← Slovensko

22 678,88 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Obdo/50/2023 Identifikačné číslo spisu: 6119364808 Dátum vydania rozhodnutia: 28.11.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Beáta Miničová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 3ods.

3 ZKR - vyplývalo už z riadnej účtovnej závierky dlžníka za rok

  1. Dlžník mal už k
  2. decembru 2017 viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahovala hodnotu jeho majetku. V zmysle tvrdení žalovaného vyplýva, že suma predpokladaných záväzkov pre účely posúdenia predlženia bola 15 665 eur, avšak vzhľadom na výšku pohľadávky priznanej žalobcom proti dlžníkovi platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  3. novembra 2017 sp. zn. 6Up/402/2017, a ktorý sa stal vykonateľným dňa
  4. decembra 2017 (ktorá mala byť zohľadnená v riadnej účtovnej závierke dlžníka za rok 2017), je zrejmé, že žalovaný predmetnú judikovanú pohľadávku žalobcu s poukazom na jej výšku (19 000 eur s príslušenstvom a trovami konania) pri určení záväzkov dlžníka a predpokladaného majetku a záväzkov k
  5. decembru 2017 nezohľadnil a do účtovnej závierky nezahrnul. Preto je zrejmé, že predpokladaný rozdiel majetku a záväzkov dlžníka k
  6. decembru 2017 bol vyšší ako hodnota - 3 548 eur, ktorá už sama o sebe nasvedčovala predlženie dlžníka. Reálne bol rozdiel majetku a záväzkov dlžníka k
  7. decembru 2017 v zápornej výške minimálne 25 060,57 eura, ktorý s poukazom na rozsah obratu dlžníka, jeho zmluvné vzťahy a majetok jednoznačne deklaruje predlženie dlžníka (obchodnej spoločnosti DeePro s.r.o.) už v roku 2017 (k
  8. decembru 2017), keby pri zostavení riadnej účtovnej závierky boli zohľadnené všetky záväzky dlžníka, o ktorých mal mať dlžník, resp. žalovaný ako jeho konateľ, vedomosť. Okresný súd taktiež skonštatoval, že žalovaný v spore nielenže nepreukázal, ale ani len netvrdil, že by realizoval akékoľvek záchranné opatrenia, ktorými by sa snažil pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu odvrátiť (alebo prekonať) úpadok dlžníka. Zhrnul, že o predlžení dlžníka sa žalovaný objektívne mohol dozvedieť najneskôr zostavením riadnej účtovnej závierky dlžníka za rok 2017, t.j. dňa
  9. júna 2018, ak by konal pri výkone funkcie konateľa obchodnej spoločnosti dlžníka s odbornou starostlivosťou, a preto posledný deň lehoty na splnenie zákonnej povinnosti na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu bol v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 ZKR dňa
  10. júla
  11. Keďže žalovaný podal v mene dlžníka návrh na vyhlásenie konkurzu dňa
  12. februára 2019, porušil podľa súdu prvej inštancie povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 11 ods. 2 ZKR, čo zakladá vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú veriteľom dlžníka v súlade so znením ustanovenia § 11a ods. 1 ZKR. 2.
  13. Vo vzťahu k výške škody, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku porušenia povinnosti zo strany žalovaného, súd s poukazom na znenie žalobného návrhu vychádzal z ustanovenia § 11a ods. 3 ZKR a zo skutočnosti, že žalobcovi vznikla škoda v rozsahu, v akom mal voči dlžníkovi nevymoženú pohľadávku ku dňu právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa
  14. mája 2019 sp. zn. 37K/8/2019 o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť dlžníka (t.j. k
  15. júnu 2019), ktorú vymáhal v exekučnom konaní. V zmysle žalobcom predloženého potvrdenia súdneho exekútora JUDr. Libora Samca zo dňa
  16. augusta 2019 mal súd preukázané, že nevymožený zostatok pohľadávky žalobcu (vrátane jej príslušenstva a trov konania) k
  17. júnu 2019 bol vo výške 22 678,88 eura. Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že žalobcovi vznikla škoda spôsobená porušením povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu z ustanovenia § 11 ods. 2 (v spojení s § 11a ods. 1) ZKR vo výške 22 678,88 eura. 2.
  18. Súd zároveň poukázal na to, že zákon upravuje v ustanovení § 11a ods. 5 v spojení s ustanovením § 74a ods. 5 ZKR liberačné dôvody v prípade preukázania, ktorých by sa žalovaný zbavil zodpovednosti za spôsobenú škodu. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že na jeho strane existuje osobitný liberačný dôvod a to, že konal s odbornou starostlivosťou pri odkaze na znenie ustanovenia § 7 zákona o konkurze, avšak pri posúdení právnej veci mal súd za to, že v prípade žalovaného nie je možné uvažovať o tom, že v čase, keď sa dlžník dostal do úpadku, postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou, ako

§ 7ZKR.

