1, § 324 ods. 1, § 325 ods.1, 2 písm. a) a d), § 326 ods.1, 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 336 ods.1, § 337 ods.1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), § 2 písm. e), § 7 ods. 1 a 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej len „zákon č. 54/2019 Z.z."), § 2a ods. 1 a ods. 3, § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len ,,zákon č. 73/1998 Z.z.") a § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len „zákon č. 365/2004 Z.z.") a dospel k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia bol dôvodný v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX z XX. U. XXXX . (ďalej len „personálny rozkaz") voči žalobcovi. Vo zvyšnej časti nebola splnená podmienka bezprostredne hroziacej ujmy, a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamietol. 1.2. Keďže predmetom tohto konania bol antidiskriminačný spor bola
názoru prvostupňového súdu daná právomoc všeobecného (civilného) súdu. Ďalej uviedol, že v rámci antidiskriminačného sporu ako civilného sporu je civilný súd oprávnený
CSP posúdiť predbežnú otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, ak o nej ešte nebolo rozhodnuté, nesmie však ísť o otázky upravené v § 193 CSP, ktoré nemôže súd sám predbežne posúdiť. Ako predbežnú otázku teda môže posúdiť zákonnosť žalobcom namietaného personálneho rozkazu pre účely prebiehajúceho konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Predmetnú predbežnú otázku prvostupňový súd posúdil tak, že pokiaľ žalovaný nepožiadal o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad"), konal v rozpore s § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. Zo strany žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu potom došlo k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ktorá sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch
1 zákona č. 73/1998 Z.z. zakazuje. Tým, že v prípade žalobcu žalovaný opomenul požiadať Úrad o súhlas s pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.
názoru súdu prvej inštancie žalobca v konaní dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku (vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie), ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia. 1.3.
názoru prvostupňového súdu nariadením uvedeného neodkladného opatrenia je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému pracovnoprávnemu úkonu. Preto súd neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (§ 336 ods. 1 CSP) a keďže neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, poučil žalovaného v zmysle § 337 ods. 1 CSP o možnosti podať žalobu, nakoľko antidiskriminačný zákon vychádza z tzv. obráteného dôkazného bremena, t.j. z povinnosti žalovaného zamestnávateľa preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Nariadené neodkladné opatrenie nebolo
názoru prvostupňového súdu ani v rozpore s požiadavkou obsiahnutou v uznesení Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 z 08. decembra 2021, v zmysle ktorého síce právomoc na konanie o neodkladných opatreniach má vo všeobecnosti súd
Civilného sporového poriadku, to však samo o sebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 CSP, súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva, keďže judikatúra súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn. 7Cdo/59/2011). 1.4. Prvostupňový súd uzavrel, že náprava porušenia zákazu diskriminácie žalobcu v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti
zákona č. 54/2019 Z.z., zákona č. 365/2004 Z.z. a v nadväznosti aj na zákon č. 73/1998 Z.z. (§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov), zakladá právomoc civilných súdov
CSP, keďže ani zákon o štátnej službe policajtov a ani Správny súdny poriadok neposkytuje žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami ako poskytuje inštitút neodkladného opatrenia
Civilného sporového poriadku. 1.5. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd
Pr/6/2024 zmenil prvostupňové uznesenie vo vyhovujúcom výroku tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok I.), zrušil výrok IV. napadnutého uznesenia (výrok II.) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania (výrok III.). 2.1. Po citovaní príslušnej procesnoprávnej i hmotnoprávnej úpravy, vzťahujúcej sa k danej veci a interpretácii inštitútu neodkladného opatrenia (body 44 až 62 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia) odvolací súd uviedol, že «[z] hľadiska ochrany pred diskrimináciou neodkladným opatrením bolo na žalobcovi osvedčiť „na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne pri vydávaní personálneho rozkazu žalovaným pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti. Odvolací súd na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu, teda k vydaniu personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Pokiaľ ide o priamu súvislosť medzi vydaním personálneho rozkazu a tvrdeným dôvodom diskriminácie, považoval odvolací súd za relevantné, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol § 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup
1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu
zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať
1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi, čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu. Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného ... V danom prípade tak nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom ... účelom ochrany
zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, nemožno považovať za dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti ... Pre úspech žalobcu v predmetnom konaní bolo tiež potrebné identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a osvedčenie porovnateľnosti svojej situácie so situáciou v danej skupine. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobca neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Naopak, žalovaný poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov Policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania trestnej činnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany
antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu". 2.2. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal otázkou, či si môže v civilnom sporovom konaní ako predbežnú (§ 194 ods.1 CSP) vyriešiť otázku zákonnosti rozhodnutia vydaného ministrom voči príslušníkovi Policajného zboru
