Obsah (4)

§ 421§ 420§ 419§ 387

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/155/2023 Identifikačné číslo spisu: 5419200979 Dátum vydania rozhodnutia: 30.10.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP namietal, právne posúdenie výšky bezdôvodného obohatenia, pričom mal za to, že odvolací súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z., pretože mal preukázané, že ide o poľnohospodárske pozemky, ktoré sú zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991 a žalovaný tieto stavby aj v súčastnosti na poľnohospodárske účely využíva. Dovolateľ svoju argumentáciu podporil poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/81/2017, 3Cdo/252/2007 a ďalšie. 3.3. Vzhľadom na prípustnosť dovolania vyvodzovanú na základe ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, vymedzil právne otázky, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a to konkrétne „je pozemok v zastavanom území obce poľnohospodárskym pozemkom vtedy, ak je zastavaným stavbou na poľnohospodárske účely do 26. júna 1991, majúc za to, že pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely v intraviláne obce nie je poľnohospodárskym pozemkom, a tiež „podľa akej právnej normy sa postupuje pri stanovení ceny obvyklého nájmu pozemku v zastavanom území obce, ktorý je zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, považujúc za správne, že na určenie výšky obvyklého nájmu takéhoto pozemku je potrebné aplikovať vyhlášku MS SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. 3.4. Vzhľadom na uvedené, navrhoval dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol súdu prvej inštancie dovolanie žalobcu zamietnuť ako nedôvodné. 5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ 2/“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm.
3. f)argumentujúc tým, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 5.1. Uviedol, že s rozhodnutím odvolacieho súdu vo výroku o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania a ani odvolacieho konania najmä s jeho odôvodnením sa nestotožňuje a takéto rozhodnutie nemá podľa jeho názoru oporu v príslušných ustanoveniach CSP a to ani s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax. Odôvodnenie aplikácie ust. § 257 CSP prezentované odvolacím súdom je arbitrárne, ničím nepodložené a nepreskúmateľné. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 168/2018 zo dňa 10. 10. 2018, podľa ktorého ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadať. V tomto smere sa domnieval, že postupom krajského súdu a teda postupom podľa ust. § 257 CSP bolo porušené základné právo na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ktorého sa dopustil krajský súd tým, že dostatočne jasným spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov konania. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa právnej úpravy CSP spravuje zásadou úspechu v konaní. Dôvody, ktoré uviedol odvolací súd sa nejavia dovolateľovi ako dôvody, pre ktoré mal uplatniť odvolací súd postup podľa ust. § 257 CSP. Zákon síce výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa nevymedzuje, čím výklad týchto podmienok prenecháva na súdnu prax. Avšak podmienkou pre postup podľa § 257 je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. V každom prípade, rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. V tomto smere ako ďalšiu vadu v konaní, ktorou bolo porušené právo na spravodlivý proces uviedol, že žalovanému nebol daný priestor stranám sporu na vyjadrenie sa k zvažovaniu súdu o aplikácii § 257 CSP. Poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 25. 6. 2020 sp. zn. 8Cdo/266/2019, v ktorom je uvedené, že dovolateľovi nebolo umožnené ani vyjadrenie k úmyslu odvolacieho súdu použiť moderačné právo. V zmysle uvedeného uznesenia vyplýva: „Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia.“ Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. 5.2. Vzhľadom na uvedené, navrhoval dovolaciemu súdu aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. 6. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v uvedenom spore zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm.
4. f)CSP) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť. 8.

§ 420písm.

1. f)CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 10. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom.

§ 419

CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 11.

§ 387ods.