Zdôvodnil, že za konanie, ktoré by bolo v súlade s ustanovením § 7 ZKR, je možné považovať výlučne také konanie, ktoré by uskutočnila akákoľvek iná osoba v postavení žalovaného po zohľadnení všetkých údajov, ktoré mal žalovaný v rozhodnom čase (k 31. decembru 2017) k dispozícii, hoci časť z nich žalovaný nezohľadňoval pre vlastné porušenie povinnosti konať pri výkone funkcie konateľa obchodnej spoločnosti DeePro s.r.o. s odbornou starostlivosťou. Súd bol toho názoru, že akákoľvek iná osoba (ktorá by bola v postavení žalovaného) po zistení, že bola ukončená zmluvná spolupráca dlžníka so žalobcom na projekte STEIN2, ktorá predstavovala významný projekt dlžníka a významný zdroj príjmov dlžníka, osobitne pri zohľadnení vzniku povinnosti dlžníka zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, by buď podala návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka s odkazom na rozsah majetku dlžníka a jeho záväzkov alebo by vyvinula aktívne konanie s cieľom nadviazať zmluvnú spoluprácu s inými subjektmi, aby dlžník získal dostatočné finančné prostriedky jednak na uspokojenie judikovanej pohľadávky žalobcu (a na súčasné splnenie ostatných splatných záväzkov dlžníka), a jednak na ďalšie fungovanie dlžníka. Žalovaný v priebehu roku 2018 (osobitne po zostavení účtovnej závierky dlžníka za rok 2017), kedy už mal vedomosť o exekučnom konaní iniciovanom žalobcom a o nemožnosti pokračovania ďalšej zmluvnej spolupráce so žalobcom, však vyššie naznačeným spôsobom nepostupoval a nepreukázal, že by vyvinul akúkoľvek aktivitu smerujúcu k zabezpečeniu ďalšej ekonomickej činnosti dlžníka, keďže v rozhodnom období neuzatvoril v mene dlžníka žiadnu novú zmluvnú spoluprácu, na základe ktorej by mohol dlžník získať príjem potrebný na prekonanie úpadku (vrátane uspokojenia judikovanej pohľadávky žalobcu). 2.6. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobca mal podať odvolanie proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku dlžníka, súd uviedol, že síce žalobca mal oprávnenie podať odvolanie proti predmetnému uzneseniu, avšak zo skutočnosti, že dané odvolanie nepodal, nie je možné vyvodiť záver, že by postupoval nedbalo pri ochrane svojich práv, nakoľko je len na úvahe veriteľa (v danom prípade žalobcu), či podá odvolanie proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku dlžníka s neistým výsledkom alebo, či si uplatní nárok na náhradu škody voči štatutárnemu orgánu dlžníka žalobou podanou podľa ustanovenia § 11a ZKR. 2.7. K argumentu žalovaného, že je nutné prejudiciálne podrobiť pohľadávku žalobcu voči dlžníkovi s poukazom na možnosť jej popretia, okresný súd uviedol, že táto argumentácia je čisto účelová a obstáť nemôže ani odkaz žalovaného na judikát č. R 53/2019. Pozornosti súdu prvej inštancie neušlo, že žalovaný v spore argumentoval iba prvou právnou vetou uvedeného judikátu, a jeho druhú právnu vetu účelovo zamlčal. Pritom práve druhá právna veta je určujúca pre posúdenie predmetnej námietky žalovaného, a to že dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej žalobcovi voči dlžníkovi (obchodnej spoločnosti DeePro s.r.o.) platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7 . novembra 2017 sp. zn. 6Up/402/2017 by boli len skutočnosti, ktoré nastali po jeho vydaní (t.j. po 7. novembri 2017). Žalovaný však v konaní netvrdil žiadne skutočnosti, ktoré by nastali po vydaní platobného rozkazu, a ktoré by mali vplyv na jej existenciu alebo vymáhanie. Navyše, žalovaný vo svojej argumentácii spochybňoval nárok žalobcu voči dlžníkovi na zaplatenie zmluvnej pokuty, t.j. tvrdil skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. novembra 2017 sp. zn. 6Up/402/2017, ktoré sú pre popretie judikovanej pohľadávky v zmysle vyššie citovaného judikátu č. R 53/2019 právne irelevantné. Okresný súd uzavrel, že skutočnosti uvádzané žalovaným mali byť uvádzané a preskúmavané výlučne v konaní o žalobe žalobcu proti dlžníkovi o zaplatenie zmluvnej pokuty, samozrejme za predpokladu, že by dlžník - keby žalovaný postupoval pri výkone funkcie konateľa spoločnosti s odbornou starostlivosťou - podal proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7. novembra 2017 sp. zn. 6Up/402/2017 včas (t.j. v zákonnej lehote) odpor s vecným odôvodnením. 2.8. S poukazom na vyššie uvedené závery vyhodnotil súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči žalovanému na náhradu škody v celom rozsahu ako dôvodnú a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22 678,88 eura. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. 3. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd" alebo ,,odvolací súd") rozsudkom zo dňa 15. júna 2023 č. k. 4Cob/88/2022-194 rozsudok okresného súdu 26Cb/44/2020-123 zo dňa 7. apríla 2022 potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd sa v zmysle § 387 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP") stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresného súdu považoval za podstatné zodpovedať na odvolacie otázky žalovaného, ktoré mali nosný charakter a mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci vo vyvolanom odvolacom konaní. 3.