Obsah (13)

§ 364§ 382§ 57§ 319§ 371§ 386§ 388§ 376§ 392§ 374§ 2§ 272§ 119

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Tdo/69/2023 Identifikačné číslo spisu: 8312010279 Dátum vydania rozhodnutia: 25.09.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Patrik Príbelský Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 364ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o dovolaniach obvinených Ph

Dr. Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K. T. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020 takto rozhodol:

§ 382písm. c) Trestného poriadku dovolania obvinených Ph

Dr. Mgr. X. T., PhDr. I. T.O. a PhDr. K. T. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019 boli obvinení PhDr. Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K.S. T. uznaní za vinných z prečinu výtržníctva

§ 364ods.

1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustili na skutkovom základe, že dňa

2. 2011 v čase okolo 20.00 h od v D. na ul. G. fyzicky napadli V. X.T. zo D. a E. Y. zo D. tak, že PhDr. I. T. udrela otvorenou rukou do tváre V. X.Y., ppor. Mgr. X. T. chytila V. X. pod krk a udierala ho päsťami do tváre, následne ho bil päsťami do tváre aj PhDr. K. T., následkom čoho spadol na zem a po tom, čo vstal, ho opätovne chytila pod krk ppor. Mgr. X. T. a udierala ho päsťami do tváre a PhDr. I. T. udrela otvorenou dlaňou po tvári E. Y.T., čím V. X. spôsobili krvnú podliatinu pod pravým okom veľkosti 1x2 cm, početné odreniny čela, pomliaždenie s krvnou podliatinou ľavej ušnice a tlakovou bolestivosťou v oblasti jarmových oblúkov a koreňa nosa s dobou liečenia do 7 dní a E. Y. spôsobili povrchové pomliaždenie tváre vpravo, prejavujúce sa len začervenaním a podvrtnutie ľavého zápästia s dobou liečenia do 7 dní. Za to im bol uložený

§ 364ods.

1, § 56 ods. 1, ods. 2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona peňažný trest vo výške 200 eur; zároveň pre prípad marenia výkonu peňažného trestu

§ 57ods.

3 Trestného poriadku aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolaní prokurátora ako i obvinených rozhodol uznesením, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020 tak, že ich všetky

§ 319Trestného poriadku zamietol. Obvinení Ph

Dr. Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K. T. podali prostredníctvom spoločne zvoleného obhajcu proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolania, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku [zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] a § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť]. V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinení v podstate namietali: - trestné stíhanie v danej veci začal a vykonával vyšetrovateľ Ministerstva vnútra SR, Úradu Inšpekčnej služby - teda orgán, ktorý zo zákona nie je oprávnený konať; - súdy sa nevysporiadali s námietkou dovolateľov týkajúcou sa nezákonnosti orgánu, ktorý začal trestné stíhanie v ich trestnej veci; - odôvodnenie tak napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako i súdu prvého stupňa považovali za nedostatočné [§ 371 ods. 1 písm.
4. c)Trestného poriadku]; - mali tiež za to, že postupom súdov došlo k porušeniu zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, nakoľko nevenovali pozornosť odchýlkam vo výpovediach jednotlivých svedkov a ďalším dôkazom; - neexistoval žiadny priamy a jednoznačný dôkaz preukazujúci vinu obvinených a tento nedostatok bol zo strany súdov prehliadnutý [§ 371 ods. 1 písm.
5. g)Trestného poriadku]; - bez ďalšieho obvinení namietali len, že rozhodnutia vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia [§ 371 ods. 1 písm.
6. i)Trestného poriadku]. Navrhli preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

§ 386ods.

1 Trestného poriadku vyslovil rozsudkom, že uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020, bol porušený zákon ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo, a to v ich neprospech.

§ 386ods.

2 Trestného poriadku aby ďalej zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a rozsudok Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019, vo výroku o vine aj vo výroku o treste a

§ 388ods.

1 Trestného poriadku prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu využijúc svoje právo

§ 376

Trestného poriadku sa vyjadril prokurátor, a síce v podstate takto: „Nevyhovenie požiadavke obvinených na ďalší postup súdu

ich predstáv nepredstavuje negatívne ovplyvnenie práva obvineného na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) a práva na obhajobu (osobitne) tak, aby bolo právo na obhajobu porušené zásadným spôsobom [pozn. § 371 ods. 1 písm.

