súdu prvej inštancie nebolo sporné, že medzi žalobcami ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim boli uzatvorené dňa
súdu prvej inštancie aj exekučné spisy Okresného súdu Prievidza. Ide o spisy sp. zn. 15Er/3675/2012 o vymoženie 17.700 eur s príslušenstvom, sp. zn. 16Er/1135/2016 o vymoženie 40.000 eur s príslušenstvom a sp. zn. 16Er/2221/2014 o vymoženie 44.000 eur s príslušenstvom. Uvedené exekúcie boli zastavené, lebo na majetok MVDr. C. Š. bol vyhlásený konkurz. 1.
obsahu zmluvy ide o dohodnutú kúpnu cenu, pričom nie je ospravedlniteľné, že žalobcovia si kúpne zmluvy neprečítali, preto nevedeli o výške kúpnej ceny. Súd prvej inštancie pri posudzovaní súladu výšky kúpnej ceny so zákonom a dobrými mravmi vychádzal z toho, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú viazaní alebo obmedzovaní pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. Pri dojednaní kúpnej ceny pri prevode nehnuteľností si účastníci môžu kúpnu cenu dohodnúť, nie sú limitovaní zákonom a nevzťahuje sa na nich cenová regulácia, preto takto dohodnutá kúpna cena v kúpnych zmluvách 5.000 eur nie je v rozpore so zákonom a ani v rozpore s dobrými mravmi, hoci je nižšia ako trhová cena nehnuteľností v tom čase v danej lokalite. Preto dohodnutá kúpna cena 5.000 eur nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu
Súd prvej inštancie dodal, že žalobcovia, ak by si prečítali kúpne zmluvy a nesúhlasili by s výškou kúpnej ceny, kúpne zmluvy nemuseli podpísať a k prevodom nehnuteľností by nedošlo. V konaní zostalo sporné, či žalovaný vyplatil kúpnu cenu z kúpnych zmlúv žalobcom, ktorí tvrdili, že kúpna cena im vyplatená ani z jednej kúpnej zmluvy nebola. Dôkaz o tom, že kúpna cena žalobcom bola fyzicky aj vyplatená, neexistuje, pričom v kúpnych zmluvách v čl. III. je uvedené, že kúpnu cenu kupujúci uhradí v hotovosti pri podpise tejto zmluvy do rúk predávajúcich a predávajúci svojím podpisom na tejto zmluve potvrdzuje jej prijatie v plnej výške. Žalovaný menil svoju výpoveď, nepamätal si, či kúpne ceny vyplatil žalobcom, alebo ich tete MVDr. T. Š., pričom pripustil, že mohol kúpnu cenu vyplatiť aj skôr. Bez ohľadu na to, či bola, resp. nebola vyplatená kúpna cena žalobcom z kúpnych zmlúv, žalobcovia, ak by im žalovaný kúpne ceny neuhradil z kúpnych zmlúv, mohli sa domáhať osobitnou žalobou na plnenie o zaplatenie tejto kúpnej ceny, ale táto skutočnosť nezakladá neplatnosť kúpnej zmluvy. 1.5. Súd prvej inštancie tak zhrnul, že z dokazovania vyplynulo, že žalobcovia uzatvorili kúpne zmluvy slobodne, bez nátlaku, vedeli, že prevádzajú svoje nehnuteľnosti na žalovaného a mali vedieť o následkoch tohto prevodu. Ich vôľou bolo previesť nehnuteľnosti na žalovaného na ochranu ich majetku, o ktorý mali obavu z neidentifikovateľnej hrozby, ktorú nevedeli konkretizovať, a nevedeli ani uviesť subjekt tejto hrozby. Žalobcov nikto nenútil kúpne zmluvy uzatvoriť, nerobil nikto na nich fyzický ani psychický nátlak, pričom v konaní nebola preukázaná ani tieseň pri uzatvorení týchto zmlúv.