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd dodal, že nesúhlasí s argumentáciu žalovaného, že okresný súd sa náležite nevysporiadal s otázkou okamihu vzniku úpadku dlžníka. Súd prvej inštancie sa podľa krajského súdu dostatočne vyčerpávajúco v bodoch odôvodnenia 17., 18., 19., 20. a 21. zaoberal vznikom predlženia spoločnosti DeePro s.r.o. Predovšetkým správne posúdil, že žalovaný sa dostal do úpadku už v roku 2017, čo je jednoznačne preukázané aj zo spisového materiálu. Konateľ úpadcu, teda žalovaný sa mohol o predlžení spoločnosti dozvedieť najneskôr zostavením účtovnej závierky dlžníka za rok 2017, teda dňa 15. júna 2018. Ako vyplýva okrem iného aj z konkurzného spisu, žalovaný podal v mene dlžníka návrh na vyhlásenie konkurzu až dňa 27. februára 2019, v dôsledku čoho bola porušená povinnosť stanovená zákonodarcom v ustanovení § 11 ods. 2 ZKR, teda podať návrh v lehote 30-tich dní od splnenia definície predlženia, v tomto prípade najneskôr do 15. júla 2018. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že na podklade informácií dostupných žalovanému v danom čase mohlo a malo byť žalovanému pri zachovaní odbornej starostlivosti zrejmé, že spoločnosť je predlžená. 3.2. Žalovaný tiež namietal, že tým, že súd nevypočul konateľa žalovaného, bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

  1. b)CSP, pretože strana nemohla podporne poukázať na liberačný dôvod spočívajúci v dobrej viere konateľa. Odvolací súd k tejto časti odvolacej námietky uviedol, že súd prvej inštancie správne skonštatoval, že výsluch strany je len fakultatívnym dôkazným prostriedkom, a okresný súd postupoval v intenciách vyššie uvedeného, ktorý dostatočne odôvodnil v bode 28.1. odôvodnenia, v ktorom uviedol, že v danom prípade boli predložené listinné dôkazy a obsah pripojeného konkurzného spisu, teda nie je potrebné preukazovať tvrdené skutočnosti inak, teda výsluchom strany. Nad rámec uvedeného odvolací súd považoval za potrebné dodať, že tvrdenie, že konateľ konal v dobrej viere, nie je liberačný dôvod, uplatnením ktorého by bola zmenená výroková časť odvolaním napadnutého rozsudku. Podporne odvolací súd poukázal aj na argumentáciu žalobcu, ktorý uviedol, že dôkazné bremeno ležalo na žalovanom, ktorý však existenciu liberačných dôvodov nepreukázal, a teda súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu v súlade s aplikovateľným právom. 3.3. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, že tento v období roku 2017 spolupracoval ako zhotoviteľ so žalobcom, ako objednávateľom, pričom predmetom zmluvného vzťahu bolo vytvorenie optimalizovaného 3D modelu projektu Stein2, ako aj vývoj a výroba aplikácie YIT Slovakia, na základe Zmluvy o dielo o udelení licencie na jej použitie, odvolací súd hodnotil myšlienkový postup súdu prvej inštancie uvedený v bodoch 18., 19. a 20. odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako správny a v celom rozsahu naň odkázal. Považoval za potrebné zdôrazniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý v bode 18.1. odôvodnenia uviedol, že zmluvnú spoluprácu na základe zmluvy o spolupráci medzi dlžníkom a A. P. zo dňa 17. februára 2016, nemôže akceptovať, pretože z nej nie je zrejmé, aké plnenie z nej mal žalovaný získať, keďže ju dlžník uzatváral v postavení objednávateľa. Rovnako tak je potrebné zdôrazniť, že táto zmluva bola uzatvorená vo februári 2016, teda predtým, ako sa dlžník dostal do úpadku, teda mimo rozhodného obdobia, ktoré je rozhodujúce pre súd, ktorý posudzuje včasnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníkom. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevzhliadol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
  2. f)CSP za dôvodný. 3.4. K odvolacej námietke, spočívajúcej v tvrdení, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kde žalovaný namietal, že súd nesprávne posúdil úpadok dlžníka vo forme predlženia, pretože identifikovaná hodnota totiž odzrkadľovala výlučne účtovný stav, nereflektujúci skutočnú hodnotu aktív, pasív, či cash flow dlžníka, odvolací súd zastal právny názor, že súd prvej inštancie uviedol dostatočne jasne a presvedčivo, ako zohľadnil hospodárenie dlžníka v 31. decembra 2017 v bode 20.1. odôvodnenia, z ktorého je nepochybné, že rozdiel aktív a pasív dlžníka bol v zápornej výške minimálne 25 060,57 eura, ktorý s poukazom na rozsah obratu dlžníka, jeho zmluvné vzťahy a majetok deklaruje predlženie dlžníka už v roku 2017, keby pri zostavení riadnej účtovnej závierky boli zohľadnené všetky záväzky dlžníka, o ktorých mal mať dlžník, resp. žalovaný, ako jeho konateľ vedomosť. Odvolací súd skonštatoval, že pri posudzovaní tohto odvolacieho dôvodu žalovaný nepreukázal, akým nesprávnym posúdením súd aplikoval právne normy na zistený skutkový stav. Žalovaný neuviedol, v čom súd nereflektoval skutočnú hodnotu záväzkov, rovnako tak neuviedol, prečo sa podľa neho v riadnej účtovnej závierke za rok 2017 jednalo o výnimočný stav, keď bol zistený negatívny rozdiel medzi aktívami a pasívami dlžníka. Z uvedeného dôvodu, podľa názoru odvolacieho súdu, neobstojí odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
  3. h)CSP. 3.5. Odvolací súd vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že spoľahlivo preukázal existenciu liberačných dôvodov, predovšetkým v zmysle § 74a ods. 5 písm.
