1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného U. U. o d m i e t a. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd (ďalej tiež „súd I. stupňa“) rozsudkom z 19. októbra 2017, sp. zn. PK-2T/41/2014 uznal (okrem iných) obvineného U. U. za vinného pre pokračovací prečin falšovania, pozmeňovania a nedovolenej výroby kolkových známok, poštových cenín a nálepiek a poštových pečiatok
1 alinea druhá, ods. 2 písm.
februára 2006 si nezisteným spôsobom zaobstarával falzifikáty kolkových známok, ktoré pre ich použitie na poplatky v štátnej správe na území mesta O. poskytoval: - obžalovanému U.A. T., zamestnancovi E. Ú. F. I. T. Y. F. O. O. - P. v celkovom počte najmenej 42 kusov v nominálnej hodnote 1.000,- Sk a 6 kusov v nominálnej hodnote 500,- Sk v období najneskôr od
2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, § 56 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 57 ods. 1 Trestného zákona peňažný trest vo výmere 1 500 eur s tým, že
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, obvinenému uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiacov, vo výroku súčasne konštatujúc, že
2 Trestného zákona zaplatená suma peňažného trestu pripadá štátu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudkom z 18. februára 2020, sp. zn. 4To/3/2018, vo vzťahu k odvolaniu obvineného U. U. rozhodol tým spôsobom, že jeho odvolanie proti prvostupňovému rozsudku
* * * Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený dovolanie po tom, ako jeho skoršie dovolanie proti identickému rozsudku v tejto trestnej veci už dovolací súd skôr
V/3/2021. V aktuálne posudzovanom dovolaní obvinený v úvode priamo uviedol, že „dovolanie podáva proti výroku o vine a treste z dôvodov skutkových chýb napádaného rozsudku. Zistený skutkový stav nezodpovedá skutočnosti, skutkové zistenia sú nejasné a neúplné, súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.“ Odvolací súd sa
neho účinne a zákonným spôsobom v napadnutom rozsudku nezaoberal a nevysporiadal s jeho námietkami a „odvolacími dôvodmi
1 písm. c), písm.
1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom) zdôraznil, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom najneskôr pred meritórnym rozhodnutím a tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 273 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý je potrebné považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces. Pritom vypočutím nemožno rozumieť len výsluch obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom, ale musí mu byť daná príležitosť jednak účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o otázkach podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, viny či väzby (trestu), s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať, a jednak príležitosť vyjadrovať sa a vyvracať návrhy a dôkazy prednesené prokurátorom. Na uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania pred súdom a byť vypočutý majú súdy povinnosť obvinenému vytvoriť patričný priestor, keď len takto vykonané konanie možno považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej podstaty fér procesu. V konaní neboli vytvorené podmienky pre plné uplatnenie jeho procesných práv (ako obvineného) a jeho obhajcu, nebol uplatnený zákonný postup zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacie práva. Tieto inštitucionálne záruky spravodlivého procesu treba aplikovať na konanie pred všetkými inštanciami v prípade, že autoritatívne rozhodujú o väzbe, vine či treste. Súd mal pri predbežnom prejednaní obžaloby
1 písm. a) Trestného poriadku obžalobu odmietnuť pre závažné procesné pochybenia. Boli porušené jeho obhajobné práva v prípravnom konaní, pretože už z obsahu spisu bolo zrejmé, že ho vyšetrovateľ viackrát odmietol vo veci vypočuť a jeho obhajcovi oznámil mailom úkon neskoro, s čím sa odvolací súd vôbec nezaoberal. Toto konanie vyšetrovateľa malo za následok, že nemohol uplatniť svoje procesné práva uvedené v § 34 Trestného poriadku. Žiadosť obhajcu o upovedomovanie o vyšetrovacích úkonoch adresovaná vyšetrovateľovi (ktorú osobne prevzal a potvrdil prevzatie) nebola zažurnalizovaná vo vyšetrovacom spise a z toho dôvodu bola predložená až na súdnom pojednávaní po argumentácii prokurátora, že obhajca nežiadal upovedomovať o vyšetrovacích úkonoch. To malo za následok, že on ani jeho obhajca neboli dôsledne upovedomovaní o vyšetrovacích úkonoch, nemohli sa ich aktívne zúčastniť, klásť svedkom otázky a bezprostredne na ich výpovede reagovať. Vyšetrovateľ zaslal jeho obhajcovi JUDr. Homzovi upovedomenie o procesnom úkone mailom dňa
