezisťoval a nie je zrejmé, odkiaľ obsah tejto právnej normy citoval v odseku
2. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (žalobkyňa uvádza „napadaného rozsudku“, pozn. súdu), a akým spôsobom, resp. akou osobou bol zabezpečený preklad daného čl. 181 Švajčiarskeho záväzkového zákonníka.
3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodujúcim nebol len čl. 181 Švajčiarskeho zákona o záväzkoch, ale aj čl. 145 švajčiarskeho zákona o medzinárodnom práve súkromnom. Tieto však nikdy neboli úradne zisťované, a ani úradne preložené do slovenského jazyka z úradného oficiálneho zdroja zo Švajčiarskej federácie, čo úplne opomenuli súdy nižšieho stupňa vo svojich rozhodnutiach, čím de iure konali právne svojvoľne, arbitrárne, nezákonne a ústavne nonkonformne, čím tiež znemožnili žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej

§ 420písm.

f) CSP.

1. Vypočutí švajčiarski advokáti a všetky predložené písomné stanoviská v tomto spore boli zabezpečené výlučne sporovými stranami. Súd prvej inštancie rezignoval na povinnosť zisťovať obsah cudzieho práva na aplikačnej úrovni a zistenie cudzieho práva bolo ponechané na strany sporu, pričom súd prvej inštancie bez ďalšieho rozhodol, ktorý z protichodných názorov na obsah a aplikáciu rozhodujúcej cudzej právnej normy prezentovaných švajčiarskymi advokátmi si osvojí. Tento postup žalobkyňa považovala za odporujúci § 53 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení účinnom do
2. júna 2022 (ďalej len „ZMPSP“) ako aj materiálnemu obsahu zásady iura novit curia a absolútne svojvoľný a právne závery prijaté týmto spôsobom v konečnom dôsledku za nepreskúmateľné. Namietala, že ani odvolací súd túto vadu napriek výslovným námietkam žalobkyne neodstránil, ale naopak postup súdu prvej inštancie aproboval v celom rozsahu. Spor bol rozhodnutý len na základe domnienky, ako by sa cudzie právo malo uplatniť, čo stálo len na výpovedi pána L.. Tento povedal, že žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná, a preto bola žaloba zamietnutá. Jeho výpoveď sa zdala súdom nižšieho stupňa dôveryhodnejšia. Súdy nižšieho stupňa pred vydaním svojich rozhodnutí nevedeli a nevedia, ako sa vo Švajčiarskej konfederácii dotknuté ustanovenia aplikujú. To, že si súd prvej inštancie osvojil závery pána S. L., o ktorom sa nazdával, že jeho výpoveď bola dôveryhodnejšia, než výpoveď pána L. H., nezodpovedá ústavnoprávnym požiadavkám na aplikáciu cudzieho práva v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu, právnej doktríny, či zahraničnej súdnej praxi zahraničných súdov pri zisťovaní cudzieho práva. Názor odvolacieho súdu, že nejde o svojvoľný postup, a ani prijaté závery nemožno považovať za nepreskúmateľné, ak súd ponechal zisťovanie cudzieho práva výlučne na iniciatívu sporových strán a pokiaľ sa pri rozhodovaní priklonil k výkladu jedného zo švajčiarskych advokátov, ktoré boli odlišné, považuje žalobkyňa za svojvoľný, nezákonný a vecne a právne nesprávny; v žiadnom prípade totiž podľa nej nemožno zisťovanie cudzieho práva ponechať výlučne na sporové strany. Zároveň bola názoru, že ak stanoviská od strán sporu si vzájomne odporujú, čo do základu sporu, nemôže sa súd prikloniť k jednému z dvoch odporujúcich si výkladov cudzej právnej normy tak, ako to urobil súd prvej inštancie (odsek
3. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) bez toho, aby vykonal ďalšie zisťovanie cudzieho práva, aby mohol posúdiť, verifikovať a vyhodnotiť, či výklad, ku ktorému sa chce prikloniť, je správny a ústavne súladný.
4. Žalobkyňa poukázala na to, že konajúci súd vo vzťahu k zisteniu cudzieho práva nevykonal žiaden úkon za účelom objektívneho zistenia cudzieho práva a za účelom verifikácie tvrdení žalobkyne a žalovanej, resp. dvoch vypočutých švajčiarskych advokátov. Zistenie cudzieho práva bolo delegované na strany sporu, i keď si strany sporu, resp. nimi zabezpečené dôkazy o cudzom práve odporovali. Namietala, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej na základe cudzieho práva bez toho, aby bol obsah tohto cudzieho práva akokoľvek súdom zistený a verifikovaný, bez toho, aby poznal obsah cudzieho práva, čo je porušením práva žalobkyne na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže takýto postup sa prieči judikatúre najvyšších súdnych inštancií, na ktorú žalobkyňa poukázala.
5. Ďalej k tomu uviedla, že pri zisťovaní cudzieho práva prostredníctvom súčinnosti sporových strán je potrebné zohľadniť mieru objektivity tohto postupu. Ak má strana sporu predložiť obsah rozhodného práva na aplikačnej úrovni, ťažko si možno podľa nej predstaviť situáciu, že bude konať plne objektívne a nepremietne do toho svoju subjektívnu právnu kvalifikáciu, o ktorú opiera svoj nárok, či obranu. Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že vyhodnocovanie dôveryhodnosti švajčiarskych advokátov nemá pri aplikácii cudzieho práva miesto. No na druhej strane má sudca povinnosť overiť, či právne stanoviská alebo iné dokumenty, ktoré majú preukazovať obsah cudzieho práva a boli do konania predložené stranami sporu, korešpondujú cudziemu právu resp., či sú v dotknutom štáte dané pravidlá aplikované, a to najmä v situácií, keď z vykonaného dokazovania vyplynie zásadný rozpor medzi jednotlivými dôkazmi.
