akých ustanovení, z ktorých právnych predpisov sa vyvodzuje zodpovednosť, je v právomoci príslušných talianskych orgánov. Z čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody publikovaného pod č. 130/1976 Zb. vyplýva, že rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu na území ktorého došlo k nehode.
čl. 7 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody, bez ohľadu na právo rozhodné pre určenie zodpovednosti sa prihliada vždy na predpisy o konaní a bezpečnosti dopravy platné v mieste a čase nehody. Nároky poškodeného plnila národná kancelária poisťovateľov pôsobiaca v Taliansku a tieto boli uplatnené u žalobkyne, ktorá ich uhradila v žalovanej výške. V danej veci nejde o nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ale o nárok žalobkyne na regresnú náhradu
7 zákona č. 381/2001 Z. z., teda o nárok žalobkyne na náhradu voči tomu, za koho uhradila poistné plnenie z garančného fondu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Z oznámenia Ministerstva vnútra, sekcia cestnej polície, nehodové oddelenie Pordenone, Taliansko vyplýva, že nebolo možné zistiť presnú dynamiku predmetnej dopravnej nehody. Súd prvej inštancie s poukazom na dôkaznú povinnosť strán v spore, skonštatoval, že žalobkyňa musela v konaní preukázať, že vodič motorového vozidla za škodu zodpovedá, t. j. že existuje rozhodnutie príslušného talianskeho orgánu, z ktorého zodpovednosť vodiča za dopravnú nehodu vyplýva, a teda, že v konečnom dôsledku je za vzniknutú škodu zodpovedný žalovaný, ktorý je prevádzateľom motorového vozidla, na ktoré sa nevzťahuje povinné zmluvné poistenie. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou v danej veci však takýto záver nie je možné vyvodiť. Talianska kancelária, ktorá vybavila poistnú udalosť ako spoločnú zodpovednosť obidvoch strán (50% - 50 %), nie je príslušným talianskym orgánom, ktorý je oprávnený rozhodnúť o tom, kto zavinil dopravnú nehodu prípadne určovať podiel zodpovednosti jednotlivých účastníkov dopravnej nehody. V tejto súvislosti poukázal na čl. 3 bod 3 a čl. 5 bod 1.1. Interných pravidiel, na ktoré žalobkyňa poukazovala, z ktorých vyplýva, že kancelária je oprávnená priateľsky likvidovať akékoľvek nároky alebo akceptovať službu mimosúdneho alebo súdneho konania, ktorý môže zahŕňať výplatu náhrady škody a v žiadosti o náhradu uvedie sumy vyplatené ako náhrada škody poškodeným osobám, či už na základe mimosúdneho vyrovnania, alebo na základe rozhodnutia súdu. Z uvedeného je nesporné, že k náhrade škody môže dôjsť buď na základe mimosúdnej dohody alebo súdneho rozhodnutia v danej veci talianskeho súdu, ktoré listinné dôkazy žalobkyňou predložené ani tvrdené neboli. Týmto nie je spochybnený záver, že určenie osoby zodpovednej za škodu spôsobenú pri predmetnej dopravnej nehode, sa spravuje ustanoveniami talianskych právnych predpisov. Slovenský súd nemá vo veci vyvodzovania právnej zodpovednosti za dopravnú nehodu v inom štáte založenú ani právomoc. Pokiaľ však žalovaný svoju zodpovednosť za škodu popieral a jeho zamestnancovi - vodičovi nebola ani uložená pokuta za porušenie dopravných predpisov, pričom žalobkyňa nepredložila žiadne relevantné listiny príslušných talianskych orgánov, z ktorých by vyplynula zodpovednosť vodiča za predmetnú nehodu, nie je možné uzavrieť, že žalobkyňa dôkazné bremeno preukázania, že žalovaný je osobou, ktorá zodpovedá za škodu v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., uniesla. Pri uplatňovaní regresu
slovenského práva pritom nemožno vychádzať z fikcie o rovnakej miere zodpovednosti vodičov na vzniku dopravnej nehody tak, ako to upravuje taliansky civilný hmotnoprávny predpis. 1.