1. c)Trestného poriadku]. Z môjho pohľadu sa odôvodnenia rozhodnutí konajúcich súdov zodpovedajúce požiadavkám Trestného poriadku, na obsah odôvodnenia rozsudku, súdy popísali ako dôkazy, tak aj skutočnosti z nich vyplývajúce ako aj právne úvahy, ktorými sa riadili pri rozhodovaní. Pokiaľ tu má byť aj zaradené namietnutie zákonnosti Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, aj s týmto sa konajúce súdy vysporiadali dostatočným spôsobmi, v súlade so zaužívanou právnou praxou a judikatúrou. K použitiu § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku, som v podanom dovolaní nenašla žiaden podklad, namietajú, že nebol vykonaný znalecký posudok z psychiatrie na poškodenú, čo však vzhľadom na to, že trestné stíhanie sa viedlo pre prečin výtržníctva, nepovažujem za odôvodnené. Nenamietajú spôsob vykonania žiadneho z dôkazov, len to, ako ich konajúce súdy vyhodnotili, či už jednotlivo alebo vo vzájomných súvislostiach. K dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku, nesprávnym právnym posúdením sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že ním nie je, že skutok vykazuje znaky iného trestného činu, či obvinený bol uznaný vinným z prísnejšieho trestného činu, ako ktorého sa dopustil ustáleným skutkom. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho posúdenia sa rozumie napr. posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť, zánik trestnosti, resp. ustanovenia o ukladaní trestu (§ 41, § 42 Trestného zákona). Skutkový stav môže dovolací súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, tzn. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko sú tieto otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Dovolací súd nemôže skutok ustálený súdmi prvého alebo druhého stupňa meniť ani dopĺňať. K žiadnemu z obdobných pochybení v napadnutých rozhodnutiach a im predchádzajúcich konaniach, ktoré by mohol dovolací súd preskúmavať a do nich zasahovať, nedošlo, a zabezpečené dôkazy, preukazujú vinu odsúdených v zmysle rozhodnutí napadnutých dovolaním. Vzhľadom na vyššie uvedené, mám za to, že dovolacie dôvody

§ 371ods.

1 písm. c), písm.

1. g)a písm.
2. i)Trestného poriadku nebol naplnené a navrhujem, aby Najvyšší súd SR dovolanie odsúdených PhDr. Mgr. X. T. a spol. proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z 22. októbra 2020 a rozsudku Okresného súdu Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z 22. augusta 2019

§ 382písm.

1. c)Trestného poriadku odmietol". + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaniach obvinených skúmal procesné podmienky pre ich podanie a zistil, že dovolania boli podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
2. h)Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na ich podanie [§ 369 ods. 2 písm.
3. b)Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňajú obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinení pred ich podaním využili svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti zistil, že dovolania obvinených je treba odmietnuť ako nedôvodné

§ 382písm.

c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

§ 371a nasl.

Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie". Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia

§ 371Trestného poriadku.

Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania

§ 371

Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne

§ 382písm.

c) Trestného poriadku, alebo zamietne

§ 392ods.

1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom

§ 374ods.

1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom

§ 386

a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo

1. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Námietky obvinených boli naprieč ich dovolaniami primárne skutkového charakteru, najvyšší súd tak hneď úvodom pripomína, že na základe dovolania podaného obvineným sa skutkovým stavom nie je oprávnený zaoberať. V dovolaniach spísaných a podaných prostredníctvom obhajcu obvinení ďalej nepodradili jednotlivé dovolacie námietky pod konkrétne dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tieto iba označili a v ďalšom bola namiesto obhajoby, úlohou najvyššieho súdu táto kvalifikovaná činnosť. Dovolaciemu súdu je zároveň zrejmé, že s podstatou dovolacích námietok obvinených sa vlastne vo svojich rozhodnutiach Krajský súd v Prešove, sp. zn. 3To/59/2019, z
2. októbra 2020 a Okresný súd Humenné, sp. zn. 2T/74/2012, z
3. augusta 2019 vysporiadali a najvyšší súd preto tam, kde je to vhodné, na ich argumentáciu odkazuje, prípadne ju opakuje. Odvolacie námietky boli v totiž v prevažnej väčšine zhodné s tými, ktoré boli uplatnené v dovolaniach obvinených. Najvyšší súd sa nižšie teda venuje ich najpodstatnejším tvrdeniam, ale summa summarum opakuje už správne závery prijaté vo vyššie citovaných rozhodnutiach súdov nižších stupňov. K dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku:

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c), písm.
2. d)Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy.

názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu

vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ako obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno konštatovať, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvinených PhDr, Mgr. X. T., PhDr. I. T. a PhDr. K. T. zásadným spôsobom, a teda že existuje skutočnosť, ktorá sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu menovaní uviedli v písomných dôvodoch dovolaní. Obvinení vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

l písm. c) Trestného poriadku argumentovali vecne (nie však relevantne) v zásade tým, že nebol pribratý znalec a vykonaný znalecký posudok z odboru psychiatria na posúdenie psychickej ujmy poškodenej a nemohli sa ani stotožniť s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu, ani rozsudku súdu prvého stupňa. Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Nie je ďalej

najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhom na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti

§ 2ods.

