1 Trestného zákona a iné na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. c), písm. d), písm. e) Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výrokoch o vine a treste týkajúcich sa obžalovaných W. A. a A. R.. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku Obžalovaných W. A., narodeného X. N. XXXX N. D., trvale bytom B. číslo XXXX/XXA, N. D., A. R., narodenú XX. B. XXXX v N. D., trvale bytom W. R. číslo XXXX/XX, N. D. u z n á v a v i n n ý m i , ž e - v súvislosti s podaním dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky pod spisovou značkou 3Tdo/47/2020 z
2 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2021 formou spolupáchateľstva
A.
2 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2021 (ďalej len „Trestný zákon“) za použitia § 56 ods. 2 Trestného zákona, peňažný trest v sume 1.500,- (tisícpäťsto) Eur.
3 Trestného zákona ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov. Obžalovanej A. R.
2 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2021 (ďalej len „Trestný zákon“) za použitia § 56 ods. 2 Trestného zákona, peňažný trest v sume 1.500,- (tisícpäťsto) Eur.
3 Trestného zákona ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) mesiacov. II.
1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa obžalovaného JUDr. W. K..
1 Trestného poriadku vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. III. Oslobodzujúci výrok napadnutého rozsudku týkajúci sa obžalovanej PhDr. F. C. zostáva týmto rozhodnutím nedotknutý. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej tiež „špecializovaný trestný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 21. júla 2023, spisovej značky 13T/4/2023 uznal obžalovaných W. A. a A. R. vinnými obžalovaného W. A. z prečinu korupcie
1 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z., obžalovanú A. R. z prečinu nepriamej korupcie
2 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z. na tom skutkovom základe že: - v súvislosti s podaním dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky pod spisovou značkou 3Tdo/47/2020 z
1 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z., § 36 písm. j) Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z. trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého mu
1 písm. a) Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z., § 50 ods. 1 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z. podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvadsiatich štyroch mesiacov, obžalovanej A. R.
2 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z., s použitím § 38 ods. 2 ods. 3 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2002 Z. z., § 36 písm. j) Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z., § 56 ods. 2 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z. peňažný trest v sume 1.500,- eur a
3 Trestného zákona v znení zákona číslo 312/2020 Z. z. ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov. Naproti tomu
a) Trestného poriadku oslobodil obžalovaného JUDr. W. K. spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo VII/2 Gv 46/21/1000 z 21. apríla 2023 pre prečin nepriamej korupcie
1 písm.
jeho vyjadrenia dôveruje, žiadal od W. A. ďalší finančný úplatok, ktorý od neho dňa 06.08.2020 aj prijal vo svojej advokátskej kancelárii vo výške 3.000,- EUR, z čoho sumu vo výške 2.700,- EUR v ten istý deň vložil prostredníctvom bankomatu na svoj osobný bankový účet č. B a to za to, že bude sám, ako aj prostredníctvom JUDr. C. V. a iných osôb, pôsobiť na výkon právomoci sudkýň Najvyššieho súdu SR - JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Ivetty Macejkovej tak, aby pri rozhodovaní vo veci dovolania odsúdenej PhDr. F. C., ktoré bolo vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Tdo/47/2020, tomuto vyhoveli a rozhodli urýchlene, za čo si od W. A. so súhlasom PhDr. F. C. a A. R. nechal sľúbiť následné „dorovnanie" vo forme finančného úplatku neustálenej výšky, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Dr. F. C. spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo VII/2 Gv 46/21/1000 z 21. apríla 2023 pre prečin nepriamej korupcie
2 písm.