6. Žalobkyňa k spôsobu zisťovania a používania cudzieho práva, vrátane následkov nedodržania tejto povinnosti v minulosti poukázala na výklad v tom čase ešte Najvyššieho súdu ČSSR vo svojom stanovisku zo dňa dňa
7. augusta 1987 sp. zn. Cpjf 27/86, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 26/1987, v zmysle ktorého sa súd zaoberá predovšetkým otázkou právomoci, a pokiaľ sú splnené predpoklady pre konanie a rozhodovanie z hľadiska právomoci českých (resp. československých) justičných orgánov a je daná príslušnosť súdu, je potrebné sa zaoberať tým, podľa akého právneho poriadku, a podľa akých konkrétnych noriem je potrebné právny vzťah posúdiť. Tieto právne závery sú v plnom rozsahu právne aplikovateľné aj na prejednávanú právnu vec s poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ústava“) inkorporujúceho tzv. ústavne-konformný výklad zákonov.
8. Podľa názoru žalobkyne, ani výklad zmeny uskutočnenej zákonom č. 267/2015 Z. z. rozširujúcej spôsob zisťovania cudzieho práva najmä o „uloženie povinnosti účastníkom konania“, nemôže znamenať odbremenenie súdu od povinnosti súdu zisťovať obsah cudzieho práva vlastnými prostriedkami. Právna doktrína konštatuje, že súd musí posúdiť a vyhodnotiť spôsobilosť zistiť obsah cudzieho práva primárne samostatne. Až subsidiárne má k dispozícii spôsob zisťovania obsahu cudzieho práva pomocou znaleckého posudku, vyjadrenia ministerstva spravodlivosti a uloženia povinnosti účastníkom konania. Preto uloženiu povinnosti účastníkom konania predchádzajú iné spôsoby. Daný spôsob tak prichádza do úvahy len v situácii, v ktorej sa javí byť vhodný a vzhľadom k sporu účelný. Vo výklade tejto normy možno tiež jednoznačne badať aj chronologickú postupnosť, v rámci ktorej ustanovenie znalca súdom predchádza uloženiu povinnosti smerom k účastníkom. Žalobkyňa tak poukazuje na nevyhnutnosť ústavne konformného výkladu § 53 ods. 1 ZMPSP. Zo strany súdu neprichádza do úvahy tzv. „právo voľného výberu“ spomedzi spôsobov, ktoré zákon pripúšťa. Automatickým uložením povinnosti stranám sporu tak nepochybne dochádza zo strany súdu ku konaniu, ktoré je nie je v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, a teda imanentnou súčasťou princípu právneho štátu.
9. Žalobkyňa poukázala na to, že vo svojom podaní zo dňa
10. decembra 2020 upozornila súd na potrebu ústavne konformného výkladu § 53 ZMPSP a na potrebu doplnenia dokazovania podľa jej opakovaných návrhov, čo súdy nižšieho stupňa prehliadli.
11. Jedným zo spôsobov, ktorý priorizuje ako teória, tak aj ústavne konformná prax pri zisťovaní obsahu cudzieho práva, je zaobstaranie si znaleckého posudku od znalca v odbore „právne vzťahy k cudzine“, čo mal súd prvej inštancie podľa žalobkyne uprednostniť aj v tomto prípade. Keď existujú zásadné rozpory ohľadom obsahu a aplikácie cudzieho práva, ktoré sa vykonaným dokazovaním nepodarilo odstrániť, a keď znalosti súdu nepostačujú na ústavno-konformný výklad a aplikáciu cudzieho práva, bolo viac než žiadúce, aby si konajúci súd zabezpečil znalecký posudok od expertného inštitútu - znaleckého ústavu. Žalobkyňa bola toho názoru, že po ukončení konfrontačného výsluchu švajčiarskych advokátov dňa
12. marca 2020 boli potrebné vysoko odborné, až vedecké poznatky slovenského, švajčiarskeho a amerického poriadku, a to v ich vzájomnom súhrne a presahom. Okrem nariadenia znaleckého dokazovania slovenským znaleckým ústavom sa ako vhodná forma zistenia cudzieho práva na úrovni, aby bol súd objektívne schopný spor spravodlivo rozhodnúť, javí využitie služieb Švajčiarskeho inštitútu pre komparatívne právo (Institut suisse de droit comparé - Lausanne), ktorý je dostatočne fundovaný na to, aby v spore poskytol jeho prierezovú komparatívnu analýzu, a to v otázkach, ktoré súd prvej inštancie považoval za kľúčové. Namietala, že súd prvej inštancie nebol schopný z dokazovania vyplývajúce rozpory ohľadne obsahu cudzieho práva prekonať a cudzie právo aplikovať ústavno-konformným spôsobom, keďže obsah cudzieho práva v aplikačnej rovine ústavno-konformného výkladu nebol dostatočne zistený.
13. Za zistenie cudzieho práva na aplikačnej úrovne nemožno podľa žalobkyne považovať to, že žalovaná, resp. pán L. poukázali na štyri z kontextu vytrhnuté citácie rozhodnutí švajčiarskych súdov. Rozhodnutia súdov nižšieho stupňa neobsahujú odôvodnenie a argumentáciu, na základe čoho, a prečo by sa mali tieto citácie uvedené v odseku
14. rozsudku súdu prvej inštancie použiť, pričom nebolo posúdené, či táto judikatúra prilieha, čo do skutkového a právneho základu na vec aspoň v podstatných rysov, pretože ju nevedel odôvodniť ani pán S. L.. Táto ich citácia v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie spolu s citáciou z odbornej publikácie v ďalšom odseku nepostačuje a nemôže postačovať na ústavne súladné rozhodnutie sporu a na preskúmateľné odôvodnenie toho, či žalobkyňa je v spore aktívne vecne legitimovaná. Žalobkyňa mala za to, že sa tieto citácie ani nevzťahujú na daný spor.