obvineného odporuje zásade in dubio pro reo. Napriek zjavným rozporom vo výpovedi P. W., ako aj jeho zaujatosti voči nemu (obvinenému), súd bez akéhokoľvek relevantného základu považoval za nevierohodné výpovede D. G., U. T. a listinné dôkazy, ktoré preukazujú, že jeho tvrdenia ohľadom nadobudnutia kolkov od Q. P. sú pravdivé. V rámci svedeckej výpovede P. W. na hlavnom pojednávaní 22. júna 2016 bolo
neho viacero rozporov, ktoré nedokázal vysvetliť, pričom ako vyplýva z jeho výpovede, v roku 1997 utrpel ťažký úraz hlavy, mal depresívne stavy, ktoré liečil antidepresívami a v rokoch 2008, 2010 a 2011 mal taktiež problémy s pamäťou. Ako to vyplýva z výpovede svedka W., do roku 2001 mal kaviareň, v ktorej sedel 80% otváracieho času a v čase, keď malo dôjsť k skutku, ju už 5 rokov neprevádzkoval, pričom uvádzal, že pracoval ako živnostník od rána do večera v období rokov 2005 - 2007, kedy sa mal skutok stať. Napriek tomu prvostupňový súd uviedol, že jeho výpoveď je v podstatnom súladná aj s ostatnými vykonanými dôkazmi svedčiacimi v neprospech obžalovaného, najmä, že obžalovaný sa zaoberal obchodovaním s falošnými kolkami vyrobenými na Balkáne, a že tieto chcel nejako distribuovať. V čase, keď mal svedok W. kaviareň, teda v roku 2001, nebol (U. U.) obvinený. Skutok, ktorý mu je kladený za vinu, sa mal stať v období rokov 2006 - 2007, z čoho
neho vyplýva, že svedok vedome klamal, aby mu priťažil. Sám svedok totiž uviedol, že v rokoch 2005 - 2007 robil od rána do večera, mal veľmi veľa zákaziek, pričom celá jeho výpoveď je zmätočná. Najprv odmietol vypovedať, následne sa telefonicky domáhal vypočutia, pričom keď ho nevypočuli, písal list na súd, pričom jeho následná výpoveď mala viacero rozporov, keď nesedí ani časové obdobie. Ďalej poukázal na výpoveď obvineného U. T., ktorý vypovedal, že mu (U. U.) dal 28 ks kolkov, poprosil ho, aby mu predal kolky, ktoré mu zvýšili v nominálnej hodnote 1 000 Sk. Ohľadom kolkov v nominálnej hodnote 500 Sk obvinený U. T. vypovedal, že ich nenakupoval s tým, že len ak prišiel kolega, že mu zvýšili, tak ich predal. Obvinený U. T. uviedol, že od neho (U. U.) nedostal žiadnu províziu a tomuto odovzdal takú sumu, akú mali kolky nominálnu hodnotu. Nie je mu preto zrejmé, na základe čoho súd dospel k záveru, že obvinenému U. T. poskytol 42 kusov kolkov v nominálnej hodnote 1 000 Sk a 6 kusov v nominálnej hodnote 500 Sk za províziu 10 400 Sk, pretože to nevyplýva z vykonaného dokazovania a súd neuviedol ako došiel k tomuto zisteniu a na základe akých dôkazov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že poskytol kolky F. H. v nezistenom počte, pričom táto osoba nebola k týmto skutočnostiam vypočutá, teda neexistuje žiaden dôkaz o tom, že mu on poskytol kolky tak, ako to uvádza najvyšší súd v napadnutom rozsudku. Nemal vedomosť o tom, že ide o falzifikáty kolkových známok, pričom súd prijal dôkaz Belehradského apelačného súdu, z ktorého je jednoznačne znaleckým dokazovaním potvrdené, že kolky sa nedali rozoznať od originálu. V predmetnej veci je tak sám poškodeným, pričom s týmto dôkazom sa konajúce súdy žiadnym spôsobom nevysporiadali. V odôvodneniach svojich rozhodnutí v rozpore s § 168 ods. 1 Trestného poriadku neuviedli, ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy svoje zistenia opreli, akými úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Je toho názoru, že dôkazy, ktoré prvostupňový súd vykonal, nepreukazujú jeho vinu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynuli viaceré vzájomné rozpory ako sa mal stať skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. V priebehu celého trestného konania sa nevyskytol žiaden priamy alebo nepriamy usvedčujúci dôkaz preukazujúci skutočnosť, že sa skutku dopustil tak, ako to uviedol prvostupňový súd a potvrdil ho aj odvolací súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku. Výpoveď svedka P. W. považovali súdy za pravdivú aj napriek tomu, že (obvinený) uviedol dôvody spochybňujúce pravdivosť jeho výpovedí, pričom listinné dôkazy a ani výpovede svedkov, ktorí vypovedali v jeho prospech, neboli
súdu dôveryhodné. Navrhol preto, aby dovolací súd
