Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1ObdoZ/1/2024 Identifikačné číslo spisu: 1518201124 Dátum vydania rozhodnutia: 20.11.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 364

CSP môže odvolateľ rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Pokiaľ žalovaná v ďalšom svojom podaní, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 13. februára 2020, navrhla, aby si odvolací súd vyžiadal od Prvej stavebnej sporiteľne a VÚB informácie, ktoré sú potrebné na preukázanie, že dňa 21. októbra 2008 od pani X., rodenej Z., neobdržala žiadnu finančnú čiastku, odvolací súd k tomu uviedol, že žalovaná takýto návrh neurobila včas a s poukazom na zistený skutkový stav a prijaté právne závery, považoval navrhovaný postup v zmysle čl. 17 CSP za neúčelný a nehospodárny. 8. Rozsudok odvolacieho súdu napadla žalovaná dovolaním, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP tvrdiac, že súdy oboch inštancií jej svojím nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva sporovej strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolaním napadnutý rozsudok označila za nesprávny čo do vecnej aj právnej stránky a žiadala, aby dovolací súd zrušil nielen rozsudok odvolacieho súdu, ale spolu s ním aj rozsudok súdu prvej inštancie, pretože nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením odvolacieho rozhodnutia (§ 449 ods. 2 CSP). Zároveň navrhla, aby jej dovolací súd priznal trovy dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 9. K tvrdeniu odvolacieho súdu, že zákon pozná len dva prípady, kedy sa obligatórne koná odvolacie pojednávanie, dovolateľka namietala, že je síce pravda, že odvolací súd musí v zmysle § 385 ods. 1 a 2 CSP nariadiť pojednávanie, ak má zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo ak si to vyžaduje verejný záujem, uvedené však neznamená, že v iných prípadoch pojednávanie nariadiť nemôže. Okrem toho musí byť splnený predpoklad, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, pričom z odvolacích námietok žalovanej vyplýva, že tento nebol náležite zistený, čo potvrdil aj NS SR v rozhodnutí z 13. septembra 2022, kde v bode 19 konštatoval, že odvolanie bolo odmietnuté predčasne, pretože obsahuje odvolacie dôvody, ktorými sa má odvolací súd zaoberať. Jedna z odvolacích námietok žalovanej smerovala k tomu, že neexistovala žiadna dohoda, akým spôsobom sa mala údajná zmenka vyplniť. Keďže bolo sporné, či existovala dohoda o vyplňovacom práve, tak už len v tomto smere mal odvolací súd vykonať dokazovanie. Bez náležitého dokazovania súdy ani nemohli prijať právny záver, že dôkazné bremeno [na preukázanie, či zmenka (ne)bola vyplnená v súlade s dohodou o vyplňovacom práve] bolo na žalovanej, keďže táto dohoda neexistovala a nebola ani pripojená ako príloha k žalobe. Žalovaná namietala, že nemôže preukazovať rozpor s niečím, čo nie je. V tomto prípade je dôkazné bremeno na žalobkyni, aby preukázala dohodu o vyplňovacom práve, respektíve uviedla, podľa čoho zmenku vyplnila (ako dospela k uvádzaným textovým aj číselným záznamom, podľa čoho určila splatnosť zmenky a tiež zmenkovú sumu v eurách, keďže v čase údajného vystavenia zmenky ešte platila mena slovenskej koruny). Záväzok zo zmenkového vzťahu by vznikol len vtedy, ak by žalobkyňa zmenku dňa 21. októbra 2002 skutočne vystavila a podpísala, čo však žalovaná vo svojom odvolaní spochybnila, resp. uviedla, že zmenku nepodpísala ani nevystavila a o jej existencii sa dozvedela až zo žaloby. Podľa názoru dovolateľky nikdy nemala vôľu vystaviť zmenku a vyvolať existenciu zmenkového záväzkového vzťahu, čím je zároveň spochybnená aj jej pasívna vecná legitimácia v konaní. 