1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022 rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného G. Y. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 29T/53/2021, z 12. januára 2022 bol obvinený G. Y. uznaný za vinného v bode 1/ zo spáchania prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla
1, ods. 2 písm.
1, ods. 2 písm.
2, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h), písm. m), § 36 písm. k) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov; pričom na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozhodujúci na podklade odvolania obvineného rozhodol uznesením, sp. zn. 6To/17/2022, z 24. februára 2022 tak, že ho
Obvinený G. Y. podal prostredníctvom obhajcu proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g), písm.
neho uprednostnil svoje domnienky a dojmy. Pričom nedošlo k žiadnej previerke tvrdení obvineného, že má rozhovor so svojou družkou nahratý na telefóne. - Zároveň rozporoval, že súd prvého stupňa pri plánovaní a vedení pojednávaní žiadnym spôsobom nenotifikoval obvineného a obhajobu, že sa má pripraviť na záverečný prednes, ktorý predstavuje bazálnu zložku práva na obhajobu. A tak z dôvodu kolízie zvoleného obhajcu s iným pojednávaním a nevedomosti o plánovaní ukončenia dokazovania na pojednávaní 12. januára 2022 došlo k faktickému odňatiu riadnej prípravy pre obvineného na tento významný a obsahovo náročný prejav. Súd neakceptoval námietky obžalovaného, aby mu bol poskytnutý priestor pre riadnu prípravu záverečného prednesu s jeho zvoleným obhajcom a došlo k realizácii prednesov bez porady so zvoleným obhajcom. - Ďalej obvinený namietal odňatie práva na preštudovanie spisu, pretože v rámci úkonu, ktorý mal byť spojený s preštudovaním spisu došlo z jeho strany k vzneseniu námietky voči vyšetrovateľovi, pričom z dôvodu potreby rozhodnutia o tejto námietke sa preštudovanie spisu nerealizovalo, ale on sa práva na preštudovanie spisu nevzdal a bez preštudovania spisu došlo k ukončeniu vyšetrovania. -
názoru obvineného bola porušená zásada ne bis in idem, keď znak viac trestných činov bol skonzumovaný aplikáciou úhrnného mechanizmu s jeho asperáciou, a preto
neho nemohla byť táto okolnosť vzhliadnutá aj ako priťažujúca. - Ďalším pochybením Okresného súdu Trnava malo byť nevykonávanie oboznamovania s doterajším priebehom konania pred otvorením ďalšieho pojednávania, a to aj napriek prítomnosti dlhších časových medzier medzi jednotlivými zasadnutiami súdu. Vytkol aj to, že súd výsluch neviedol právom predpokladaným spôsobom, ale ako voľnú diskusiu s obžalovaným, ktorého sa snažil presvedčiť o nepravdivosti jeho vyjadrení. - Následne obvinený kritizoval určenie krátkej lehoty na odvolanie s odôvodnením do 5 dní, a teda reálne súd obhajobe poskytol neprimerane redukovaný priestor na generovanie bazálneho podania v podobe odvolania voči rozsudku, ktorý odsudzuje obvineného na trojročný nepodmienečný trest a zároveň na podklade písomného vyhotovenia nie je možné získať spoľahlivé argumenty a myšlienkové postupy, ktoré viedli súd k prijatiu rozhodnutia. - Súd mal suplovať rolu prokuratúry a sám iniciatívne realizoval všetky výsluchy. Obvinenému nekládol otázky, ale diskutoval s ním a predkladal mu svoje domnienky, čím došlo k porušeniu pravidiel kontradiktórnosti. - Rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozhodnutia arbitrárne a vágne. - Obvinený namietal rovnako právnu kvalifikáciu a kvalifikačné pojmy ľsťou a vlámaním. Neoprávnené používanie cudzieho motorového vozidla už v základnej skutkovej podstate predpokladá, že sa páchateľ zmocní kľúčov od vozidla, preto toto konanie nemožno ani v tomto prípade pokryť ľsťou. A pokiaľ ide o druhý kvalifikačný moment, obvinený uviedol, že poškodená a jej syn zhodne potvrdili, že zadné dvere do priestoru domu neboli uzamknuté, a preto nemohol prekonávať žiadne uzamknutie a už vôbec nie použitím sily. Uzavretosť je základnou súčasťou obydlia, a preto prekonanie plotu nemôže byť interpretované ako kvalifikovaná skutková podstata. Je
neho nelogické, aby svedok vyzval obžalovaného, aby dom opustil a pritom ho držal, aby nemohol odísť a držal dvere pred jeho únikom. Navyše syn poškodenej, ktorý bol počas celého incidentu pri obvinenom, prítomnosť poškodenej neuvádza. Vstup do domu poškodených nemožno
neho rozhodne subsumovať pod režim neoprávneného vniknutia, keďže je príbuzným obyvateľov domu a obdobné návštevy realizoval na pravidelnej báze. - Obvinený zdôraznil, že Okresný súd Trnava bez opory v dôkaznom stave privolil osamotenej výpovedi poškodenej, že súhlas s požičaním vozidla neposkytla, pričom neprihliadol na protichodné tvrdenie svedka a obvineného. Poškodená mala motív kriminalizovať obvineného a z pomsty ho dostať do tejto situácie, keďže jej