Dr. F. C. uznaná vinnou rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 4T/52/2018, a odo dňa 18.02.2020 umiestnená do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Nitra, bolo jej obhajcami podané dovolanie proti uvedenému rozsudku a po vzájomnej dohode A. R., PhDr. F. C. a W. A. o tom, že je potrebné hľadať kontakty na sudcov Najvyššieho súdu SR, ktoré je potrebné poistiť úplatkami z viacerých strán za tým účelom, aby v prípade dovolania bolo rozhodnuté urýchlene a v súlade so záujmami odsúdenej PhDr. F. C., sa prostredníctvom svojho známeho P. K. skontaktoval W. A. s JUDr. W. K., ktorý mu sľúbil zabezpečenie pozitívneho výsledku, v súvislosti s čím mu W. A. v bližšie nezistený deň v mesiaci jún 2020 poskytol v A. úplatok vo výške 2.500,- EUR, z ktorých suma 1.500,- EUR pochádzala od A. R. a suma 1.000,- EUR pochádzala od W. A., následne potom, ako bolo dovolanie dňa 02.07.2020 doručené na Najvyšší súd SR a bola mu pridelená spisová značka 3Tdo/47/2020, sa W. A. na základe dohody s JUDr. W. K. s týmto stretol najmenej v dňoch 18.06.2020, 14.07.2020 a 03.08.2020 v jeho advokátskej kancelárii na adrese V. X v A., k čomu JUDr. W. K. uviedol, že tým priestorom dôveruje, a tam dohodli spôsob a výšku poskytnutia ďalšieho úplatku, o čom W. A. informoval PhDr. F. C. a A. R., ktorá na základe toho za účelom poskytnutia úplatku previedla zo svojho podielového fondu „Sporo Aktívne portfólio CTS-17179682-375781-SK3110000336", vedeného v B. B., a. s., finančné prostriedky, ktoré boli dňa 05.08.2020 pripísané na jej osobný účet č. XXXXXXXXX, vedený v B. B., a. s., z ktorého v ten istý deň previedla sumu vo výške 4.000 EUR na osobný účet W. A. č. XXXXXXXXX, vedený v B. B., a. s., a tento sa dňa 06.08.2020 stretol s JUDr. W. K. v jeho advokátskej kancelárii, kde mu odovzdal finančný úplatok vo výške 3.000,- EUR za to, aby sám, ako aj prostredníctvom JUDr. C. V. a iných osôb, pôsobil na výkon právomoci sudkýň Najvyššieho súdu SR - JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Ivetty Macejkovej, tak aby pri rozhodovaní vo veci dovolania odsúdenej PhDr. F. C. tomuto vyhoveli a rozhodli urýchlene, za čo JUDr. W. K. sľúbil W. A. so súhlasom PhDr. F. C. a A. R. následné „dorovnanie" vo forme finančného úplatku neustálenej výšky, pričom W. A. následne viackrát kontaktoval JUDr. W. K., ktorý ho informoval, aké kroky v súvislosti s vplývaním na rozhodovanie menovaných sudkýň Najvyššieho súdu SR, ako aj urýchlené rozhodnutie danej veci vykonáva, pričom A. R. so súhlasom W. A. i PhDr. F. C. hľadala neustále nové možnosti a kontakty aj na iné osoby, ktoré by mohli ovplyvniť urýchlenie rozhodovania sudcov Najvyššieho súdu SR, ako aj zabezpečiť „pozitívny výsledok", za čo bola
jej vyjadrenia ochotná poskytnúť úplatky rôzneho charakteru a výšky, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchala obžalovaná. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali obžalovaní W. A. a A. R., čo do výroku o vine a treste a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor"), v neprospech všetkých obžalovaných, čo do všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, odvolania. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný W. A., prostredníctvom svojho obhajcu, vyjadril názor, že napadnutý rozsudok svojvoľne bez opory v dôkazoch uvedených v spise opisuje skutok tak ako sa nestal, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, zo zlého vyhodnotenia skutkového stavu s tým, že žiadne peniaze si pre seba nenechal namietajúc v tejto súvislosti, že peniaze, prostredníctvom svojho otca, vrátil, keďže mal zákaz styku a kontaktovania sa so spoluobvinenou R., pričom sa snažil pomôcť PhDr. F. C.. Uviedol ďalej, že v odvolacom konaní platí zásada „beneficium cohaesionis", v zmysle ktorej, ak odvolací súd rozhoduje v prospech niektorého zo spoluobžalovaných, tak má rozhodovať v prospech aj ďalšieho spoluobžalovaného alebo zúčastnenej osoby, ktorá odvolanie nepodala, pritom v jeho prípade mu bol uložený neprimerane vysoký trest vo vzťahu k trestom ukladaným ostatným spoluobžalovaným, preto poukazujúc na vyššie uvedenú zásadu žiadal odvolací súd, aby mu uložil nižší primeraný trest s tým, že hoci sa táto zásada vzťahuje na odvolacie konanie, aj prvostupňový súd musí postupovať obdobne a tresty ukladať primerane k trestom uloženým aj iným osobám v tom istom konaní tak, aby boli primerané a proporcionálne. V tejto súvislosti obžalovaný W. A. namietal, že v celom trestnom konaní od jeho začiatku skutok priznával, avšak prokurátor mu neumožnil uzavrieť dohodu o vine a treste a obdobne tak ani súd prvého stupňa neprijal jeho vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní a nakoniec mu bol uložený najprísnejší trest zo všetkých obžalovaných. Uviedol, že si uvedomuje, že konal v rozpore so zákonom a morálkou, ale jeho konanie bolo motivované len tým, že chcel F. C. pomôcť a aj keď súd skutočne má ukladať tresty diferencovane, to ho nezbavuje povinnosti ukladať tresty spravodlivé a primerané, a to pokiaľ ide nielen o výmeru trestu, ale aj o jeho druh a ak v prejednávanej trestnej veci súd prvého stupňa uložil obžalovanej A. R. peňažný trest, nebol dôvod ho neuložiť v primeranej výške aj jemu. V podstate na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že mu uloží nižší primeraný trest, prípadne primeraný peňažný trest, alebo alternatívne vec vráti súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Obžalovaná A. R. (ďalej tiež „odvolateľka"), prostredníctvom svojej obhajkyne, namietala, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza,
