1, ods. 2 písm.
1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
novembra 2024 v Bratislave dovolanie obvineného C. W. podané prostredníctvom jeho obhajkyne JUDr. Soni Soboňovej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 20. februára 2024, sp. zn. 1To/129/2023, a takto rozhodol:
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného C. W. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Nové Zámky (ďalej tiež „okresný súd“) rozsudkom z 19. októbra 2023, sp. zn. 4T/6/2023, uznal obvineného C. W. (spoločne so Š. G. a U. D.) za vinného zo zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm.
1 písm. a) Tr. zák. formou spolupáchateľstva
zák. na skutkovom základe, že spoločným konaním v presne nezistenom čase okolo 14.00 h dňa 25. septembra 2022 pri tržnici na ulici U. S. v meste Š., neďaleko autobusovej stanice na mieste verejnosti prístupnom, napadli poškodeného S. M., narodeného XX. N. XXXX v L., občana L., trvale bytom L., A., D. č. XX tým spôsobom, že po tom ako spolu popíjali alkoholické nápoje, obžalovaný C. W. pristúpil k poškodenému a bez dôvodu mu dal dve facky, následne poškodenému obžalovaná U. D. strekla slzotvorný plyn do očí, v dôsledku čoho stratil videnie, a vtedy ho obžalovaný Š. G. udrel päsťou do tváre, následkom čoho spadol na zem, kde k nemu pristúpil jeden z obžalovaných a odopol mu čiernu tašku značky U., ktorú mal prevesenú cez plece, v ktorej mal peňaženku s hotovosťou vo výške 52,92 EUR /21.500,- HUF/ a 20,- EUR tiež mu z vrecka vytiahol mobilný telefón značky C. a obžalovaní odišli, následne sa obžalovaní Š. G. a U. D. vrátili za poškodeným a žiadali od poškodeného PIN kód na odomknutie telefónu, ktorý im poškodený odmietol poskytnúť, následne mu obžalovaná U. D. uviedla, že ak tak neurobí, ešte raz ho postrieka slzotvorným plynom, nakoľko im neuviedol PIN kód k telefónu, tak obžalovaný Š. G. poškodenému predmetný mobilný telefón zlomil a vrátil do vačku na kabáte a jeden z obžalovaných mu stiahol dole topánky, ktoré mal poškodený obuté, pričom obžalovaní spoločným konaním poškodenému S. M., narodenému XX. N. XXXX v L., občanovi L., trvale bytom L., A., D. č. XX spôsobili škodu odcudzením a poškodením veci vo výške 62,50 EUR a odcudzením finančnej hotovosti mu spôsobili škodu vo výške približne 20,- EUR a 52,92 EUR (21.500,- HUF). Za to súd obvinenému uložil
2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri zistení poľahčujúcej okolnosti
k) Tr. zák. a priťažujúcej okolnosti
h), písm. m) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
2 písm. a) Tr. zák. súd obvineného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
2 písm. d), ods. 5 Tr. zák. s poukazom na § 74 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený (ako aj Š. G. a U. D.) odvolanie, na podklade ktorého Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „krajský súd“) rozsudkom z 20. februára 2024, sp. zn. 1To/129/2023, rozhodol tak, že postupom
1 písm. b), písm. d), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a ochrannom opatrení v časti týkajúcej sa obvineného C. W. a
3 Tr. por. obvinenému uložil
2 Tr. zák., postupom
2 Tr. zák., pri zistení poľahčujúcej okolnosti
k) Tr. zák. a priťažujúcej okolnosti
h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
2 písm. a) Tr. zák. súd obvineného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
2 písm. d), ods. 5 Tr. zák. a § 74 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Súd zároveň postupom
por. odvolania Š. G. a U. D. ako nedôvodné zamietol. V ostatných častiach zostal napadnutý rozsudok nezmenený. Dňa
1 písm. c), písm.