3 CSP vyplýva, že odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami/námietkami uvedenými v odvolaní. 12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
2. f)CSP. 15. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 16. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 402/08). Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020). 17. V súvislosti s vadou § 420 písm.
3. f)CSP dovolateľ (žalobca) namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, poukázujúc na bod 11. odôvodnenia odvolacieho súdu mal za to, že takéto odôvodnenie nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 504/2003 Z. z., nakoľko nemožno považovať užívanie na poľnohospodársky účel aj stav, kedy preukázateľne nie je pozemok využívaný na poľnohospodársku výrobu. V dovolaní namietal, že body 11. a 12. rozhodnutia odvolacieho súdu si vzájomne odporujú, keď odvolací súd na jednej strane uviedol, že žalovaný využíval pozemky na inú, ako poľnohospodársku činnosť, pričom v bode 11. skonštatoval, že je možné, že v určitom období (rozhodnom pre posúdenie bezdôvodného obohatenia), pozemky neboli využívané, poprípade na iný účel. 18. Po preskúmaní dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie nespĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP a preto ho nemožno považovať za preskúmateľné. 18.1. Odvolací súd v bode 11 a 12 uviedol: 11. Pojem „poľnohospodársky účel“ je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu vykladať v širšom význame, a to najmä s prihliadnutím na špecifiká, ktoré v sebe zahŕňa poľnohospodárska výroba. Poľnohospodársky podnik musí často pružne reagovať na situáciu na trhu, za účelom dosiahnutia pozitívneho hospodárskeho výsledku, v dôsledku čoho i často dochádza k zmene zamerania či už na živočíšnu resp. rastlinnú výrobu a pod. Za takéhoto stavu je logické, že často dochádza i k rozdielnemu využívaniu poľnohospodárskych pozemkov, resp. na nich postavených stavieb a nie je výnimkou ani obmedzenie poľnohospodárskej výroby, a tým aj dočasného nevyužívania niektorých nehnuteľností. Jedná sa v takomto prípade o objektívne skutočnosti prechodného charakteru, a preto pokiaľ žalovaný v súčasnej dobe ako poľnohospodárske družstvo vykonáva poľnohospodársku činnosť, nemožno konštatovať, že by sporné pozemky nachádzajúce sa v jeho areáli neslúžili výkonu poľnohospodárskej činnosti aj keď niektoré v rozhodnom období nevyužíval, resp. v súčasnej dobe tiež neužíva, poprípade využíva za iným, než pôvodne určeným účelom, tak ako to vyplynulo i z ohliadky na mieste samom. 12. Iná situácia by nastala v prípade, ak by tieto nehnuteľnosti využíval na inú, než poľnohospodársku činnosť, a práve to mal na mysli odvolací súd, keď v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie skúmať účel využitia nehnuteľností. Keďže v priebehu prvostupňového ani odvolacieho konania nebolo preukázané, že by žalovaný využíval nehnuteľnosti - pozemky žalobcu za iným účelom, než ako je vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil. 18.2. Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu bod 11 a 12, nevyplýva dovolaciemu súdu jednoznačný záver o výsledkoch súdom nariadenej obhliadky na mieste samom, ktorej vykonanie bolo nevyhnutným ako základný predpoklad pre posúdenie výšky bezdôvodného obohatenia. Dovolaciemu súdu nie je jasné, ako a či odvolací súd skúmal a k akým záverom odvolací súd dospel, pri posudzovaní či sporné nehnuteľnosti aj fakticky slúžia poľnohospodárskemu účelu, a teda či ich skutočne žalovaný za týmto účelom i využíva, a to z dôvodu potreby ustálenia výšky obvyklého nájmu. Body 11 a 12 rozhodnutia odvolacieho súdu sú vzájomne protirečivé, keď na jednej strane odvolací súd konštatuje, že „pokiaľ žalovaný v súčasnej dobe ako poľnohospodárske družstvo vykonáva poľnohospodársku činnosť, nemožno konštatovať, že by sporné pozemky nachádzajúce sa v jeho areáli neslúžili výkonu poľnohospodárskej činnosti“ avšak na strane druhej dospel k záveru: „aj keď niektoré v rozhodnom období nevyužíval, resp. v súčasnej dobe tiež neužíva, poprípade využíva za iným, než pôvodne určeným účelom, tak ako to vyplynulo i z ohliadky na mieste samom.“ Iná situácia by nastala v prípade, ak by tieto nehnuteľnosti využíval na inú, než poľnohospodársku činnosť, a práve to mal na mysli odvolací súd, keď v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí uložil súdu prvej inštancie skúmať účel využitia nehnuteľností. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je pre nezrozumiteľnosť dôvodov nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu. 20. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP). 21. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). 22. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené, a preto sa už ďalšími námietkami dovolateľa 1/ (žalobcu) a 2/ (žalovaného) nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s § 450 CSP). 23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.