  4. a)ZKR, považoval za potrebné zdôrazniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý v rozhodnutí konštatoval, že na preukázanie konania konateľa s odbornou starostlivosťou je imanentnou súčasťou liberácie nespochybniteľná perspektíva ďalšieho prevádzkovania podniku dlžníka, a zároveň konanie štatutára nesmie brať na spoločnosť neprimerané riziko, čo znamená, že sa nesmie jednať, napr. o riskantné finančné operácie. Odvolací súd zastal právny názor, že konateľ spoločnosti jednoznačne nepreukázal predpoklad, že zo svojho podnikateľského konania získa prostriedky v dostatočnom rozsahu, aby mohla spoločnosť prekonať úpadok. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zdôraznil správnosť názoru súdu prvej inštancie, ktorý vyslovil právny názor, že v prípade žalovaného nie je možné uvažovať o tom, že v čase, keď sa dlžník dostal do úpadku, postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou tak, ako to uviedol zákonodarca v ustanovení § 7 ZKR. 3.6. Čo sa týka odvolacej námietky spočívajúcej v tvrdení, že v konaní existuje absencia procesných podmienok umožňujúcich začatie konania a vydanie meritórneho rozhodnutia, odvolací súd sa nestotožnil s touto odvolacou námietkou, pretože v konaní nie je preukázaná neodstrániteľná prekážka konania v podobe impedimentum rei iudicitae, ktorá bránila súdu prvej inštancie viesť konanie a vydať i meritórne rozhodnutie v neprospech žalovaného. Odvolací súd poukázal na zámer zákonodarcu pri novele ustanovení zodpovednosti za škodu štatutárnych orgánov, aby osoba povinná podať v mene dlžníka návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorá nesplní svoju povinnosť v určenej lehote, zodpovedala všetkým veriteľom dlžníka za spôsobenú škodu, ktorá bude predstavovať sumár všetkých ich neuspokojených pohľadávok. 3.7. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené za daného stavu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. 4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, prípustnosť ktorého odvodzuje od ust. § 420 písm.
  5. d)a
  6. f)a § 421 ods. 1 písm.
  7. b)CSP. Navrhol, aby dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, (alternatívne aj rozsudok okresného súdu) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci alternatívne, aby dovolací súd zmenil dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi náhradu trov v rozsahu 100%. Žalovaný súčasne navrhol, aby dovolací súd v zmysle ust. § 444 ods. 1 CSP odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko na strane žalovaného existujú dôvody osobitného zreteľa. 5. Žalovaný vo svojom dovolaní, ktorého prípustnosť opiera o ust. § 420 písm.
  8. d)CSP uvádza, že v predmetnom spore existuje podľa neho neodstrániteľná prekážka konania v podobe impedimentum rei iudicatae. Tvrdí, že absenciu základného hmotnoprávneho predpokladu nevyhnutného pre naplnenie zodpovednosti žalovaného za škodu (porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas) bolo možné vyabstrahovať už z výsledkov konkurzného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 37K/8/2019. 6. V dovolaní, ktorého prípustnosť žalovaný opiera o ust. § 420 písm.
  9. f)CSP namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho hodnotenia dôkazov zo strany vo veci konajúcich súdov, nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 7. Dovolateľ opiera prípustnosť svojho dovolania aj o ust. § 421 ods. 1 písm.
  10. b)CSP, tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené. Zastáva názor, že vo veci konajúce súdy aplikovali síce relevantnú právnu úpravu, avšak striktne formalisticky v neprospech žalovaného. Má zato, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledujúcich právnych otázok:
  11. a)Má sa § 3 ods. 3 ZKR interpretovať tým spôsobom, že akákoľvek výška záporného vlastného imania a priori automaticky indikuje všeobecne akceptovateľný záver o úpadku dlžníka vo forme predlženia, v dôsledku čoho zároveň kreuje povinnosť štatutárneho orgánu podať v zákonnej lehote návrh na vyhlásenie konkurzu v súlade s § 11 ods. 2 ZKR?
  12. b)Má inštitút zodpovednosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ZKR charakter, tzv. subsidiarity (t.j. prostriedku ultima ratio) vo vzťahu k iným právnym nástrojom slúžiacim na uspokojenie pohľadávky veriteľa (napr. konkurznému konaniu, exekučnému konaniu atď.)?
  13. c)Je účelom a zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ZKR sankcionovať konateľa aj za predpokladu, že pohľadávka veriteľa nebola/nemohla byť uspokojená inak (napr. v konkurznom, exekučnom, či inom obdobnom konaní), a to aj pri včasnom podaní, tzv. dlžníckeho návrhu na vyhlásenie konkurzu?
  14. d)Je potrebné ustanovenie § 11 a ods. 3 ZKR interpretovať tak, že úlohou súdu je skúmať, ako by pohľadávka veriteľa bola uspokojená v konkurznom konaní, ak by návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný včas, a ako bola uspokojená v konkurznom konaní (resp. v exekúcii) pri oneskorenom podaní návrhu? 7.1. Vo vzťahu k argumentácii dovolateľa k ním tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetných otázok dovolací súd odkazuje na nižšie v bodoch 31. a nasl. uvedené odôvodnenie svojho uznesenia. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správny a popiera všetky v dovolaní uvedené dovolacie dôvody, v dôsledku čoho toto považuje za právne nedôvodné. Žalobca má za preukázané, že na riešenie všetkých zásadných žalovaným rozporovaných právnych problémov súdy prvého a druhého stupňa dali vo svojich rozsudkoch jasnú a zreteľnú odpoveď a odôvodnenie napadnutého rozsudku preto spĺňa všetky zákonné náležitosti. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. 9. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné ním napadnúť. 10. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 12. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
  15. d)a
  16. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (písm. d), a ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sa strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. f). Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania i z ust. § 421 ods. 1 písm.
  17. b)CSP. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
  18. d)CSP 13. Podľa § 420 písm.