súdu zasielal správy s výhražným obsahom a taktiež syn poškodenej hodnotil ich vzťah ako negatívny. Obvinený nemal dôvod nedôverovať súhlasu poškodenej s požičaním jej vozidla. Rovnako tak k preskočeniu plotu došlo v dôsledku obavy o jeho zdravie, a preto tu neexistuje vôľa obžalovaného k akémukoľvek porušeniu domovej slobody. - Nebol preukázaný ani len úmysel obvineného smerujúci k neoprávnenému vedeniu vozidla alebo vniknutiu či zotrvaniu v obydlí inej osoby. - Uložený trest obvinený vnímal ako neprimerane prísny a nesúladný s cieľom a účelom trestania v trestnom práve. Mal tak za to, že konaním súdov došlo zásadným spôsobom k porušeniu práv obvineného, ktoré predstavujú porušenie zákona a napĺňajú dovolacie dôvody vymedzené v podanom dovolaní. Všetky ním komunikované momenty by mali mať za následok potrebu zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie naposledy označenému súdu. Navrhol vyslovenie porušenia zákona v spomínaných oblastiach, zrušenie napadnutých rozhodnutí v časti o vine aj treste a prikázanie danej veci súdu prvého stupňa na nové prerokovanie a rozhodnutie. Následne obvinený dovolanie doplnil vlastným podaním, v ktorom v podstate zopakoval argumentáciu, ktorú už uviedol v dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu. K dovolaniu sa využijúc svoje právo
Trestného poriadku vyjadril prokurátor, a síce v podstate takto: „Zhrnúc odôvodnenie dovolacích dôvodov je potrebné konštatovať, že je v podstate obsahovo zhodné s odôvodnením odvolania obvineného ako aj vyjadreniami obvineného v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiam súdov. S týmito námietkami sa v celom rozsahu dostatočne a podrobne zaoberali prvostupňový súd i odvolací súd vo svojich rozhodnutiach. So závermi týchto súdov sa v plnej miere stotožňujem. K jednotlivým častiam dovolania ďalej dodávam: Dovolacie námietky obvineného G. Y. smerujú okrem iného i k tomu, že
jeho názoru súd nevykonal dostatočné dokazovanie, v nedostatočnom rozsahu zistil skutkový stav pre potreby svojho rozhodnutia a tento nesprávne posúdil a vyhodnotil. Dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, a to aj neúplnosť skutkových zistení, prípadne nesprávne hodnotenie dôkazov. Zásadným porušením práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Ustálená súdna judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
citovaného ustanovenia chápe ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Prípadné porušenie len niektorého z práv obvineného, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobil naplniť uvedený dovolací dôvod. K otázke náhradného obhajcu je dôvodné dodať, že Mgr. Šutovská bola ustanovená ako obhajkyňa prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvom spravodlivosti a k jej ustanoveniu ako náhradnej obhajkyne prišlo z dôvodu hospodárnosti konania s ohľadom na znalosť predmetnej veci. Totožne k otázke neavizovania záverečných rečí konštatujem, že žiadne zákonné ustanovenie neukladá súdu povinnosť oznamovať, že bude realizovaný prednes záverečných rečí, pričom lehota na prípravu pojednávania bola zachovaná vo vzťahu k dovolateľovi ako aj obhajcovi JUDr. Lanczovi. Rovnako zo zápisníc z hlavných pojednávaní vyplýva, že pred pokračovaním v odročenom pojednávaní bol oboznámený obsah predošlého pojednávania. V daných súvislostiach konštatujem, že nebol naplnený ani dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku, keďže uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať iba v prípadoch, keď rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonné, musí byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod taktiež nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol obvinený, prípadne že vykonané dôkazy nevyhodnotil
jeho predstáv. Za naplnenie tohto dovolacieho dôvodu nemožno považovať zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní v súlade so zákonom, teda nemožno vyvodiť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K prečítanej výpovedi svedka Q. Y. postupom
3 písm. a) Trestného poriadku uvádzam, že išlo o zákonný postup, pričom výsluch svedka bol realizovaný kontradiktórnym spôsobom v rámci prípravného konania. S jednotlivými podaniami dovolateľa, vrátenie uplatnených námietok zaujatosti sa súd prvého stupňa ako aj odvolací súd dôsledne a v súlade so zákonom vysporiadali. Zvážením všetkých aspektov konštatujem, že v danom trestnom konaní sa nevyskytli žiadne procesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenia, ktoré by zakladali dôvody dovolania. Uvádzané dôvody dovolania v tomto prípade nie sú dané. S poukazom na uvedené skutočnosti je potrebné prijať záver, že neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia § 371 Trestného poriadku.