jej názoru, z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, z nesprávneho právneho posúdenia veci a je v časti nezákonný a nepreskúmateľný. Uviedla, že nikdy nemala v úmysle akýmkoľvek spôsobom vplývať na rozhodovanie sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodujúcich o podanom dovolaní jej dcéry, PhDr. F. C. s tým, že obhajcu JUDr. W. K. poverila zastupovaním jej dcéry v dovolacom konaní, za toto zastupovanie mu zaplatila odmenu, teda konala v súlade so zákonom s tým, že sa cez viaceré osoby snažila zistiť, kedy asi bude rozhodnuté o dovolaní je dcéry, ktorá svoje odlúčenie od rodiny ťažko znášala a telefonicky sa opakovane pýtala, či v jej veci je niečo nové, ani toto konanie však,
jej názoru, nevykazuje znaky skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bola uznaná vinnou. Namietala, že v čase, keď cez svojich známych zisťovala, koľko môže asi trvať konanie o podanom dovolaní, dovolacie konanie vo veci jej dcéry trvalo už viac ako 1 rok, teda trvalo,
jej názoru, neprimerane dlhé obdobie, pričom záver súdu prvého stupňa, že sa snažila získať kontakty smerujúce k tomu, aby dosiahla, aby o dovolaní jej dcéry bolo rozhodnuté čo najskôr a v jej prospech, nemá,
jej názoru, podklad vo vykonanom dokazovaní, z ktorého vyplýva, že sa snažila len získať informácie, kedy bude v dovolacej veci jej dcéry konané. V tejto súvislosti sa stotožnila s názorom súdu prvého stupňa, že obsah telefonických rozhovorov nemusí vždy preukazovať pravdivosť tvrdení v nich uvádzaných, tento záver však špecializovaný trestný súd použil len vo vzťahu k obžalovanému JUDr. W. K. a z nepochopiteľných dôvodov túto úvahu neaplikoval aj v jej prípade. Odvolateľka ďalej poukázala na to, že súd prvého stupňa dospel k záveru, že výsledky vykonaného dokazovania nepreukázali obžalovanému JUDr. W. K. žiadne protiprávne konanie, v dôsledku čoho bol dotknutý obžalovaný spod obžaloby prokurátora oslobodený, nepreukázali ďalej, že by W. A. poskytol JUDr. W. K. akýkoľvek úplatok s tým, že finančnú čiastku vo výške 4.000,- Eur vôbec neodovzdal, pričom ona (odvolateľka) s W. A. komunikovala výlučne o odovzdávaní peňazí JUDr. W. K. za ním poskytnuté právne služby a jej úmysel nikdy nesmeroval k tomu, aby peniaze boli odovzdané inej, tretej osobe. Súdu prvého stupňa odvolateľka ďalej vyčítala, že aj keď dospel k záveru, že k ukončeniu korupčného správania obžalovaných došlo
Trestného zákona sa vyžaduje, aby išlo o pôsobenie priame, nie prostredníctvom sprostredkujúcej osoby, keďže zákon také nepriame pôsobenie ako trestný čin nedefinuje, v opačnom prípade dochádza k nesprávnemu extenzívnemu výkladu zákona a navyše pod formuláciou „pôsobiť na výkon právomoci osoby" je potrebné rozumieť uplatňovanie vplyvu páchateľa zásadne smerujúce k inému než k riadnemu výkonu právomoci osoby, ktorá je predmetom pôsobenia, pritom z výpovedí v prejednávanej veci vypočutých osôb vyplýva, že ona JUDr. W. K. poskytla finančné prostriedky len za účelom poskytnutia právnych služieb v dovolacom konaní jej dcéry, teda za poskytnuté právne služby a s týmto účelom mu finančné prostriedky aj vyplatené boli, pričom obsah telefonických rozhovorov a SMS správ nie vždy vypovedá o tom, aká je realita, čo súd prvého stupňa pri obžalovanom JUDr. W. K. vzal na zreteľ, no už nie v jej prípade s tým, že v spomínanom judikáte (R 49/2017) sa ešte konštatuje, že je bežné, že žiadateľ vybavovanie svojej žiadosti sleduje aj mimo predpísanej formy úradného styku s dotknutým orgánom, informuje sa, eventuálne vybavenie svojej žiadosti urguje a podobne, takáto aktivita nemusí byť spojená so snahou o ovplyvnenie osoby, ktorá rozhoduje, v smere deformácie jej rozhodovacej právomoci v rozpore s právom, na zvýhodnenie alebo uprednostnenie žiadateľa. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol tak, že ju spod obžaloby prokurátora oslobodí. Prokurátor v dôvodoch ním podaného odvolania považoval konanie obžalovaných W. A. a A. R. za nesprávne právne kvalifikované, keďže aj keď k odovzdaniu úplatkov došlo postupne v mesiacoch jún, júl a august 2020, ich trestná činnosť nebola ukončená 5. augustom 2020, ale obžalovaný JUDr. W. K., ako to vyplýva zo zabezpečenej telefonickej, či chatovacej komunikácie, bol za účelom zabezpečenia „pozitívneho výsledku" kontaktovaný aj po 1. januári 2021 s tým, že aj po tomto dátume obžalovaní aj prostredníctvom iných osôb, napríklad svedkyne JUDr. C., hľadali nové možnosti a kontakty aj na iné osoby, za čo boli naďalej ochotní poskytnúť úplatky, z čoho prokurátor vyvodil záver, že konanie obžalovaných pokračovalo aj po 1. januári 2021, a teda ich trestná činnosť mala byť posúdená