15. Pokiaľ súd prvej inštancie prezentoval právny záver, že počas konania nebol ani jednou stranou sporu namietaný obsah právnej normy, na ktorú odkazoval, podľa názoru žalobkyne týmto len ospravedlňuje to, že obsah cudzieho práva nezisťoval, namietajúc, že tento záver je nepravdivý, vecne a právne nesprávny a takisto neudržateľný, keďže spor stojí na nezhode strán sporu na obsahu cudzieho práva v jeho aplikačnej rovine, a to v komplexe švajčiarskeho práva s presahom do práva amerického. Poznamenala, že súdu prvej inštancie ušlo pozornosti, že medzi žalobkyňou (tak výpoveď, ako aj stanoviská a sumárne právne vyhlásenie pána L. H., ako aj právne stanovisko K. G.) a žalovanou (pán S. L.) bol spor o odlišný právny výklad a odlišnú právnu aplikáciu Švajčiarskeho záväzkového zákonníka (čl. 181 a čl. 164 ods. 1), či Švajčiarskeho Zákona o fúziách.
16. Súd prvej inštancie bol povinný zistiť cudzie právo ústavne-konformným spôsobom, a to o to viac, keď žalobkyňa opakovane v tom smere navrhovala vykonanie ďalšieho „dokazovania“ (ďalšie zisťovanie cudzieho práva na aplikačnej úrovni), ktoré súd prvej inštancie úplne odignoroval a nielenže tieto žalobcom navrhované kvázi-dôkazy nevykonal, ale o nich ani vôbec nerozhodol. Konkrétne žalobkyňa uviedla, že odignoroval a nevykonal ako dôkazy listinou tieto podania, predložené súdu prvej inštancie pred vyhlásením dokazovania za skončené: podanie žalobkyne zo dňa
17. júna 2020, ktoré obsahovalo ako prílohu „Právne vyhlásenie L. H.“; podanie žalobkyne zo dňa
18. augusta 2020, ktoré obsahovalo stanovisko švajčiarskeho advokáta (K. G.) zo švajčiarskej advokátskej kancelárie weber schaub & partner ltd, Mühlebachstrasse 8, 8008 Zurich, Švajčiarsko a vyjadrenie žalobkyne zo dňa
19. decembra 2020 k meritu veci / Záverečný návrh žalobkyne na dokazovanie vo veci samej, a súčasne žalobkyňa predložila súdu dňa
20. decembra 2020 opravený úradný preklad stanoviska švajčiarskeho advokáta (K. G.). Súd prvej inštancie nerozhodol o návrhoch žalobkyne na doplnenie dokazovania prednesených na pojednávaní dňa
21. marca 2020 (reaguje na odsek
22. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý aj cituje, pričom má ísť o vykonanie znaleckého posudku, výsluch ďalšieho švajčiarskeho advokáta, na ktorom by sa sporové strany zhodli, resp. vyžiadanie svedectva nejakej švajčiarskej právnickej autority - profesora práv; pozn.), ako ani o ďalších návrhoch, a preto žalobkyňa považuje tvrdenie súdu prvej inštancie, že zamietol jej návrhy za nepravdivé.
23. Žalobkyňa mala za to, že vzhľadom k tomu, že konfrontačným výsluchom švajčiarskych advokátov dňa
24. marca 2020 sa nepodarilo odstrániť ich vzájomné rozpory na aplikáciu cudzieho práva, bol návrh na vykonanie znaleckého dokazovania zo dňa
25. marca 2020 viac než dôvodný, účelný a relevantný. Vyvstala totiž dôvodná potreba ďalšieho zisťovania obsahu cudzieho práva za účelom posúdenia právneho nástupníctva medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalobkyňou. Preto súd prvej inštancie podľa žalobkyne nemal jej návrh opomenúť a nerozhodnúť o ňom, ale v súlade s § 53 ods. 1 ZMPSP a zásadou iura novit curia bol ex offo povinný pribrať do konania znalca, resp. znalecký ústav z odboru 33 00 00 Právne vzťahy k cudzine, odvetvie 33 01 00 Medzinárodné právo súkromné a procesné. Mal analogicky použiť § 207 ods. 3 CSP. Účelom malo byť odstránenie rozporov, ktoré vo výklade cudzieho práva vznikli, a ktoré sa iným spôsobom nepodarilo odstrániť.
26. Žalobkyňa nesúhlasila so súdom prvej inštancie, že návrh na vykonanie znaleckého dokazovania predložila oneskorene, keďže to urobila dňa
27. marca 2020, po tom, čo dňa
28. marca 2020 skončil konfrontačný výsluch švajčiarskych advokátov a súčasne kedy toto dokazovanie ohľadom zisťovania cudzieho práva navrhovala už v žalobe, čo podľa nej ušlo pozornosti súdom nižšieho stupňa, ktoré na základe toho konali právne svojvoľne, arbitrárne, nezákonne a ústavne non-konformne, a odvolací súd znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej

§ 420písm.

f) CSP.

1. Nemožno opomenúť, že súd prvej inštancie rozhodoval s odstupom takmer deviatich mesiacov od
2. marca 2020, kedy žalobkyňa navrhovala vykonať znalecké dokazovanie. Poukaz súdu prvej inštancie, že žalobkyňa predniesla návrh oneskorene je preto účelový a neprijateľný. Súdu nebránila objektívne žiadna prekážka, aby toto obdobie využil na vykonanie znaleckého dokazovania. Súd prvej inštancie nariadil súdne pojednávanie až
3. decembra 2020, pričom pred tým sa posledné pojednávanie konala dňa
4. marca
5. V takej situácii nemohla nad povinnosťou súdu zistiť obsah cudzieho práva prevážiť sudcovská koncentrácia konania či rýchlosť konania.