zákona č. 73/1998 Z.z. v správnom konaní. V tejto súvislosti uviedol, „že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru nie je možné prirovnávať k zamestnaneckému pomeru v intenciách právnej úpravy Zákonníka práce. Svojou povahou je inštitútom verejného práva, ide o štátnozamestnanecký pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu, čiže rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. ... Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (...1Sžo/246/2009 ... 3Sžo/40/2013 ... 10Sžo/334/2015 ...). Príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru (...II. ÚS 515/2016 ...) ... Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru je svojou povahou inštitútom verejného práva, dostávajú sa tu do kolízie prostriedky ochrany
Civilného sporového poriadku s prostriedkami ochrany
správneho práva, resp. Správneho súdneho poriadku. Kolízia týchto noriem je daná tým, že v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť personálneho rozkazu nielen z hľadiska splnenia predpokladov
1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ (lex generalis), ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie rozhodnutia
1 zákona o ochrane oznamovateľov (lex specialis). V danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu z podmienok zákonnosti personálneho rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie personálneho rozkazu
1 zákona o ochrane oznamovateľov, keď túto zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci komplexného posúdenia zákonnosti rozhodnutia aj správny orgán, resp. správny súd. Žalobca totiž, ako na to poukazuje žalovaný v odvolaní, v podanom rozklade uplatňuje totožnú skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu a je
jeho presvedčenia neplatné. ... odvolací súd v predmetnej veci zastáva názor, že prednosť majú právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v správnom súdnom konaní
Správneho súdneho poriadku. Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným individuálnym správnym aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný dôvodne argumentuje, že v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia v Civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by nevyvolalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by potom de facto znamenalo podriadenie sa správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že takýto právny stav by bol nežiadúci a umožňoval by neodkladným opatrením obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva. Uprednostnením jedného z prostriedkov ochrany bude zabezpečený aj princíp právnej istoty,
ktorého nie je žiadúce, aby popri sebe existovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy. ... odvolací súd dospel k záveru, že ... uprednostniť je potrebné prostriedky právnej ochrany
Správneho súdneho poriadku pred prostriedkami právnej ochrany
Civilného sporového poriadku. So zreteľom na uvedené, považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o potrebe predbežného posúdenia zákonnosti personálneho rozkazu ministra vnútra o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu za nesprávny, nakoľko
názoru odvolacieho súdu postupom v civilnom sporovom konaní súd prvej inštancie takýmto posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom konaní neprípustne zasiahol do právomoci orgánu verejnej správy, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. ... vyslovený právny záver v prejednávanej veci je plne konformný aj so závermi rozhodnutia Krajského súdu vydaného v obdobných veciach sp. zn. 8CoPr/15/2023 a sp. zn. 8CoPr/14/2023 vyslovenými v skutkovo a právne obdobných veciach". Odvolací súd podporne poukázal na súdne rozhodnutia 6CdoPr/2/2023, II. ÚS 145/2019, I. ÚS 53/2018 a IV. ÚS 13/
f) CSP. V rozsahom obsiahlom dovolaní (na 38 stranách, pozn.), po opise priebehu konania, predovšetkým polemizoval s právnymi závermi odvolacieho súdu, spochybňoval správnosť jeho rozhodnutia resp. kritizoval prístup odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci. Jadro žalobcových námietok dielčie i súhrnne spočívalo v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom pri opakovanom tvrdení žalobcu, že v posudzovanej veci došlo k jeho diskriminácii a že rozhodnutím odvolacieho súdu bol vylúčený zo súdnej ochrany. V tejto súvislosti ďalej namietal nesprávnu interpretáciu zákona (zákona č. 54/2019 Z.z., zákona č. 73/1998 Z.z., zákona č. 365/2004 Z.z.) a arbitrárnu interpretáciu judikatúry Súdneho dvora EÚ a ESĽP. V podstatnom, pre účely dovolania
f) CSP uviedol, že „krajský súd sa pri rozhodovaní adekvátne nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, jeho rozhodnutie je neodôvodnené, nepreskúmateľné, arbitrárne, v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivého procesu ...". Vyčítal odvolaciemu súdu, že „... založil takmer celú svoju argumentáciu na doslovne skopírovaných argumentoch z uznesenia ... vydaného iným senátom (8CoPr/15/2023 a 6CoPr/2/2024, pozn.) ... nereaguje na argumentáciu prvostupňového súdu ... sa odvolací súd vôbec nezaoberal osvedčenými skutkovými okolnosťami z Návrhu ... odvolací súd neuviedol svoje vlastné posúdenie veci ... Takéto odôvodnenie Napadnutého uznesenia je absolútne nepresvedčivé a nepreskúmateľné ... Odvolací súd sa nijakým spôsobom nevyrovnal a nevyvrátil podrobne rozpracovanú právnu argumentáciu prvostupňového súdu ... Odvolací súd svojvoľne a ústavne neudržateľne (ne)vyhodnotil otázku neosvedčenia diskriminačného konania žalovaného voči žalobcovi, v dôsledku čoho je Napadnuté uznesenie v tejto časti nepreskúmateľné ... Odvolací súd na základe arbitrárnych a nepreskúmateľných dôvodov odmietol poskytnúť žalobcovi právnu ochranu, na ktorú má ako chránený oznamovateľ závažnej protispoločenskej činnosti právo, čím naplnil dovolací dôvod
f) CSP.". Žalobca navrhol, aby dovolací súd zmenil odvolacie rozhodnutie tak, že nariadi bližšie určené neodkladné opatrenia, prizná žalobcovi náhradu odvolacích a dovolacích trov a poučí žalovaného o možnosti podať žalobu proti žalobcovi, alternatívne zruší napadnuté odvolacie rozhodnutie a vec mu vráti na ďalšie konanie.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7.
