Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/33/2023 Identifikačné číslo spisu: 2319203609 Dátum vydania rozhodnutia: 27.11.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 420písm.

1. e)CSP dovolateľ uviedol, že žalobca pri uzatváraní zmlúv v dôsledku konania žalovaného a spoločnosti LLARIK, s.r.o., nemohol ani len uvažovať o tom, že po ukončení spolupráce sa nebude môcť dostať ku svojím účtovný dokladom. Uviedol, že „ako de facto spotrebiteľ nemal a ani nemohol mať rovnakú úroveň informácií o podstate produktu čo viedlo k nekalému správaniu žalovaného ako silnejšej strany voči žalobcovi ako slabšej protistrane. Súd prvej inštancie však konanie žalovaného z hľadiska výkonu nekalých obchodných praktík vôbec neposudzoval, čo viedlo k vydaniu napadnutého nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd túto námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú, čo je v rozpore so zásadou iura novit kúria (správne má byť iura novit curia, pozn. najvyššieho súdu), pretože pokiaľ zo žaloby vyplýva, že došlo k nekalosúťažnému konaniu potom vo veci rozhodol kauzálne aj miestne nepríslušný súd...“ 21. Dovolateľ ďalej (tu bez jednoznačného vymedzenia niektorého z dôvodov prípustnosti dovolania) namietol, že súd prvej inštancie aplikoval „neprípustnú zásadu negatívnej dôkaznej teórie“, keď vyžadoval od žalobcu preukázanie toho, že doklady, vydania ktorých sa domáha, mu žalovaným vydané neboli. Pritom žalobca v konaní niekoľkokrát poprel tvrdenie žalovaného, že si splnil povinnosť vyplývajúcu z čl. III. bod
2. c)zmluvy o Data Hostingu. Žalovaný súdu nepredložil dátové médium, ktoré malo podľa neho obsahovať doklady žiadané zo strany žalobcu. Nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by žalovanému zveril doklady, ktorých vydania sa domáha. Dôkazná povinnosť k skutkovému tvrdeniu, že žalovaný si splnil povinnosť podľa čl. III. bod
3. c)zmluvy o Data Hostingu a že dátové médium, ktoré bolo priložené k preberaciemu protokolu (ktorý žalobca odmietol podpísať z dôvodov uvedených pri svojom výsluchu), obsahovalo údaje, ktorých sa žalobca domáha, je na žalovanom. Podľa dovolateľa v danom prípade sa nejedná o klasickú rei vindikačnú žalobu, predmetom vydania nie sú hnuteľné alebo nehnuteľné veci, ale „ide o účtovné doklady, databázy súvahy a iné informácie o stave a chode firmy žalobcu v elektronickom formáte, ktoré boli žalovanému odovzdané práve v takom elektronickom formáte, v akom sa domáha ich vydania.“ Žalovaný má všetky dáta a doklady k dispozícii, pretože disponuje minimálne s dátovým nosičom, ktorý chcel protokolárne odovzdať žalobcovi, a je nesporné, že „žalovaný tieto dáta je schopný pretaviť do akejkoľvek podoby (vrátane formátu pdf a xcls).... žalobca zaplatil žalovanému a spoločnosti LARIK s.r.o. za 4 mesiace trvania právneho vzťahu založeného spornými 3 zmluvami sumu viac (ako) 109.000 Eur.“ Zamietnutie žaloby nie je v súlade s princípom spravodlivosti, pričom napadnutým rozsudkom ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae. 22. Dovolateľ taktiež namietol, že súd odôvodnil zamietnutie žaloby žalobcu neunesením jeho dôkazného bremena, no na druhej strane zamietol všetky návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania. V konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní v súvislosti s dokazovaním a jeho vyhodnotením a tiež princípu legitímnych očakávaní, keďže postup súdu prvej inštancie nebol predvídateľný, ani súladný s princípom právnej istoty. Toto videl