1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu z 18. februára 2020, sp. zn. 4To/3/2018, bol porušený zákon v § 319 Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v § 213 ods. 3 Trestného poriadku, a to v jeho neprospech. Zároveň navrhol, aby dovolací súd
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o vine a treste a
1 Trestného poriadku prikázal Špecializovanému trestnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol s tým, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný alebo
3 Trestného poriadku sám rozhodol rozsudkom vo veci tak, že ho spod obžaloby oslobodí. Prokurátor sa k dovolaniu obvineného do momentu konania neverejného zasadnutia nevyjadril. * * * Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania stanovené Trestným poriadkom a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h)], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b)], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1), na mieste určenom na jeho podanie (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), a taktiež zistil, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2) a boli splnené aj podmienky uvedené v § 372 ods. 1. Dovolací súd konštatuje, že v identickej trestnej veci ide aktuálne o posudzovanie už v poradí druhého dovolania obvineného U. U. proti identickému rozhodnutiu odvolacieho súdu po tom, ako o jeho skoršom dovolaní už dovolacím súdom bolo rozhodnuté - konkrétne uznesením z 20. septembra 2021, sp. zn. 1 TdoV 3/2021 (č. l. 5 288 - 5 293), ktorým bolo dovolanie tohto obvineného
c) Trestného poriadku odmietnuté. K uvedenej procesnej situácii dovolací súd rešpektuje závery vyplývajúce prvotne už z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd“) z 13. novembra 2014, sp. zn. IV. ÚS 336/2012, v zmysle ktorých dôvod odmietnutia dovolania
c) Trestného poriadku nemožno stotožňovať so zamietnutím dovolania
1 Trestného poriadku, z čoho vyplýva možnosť obvineného napadnúť dovolaním v identickej trestnej veci rozhodnutie odvolacieho súdu aj opakovane, ďalším dovolaním po tom, čo jeho skoršie dovolanie bolo odmietnuté, s povinnosťou dovolacieho súdu zaoberať sa dovolaním obvineného a vecne ho preskúmať v rozsahu dovolacie argumentácie, ktorú obvinený v skoršom dovolaní neuplatnil. V tejto súvislosti dovolací súd upriamuje pozornosť dovolateľa na to, že takéto ďalšie dovolanie nemožno stotožňovať s opravným prostriedkom proti skoršiemu rozhodnutiu dovolacieho súdu v identickej veci, keď z § 392 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný. Takýmto spôsobom je aktuálne posudzované dovolanie v podstatnej časti obsahovo identické so skorším (už odmietnutým) dovolaním obvineného z 10. júna 2020 (č. l. 5 223 - 5 227). K dovolacím námietkam, ktorá sú takto identické (a tým prelínajúce sa) s jeho dovolacou argumentáciou už predostretou v skoršom dovolaní, dovolateľ už dostal konkrétne odpovede v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu z 20. septembra 2021, sp. zn. 1 TdoV 3/2021. Dovolací súd z tohto pohľadu obvinenému len pripomína argumentáciu dovolacieho súdu v odôvodnení naposledy citovaného rozhodnutia, z ktorej vyplýva v podstatnom, že :
1 písm. a) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd. Hoci obvinený U. U. v podanom dovolaní tento dovolací dôvod označil, do jeho rámca nespadá žiadna z ním uplatnených dovolacích námietok. Dovolaciemu súdu preto neostáva iné, než konštatovať, že tento dovolací dôvod v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal odmietnutie jeho výsluchu vyšetrovateľom v prípravnom konaní, ako aj oneskorene oznámený začiatok konania úkonu jeho obhajcovi. K tomu je potrebné v prvom rade poukázať na uznesenie najvyššieho súdu zo 14. januára 2014, sp. zn. 2 Tdo 1/2014, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116, roč. 2014, v zmysle ktorého „Dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku vyžaduje, aby bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Trestného poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§ 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku).“ Rovnako tak je potrebné poukázať na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 2009, sp. zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7, roč. 2011, v zmysle ktorého „Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm.
