← Slovensko

o vydanie nehnuteľností

Najvyšší súd 2 Cdo 134/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : C., zastúpený Advokátskou kanceláriou M., proti ţalovaným : 1/ B., 2/ K., zastúpený Advokátskou kanceláriou M., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 9 C 255/1995, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. januára 2011 sp.zn. 15 Co 19/2009 t a k t o : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. januára 2011 sp.zn. 15 Co 19/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
  3. novembra 2007 č.k. 9 C 255/1995-140 uloţil ţalovaným 1/, 2/ vydať ţalobcovi nehnuteľnosti v katastrálnom území B. zapísané na liste vlastníctva č. X., parc. č. X.-zastavané plochy o výmere X. m2 a tam sa nachádzajúcu stavbu súpisné číslo X. ako aj nahradiť trovy konania ţalobcovi vo výške 483 200,-- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe ţalobca je oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 282/1993 Z.z. §
  4. V zmysle príloh k zákonu č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských spoločností je Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku štátom registrovanou cirkvou. Ţalobca je organizačnou jednotkou Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku s právnou subjektivitou. Rozhodnutím Odboru školstva a kultúry Rady ONV v Bratislave č. X. zo dňa 28.10.1958 bola nehnuteľnosť na T. – budova s dvorom a pozemok – parc. č. X. zapísaná v pozemnokniţnej vloţke č. X. poštátnená na základe nariadenia č. 47/45 Zb. Národnej rady SNR. Ţalobca si uplatnil reštitučný nárok u povinnej osoby prostredníctvom splnomocnenca ţiadosťou zo dňa 14.9.1994 doručenou K. dňa 22.9.
  5. Ţiadal o vydanie nehnuteľného majetku vedeného pod pozemnokniţnou vloţkou č. X., parcela č. X.. Z výpisu z pozemkovej knihy 2 2 Cdo 134/2011 mal súd preukázané, ţe v pozemkovej knihe pod pozemnokniţnou vloţkou č. X. parc. č. X. bola nehnuteľnosť vedená ako dom č. popisné X. s dvorom a kamenným múrom, ktorej nehnuteľnosti sú t.č. zapísané v katastri nehnuteľností katastrálnom území B. na LV č. X., parcelné č. X.-zastavané plochy o výmere X. m2 a stavba súpisné č. X.. Nestotoţnil sa s obranou ţalovaného 2/, ţe rozhodnutie Odboru školstva a kultúry ÚNV v Bratislave zo dňa 28.10.1958 č. X. nepredstavuje právny dôvod, na základe ktorého prešla vec na štát, nakoľko je toto rozhodnutie nulitné a nemohlo spôsobiť ţiadne právny účinky. Nestotoţnil sa ani s názorom ţalovaného 2/, ţe majetok prešiel na štát dňa 30.10.1945 na základe Dekrétu prezidenta č. 108/1945 konfiškáciou. Totiţto rozhodnutie Odboru školstva a kultúry rady ÚNV v Bratislave zo dňa 28.10.1958 je rozhodnutím vydaným v správnom konaní podľa vtedy platných predpisov. Toto rozhodnutie spĺňa formálne náleţitosti, je zrozumiteľné, právoplatné a na jeho základe Ľudový súd v Bratislave uznesením č.k. 320/59 povolil pozemnokniţný zápis. Predmetný majetok nemohol prejsť na štát konfiškáciou na základe Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 o konfiškácii nepriateľského majetku z dôvodu, ţe konfiškácia sa nevzťahovala na majetok náboţenských spoločností, cirkevných inštitútov, kongregácií a rádov. Majetok Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Slovenskej republike bol Vyhláškou úradu predsedníctva SNR č. 253/45 ÚV daný do správy Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Poukázal na skutočnosť, ţe v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam oprávnenou osobou po Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Slovenskej republike a ich cirkevných organizačných jednotkách podľa odseku 1 je na vydanie veci podľa § 4 ods. 2 písm.i/ Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku a jej cirkevné organizačné jednotky. Na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  6. januára 2011 č.k. 15 Co 19/2009-285 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe návrh ţalobcu zamietol. Ţalovanému 2/ náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Uloţil ţalobcovi zaplatiť ţalovanému 2/ trovy odvolacieho konania vo výške 423,02 € k rukám jeho právneho zástupcu. Ţalovanému 1/ náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe s poukazom na § 213 ods. 1 a 3 O.s.p. zopakoval dokazovanie na pojednávaní konanom dňa