názoru obvineného od počiatku súdneho konania prezumoval jeho vinu, keď prijal obžalobu, z ktorej nevyplývalo, že by sa mal dopustiť zločinu lúpeže a nevysporiadal sa s argumentami prezentovanými v jeho prospech, čím porušil právo obvineného na obhajobu zásadným spôsobom, pričom toto pochybenie nebolo napravené ani krajským súdom. Obvinený mal tiež za to, že celé trestné konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku okresného súdu, vykazovalo známky nezákonnosti, a to z dôvodu vád a nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. Ako dôvod nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia obvinený uviedol skutočnosť, že úradný záznam vyhotovený príslušníkmi Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo, tvoriaci podklad obvinenia, obsahoval iné skutočnosti, ako úradný záznam Mestskej polície Štúrovo a
názoru obvineného bol vyhotovený spätne, na základe skutočností zistených neskorším výsluchom páchateľov po vznesení obvinenia. V súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia ďalej namietal, že poškodený v rámci svojho výsluchu uvádzal iné skutočnosti ako v trestnom oznámení, teda poškodený si odporoval ohľadne osôb páchateľov, pričom pri výsluchu poškodeného neboli rozpory odstránené. Uznesenie o vznesení obvinenia obsahovalo také označenie páchateľov a taký popis priebehu konania jednotlivých páchateľov, ktorý v čase začatia trestného stíhania nevyplýval zo žiadnych dovtedy zabezpečených dôkazov. Tieto informácie sa v spise objavujú až v rámci výsluchov obvinených (teda po vznesení obvinenia).
názoru obvineného už zo skutkovej vety rozsudku okresného a krajského súdu je nepochybné, že v konaní bolo preukázané výlučne to, že sa dopustil prečinu výtržníctva, pričom skutky smerujúce k zločinu lúpeže, z ktorých spáchania bol uznaný vinným, sú v skutkovej vete pripisované buď Š. G. alebo U. D. alebo je subjekt trestného činu v skutkovej vete označený ako „jeden z obžalovaných“. Výpovede spoluobvinených považoval za účelové a nedôveryhodné. Obvinený ďalej namietal, že znalecký posudok znalca RNDr. I., PhD. z odboru kriminalistika okresný súd vyhodnotil v rozpore so zákonom v jeho neprospech. Uviedol, že na žiadnej z vecí poškodeného sa nenašla jeho DNA, napriek tomu okresný súd dospel k záveru, že výsledok DNA dokazovania nevylučuje, že predmetné veci držal, a to z dôvodu, že sa na peňaženke nachádzala „neinterpretovateľná stopa DNA, teda táto môže pochádzať od obžalovaného W..“ Mal za preukázané a nespochybniteľné, že jeho tvrdenia ohľadom opisu skutku sú podporené výpoveďou poškodeného, ako aj výsledkami expertízy DNA. Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, bol porušený zákon v neprospech obvineného a súčasne, aby v zmysle § 386 ods. 2 Tr. por. rozsudok krajského súdu vo výroku o vine, ako aj vo výroku o treste, zrušil a spoločne s ním zrušil aj rozsudok okresného súdu a
1 Tr. por. prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Zároveň
2 Tr. por. (správne
4 Tr. por.) navrhol, aby dovolací súd prerušil výkon trestu odňatia slobody. K podanému dovolaniu obvineného sa prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Zámky nevyjadril. Dňa 10. októbra 2024 bolo dovolanie obvineného C. W. spoločne s kompletným k veci prislúchajúcim spisovým materiálom riadne predložené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) na konanie a rozhodnutie. Po predložení veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného spolu s predloženým spisovým materiálom a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 Tr. por. Úvodom najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, a nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať v intenciách Trestného poriadku len odvolací súd [§ 322 ods. 3 Tr. por., § 326 ods. 5 Tr. por.]. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený eo ipso prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže dovolací súd vykonať dokazovanie len v obmedzenom rozsahu
2 Tr. por. Preto možnosti podania dovolania musia byť obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Tr. por.). Za porušenie práva na obhajobu
tohto ustanovenia preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia
11 Tr. por. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený
12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (R 7/2011). Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Tr. por. považuje najvyšší súd za nevyhnutné zdôrazniť, čo v rámci svojej rozhodovacej činnosti notoricky opakuje, a síce pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu je nevyhnutné, ako aj napokon zo samotnej dikcie Trestného poriadku vyplýva, aby zistené porušenie práva na obhajobu bolo zásadné. Inými slovami povedané, nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu, resp. porušenie práva obvineného na obhajobu s akoukoľvek intenzitou, zakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Pri samotnom posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach, vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Zásadné porušenie práva na obhajobu, podmieňujúce naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Tr. por., však nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným v porovnaní s tým, ako to vo veci vykonali príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). Porušenie práva na obhajobu nemôže byť odôvodnené tým, že súdy, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., vyhodnotili dôkazy odlišným spôsobom, ako je predstava obvineného. Ak obvinený v intenciách podaného dovolania namieta