dovolateľ v tom, že podľa neho nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, aby súd rozhodujúci o žalobe na vydanie účtovných dokladov, ktoré boli nesporne zverené do dispozície žalovaného, na základe ničím nepodložených a fabulovaných tvrdení žalovaného a na základe aplikácie práva v rozpore s jeho účelom a zmyslom a v rozpore s vykonaným dokazovaním, dospel k záveru o nedôvodnosti a neprípustnosti podanej žaloby. Podľa dovolateľa pri aplikácii práva v konkrétnych súvislostiach, logický výklad ak by aj bol formálne správny, musí ustúpiť hodnotovému výkladu, ktorý umožní naplnenie príkazu pre sudcu rozhodovať v súlade s ekvitou, t.j. hľadať čo najspravodlivejšie usporiadanie veci. Zvýraznil, že odvolací súd tým, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby ako procesne neprípustnej, porušil princíp spravodlivosti, pretože jeho dôsledkom je skutočnosť, že žalovaný, hoci mal za službu riadne a včas zaplatené, voči žalobcovi aj naďalej aplikuje nekalé obchodné praktiky a žalobcovi odmieta doklady vydať „(hoci ich vydanie by na strane žalovaného nevyžadovalo takmer žiadne náklady a čas).“ 23.

§ 421ods.

1 písm.

1. a)CSP dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko „v rozpore s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, podľa ktorých:
2. a)Žalobca sa voči žalovanému domáhal vydania niečoho čo mu neodovzdal,
3. b)žalobca nepoprel skutkové tvrdenie žalovaného o splnení jeho povinnosti vydať zálohu dát zo zmluvy o datahostingu a že žalovaný si túto povinnosť splnil zaslaním dvd nosiča ktorého obsah súd prvej inštancie v rámci konania ani neskúmal a návrh na vykonanie takéhoto kruciálneho dôkazu zamietol,
4. c)nebolo povinnosťou všeobecných súdov skúmať dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy o datahostingu z dôvodu, že táto otázka už bola prejudiciálne vyriešená v rámci konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8Cb/12/2019,
5. d)žalobca v konaní netvrdil, že zo strany žalovaného ide o nekalosúťažné konanie.“ 24. V súvislosti s uvedenými otázkami dovolateľ uviedol vlastný náhľad na ich správne riešenie, pričom namietané právne závery odvolacieho súdu označil za odkláňajúce sa od rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/20/2007 z 29.01.2008, sp. zn. 2Obo/9/2011 z 21.04.2011, sp. zn. 5Cdo/208/2010 z 30.07.2012, sp. zn. 7MCdo/12/2011 z 20.06.2012. Dovolateľ nepovažoval za správne, že oba súdy nižších inštancií absolútnu neplatnosť „predmetných zmlúv“ vôbec neposudzovali s odôvodnením, že nemali takúto povinnosť. Pritom žalovaný už pri vstupe do zmluvného vzťahu so žalobcom musel vedieť, že žalovaným deklarované a žalobcom očakávané vylepšenia oproti programovému modulu IS KARAT, nebudú dodržané a vzhľadom na charakter ponúkaného programu ani nemôžu byť naplnené (o. i. aj z dôvodu, že samotný program fungoval na platforme databázového programu Oracle 10, ktorý už v tom čase nebol zo strany výrobcu vôbec podporovaný). Toto žalovaný zamlčal a od žalobcu za nefunkčný program zinkasoval sumu 99 434 eur. Konanie žalovaného nemožno považovať za súladné so zásadami poctivého obchodného styku ani za konanie v súlade s dobrými mravmi. Bolo povinnosťou oboch súdov nižších inštancií sa týmito otázkami zaoberať a dať odpoveď v súlade s ustálenou judikatúrou dovolacieho súdu. Správne mal odvolací súd na otázku neplatnosti zmluvy odpovedať tak, že zmluva o Data Hostingu zo dňa 09.10.2017 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ. V tejto súvislosti