1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu prechádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania
. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia § 371 Trestného poriadku, a preto navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd dovolanie obvineného G. Y., nar. X. H. XXXX, zastúpeného obhajcom JUDr. Albínom Lanczom, na neverejnom zasadnutí
1 písm.
c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie“. Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm.
názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu
vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku argumentoval vecne (nie však relevantne) v zásade tým, že sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť najprv to, že hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Nie je ďalej
najvyššieho súdu možné podať úspešne dovolanie z dôvodu
1 písm.
12 Trestného poriadku. Ak by záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu je však zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy zákonným spôsobom rozhodli. Obvinený zároveň uvádzal, že pri ukončení vyšetrovania mu bolo upreté právo na preštudovanie spisu. Táto jeho námietka však nekorešponduje s realitou, pretože pred ukončením vyšetrovania sa on i jeho obhajca mali možnosť riadne sa oboznámiť so spisom, bola im daná možnosť na jeho preštudovanie a toto aj využili. Taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené. Ako však už bolo uvedené, zistenie skutku súdom na podklade dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
l písm.
1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie či sa súd prvého stupňa, alebo odvolací súd návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. Povinnosťou súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery. Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu, pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa vysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia. Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť obvineného ,,skontrolovať“, ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene“ (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami ako aj argumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu. Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Odôvodnené rozhodnutia tiež slúžia v dokazovaní stranám, ktoré boli vypočuté, a tým prispievajú k väčšej ochote prijať rozhodnutia o ,,ich“ strane. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený s ohľadom na okolnosti prípadu. Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07). Okresný súd na stranách 3-20 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Zároveň podrobne vysvetlil, z akých dôvodov určité (aj obvineným navrhované) dôkazy nevykonal. Najvyšší súd považuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu za „skvelú ukážku toho“, ako má odôvodnenie rozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tu treba poznamenať, že aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým zamietol odvolanie obvineného na stranách 11-18 reagoval na všetky jeho podstatné odvolacie námietky a náležitým spôsobom vysvetlil, prečo neakceptoval jeho odvolacie argumenty. Pokiaľ ide o namietanú kontradiktórnosť konania, naopak, celá trestná vec prebehla v súlade s touto zásadou. Nie ako tvrdil obvinený. Navyše spojitosť tejto zásady s namietanou aktivitou súdu nie je na mieste, o to viac, keď na podklade obžaloby podanej prokurátorom, bol obvinený vykonaným dokazovaním súdom uznaný za vinného. Čo sa ešte týka náhradného obhajcu, Mgr. Andrea Šutovská bola najprv ustanovená ako obhajkyňa obvinenému, a to prostredníctvom programového prostriedku schváleného ministerstvo spravodlivosti a neskôr ako náhradná obhajkyňa, ktorá mala znalosť o veci v celom rozsahu a mohla realizovať práva obvineného. Zanedbateľná nie je v tomto smere ani dôvodná hospodárnosť konania. Teda ustanovením náhradného obhajcu nemohlo byť zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, a to bez ohľadu na formálny proces ustanovenia náhradnej obhajkyne. K otázke neavizovania záverečných rečí Okresným súdom Trnava, najvyšší súd už len dodáva, že zákon neukladá povinnosť oznámiť, že bude realizovaný ich prednes, navyše lehota na prípravu pojednávania bola zachovaná, tak obvinenému, ako aj jeho obhajcovi. V zásade platí, že obhajca a obvinený by mali byť pripravení na to, že na akejkoľvek časti hlavného pojednávania môže prísť k prednesu záverečných rečí, ak sú splnené podmienky na jeho ukončenie. Aj pred pokračovaním v odročenom hlavnom pojednávaní bol oboznámený obsah toho predošlého. S jednotlivými podaniami dovolateľa, vrátane námietok zaujatosti ním uplatnených, sa oba súdy tiež dôsledne a v súlade so zákonom vysporiadali. Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného skutočne nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku:
