Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3CdoR/6/2024 Identifikačné číslo spisu: 2122206950 Dátum vydania rozhodnutia: 19.11.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 435

CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní. 14. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.

1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). 15. Starí rodičia vyvodzujú prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 15.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). 15.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 15.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 16. Starí rodičia vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP namietali nenariadenie odvolacieho pojednávania a nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosť pre absenciu vyhodnotenia argumentov navrhovateľov o potrebe úpravy styku s maloletou. 16.1. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 16.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Za predpokladu, že ide o rozhodné závery, na ktorých stojí súdne rozhodnutie, keďže sa nevyžaduje odpoveď na každú vznesenú námietku. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP. 16.3. Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený, či rozporuplný. Treba mať na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V posudzovanom prípade bolo potrebné zohľadniť, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a návrh starých rodičov na úpravu styku s maloletou zamietol z dôvodu nestotožnenia sa s tým, že by úpravu styku vyžadovali pomery v rodine. Právo starých rodičov na kontakt s maloletým dieťaťom v danom čase bol zabezpečený prostredníctvom dočasnej a neodkladnej úpravy styku otca s maloletou, keďže otec má trvalý pobyt v domácnosti svojich rodičov, kde sa aj reálne zdržiava. Odvolací súd jasným, rozhodným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho úvahy a z nich vyvodené závery, vo vzájomnej súvislosti s konaním pred prvoinštančným súdom, nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Tvrdenie dovolateľov, že odvolací súd svoje zmeňujúce rozhodnutie vôbec neodôvodnil nezodpovedá bodom 22. až 26. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom tento vysvetľuje, prečo návrh nepovažuje za opodstatnený. Otázka (ne)správnosti právnych záverov vyslovených odvolacím súdom tým zostáva nedotknutou, lebo ani jej prípadná existencia nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP. 17. K dovolacej námietke o povinnosti nariadiť odvolacie pojednávanie dovolací súd poukazuje na to, že podľa § 385 ods. 1 CSP odvolací súd nariadi pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. 17.1. Podľa § 384 ods. 1 CSP odvolací súd sám zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 17.2. Podľa § 384 ods. 2 a 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich napriek návrhu strany nevykonal súd prvej inštancie, a tiež za podmienok podľa § 366 CSP (a/ ak sa týkajú procesných podmienok, b/ ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d/ ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie). 17.3. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, keď uviedol, že „...vo veci nebolo potrebné zopakovať a ani doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že v danej veci nie sú podmienky na potvrdenie a ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., v ktorom súd prvej inštancie upravil styk navrhovateľov (starých rodičov) s maloletým dieťaťom.“ (pozri bod 13. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), preto je namieste záver, že odvolací súd nemal dôvod dokazovanie zopakovať, či doplniť (§ 384 ods. 1, 2 CSP). Odvolací súd postupoval správne pokiaľ vychádzal z toho, že tu absentuje existencia podmienok pre doplnenie dokazovania (§ 384 ods. 2 a 3 CSP). Keďže pre nariadenie pojednávania nebol daný ani verejný záujem, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania je postupom, ktorý plne zodpovedá zákonu (§ 385 ods. 1 CSP). Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces. Námietka dovolateľov, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP, je preto neopodstatnená. 17.4. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie starých rodičov nie je podľa § 420 písm.
9. f)CSP prípustné, preto dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm.
10. c)CSP. 18. Dovolatelia v dovolaní uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.
11. a)CSP. 18.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 18.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. 18.3. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa. 18.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm.
12. a)CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Dovolací súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikátornej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017, 7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm.
13. a)CSP, dovolateľ by mal:
14. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
15. b)vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
16. c)uviesť ako by mala byť táto otázka správne riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ právnu otázku nastolí. 18.5. Starí rodičia dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
17. a)CSP vyvodzovali z toho, že podľa ich názoru úpravou styku rozsudkom súdu prvej inštancie nedošlo k obmedzeniu práv a povinností rodičov, pretože otec s takou úpravou súhlasil a nešlo o zásah do jeho práv, pretože v čase, kedy bol upravený styk maloletej so starými rodičmi, nemal on upravený styk s maloletou a nemohlo dôjsť ani k obmedzeniu práva a povinnosti matky, nakoľko ona môže vykonávať starostlivosť o maloletú v rozsahu celého mesiaca okrem 16 hodín. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považujú za protirečivý a vnútorne rozporný, keď na jednej strane súd poukazoval na potrebu zohľadňovať individuálne okolnosti a pomery konkrétnej rodiny a na druhej sa obmedzil na formalizmus, pretože právo starých rodičov na kontakt s maloletou bol a naďalej je zabezpečený prostredníctvom dočasnej a neodkladnej úpravy styku otca s maloletou. Odvolací súd sa mal aj odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, kedy súdy rozhodujúce o styku starých rodičov s maloletými tento upravujú aj v prípadoch, kedy je styk zabezpečený pre oboch rodičov samozrejme s poukazom na individuálne pomery v rodine. 18.6 Starými rodičmi namietané nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom formulované do vyššie uvedenej otázky nespĺňa kritériá vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení §

§ 435

CSP, lebo dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ani na prehodnotenie vykonaných dôkazov. Posúdenie konkrétnych skutkových okolností v danej veci týkajúcich sa posúdenia vzťahov a väzieb medzi blízkymi osobami a vyhodnotenie, či styk starých rodičov s maloletou vyžadujú pomery v rodine pri zohľadnení individuálnych okolností konkrétnej rodiny sa týka hodnotenia skutkových zistení v procese dokazovania. 18.7. Vyhodnotenie podmienky pre styk blízkej osoby s maloletým dieťaťom, že si to vyžadujú pomery v rodine, je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie týkajúce sa úpravy styku maloletých s konkrétnymi blízkymi osobami je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady (por. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/87/2017). V prípade uplatnenia § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie, či si vyžadujú pomery v rodine určenie styku maloletého dieťaťa s blízkou osobou) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Dovolací súd v tomto smere tiež poukazuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1CdoR/9/2023 nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu k riešenej právnej otázke súdmi nižšej inštancie. V tomto rozhodnutí najvyšší súd neriešil právnu otázku, ktorá by sa týkala podmienok, za akých je možné upraviť styk blízkych osôb (starých rodičov) s maloletými deťmi. Ani prípadná ustálená rozhodovacia prax súdov nižších inštancií netvorí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. 18.8. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie starých rodičov v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. a)CSP odmietol podľa § 447 písm.
4. f)CSP, ak dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi a ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v §

§ 435. 19.

O nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 52 CMP a § 451 ods. 3 CSP, keď nezistil splnenie podmienok pre použitie § 53 CMP.

1. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.