dovolateľ poukázal na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011. Konanie žalovaného pred vstupom do zmluvného vzťahu so žalobcom, ale aj jeho následné konanie (konkretizované v dovolaní) zakladá podľa dovolateľa dôvod absolútnej neplatnosti licenčnej zmluvy a zmluvy o technickej podpore z 09.07.2017 podľa § 39 OZ, pričom všetky tri uvedené zmluvy sú podľa dovolateľa vzájomne závislé; pri vstupe do zmluvného vzťahu strán bol systém žalobcovi prezentovaný ako celok s tým, že môže fungovať len na serveroch žalovaného. Dovolateľ argumentoval, že sa stal obeťou nekalých obchodných praktík žalovaného a z jeho strany „bol uvedený do podstatného omylu.“ 25.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP dovolateľ uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto „kruciálnej“ právnej otázky: „Či (l)istinný účtovný doklad, ktorý bol vystavený žalobcom alebo na meno žalobcu pretransformovaný do elektronickej podoby skenovaním alebo iným spôsobom obsahovo a vizuálne zhodný s originálom je/nie je hnuteľnou vecou vo vlastníctve žalobcu, pričom je/nie je povinnosťou žalovaného ako uchovávateľa tejto hnuteľnej veci, ktorému bola hnuteľná vec zo strany žalobcu dočasne zverená pri skončení zmluvného vzťahu so žalobcom túto hnuteľnú vec vydať žalobcovi ako vlastníkovi v rovnakom stave v akom mu bola zverená. Túto povinnosť musí/nemusí žalovaný splniť bez toho, aby musel žalobca na spätnú transformáciu účtovného dokladu z elektronickej podoby do listinnej podoby využiť platené služby žalovaného alebo tretej osoby.“ Podľa dovolateľa odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, ak na túto otázku odpovedal v neprospech žalujúcej strany, správne riešenie spočíva v opačnej odpovedi. Tu uviedol, že základnou hospodárskou kauzou každej úschovy je to, aby sa zložiteľovi pri skončení zmluvného vzťahu vrátila taká vec, akú do úschovy dal a ak uschovávateľ v rámci svojich interných systémov takúto vec spracoval, je jeho povinnosťou pri skončení zmluvného vzťahu odovzdať vec zložiteľovi obsahovo a vizuálne zhodnú s originálom („pre žalobcu čitateľnú“). Transformácia listinného účtovného dokladu do elektronickej podoby skenovaním alebo iným spôsobom je len zmena podoby účtovného dokladu pri spracovaní účtovného záznamu v účtovnej jednotke, pričom neporušiteľnosť obsahu účtovného záznamu zostáva zachovaná. Podmieňovanie zobrazenia dokladu po skončení zmluvného vzťahu, produktom alebo službou vlastnej alebo tretej osoby, je nekalosúťažným konaním v rozpore s poctivým obchodným stykom, ktoré nemôže požívať súdnu ochranu. 26. Žalovaný sa k dovolaniu vyjadril tak, že ho označil za procesne neprípustné, prípadne nedôvodné a navrhol ho odmietnuť, alternatívne zamietnuť. K námietke nedoručenia jeho vyjadrenia z 18.11.2021 žalobcovi uviedol, že obsahom vyjadrenia bola námietka relevantnosti novo doložených dôkazov a záverečná reč žalovaného so zhrnutím procesnej obrany, vyjadrenia sa k uskutočnenému dokazovanou, dôkaznému bremenu a k právnej stránke veci, pričom kontradiktórnosť konania má svoje hranice. V danom prípade k porušeniu práva na spravodlivé konanie nedošlo, keďže od 19.11.2021 mal žalobca možnosť sa s vyjadrením oboznámiť nahliadnutím do elektronického spisu, čo je súčasťou procesnej aktivity strany v konaní, taktiež na pojednávaní 10.03.2022, ktoré nežiadal odročiť. Vo vzťahu k dôvodom dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP žalovaný uviedol, že v rozpore s rozhodnutím sp. zn. 5Obdo/75/2019 z 28.11.2019 