6. Súd prvej inštancie odkazom na kontradiktórnosť, koncentráciu a rýchlosť konania odignoroval návrhy žalobkyne na doplnenie dokazovania (návrhy na zistenie cudzieho práva), hoci bol v tomto smere povinný súd konať ex offo. Takýto procesný postup nielenže znemožnil žalobkyni uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ale táto absencia riadneho zistenia cudzieho práva predstavuje, tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok (vecne a právne) nesprávny, nezákonný a ústavne nonkonformný rozsudok súdu prvej inštancie, ktorú napriek výslovným odvolacím námietkam neodstránil ani odvolací súd v napadnutom rozsudku.
7. Žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie v odseku
8. odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že žalobkyňa už v žalobe navrhla, aby súd vykonal prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky dožiadanie na príslušné orgány Švajčiarska, resp. inak, napr. vykonaním dopytu na renomovanú advokátsku kanceláriu vo Švajčiarsku, ktorá je oprávnená poskytovať právne poradenstvo podľa právneho poriadku Švajčiarska, a to za účelom odstránenia prípadných pochybností o platnosti prevodu zmluvy o predaji podniku. Súd prvej inštancie však v zmysle jej návrhu nepostupoval. Žalobkyňa , teda už v žalobe navrhla zistenie švajčiarskeho práva spôsobom zaslania žiadosti adresovanej prijímajúcemu orgánu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Zisťovanie švajčiarskeho práva si bol povinný zabezpečiť súd prvej inštancie sám.
9. V tejto súvislosti namietala, že napadnutý rozsudok neobstojí vzhľadom na nastavenie požiadaviek práva na spravodlivý proces, pretože postupom odvolacieho súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t.j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná. Odvolací súd sa zároveň nevysporiadal a pre nepoznanie obsahu výpovedí (doplnené výpovedí, vzhľadom na obsah dovolania pozn. súdu) švajčiarskych advokátov ani nemohol dostatočným spôsobom vysporiadať s pre vec podstatnou argumentáciou žalobkyne (uvádza sťažovateľky, pozn. súdu). Napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva žalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takmer totožne to žalobkyňa tvrdí aj voči súdu prvej inštancie, resp. voči rozsudku súdu prvej inštancie. Tento sa však naviac nevysporiadal ani ňou dôvodne navrhnutými dôkazmi.
10. Zároveň považovala za pochopiteľné, že súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd nevedeli dať žiadne relevantné odpovede na námietky žalobkyne vo vzťahu k veci samej, keďže bez hlbšieho zistenia cudzieho práva na aplikačnej úrovni nemohli argumentovať v prospech a ani proti žalobkyni.
11. Žalobkyňa uviedla, že na danú vec sú plne aplikovateľné aj bilaterálne zmluvy o právnej pomoci (prezidentského typu) medzi Slovenskou republikou a Švajčiarskou federáciou (Dohoda č. 9/1928 Sb., medzi republikou Československou a Švýcarskem o vzájomné právni pomoci ve vecech občanských a obchodních, Bern
12. decembra 1926; č. 9/1928 Sb. v znení jeho Dodatkového protokolu, Bern,
13. februára 1947 - a to v nadväznosti na oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 224/1995 Z. z.), čo súd prvej inštancie odignoroval a nezaoberal sa tým ani odvolací súd. Konal a postupoval tak nezákonne, a preto týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

§ 420písm.

f) CSP.

1. Súd prvej inštancie nevyužil ani jeden zo spôsobov zisťovania cudzieho práva slovenským súdom, ktoré sú konkretizované v Európskom dohovore o informáciách o cudzom práve v spojení s Oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 82/1997 Z. z. a v Dohode č. 9/1928 Zb. medzi republikou Československou a Švajčiarskom o vzájomnej právnej pomoci vo veciach občianskych a obchodných. Uviedla aj žiadosť podľa posledných dvoch viet odseku
2. odôvodnenia tohto rozhodnutia, čo má obdobne platiť aj vo vzťahu k zisťovaniu federatívneho práva USA, prípadne štátu Washington.
3. V nadväznosti na citáciu odseku
4. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie sa s danou právnou otázkou vysporiadal vecne a právne (a tiež aj procesne) nesprávne, pričom ju posúdil ústavne non-konformným a právne nesprávnym spôsobom bez vykonania náležitého (žalobkyňou navrhnutého) dokazovania, keď dospel k vecne a právne nesprávnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne, čo malo za následok nezákonné a ústavno-nonkonformné zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
5. Povinnosť súdov nižšieho stupňa sa zaoberať náležitým poznaním a správnym vecným právnym výkladom čl. 181 švajčiarskeho zákonníka o záväzkoch, čl. 164 švajčiarskeho zákonníka o záväzkoch, ako aj čl. 145 švajčiarskeho zákona o medzinárodnom práve súkromnom, a to nielen na úrovni gramatickej (na úrovni jednoduchého prekladu textu cudzej právnej normy), ale na úrovni aplikačnej, výkladovej a tým ipso facto i ústavnokonformnej, považuje žalobkyňa za nevyhnutnú.