jeho názoru nesprávne vyhodnotenie dôkazov, najvyšší súd poukazuje na svoju konštantnú rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd odmietol tiež výhrady obvineného subsumovateľné pod dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por., spočívajúce v namietaní nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu odchýlky v obsahu úradných záznamov vyhotovených príslušníkmi Mestskej polície Štúrovo a Obvodného oddelenia Policajného zboru Štúrovo, ako aj z dôvodu, že poškodený v rámci svojho výsluchu uvádzal iné skutočnosti, ako v trestnom oznámení a uznesenie o vznesení obvinenia obsahovalo také označenie páchateľov a taký popis priebehu konania jednotlivých páchateľov, ktorý v čase začatia trestného stíhania nevyplýval zo žiadnych dovtedy zabezpečených dôkazov. Keďže na postup
1 Tr. por. musí byť splnená podmienka, že je „dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba“, z tohto dôvodu boli po začatí trestného stíhania
1 písm. g) Tr. por. možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. g) Tr. por., a síce „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom“ a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom“, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie [§ 272 ods. 3 Tr. por., § 2 ods. 10 Tr. por., § 2 ods. 11 Tr. por.], a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ [§ 240 ods. 3 veta druhá Tr. por.], alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie [§ 240 ods. 4 veta tretia Tr. por.]. Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Tr. por., nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom - môže naplniť dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. Nevykonanie (svojvoľné), pre spravodlivé rozhodnutie dôležitého, významného či rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom
3 Tr. por. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Tr. por.), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Čo sa týka uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
1 písm.
2 Tr. zák. In concreto k dovolacej argumentácii obvineného sa žiada uviesť, že pokiaľ ide o namietanie vierohodnosti dôkazov, hodnotenie skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov a rozporov vo svedeckých výpovediach, najvyšší súd upriamuje pozornosť dovolateľa na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Tr. por., v zmysle ktorého je z dovolacieho prieskumu vylúčené posudzovanie a zasahovanie do správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu veci. Keďže obhajobná polemika s vykonaným dokazovaním je polemikou skutkovou (nakoľko o polemiku právnu by šlo v prípade, keby obvinený namietal nie nesprávne zistený skutkový stav, ale jeho nesprávnu právnu subsumpciu), dovolací súd, súc viazaný vyššie zmienenou negatívnou podmienkou dovolacieho prieskumu, uvedené námietky nebol oprávnený preskúmavať. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, dovolací súd má za to, že skutok vymedzený v skutkovej vete rozhodnutia okresného súdu vzhľadom na naplnenie všetkých znakov objektívnej a subjektívnej stránky bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu zločinu lúpeže
1, ods. 2 písm.
1 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva
zák., pretože obvinení spoločným konaním fyzicky napadli poškodeného (použili násilie proti poškodenému) v úmysle zobrať poškodenému patriace veci (zmocniť sa cudzej veci) a na útok použili aj slzotvorný sprej, ktorého použitím urobili útok voči poškodenému dôraznejší (skutok spáchali so zbraňou) a súčasne spoločným konaním poškodeného, voči ktorému použili slzotvorný sprej, fyzicky napadli v blízkosti autobusovej stanice (miesto verejne prístupné). V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že pri spolupáchateľstve
zák., je z pohľadu vyvodenia trestnej zodpovednosti postačujúce, aby každý zo spolupáchateľov vykonal len časť konania predpokladaného v skutkovej podstate. Inými slovami, pre naplnenie znakov skutkovej podstaty
zák. k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. u obvineného nebolo rozhodujúce, kto sa zmocnil čiernej tašky značky Puma a ďalších vecí, keďže obvinený poškodeného fyzicky napadol. Všetci traja obvinení si boli vedomí, že ich konanie smeruje k spáchaniu predmetného skutku spoločným konaním a boli s tým uzrozumení. K námietke obvineného týkajúcej sa nepoužitia zásady "in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por.,je potrebné uviesť, že použitie predmetnej zásady prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení. Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní nie je prípustná, a preto dovolací súd vyhodnotil túto námietku obvineného ako nedôvodnú. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody
1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por. nie sú dané, a preto dovolanie obvineného C. W. na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, postupom
c) Tr. por. odmietol. Keďže v prípade podaného dovolania pri jeho predbežnom preskúmaní nebolo zistené naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por., dovolací súd nezistil dôvod na prerušenie výkonu trestu odňatia slobody u dovolateľa
4 Tr. por. Toto uznesenie bolo prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.