  7. januára 2011 pred odvolacím súdom a na základe predloţených listinných dôkazov, ktoré sú zaloţené v spise ako aj na základe vyjadrení účastníkov dospel k záveru, ţe návrh ţalobcu je nedôvodný. Ako prvou sa odvolací súd 3 2 Cdo 134/2011 zaoberal otázkou aktívnej legitimácie ţalobcu. Zastáva názor, ţe Nemecká evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku zanikla zo zákona a to na základe vyhlášky Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady zo dňa 10.9.1945 č. 5830/1945 na základe uznesenia Zboru povereníkov Slovenskej národnej rady zo dňa 3.8.1945 a to na základe vyhlášky č. 253/1945 ÚV, kedy uvedenou vyhláškou bolo ustanovené, ţe nemecké evanjelické augsburského vyznania cirkevné zbory a senioráty, ďalej maďarské cirkevné zbory a senioráty, nemôţu tvoriť organizačné jednotky v rámci Evanjelickej augsburského vyznania cirkvi na Slovensku ako právne osoby. Majetky ústredia zrušenej Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v bývalej Slovenskej republike ako verejnoprávnej korporácie nemeckých a maďarských evanjelických augsburského vyznania cirkevných zborov a seniorátov, podnikov, ústavov, zdruţení a inštitúcií kaţdého druhu, počítajúc kaţdý hnuteľný a nehnuteľný majetok, archívy a cirkevné matriky ako verejnoprávne listiny, sa dali do správy Evanjelickej augsburského vyznania cirkvi na Slovensku. Vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, ţe ak by zákonodarca mal úmysel, aby sa právnym nástupcom Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania stala Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, bol by to v právnom predpise vyjadril jednoznačne. Uvedená vyhláška naopak jednoznačne uvádza, ţe majetok zrušenej Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania sa dáva do správy Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Z tohto dôvodu preto nie je moţné uznať právny názor ţalobcu, ţe na základe uvedenej vyhlášky by malo dôjsť k prechodu vlastníctva majetku. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 2 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobeným cirkvám a náboţenským spoločnostiam platný ku dňu ţiadosti o vydanie nehnuteľnej veci (platný stav ku dňu 22.12.1994), podľa ktorého oprávnenými osobami sú štátom registrované cirkvi a náboţenské spoločnosti so sídlom v Slovenskej republike vrátanie ich častí s právnou subjektivitou, ktorých vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce v rozhodnom období v prípadoch uvedených v § 4 ods.
  8. Vychádzajúc z doslovného znenia uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, a to najmä zo slovíčka „ktorých vec“, ţe zákonodarca mal na mysli vlastníctvo vecí a nie napr. správu atď. Súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ na daný prípad aplikoval znenie zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z., nakoľko v čase podanej ţiadosti o vydanie veci tento zákon nebol účinný a preto aplikácia na daný prípad bola nesprávna, keďţe aplikácia tohto právneho predpisu nie je umoţnená ani v záverečných a prechodných ustanoveniach zákona č. 282/1993 Z.z., ktorý bol novelizovaný zákonom č. 97/2002 Z.z. Na tomto právnom výklade 4 2 Cdo 134/2011 nemení nič ani tá skutočnosť, ţe uvedená novela zákona účinná od roku 2002 priniesla novelizáciu do § 2 odcitovaného zákona odseku 2 (kde je uvedené, ţe „oprávnenou osobou po Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Slovenskej republike a jej cirkevných organizačných jednotkách podľa odseku 1 je na vydanie veci podľa § 4 ods. 2 písm.i/ Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku a jej cirkevné organizačné jednotky“), nakoľko uvedený odsek sa viaţe výlučne k § 4 ods. 2 písm.i/ zákona č. 282/1993 Z.z., ktorý bol taktieţ doplnený aţ následnou novelou a viaţe sa výlučne k tomuto písmenu § 4 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z.z. Ide tu teda výslovne o výnimku ustanovenú pre konkrétny reštitučný dôvod, a nie pre všetky ostatné reštitučné prípady. Čo sa týka povinnej osoby, odvolací súd zastáva jednoznačne názor, ţe osobou povinnou v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 282/1993 Z.z. bol výlučne subjekt K. ako drţiteľ predmetnej nehnuteľnosti, teda ţalovaný 2/. Zo zriaďovacej listiny Školskej správy Bratislava VI zo dňa 1.1.1991 vyplýva, ţe K. bolo zriadené ku dňu 1.1.