6. Žalobkyňa nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, osvojeným odvolacím súdom, že počas konania nebol ani jednou sporovou stranou namietaný obsah právnej normy, na ktorú strany sporu poukazovali. Je nepochybné z vyjadrení strán sporu, že od počiatku vykladajú rozhodné ustanovenia cudzieho práva úplne protichodne. Skutočnosť, že nenamietali gramatický text (preklad znenia cudzej právnej normy) neznamená, že sa zhodli na jej obsahu, keďže práve v aplikačnej rovine nastali v rozhodujúcich právnych otázkach medzi stranami sporu zásadné rozpory. Tieto súd prvej inštancie neodstránil a návrhy žalobkyne na zistenie obsahu cudzieho práva, súdy nižšieho stupňa odignorovali, aj keď takýto spôsob zisťovania švajčiarskeho práva navrhovala žalobkyňa ešte v jej žalobe, a s čím sa súdy nižšieho stupňa nezaoberali. Túto vadu konania neodstránil ani odvolací súd, čím konal a postupoval nezákonne, a preto odvolací súd týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej

§ 420písm.

f) CSP.

1. Žalobkyňa uvádza, že právne závery súdu prvej inštancie, osvojené v celom rozsahu odvolacím súdom, ktorých vecnú a právnu (ne)správnosť namieta v dovolaní, možno bez ďalšieho považovať za arbitrárne, právne svojvoľné a predčasné, pričom tieto nesprávne právne závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v konečnom dôsledku ani nemajú relevantnú oporu vo vykonanom dokazovaní. Nevykonanie dôkazov a nerozhodnutie o návrhoch
2. Žalobkyňa v ďalšej časti dovolania namieta, že súdy nižšieho stupňa nevykonali žalobkyňou navrhované dokazovanie a nerozhodli o jej návrhoch na dokazovanie ústavne a zákonne súladným spôsobom.
3. Tvrdí, že jej návrhy na ďalšie zisťovanie obsahu cudzieho práva a spôsobu jeho aplikácie po skončení konfrontačného výsluchu švajčiarskych advokátov nemožno považovať za nadbytočné, keďže skutočný obsah cudzieho práva na aplikačnej úrovni nebol prostredníctvom nich zistený. Jej návrhy smerujúce k zisteniu cudzieho práva nemožno považovať za návrhy na dokazovanie v pravom slova zmysle, pretože zisťovanie cudzieho práva nie je dokazovaním v pravom slova zmysle, a preto sa na zisťovanie cudzieho práva neuplatňuje ani kontradiktórnosť konania a ani koncentračná zásada.
4. Žalobkyňa uvádza, ako zosumarizovala v písomnom podaní zo dňa
5. decembra 2020 nevykonané dôkazné prostriedky zo strany súdu, ktoré navrhovala vykonať za účelom správneho, vecného a právneho posúdenia (aplikácie) švajčiarskeho a amerického práva, ako práva cudzieho. V stručnosti išlo o dožiadanie diplomatickou cestou o poskytnutie (právneho) stanoviska o výklade a aplikácii ustanovenia čl. 181 švajčiarskeho zákonníka o záväzkoch; ustanovenie znalca na účely vypracovania znaleckého posudku k výkladu a aplikácii ustanovenia čl. 181 švajčiarskeho zákonníka o záväzkoch; odborné právne vyjadrenie/právne stanovisko (legal opinion) o výklade a aplikácii ustanovenia čl. 181 švajčiarskeho zákonníka o záväzkoch zo strany ďalšieho švajčiarskeho advokáta, na ktorom sa strany dohodnú, alebo ktorého ustanoví súd a dožiadanie diplomatickou cestou o podanie písomného dopytu (písomnej žiadosti) na príslušnú advokátsku komoru Švajčiarskej konfederácie o poskytnutie (právneho) stanoviska o výklade a aplikácii ustanovenia čl. 181 švajčiarskeho zákonníka o záväzkoch.
6. Žalobkyňa namieta, že dôkazy ňou navrhnuté, ako aj predložené v období od
7. marca 2020 až do rozhodnutia vo veci samej
8. decembra 2020 neboli súdom prvej inštancie vykonané a o ich zamietnutí (nevykonaní) nebolo súdom rozhodnuté. S touto procesnou vadou sa súd prvej inštancie nevysporiadal náležitým spôsobom v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie (žalobkyňa uvádza „napadnutého rozsudku“, pričom tak robí totožne aj v odvolaní; pozn. súdu), keď len izolovane a parciálne na svoju „obranu“ uvedomujúc si toto svoje pochybenie uviedol k niektorým dôkazom, že boli navrhnuté oneskorene, čo nie je pravdou.