súdu prvej inštancie vôľa žalobcov bola slobodná, vážna, určitá a zrozumiteľná. Kúpne zmluvy obsahujú podstatné náležitosti, predmet kúpy, ktorý je presne špecifikovaný v kúpnych zmluvách, a kúpnu cenu, ktorá bola medzi zmluvnými stranami
obsahu zmluvy dohodnutá. Kúpne zmluvy sú uzatvorené v predpísanej forme, t. j. v písomnej, uzatvorené slobodne, bez nátlaku, prejav žalobcov je určitý, zrozumiteľný a žalobcovia nekonali v tiesni, lebo na nich nik nevyvíjal tlak a neuzatvorili ich ani v omyle. Vedeli pred uzatvorením kúpnych zmlúv účel prevodu svojich nehnuteľností a s týmto prevodom súhlasili a všetky tri kúpne zmluvy podpísali. Ani dočasnosť prevodu ich nehnuteľností nebola
súdu prvej inštancie preukázaná a nebola upravená v kúpnych zmluvách a ani v žiadnej inej listine. 1.6. K neplatnosti
Občianskeho zákona súd prvej inštancie uviedol, že nebolo preukázané, že kúpne zmluvy boli uzatvorené ako zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnostiam. Hoci z výsluchu žalovaného vyplynulo, že rodina MVDr. C. Š. potrebovala na vyplatenie dlhov peniaze, žalovaný peniaze menovanému nepožičal, ale chcel mu pomôcť tak, že kúpi nehnuteľnosti. Výsledkom ich komunikácie boli kúpne zmluvy zo dňa
súdu prvej inštancie nevyplynulo ani to, že sporné kúpne zmluvy mali slúžiť ako záloh zabezpečujúci splnenie záväzku žalobcov alebo MVDr. C. Š. zo zmluvy o pôžičke, pričom žalobcovia si od žalovaného peniaze nepožičali a nebolo preukázané ani to, že by MVDr. C. Š. alebo jeho rodinní príslušníci uzatvorili zmluvu o pôžičke. Preto nemožno hovoriť ani o simulovanom právnom úkone pri uzatváraní kúpnych zmlúv. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie skonštatoval, že sporné kúpne zmluvy nie sú uzavreté v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádzajú a nie sú v rozpore s dobrými mravmi. Kúpne zmluvy nie sú neplatné ani
Tvrdenia žalobcov o hroziacom nebezpečenstve alebo hrozbe neboli preukázané, zostali len v tvrdení žalobcov a svedkov, pričom obidvaja žalobcovia vzhľadom na svoju rozumovú schopnosť a vyspelosť a vek 21 a 20 rokov mali vedieť následky svojho konania, teda uzavretia kúpnych zmlúv, kúpne zmluvy neuzatvárali ľahkomyseľne, nešlo ani o finančnú závislosť. Žalobcovia tak
súdu prvej inštancie neuniesli dôkazné bremeno, a teda nemali naliehavý právny záujem na určení tejto žaloby. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol ako nedôvodnú. 2.