právnej úpravy po tomto dátume. Namietal ďalej, že pre naplnenie objektívnej stránky nepriamej korupcie
2 Trestného zákona nie je rozhodujúce, či tretia osoba (na ktorú je vplývané „podplácaným") v zmysle pôsobenia „podplácaneho" napokon aj koná, ale podstatou objektívnej stránky je úplatné pôsobenie (intervencia) na právomoc osoby, ktorá takouto právomocou disponuje, a to v akejkoľvek podobe a za akéhokoľvek výsledku poukazujúc pritom na ustálenú súdnu prax (R 16/1981, R 16/1988). V tejto súvislosti ešte doplnil, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že po zistení, že aktivity obžalovaného JUDr. W. K. nevedú k požadovanému výsledku, obžalovaní W. A. a A. R. ho opätovne oslovovali a vplývali na neho aj prostredníctvom prísľubu ďalšieho finančného obnosu, aby naďalej hľadal možnosti na ovplyvnenie urýchlenia rozhodnutia a dosiahnutia jeho vybavenia v prospech obžalovanej PhDr. F. C.. Prokurátor sa nestotožnil s oslobodením obžalovaného JUDr. W. K. poukazujúc na to, že obžalovaný W. A. sa k spáchaniu skutku, kladenému mu za vinu, priznal, svoje konanie oľutoval, pričom popísal celý priebeh skutku s tým, že obžalovaný JUDr. W. K. sa s obžalovaným W. A. opakovane stretávali v jeho advokátskej kancelárii, tieto stretnutia mali konšpiračný charakter, navyše obžalovaný JUDr. W. K. nedokázal vysvetliť rozpor vo svojich výpovediach, keď na jednej strane tvrdil, že peniaze, ktoré prijal od obžalovaného W. A. v sume 1.000,- Eur nezaúčtoval do účtovníctva a následne už uvádzal, že tak urobil, navyše substitučné plnomocenstvo od JUDr. M. K. mu bolo udelené 6. júla 2020 a plnomocenstvo od PhDr. F. C. až 17. septembra 2020, preto nemal žiaden dôvod v júni 2020 preberať finančné prostriedky ako zálohu za poskytovanie právnych služieb, okrem toho bolo preukázané, že obžalovaný JUDr. W. K. viackrát telefonicky kontaktoval JUDr. V., minimálne raz sa s ním stretol aj u neho v kancelárii na W. ulici v A. a tiež sa osobne stretol s manželmi V., pričom témou ich rozhovoru bola aj vec obžalovanej PhDr. F. C.. Z uvedeného je potom,
názoru prokurátora, zrejmé, že obžalovaný JUDr. W. K. aj v skutočnosti reálne vykonával činnosť smerujúcu k ovplyvneniu jednotlivých členov senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na komunikáciu prostredníctvom aplikácie WhatsApp. Obdobne tak sa prokurátor nestotožnil ani s oslobodením obžalovanej PhDr. F. C. dospejúc k záveru, že vykonané dokazovanie, a to najmä zabezpečená komunikácia, preukazuje, že bola rovnako aktívna a vedome konala spolu s obžalovaným W. A. a A. R. na procese ovplyvňovania urýchlenia a rozhodnutia o jej dovolaní v jej prospech. Prokurátor sa nestotožnil ani s trestom uloženým obžalovanej A. R., ktorý v porovnaní s trestom uloženým obžalovanému W. A. považoval za neprimerane nízky a neadekvátny, nezohľadňujúci konanie a postoj obžalovaného W. A., ktorý sa od počiatku k spáchaniu trestného činu priznal a uznal svoju vinu, na rozdiel od obžalovanej A. R., navyše práve obžalovaná A. R. bola tou osobou, ktorá vyvíjala najväčšiu aktivitu a snahu vo vzťahu k nelegálnemu konaniu obžalovaných. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný JUDr. W. K. vo svojom vyjadrení k odvolaniu prokurátora uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým ho oslobodil spod obžaloby, považuje za spravodlivý a majúci zákonný podklad s tým, že súd prvého stupňa skutkový stav správne vyhodnotil, keď ustálil, že z vykonaného dokazovania nevyplýva žiadna taká skutočnosť, ktorá by preukázala akékoľvek jeho korupčné správanie alebo zasahovanie do procesu rozhodovania v trestnej veci obžalovanej PhDr. F. C.. Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Na základe takto podaných odvolaní postupoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku,
ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie
1, alebo nezruší rozsudok
3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných, ako aj prokurátora sú čiastočne dôvodné. V posudzovanej trestnej veci bolo,
názoru najvyššieho súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v zásade v takom rozsahu, ktorý mu vychádzajúc z ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku umožňoval spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci. Najvyšší súd však považoval za potrebné zopakovať dokazovanie v časti prečítania SMS správy odoslanej obžalovaným W. A.