  19. d)CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie. Prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
  20. d)CSP dovolateľ odvodzuje od svojho presvedčenia, že v predmetnom spore existuje podľa neho neodstrániteľná prekážka konania v podobe impedimentum rei iudicatae. Tvrdí, že absenciu základného hmotnoprávneho predpokladu nevyhnutného pre naplnenie zodpovednosti žalovaného za škodu (porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas) bolo možné vyabstrahovať už z výsledkov konkurzného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 37K/8/2019, v ktorom tak predbežná správkyňa, ako ani konkurzný súd nekonštatovali oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany žalovaného ako povinnej osoby, z ktorého dôvodu žalovaný považuje túto otázku (nedôvodnosti aplikácie ust. § 11 ods. 2 ZKR, ako aj následnú nemožnosť vyvodenia zodpovednosti voči žalovanému podľa ust. § 11a ods. 2 ZKR) za vyriešenú s konečnou platnosťou v zmysle ust. § 230 CSP, v dôsledku čoho zakladá rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. mája 2019 č. k. 37K/8/2019-144 prekážku rei iudicatae. 13.1. Dovolací súd konštatuje, že argumentácia dovolateľa vychádza z úplne nesprávnej premisy. V zmysle právnej teórie je prekážka právoplatne rozhodnutej veci vymedzená dvoma kategóriami, a to totožnosťou predmetu a totožnosťou osôb (strán). V prejednávanom spore nie je splnená ani jedna z vyššie uvedených podmienok prekážky právoplatne rozhodnutej veci. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 37K/8/2019 rozhodoval súd o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, nie o nároku žalobcu voči žalovanému na náhradu škody spôsobenej nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, z ktorého dôvodu nie je daná totožnosť predmetu konania a totožnosť strán sporu, ktorá je nevyhnutná pre kladný záver o existencii prekážky právoplatne skončenej veci. Dovolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, keď tento uviedol, že ani prípadné posudzovanie predbežnej otázky v inom konaní nemôže predstavovať prekážku res iudicata pre rozhodovaný spor. 13.2. Dovolací súd naviac k argumentácii dovolateľa, že absenciu porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas bolo možné vyabstrahovať už z výsledkov konkurzného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 37K/8/2019, v ktorom tak predbežná správkyňa, ako ani konkurzný súd nekonštatovali oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany žalovaného ako povinnej osoby dodáva, že v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 37K/8/2019 ustanovená predbežná správkyňa, a ani konkurzný súd v uznesení o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť dlžníka zo dňa 14. mája 2019 sp. zn. 37K/8/2019, sa nezaoberali otázkou, či žalovaný podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka včas, prípadne, či žalovaný túto povinnosť porušil, a či mu vznikla alebo nevznikla povinnosť zaplatiť „zákonnú" zmluvnú pokutu vo výške 12 500 eur. 13.3. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti dovolateľom namietanej prekážky právoplatne rozhodnutej veci (prekážky res iudicata), v dôsledku čoho konanie pred odvolacím súdom nebolo poznačené vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.
  21. d)CSP. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
  22. f)CSP 14. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu podľa ust. § 420 písm.
  23. f)CSP sú:
  24. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  25. b)nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv v spojení so súdnou ochranou práva. 15. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky, poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 16. Vyššie citované ustanovenie § 420 písm.
  26. f)CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Teda, intenzita zásahu do procesných práv strany sporu z dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu musí dosahovať mieru, resp. intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V príslušnom procesnom kódexe koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t.j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). 17. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V kontexte k dovolacím námietkam žalovaného považuje najvyšší súd za dôležité upozorniť na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie a rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 CSP. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich jednotu (2Obdo/64/2021). 18. Funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 18.1. Dovolací súd uvádza, že za porušenie práva na spravodlivý proces sa považuje v zmysle rozhodovacej činnosti ústavného súdu situácia, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodní a nevysporiada sa so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými sporovými stranami, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t.j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu" - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 19. Dovolateľ v dovolaní namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho hodnotenia dôkazov zo strany vo veci konajúcich súdov, nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 19.1. Namieta nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch inštancií tvrdiac, že tieto sa dostatočne nevysporiadali s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa okamihu vzniku úpadku dlžníka vo forme predlženia, včasnosti podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, o neexistencii úpadku dlžníka vo forme predlženia v roku 2017, existencii osobitného liberačného dôvodu spočívajúceho v dobrej viere konateľa, vykonaním záchranných opatrení, ako ani s vyhodnotením konania žalovaného v kontexte požiadavky náležitej odbornej starostlivosti, či s výškou (existenciou) spôsobenej škody v kontexte vykonaného dokazovania. Vytýka súdu, že v jeho rozhodnutí absentuje odpoveď na otázku, aké dôkazné prostriedky mal žalovaný predložiť, aby došlo k zmene dôkaznej situácie a následnému preukázaniu, že žalovaný splnil liberačný dôvod v podobe konania s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 74a ods. 5 písm.
  27. a)ZKR. Vytýka odvolaciemu súdu, že nedostatočne zdôvodnil svoj záver, keď negoval tvrdenia žalovaného o realizácii záchranných opatrení. Za nesprávnu a v rozpore s vykonaním dokazovaním hodnotí žalovaný úvahu súdov, podľa ktorej dlžníkovi zo Zmluvy o spolupráci zo dňa 17. februára 2016 s A. P. neplynie žiadny majetkový prospech. 20. V súvislosti s namietanou arbitrárnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd akcentuje, že samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). K arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (II. ÚS 302/2019-44 zo dňa 20. februára 2020, ods. 17). 21. Najvyšší súd vo vzťahu ku konkrétnym námietkam dovolania, ktorého prípustnosť žalovaný odvodzuje od ust. § 420 písm.