ktorého hrozbu straty ich majetku nepreukázali a táto hrozba zostala len v rovine tvrdení. Žalobcovia upozorňovali na viacerých miestach odvolania na opačný záver, teda že preukázali hrozbu, že prídu o svoj majetok, ak ho neprevedú na žalovaného. V tejto súvislosti zdôraznili, že uvedená hrozba bola preukázaná piatimi svedeckými výpoveďami. Nesúhlasili tiež so súdom prvej inštancie,
ktorého úmyslom prevodu ich majetku na žalovaného bola ochrana majetku „pred neúspešným podnikaním“ ich starého otca. Napokon akcentovali, že z dokazovania je zrejmé, že Ing. G. si získala dôveru všetkých zúčastnených, nakoľko vedela ako má postupovať, aby doslova opantala celú rodinu a dosiahla prevod nehnuteľností na „jej“ človeka, na žalovaného. Odvolací súd k uvedeným námietkam žalobcov považuje za dôležité vymedziť niektoré všeobecné závery plynúce z judikatúry a právnej doktríny. Predovšetkým platí, že „ak uzatvoril niektorý z účastníkov zmluvy zmluvu na základe psychického donútenia, bolo jeho konanie postihnuté nedostatkom slobody vôle, ak sa tak stalo pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby. Aby vyhrážka spôsobila neplatnosť právneho úkonu (a to neplatnosť absolútnu), musí predovšetkým ísť o vyhrážku bezprávnu (protiprávnu), t. j. musí ňou byť vynucované niečo, čo ňou byť vynucované nesmie; môže spočívať v tom, že je vyhrážané niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený vykonať, alebo čo síce oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak, aby niekoho pohol k určitému právnemu úkonu (napr. že oznámi adresátov trestný čin, ak nevykoná tento príslušný právny úkon). Pritom nie je potrebné, aby cieľ, ktorý sa sleduje bezprávnou vyhrážkou, bol sám protiprávny. Musí ísť tiež o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby
okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho, voči komu bola použitá, vzbudila dôvodnú bázeň. Napokon musí byť bezprávna vyhrážka adresovaná tomu, ktorého právny úkon sa vynucuje, alebo osobám jemu blízkym. [...] Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom pôsobiacom stave, nestačí teda, ak si ich existenciu konajúci iba predstavuje, ale ak nie je pre ne objektívny dôvod, a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že koná vo svoj neprospech. Právny úkon donúteného adresáta musí byť v priamej súvislosti s bezprávnou vyhrážkou, ktorá pochádza priamo od druhého subjektu právneho úkonu, alebo od tretej osoby. V tomto prípade by tiež musel druhý subjekt právneho úkonu nielen vedieť o existencii bezprávnej vyhrážky, ale tiež ju využiť“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 9. 2009, sp. zn. 21Cdo/4573/2008). Právna doktrína konkretizuje, že pri bezprávnej vyhrážke sa berie do úvahy „predovšetkým citeľnosť vyhrážky v osobnej sfére poškodeného, do akej miery je jej uskutočnenie možné a či má poškodený k dispozícii prostriedky na jej odvrátenie“, pričom „ak osoba
hne bezprávnej vyhrážke len z dôvodov na svojej strane (úzkostlivosti), aj keď s prihliadnutím na okolnosti bola vyhrážka nepatrnej intenzity, ide o platný právny úkon. Vyhrážka musí donútiť podrobiť sa vôli donútiteľa aj rozvážneho človeka. O opačnom prípade je však možné uvažovať, pokiaľ donútiteľ o extrémnej úzkostlivosti druhej osoby vie a takúto situáciu využije“ (Mitterpachová in Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 259). Tieto závery boli aj správne pretavené do rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorého „dokazovaním nebola preukázaná žiadna konkrétna hrozba voči žalobcom alebo rodine Š.“ a „k uzatvoreniu kúpnych zmlúv žalobcov nikto nenútil, nevyvíjal žiadny nátlak fyzicky alebo psychicky“. Vyššie uvedené závery totiž predpokladajú pre záver o neplatnosti právneho úkonu z dôvodu bezprávnej vyhrážky, aby išlo o konkrétnu vyhrážku takej intenzity a druhu, aby konajúcu dotknutú osobu prinútila k vykonaniu právneho úkonu. Zároveň táto bezprávna vyhrážka musí byť hodnotená objektívnymi kritériami - teda musí mať taký charakter, že donúti aj rozvážneho človeka, aby sa podrobil vôli iného. V prejednávanom prípade samotní žalobcovia síce konštatovali, že previedli svoje nehnuteľnosti na žalovaného z dôvodu hrozby, že o svoj majetok prídu, ktorú im prezentoval starý otec (MVDr. C. Š.) a ich teta (MVDr. T. Š.), avšak sami nevedeli konkretizovať pôvodcu, intenzitu, naliehavosť a celkové pozadie tejto hrozby. Odvolací súd na tomto mieste odkazuje na obdobný prípad riešený Najvyšším súdom ČR (sp. zn. 33Odo/173/2004 z 26. 4. 2004). V ňom žalobca nevedel konkretizovať, čím mu žalovaný (jeho brat) hrozil, ak nepodpíše zmluvu. NS ČR k tomu uviedol, že „chovanie brata žalobcu (popisované žalobcom), ktorý - pri predstieraní svojich predstáv o tom, aká situácia nastane v jeho majetkových pomeroch, ak mu žalobca nepomôže - naliehal na uzatvorenie zmluvy s argumentáciou, že iný spôsob riešenia jeho finančných ťažkostí neexistuje, nemožno ani