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“ Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno vo vzťahu k predmetnej veci poukázať na to, že obvinený U. U. bol v prípravnom konaní vypočutý
19 Trestného poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Nakoľko konajúce súdy v predmetnej veci postupujúc
vyššie uvedenej zásady vychádzali pri svojom rozhodovaní z výpovede obvineného na hlavnom pojednávaní (ktorej priebeh obvinený žiadnym spôsobom nenamietal) a s jeho návrhom na výsluch v prípravnom konaní sa orgány činné v trestnom konaní vysporiadali, nemožno konštatovať, že by v predmetnej veci došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, a nieto ešte k zásadnému. Zároveň, pokiaľ obvinený v dovolaní namietal, že jeho obhajcovi bolo odňaté právo aktívne sa zúčastniť v prípravnom konaní na vyšetrovacom úkone konanom
1 písm. c) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol.
1 písm.
noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 57, roč. 2007 - II.). Dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, to znamená nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012, sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47, roč. 2014 - II.). V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu v predmetnej veci, rozpory vo výpovedi svedka P. W., z ktorej konajúce súdy vychádzali, pričom ďalšie dôkazy, ktoré preukazovali jeho tvrdenia, považovali konajúce súdy za nevierohodné a uzavrel, že takéto hodnotenie dôkazov
jeho názoru odporuje zásade in dubio pro reo. Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd uvádza, že tieto námietky obvineného sú námietkami skutkovými, t. j. vzťahujú sa k správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu, ktorý však dovolací súd pri dovolaní podanom obvineným nemôže v zmysle § 371 ods. 1 písm. i), časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku skúmať ani meniť. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku je skutkový prieskum dovolacím súdom vylúčený, vzhľadom na zákaz skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Skutkový prieskum by bol v dovolacom konaní možný len v prípade dovolania podaného ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného poriadku. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že ani dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku v predmetnej veci naplnený nebol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej veci nie sú naplnené dôvody dovolania
1 písm. a), písm. c), písm. i) Trestného poriadku, preto dovolanie obvineného U. U. na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol.“ * * * S poukazom na vyššie uvedené, v aktuálne posudzovanom dovolaní predstavuje argumentáciu obvineného, ktorá nebola obsahom už jeho skoršieho dovolania, výlučne nasledovná pasáž dovolania (zo str. 2), v ktorej obvinený uvádza: „U. U. odmietol vypovedať v prípravnom konaní z dôvodu, že bolo voči nemu vznesené obvinenie vyšetrovateľom, ktoré mu bolo doručené priamo na vyšetrovačke, kde sa dostavil na základe predvolania, pričom nemal zvoleného advokáta, okamžite bol vyšetrovateľom vzatý na výsluch ako obvinený, a nemal možnosť si zvoliť obhajcu a poradiť sa s ním. Potom ako si zvolil obhajcu, tak mu nebolo vyšetrovateľom umožnené vypovedať vo veci, napriek tomu, že sa toho opakovane domáhal, čím bolo porušené jeho právo na obhajobu, čo potvrdil aj na súde. V prípade, ak by U.X. vypovedal už v prípravnom konaní, tak by označil svedka W.Y., ako človeka, ktorý bol pritom, ako jeho švagor odovzdal U. kolkové známky. Jeho výpoveď bola účelová. Taktiež by sa preukázalo, že U. od Q. kolky nebral, čo sa potvrdilo na súde.“ K uvedenému dovolací súd konštatuje, že už tvrdenie obvineného, že „bolo voči nemu vznesené obvinenie vyšetrovateľom, ktoré mu bolo doručené priamo na vyšetrovačke“ nezodpovedá obsahu vyšetrovacieho spisu. Tomuto zodpovedá, že uznesenie o vznesení obvinenia zo
