Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/52/2024 Identifikačné číslo spisu: 1123203533 Dátum vydania rozhodnutia: 22.01.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 337CSP na nariadenie neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu.

Podľa rozhodovacej praxe NS SR (5Cdo/154/2018) môže situácia, kedy rozhodnutie o neodkladnom opatrení konzumuje vec samu, nastať výlučne v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podaného po skončení konania alebo podaného pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP. Naproti tomu v prípade, keď na návrh na nariadenie neodkladného opatrenia má v zmysle relevantnej právnej úpravy nadväzovať žaloba, tak nemožno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodnutím vo veci samej, resp. že konzumuje vec samu. V takom prípade je podľa názoru odporkýň potrebné vychádzať zo záverov judikátu R 21/2018, podľa ktorého dovolanie proti rozhodnutiu vo veci nariadenia neodkladného opatrenia, ktoré nekonzumuje rozhodnutie vo veci samej, je neprípustné. 14. K údajnému porušeniu práva navrhovateliek na spravodlivý proces odporkyne uviedli, že ide o neopodstatnené a právne nepodložené tvrdenia navrhovateliek, s ktorými sa zhodujú len v názore, že vzhľadom na povahu konania a lehotu, v rámci ktorej má súd prvej inštancie rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nie je objektívne možné vykonať plnohodnotné dokazovanie, o to viac v prípade sporu, v ktorom sa rieši komplexná a technicky zložitá otázka údajného porušovania patentových práv. Uvedené však nie je možné požadovať ani od odvolacieho súdu, a to napriek tomu, že tento nemá zákonom predpísanú lehotu na rozhodnutie o odvolaní, pretože odstraňovanie rozporov predložených znaleckých posudkov jednoznačne presahuje rámec štandardu dokazovania v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Pokiaľ sú v konaní predložené znalecké posudky s protichodnými závermi, súd nemôže hodnotiť odborné závery z hľadiska ich vecnej správnosti, a teda sa prikloniť k jednému zo znaleckých posudkov. Odstránenie rozporov medzi znaleckými posudkami si vyžaduje vykonanie dokazovania v rozsahu, v akom sa toto vykonáva vo veci samej, na ktoré nie je priestor a ani dôvod v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Zároveň v situácii, keď sú súdu v takomto konaní predložené protichodné znalecké posudky, z ktorých jeden nárok potvrdzuje a druhý ho popiera, súd nemôže dospieť k záveru, že nárok je osvedčený, ale musí nevyhnutne uzavrieť (ako sa to stalo aj v predmetnej veci), že nárok navrhovateliek osvedčený nie je. Nie je im tiež zrejmé, na základe čoho navrhovateľky usúdili, že súdy sa odmietli zaoberať predloženými dôkazmi, konkrétne znaleckými posudkami, keďže bez skúmania obsahu predložených znaleckých posudkov nemohol ani jeden zo súdov dospieť k záveru, že znalecké posudky obsahujú protichodné závery. Z odôvodnení uznesení súdov oboch inštancií vyplýva, že súdy sa so znaleckými posudkami strán riadne oboznámili a správne vyhodnotili, že protichodnosť ich záverov nemôže viesť k záveru o osvedčenosti nároku navrhovateliek. Zároveň navrhovateľky vo svojom odvolaní ani neuviedli, ktoré ustanovenia právnych predpisov súdy v rámci svojho rozhodovania porušili, keďže len samotná skutočnosť zamietnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nepredstavuje podľa rozhodovacej praxe NS SR porušenie práva na spravodlivý proces. Na základe uvedeného odporkyne žiadali dovolanie ako neprípustné odmietnuť, alternatívne ako nedôvodné ho zamietnuť. Zároveň si uplatnili nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči navrhovateľkám. 15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej aj „dovolací súd“), po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 CSP) subjekty vystupujúce na strane sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) pred samotným vecným prejednaním dovolania skúmal, či tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný. 16. Podľa ustanovenia § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 17. Podľa ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 18. Podľa ustanovenia § 447 písm.
2. c)CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. 19. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z citovaných zákonných ustanovení, upravujúcich otázku prípustnosti dovolania, je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúce (v danom prípade) z § 420 CSP a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Pri skúmaní prípustnosti dovolania dovolací súd vychádzal zo zistenia, že dovolaním je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, vydané v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom práve dôkladné skúmanie povahy napadnutého rozhodnutia (či sa jedná o rozhodnutie vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí) považoval za kľúčový aspekt pre posúdenie otázky prípustnosti dovolania. 