dovolateľ nekonkretizoval konkrétnu právnu otázku, rozhodovaciu prax súdov (judikatúru) ani právny názor, ktorým sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Dovolacia argumentácia sa však týka skutkových a nie právnych záverov prijatých súdmi nižších inštancií. Právnou otázkou týkajúcou sa povinnosti súdu skúmať absolútnu neplatnosť zmlúv, tak ako ju formuloval dovolateľ, sa odvolací súd nezaoberal, bola dovolateľom vytrhnutá z kontextu. K platnosti Zmluvy o Data Hostingu, predbežne vyriešenej v konaní pred Okresným súdom Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018 žalovaný uviedol, že síce v tomto konaní nebol súd týmto právnym názorom viazaný, avšak opak žalobca nepreukázal. Podstatnou pre rozhodnutie vo veci nebola ani otázka vzájomnej podmienenosti uvedenej zmluvy s ďalšími dvoma zmluvami uzavretými so spoločnosťou LLARIK, s.r.o. Zdôraznil, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie správnosti a úplnosti skutkového stavu. Podľa žalovaného neprípustné je dovolanie aj v časti dôvodov vyvodzovaných z § 421 ods. 1 písm.
3. c)CSP (žalovaný zrejme mienil uviesť § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP - pozn. najvyššieho súdu). Žalovaný ďalej rekapituloval skutkové okolnosti a zdôraznil, že žalobca nemohol očakávať, že bez určitého softvéru, či už poskytnutého žalovaným („prezerací prístup“) alebo treťou osobou, si dátové médium bude vedieť prečítať (čo však predmetom konania nebolo) a uvedené svedčí o neodbornom konaní žalobcu, nie o nekalých praktikách žalovaného. Súčasťou žalovaným poskytnutého serverového priestoru bol aj prenájom databázy Oracle. Povinnosť podľa čl. III. bod 3.1 písm.
5. c)zmluvy o Data Hostingu si žalovaný splnil, dáta, ktoré si žalobca zálohoval, boli vytvorené v programe EIB LLARIK (v tom si žalobca vedel vytvoriť aj Pdf. Formát), avšak nie je možné ich zálohovať vo formáte Pdf. či xlxs. Služba hosting tieto informácie spravuje, ukladá, zálohuje. Počas trvania licencie k programu EIB LLARIK a trvania služby datahosting si mohol žalobca zálohované dáta spracovať a vytlačiť do požadovaných formátov (v systéme EIB LLARIK). Žalobca neukladal dáta vo formátoch pdf. resp. xlxs, ale vo forme dát, ktoré bolo možné otvoriť (používať) prostredníctvo databázového systému Oracle, s ktorým pracoval program EIB LLARIK. Žalovaný uviedol, že po skončení spolupráce odovzdal dáta, keďže mu (
6. zo)zmluvy takáto povinnosť vyplývala, „avšak logicky nie databázu!“, pričom žalobcovi odovzdal presne to, čo si žalobca na serveroch žalovaného uložil - dáta vytvorené programom EIB LLARIK, na otvorenie ktorých je potrebné použiť rovnaký, alebo iný obdobný program používajúci databázový systém Oracle, „(p)oskytnutie žiadneho takého programu však nie je bezplatné.“ Dokazovanie vo vzťahu k obsahu dátového média žalovaný označil za bezpredmetné, nakoľko podľa neho odovzdané médium nemohlo nikdy obsahovať súbory, ktorých vydania sa žalobca domáha. 27. Dovolateľ v dovolacej replike uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že jemu zverené účtovné doklady žalobcovi odovzdal, čo doteraz neurobil. Pritom za „služby“ žalobca zaplatil žalovanému 109 000 eur. Predmetné účtovné doklady žalobcu doteraz žalovaný neoprávnene zadržiava. Dovolateľ zopakoval svoj dovolací návrh. 28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP veta pred bodkočiarkou), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru o čiastočnej prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm.