názoru dovolacieho súdu kvalifikovať ako vyhrážku. Uvedené konanie brata žalobcu možno chápať iba ako pôsobenie na city žalobcu pri presviedčaní, aby osobe blízkej (bratovi) pomohol v jeho zložitej finančnej situácii“. Žalobcovia pritom nepreukázali konkrétnosti hrozby, že o svoj majetok prídu, ak ho neprevedú na žalovaného, napr. že sa im niekto pokúsi byty podvodne previesť, prípadne ich majetok bude poškodený, podpálený, zničený, prípadne inak znehodnotený, ev. že budú oni sami vystavení ujme na svojom živote alebo zdraví, atď. Zároveň žalobcovia neozrejmili, prečo sa v rozhodnom čase, ak
nich jestvovala hrozba voči ich majetku, neobrátili na orgány činné v trestnom konaní a nepokúsili sa svoj majetok ochrániť prostredníctvom štátnych orgánov ochrany práva. Tiež nejestvovalo
samotných žalobcov osobné prepojenie medzi nimi a žalovaným, a rovnako medzi nimi a svedkyňou Ing. G., teda je vylúčené, že by priamo žalovaný alebo svedkyňa Ing. G. vplývali na žalobcov, aby sporné nehnuteľnosti previedli na žalovaného. Žalobcovia sa tak spoľahli ohľadom nutnosti prevodu ich nehnuteľností iba na tvrdenia ich starého otca a tety. Hrozbu na majetku nimi prezentovanú si ale neoverili, nepodnikli dokonca žiadne kroky na to, či a nakoľko je táto hrozba reálna, intenzívna, a či naozaj možno dôvodne predpokladať, že jestvuje niekto, kto ich o majetok hodlá pripraviť, resp. ako konkrétne by sa tak malo stať. Za tohto stavu žalobcovia previedli svoje nehnuteľnosti na žalovaného, pričom sami so žalovaným vylúčili osobný kontakt, teda neoverili si hrozbu ich majetku ani u žalovaného, ak ju nezískali u ich starého otca a tety. Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcovia nekonštatovali, že nebolo v ich možnostiach, aby si deklarovanú hrozbu mohli overiť a zaujať k nej racionálne stanovisko. Napokon k tvrdenej hrozbe odvolací súd dodáva, že hoci by i svedkyňa G. navodila u všetkých zúčastnených pocit, že je v ohrození majetok ich rodiny, ako to tvrdili žalobcovia, bolo predsa v silách žalobcov, prípadne celej rodiny, aby tejto hrozbe neuverili, resp. aby ju oznámili orgánom činným v trestnom konaní. V konaní nevyšlo najavo, že by svoj majetok nemali pod svojou právnou kontrolou. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie neopodstatňujú záver, že by rozvážny človek uveril nekonkrétnej hrozbe straty majetku od jednej osoby, svedkyne Ing. G.. Vzhľadom na tieto závery sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, že hrozba straty majetku žalobcov v konaní nebola preukázaná a žalobcovia uzatvorili kúpne zmluvy, ktorými previedli nehnuteľnosti na žalovaného, slobodne a bez nátlaku, ktorý by mal právnu relevanciu. V tejto súvislosti odvolací súd nemôže akceptovať poukaz žalobcov na to, že sporné zmluvy podpísali „mladí, tesne za prahom dospelosti, nikdy dovtedy nemali skúsenosť s prevodom nehnuteľností“. Správne poznamenal súd prvej inštancie, že žalobca 1/ uzatvoril sporné zmluvy vo veku 21 rokov ako študent
2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
ktorej vôľou žalovaného bolo zabezpečiť svoju pohľadávku zo zmluvy o pôžičke. Pred súdom prvej inštancie totiž existenciu pohľadávky, a teda i zmluvy o pôžičke, žalovaný poprel, pričom osobitne treba dať do pozornosti, že poskytnutie pôžičky od žalovaného v konaní poprel aj samotný starý otec žalobcov MVDr. C. Š.. Je pravdou, že žalovaný v trestnom konaní tvrdil opak, avšak preto následne dôkazné bremeno ohľadom existencie pohľadávky, ktorá by mohla byť zabezpečovaná spornými prevodmi nehnuteľností, ležalo na žalobcoch. Judikatúra je zjednotená na závere, že „dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z
žalobcov nasvedčujú okolnosti predaja, ako aj kúpna cena. 2.6. S okolnosťami predaja, ktoré i
odvolacieho súdu nezakladajú neplatnosť sporných kúpnych zmlúv, sa odvolací súd už vyššie vyrovnal. Niet preto priestoru na posúdenie totožných okolností z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Tomu zodpovedá aj záver rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa
ktorého je treba postupovať. 2.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcom, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie. 3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, v ktorom žiadali, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. 3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnili tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ust. § 420 písm.