  9. S. ako splnomocnenec na zabezpečenie reštitúcie cirkevného majetku dňa 14.9.1994 adresovala K. výzvu na vydanie veci. K predmetnej ţiadosti je pripojená fotokópia doručenky zo dňa 22.9.1994, ktorá preukazuje prevzatie predmetnej ţiadosti o vydanie veci K.. Pokiaľ predmetnú ţiadosť o vydanie veci ţalovaný 2/ K. obdrţal dňa 22.9.1994 bolo potrebné podľa ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 282/1993 Z.z. ţalobu na súde uplatniť najneskôr do 22.12.
  10. Ţalobca si podal ţalobu na Obvodný súd Bratislava I v Bratislave dňa 11.12.1995, avšak uvedenú ţalobu si uplatnil voči subjektom Školská správa Bratislava VI a Slovenská technická univerzita. Keďţe ţalobca si ţalobu voči K. uplatnil aţ návrhom na zmenu ţalobného návrhu zo dňa 23.10.1998, kedy ţiadal, aby do pojednávania namiesto pôvodne označeného subjektu S. vstúpil subjekt K., aţ od tohto dňa nastávajú účinky voči takto označenému účastníkovi a nie ku dňu podania ţaloby na súd. Dospel teda k záveru, ţe jedinou povinnou osobou na vydanie veci v danom prípade by bol ţalovaný 2/ pri splnení ostatných zákonných predpokladov a pri včasnom uplatnení predmetnej ţaloby na súde a to oprávnenou osobou (čo je taktieţ spochybnené), ţaloba voči ţalovanému 1/ je pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zo strany odvolacieho súdu zamietnutá práve z dôvodu, ţe odvolací súd by pri splnení určitých hore uvedených predpokladov povaţoval za povinnú osobu ţalovaného 2/. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., teda ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Má za to, ţe 5 2 Cdo 134/2011 odvolací súd nesprávne právne posúdil predmetnú situáciu, keď nad rámec zákona sa pridrţiaval termínu „správa majetku“ a neriešil objektívne skutočnosti, z ktorých mohol ţalobca vychádzať pri podávaní ţaloby. Navyše celé odôvodnenie oprel o výpoveď zamestnankyne ţalovaného 2/, ktorá uviedla, ţe kľúče k budove má riaditeľ školy. Domnieva sa, ţe takáto argumentácia nemôţe obstáť pred súdom ohľadne určenia pasívnej legitimácie ţalovaného. Drţba kľúčov nie je verejne zistiteľná informácia a ani podľa ich názoru nie je kľúčová pri určovaní pasívnej legitimácie ţalovaného 2/. K názoru súdu, ţe ţalobca nie je právnym nástupcom Nemeckej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku uviedol, ţe jednak na základe potvrdenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu štátnej správy zastrešujúcej cirkvi, jednak zo znenia citovaného zákona je nepochybné, ţe Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je právnym nástupcom Nemeckej evanjelickej cirkvi na Slovensku. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe ţalobe ţalobcu v celom rozsahu vyhovie. Ţalovaný 1/ vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť a rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť. V podaní zo dňa
  11. septembra 2011 nazvanom ako Doplnenie dovolania ţalobca uviedol, ţe Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku má v zmysle ustanovenia § 4 zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobeným cirkvám a náboţenským spoločnostiam môţe právne poţadovať vrátenie uvedených majetkov nemeckých evanjelických zborov za predpokladu podania písomnej výzvy o vrátenie majetku a preukázania svojho nároku na jeho vydanie. Má za to, ţe jedinou povinnou osobou v zmysle ustanovenia § 3 reštitučného zákona bol ţalovaný 1/, keďţe len ten spĺňal podmienky hospodárenia s majetkom štátu, ktorý zároveň aj drţal a teda len ţalovaný 1/ je pasívne legitimovanou osobou v tomto spore. Má za to, ţe odvolací súd v tomto prípade nesprávne právne posúdil drţbu nehnuteľností a pasívnu legitimáciu ţalovaného 