9. Ďalej poukazuje na to kedy, a aké dôkazy predložila, resp. navrhla vykonať. Na pojednávaní uskutočnenom dňa
10. marca 2020 krátkou cestou predložila v dvoch vyhotoveniach úradný preklad Stanoviska. Na pojednávaní uskutočnenom dňa
11. marca 2020, krátkou cestou predložila súdu v dvoch vyhotoveniach nasledovné návrhy na dokazovanie, resp. priamo samotné dôkazy: návrh žalobkyne na vykonanie ďalšieho dokazovania II zo dňa
12. marca 2020; potvrdenie o doručení listinných dôkazov podateľňa Okresného súdu Bratislava I, PZ žalovaného všeobecný email a osobne na email PZ žalovaného; návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania zo dňa
13. marca 2020 - raz podpísaný JUDr. L. a raz podpísaný JUDr. N.; komentár občianskeho soudního rádu Bureš - Drápal; komentár k zákonu o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom; komentár Števček a spol. - CSP k čl. 186; dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/3529/2010 a 21Cdo/1012/2013; judikát ústavného súdu; potvrdenie o dohovoroch medzi Slovenskom a Švajčiarskom; potvrdenie o dátumoch ratifikácie, o zodpovednom orgáne konať za Slovenskú republiku - ministerstvo spravodlivosti; potvrdenie o tom, na ktorý orgán sa to do Švajčiarska posielalo; Európsky dohovor o informáciách o cudzom práve a dodatkový protokol k Európskemu protokolu o informáciách o cudzom práve; Dohoda o vzájomnej právnej pomoci medzi Európskou úniou a USA; Príloha k čiastke 17/2010 Z. z. a oznámenie ministerstva zahraničných vecí Zbierka zákonov č. 28/2010, čiastka 17; Rozhodnutie členského pléna Ústavného súdu Českej republiky k tejto otázke zo dňa
14. apríla 2012 Pl. ÚS 2/11; Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
15. septembra 2007 sp. zn. 25Cdo/1143/2006; dokument zo školenia sudcov v Omšení (iura novit curia). Súd uviedol, že tieto listinné dôkazy, ktoré predložil právny zástupca žalobkyne na pojednávaní uskutočnenom dňa
16. marca 2020 posúdi, rovnako tak aj návrhy a z uvedeného dôvodu toto pojednávanie odročí. Súd prvej inštancie tak urobil, no v daný deň nerozhodol o návrhoch na vykonanie dokazovania. Žalobkyňa očakávala, že tieto dôkazy súd vykoná, alebo, že aspoň o návrhoch súd rozhodne. Posledným dôkazom, ktorý bol vo veci súdom prvej inštancie vykonaný, bol konfrontačný výsluch švajčiarskych advokátov, ktorý bol ukončený dňa
17. marca
18. Nijaký iný dôkaz súd prvej inštancie po danom dátume až do vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie už nevykonal. V období od uvedeného momentu do vyhlásenia dokazovania za skončené na pojednávaní uskutočnenom dňa
19. decembra 2020, žalobkyňa súdu predložila viaceré dôkazy a takisto navrhla doplniť dokazovanie viacerými návrhmi, ktoré súd prvej inštancie nielenže nevykonal, hoci boli v plnom rozsahu relevantné a dôvodné, ale o vykonaní, či nevykonaní týchto dôkazov ani len nerozhodol. Platí to k Stanovisku a jeho úradnému prekladu, ktoré žalobkyňa predložila na pojednávaní dňa
20. marca 2020 a takisto k všetkým návrhom na dokazovanie, ktoré boli ňou prednesené na pojednávaní uskutočnenom dňa
21. marca 2020, ako aj k návrhom na dokazovanie, ktoré boli obsiahnuté v jej podaniach zo dňa
22. a
23. marca
25. V podaní zo dňa
26. júna 2020 predložila žalobkyňa súdu, ako dôkaz úradný preklad z jazyka anglického do jazyka slovenského č. 52/2020 „právneho vyhlásenia zo dňa
27. marca 2020 podaného L. H., švajčiarskeho advokáta a to k právnemu stanovisku zo dňa
28. mája 2010 a dodatku zo dňa
29. septembra 2018“ (ďalej len „právne vyhlásenie BM“) za účelom preukázania a právneho osvedčenia otázky právneho nástupníctva žalobkyne. Tento dôkaz nebol súdom vykonaný a súd o jeho (ne)vykonaní nerozhodol. V tom istom podaní navrhla vypočutie ako svedka švajčiarskeho advokáta (K. G.) zo švajčiarskej advokátskej kancelárie weber schaub & partner ltd, Mühlebachstrasse 8, 8008 Zurich, Švajčiarsko. Týmto chcela preukázať a osvedčiť otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ako aj preukázať otázku právneho nástupníctva z právneho predchodcu žalobkyne. Aj tento návrh na vykonanie dokazovania bol súdom prvej inštancie odignorovaný tak pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ako aj v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie (žalobkyňa uvádza „napadnutého rozhodnutia“, pričom tak robí totožne aj v odvolaní; pozn. súdu) vo veci samej. Podaním žalobkyne zo dňa
30. augusta 2020 predložila súdu prvej inštancie, ako dôkaz úradný preklad stanoviska (legal opinion) z jazyka anglického do jazyka slovenského č. prekladu 149/2020, a to „stanoviska švajčiarskeho advokáta (K. G.) zo švajčiarskej advokátskej kancelárie weber schaub & partner ltd, Mühlebachstrasse 8, 8008 Zurich, Švajčiarsko“ (a to vo forme zaručenej konverzie tohto úradného prekladu tohto stanoviska). Týmto preukázala otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a súčasne preukázala otázku právneho nástupníctva z právneho predchodcu žalobkyne. Ani tento dôkaz súd prvej inštancie nevykonal a ani o tom nerozhodol. Na poslednom pojednávaní uskutočnenom dňa
31. decembra 2020 žalobkyňa krátkou cestou predložila súdu podanie označené ako Vyjadrenie žalobcu zo dňa
32. decembra 2020 k meritu veci / Záverečný návrh žalobcu na dokazovanie vo veci samej, v ktorom zosumarizovala všetky dôkazy, ktoré navrhla vykonať, a o ktorých súd prvej inštancie do toho času nerozhodol, pričom avizovala súdu, že má záujem predložiť ako dôkaz v poradí už tretí právny posudok renomovanej švajčiarskej advokátskej kancelárie, ktorý v celom rozsahu potvrdí právne závery prezentované tak stanoviskom švajčiarskeho advokáta (K. G.) zo švajčiarskej advokátskej kancelárie Weber Schaub & partner ltd, Mühlebachstrasse 8, 8008 Zurich, Švajčiarsko, sumárnym právnym vyjadrením pána L. H., ako aj svedeckou výpoveďou daného pána. Napriek početným návrhom žalobkyne, ktoré boli predložené/navrhnuté v období od
33. marca 2020 do
34. decembra 2020, ani o jednom z týchto návrhov súd prvej inštancie nerozhodol a ani jeden dôkaz predložený žalobkyňou súd nevykonal, a to aj napriek tomu, že všetky navrhnuté a predložené dôkazy mali pre vec samú rozhodujúci a podstatný charakter.