  28. f)CSP uvádza, že už z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako i z naň nadväzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súdy sa náležite zaoberali argumentmi žalovaného o okamihu vzniku úpadku dlžníka vo forme predlženia, včasnosti podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, o neexistencii úpadku dlžníka vo forme predlženia v roku 2017, existencii osobitného liberačného dôvodu spočívajúceho v dobrej viere konateľa, vykonania záchranných opatrení, ako aj s vyhodnotením konania žalovaného v kontexte požiadavky náležitej odbornej starostlivosti. 21.1. Odvolací súd sám v bode 108. a nasl., ako i v bode 113. a nasl. odôvodnenia svojho rozhodnutia skonštatoval, že už súd prvej inštancie sa dostatočne vyčerpávajúco v bodoch odôvodnenia 17., 18., 19., 20. a 21. zaoberal vznikom predlženia spoločnosti DeePro s.r.o., správne posúdil, že žalovaný sa dostal do úpadku už v roku 2017, čo je jednoznačne preukázané aj zo spisového materiálu. Konateľ úpadcu - žalovaný, sa mohol o predlžení spoločnosti dozvedieť najneskôr zostavením účtovnej závierky dlžníka za rok 2017, teda dňa 15. júna 2018. Ako vyplýva okrem iného aj z konkurzného spisu, žalovaný podal v mene dlžníka návrh na vyhlásenie konkurzu až dňa 27. februára 2019, v dôsledku čoho bola porušená povinnosť stanovená zákonodarcom v ustanovení § 11 ods. 2 ZKR teda, podať návrh v lehote 30-tich dní od splnenia definície predlženia, v tomto prípade najneskôr do 15. júla 2018. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že na podklade informácií dostupných žalovanému v danom čase mohlo a malo byť žalovanému pri zachovaní odbornej starostlivosti zrejmé, že spoločnosť je predlžená. 21.2. Ohľadom žalovaným tvrdených záchranných opatrení okresný súd rovnako vysvetlil, že zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by dlžník v roku 2018 uzavrel akékoľvek zmluvy, na základe ktorých by mohol získať majetkové plnenie, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávky jeho veriteľov (vrátane judikovanej pohľadávky žalobcu) a na základe, ktorých by sa snažil prekonať úpadok dlžníka (obchodnej spoločnosti DeePro s.r.o.) vo forme predlženia. Akýkoľvek takýto zmluvný vzťah uzavretý dlžníkom (resp. žalovaným v rámci konania v mene dlžníka) nevyplýval ani zo zmluvného prehľadu, ktorý dlžník priložil k návrhu na vyhlásenie konkurzu dňa 27. februára 2019. Okresný i odvolací súd rovnako dostatočne zdôvodnili, že nie je zrejmé, aké plnenie mal zo zmluvnej spolupráce na základe zmluvy o spolupráci uzatvorenej medzi dlžníkom a L. P. zo dňa 17. februára 2016 žalovaný získať, keďže dlžník ju uzatváral v postavení objednávateľa, t.j. v postavení subjektu, na strane ktorého vznikne druhej zmluvnej strane po poskytnutí jej plnenia povinnosť zaplatiť druhej zmluvnej strane dohodnutú odmenu. Naviac, súd poukázal na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená vo februári 2016, t.j. predtým, ako sa dlžník dostal do úpadku a to ako, tzv. rámcová zmluva, čo vyplýva zo znenia článku V, bod 5.1 zmluvy, pričom i z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. novembra 2016 sp. zn. 3Obdo/61/2016 vyplýva, že rámcová zmluva nezakladá záväzkový vzťah, pohľadávky a záväzky zmluvných strán z nej teda nevznikajú. Okresný súd, ako i odvolací súd v bode 112. svojho odôvodnenia rovnako dostatočne zdôvodnil, prečo nezohľadnil odkaz ani na zmluvnú spoluprácu dlžníka so žalobcom, keďže vzhľadom na súdne konanie a následne exekučné konanie iniciované žalobcom voči dlžníkovi je zrejmé, že v roku 2018 už takáto zmluvná spolupráca nebola reálna. 21.3. Nemožno súhlasiť s dovolateľom ani v tvrdení, že by sa súdy náležite nezaoberali argumentmi žalovaného o včasnosti podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Tu okresný súd vychádzal práve z tvrdenia žalovaného obsiahnutého v odpore, v zmysle ktorého predlženie dlžníka - ako

§ 3ods.

3 zákona o konkurze - vyplývalo už z riadnej účtovnej závierky dlžníka za rok 2017 (bod

  1. odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu) a za právne irelevantné označil tvrdenie žalovaného, že o vykonateľnom platobnom rozkaze Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  2. novembra 2017 sp. zn. 6Up/402/2017 sa dozvedel až v priebehu januára 2018, keďže objektívne sa pri konaní s odbornou starostlivosťou mohol a mal o ňom dozvedieť najneskôr dňom, ktorý sa považuje za deň jeho doručenia dlžníkovi podľa zákona o e-Govermente. 21.
  3. Ohľadom argumentácie dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu k vyhodnoteniu konania žalovaného v kontexte požiadavky náležitej odbornej starostlivosti dovolací súd poukazuje na bod
  4. a nasl. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde tento podrobne vysvetlil, prečo v prípade žalovaného nie je možné uvažovať o tom, že v čase, keď sa dlžník dostal do úpadku, postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou, ako

§ 7ZKR.