1/, pričom automaticky len na základe výpovede jedinej svedkyne týkajúcej sa drţby kľúčov od nehnuteľnosti usúdil, ţe drţiteľom a teda jedinou osobou pasívne legitimovanou na vydanie nehnuteľnosti v zmysle reštitučného zákona je drţiteľ kľúčov nehnuteľnosti ţalovaný 2/, t.j. K.. Nakoľko odvolací súd v tomto konaní dospel k inému právnemu záveru v otázke vecnej legitimácie ţalovaných ako aj otázke nástupníctva C. po Nemeckej evanjelickej cirkvi na Slovensku neţ súd prvého stupňa, pričom rozhodnutie okresného súdu nezrušil a nevrátil na ďalšie konanie, odňal 6 2 Cdo 134/2011 svojím postupom ţalobcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. a teda aj preto je dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu prípustné. Vo vyjadrení zo dňa 7.10.2011 k vyjadreniu ţalovaného 1/ ţalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhol dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu dovolateľ v dovolaní namietal (§ 237 písm.f/ O.s.p.). 7 2 Cdo 134/2011 Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tejto skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide. V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred
  12. októbrom 2008 pouţijú predpisy účinné od
  13. októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. S účinnosťou od
  14. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité, a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. 8 2 Cdo 134/2011 Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného dôvodu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. je predpísaný postup odvolacieho súdu ak sa domnieva, ţe nárok, ktorý je predmetom konania, treba posúdiť podľa iného zákona, ako ho posúdil súd prvého stupňa, alebo síce podľa toho istého zákona, ako ho posúdil súd prvého stupňa, ale podľa iného paragrafu. Súčasne musí byť splnená aj druhá zákonná podmienka, ţe je toto iné zákonné ustanovenie rozhodujúce pre rozhodnutie veci. Ak sú súčasne splnené obidve zákonné podmienky, je odvolací súd povinný vyzvať účastníkov, aby sa vyjadrili k moţnej aplikácii tohto iného zákonného ustanovenia. V prejednávanej veci súd prvého stupňa aktívnu legitimáciu ţalobcu posudzoval podľa § 2 ods. 2 zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z. účinného od februára
  15. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí aktívnu legitimáciu ţalobcu posudzoval podľa § 2 zákona č. 282/1993 Z.z. platného ku dňu ţiadosti o vydanie nehnuteľnej veci (platný stav ku dňu 22.12.1994), pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, ţe súd prvého stupňa nepostupoval správne, pokiaľ na daný prípad aplikoval znenie zákona č. 282/1993 Z.z. v znení zákona č. 97/2002 Z.z., keďţe v čase podania ţiadosti o vydanie veci tento zákon nebol účinný a preto jeho aplikácia na daný prípad bola nesprávna. Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, ţe odvolací súd povaţoval predmetné ustanovenia v otázke aktívnej legitimácie za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich moţnému pouţitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, ţe odvolací súd takto postupoval a ţalobcovi nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Na pojednávaní pred odvolacím súdom sa zaoberal odvolací súd iba otázkou pasívnej legitimácie ţalovaných ako aj včasnosti uplatnenia nároku. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť 9 2 Cdo 134/2011 povaţované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami ţalobcu uvedenými v dovolaní. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  16. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  17. júla 2012 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.