35. Podľa žalobkyne bol súd prvej inštancie povinný vykonať ako dôkazy už uvedený úradný preklad č. 52/2020, úradný preklad č. 149/2020 (oba špecifikované v odseku
36. odôvodnenia tohto rozhodnutia), ako aj opravu úradného prekladu č. 149/2020 doručeného na súdu
37. decembra 2020 na pojednávaní. To všetko za účelom odstránenia názorových rozporov vypočutých švajčiarskych advokátov. Taktiež mal súd vykonať dôkaz aj podaním žalobkyne zo dňa
38. júna 2020, zo dňa
39. augusta 2020 a zo dňa
40. decembra 2020, ako aj ich príloh.
41. Žalobkyňa zdôraznila, že zistenie obsahu cudzieho práva na aplikačnej úrovni ústavno-konformného výkladu rovnocenným spôsobom ako lex fori, na ktoré boli zamerané početné a opakované návrhy žalobkyne na dokazovanie, nepochybne smerovali k zisteniu skutočností, ktoré mali pre prejednávanú právnu vec rozhodujúci charakter, a preto ich súd bol jednak povinný vykonať a ak mal za to, že ich vykonať nie je potrebné, mal rozhodnúť o ich zamietnutí, čo bol povinný súd riadne odôvodniť.
42. Žalobkyňa namieta, že nebol naplnený ani jeden z dôvodov vyplývajúcich z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu pre nevyhovenie dôkaznému návrhu. Preto súd prvej inštancie pochybil, že žalobkyňou navrhnuté spôsoby na zistenie cudzieho práva svojvoľne odignoroval cez kontradiktórnosť a koncentráciu konania a rovnako pochybil aj odvolací súd, keď túto výslovne namietanú vadu nenapravil v odvolacom konaní. Zistenie cudzieho práva bolo pre konanie nevyhnutné, keďže vypočutie švajčiarskych advokátov sa po ukončení ich konfrontačného výsluchu ukázalo ako nedostatočné. Návrhy žalobkyne na ďalšie zisťovanie cudzieho práva nemožno považovať za nadbytočné, ale práve naopak boli účelné a žiadúce. Keďže nebol daný žiaden z dôvodov na nevykonania ďalšieho zisťovania cudzieho práva podľa návrhov žalobkyne, je napadnutý rozsudok zaťažený vadou nepreskúmateľnosti pre neurčitosť a pre neuvedenie dôvodov, a tým vadou nezákonnosti a vadou protiústavnosti.
43. Návrhy žalobkyne na dokazovanie na zistenie rozhodujúcich skutočností (na zistenie cudzieho práva) nemôžu byť za žiadnych okolností oneskorené, keďže už boli prednesené priamo v žalobe, a to v čl. IV. bod 3 a bod 4 (dožiadanie prostredníctvom ministerstva spravodlivosti na príslušné orgány Švajčiarska alebo dopyt na renomovanú advokátsku kanceláriu vo Švajčiarsku). Ďalej boli prednášané ako reakcie na výsledky dokazovania (nedostatočného zistenia cudzieho práva) po konfrontačnom výsluchu švajčiarskych advokátov, ktorý skončil dňa
44. marca 2020; po tom, čo sa vykonaným dokazovaním nepodarilo odstrániť zásadné rozpory v právnych otázkach. V danom prípade svoje návrhy žalobkyňa len zopakovala a špecifikovala podľa aktuálnej dôkaznej situácie v spore. Preto je poukaz na koncentračnú zásadu v odseku
45. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie právne irelevantný, a ako taký nedôvodný. Naviac, žalobkyňa tvrdí, že jej predmetné návrhy nemožno považovať za návrhy na dokazovanie v pravom slova zmysle, lebo zisťovanie cudzieho práva nie je dokazovaním v pravom slova zmysle. Preto sa na zisťovanie cudzieho práva neuplatňuje ani kontradiktórnosť konania, a ani koncentračná zásada. Rovnako ako oneskorené nemôžu byť vyhodnotené návrhy žalobkyne na dokazovanie prednesené na pojednávaní uskutočnenom dňa
46. marca 2020, keďže tieto boli priamo a bezprostrednou reakciou na dôkaznú situáciu (resp. dôkaznú núdzu), keď ani na základe konfrontačného výsluchu švajčiarskych advokátov sa nepodarilo zistiť skutočný obsah cudzieho práva. Ani napriek enormnému informačnému obsahu tohto konfrontačného výsluchu sa nepodarilo odstrániť zásadné vzájomné rozpory švajčiarskych advokátov, ktorí sa názorovo rozchádzali v najpodstatnejších otázkach. Pokiaľ teda žalobkyňa navrhla za účelom zistenia obsahu cudzieho práva ďalšie dokazovanie, nemohol súd prvej inštancie tieto návrhy odignorovať, či v odôvodnení rozhodnutia ich vyhodnotiť ako oneskorené, keďže sám súd zaťažil celé konanie vadou absencie zistenia obsahu cudzieho práva, ktoré bol povinný zistiť ex offo v súlade so zásadou iura novit curia.
47. Paušálne odôvodnenie nevykonania dokazovania s odkazom na koncentráciu konania a údajnú oneskorenosť návrhov žalobkyne na vykonanie dokazovanie považuje žalobkyňa za nezákonné, nepreskúmateľné a ústavne nonkonformné. Preto na tieto vady mal reagovať odvolací súd, keďže ich žalobkyňa výslovne namietala.
48. Súd prvej inštancie si v priebehu konania nesplnil normatívnu povinnosť podľa § 185 ods. 1 CSP, informovať strany sporu o tom, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. V tejto situácii je rozsudok súdu prvej inštancie a následne aj napadnutý rozsudok nepredvídateľné a prekvapivé.