Uzavrel, že akákoľvek iná osoba (ktorá by bola v postavení žalovaného) po zistení, že bola ukončená zmluvná spolupráca dlžníka so žalobcom na projekte STEIN2, ktorá predstavovala významný projekt dlžníka a významný zdroj príjmov dlžníka, osobitne pri zohľadnení vzniku povinnosti dlžníka zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, by buď podala návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka s odkazom na rozsah majetku dlžníka a jeho záväzkov, alebo by vyvinula aktívne konanie s cieľom nadviazať zmluvnú spoluprácu s inými subjektmi, aby dlžník získal dostatočné finančné prostriedky jednak na uspokojenie judikovanej pohľadávky žalobcu (a na súčasné splnenie ostatných splatných záväzkov dlžníka) a jednak na ďalšie fungovanie dlžníka. Žalovaný v priebehu roku 2018 (osobitne po zostavení účtovnej závierky dlžníka za rok 2017), kedy už mal vedomosť o exekučnom konaní iniciovanom žalobcom a o nemožnosti pokračovania ďalšej zmluvnej spolupráce so žalobcom, však vyššie naznačeným spôsobom nepostupoval a nepreukázal, že by vyvinul akúkoľvek aktivitu smerujúcu k zabezpečeniu ďalšej ekonomickej činnosti dlžníka, keďže v rozhodnom období neuzatvoril v mene dlžníka žiadnu novú zmluvnú spoluprácu, na základe ktorej by mohol dlžník získať príjem potrebný na prekonanie úpadku (vrátane uspokojenia judikovanej pohľadávky žalobcu). 21.5. K námietke dovolateľa o zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k tvrdenej existencii osobitného liberačného dôvodu spočívajúceho v dobrej viere konateľa, dovolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie okresného súdu (bod 15. a nasl.) ako i bod 114. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, kde tento uviedol, že za konanie s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, je potrebné považovať také konanie konateľa, ktorý v prípade zistenia predlženia spoločnosti podá v mene spoločnosti dlžnícky návrh na vyhlásenie konkurzu, ak neuskutoční iné úkony zamerané na to, aby spoločnosť úpadok vo forme predlženia odvrátila, alebo prekonala. Následne skonštatoval, že za konanie s odbornou starostlivosťou nie je možné považovať pasívne konanie žalovaného, ak pri svojom rozhodovaní (a pri plnení zákonných povinností) nezohľadnil všetky informácie, o ktorých mal, alebo musel mať vedomosť, a ktoré mohli mať vplyv na povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Pokiaľ žalovaný namietal, že tým, že súd nevypočul konateľa žalovaného, strana nemohla podporne poukázať na liberačný dôvod spočívajúci v dobrej viere konateľa, k uvedenému i dovolací súd konštatuje, že výsluch strany je len fakultatívnym dôkazným prostriedkom (vid nižšie v bode 24. tohto uznesenia). 22. Pokiaľ dovolateľ vytýka súdom, že v ich rozhodnutí absentuje odpoveď na otázku, aké dôkazné prostriedky mal žalovaný predložiť, aby došlo k zmene dôkaznej situácie a následnému preukázaniu, že žalovaný splnil liberačný dôvod v podobe konania s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 74a ods. 5 písm.

  1. a)ZKR, tu dovolací súd poukazuje na bod 109. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, kde tento rovnako, ako okresný súd v bode 28.1. rozhodnutia uviedol, že výsluch strany je len fakultatívnym dôkazným prostriedkom, teda je na uvážení súdu, či je ho potrebné vykonať, no v prípade, ak súd nevyhovie návrhu na vykonanie fakultatívneho dôkazného prostriedku, je jeho povinnosťou sa s tým vo svojom rozhodnutí aj náležite vysporiadať. Odvolací súd následne správne skonštatoval, že okresný súd postupoval v intenciách vyššie uvedeného, ktorý záver dostatočne i odôvodnil v bode 28. odôvodnenia, kde uviedol, že v danom prípade boli predložené listinné dôkazy a obsah pripojeného konkurzného spisu, teda nebolo potrebné preukazovať tvrdené skutočnosti inak, teda výsluchom strany. 22.1. Dovolací súd dodáva, že predmetné konanie je sporovým konaním a dôkazné bremeno spojené s existenciou liberačného dôvodu v zmysle ust. § 11a ods. 5 ZKR spočívajúceho v konaní s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 74a ods. 5 písm.
  2. a)ZKR, ktorá by žalovaného zbavila zodpovednosti, leží výlučne na žalovanom, a teda súd prvej inštancie nebol povinný uvádzať v rozsudku, aké dôkazné prostriedky mal žalovaný predložiť. Aj podľa rozhodovacej praxe je účastník subjektom zodpovedným za preukázanie svojich tvrdení v sporovom konaní (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 35/2015). Nakoľko dôkazné bremeno ležalo na žalovanom, ktorý však existenciu liberačných dôvodov nepreukázal, súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu v súlade s aplikovateľným právom. 3. Najvyšší súd, zaoberajúc sa všetkými dovolacími námietkami žalovaného, však ako dôvodnú vzhliadol námietku dovolateľa o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho, ako i okresného súdu a nedostatku v procese ich dokazovania, keď žalovaný tvrdí, že vo veci konajúce súdy sa s výškou (existenciou) spôsobenej škody v kontexte vykonaného dokazovania nezaoberali v dostatočnej miere. 23.1. Vo vzťahu k výške škody, okresný súd zdôvodnil, že s poukazom na znenie žalobného návrhu vychádzal z ustanovenia § 11a ods. 3 zákona o konkurze. Vychádzal zo skutočnosti, že žalobcovi vznikla škoda v rozsahu, v akom mal voči dlžníkovi nevymoženú pohľadávku ku dňu právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. mája 2019 sp. zn. 37K/8/2019 o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť dlžníka (t.j. k 7. júnu 2019), ktorú vymáhal v exekučnom konaní. V zmysle žalobcom predloženého potvrdenia súdneho exekútora JUDr. Libora Samca zo dňa 13. augusta 2019 mal súd preukázané, že nevymožený zostatok pohľadávky žalobcu (vrátane jej príslušenstva a trov konania) k 7. júnu 2019 bol vo výške 22 678,88 eura, teda žalobcovi vznikla škoda spôsobená porušením povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu z ustanovenia § 11 ods. 2 (v spojení s § 11a ods. 1) zákona o konkurze vo výške 22 678,88 eura (bod 24. odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu). 23.2. Najvyšší súd nie je sám oprávnený vykonávať dokazovanie, ale je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Preto otázka skutkových zistení, ako aj otázka bremena tvrdenia pri posudzovaní skutkového stavu môže byť predmetom dovolacieho konania len výnimočne, pokiaľ je preskúmavanému rozhodnutiu súdu možné pripísať atribút arbitrárnosti, ktorý môže byť naplnený i hodnotením dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery (I. ÚS 51/2020) alebo pokiaľ je odôvodnenie rozhodnutia extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, a preto je logická, funkčná a teleologická konzistentnosť hodnotenia dôkazov preskúmateľná aj v dovolacom konaní podľa § 420 písm.
