zákona o spotrebiteľských úveroch, a že by bolo možné považovať spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
2 zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle záväzných pokynov odvolacieho súdu uvedených v zrušujúcom uznesení súd prvej inštancie skúmal, či zmluva obsahuje úplný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), a poukazujúc na právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) z
CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru poskytnutého žalobcovi žalovanou. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Odvolací súd poukázal na povinnosť veriteľa pri posúdení úverovej schopnosti klienta brať na zreteľ tak existujúcu situáciu klienta (najmä jeho príjmy a výdavky), ako aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Posúdením rozhodných skutočností dospel k záveru, že predložené listinné doklady sprevádzané skutkovými tvrdeniami žalovanej nie sú postačujúce pre záver o splnení uvedenej zákonnej povinnosti. Pred uzatvorením zmluvy žalovaná zisťovala pomery žalobcu len v rozsahu informácií, či je zamestnaný, či nie je poberateľom invalidného alebo starobného dôchodku, či nepracuje u viacerých zamestnávateľov, či nemá iný úver, zistila výšku jeho príjmu. Z výpisov z účtu okrem výšky príjmu tiež vyplýva, že žalobca nemal na účte žiadne úspory a jeho mzda len nevýznamne presahovala minimálnu mzdu za rok 2016 a v roku 2017 bola prakticky na úrovni minimálnej mzdy (435 eur mesačne). Absentuje akýkoľvek dôkaz o zisťovaní rodinného stavu žalobcu, o počte vyživovacích povinností, o výdavkoch žalobcu na jeho základné životné potreby, o nákladoch na bývanie, stravu, energie, telefón, cestovné do práce, zdravotnú starostlivosť, teda o mesačných výdavkoch žalobcu na základné odôvodnené potreby, čím sa žalovaná reálne diskvalifikovala z možnosti seriózne analyzovať bonitu žalobcu. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje skúmanie bonity s odbornou starostlivosťou, teda vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti dodávateľa, pri ktorom sa nemožno uspokojiť s formalistickým prístupom spočívajúcim v zabezpečení si dokladu o výške príjmu a zamestnanosti, či výpisoch z účtu klienta. Aj nekomplexne zistené pomery žalobcu už museli u žalovanej vyvolať vážne pochybnosti o jeho spôsobilosti splácať poskytnutý úver bez ohrozenia základných životných potrieb, keď len výška dohodnutej splátky úveru (189,77 eur) predstavovala takmer polovicu jeho príjmu, ktorý bol v danom období v priemere 445 eur mesačne, teda na úrovni minimálnej mzdy. Takýto postup žalovanej nemožno posúdiť ako konanie s odbornou starostlivosťou, ale naopak, je hrubým porušením povinnosti stanovenej zákonom, pričom v konkrétnostiach uvedených okolností ani iný záver, ako nevyznievajúci v jej prospech, spravodlivo očakávať nemohla. Z dôvodu, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno ohľadne preukázania splnenia povinnosti
1 zákona o spotrebiteľských úveroch, následkom je nástup sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ustanovením § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP a vecne čiastočným úspechom oboch strán, keď v konaní pred súdom prvej inštancie každá zo strán zaznamenala úspech vo vzťahu k jednému nároku, v odvolacích konaniach bol rovnako zaznamenaný len čiastočný úspech strán, keďže v poradí prvom odvolacom konaní boli obe strany rovnako úspešné, každá len vo vzťahu k jednému nároku, preto vo výsledku sa javilo spravodlivým, aby si každá zo strán znášala vlastné trovy odvolacích konaní. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj len „dovolateľka“) dovolanie. Dovolanie odôvodnila ustanovením § 420 písm. f/ CSP (nesprávnym procesným postupom súdu znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená), eventuálne ustanovením § 421 ods. 1 písm. c/ CSP (nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v otázke, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne). Vo svojom následnom podaní žiadala, aby sa dovolací súd nezaoberal uplatnenými dovolacími dôvodmi vychádzajúcimi z ustanovení § 421 ods. 1 CSP, namietajúcimi riešenie právnych otázok odvolacím súdom. Navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že odvolací súd rozhodol bez vytýčenia ústneho pojednávania a bez akéhokoľvek oznámenia vo vzťahu k zmene ako skutkového základu, tak i právneho posúdenia (oproti rozhodnutiu súdu prvej inštancie), čím sa jeho rozhodnutie stalo v celom rozsahu prekvapivým a nepredvídateľným. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom vyzval žalovanú na predloženie listín preukazujúcich skúmanie bonity žalobcu a splnenie informačnej povinnosti, na čo žalovaná predložila zmluvu o splátkovom úvere s prílohou, štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, splátkový kalendár, záznam o poistení, oznamy a informácie banky (výpisy z účtu žalovaného), výplatné pásky žalobcu, lustráciu žalobcu, tlačový výstup overenia pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni. Po vykonaní dokazovania predloženými listinami súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná posudzovala bonitu žalobcu s odbornou starostlivosťou, a to na základe údajov predložených žalobcom a údajov získaných z príslušných registrov žalovanou. Odvolací súd dospel k iným skutkovým zisteniam (i právnym záverom) ako súd prvej inštancie, avšak bez toho, aby si skutkové podklady zaobstaral zákonom predpísaným spôsobom (t. j. opakovaním dokazovania), zároveň i znemožnil účastníkom k takýmto skutkovým zisteniam sa vyjadriť a vo vzťahu k nim navrhovať dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na závery vyjadrené v odseku 36 napadnutého rozsudku týkajúce sa posúdenia splnenia povinnosti
1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podstatou hrubého porušenia povinnosti veriteľom je posudzovanie schopnosti splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súd prvej inštancie na základe žalovanou predložených dokladov zjavne ustálil, že tu je aspoň nejaký doklad o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave a nejaký doklad preukazujúci prihliadanie na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Keďže odvolací súd tvrdí, že žalovaná hrubo porušila uvedenú povinnosť, logicky z tohto záveru vyplýva, že z rovnakých dokladov predložených žalovanou skutkovo ustálil, že tu nie je žiaden doklad o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave a žiaden doklad preukazujúci prihliadanie na údaje z príslušnej databázy alebo registra. Napadnuté rozhodnutie tak bolo pre dovolateľku úplne prekvapivým. Pokiaľ by odvolací súd postupoval spôsobom súladným s ustanovením čl. 3 ods. 1 CSP, nariadil by vo veci pojednávanie, doplnil a zopakoval dokazovanie, uviedol skutkové závery a právne posúdenie a vytvoril strane možnosť tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy, resp. možnosť vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii právnej normy obsiahnutej v ustanovení § 11 ods. 2 druhej a tretej vety zákona o spotrebiteľských úveroch (hoci súd prvej inštancie na aplikáciu tohto ustanovenia nevidel dôvod), napriek tomu však stranu nevyzval
ustanovenia § 382 CSP na vyjadrenie sa k možnému použitiu týchto ustanovení. Odvolací súd tiež svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil; nielenže rozhodol na základe iného právneho posúdenia ako súd prvej inštancie, čo je postup v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou najvyšších justičných autorít, ale o uvedenej rozhodovacej praxi, ani o absolútnom odklone od tejto rozhodovacej praxe, nie je v rozhodnutí vôbec žiadna zmienka.
f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v konaní (pred odvolacím súdom) došlo k nej tvrdenej vade zmätočnosti.
CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. 14.
1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. 15.
1 CSP na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch, následkom je nástup sankcie v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 24. V súlade s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu nižšej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné. Takéto arbitrárne rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces (čo zakladá vadu konania
1 CSP v spojení s § 420 písm. f/ CSP), pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. 25. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné. Aj zo zásady iura novit curia („súd pozná právo“) možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na konkrétny prípad. Možno rozoznávať napríklad situácie, kedy súd musí určiť relevantnú právnu normu aplikovateľnú na konkrétny prípad a musí ju vo svojom rozhodnutí zohľadniť a kedy súd po určení tejto právnej normy musí zohľadniť všetky časti právnej normy (napr. všetky časti hypotézy právnej normy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02).
povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP) a vychádzajúc z toho, že tým, komu bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti bol len odvolací súd.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.