10. Ďalšie námietky dovolateľky sa týkali znaleckého posudku KEUPZ, ktorý mal potvrdiť jej podpis na zmenke. Dovolateľka uviedla, že posudok nemusí byť vždy validný, lebo ho robí konkrétna osoba, ktorá nie je neomylná a len z jedného podpisu na zmenke sa nedá ustáliť skutkový stav veci, najmä ak žalovaná namieta vystavenie zmenky jej osobou dňa 21. októbra 2008. Namietala, že KEUPZ skúmal iba podpis, ale neskúmal textové a číselné záznamy na zmenke, teda kto je autorom „vystavenia zmenky“, t. j. kto vypísal text W. M., nar. XX.XX.XXXX, I. XXXX/XX, XXX XX Z. a bez protestu a kto vypisoval miesto platenia a miesto a dátum vystavenia zmenky. Zdôraznila, že na vystavenie zmenky nebol žiadny dôvod, pretože nebola dlžníčkou žalobkyne, nejednalo sa o žiadny dar, spoločenskú úsluhu alebo iný spoločenský dôvod. Nikdy nemala v úmysle vystaviť zmenku a ani nikdy v praxi neprišla do kontaktu so zmenkovým tlačivom. Ako dôchodkyňa by sa nemohla zaviazať k zaplateniu sumy 118 900 eur, pričom ku dňu 21. októbra 2008 nemala majetok, pretože nehnuteľnosť (dom) v BSM bol prevedený na obchodnú spoločnosť B&B FAKTORING, spol. s r.o., ktorá vyplatila pohľadávku Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., vyplývajúcu zo zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 6. septembra 2004. V uvedenej obchodnej spoločnosti bola žalobkyňa konateľkou, teda pohľadávka nebola vyplatená samotnou žalobkyňou. Len zrazu si žalobkyňa uplatnila zaplatenie sumy 118 900 eur, pričom súd jej priznal aj úroky z omeškania, hoci nie je zrejmé, z čoho bola odvodená zmenková suma 118 900 eur splatná dňa 13. marca 2015. Vzhľadom na uvedené skutočnosti boli súdy oboch inštancií povinné nariadiť pojednávanie a náležite zisťovať skutkový stav veci. V rámci toho mali najmä vypočuť žalovanú, dať jej možnosť podávať návrhy na doplnenie dokazovania a označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, možnosť vyjadriť sa k posudku KEUPZ a tiež ku skutkovej a právnej stránke veci. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s návrhom žalovanej na jej výsluch, teda odvolací súd mal uviesť, prečo nepotrebuje žalovanú v konaní vypočuť, hoci ona sama sa toho dožadovala. Ani návrh žalovanej na konfrontáciu so žalobkyňou nie je ako dôkazný prostriedok v civilnom sporovom konaní vylúčený, pretože sporová strana môže ako dôkazný prostriedok navrhnúť všetko, čo má slúžiť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci, čo však predpokladá, že najskôr túto možnosť musí mať. Aj podľa čl. 13 základných princípov CSP strany konajú so súdom osobne. Platí teda princíp priamosti a bezprostrednosti, ktorý spočíva v osobnom styku strán so súdom. S poukazom na kontradiktórnosť konania podľa CSP dovolateľka ďalej namietala, že ak spochybnila tvrdenia žalobkyne, že malo ísť o blankozmenku, potom súdy oboch inštancií nemohli bez ďalšieho dokazovania prijať právny záver, že išlo o blankozmenku a na tomto závere vydať súdne rozhodnutie. Keďže žalovaná v odvolaní poukázala na to, že si nie je vedomá, že nejakú zmenku podpisovala, podľa jej názoru to znamená, že právny úkon vystavenia zmenky je neplatný pre absenciu slobodnej a vážnej vôle, prostej omylu. Respektíve je otázne, či žalobkyňa mohla takúto neúplnú zmenku nadobudnúť v dobrej viere, ak žalovanej predložila zmenkové tlačivo bez toho, aby táto vedela, že sa má jednať o zmenku. Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd povinný zaoberať sa otázkou, či tu vôbec právny úkon vznikol (a za akých okolností) a ak vznikol, či je platný. Obdobne, ak žalovaná namietala neexistenciu dohody o vyplňovacom práve, a teda aj to, že zmenka nemôže byť v konečnom dôsledku niekým len svojvoľne vyplnená, tak bolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie touto otázkou náležite vysporiadal a až následne prijal právny záver a vo veci rozhodol. 