Trestného zákona účinného do 1. januára 2021. Aj
názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, a to najmä výpoveď spoluobžalovaného W. A., obsah záznamu odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, ale aj výpoveď samotnej obžalovanej A. R., ktoré súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí popísal a odôvodnil, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že jej sa týkajúceho konania tak, ako je popísané vo výrokovej časti napadnutého ale aj tohto rozhodnutia, sa obžalovaná A. R. jednoznačne bez akýchkoľvek rozumných a dôvodných pochybností dopustila. V podrobnostiach potom poukazuje najvyšší súd na dôvody napadnutého rozhodnutia, ktoré z dôvodu procesnej ekonómie už neopakuje. Nemožno akceptovať obhajobu obžalovanej A. R., že cieľom jej snaženia bolo „len" zistiť termín rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní jej dcéry spoluobžalovanej F. C.. Jej úmysel dosiahnuť rozhodnutie dovolacieho (najvyššieho) súdu vo veci vyššie uvedeného mimoriadneho opravného prostriedku čo najskôr, teda prednostne a výlučne v prospech spoluobžalovanej F. C. jednoznačne vyplýva z výpovede spoluobžalovaného W. A. a aj keď jeho výpovedi nie je možné bezmedzne, nekriticky s ohľadom na výhrady, ktoré súd prvého stupňa rozviedol v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, veriť, ale len do tej miery, pokiaľ sú jeho tvrdenia podporené aj inými dôkazmi, spomínaný úmysel obžalovanej A. R. jednoznačne vyplýva aj z obsahu záznamov odpočúvania telekomunikačnej prevádzky. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že všeobecné konštatovanie špecializovaného trestného súdu, uvedené v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (strana 15) v časti týkajúcej sa oslobodenia spoluobžalovaného JUDr. W. K. spod obžaloby prokurátora, v tom smere, že „obsah telefonických hovorov nemusí vždy preukazovať pravdivosť tvrdení uvádzaných, či už v telefonických hovoroch alebo SMS správach" bez bližšieho, konkrétneho vysvetlenia s uvedením konkrétnych dôvodov, prečo zistený obsah odpočúvania telekomunikačnej prevádzky nezodpovedá skutočnosti a neobsahuje pravdivé údaje, nemá žiadnu argumentačnú hodnotu, je bez bližšieho, konkrétneho vysvetlenia v rozpore so zistenými skutočnosťami, teda v rozpore s princípmi formálnej logiky, čo znamená, že ide o nelogickú úvahu súdu prvého stupňa predstavujúcu z tohto dôvodu (pre rozpor s princípmi formálnej logiky) nesprávne hodnotenie vykonaného dokazovania v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Nie je preto možné vyhovieť obhajobnému návrhu obžalovanej A. R. a neprihliadať pri hodnotení jej konania na obsah záznamov odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že spomínaná obžalovaná sa snažila dosiahnuť prednostné vybavenie dovolania svojej dcéry (spoluobžalovanej F. C.) a v jej prospech a za týmto účelom prostredníctvom spoluobžalovaného W. A. poskytla úplatok spoluobžalovanému JUDr. W. K., ktorý doposiaľ nebol právoplatne odsúdený, hoci je stíhaný v tom istom konaní, aby svojím vplyvom pôsobil na sudkyne najvyššieho súdu, ktoré budú, respektíve, ktoré mali o dovolaní spoluobžalovanej F. C. rozhodovať. Konkrétne v telefonickom rozhovore so spoluobžalovaným W. A.
vlastného vyjadrenia poznať) poznať 20 rokov, mohol (mal tú možnosť) na obe priamo pôsobiť a keďže poznal manžela JUDr. Ivetty Macejkovej ako svojho koncipienta, aj prostredníctvom neho, čím aj podmienky, že zo strany uplácanej osoby má ísť o priame pôsobenie a pôsobenie možné, splnená bola. Obžalovaný W. A. v konečnom návrhu svojho odvolania sa domáhal „len" nižšieho trestu, čo by mohlo naznačovať, že išlo o odvolanie „len" čo do výroku o treste, z dôvodov jeho odvolania však plynie, že namietal aj skutkové okolnosti a aj keď nie v smere jeho účasti na poskytnutí úplatku, každopádne tvrdil, že žiadne peniaze si neponechal, pričom v konečnom dôsledku boli peniaze vrátené spoluobžalovanej A. R.. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že okrem tvrdenia obžalovaného W. A. niet iného spoľahlivého dôkazu, že spoluobžalovanému JUDr. W. K., okrem 1.000,- Eur vyplatil aj ďalšiu sumu, pričom spoluobžalovaný JUDr. W. K. túto skutočnosť poprel. Vzhľadom na pochybnosti o pravdivosti tvrdení obžalovaného W. A., na ktoré už poukázal súd prvého stupňa, a s ktorými sa najvyšší súd v zásade stotožnil, nie je možné tvrdeniam dotknutého obžalovaného bezmedzne, nekriticky veriť, ale len do tej miery, pokiaľ sú podporené aj ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi. Ako to už bolo uvedené, iného spoľahlivého dôkazu, že obžalovaný W. A. spoluobžalovanému JUD. W. K. dal aj ďalšiu sumu prevyšujúcu 1.000,- Eur niet (a takýmto dôkazom nie je ani skutočnosť, že spoluobžalovaný JUDr. W. K. 6. augusta 2020 vložil na svoj účet sumu 2.700,- Eur, keďže obžalovaný W. A. v auguste sumu 4.000,- Eur zo svojho účtu nevybral). Z uvedeného je potom zrejmé, že obžalovaný W. A. si sumu 4.500,- Eur predbežne ponechal, aj keď z ďalšieho dokazovania (z SMS zaslanej obžalovaným W. A., spoluobžalovanému JUDr. W. K. 24. júla 2020) jednoznačne plynie, že aj túto sumu bol pripravený spoluobžalovanému JUDr. W. K. v prípade pozitívneho výsledku vyplatiť. Z vykonaného dokazovania teda neplynie, že by si chcel sumu 4.500,- Eur ponechať pre seba. Preto najvyšší súd skutkovú vetu po čiastočnom zopakovaní dokazovania na verejnom zasadnutí upravil v tom smere, že sumu 4.500,- Eur si obžalovaný W. A. ponechal „len" predbežne s tým, že v prípade pozitívneho výsledku vyplatí spoluobžalovanému JUDr. W. K. aj ďalšiu sumu nad už poskytnutých 1.000,- Eur, ktoré ale aj