20. Dovolací súd preto v prvom rade skúmal, či dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, je rozhodnutím vo veci samej, prípadne rozhodnutím konečným, ktorá povaha rozhodnutia by otvárala dovolaciemu súdu možnosť preskúmať prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP. Dovolací súd upriamuje pozornosť na ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (R 21/2018, R 76/2018), z ktorej vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení je prípustné dovolanie podľa ustanovenia § 420 CSP vtedy, ak má charakter rozhodnutia vo veci samej. Pri neodkladných opatreniach nekonzumujúcich vec samu (vo vzťahu k vylúčeniu prípustnosti dovolania) zohľadňuje, že ide (len) o dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého je obmedzené a môže byť za podmienok uvedených v zákone zrušené. Neodkladné opatrenie má v takomto prípade nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu, poskytovanú až rozhodnutím súdu vo veci samej. Zákonodarca tu nepochybne zohľadnil, že procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým pritom môže dôjsť, sa v takom prípade vyznačujú nižšou intenzitou porušenia procesných oprávnení strán sporu (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/157/2017 z 11. októbra 2017). K uvedenému záveru dospel NS SR už v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/83/2017 zo 14. júna 2017, v ktorom uviedol, že rozhodnutie o neodkladnom opatrení má povahu rozhodnutia vo veci samej len vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Taktiež v uznesení sp. zn. 3Cdo/157/2017 z 11. októbra 2017 (R 21/2018) NS SR vyslovil, že dovolanie nie je podľa § 420 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého, bola podaná nadväzujúca žaloba. 21. Rozhodnutie o neodkladnom opatrení má teda povahu rozhodnutia vo veci samej vtedy, ak samotné neodkladné opatrenie konzumuje vec samu. Takáto situácia môže nastať v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, podaného po skončení konania (pri splnení podmienok podľa § 325 ods. 1 CSP). Rovnako v prípade návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, podaného pred začatím konania, na ktoré nenadväzuje žaloba podľa § 336 ods. 1 CSP, konanie končí rozhodnutím o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a konzumuje vec samu (uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/154/2018 z 28. marca 2019). 22. V posudzovanej veci sa dovolací súd stotožnil s názorom odporkýň, že navrhované neodkladné opatrenie bolo vydané vo veciach práva duševného vlastníctva, kde podľa právnej teórie (Vojčík, P. a kolektív: Právo duševného vlastníctva, r. 2012, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o.) patria aj priemyselné práva, ktoré sa delia do dvoch základných skupín: 1. priemyselné práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti (patentové právo, právo dizajnov, právo úžitkových vzorov, právo topografií polovodičových výrobkov, právo odrôd rastlín) a 2. priemyselné práva na označenia (právo ochranných známok, právo obchodných mien, právo označení pôvodu výrobkov a zemepisných označení výrobkov). Podľa § 341 ods. 1 CSP neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane, aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva. Hypotéze citovanej právnej normy v posudzovanom prípade zodpovedá petit návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, podľa ktorého sa majú odporkyne zdržať na území Slovenskej republiky určitých konaní, ktoré sa týkajú lieku Assubex, a to až do skončenia platnosti patentu č. 1 845 961 (E 19024). Aj z odôvodnenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je zrejmé, že navrhovateľky sa dožadujú bezodkladnej úpravy pomerov medzi nimi a odporkyňami z dôvodu, že odporkyne v rozpore s vyššie uvádzaným patentom uvádzajú na relevantnom trhu svoj liek Assubex bez súhlasu majiteľa patentu, čím konajú na ťarchu a spôsobujú ujmu navrhovateľkám, ktoré uvádzajú svoj liek Xarelto® na relevantnom trhu so súhlasom majiteľa patentu. Skutočnosť, že navrhovateľky nie sú majiteľkami predmetného patentu, ktorým je (iná) spoločnosť Bayer Intellectual Property GmbH so sídlom v Nemecku (ktorá nie je účastníkom tohto sporu) a že podľa ich subjektívneho presvedčenia predmetný spor nie je sporom o ochranu práv z priemyselného vlastníctva, ale má výhradne povahu sporu z nekalého súťažného konania odporkýň, je bez právneho významu, pretože v súlade so zásadou iura novit curia je právne posúdenie veci úlohou konajúceho súdu. Súdy oboch inštancií jednoznačne považovali predmetný spor za spor týkajúci sa ochrany práv vyplývajúcich z patentu, teda za spor z priemyselného vlastníctva, ktorý má súčasne povahu sporu z nekalého súťažného konania. Okresný súd Banská Bystrica po postúpení sporu z Okresného súdu Bratislava I z dôvodu, že na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu je podľa § 25 ods. 1 a ods. 3 CSP kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, spis podľa § 43 ods. 2 CSP nepredložil spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti (resp. o nesúhlase s postúpením), ale vec prejednal a rozhodol. V odôvodnení uznesenia z 22. mája 2023 (o. i.) citoval ustanovenia § 341 ods. 1 CSP (neodkladné opatrenie vo veciach práva duševného vlastníctva) a § 15 ods. 1 písm.
4. a)patentového zákona a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol z dôvodu, že navrhovateľkám sa nepodarilo dostatočne osvedčiť, že odporkyne sa dopúšťajú konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže tým, že na území Slovenskej republiky zasahujú do patentových práv majiteľa patentu tak, ako to tvrdili v návrhu. Zdôraznil pritom, že navrhovateľky samy v podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia tvrdili, že ak by neexistovala patentová ochrana lieku Xarelto®, spočívajúca v spôsobe podávania lieku, konanie odporkýň by nebolo nekalosúťažné. Neosvedčenie skutočnosti, že patentové práva majiteľa patentu sú zo strany odporkýň porušované, bolo teda rozhodujúce (kľúčové) pre rozhodnutie súdu prvej inštancie o predmetnom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom odvolací súd sa s uvedenými závermi podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil. 23. Subjektívne presvedčenie navrhovateliek, že na ich návrh nenadväzuje a ani nikdy nemala nadväzovať žaloba vo veci samej, je z hľadiska prípustnosti dovolania v predmetnej veci rovnako právne irelevantné, pretože aj v prípade, ak by sa na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného aplikovala všeobecná úprava §