11. Podľa názoru dovolateľky neobstojí ani tvrdenie odvolacieho súdu, že vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Namietala, že ak odvolací súd nechcel zopakovať alebo sám vykonať dokazovanie, mal vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie tak, aby sa mohlo dokazovať v súlade s odvolacími námietkami žalovanej. Tvrdila, že v konaní pred súdmi sa nevedela nijako brániť, pretože pojednávanie na odvolacom súde nebolo nariadené a súd prvej inštancie mal automaticky za to, že keď neprišla na pojednávanie dňa 9. septembra 2019 a svoju neúčasť neospravedlnila, tak môže bez náležitého dokazovania vo veci čo najrýchlejšie rozhodnúť. To však predpokladá, že žalovaná sa musí dozvedieť o existencii predvolania a zápis poštového doručovateľa na obálke sa považuje za vierohodný, čo ale nemusí byť vždy splnené, pretože poštové doručovanie v Slovenskej republike nie je bez chýb a omylov. Už len tá skutočnosť, že zásielka s predvolaním na pojednávanie nebola prevzatá v odbernej lehote, nasvedčuje tomu, že žalovaná sa nedozvedela, kedy je termín pojednávania na súde prvej inštancie. Uvedené nemusí vždy znamenať, že účastník konania takýmto spôsobom maril doručovanie pošty, pretože v čase doručovania sa ani nemusel nachádzať na doručovacej adrese z objektívnych dôvodov alebo sa chybou poštového doručovateľa (ktorý mu nemusel dať oznámenie o doručení zásielky alebo mu zásielku nedoručil do vlastných rúk) ani nedozvedel o doručovaní zásielky. Zdôraznila, že všetky ostatné zásielky súvisiace s týmto súdnym konaním preberala a aj písomne komunikovala so súdom prvej inštancie, preto už len z tohto jej správania muselo byť súdu zrejmé, že problém môže byť na strane doručujúceho orgánu, respektíve, že tu môžu byť objektívne dôvody (choroba, úraz, pobyt v nemocnici a pod.), pre ktoré žalovaná práve túto jednu zásielku neprevzala v odbernej lehote. V súdnej praxi je pritom bežné, že súdy následne znova predvolajú účastníkov na pojednávanie, najmä ak ide o dôchodcov v pokročilom veku v tak závažnej sporovej veci ako je peňažné plnenie zo zmenky. 12. Napokon dovolateľka tiež namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu nemá atribúty uvedené v ustanovení § 220 CSP, t. j. nie je presvedčivé, riadne odôvodnené a nevzbudzujúce pochybnosti o jeho vecnej a právnej správnosti. Odvolací súd mal podľa jej názoru zodpovedať viaceré ňou bližšie špecifikované právne otázky (pod bodmi 1 až 10), týkajúce sa vystavenia a vyplnenia predmetnej blankozmenky, pretože podľa jej názoru si žalobkyňa vystavenie zmenkovej listiny a jej doplnenie zabezpečila buď sama alebo prostredníctvom inej osoby. 13. K dovolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Dovolanie označila za neopodstatnené v celom rozsahu a podané zjavne iba z dôvodu, aby žalovaná oddialila vykonateľnosť exekučného titulu. Dovolateľka podľa jej názoru nekonkretizovala, v čom spočíva nesprávny procesný postup odvolacieho súdu v zmysle uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
2. f)CSP. Pokiaľ žalovaná v úvode dovolania naznačila, že týmto pochybením malo byť nenariadenie pojednávania odvolacím súdom, žalobkyňa poukázala na to, že sama žalovaná súčasne uviedla dôvody, kedy odvolací súd musí na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie, pričom je zjavné, že tieto dôvody splnené neboli. Námietka žalovanej o nedostatočnom zistení skutkového stavu nepredstavuje dovolací dôvod podľa § 420 písm.