vlastného vyjadrenia (obžalovaného W. A.), poskytol ako úplatok (nie z titulu právneho zastupovania). Najvyšší súd zároveň skutkovú vetu upravil aj v tom smere, aby formuláciou ustálených skutkových okolností nedošlo k porušeniu prezumpcii neviny obžalovaného JUDr. W. K., o ktorého vine doposiaľ v prejednávanej trestnej veci právoplatne rozhodnuté nebolo tak, aby táto skutočnosť bola z výroku rozsudku zrejmá. Prokurátor v ním podanom odvolaní okrem iného namietal, že obžalovaní W. A. a A. R. svoje konanie neukončili 5. augusta 2020, ale v ňom pokračovali aj neskôr tým, že neustále kontaktovali spoluobžalovaného JUDr. W. K. (prostredníctvom obžalovaného W. A.), požadovali od neho pozitívny výsledok, prípadne mu sľubovali aj ďalšie peniaze, čo znamená, že vo svojom konaní pokračovali aj po 1. januári 2021, a preto bolo potrebné ich konanie posúdiť
Trestného zákona v znení práve chybne súdom prvého stupňa použitej novely, teda zákona číslo 312/2020 Z. z. K tomu je ale potrebné uviesť, že trestný čin je spáchaný jeho dokonaním, teda v momente, keď páchateľ trestného činu naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu. V prípade, že páchateľ sa dopúšťa takzvaného pokračovacieho trestného činu (teda v jednotiacom úmysle napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty toho istého trestného činu opakovane), v takomto prípade sa za moment spáchania skutku považuje dátum/moment spáchania (dokonania) posledného čiastkového útoku stíhaného trestného činu. Z vykonaného dokazovania v prejednávanej veci je zrejmé, že obžalovaná A. R. poskytla obžalovanému W. A. na účely poskytnutia úplatku sumu 1.500,- Eur
zákona účinného v čase spáchania stíhaného skutku, teda do
2 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2021 formou spolupáchateľstva
Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa v prípade W. A. v tom smere, že žiadal úplatok v zmysle § 336 ods. 1 Trestného zákona. Pri korupčných trestných činoch, pri poskytovaní úplatku, vystupujú dve strany. Na jednej strane sú to osoby, ktoré úplatok dávajú, poskytujú, prípadne sľúbia a na strane druhej osoby, ktoré úplatok prijímajú prípadne žiadajú. Obžalovaný W. A. jednoznačne vystupoval na strane poskytovateľov úplatku, prípadne tých, čo úplatok sľubujú, nie na strane prijímateľov úplatkov, prípadne tých, čo úplatok žiadajú. To, že obžalovaný W. A. žiadal od obžalovanej A. R. ďalšie peniaze, aby mohol poskytnúť úplatok spoluobžalovanému JUDr. W. K., neznamená, že vystupoval na jeho strane (nešlo o situáciu, že by obžalovaný W. A. na podnet alebo na základe dohody so spoluobžalovaným JUDr. W. K. vyhľadal obžalovanú A. R. a úplatok od nej pre spoluobžalovaného JUDr. W. K. žiadal), ale naopak spolu s obžalovanou A. R. sa W. A. dohodol, že spoluobžalovanému JUDr. W. K. úplatok poskytnú, pričom k tejto situácii (žiadosti W. A. o poskytnutie finančných prostriedkov od A. R.) došlo len preto, že sám osebe svoje finančné prostriedky ako úplatok spoluobžalovanému JUDr. W. K. neposkytoval, lebo finančné prostriedky zabezpečovala v rámci ich spoločného konania A. R., preto najvyšší súd aj konanie obžalovaného W. A. posúdil ako prečin nepriamej korupcie
2 Trestného zákona (nie
1 Trestného zákona) s tým, že vzhľadom na to, že spoluobžalovaný JUDr. W. K. mal svojím vplyvom pôsobiť na právomoc osôb, ktoré obstarávali veci všeobecného záujmu (sudkyne najvyššieho súdu), išlo o osoby v zmysle § 333 Trestného zákona, nie § 332, ako to uviedol súd prvého stupňa vo výroku napadnutého rozhodnutia. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa obžalovaných W. A. a A. R. v celom rozsahu zrušil a o otázke viny rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku z vyššie rozvedených dôvodov. Vzhľadom na to, že najvyšší súd zrušil výrok o vine u obžalovaných W. A. a A. R., musel nevyhnutne zrušiť aj výrok o im uloženom treste a o tomto výroku opätovne rozhodnúť. Pri rozhodovaní o treste prihliadal najvyšší súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajúce z ustanovenia § 34 Trestného zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. Obaja obžalovaní nemajú záznam v registri trestov, z evidencie priestupkov je zrejmé, že v minulosti sa síce dopustili priestupkov, avšak iného charakteru, ako je prejednávaná trestná vec s tým, že správy z miesta bydliska neobsahujú negatívne poznatky o ich osobách. Na tomto podklade potom možno u oboch obžalovaných konštatovať existenciu poľahčujúcej okolnosti
j) Trestného zákona (pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti viedli riadny život) a v tejto súvislosti zároveň konštatovať aj priaznivú prognózu nápravy oboch obžalovaných s tým, že v ich prípade išlo ojedinelé vybočenie z inak riadneho spôsobu života. U obžalovaného W. A. nebolo možné vzhliadnuť poľahčujúcu okolnosť