7. f)CSP a v tejto časti aj o jeho dôvodnosti. 29. Dovolací súd najskôr uvádza, že podané dovolanie bolo odôvodnené viacerými dôvodmi, pričom dovolateľ (napriek zastúpeniu advokátom) nepatrične zmiešava a súbežne uvádza námietky voči procesnému postupu oboch súdov, skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci. Z tohto dôvodu je dovolanie pomerne neprehľadné, často bez vyjadrenia jednoznačnej koherencie dovolacej argumentácie s ustanoveniami § 420 písm. f),
8. e)CSP, § 421 ods. 1 písm. a),
9. b)CSP, výslovne z ktorých dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ako aj dôvodnosť svojho dovolania. Dovolací súd preto pri posúdení a dovolacom prieskume vychádzal z podstaty odôvodnenia dovolania tak ako vyplýva z kontextu celého jeho obsahu (čl. 11 ods. 1 základných princípov CSP). Napriek uvedenému dovolanie spĺňa základné kritériá podľa § 428 CSP (náležitosti dovolania). K právnej úprave prípustnosti dovolania. 30. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 31. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
10. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
11. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
12. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
13. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
14. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
15. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 32. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
16. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
17. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
18. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. K prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
19. f)CSP 33. Ustanovenie § 420 písm.
20. f)CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 34. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 35. Dovolateľ ako dôvod, z ktorého vyvodzuje prípustnosť dovolania, uvádza ustanovenie § 420 písm.
21. f)CSP, s tým, že namieta vady odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku ako aj ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie. Podľa dovolateľa mu ako žalujúcej strane mal odvolací súd svojím nesprávnym procesným postupom znemožniť, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K tvrdenej vade predpokladanej ustanovením § 420 písm.
22. f)CSP malo dôjsť v dôsledku toho, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nie je dostatočné, keďže neobsahuje jednoznačné konkretizované odpovede na relevantné právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku toho sa dovolateľovi javí rozsudok odvolacieho súdu ako „arbitrárny, nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný“. 36. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd v rámci svojho dovolacieho prieskumu primárne zaoberal existenciou tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
23. f)CSP. Ak dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 (vady zmätočnosti) smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá aj jeho dôvodnosť. Preto dovolací súd v intenciách dôvodov dovolania ako vyplynuli z jeho obsahu, preskúmal argumentačnú udržateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z toho hľadiska, či spĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces ako aj práva na súdnu ochranu. 37. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 38. Podľa ust. § 393 ods. 2 prvá veta CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. 39. Dovolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. 40. K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17). Práve o taký prípad ide v danej veci, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, vo väzbe na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, nie sú dostatočne vyjadrené dôvody vedúce k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, pričom chýbajú jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (predmetom konania). 