  3. f)CSP (III. ÚS 104/2022). Skutočnosť, že odvolací, ako i okresný súd postupom v zmysle ust. § 11a ods. 3 zákona o konkurze vychádzali pri svojom závere o výške škody výlučne zo skutočnosti, že žalobcovi vznikla škoda v takom rozsahu, v akom mal voči dlžníkovi nevymoženú pohľadávku ku dňu právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. mája 2019 sp. zn. 37K/8/2019 o zastavení konkurzného konania pre nemajetnosť dlžníka, podľa dovolacieho súdu uvedenú výnimočnosť postupu dovolacieho súdu plne opodstatňuje, pričom dovolací súd poukazuje zároveň i na skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu (ako i súdu prvej inštancie) je v tejto časti nedostatočne odôvodnené. Dovolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade sa jedná o vyvrátiteľnú domnienku (vid nižšie v bode 36. a nasl. odôvodnenia tohto rozhodnutia), avšak s inou prípadnou výškou škody sa súd napriek námietkam žalovaného nevysporiadal. Z pohľadu dovolacieho súdu predstavovala odvolacia argumentácia dovolateľa „podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní" (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP), a na ktoré mal dať, avšak - ako je zrejmé z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku - nedal „špecifickú odpoveď". Posúdenie veci odvolacím súdom sa teda v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z hľadiska žalovaným predostretej argumentácie neodrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých, pre vec skutkovo a právne relevantných otázok. 24. Najvyšší súd z uvedených dôvodov konštatuje, že zistil naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  4. f)CSP, čím je založená aj dôvodnosť dovolania žalovaného. Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  5. b)CSP 25. V časti, v ktorej malo byť dovolanie žalovaného prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  6. b)CSP, dovolací súd uvádza nasledovné: 26. Úspešné uplatnenie dovolania je podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný a až následne sekundárnym záverom dovolacieho súdu je, že dovolanie je aj dôvodné (opodstatnené). Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska vecnej správnosti v ňom zaujatých záverov; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok bez ďalšieho odmietnuť. 27. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (ust. § 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ust. § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ust. § 447 písm.
  7. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (ust. § 421 CSP v spojení s ust. § 432 ods. 1, 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 28. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa ust. § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj ust. § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ust. § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ust. § 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 29. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ust. § 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ust. § 432 ods. 2 CSP). 30. Dovolateľ opierajúci prípustnosť svojho dovolania o ust. § 421 ods. 1 písm.
  8. b)CSP zastáva názor, že vo veci konajúce súdy aplikovali síce relevantnú právnu úpravu, avšak striktne formalisticky v neprospech žalovaného, a nie teleologicky v súlade s ich účelom. Má zato, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledujúcich právnych otázok: 30.1. Má sa § 3 ods. 3 ZKR interpretovať tým spôsobom, že akákoľvek výška záporného vlastného imania a priori automaticky indikuje všeobecne akceptovateľný záver o úpadku dlžníka vo forme predlženia, v dôsledku čoho zároveň kreuje povinnosť štatutárneho orgánu podať v zákonnej lehote návrh na vyhlásenie konkurzu v súlade s § 11 ods. 2 ZKR? 30.2. Má inštitút zodpovednosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ZKR charakter, tzv. subsidiarity (t.j. prostriedku ultima ratio) vo vzťahu k iným právnym nástrojom slúžiacim na uspokojenie pohľadávky veriteľa (napr. konkurznému konaniu, exekučnému konaniu atď.)? 30.3. Je účelom a zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ZKR sankcionovať konateľa aj za predpokladu, že pohľadávka veriteľa nebola / nemohla byť uspokojená inak (napr. v konkurznom, exekučnom, či inom obdobnom konaní), a to aj pri včasnom podaní, tzv. dlžníckeho návrhu na vyhlásenie konkurzu? 30.4. Je potrebné ustanovenie § 11 a ods. 3 ZKR interpretovať tak, že úlohou súdu je skúmať, ako by pohľadávka veriteľa bola uspokojená v konkurznom konaní, ak by návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný včas, a ako bola uspokojená v konkurznom konaní (resp. v exekúcii) pri oneskorenom podaní návrhu? 31. Vo vzťahu k prvej dovolacej otázke má žalovaný za to, že posudzovanie eventuálneho úpadku vo forme predlženia nemožno realizovať výhradne na základe účtovného stavu, či izolovaním relevantných skutočností v celej šírke posudzovanej problematiky, vrátane reflektovania očakávaných výsledkov ďalšej správy majetku, či ďalšieho prevádzkovania podniku. Akcentuje, že dlžník v rozhodnom čase (r. 2017) dosiahol tržby vo výške 33 730 eur, v dôsledku čoho predstavuje pomer hodnoty záporného vlastného imania vo výške 3 548 eur a tržieb v rozhodnom čase 10,5%. Uviedol, že účtovný stav dlžníka k 31. decembru 2017 (t.j. 3 548 eur) nemožno klasifikovať ako úpadok vo forme predlženia, reflektoval i na svoj priaznivý hospodársky vývoj v predchádzajúcom období

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.