3. f)CSP a nemá ani vecné opodstatnenie, pričom žalovaná sa ňou snaží nahradiť svoju pasivitu v konaní. Pokiaľ žalovaná v konaní namietala, že zmenku nepodpísala, táto námietka sa ukázala ako neopodstatnená, keďže pravosť podpisu žalovanej na zmenke bola preukázaná znaleckým posudkom vypracovaným v trestnom konaní. Žalobkyňa svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy odvodzovala zo zmenky, ktorá je dokonalým cenným papierom, v ktorom je inkorporovaný záväzok žalovanej ako vystaviteľa zmenky, a ktorý oprávňuje žalobkyňu iba na základe samotnej držby zmenky uplatňovať práva z nej vyplývajúce. V súlade s uvedeným žalobkyňa nemusí v konaní tvrdiť ani preukazovať žiadne ďalšie skutočnosti, teda ani kauzu zmenky a pokiaľ žalovaná v konaní uplatňovala kauzálne námietky, podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1MObdoV/9/2020 bolo dôkazné bremeno v celom rozsahu na žalovanej. Poukázala na to, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nenavrhla žiadny dôkaz, pričom vzhľadom na preukázanie pravosti podpisu na zmenke by žalovaná podľa doktríny mala vysvetliť a preukázať, prečo vlastne zmenku podpisovala, keď k tomu nebol dostatočný dôvod. V rozpore so skutočnosťou je aj námietka žalovanej, že nemala možnosť sa k veci vyjadriť a navrhnúť dôkazy, keďže sa vyjadrila k žalobe, a teda mala možnosť navrhnúť aj dôkazy, čo však v celom priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v podanom odvolaní neurobila. Žalovaná sa ani nezúčastnila na pojednávaní, napriek tomu, že jej predvolanie bolo riadne doručované. Z hľadiska návrhov na vykonanie dokazovania je však (ne)účasť žalovanej na pojednávaní sekundárna, keďže každá strana má v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania dôkazné návrhy uviesť včas, pričom žalovaná mala možnosť tieto návrhy uviesť už v podanom vyjadrení. Pokiaľ ide o okolnosti neúčasti žalovanej na pojednávaní, zo spisu vyplýva, že žalovaná si predvolanie na pojednávanie neprevzala v odbernej lehote, pričom ale ani pojednávaním v jej neprítomnosti nedošlo k žiadnemu porušeniu jej práv, pretože vo veci nedošlo k vydaniu rozsudku pre zmeškanie a žalovanej bola riadne doručená žaloba, ku ktorej sa mala možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy. Žalobkyňa nesúhlasila ani s námietkou dovolateľky o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia, keďže tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach jasne a zrozumiteľne vysvetlili, prečo žalobkyni priznali ňou uplatnený nárok, a to v rozsahu skutočností podstatných pre rozhodnutie, resp. v rozsahu žalovanou uplatnených námietok. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Pokiaľ ide právne otázky, na ktoré mal podľa žalovanej odpovedať odvolací súd, žalobkyňa poukázala na to, že tieto buď neboli v priebehu konania nastolené alebo ani nemajú základ v skutkových okolnostiach sporu, teda nemajú žiadnu relevanciu vo vzťahu k existencii nároku žalobkyne. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol a žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. 14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, skúmal najskôr, či je dovolanie procesne prípustné. 15. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, potom takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dovolanie podľa CSP nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky, za existencie ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. V posudzovanom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP. 16. Podľa ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 17. Podľa § 431 ods. 1 a 2 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení, pričom dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 18. Podľa ustanovenia § 447 písm.
6. c)CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 19. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ustanovenia § 420 písm.
7. f)CSP sú:
8. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
9. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. 20. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm.
10. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, hodnotením dôkazov a ani právo na to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04, IV. ÚS 22/04). 21. Pri takto žalovanou uplatnenom dovolacom dôvode podľa § 431 v spojení s § 420 písm.