§ 337CSP, je to výlučne súd, kto podľa § 336 ods.

1 druhej vety CSP rozhoduje o tom, či možno predpokladať, že nariadeným neodkladným opatrením sa dosiahne trvalá úprava pomerov medzi stranami (a teda či ide o prípad neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu), alebo je potrebné, aby navrhovateľ podal žalobu vo veci samej, k čomu ho súd zaviaže vo výroku uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia spolu s určením lehoty, dokedy je tak povinný urobiť a s vymedzením strán sporu a predmetu konania vo veci samej (§ 336 ods. 2 CSP). Navrhovateľ síce môže žalobu vo veci samej aj nepodať, avšak v takom prípade súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší (§ 336 ods. 3 CSP). V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje špeciálna úprava § 341 CSP (neodkladné opatrenie vo veciach práva duševného vlastníctva), súd takúto možnosť úvahy nemá, čo vyplýva predovšetkým z jazykového výkladu ustanovenia § 341 ods. 2 CSP, podľa ktorého platí, že ak sa neodkladné opatrenie nariaďuje pred konaním vo veci samej, súd určí lehotu na podanie žaloby; márnym uplynutím tejto lehoty neodkladné opatrenie zaniká. Rozdiel oproti všeobecnej úprave teda spočíva v tom, že súd, ktorý nariadil neodkladné opatrenie vo veciach práva duševného vlastníctva, je vždy povinný súčasne uložiť navrhovateľovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, pričom jej nepodaním v súdom určenej lehote nariadené neodkladné opatrenie zaniká ex lege, t. j. bez potreby súdneho rozhodnutia o jeho zrušení. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery uznesenia NS SR sp. zn. 4Obdo/66/2017 z 19. júna 2018, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 9/2018 pod poradovým číslom 76 (R 76/2018), a predstavuje tak (v zmysle judikátu R 71/2018) ustálenú rozhodovaciu prax NS SR, od ktorej nemal dôvod odchýliť sa ani v predmetnej veci. Pri skúmaní prípustnosti dovolania vo veci, ktorej sa týkal judikát R 76/2018, NS SR vychádzal z obsahu napadnutých rozhodnutí súdov oboch inštancií (teda nie výhradne zo subjektívneho presvedčenia navrhovateľa), ktoré konanie o navrhovanom neodkladnom opatrení považovali za konanie, v rámci ktorého nariadené neodkladné opatrenie konzumuje vec samu, v dôsledku čoho nepovažovali za potrebné uložiť žalobcovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. NS SR konštatoval, že takéto rozhodnutie o neodkladnom opatrení možno s poukazom na ustálenú rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu (3Cdo/157/2017, 8Cdo/83/2017, 5Obdo/76/2016, 4Obdo/4/2017) považovať za rozhodnutie vo veci samej, čo je základnou podmienkou prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP. Následne potom pristúpil ku skúmaniu, či je konanie postihnuté dovolateľom namietanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm.