12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy aj ich hodnotenie súdmi nižších stupňov. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba súd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Ak by však aj

vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je však zrejmé, že obvinení mali v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na ich obhajobu, čo napokon aj využili a o týchto návrhoch súdy zákonným spôsobom rozhodli. Vo vzťahu k tvrdeniu obvinených, že do konania nebol pribratý znalec z odboru psychiatria na posúdenie psychickej ujmy poškodenej Y., musí najvyšší súd uviesť, že vzhľadom na charakter daného trestného činu na takýto postup ani nebol dôvod. Obligatórnym znakom danej skutkovej podstaty trestného činu totiž nie je spôsobenie psychickej ujmy. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Ako však už bolo uvedené, zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinení vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

l písm.

1. c)Trestného poriadku argumentovali predovšetkým námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý nenapravil ním vytýkané pochybenia a rovnako aj nenáležitého odôvodnenia rozhodnutia zo strany súdu prvého stupňa. V úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa doplňujúcich rovinách:
2. a)je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal od súdu náležitú odpoveď,
3. b)predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované verejnosťou,
4. c)vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k dispozícii. Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v. Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko). Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu (Krasulya v. Rusko). Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný postup, ktorý súčasne treba logicky a presvedčivo odôvodniť. Uvedenú požiadavku zakotvil zákonodarca do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia vo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú adhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia. Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa takéto rozhodnutie ,,posúva" aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie dokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS 413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné na preukázanie skutkového stavu. Zo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne zakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm.
5. c)Trestného poriadku (primerane pozri 1TdoV/6/2017). Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súd návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery. Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu, pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa vysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia. Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť obvineného ,,skontrolovať", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu. Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich" strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený s ohľadom na okolnosti prípadu. Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07). Okresný súd na stranách 3-9 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvinených a najmä, ktoré dôkazy preukazujú ich vinu. Najvyšší súd považuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu za také, ako má odôvodnenie rozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tu treba poznamenať, že aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietol (o. i.) odvolania obvinených na stranách 6-13 reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky a náležitým spôsobom vysvetlil, prečo neakceptoval ich odvolacie argumenty. Z uvedeného potom vyplýva, že v trestnej veci obvinených skutočne nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku:

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces

čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
2. d)Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko­ - rozsudok ESĽP z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v. Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára 2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky

§ 371ods.

3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom

§ 371ods.

3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté

§ 272ods.

3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti

§ 371ods.

3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.

1. i)Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové" preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať) prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), resp. písm.
2. g)Trestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však

subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov

kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod

§ 371ods.

3 Trestného poriadku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku, v podstate obvinení namietali, že trestné stíhanie v danej veci začal a vykonával orgán, ktorý

nich nebol vo veci oprávnený konať, a to vyšetrovateľ Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, 4. inšpekčné oddelenie. V dôsledku toho bolo

nich celé trestné stíhanie nezákonné a táto nezákonnosť sa „preniesla" aj na všetky vykonané dôkazy. Poukázali pritom na rozhodnutia ESĽP vo veciach Eremiášová proti ČR a Kummer proti ČR. Uviedli tiež, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci, sp. zn. 4To/5/2016, uznesením zo 4. júla 2017 prerušil odvolacie konanie a podal návrh na ústavný súd na zaujatie stanoviska k ústavnosti a zákonnosti postavenia policajnej inšpekcie. V vzťahu k tejto námietke sa vyjadril už v odvolacom konaní Krajský súd v Prešove na stranách 6-7 uznesenia, pričom s tam uvedenou argumentáciou sa najvyšší súd stotožňuje. V tomto smere dovolací súd už len poukazuje na svoje stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 95/2015, z ktorého (v znení aktuálnom v čase jeho prijatia) vyplýva, že okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo vnútra") zaradená aj do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len "zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore") a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená "inak" (§ 6 ods. 2 naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm.