41. Dovolací súd pred prijatím vyššie uvedeného záveru preskúmal v rámci danom námietkami dovolateľa tak odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a v potrebnom rozsahu tiež postup oboch súdov nižších inštancií, predchádzajúci vydaniu dotknutých rozhodnutí, aby mohol posúdiť, ktoré skutkové a právne otázky boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a či odpoveď na tieto otázky, a to v zákonom vyžadovanej kvalite, sa premietli do napadnutého rozhodnutia. V tomto ohľade dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neposkytol primeranú a dostatočnú odpoveď na relevantné námietky žalobcu vymedzené v jeho odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvej inštancie. 42. Podľa názoru dovolacieho súdu je z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej inštancie) v časti ohľadom posúdenia právneho vzťahu medzi stranami sporu neúplné a nepostačujúce. Ide pritom o kľúčovú prejudiciálnu otázku vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku (zjednodušene o vydanie dokladov), ktorý sa primárne odvíja od tvrdenia o neplatnosti zmluvy o Data Hostingu z 09.10.2017 a sekundárne (in eventum) od tvrdenia o nesplnení zmluvnej povinnosti žalovaného podľa čl. III. bod 3.1 písm. c), to pre prípad, ak súd dôvody neplatnosti zmluvy nevzhliadne. Žalobca v žalobe uviedol, že listom zo 16.04.2018 oznámil štatutárnej zástupkyni žalovaného, že ukončuje práce v „IS EIB a Llar Go k 30.04.2018“ a dobiehajúce práce mesiaca apríl plánuje ukončiť aj so zálohovaním a presunom dát na svoj server k 31.05.2018 a ďalej, že „v súvislosti s plnením Zmluvy na poskytovanie elektronickej služby Data Hosting zo dňa 09.10.2017 v období od 01.01.2018 do 31.05.2018 poskytol žalovanému všetky dáta, ktoré sú špecifikované v žalobnom návrhu, avšak žalovaný mu tieto dáta do dnešného dňa neposkytol napriek ust. § 457 Obč. zák. a ust. článku III. bod
24. c)zmluvy na poskytovanie elektronickej služby Data Hosting zo dňa 09.10.2017.“ 43. V prvom rade je potrebné aj vo všeobecnosti uviesť, že na to, aby bolo možné súdom prikročiť k posúdeniu žalobou uplatneného nároku, tak z hľadiska tvrdených skutočností, o ktoré žalobca nárok opiera, ako aj z hľadiska podradenia skutkového stavu zisteného v konaní pod hypotézu určitej súdom aplikovanej právnej normy, je potrebné ustáliť predmet konania. Inak povedané, je potrebné zo strany súdu jednoznačne identifikovať uplatnený nárok ako predmet civilného sporu a vlastného meritórneho rozhodnutia. Len tak je možné zo strany súdu správne zamerať dokazovanie a po jeho vyhodnotení, na zistený skutkový stav týkajúci sa konkrétneho nároku žalobcu, aplikovať správne právne normy a tie aj správne interpretovať. Takto súdom prijaté závery sa následne musia, spôsobom predpísaným zákonnou úpravou civilného sporového konania, premietnuť do súdneho rozhodnutia a to tak do jeho výrokovej časti ako aj do jeho odôvodnenia. Správne ustálenie (identifikovanie) predmetu konania je tak určujúce nielen pre meritórne rozhodnutie civilného súdneho sporu, ale aj pre jeho odôvodnenie. 44. Najvyšší súd už predtým judikoval, že predmet konania (obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitom), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcov v spore. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný návrh (uznesenie najvyššieho súdu z 25. novembra 2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019, m. m. rozsudok z 22. apríla 2020, sp. zn. 5Obo/10/2020). 45. Z obsahu spisu konkrétne vyplýva, že žalobca dňa 13.08.2019 doručil súdu žalobu, a v jej rámci návrh na neodkladné opatrenie, ktorými sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti vydať žalobcovi v listinnej podobe a v konkretizovanej digitálnej podobe doklady a zoznamy dokladov po jednotlivých evidenciách, špecifikovaných v žalobe. Žalobca svoj návrh na neodkladné opatrenie ako aj žalobou uplatnený nárok (s totožným petitom) opieral primárne o tvrdenie, že zmluva o Data Hostingu a ďalšie dve zmluvy, uzavreté v rovnaký deň so spoločnosťou LLARIK, s.r.o., ako zmluvy vzájomne na sebe závislé, sú neplatné. K tomu tvrdil, že bol uvedený do omylu v takých okolnostiach, ktoré boli pre neho, pri vstupovaní do právneho vzťahu so žalovaným, ako aj so spoločnosťou LLARIK, s.r.o, podstatné, pričom v mene žalovaného ako aj spoločnosti LLARIK, s.r.o., konala ako konateľka totožná osoba. 46. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu vo veci samej, primárne založenom na tvrdení o neplatnosti zmluvy o Data Hostingu, rozhodol tak, že žalobu zamietol. K otázke neplatnosti zmluvy v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 16) citoval ust. § 39 OZ a § 49a OZ a deklaroval, že „sa zaoberal jej platnosťou v rámci predbežnej otázky“, avšak ku svojmu záveru o platnosti zmluvy len odkázal na existenciu iného rozhodnutia súdu medzi totožnými stranami, v ktorom malo dôjsť k vyriešeniu prejudiciálnej otázky neplatnosti zmluvy tvrdenej žalobcom z obdobných dôvodov, a to v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018. Po stručnej rekapitulácii záverov tohto rozhodnutia súd uviedol, že „nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 21Cob/65/2020 dňa 24.5.2021.“ Ďalej sa súd prvej inštancie venoval posúdeniu sekundárneho dôvodu žalovaného nároku, uplatňovanému in eventum na odlišnom skutkovom a právnom základe, ktorý spočíval, pri závere o platnosti zmluvy, na tvrdení o nesplnení zmluvnej povinnosti žalovaného. 47. Podľa dovolacieho súdu dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zmluvu o Data Hostingu nepovažoval za neplatnú, však v skutočnosti nie je možné preskúmať, keďže to neumožňuje strohý opis záverov rozhodnutia vo veci sp. zn. 28Cb/20/2018 (súd prvej inštancie neuviedol ani len popis predmetu uvedeného konania), no najmä tá okolnosť, že uvedený rozsudok, ani potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 21Cob/65/2020, nie sú súčasťou spisu predloženého najvyššiemu súdu spolu s dovolaním žalobcu (ani spisu elektronického v rozsahu prístupnom najvyššiemu súdu). Pritom dôvody rozhodnutia súdu v inej veci netvoria tzv. notorietu a bez ďalšieho nie sú ani skutočnosťou známou súdu z jeho činnosti, ktorú netreba dokazovať (§ 186 ods. 1 CSP). Z čl. 11 ods. 3 základných princípov CSP vyplýva, že súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. Odvolací súd napadnutým rozsudkom tento stav aproboval, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil za aplikácie § 387 ods. 1 a 2 CSP. K nároku na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 OZ) v rámci odôvodnenia poukázal na § 194 ods. 1 a 2 CSP, na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu k otázke prejudiciality, avšak bez zodpovedajúceho vysvetlenia ich vzťahu k tu prejednávanej veci a v ods. 9.1.10 len doplnil, že v konaní Okresného súdu Galanta sp. zn. 28Cb/20/2018 „(...žalobca sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia sa žalovaného plnením z neplatnej zmluvy)“. Ďalej stručne uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie aj v tomto konaní vychádzal zo záveru o platnosti spornej zmluvy o Data Hostingu, ako aj záveru, že uvedená zmluva a licenčná zmluva a zmluva o technickej podpore nie sú vzájomne závislými zmluvami, „pri riešení prejudiciality postupoval v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu“ (tu odvolací súd odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/62/2020). 48. Dovolací súd uvádza, že nemá ambíciu akokoľvek komentovať či spochybňovať závery prijaté k otázke prejudiciality v skorších rozhodnutia najvyššieho súdu, príp. ústavného súdu v iných veciach, na ktoré vo všeobecnosti v odôvodnení odkazovalo aj vyššie uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 5Cdo/62/2020) a ktoré uvádzal odvolací súd v napadnutom rozhodnutí (sp. zn. 1Cdo/44/2010 tiež ako judikát pod č. R 40/2013, 4Cdo/231/2013, 2MCdo/2/2014, 3Cdo/115/2016, 5Cdo/13/2020). V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu však absentuje náležité a vo vzťahu k tu prejednávanej veci konkretizované vysvetlenie dôvodov, pre ktoré oba súdy nižších inštancií považovali za nevyhnutné vychádzať zo záverov prijatých v konaní sp. zn. 28Cb/20/2018, tiež v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/65/2020. Podľa stavu spisu predloženého dovolaciemu súdu tieto rozhodnutia neboli predmetom dokazovania v prvoinštančnom konaní. 49. Otázka prejudiciality je v Civilnom sporovom poriadku upravená v ustanovení § 194 ods. 1 a 2, podľa ktorého otázku, o ktorej má právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.