tohto dovolacieho dôvodu možno namietať, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Na naplnenie tohto dôvodu dovolania sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal, alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený, pričom o jeho vylúčení sa v súlade so zákonom nerozhodlo. Pod uvedený dovolací dôvod nemožno zahrnúť napríklad také námietky, ktoré sa týkajú údajného zaujatého prístupu sudcov a ktoré majú abstraktný, resp. všeobecný charakter. Zo súdnej judikatúry vyplýva, že obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť vyhovieť každému návrhu obžalovaného a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania vo veci pre jeho zaujatosť. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
ktorej nikto nesmie byť odňatý zákonnému sudcovi, treba trvať na tom, že vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom a spravodlivo. Pri posúdení otázky nestrannosti sudcu treba brať na zreteľ všetky aspekty subjektívneho aj objektívneho charakteru. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k procesným stranám trestného konania. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza zo zásady prezumpcie nestrannosti, až kým sa nepreukáže opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti sa vyžaduje dôkaz o skutočnej zaujatosti, pričom nie je rozhodujúce stanovisko (subjektívne) sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
subjektívneho stanoviska sudcu, ale
objektívnych symptómov. Pri hodnotení nestrannosti sudcu treba uvažovať o tom, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je však to, či obava obvineného je objektívne oprávnená, pričom relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 1Tdo/23/2011). Podstatou dovolacích námietok obvineného v tejto časti bolo, že o viacerých jeho námietkach nebolo procesným spôsobom rozhodnuté a súdy sa s nimi nevysporiadali. Najmä poukazoval na skutočnosť, že sa súdy procesne riadne nezaoberali jeho námietkou zaujatosti založenej na pomere sudcu k osobe obvineného, ktorá vznikla inzultáciou obvineného vo forme vulgárnych nadávok a opľutia sudcu. To predstavovalo i prekážku v realizácii pojednávania v dňoch 14. decembra 2021 a 12. januára 2022. Ani v uvedenom prípade nebola vec predložená na rozhodnutie o námietke založenej na tomto dôvode na súd vyššieho stupňa.
obvineného nemožno uvažovať o naplnení režimu § 32 ods. 6 Trestného poriadku, ktorý sa súdy snažili využiť ako únikovú stratégiu. Genéze podávania námietok zaujatosti zo strany obvineného a ich posudzovaniu zo strany konajúceho súdu sa veľmi podrobne a vyčerpávajúco (až kazuisticky) venoval už okresný súd vo svojom rozsudku na č. l. 11-14. Najvyšší súd sa s touto argumentáciou a ergo i s postupom okresného súdu v plnej miere stotožnil. V podstate možno uviesť, že všetky námietky zaujatosti vznesené zo strany obvineného boli založené výlučne na dôvodoch procesného postupu a na tomto základe rozvíjaných subjektívnych domnienkach obvineného, ktoré neboli podložené objektívnymi skutočnosťami. Je evidentné, že sa jednalo o stratégiu obvineného, ktorej primárnym cieľom bolo dosiahnutie vylúčenia konajúceho sudcu súdu prvého stupňa z rozhodovania vo veci. Obvinený síce, snažiac sa dosiahnuť vylúčenie sudcu, pri podávaní námietok formuloval, že obsahujú nové skutočnosti, ale v skutočnosti išlo len o opakovanie pôvodných námietok pozmenenou formuláciou, majúcich pôvod v procesnom postupe. Okresný súd preto správne podané námietky posúdil
6 Trestného poriadku (vo vtedy platnom znení) a nekonal o nich. Správne okresný súd postupoval aj vo vzťahu k návrhu na odňatie a prikázanie veci, keď s poukazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR uverejneného pod č. 48/2021 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
ktorého ak sa
6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti vznesenej voči konkrétnemu sudcovi, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch
Trestného poriadku, nekoná, a teda takáto námietka nie je spôsobilá vyvolať konanie o vylúčení ani konkrétneho (jednotlivého) sudcu, o to viac nie je potrebné konať ani o návrhu na odňatie a prikázanie veci, ktorý je založený len na takejto procesne neúčinnej námietke zaujatosti smerujúcej voči všetkým sudcom príslušného súdu (argumentum a minori ad maius). Vo vzťahu k podaniu trestného oznámenia na samosudcu zo strany obvineného možno uviesť, že ani táto skutočnosť nebola sama osobe spôsobilá byť dôvodom na vylúčenie samosudcu z rozhodovania. V prvom rade je potrebné uviesť, že trestné oznámenie podal obvinený, a to pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva a marenia spravodlivosti. Už zo samotnej formulácie trestného oznámenia je zrejmé, že jeho dôvodom bol predchádzajúci procesný postup zo strany súdu (samosudcu) voči obvinenému, teda obvinený len inou formou v podstate opätovne namietal procesný postup. Zároveň samotné podanie trestného oznámenia obvineného na sudcu nie je bez ďalšieho dôvodom na vylúčenie sudcu. To potvrdzuje i súdna judikatúra,
ktorej záverov ani podanie trestného oznámenia, návrhu na disciplinárne opatrenie alebo žaloby na ochranu osobnosti nemusí viesť k vylúčeniu úradnej osoby (napr. R 11/2009, R 22/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Tdo/23/2015), a to primárne v situácii, ak trestné oznámenie či iný návrh podá účastník konania. Z tejto judikatúry vyplýva, že uplatnenie inštitútu o vylúčení orgánov trestného konania (a sudcov) prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia vzťahu či pomeru predpokladaného v § 31 ods. 1 Trestného poriadku preukázaná. Nebude tak tomu vtedy, keď obvinený podá na konajúcich sudcov, resp. všetkých sudcov súdu prvého a druhého stupňa trestné oznámenie. Skutočnosť, že obvinený podal na konkrétneho sudcu trestné oznámenie, sama osebe nie je dôvodom na vylúčenie sudcu z trestného konania, pretože nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu je to, aby bol schopný, napriek takémuto oznámeniu, rozhodnúť nestranne, zákonne a spravodlivo v danej veci. Rovnako ani vulgárne správanie obvineného voči sudcovi na hlavnom pojednávaní 2. decembra 2021 nebolo dôvodom na vylúčenie sudcu z rozhodovania danej veci. Samosudca na toto správanie reagoval procesne uložením poriadkovej pokuty. I v tomto prípade sa prezumuje nutná dávka profesionality sudcu tak, ako je vyššie uvedená. Nadôvažok celý „incident“ obvinený realizoval primárne a len s úmyslom a cieľom vyvolať vo vzťahu k sudcovi stav, na základe ktorého by bol v danej veci vylúčený. Prizmou nestranného pozorovateľa sa potom správanie iniciované výlučne procesnou stranou, ktorej jediným cieľom je vyvolaním konfliktu dosiahnuť vylúčenie sudcu, nemôže javiť ako spôsobilé narušiť presvedčenie o tom, že bude schopný nezaujato a nestranne rozhodnúť. Napokon ani (anonymný) list, ktorý údajne zaslala obvinenému neznáma osoba, nie je spôsobilý vyvolať otázky ohľadne nezaujatosti a nestrannosti sudcu, pretože objektívne neobsahuje také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnú zaujatosť samosudcu vo vzťahu k obvinenému, resp. iné dôvody zaujatosti. Obsah daného listu skôr svedčí o značnej dávke naivity a prvoplánovitosti zo strany jeho pisateľa a skôr ako pochybnosť o nezaujatosti a nestrannosti je u objektívneho pozorovateľa schopný vyvolať úsmev. Navyše, údaje v liste uvedené ostanú vždy v rovine subjektívneho tvrdenia, ktoré objektívne nie je možné overiť. Nemenej dôležité je to, že samosudca riadne obvinenému vždy uviedol, prečo sa nejedná o námietku zaujatosti a z akých dôvodov sa potom nebude o nej konať. Rovnako tak to bolo i pri návrhoch na odňatie a prikázanie veci. Sumárne povedané, najvyšší súd v danom prípade nedetekoval prítomnosť žiadnych takých objektívnych okolností, ktoré by svedčili o tom, že vo veci konal a rozhodol sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku preto naplnený nebol. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku:
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom, nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku. Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté
3 Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku, opäť bez priradenia dovolacích námietok pod tento dôvod, v podstate obvinený nič závažné neuviedol, namietal len nezákonné dôkazy ktoré mali byť voči nemu použité a tvrdil, že prečítaná výpoveď svedka Q. Y. nebola zákonná. Pokiaľ ide o tieto skutočnosti, nie je najvyššiemu súdu známe, na základe čoho ku nim obvinený dospel. Na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa vykonal dokazovanie zákonným spôsobom, vrátane namietaného. Čo sa týka prečítanej výpovede svedka Q. Y. postupom
3 písm.
1 písm. g) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.