49. Pre rozhodnutie vo veci samej na pojednávaní uskutočnenom dňa
50. decembra 2020 neboli splnené zákonné podmienky, keďže nebolo vykonané potrebné dokazovanie (zisťovanie cudzieho práva), ktoré by umožnilo súdu prvej inštancie vec náležite právne posúdiť, a to najmä s ohľadom na prvky cudzích právnych poriadkov, ktoré boli v konaní od začiatku prítomné, a ktoré boli medzi stranami sporu obsahovo sporné počas celého procesu dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie.
51. Napadnutý rozsudok a rozsudok súdu prvej inštancie sú predčasné, keďže súd prvej inštancie nielenže nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale ani nerozhodol o návrhoch žalobkyne na vykonanie dokazovania, ktorými žalobkyňa sledovala zistenie obsahu cudzieho práva tak, aby súd mohol toto cudzie právo aplikovať ústavne-konformným a rovnocenným spôsobom ako lex fori, čo nenapravil ani odvolací súd na podklade odvolacích námietok žalobkyne.
52. Súd prvej inštancie pochybil, keď postupoval v rozpore s § 204 CSP a nevykonal žalobkyňou predložené listinné dôkazy (uvedené v bode
53. odvolania), a to ani ich prečítaním, alebo oboznámením ich obsahu. Zákonné podmienky pre výnimku z ich prečítania, alebo oboznámenia ich obsahu neboli splnené, keďže listiny boli žalovaným rozporované a spochybňované, čo do obsahu, ako aj právnych záverov. Preto bol súd prvej inštancie povinný vykonať dokazovanie listinnými dôkazmi označenými stranami sporu ich prečítaním, alebo oboznámením ich obsahu. Nevykonaním takého dokazovania súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, keďže tým, že zistenia majúce podklad v nevykonanom, či procesne nesprávne vykonanom dokazovaní nepožívajú žiadnu ochranu a nemôžu byť ani zákonným podkladom pre rozhodnutie vo veci samej, došlo k značnému znevýhodneniu žalobkyne, ako aj k porušeniu zásady rovnosti zbraní, pretože prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré žalobkyňa využila, nemali v konečnom dôsledku žiaden efekt. Táto vada konania bola sama o sebe dôvodom na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a na vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, čo odvolací súd odignoroval, hoci to žalobkyňa namietala.
54. Súd prvej inštancie zároveň o ostatných návrhoch (odlišných od tých uvedených v bode
55. odvolania) na vykonanie dokazovania nerozhodol.
56. Súd pred rozhodnutím vo veci samej opomenul zohľadniť skutočnosť, že vypočutí švajčiarsky advokáti nemali dostatočnú odbornú a vedomostnú kapacitu na vyriešenie najpodstatnejších právnych otázok pre konanie. Ani vykonaním konfrontačného výsluchu švajčiarskych advokátov sa súdu prvej inštancie nepodarilo spoľahlivo ustáliť obsah rozhodných noriem cudzieho práva na takej aplikačnej úrovni, aby tieto normy bol súd prvej inštancie schopný aplikovať ústavno-konformným a rovnocenným spôsobom ako lex fori. Preto za účelom odstránenia názorových rozporov a protichodných záverov švajčiarskych advokátov bol súd prvej inštancie tak, ako to predpokladá § 53 ods. 1 ZMPSP v spojení s ust. § 207 ods. 3 CSP povinný (doplnené súdom) pribrať do konania znalecký ústav alebo zvoliť iný alternatívny spôsobom zistenia cudzieho práva. V tomto prípade súd rozhodol len na základe svojho dohadu o obsahu právnych noriem cudzieho práva, keď sa len priklonil k názorom pána L., ktoré považoval za dôveryhodnejšie (podľa názoru súdu prvej inštancie), a to aj napriek tomu, že boli priamo v rozpore s právnymi názormi pána H. a pani G.. Súd prvej inštancie tak bol povinný (doplnené súdom) v súlade s § 53 ods. 1 ZMPSP ďalej pokračovať vo vykonaní všetkých objektívne dostupných opatrení za účelom zistenia skutočného obsahu cudzieho práva, a to nielen práva švajčiarskeho, ale aj práva amerického. Bolo na mieste, aby súd pribral do konania znalecký ústav a to, či už ústav tuzemský, alebo ústav zahraničný, a to Švajčiarsky inštitút komparatívneho práva, ktorý je objektívne schopný poskytnúť konajúcemu súdu komparatívnu analýzu rozhodujúcich skutočností pre toto konanie. Účelným sa javí aj pribratie slovenského znaleckého ústavu z odboru Právne vzťahy k cudzine, čo však súd prvej inštancie takisto opomenul. Nič z toho neučinil, resp. nenapravil ani odvolací súd, hoci tieto vady žalobkyňa výslovne namietala v podanom odvolaní. V tomto prípade ide podľa žalobkyne o spor, ktorý v súdnej praxi všeobecných súdov vyskytuje maximálne sporadicky, a preto je zrejmé, že pre jeho rozhodnutie nebudú postačovať bežné metódy a postupy. Preto nemohlo byť pre súd prvej inštancie dostačujúce, že sa oboznámil s preloženým gramatickým čiastočným znením švajčiarskych právnych noriem (s čl. 181 a s čl. 164 Švajčiarskeho záväzkového zákonníka a s čl. 145 švajčiarskeho zákona o medzinárodnom práve súkromnom, či s čl. 69 Švajčiarskeho zákona o fúziách). Rovnako sa súd nemohol uspokojiť s protichodnými tvrdeniami vypočutých švajčiarskych advokátov na rozhodujúce právne otázky tohto sporu, keď existovali ďalšie spôsoby zisťovania skutočného materiá