11. f)CSP, ktorým bol dovolací súd v zmysle § 440 CSP viazaný, nebol dovolací súd oprávnený skúmať, či rozsudok odvolacieho súdu, potvrdzujúci rozsudok súdu prvej inštancie (o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni nároky zo zmenky) je alebo nie je vecne správnym rozhodnutím a v zásade ani to, či súdy oboch inštancií rozhodli na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci. Totiž, ak chcela žalovaná spochybniť vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, mala, resp. mohla uplatniť (iný) dovolací dôvod podľa § 432 v spojení s § 421 CSP, a teda namietať, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. V takom prípade však bola zároveň povinná uviesť, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom, čo logicky zahŕňa aj uvedenie, ako mala byť vec po právnej stránke posúdená správne. A to všetko tak, aby bol dovolací súd schopný z obsahu dovolania vyabstrahovať právnu otázku, prípadne viaceré právne (nie skutkové) otázky, relevantné v zmysle ustanovenia § 421 CSP, t. j. také, ktoré odvolací súd v napadnutom rozhodnutí riešil a na ktorých riešení založil napadnuté rozhodnutie (ktoré boli pre jeho rozhodnutie kľúčové). Právne otázky, ktoré žalovaná uviedla v závere svojho dovolania pod bodmi 1 až 10, odvolací súd v napadnutom rozsudku neriešil, čo konštatovala aj samotná dovolateľka, pričom jej námietky smerovali k tomu, že odvolací súd tieto právne otázky riešiť mal, lebo to bolo potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu veci, ktoré však dovolateľka (nesprávne) stotožňuje so zistením tzv. skutočného stavu veci. Pokiaľ ide o námietku neúplného, resp. nedostatočného zistenia skutkového stavu veci súdmi oboch inštancií, dovolací súd upriamuje pozornosť na to,

§ 442

CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie v zásade nevykonáva, s výnimkou uvedenou v § 435 CSP, kedy skúma výlučne prípustnosť a včasnosť podaného dovolania. V dovolacom konaní, bez možnosti vykonávať vlastné dokazovanie, preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení súdov nižšej inštancie, respektíve prehodnocovať nimi vykonané dôkazy. Uvedené platí predovšetkým vo vzťahu k námietkam, ktoré žalovaná vzniesla voči skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie,

výsledkov znaleckého dokazovania vyhotovila podpis na zmenke. Len pre úplnosť tak dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že odvolací súd považoval skutkový stav zistený súdom prvej inštancie za dostatočný pre rozhodnutie o žalobe na plnenie zo zmenky, z dôvodu ktorého sám dokazovanie nevykonal, resp. nepovažoval za potrebné dokazovanie uskutočnené súdom prvej inštancie zopakovať alebo doplniť. Súdy v civilnom sporovom konaní ani nezisťujú tzv. skutočný stav veci, ale v súlade s prejednacou zásadou sa zaoberajú len tými skutkovými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi, ktoré im strany sporu predložia na posúdenie. V posudzovanom prípade súdy oboch inštancií vychádzali z premisy, že žalobkyňa svoje nároky majiteľky zmenky voči žalovanej ako zmenkovej dlžníčke (tzv. postihové práva podľa čl. I § 48 ods. 1 ZZŠ) dostatočne preukázala tým, že súdu prvej inštancie predložila listinu, ktorá spĺňala všetky formálne a obsahové náležitosti vlastnej zmenky podľa čl. I. § 75 ZZŠ. Týmto predložením originálu zmenky žalobkyňa splnila svoju povinnosť tvrdenia aj dôkaznú povinnosť a bolo už na žalovanej, aby sa v konaní efektívne bránila. Keďže podľa zistení súdu prvej inštancie bola predložená zmenka pôvodne tzv. blankozmenkou, žalovanú podľa čl. I § 10 ZZŠ zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej nesprávnosti dodatočne vyplnených údajov na zmenke. Žalovaná mala teda v prípade nesúhlasu s obsahom predloženej zmenky tvrdiť, že blankozmenka nebola správne vyplnená, resp. uviesť, ako mala byť vyplnená správne a zároveň tieto svoje tvrdenia aj preukázať, čo podľa názoru súdov neurobila. Rovnako žalovaná podľa názoru súdov oboch inštancií neuniesla ani dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia o neexistencii kauzy vystavenia zmenky. Takéto posúdenie rozloženia bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany sporu bolo podľa názoru dovolacieho súdu rozhodujúce (kľúčové) pre rozhodnutie danej sporovej veci, pričom sa jedná nepochybne o právnu otázku. Správnosť riešenia tejto právnej otázky zo strany odvolacieho súdu však dovolací súd v tomto konaní nebol oprávnený skúmať, pretože dovolateľka ako dôvod nesprávnosti napadnutého rozhodnutia (dovolací dôvod), označila výlučne tzv. vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.

1. Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len Ústavný súd SR“) platí, že zákonom ustanovený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov pre nesprávne právne posúdenie (§ 432 CSP), resp. pre existenciu vád zmätočnosti (§ 431 CSP) korešponduje s tým, že ide vo svojej podstate o rozdielne dovolacie dôvody, ktoré možno uplatniť pri rôznych namietaných pochybeniach popri sebe (I. ÚS 643/2017). Ústavný súd SR tiež konštatoval, že pokiaľ dovolateľ označí len jeden z nich, nemôže dovolací súd sám vykonať dovolací prieskum aj z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania zakladajúcich sťažovateľom neoznačený dovolací dôvod (viď uznesenie sp. zn. IV. ÚS 644/2021 zo
2. decembra 2021, ktoré bolo publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 113/2021). Dovolací súd sa preto v ďalšom zameral výlučne na tie dovolacie námietky, ktoré sa týkali údajných nedostatkov v procesnom postupe odvolacieho súdu, ktorý viedol k vyhláseniu napadnutého rozsudku zo dňa
3. júla
4. Výhrady dovolateľky smerovali predovšetkým voči tomu, že odvolací súd na prejednanie jej odvolania nenariadil pojednávanie. K uvedenému dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie len v prípadoch uvedených v ustanovení § 385 ods. 1 CSP, teda ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch je nariadenie dovolacieho pojednávania fakultatívne (dobrovoľné), pričom aj odvolací súd musí rešpektovať procesnú ekonómiu a v súlade s článkom 17 Základných princípov CSP postupovať v konaní tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a predchádzať zbytočným prieťahom. Odvolacie pojednávanie teda nemá byť samoúčelné, ale má slúžiť predovšetkým na účely dokazovania (s tým,

§ 383

CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní) a tiež na odstránenie zistených procesných pochybení súdu prvej inštancie, ktoré zakladajú odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.

1. b)CSP (porušenie práva na spravodlivý proces). Ak teda nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ktoré vykonal súd prvej inštancie a odvolací súd zároveň v procesnom postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne pochybenie, v dôsledku ktorého by žalovaná bola vylúčená z realizácie jej patriacich procesných práv v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odvolací súd rovnako nepochybil, keď odvolanie žalovanej prejednal bez nariadenia (odvolacieho) pojednávania. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde odvolací súd tvrdenia žalovanej, že nevedela o pojednávaní, ktoré sa konalo na súde prvej inštancie dňa 9. septembra 2019, označil za irelevantné s poukazom na to, že žalovaná mala predvolanie na dané pojednávanie riadne a včas vykázané ako neprevzaté v odbernej lehote, pričom svoju neprítomnosť neospravedlnila a súd prvej inštancie správne na tomto pojednávaní konal v neprítomnosti žalovanej. Pokiaľ dovolateľka v tejto súvislosti argumentuje článkom 13 Základných princípov CSP, podľa ktorého strany sporu konajú v styku so súdom osobne, ak zákon neustanovuje inak (t. j. ak neumožňuje konanie prostredníctvom zástupcu), dovolací súd uvádza, že zákonom preferovaný osobný styk strany so súdom ešte neznamená, že bez osobnej účasti strany na pojednávaní súd nemôže vec prejednať a rozhodnúť. Dôkazom toho sú skrátené konania a skrátené rozhodnutia upravené v prvej hlave tretej časti CSP, upravujúcej osobitné procesné postupy súdu, v rámci ktorých môže byť vec prejednaná a rozhodnutá bez nariadenia pojednávania, či vykonania dokazovania v pravom slova zmysle, a teda aj bez osobnej účasti jednej či oboch strán (platobný rozkaz, rozsudok pre zmeškanie, rozsudok pre uznanie nároku, rozsudok pre vzdanie sa nároku). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie žiadny z týchto osobitných procesných postupov nevyužil, ale na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktoré s dostatočným časovým predstihom predvolal aj žalovanú, čím jej vytvoril procesnú možnosť sa pojednávania zúčastniť. Účinky doručenia predvolania žalovanej na predmetné pojednávanie nastali v deň doručenia informácie o výsledku doručovania poštovej zásielky s listinným rovnopisom elektronického úradného dokumentu odosielajúcemu orgánu verejnej moci (súdu prvej inštancie) podľa § 31a ods. 10 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov (táto informácia sa nachádza v spise na č. l. 214), pričom povinnosťou súdu prvej inštancie nebolo skúmať, z akého dôvodu si žalovaná predvolanie neprevzala v odbernej lehote na pošte, pretože účinky doručenia nastávajú aj v prípade, ak sa adresát o doručení nedozvie (§ 111 ods. 3, resp. § 112 CSP). Podľa § 183 ods. 1 CSP zároveň platí, že pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pretože podľa § 157 CSP je súd povinný v konaní postupovať tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že pre rozhodnutie predmetnej veci nebolo potrebné vykonať výsluch žalovanej (pričom súd ani nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na vykonanie dokazovania, čo vyplýva z ustanovenia § 185 ods. 1 CSP) a podľa § 180 CSP rozhodol, že pojednávanie sa bude konať v neprítomnosti žalovanej, potom ani nebol povinný pojednávanie odročiť len z dôvodu neúčasti žalovanej na ňom. Dovolateľka nedôvodne argumentuje údajnou praxou všeobecných súdov, ktoré (podľa jej názoru) v takýchto prípadoch opakovane predvolajú stranu na (odročené) pojednávanie, najmä ak sa jedná o dôchodcu, u ktorého možno predpokladať neúčasť z dôvodu choroby, úrazu, pobytu v nemocnici a pod. Pokiaľ taká prax skutočne existuje, o čom však dovolací súd nemá vedomosť, nie je správna a je v priamom rozpore s vyššie označenými ustanoveniami CSP. 23. Postup odvolacieho súdu, v rámci ktorého odvolanie prejedná bez nariadenia pojednávania, samozrejme predpokladá, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiada so všetkými relevantnými odvolacími námietkami strany, ktorá podala odvolanie. K tomu pôvodne nedošlo, keď prvým rozhodnutím z 21. januára 2021 odvolací súd odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie odmietol. Nie je však pravdou, ako tvrdí dovolateľka, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1Obdo/66/2021 z 13. septembra 2022 potvrdil, že skutkový stav veci nebol súdom prvej inštancie náležite zistený, keď konštatoval, že odvolanie bolo odmietnuté predčasne, pretože obsahuje odvolacie dôvody, ktorými sa má odvolací súd zaoberať. Uvedené konštatovanie sa vzťahovalo výlučne k odôvodneniu uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 4CoZm/1/2020-297 z 21. januára 2021, ktorým odvolací súd bez ďalšieho odvolanie žalovanej odmietol, t. j. bez toho, aby ho vecne prejednal. V ďalšom konaní po zrušení uznesenia z 21. januára 2021 sa už odvolací súd zaoberal relevantnými odvolacími námietkami žalovanej (s tým, že nebol povinný sa zaoberať doplnením odvolania, ktoré žalovaná podala až po uplynutí odvolacej lehoty) a jeho rozhodnutie nemožno hodnotiť ako nedostatočne odôvodnené, či arbitrárne. 24. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu prebiehal v súlade s princípmi, na ktorých je založený Civilný sporový poriadok a v procesnom postupe súdov oboch inštancií nebolo zistené žiadne také pochybenie, v dôsledku ktorého by sa žalovanej strane znemožnilo uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže namietaná vada zmätočnosti podľa § 420 písm.
2. f)CSP v konaní súdov oboch inštancií nebola zistená, dovolanie žalovanej je neprípustné a zároveň nedôvodné a dovolací súd ho podľa § 447 písm.
3. c)odmietol. 25. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni dovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspešná nebola (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 26. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.