ktorého pre všetky záležitosti týkajúce sa výkladu zákona platného v krajine dopravnej nehody a likvidáciu nárokov, je príslušná výlučne Kancelária. Všetky nároky spracúva Kancelária sama za seba v súlade so zákonnými a regulačnými ustanoveniami uplatňovanými v krajine dopravnej nehody, týkajúce sa zodpovednosti, náhrady škody poškodeným osobám a povinného poistenia v najlepšom záujme poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistnú zmluvu, príp. príslušné kancelárie. Z citovaných ustanovení vnútorných predpisov Rady kancelárií, ktoré sú súčasťou dohody medzi národnými kanceláriami poisťovateľov členských štátov európskeho hospodárskeho priestoru a ostatnými pridruženými štátmi, ktoré sú záväzné aj pre žalobkyňu vyplýva, že žalobkyňa nebola oprávnený prehodnocovať oprávnenosť nároku na náhradu škody, ktorý bol spracovaný talianskou národnou kanceláriou poisťovateľov, a požadovaný nárok bola povinný uhradiť tak, ako to aj urobila. Povinnosť žalobkyne uvedená v predchádzajúcom bode však neznamená, že nie je daná jej dôkazná povinnosť vyplývajúca jej z § 24 ods. 2 a 7 zákona č. 381/2001 Z. z. Slovenská kancelária poisťovateľov si mohla vyžiadať doklady preukazujúce vznik škody, ako aj ďalšie predpoklady zodpovednosti vodiča za škodu. Naopak žalovaný, ktorý v konaní uniesol dôkazné bremeno znaleckým posudkom č. 49/2012 preukázal, že jeho vodiči nenesú vinu na vzniku dopravnej nehody a teda, že príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy motocyklistu a to vo vzťahu k predbiehajúcemu manévru, ktorý začal vykonávať. Súd prvej inštancie zamietol návrh na doplnenie dokazovania výsluchom znalca, nakoľko to nepovažoval za hospodárne a účelné, keďže dôvodne predpokladal, že by sa znalec odvolal na závery svojho písomného posudku, ktorý vychádzal z údajov poskytnutých vodičmi žalovaného, keďže nemal k dispozícií inú verziu o priebehu nehody. Navyše žalobkyňa po doručení znaleckého posudku nepoukázala na nejasnosti tohto posudku, prípadne na rozpor posudku s iným dôkazom. Taktiež súd prvej inštancie zamietol aj návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom štatutára žalovaného, keďže tento nebol priamym účastníkom dopravnej nehody a teda v rámci výsluchu by uvádzal iba sprostredkované skutočnosti, ktoré získal od svojich zamestnancov - vodičov. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol v súlade s § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP").
slovenského právneho poriadku, ktoré odmieta a vylučuje aplikáciu talianskych právnych predpisov. V tejto súvislosti namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, lebo odvolací súd neposkytol odpoveď, resp. posúdenie na hlavnú namietanú skutočnosť, a teda prečo súd prvej inštancie pri posudzovaní miery zavinenia na dopravnej nehode neaplikoval, resp. priamo odmietol aplikovať taliansky občiansky zákonník (Codice Civile) ako právny predpis štátu, na území ktorého došlo k dopravnej nehode v súlade s Dohovorom o práve použiteľnom na dopravné nehody.
názoru dovolateľky sa možno domnievať, že odvolací súd sa podaným odvolaním a uplatnenými námietkami nezaoberal individuálne, lebo neposkytol odpoveď na žiadne právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom, ktoré žalobkyňa namietala v podanom odvolaní, čím odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. S poukazom na princíp právnej istoty, judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd") sp. zn. IV. ÚS 14/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP") vo veci Vetrenko proti Moldavsku z
názoru žalobkyne nevyhnutné aplikovať taliansky hmotnoprávny predpis, ktorý určuje mieru zavinenia v prípade, ak nebolo možné s určitosťou stanoviť mieru zavinenia jednotlivých účastníkov dopravnej nehody iným spôsobom. V zmysle uvedeného tak zodpovednosť, ako aj miera zavinenia, mala byť posúdená
ustanovenia Občianskeho zákonníka Talianskej republiky v nadväznosti na rozhodnutie talianskej cestnej polície.