f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 7.1.
CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 8. Dovolací súd už na tomto mieste považuje za podstatné uviesť, že z obsahu podaného dovolania nepochybne vyplýva (§ 124 ods. 1 CSP), že jadrom žalobcom podaného dovolania je jeho nesúhlas s právnym posúdením veci zo strany odvolacieho súdu (bod 3). Jeho rozsiahla dovolacia argumentácia, cez prizmu ním prezentovaného právneho stavu, smerovala proti právnym záverom odvolacieho súdu, ktoré podrobil kritike.
jeho názoru - v zhode s právnymi závermi prvostupňového súdu - malo byť v jeho veci nariadené neodkladné opatrenia tak, ako to požadoval. V tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že právne aspekty posudzovania danej veci zo strany odvolacieho súdu (ktorého rozhodnutie bolo predmetom dovolacieho prieskumu v limitovanom rozsahu ustanovenia § 420 písm. f) CSP) neboli zásadného významu pri skúmaní opodstatnenosti žalobcom namietaných zmätočností
f) CSP, nakoľko (i)
ustálenej praxe dovolacieho súdu nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, resp. prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, (
1 CSP („autentické porozumenie dovolateľovi"), ktoré však v okolnostiach danej veci bolo ex lege vylúčené (§ 357 písm.
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
f) CSP. 15. Najvyšší súd uvádza, že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, resp., že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné, či arbitrárne. Dovolaním napádané rozhodnutie totiž primerane dostatočným spôsobom (vzhľadom k osobitostiam konania o nariadení neodkladného opatrenia - pozri bod 9) uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu v rámci odvolacieho konania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je zistiť na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, a to bez potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania, a na podklade osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. Najvyšší súd konštatuje, že argumentácia odvolacieho súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam CSP týkajúcim sa predpokladov vydania neodkladného opatrenia pre potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami (§ 325 ods. 1 CSP). Odvolací súd v rozsahu svojich nosných dôvodov uviedol, že v posudzovanej veci nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom, teda nebolo možné dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu, keďže personálny rozkaz bol vydaný z iného dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Vzhľadom k tomu, že oznámenie žalobcu o protispoločenskej činnosti (zákon č. 54/2019 Z.z.) nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. jeho nadriadenému, nepovažoval odvolací súd ani za dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. K samotnému prieskumu zákonnosti personálneho rozkazu (v súvislosti s udelením predchádzajúceho súhlasu Úradu v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z., pozn.) odvolací súd uviedol, že tento je realizovateľný právnymi prostriedkami ochrany v správnom konaní, resp. v správnom súdnom konaní
Správneho súdneho poriadku, ktorým smerom žalobca súbežne postupoval. „Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným individuálnym správnym aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah". Odvolací súd uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany
antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu. V tomto ohľade poukázal na viaceré súdne rozhodnutia.
názoru najvyššieho súdu uvedené závery odvolacieho súdu nemožno považovať za celkom zjavne nedôvodné, či arbitrárne, a to o to viac, že žalobcovi zamietnutím jeho návrhu v medziach civilného sporového poriadku nebol odňatý prístup k súdu, keďže súbežne z jeho iniciatívy prebieha súdny prieskum zákonnosti personálneho rozkazu v rámci správneho súdneho konania. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je teda v odôvodnení primerane vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené v konaní, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu, navyše procesne limitovaným konaním o neodkladnom opatrení. Dovolateľ preto nedôvodne argumentoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené (nepreskúmateľné, či arbitrárne). 15.1. Dovolací súd zdôrazňuje, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor,
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.
, e/ neboli splnené podmienky
alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. 19. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené odmietol dovolanie žalobcu
c) CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.