1 písm. c) Trestného poriadku totiž nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku (viď R 14/2015-II.). Týmto postupom vyšetrovateľa navyše právo obvineného na obhajobu materiálne ani nemalo ako utrpieť, pretože v procese dokazovania na hlavnom pojednávaní v štádiu súdneho konania bol vykonaný jeho výsluch v procesnom postavení obžalovaného, v rámci ktorého dostal možnosť sa vyjadriť k obžalobe a prezentovať svoju obranu proti obvineniu, čo napokon aj sám využil, keďže k veci v procesnom postavení obžalovaného vypovedal na hlavnom pojednávaní konanom 11. januára 2016 (v rozsahu strán 19 až 34 zápisnice z tohto úkonu). Pokiaľ právo na obhajobu v tom najvšeobecnejšom vyjadrení predstavuje procesný rámec, ktorý orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vytvoriť obvinenému (resp. obžalovanému), keď spôsob využitia tohto procesného rámca je už vecou procesnej aktivity samého obvineného, dovolací súd konštatuje, že takýto procesný priestor na realizáciu obhajobných práv obvinenému v pôvodnom konaní, tak v prípravnom ako aj súdnom, vytvorený bol, pričom zamietnutie jeho požiadavky byť vypočutý ako obvinený pri skončení vyšetrovania (vyšetrovateľom) po tom, čo už predtým (v rámci úkonu výsluchu obvineného) obvinený využil svoje právo nevypovedať, nepredstavuje akúkoľvek deformáciu jeho obhajobného práva. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že mu tak bolo znemožnené vyjadriť sa k významným skutkovým okolnostiam (ako uvádza, že v prípade, ak by vypovedal už v prípravnom konaní, tak by označil svedka W., ako človeka, ktorý bol pri tom, ako mu jeho švagor odovzdal kolkové známky. .... taktiež by sa preukázalo, že od Q. kolky nebral), obvinenému jednak nič nebránilo na svoju obranu také skutočnosti uviesť už v prípravnom konaní, či už v rámci výsluchu (v rámci ktorého využil právo nevypovedať), resp. aj v inej forme vyjadrenia k trestnému obvineniu (než je výsluch), keď podstatným však je, že v ďalšom štádiu konania po podaní obžaloby bol riadne v procesnom postavení obžalovaného vypočutý, v dôsledku čoho nevyhovenie jeho návrhu na vlastný výsluch (pri skončení vyšetrovania) naň nemalo akýkoľvek negatívny materiálny dopad. K takému záveru napokon zjavne dospel aj sám obvinený, keď hneď v nadväznosti na vyššie citovanú námietku uviedol, že to, o čom chcel vypovedať v prípravnom konaní a nemohol, sa napokon aj „potvrdilo na súde“ (pozn.:
jeho vlastnej interpretácie vykonaných dôkazov). V nadväznosti na uvedené je potom celkom nepriliehavá aj námietka obvineného o tom, že „v prípravnom konaní nebol ani raz vypočutý“, pokiaľ dôvodom absencie jeho vyjadrenia sa k obvineniu v rámci výsluchu obvineného je výlučne len to, že využil právo nevypovedať. Táto dovolacieho námietka tak svojou argumentačnou relevanciou dosahuje úroveň námietky o odňatí práva jeho obhajcovi zúčastniť sa na vyšetrovacom úkone - výsluchu obvineného, ktorý sa mal v zmysle upovedomenia vyšetrovateľa (predloženého obhajcom obvineného JUDr. Jaroslavom Homzom) konať
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi oboch inštancií v pôvodnom konaní, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že o obvineným namietaných skutočnostiach, v ich podstatnej časti identických, už dovolací súd skôr rozhodol a s týmito sa aj argumentačne vysporiadal, dovolací súd v súhrne konštatuje, že obvinený v dovolaní neuviedol akúkoľvek vecnú argumentáciu vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm.
Trestného poriadku, dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí postupom
c) Trestného poriadku odmietol. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.