čl. 2055 talianskeho občianskeho zákonníka (art. 2055 del Codice Civile) platí, že „V prípade zrážky motorových vozidiel sa predpokladá, že každý z vodičov zapríčinil škodu na jednotlivých vozidlách v rovnakej miere, pokiaľ sa nepreukáže opak." Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že talianska kancelária poisťovateľov nevykonala rozhodnutie o miere zavinenia, ani neurčila vinníka dopravnej nehody na základe vlastného posúdenia ako uviedol odvolací súd v bode 21. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ale postupovala striktne
právneho poriadku Talianskej republiky, resp. právneho poriadku krajiny, v ktorej došlo k dopravnej nehode. Dovolateľka sa preto nestotožnila so závermi súdov nižšej inštancie, v zmysle ktorých by na preukázanie zodpovednosti žalovaného za škodu muselo existovať rozhodnutie príslušného talianskeho orgánu, z ktorého by zodpovednosť vodiča za dopravnú nehodu vyplývala. Zodpovednosť žalovaného za škodu vyplýva priamo z právneho poriadku Talianskej republiky. Súd prvej inštancie de facto odmietol uplatniť taliansky právny poriadok pri posúdení zodpovednosti a miere zavinenia na dopravnej nehode, ktorá sa stala na území Talianskej republiky, a tým
dovolateľky odmietol aj obsah samotného Dohovoru o použiteľnom práve pri dopravných nehodách, ktorým je Slovenská republika viazaná, i napriek vedomosti o predmetnom ustanovení talianskeho právneho poriadku. I napriek uvedenému uprednostnil slovenský právny poriadok pred talianskym právnym poriadkom. Súd prvej inštancie bez bližšieho odôvodnenia výslovne len uviedol, že z predmetného ustanovenia talianskeho občianskeho zákonníka nemožno vychádzať. Vznik, zavinenie a zodpovednosť za škodu spôsobnú prevádzkou motorového vozidla tak nebola
názoru žalobkyne súdom posúdená v súlade s Dohovorom o použiteľnom práve pri dopravných nehodách
talianskych právnych predpisov, a teda
platných predpisov štátu, na území ktorého došlo k nehode. Dovolateľka sa nestotožnila ani s právnym posúdením odvolacím súdom. Citujúc čl. 1, 3 a 8 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody tvrdila, že pre posúdenie zavinenia na vzniku dopravnej nehody v súlade s predmetným dohovorom je nevyhnutné aplikovať vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode, teda právne predpisy Talianskej republiky, v zmysle ktorých pri každej zrážke motorových vozidiel platí zákonná domnienka o miere zavinenia, a to, že každý zodpovedá za škodu v rovnakej miere. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj rozsudok súdu prvej inštancia vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 4. Žalovaný písomné vyjadrenie k doručenému dovolaniu nepredložil. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd") príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné. 6.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10.