l) Trestného zákona (priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval), vzhľadom na rozpornosť jeho tvrdení s tým, že aj keď k spáchaniu trestnej činnosti sa v zásade v určitom okamihu priznal, na strane druhej sa snažil spáchanie trestného činu zľahčovať (chcel len pomôcť obžalovanej PhDr. F. C. - dotknutá obžalovaná sa dopustila trestného činu vo veci, v ktorej bolo podané dovolanie, v dôsledku čoho bola právoplatne odsúdená a bol jej uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý vykonávala, preto nijakým spôsobom obžalovaného neospravedlňuje, že poskytnutím úplatku sa snažil dosiahnuť, aby dotknutá obžalovaná právoplatným rozhodnutím súdu uložený trest prestala vykonávať), čo o úprimnej ľútosti, ako nevyhnutnej podmienky považovania priznania za poľahčujúcu okolnosť, nesvedčí. Priťažujúce okolnosti ani najvyšší súd u obžalovaných nezistil. U obžalovaných bola teda zistená prevaha jednej poľahčujúcej okolnosti pri neexistencii okolností priťažujúcich a keďže za prečin nepriamej korupcie
2 Trestného zákona (v znení do 1. januára 2021) bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere do 2 rokov, po jej úprave (znížení hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou) v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona (prevaha poľahčujúcich okolností) v spojení s § 38 ods. 8 Trestného zákona bolo možné uvažovať o rozpätí do jedného roka a štyroch mesiacov. Hodnotiac jednotlivé vyššie naznačené hľadiská ukladania trestov, prihliadajúc teda na už konštatovanú priaznivú prognózu nápravy oboch obžalovaných, na prevahu poľahčujúcich okolností nad okolnosťami priťažujúcimi, na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním nebolo spoľahlivo preukázané, že by k ovplyvňovaniu sudkýň najvyššieho súdu reálne aj došlo, že predmetom úplatku mala byť relatívne nízka suma, majúc na zreteli aj spomínaný účel trestu, dospel najvyšší súd k záveru, že peňažný trest v sume 1.500,- Eur je trestom tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaných, ako aj ochranu spoločnosti primeraný. Zároveň najvyšší súd v súlade s ustanovením § 57 ods. 3 Trestného poriadku ustanovil obom obžalovaným pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov. Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného W. A. sa žiada ešte uviesť, že zásada „beneficium cohaesionis" vyplývajúca z ustanovenia § 324 Trestného poriadku sa uplatní v odvolacom konaní vo vzťahu k spoluobžalovanému, ktorý odvolanie nepodal, čo nie je prípad prejednávanej veci. Súd však, či už prvého stupňa alebo odvolací, je vychádzajúc z ustanovenia § 34 ods. 5 Trestného zákona povinný u spolupáchateľov prihliadať aj na mieru akou ich konanie prispelo k spáchaniu trestného činu a ukladať trest primeraný každému jednému z nich. V prejednávanej veci dospel najvyšší súd k záveru, že obaja obžalovaní jednak spáchali rovnaký (rovnako trestný trestný čin, s tou istou trestnou sadzbou) a o spáchanie stíhaného trestného činu sa pričinili rovnakou mierou, keďže obžalovaný W. A. síce neposkytol žiadne svoje finančné prostriedky, každopádne vyvinul väčšiu aktivitu, keďže to bol on, kto aktívne konal so spoluobžalovaným JUDr. W. K., obžalovaná A. R. naopak síce peňažné prostriedky poskytla, avšak vo vzťahu k spoluobžalovanému JUDr. W. K. aktívne nevystupovala. Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom prokurátora, že by obžalovaná A. R. mala vo veci v porovnaní s obžalovaným W. A. vystupovať podstatne aktívnejšie.
názoru odvolacieho súdu obaja obžalovaní na základe spoločnej dohody chceli rovnako dosiahnuť prepustenie spoluobžalovanej F. C. na slobodu poskytnutím úplatku obhajcovi, ktorý by v prospech dotknutej spoluobžalovanej ovplyvnil sudkyne najvyššieho súdu. Vo vzťahu k úvahám špecializovaného trestného súdu, na základe ktorých oslobodil obžalovaného JUDr. W. K. spod obžaloby prokurátora je potrebné uviesť, ako to už bolo vyššie naznačené, že tieto úvahy predstavujú nesprávne hodnotenie vykonaného dokazovania v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Len všeobecné konštatovanie špecializovaného trestného súdu, uvedené v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (strana 15), v tom smere, že „obsah telefonických hovorov nemusí vždy preukazovať pravdivosť tvrdení uvádzaných, či už v telefonických hovoroch alebo SMS správach" bez bližšieho, konkrétneho vysvetlenia s uvedením konkrétnych dôvodov, prečo zistený obsah odpočúvania telekomunikačnej prevádzky nezodpovedá skutočnosti a neobsahuje pravdivé údaje, nemá žiadnu argumentačnú hodnotu, je bez bližšieho, konkrétneho vysvetlenia v rozpore so zistenými skutočnosťami, teda v rozpore s princípmi formálnej logiky, čo znamená, že ide o nelogickú úvahu súdu prvého stupňa predstavujúcu z tohto dôvodu (pre rozpor s princípmi formálnej logiky), ako to už bolo opakovane uvedené, nesprávne hodnotenie vykonaného dokazovania v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Navyše to znamená, že súd prvého stupňa bez logického vysvetlenia neprihliadol na zákonným spôsobom vykonané dôkazy