názoru odvolacieho súdu toto „procesné pochybenie“ súdu prvej inštancie (ktorý dokonca nesprávne uviedol, čo bolo predmetom konania vo veci samej) nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože
názoru odvolacieho súdu „súd prvej inštancie nezamietol žalobu z dôvodu procesnej neprípustnosti“ -
názoru žalobcov mal odvolací súd zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak sám dospel k záveru, že žalobcovia naliehavý právny záujem na podanej žalobe mali. Mali za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a zmätočné; navyše sa odvolací súd nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcov, v podstatnej miere len veľmi stručne zopakoval odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (k tomu pozri viac aj v bode iii) nižšie tohto bodu dovolania) (viď II. US 559/2018, II. US 120/2020, I. US 235/2020, II. US 45/2021). Ďalej uviedli, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie, nesprávne a arbitrárne vyhodnotili vykonané dôkazy (výpovede žalobcov a žalovaného vo veci samej, ako aj výpovede žalobcov a žalovaného v trestnom konaní, a výpovede ostatných svedkov) a vyvodili z nich nesprávne skutkové a právne závery, ako aj vlastné domnienky nakoľko odvolací súd vôbec nereflektoval na kľúčovú skutočnosť (spomenul ju len jednou vetou v bode 62 a 65 Napadnutého rozhodnutia), na ktorú žalobcovia poukazovali, a síce, že súd prvej inštancie (a následne aj odvolací súd) úplne ignoroval výpovede žalovaného v trestnom konaní, v ktorých žalovaný jednoznačne potvrdil, aký bol jeho úmysel a jeho vôľa pri uzatváraní kúpnych zmlúv, kde sám žalovaný potvrdil, že kúpne zmluvy boli uzatvorené len formálne a dočasne a
názoru žalovaného mali „kryť“ pôžičku, pričom po jej splatení mal sám žalovaný v úmysle nehnuteľnosti vrátiť - tieto skutočnosti (výpoveď žalovaného v trestnom konaní pod prísahou) teda potvrdzovali, že kúpne zmluvy boli len „simulované“ právne úkony. Keďže predmetné kúpne zmluvy ako dvojstranný právny úkon neboli urobené vážne, čo vyplývalo priamo z výpovedí žalovaného urobených pod prísahou v trestnom konaní (absentoval v nich prvok vôle - vážnosť), sú takéto simulované kúpne zmluvy
ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné - ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd neuviedli, prečo na výpoveď žalovaného v trestnom konaní neprihliadali, a ani neuviedli, prečo vzniknuté rozpory vo výpovediach žalovaného v civilnom a trestnom konaní neboli pre posúdenie prípadu žalobcov dôležité a prečo na nich neprihliadli - z výpovedí strán a dôkazov predložených v konaní jednoznačne vyplynulo, že kúpne zmluvy sú absolútne neplatné z dôvodu, že absentuje vážnosť vôle oboch zmluvných strán trvalo previesť vlastnícke právo na žalovaného, a zároveň sa tieto úkony priečia dobrým mravom. Mali za to, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil unesenie dôkazného bremena žalobcov, a následne nesprávne a v rozpore so zákonom preniesol dôkazné bremeno zo žalovaného na žalobcov, keď v bode 65 Napadnutého rozhodnutia uviedol, že „je pravdou, že žalovaný v trestnom konaní tvrdil opak, avšak preto následne dôkazné bremeno ohľadom existencie pohľadávky, ktorá by mohla byť zabezpečovaná spornými prevodmi nehnuteľností, ležalo na žalobcoch. Výpoveď v trestnom konaní žalovaného je sama o sebe dôkazom, ktorý žalobcovia v konaní predložili, t. j. žalobcovia dôkazné bremeno uniesli, a bol to žalovaný, kto tento dôkaz (vlastnú výpoveď z trestného konania) poprel, a mal byť teda ten, kto mal