1. f)CSP (viď odsek 10 odôvodnenia). Judikát R 76/2018 bol publikovaný s nasledovnou právnou vetou: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, je prípustné dovolanie podľa ust. § 420 CSP. 24. Judikát R 76/2018 bol (rovnako ako napadnuté uznesenie) vydaný v konaní, ktoré sa v prvej inštancii viedlo na Okresnom súde Banská Bystrica v registri „CbPv“ a v odvolacom konaní na Krajskom súde Banská Bystrica v registri „CoPv“. NS SR rozhodujúc o dovolaní odporcu proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorý potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia (ktorého obsahom boli zdržovacie nároky týkajúce sa ochranných známok) síce konštatoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
2. f)CSP, a to vzhľadom na neuloženie povinnosti navrhovateľovi podať v určenej lehote žalobu vo veci samej vo výroku uznesenia súdu prvej inštancie, súčasne však (viď odseky 21 až 24 odôvodnenia) poukázal na to, že z napadnutých rozhodnutí súdov oboch inštancií nie je jednoznačne zrejmé, na základe akého ustanovenia bolo nariadené uvedené neodkladné opatrenie. Súd prvej inštancie síce citoval ustanovenie § 341 ods. 1 CSP, avšak zároveň uviedol, že nakoľko sú splnené podmienky podľa § 330 ods. 2 CSP, neuložil navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 CSP, čím však nie je dotknutá možnosť odporcov podať žalobu vo veci samej. K uvedenému odôvodneniu NS SR poznamenal, že ustanovenie § 330 ods. 2 CSP sa vzťahuje na prípady, kedy - ak to povaha veci pripúšťa - môže súd nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej. V uvedenom prípade však navrhovateľ neodkladného opatrenia nenavrhoval žiadny výrok vo veci samej, pretože žiadal iba nariadenie neodkladného opatrenia bez súčasného podania žaloby vo veci samej. NS SR ďalej poukázal na skutočnosť, že ak súd nariaďuje neodkladné opatrenie podľa § 341 ods. 1 CSP (ktoré ustanovenie súd prvej inštancie tiež uviedol vo svojom rozhodnutí), a teda ak nariaďuje strane, aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, je nevyhnutné na neodkladné opatrenie vo veciach práva duševného vlastníctva aplikovať právnu úpravu naň sa vzťahujúcu ako celok, teda súčasne s ustanovením § 341 ods. 2 CSP, v ktorom je jednoznačne vyjadrený zákonný imperatív, aby v prípade nariadenia neodkladného opatrenia pred konaním vo veci samej (čo je aj uvedený prípad) súd určil lehotu na podanie žaloby, pričom márnym uplynutím tejto lehoty neodkladné opatrenie zaniká. Ustanovenia § 341 a § 342 sú vo vzťahu k ustanoveniam týkajúcich sa neodkladných opatrení (§ 324 a nasl.) v pomere špeciality, to znamená, že pokiaľ ustanovenie § 341 CSP upravuje jednoznačne, že nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia je nevyhnutne späté s následným konaním vo veci samej a ukladá súdu povinnosť určiť lehotu na podanie žaloby, nie je možné použiť ustanovenia §

§ 337a nariadiť neodkladné opatrenie, ktoré v zásade konzumuje vec samu.

V takomto prípade budú ustanovenia §

§ 337

predstavovať lex generalis vo vzťahu k ustanoveniu § 341 CSP ako lex specialis, a nebude možné tieto všeobecné normy aplikovať.

1. Z uvedeného podľa názoru dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že v prípade nariadenia neodkladného opatrenia podľa (špeciálneho ustanovenia) § 341 ods. 1 CSP priamo zákonná úprava vylučuje, aby také rozhodnutie mohlo byť rozhodnutím vo veci samej, resp. aby mohlo ísť o prípad neodkladného opatrenia konzumujúceho vec samu v zmysle judikátu R 21/
2. Uvedený záver je možné aplikovať aj na prípady ako je tento, teda keď súd prvej inštancie navrhované neodkladné opatrenie nenariadi, resp. návrh zamietne a odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdí. Pretože, ak možnosť domáhať sa (úspešne) vecného prejednania dovolania nemá mať odporca proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo návrhu navrhovateľa na nariadenie neodkladného opatrenia, je len logické a spravodlivé, že takú možnosť nebude mať ani navrhovateľ, ktorého návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia súd nevyhovel.
3. Vychádzajúc z vyššie označenej rozhodovacej praxe NS SR, ktorú možno označiť za ustálenú, dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci nejde o žiaden z prípadov rozhodnutia o neodkladnom opatrení, ktoré by konzumovalo vec samu. Zároveň sa nejedná ani o iné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, pretože odvolací súd odvolanie navrhovateliek vecne prejednal a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP, teda odvolanie neodmietol a ani odvolacie konanie nezastavil.
4. Keďže v posudzovanom prípade nejde o rozhodnutie vo veci samej a ani o iné (nemeritórne) rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, prípustnosť dovolania nemožno vyvodzovať z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. S poukazom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateliek podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je procesne prípustné. Vzhľadom na odmietnutie dovolania ako neprípustného sa dovolací súd už nezaoberal skúmaním dôvodnosti podaného dovolania.
5. V dovolacom konaní úspešným odporkyniam dovolací súd priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľkám, ktoré úspešné neboli (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
6. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
7. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.