objektívneho charakteru (záznamy odpočúvania telekomunikačnej prevádzky), teda vykonané dôkazy hodnotil v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Je treba súdu prvého stupňa prisvedčiť, že pre rozpornosť vo vyjadreniach obžalovaného W. A., tak ako ich rozviedol v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, skutočne nie je možné dotknutému obžalovanému (W. A.) bezmedzne, nekriticky veriť, avšak nie je dôvod jeho vyjadrenia neakceptovať, pokiaľ sú podporené inými vo veci vykonanými dôkazmi, a to najmä objektívneho charakteru, ako sú záznamy odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, pričom súd prvého stupňa konkrétne, zmysluplne nevysvetlil, prečo záznamy odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, ako dôkaz objektívneho charakteru, nie sú spôsobilé vyjadrenia obžalovaného W. A. verifikovať (okrem neurčitého, nekonkrétneho, nepresvedčivého vyjadrenia, že nie vždy musia preukazovať pravdivosť tvrdení). Niet pochýb o tom a obžalovaný JUDr. W. K. túto skutočnosť ani nepoprel, že od obžalovaného W. A. mal prevziať v júni 2020 sumu vo výške 1.000,- Eur. Vzhľadom na to, že obžalovaný JUDr. W. K. prevzal zastupovanie spoluobžalovanej PhDr. F. C. na podklade substitučného plnomocenstva od JUDr. M. K. až 6. júla 2020 a od samotnej spoluobžalovanej až 17. septembra 2020, nemal žiaden právny, zákonný dôvod brať od spoluobžalovaného W. A. žiadnu finančnú hotovosť, čo v kontexte s tým, že o pojatí tejto sumy do účtovníctva vypovedal rozporne, pričom tento rozpor nedokázal spoľahlivo, logicky, akceptovateľným spôsobom vysvetliť, že v SMS z 29. júla 2020 spoluobžalovanému W. A. napísal, že „O veci sa nedá písať, mali by sme sa stretnúť u nás, kde priestorom dôverujem." (pokiaľ nemal mať v úmysle prijať úplatok a pôsobiť na sudkyne najvyššieho súdu a mal mať v úmysle „len" spoluobžalovanú PhDr. F. C. zastupovať, nebol dôvod o tom nepísať a stretávať sa v dôveryhodných priestoroch), v telefonickom rozhovore z 23. novembra 2020 so spoluobžalovaným W. A. uviedol okrem iného „ ... ja som bol v sobotu, v nedeľu u V...., ... Macejkova je vybavená, tu som vybavil...", že v telefonickom rozhovore s JUDr. Andrejom Lehoťanom z 20. júla 2020 sa pýta „... či ho niečo nenapadlo s tou Serbovou" (pokiaľ by skutočne malo ísť len o zabezpečenie preštudovania spisu, nebolo potrebné, aby obžalovaný JUDr. W. K. kontaktoval v tejto súvislosti JUDr. Andreja Lehoťana, keďže ide o bežný, nekomplikovaný úkon, bežne pravidelne realizovaný na najvyššom súde advokátmi v podstate bez problémov a už vôbec nebolo potrebné, aby niekoho v tejto súvislosti niečo napadlo), že v SMS z 24. augusta 2020 spoluobžalovaný W. A. napísal obžalovanému JUDr. W. K. „fotky máte pripravené zvyšné" (pričom fotkami
výpovede spoluobžalovanej A. R. bolo potrebné rozumieť 100,- eurové bankovky a aj keď je pravdou, že takúto šifrovanú správu posielal spoluobžalovaný W. A., nie obžalovaný JUDr. W. K., každopádne obžalovaný JUDr. W. K. túto SMS nijakým spôsobom nerozporoval, nereagoval na ňu tak, že jej nerozumie a pokiaľ by nemal vedieť a nemal byť dohodnutý s obžalovanými, že ide o 100,- eurové bankovky, nebol by dôvod, aby obžalovaný W. A. takúto šifru použil), vyznieva výpoveď spoluobžalovaného W. A. v tom smere, že obžalovanému JUDr. W. K. poskytol úplatok, aby u sudkýň najvyššieho súdu vybavil prednostné vybavenie veci spoluobžalovanej PhDr. F. C. v jej prospech, presvedčivo, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by obsah záznamov telekomunikačnej prevádzky bolo potrebné vykladať ináč, ako znejú a že by neboli spôsobilé tvrdenia spoluobžalovaného W. A. verifikovať. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok v oslobodzujúcom výroku týkajúcom sa obžalovaného JUDr. W. K. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie v tejto časti. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní preto bude s ohľadom na odstup času a na skutočnosť, že súdne konanie je vychádzajúc z ustanovení § 2 ods. 18, ods. 19 Trestného poriadku a § 278 ods. 2 Trestného poriadku „ovládané" okrem iného zásadami bezprostrednosti a ústnosti, ktoré vychádzajú z princípu, že spravodlivé rozhodnutie súdu si vyžaduje, aby súd rozhodoval na podklade bezprostredne pred ním ústne vykonaných dôkazov, pretože len za takejto situácie bude jeho pohľad na vec najobjektívnejší, opätovne vykonať dokazovanie prehratím do úvahy prichádzajúcich relevantných hovorov a prečítaním relevantných SMS na podklade zaznamenaného odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a vykonané dokazovanie opätovne vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu (§ 327 ods. 1 Trestného poriadku). Pokiaľ ide o oslobodzujúci výrok týkajúci sa obžalovanej PhDr. F. C., ani najvyšší súd zhodne so záverom, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, nezistil, že by vykonané dokazovanie vinu obžalovanej spoľahlivým spôsobom preukazovalo. Z vykonaného dokazovania, a to najmä obsahu záznamov odpočúvania telekomunikačnej prevádzky, je zrejmé, že dotknutá obžalovaná zjednodušene povedané sa dožadovala pomoci od svojich blízkych, t
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.