1. b)a
2. d)zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore). Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm.
3. a)Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm.
4. c)Trestného poriadku. Riadenie v zmysle § 6 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore ani riadiace vzťahy v rámci ministerstva vnútra sa netýkajú trestno-procesných vzťahov, upravených Trestným poriadkom, v rámci ktorých ide o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora (§ 230 a iné Trestného poriadku). Okolnosť, že vo veci bol činný policajt ako vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru (§ 10 ods. 8 písm. a), písm.
5. c)Trestného poriadku), aj keď je obvineným príslušník Policajného zboru, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom alebo dovolacom konaní, alebo dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi v zmysle § 244 ods. 1 písm.
6. h)Trestného poriadku. Takým dôvodom však môže byť (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami) konkrétna chyba postupu vyšetrovateľa. Ak obvinení argumentovali podaním návrhu na ústavný súd zo strany najvyššieho súdu v minulosti, tak je potrebné uviesť, že uvedený návrh bol uznesením ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 19/2019, odmietnutý. Zároveň možno uviesť, že ďalšie námietky obvinených potom smerovali aj voči finálnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov zo strany súdu, ktoré nekorešponduje ich predstavám. Najvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm.
7. i)veta za bodkočiarkou Trestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli dôkazy vykonané zákonným spôsobom a následne tomu zodpovedajúc v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku aj náležite vyhodnotené. S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku:

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod. Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu" inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa. Dovolací súd obvinenému pripomína, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného oprávnenou osobou uvedenom v § 369 ods. 2 Trestného poriadku striktne ohraničená dôvodmi dovolania len

§ 371ods.

1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ ide o dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť". Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým záverom, spočívajúcim v tom či boli, resp. neboli konaním uvedeným v skutkovej vete obžaloby naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych záverov je celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom markantne odlišným od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie. Ustálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu (v posudzovanom prípade o to viac aktuálne, keď obvinený namietal predovšetkým subjektívnu stránku skutkovej podstaty podvodu) vždy podlieha rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup

§ 119ods.

1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä

1. a)či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
2. b)kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
3. c)závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
4. d)osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,
5. e)následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
6. f)príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu. Je potom logické, ak najvyšší súd dovolacie námietky - ktoré smerovali len k nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu dôkazov - označí v predmetnej trestnej veci ako stojace zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod. Naviac, takto formulované dovolacie námietky nemožno kvalifikovane podradiť ani pod akýkoľvek iný uplatniteľný dovolací dôvod, nakoľko sa nimi v súvislosti s ich obsahom v podstate nie je možné z právneho hľadiska zaoberať tak, aby bol dovolací prieskum aspoň okrajovo súladný s platnou a účinnou právnou úpravou (výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná situácia, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti

§ 371ods.

3 Trestného poriadku). Najvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V spojitosti s týmto dôvodom obvinení nič bližšie neuviedli, len ho všeobecným spôsobom konštatovali. V podstate namietali, že konajúce súdy nevenovali pozornosť odchýlkam vo výpovediach svedkov, nevypočuli

nich relevantných svedkov, nebrali do úvahy určité svedecké výpovede, nevzhliadli nedôveryhodnosť časti svedkov a že absentoval akýkoľvek priamy a jednoznačný usvedčujúci dôkaz. Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného podstatným skutkové zistenie,

ktorého obvinení PhDr. Mgr. X. T., PhDr. I. T.O. a PhDr. K. T. spáchali trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne potvrdeného rozhodnutím odvolacieho súdu, pričom skutok tak, ako je naformulovaný napĺňa znaky skutkovej podstaty daného trestného činu. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvinených ako prečinu výtržníctva

§ 364ods.

1 písm. a) Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu

citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvinených nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu argumentáciu obvinených najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú. Pokiaľ obvinení v nadväznosti na svoje dovolacie námietky ešte podotkli, že skutkový stav nebol zistený do takej miery, aby o ňom neexistovali dôvodné pochybnosti, posúdiac tvrdené v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), najvyšší súd k tomu uvádza, že aj námietka týkajúca sa nepoužitia uvedenej zásady je vo svojej podstate založená na spochybňovaní procesu hodnotenia dôkazov vrátane skutkových zistení, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy, a preto s výnimkou ministerského dovolania

§ 371ods.

3 Trestného poriadku nepredstavuje účinne uplatniteľnú námietku v dovolacom konaní. Pre lepšie pochopenie, zásada in dubio pro reo vyplýva z princípu prezumpcie neviny, ktorého materiálne ukotvenie nachádzame v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a význam ktorého sa v trestnoprávnej legislatíve premietol v § 2 ods. 4 Trestného poriadku. Keďže povaha uvedenej zásady je výlučne procesná, námietky s ňou spojené nie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku (k tomu napr. uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/15/2013, z

1. júla 2013 alebo uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 3Tdo/47/2015, z
2. septembra 2015). Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov dovolania namietaných obvinenými rozhodol v konečnom dôsledku tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.