hodnoverne svoje rozpory vo výpovediach vysvetliť a predložiť o nich dôkazy (t. j. uniesť aj bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno), čo sa nestalo. Namietali, že súd prvej inštancie aj odvolací súd mali skúmať dôvod vzniknutých závažných rozporov vo výpovediach žalovaného (rozpor žalovaného v trestnom konaní a v civilnom konaní), a sám súd (súd prvej inštancie aj odvolací súd) mal vyhodnotiť tieto rozpory, t. j. mal predložiť odôvodnenie toho, prečo na tieto závažné rozpory prihliadať nebude, čo sa nestalo, v dôsledku čoho je rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie v zmysle argumentácie nedostatočne a arbitrárne posudzovali skutočnú vôľu a úmysel zmluvných strán pri uzatváraní kúpnych zmlúv, ako aj rozpoloženie žalobcov v čase uzatvárania zmlúv (otázka „hrozby“, otázka „dočasnosti“ právneho úkonu), vrátane všetkých okolností prípadu, pričom vychádzali len z vlastných domnienok. Odvolací súd vytrhol argumentáciu žalobcu z kontextu, keď úplne ignoroval fakt, že obe strany vychádzali z toho, že prevod vlastníckeho práva bude iba dočasný, čo bolo potvrdené svedeckými výpoveďami aj žalobcov, aj žalovaného v trestnom konaní (žalobcovia tvrdili v tomto konaní presne to isté, čo tvrdili žalobcovia a aj žalovaný v trestnom konaní) - a teda oba súdy sa nemali zamerať len na to, čo bolo písomne zachytené v kúpnych zmluvách, ale sa mali zamerať na všetky ďalšie dôkazy a okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, čo sa nestalo. 3.4. V súvislosti s prípustnosťou dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietali dovolatelia interpretáciu a aplikáciu ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní skutočnej vôle strán a otázky toho, či išlo o vôľu slobodnú, vážnu, bez nátlaku (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/144/2010 zo dňa 30. 03. 2011, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/223/2016), a tiež v časti interpretácie a aplikácie ust. § 39 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní toho, či boli právne úkony urobené v súlade s dobrými mravmi a či neobchádzali zákon (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn. 3Cdo 144/2010). 3.5. Vzhľadom na uvedené žiadali, aby dovolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v spojitosti s rozhodnutím odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne a právne správne, a preto dovolaciemu súdu navrhuje dovolanie ako nedôvodné zamietnuť prípadne ako neprípustné odmietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcov 1/ a 2/ je potrebné v zmysle § 448 CSP zamietnuť. 6.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
názoru žalovaného mali „kryť“ pôžičku, pričom po jej splatení mal sám žalovaný v úmysle nehnuteľnosti vrátiť - tieto skutočnosti (výpoveď žalovaného v trestnom konaní pod prísahou) teda potvrdzovali, že kúpne zmluvy boli len „simulované“ právne úkony, dovolací súd poukazuje na body 63 - 65 v zmysle ktorého: „63. Ani s týmito námietkami sa odvolací súd nestotožňuje. Obsah právneho úkonu je zachytený v sporných písomne vyhotovených zmluvách. V nich dočasnosť prevodu nefiguruje. Zároveň v nich nefiguruje ani žiadne ustanovenie, ktoré by mohlo budiť pochybnosti, či ide o dočasný alebo trvalý prevod nehnuteľností. Preto k vôli účastníkov zmluvy prihliadnuté byť nemohlo, nakoľko judikatúra zdôrazňuje, že „podmienkou pre to, aby mohol (súd) prihliadnuť k vôli účastníkov, je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno, lebo záujmy a postoje účastníkov v priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli, ktorú prejavili pri právnom úkone. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom
2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
ktorej vôľou žalovaného bolo zabezpečiť svoju pohľadávku zo zmluvy o pôžičke. Pred súdom prvej inštancie totiž existenciu pohľadávky, a teda i zmluvy o pôžičke, žalovaný poprel, pričom osobitne treba dať do pozornosti, že poskytnutie pôžičky od žalovaného v konaní poprel aj samotný starý otec žalobcov MVDr. C. Š.. Je pravdou, že žalovaný v trestnom konaní tvrdil opak, avšak preto následne dôkazné bremeno ohľadom existencie pohľadávky, ktorá by mohla byť zabezpečovaná spornými prevodmi nehnuteľností, ležalo na žalobcoch. Judikatúra je zjednotená na závere, že „dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z
svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Takúto úvahu súdu nemožno zamieňať s úvahou, ktorú právna úpravu nepripúšťa síce výslovne, no je implicitne obsiahnutá v pojmovej sústave silného sudcu a voľného hodnotenia dôkazov - ide o úvahu z hľadiska ustálenia, resp. určenia výšky nárokov vtedy, ak túto výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu rovnako neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, nakoľko z ustanovenia § 220 ods. 2 vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku (okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. Súd nie je viazaný len skutkovým stavom, ako ho predniesli (substancovali) sporové strany, ale má i vlastné procesné oprávnenia ingerovať do sporu. Strany tak nie sú „vlastníkmi“ skutkových tvrdení, ako v liberálnom koncepte civilného procesu, ale súdom zistený skutkový stav má v čo najvyššej možnej miere korešpondovať s reálnym hmotnoprávnym pomerom sporových strán. Teória hovorí v tejto súvislosti o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám, no s „materiálnymi“ korekciami zo strany súdu. 14.5. V súhrne uvedené civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo,
ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z
ktorej vôľou žalovaného bolo zabezpečiť svoju pohľadávku zo zmluvy o pôžičke. Nakoľko z obsahu spisu dovolaciemu súdu vyplýva, že pred súdom prvej inštancie totiž existenciu pohľadávky, a teda i zmluvy o pôžičke, žalovaný poprel, pričom významným v danej prejednávanej veci je, že poskytnutie pôžičky od žalovaného v konaní poprel aj samotný starý otec žalobcov MVDr. C. Š.. 15.1. Z obsahu dovolania tiež vyplýva, že dovolatelia mali v súvislosti s uplatnenou prípustnosťou dovolania za nevyhnutné, keďže považovali kúpne zmluvy v zmysle ich argumentácie ako dvojstranný právny úkon, ktorý nebol urobený vážne, čo vyplývalo priamo z výpovedí žalovaného urobených pod prísahou v trestnom konaní (absentoval v nich prvok vôle - vážnosť), že sú takéto simulované kúpne zmluvy
ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, pričom súd prvej inštancie, ani odvolací súd neuviedli, prečo na výpoveď žalovaného v trestnom konaní neprihliadali, a ani neuviedli, prečo vzniknuté rozpory vo výpovediach žalovaného v civilnom a trestnom konaní neboli pre posúdenie prípadu žalobcov dôležité a prečo na nich neprihliadli - z výpovedí strán a dôkazov predložených v konaní jednoznačne vyplynulo, že kúpne zmluvy sú absolútne neplatné z dôvodu, že absentuje vážnosť vôle oboch zmluvných strán trvalo previesť vlastnícke právo na žalovaného, a zároveň sa tieto úkony priečia dobrým mravom. 15.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.