11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
nariadenia Európskej únie č.72/166/EHS povinnosť úhradu vykonať, na druhej strane súhlasil so záverom, že pri nároku vo vzťahu k žalovanému existovala dôkazná povinnosť pre žalobkyňu preukázať, že žalovaný dopravnú nehodu zavinil, s poukazom na § 24 ods.7 zákona č. 381/2001 Z. z. Zavinenie však preukázané nebolo, keďže na takýto záver neexistoval dôkaz. Relácia dopravnej polície nie je dostatočným dôkazom. Absentuje zhodné stanovisko oboch prevádzkovateľov motorových vozidiel medzi ktorými došlo k stretu, resp. súdne rozhodnutie, ktoré by bolo základom pre určenie miery zodpovednosti žalovaného. Povinnosť žalobkyne v súlade s normou Európskej únie automaticky nezakladá jeho oprávnenie proti prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorého vozidlo bolo účastníkom dopravnej nehody, na náhradu plnenia. Ustanovenie § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. predpokladá zodpovednosť za vzniknutú škodu. Z tohto dôvodu bez preukázania základu nároku, žalobkyňa nemohla byť v tomto konaní úspešná. Navyše žalovaný predložil ako dôkaz znalecký posudok znalca z odboru dopravy, ktorý zavinenie vodiča motorového vozidla žalovaného vylúčil. Okolnosť, že žalobkyňa nemala v čase dopravnej nehody zaplatené zákonné poistenie za motorové vozidlo, ktoré bolo účastníkom dopravnej nehody v tomto prípade rozhodujúcou skutočnosťou. Žalobkyňa ako zástupkyňa Slovenskej republiky v sektore zákonného poistenia motorových vozidiel, bola partnerom Kancelárie poisťovateľov v Taliansku a bez ohľadu na existenciu resp. absenciu poistenia vozidla žalovaného, bola povinná uhradiť požadované plnenie. Následný nárok však odvodzovala z § 27 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. z titulu zodpovednosti za vzniknutú škodu, ktorá preukázaná nebola. Preto odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná". 17. Z obsahu uplatnených námietok žalobkyňou vyplýva, že v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie zavinenia vodiča predmetného motorového vozidla, ktoré bolo nutné posúdiť
rozhodnutia talianskej cestnej polície a talianskeho právneho poriadku vo vzájomnej súvislosti. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že taliansky orgán, ktorý bol príslušný na preverenie predmetnej dopravnej nehody nemohol zistiť skutočnú dynamiku dopravnej nehody, a teda ani určiť vinníka dopravnej nehody. Na základe uvedeného rozhodnutia príslušného talianskeho orgánu bolo nevyhnutné aplikovať taliansky hmotnoprávny predpis, ktorý určuje mieru zavinenia v prípade, ak nebolo možné s určitosťou stanoviť mieru zavinenia jednotlivých účastníkov dopravnej nehody iným spôsobom. V zmysle uvedeného tak zodpovednosť, ako aj miera zavinenia, mala byť posúdená
ustanovenia Občianskeho zákonníka Talianskej republiky v nadväznosti na rozhodnutie talianskej cestnej polície. Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že talianska kancelária poisťovateľov nevykonala rozhodnutie o miere zavinenia, ani neurčila vinníka dopravnej nehody na základe vlastného posúdenia, ale postupovala striktne
právneho poriadku Talianskej republiky, resp. právneho poriadku krajiny, v ktorej došlo k dopravnej nehode. Zodpovednosť žalovaného za škodu vyplýva priamo z právneho poriadku Talianskej republiky. Vznik, zavinenie a zodpovednosť za škodu spôsobnú prevádzkou motorového vozidla tak nebola
názoru žalobkyne súdom posúdená v súlade s Dohovorom o práve použiteľnom na dopravné nehodách
talianskych právnych predpisov, a teda
platných predpisov štátu, na území ktorého došlo k nehode. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie pri posudzovaní vzniku a zavinenia dopravnej nehody nevychádzal z právnych predpisov štátu, na území ktorého došlo k dopravnej nehode, a teda aplikoval na vec iný právny predpis, než ten, ktorý je stanovený v dohovore, čo je v priamom rozpore s uvedeným dohovorom.
čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Nedostatok vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami žalobkyňou uplatnenými v odvolaní v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie jej procesných práv v takej miere, že možno konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces. Odvolací súd je povinný vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia
2 CSP (III. ÚS 314/2018, IV. ÚS 372/2020). 20. Dodržiavanie povinnosti rozhodnutie náležite odôvodniť má zaručiť transparentnosť rozhodovania súdov, lebo každý má právo na rozhodnutie
relevantnej právnej normy (čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP). Súd je preto povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony strany sporu primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať (II. ÚS 675/2014). Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 243/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.