názoru súdu bol rovnako objektívne spôsobilý negatívne dopadnúť na osobnosť ţalobkyne a bol neoprávnený. Medzi neoprávneným zásahom zo strany ţalovaného 4/ a porušením práva ţalobkyne na ochranu osobnosti bola súdom konštatovaná príčinná súvislosť. Zodpovednosť v danom prípade nesie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (nie Slovenská republika), pretoţe k porušeniu práva na ochranu osobnosti došlo pri výkone právomoci Policajného zboru Slovenskej republiky. Ţaloba vo vzťahu k ţalovanej 2/ bola preto nedôvodná. Rozsah náhrady nemajetkovej ujmy súd stanovil aj s prihliadnutím na priznanú náhradu nemajetkovej ujmy voči ţalovaným 1/ a 3/. V tomto prípade bola ujma menšia, lebo informácie zo spisu neprenikli na verejnosť, ale boli neoprávnene rozširované v rámci policajného zboru. Vzhľadom na uvedené súd určil nemajetkovú ujmu na sumu 100 000 Sk. O trovách konania súd rozhodol
1 O.s.p. (vo vzťahu k ţalovaným 1/ a 3/) a § 142 ods. 3 O.s.p. (vo vzťahu k ţalovanému 4/). Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovaných rozsudkom z 27. októbra 2009 sp. zn. 5 Co 77/2009 rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach potvrdil. Vyslovil, ţe v časti, v ktorej návrh ţalobkyne voči ţalovanej 2/ zamietol a v časti, v ktorej návrh ţalobkyne vo zvyšku zamietol ostáva nedotknutý. Ţalobkyni náhradu trov odvolacieho 4 2 Cdo 183/2011 konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe okresný súd v danom konaní postupoval správne a vo veci vykonal i dostatočné dokazovanie a dospel k správnemu právnemu záveru, ţe v danom prípade došlo k porušeniu osobnostných práv ţalobkyne v zmysle citovaných zákonných ustanovení, ako aj článku 16 Ústavy Slovenskej republiky, keď za toto porušenie ţalobkyni priznal primerané zadosťučinenie. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa podala na Okresný súd Ţilina návrh na rozvod manţelstva v troch rovnopisoch. Svoj návrh vzala neskôr späť. Zákonná sudkyňa pri vyhotovovaní uznesenia o zastavení konania zistila, ţe v spise sa nachádzajú dve vyhotovenia návrhu, pričom z pečiatky súdu na návrhu vyplývalo, ţe návrh bol podaný v počte 3 ks. Bolo preukázané i to, ţe ţalobkyňa návrh na rozvod odôvodnila skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa jej súkromného ţivota s odporcom, teda poukazovala na príčiny rozvratu vzťahov medzi ňou a odporcom, pričom uviedla, ţe z týchto dôvodov ťaţko zvládala situáciu v rodine. Keďţe návrh na rozvod bol preukázateľne podaný v troch vyhotoveniach, avšak v spise sa nachádzali len dve vyhotovenia tohto návrhu, bolo bez ďalšieho dokazovania zrejmé, ţe došlo k úniku informácií z predmetného spisu a to konkrétne uţ z vyššie spomenutého návrhu. Únik informácií, ktoré obsahoval predmetný návrh, predstavoval spôsobilý zásah negatívne dopadnúť na osobnosť ţalobkyne. Odvolací súd poukázal aj na fakt, ţe spis neobsahoval zápis o tom, ţe by niektorí z účastníkov konania nazerali do spisu a robili z neho výpisy a odpisy, resp. ţe by niekto iný neţ účastník konania tak robil na základe povolenia zákonného sudcu za splnenia zákonných podmienok. V rámci kontroly vykonávanej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bol tento rozvodový spis vyţiadaný a v priebehu kontroly spis prechádzal cez ruky viacerých zamestnancov a to Okresného súdu Ţilina, resp. kontrolnej komisie ministerstva spravodlivosti. Zákonná sudkyňa následne zistila, ţe v spise sa nachádza uţ iba jeden návrh. Bolo jednoznačne preukázané, ţe v predmetnom spise chýba rovnopis návrhu, pričom fotokópiou podaného návrhu na rozvod manţelstva disponujú tretie osoby. V takomto prípade je daná zodpovednosť za vzniknutý stav ţalovaných 1/ a 3/. Rovnako bola preukázaná neoprávnenosť tohto zásahu ako aj príčinná súvislosť medzi týmto neoprávneným zásahom a porušením práva na ochranu osobnosti ţalobkyne. Sumu 300 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy určenú prvostupňovým súdom povaţoval odvolací súd za primeranú. Pokiaľ išlo nárok ţalobkyne vo vzťahu k ţalovanému 4/ rovnako sa stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa. Uviedol, ţe policajné orgány neoprávnene manipulovali s predmetným spisom vo veci podaného návrhu na rozvod manţelstva a to oboznamovaním sa s jeho obsahom, s vyhotovovaním fotokópií, ktoré boli následne zaslané iným zloţkám polície. Teda 5 2 Cdo 183/2011 rozširovali ho v konečnom dôsledku medzi sebou v rámci Policajného zboru Slovenskej republiky, čím išlo jednoznačne o zásah do práva na ochranu osobnosti ţalobkyne. Zásah bol navyše neoprávnený. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi týmto neoprávneným zásahom a porušením práva. Priznaná suma sa taktieţ javila odvolaciemu súdu ako primeraná. Čo sa týka spôsobu určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú namietali ţalovaní vo svojich odvolaniach, odvolací súd poznamenal, ţe určenie výšky primeranej náhrady záleţí od úvahy súdov, ktoré o náhrade nemajetkovej ujmy rozhodujú. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 v spojení s § 224 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný 4/ dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec prikázal Krajskému súdu v Trnave na prejednanie ako súdu odvolaciemu alebo aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe návrh ţalobkyne vo vzťahu k ţalovanému 4/ v celom rozsahu zamietne. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. g/ O.s.p. Túto vadu videl dovolateľ v tom, ţe uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. Dovolateľom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených rozsudkov, prípustnosť dovolania preto z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
zákona bol potrebný,
1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade rodinného alebo priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi účastníka konania. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) súčasne na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka konania nebola odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený
zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci musí rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania, prostredníctvom ktorého priamo úprava (zo zákonom predpokladaných dôvodov) pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho prejednávania a rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by 8 2 Cdo 183/2011 vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca. Nestrannosť definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
subjektívneho 9 2 Cdo 183/2011 stanoviska sudcu, ale
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. K námietkam dovolateľa je potrebné uviesť nasledovné. Pokiaľ ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1 O.s.p. bola vec pridelená na rozhodnutie JUDr. Miroslavovi Jamrichovi ako predsedovi senátu a JUDr. Ladislavovi Mejstríkovi, JUDr. Eve Malíkovej ako členom senátu. Títo sudcovia uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci môţe dôjsť aţ vtedy, keď je z objektívneho pohľadu evidentné, ţe jeho vzťah k danej veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, ţe napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Pôjde o prípady, kedy pomer sudcu k veci bude vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, napr. keď by sám bol účastníkom konania, alebo keby mohol byť rozhodnutím súdu dotknutý na svojich právach, teda keby inak mohol byť vedľajším účastníkom. Vylúčený je tieţ sudca, ktorý získal poznatky o veci iným spôsobom neţ z dokazovania na pojednávaní (napr. ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom dokazovania) alebo ktorý mimoprocesne verejne vyjadril vopred svoj názor na prejednávanú vec alebo očakávateľný výsledok. Pomer sudcu k účastníkom alebo k ich zástupcom, vylučujúci ho z prejednávania a rozhodovania veci, môţe byť zaloţený predovšetkým príbuzenským alebo jemu obdobným vzťahom k týmto osobám, pričom v konkrétnom prípade môţe ísť ako o vzťah priateľský, tak i nepriateľský.
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v posudzovanej veci z obsahu dovolania a ani zo spisu nevyplývajú také okolnosti, ktoré by boli objektívne spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcov Krajského súdu v Ţiline a to predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Evy 12 2 Cdo 183/2011 Malíkovej. Dovolací súd vyššie uvedené pochybnosti dovolateľa nepovaţuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody prípustnosti dovolania
g/ O.s.p. Pokiaľ ide o námietku nedostatočne vykonaného dokazovania, dovolací súd pre úplnosť uvádza, ţe pokiaľ by súdy prípadne aj rozhodli bez úplných alebo správnych skutkových zistení, neodňali tým ţalovanému 4/ moţnosť pred súdom konať; na tieto nesprávnosti by dovolací súd mohol vziať zreteľ, len ak by dovolanie bolo prípustné (o tento prípad ale v danej veci nešlo). Dovolací súd k námietkam dovolateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Dovolateľ napadol aj výrok rozsudku ohľadne trov konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia aj v tejto časti. Pokiaľ je dovolaním napadnutý aj výrok rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať
ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť dovolania ţalovaného 4/ proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách. Keďţe ani 13 2 Cdo 183/2011 vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemoţno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O.s.p. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. (v časti trov z § 239 O.s.p.), ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného 4/ odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému 4/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania – trov právneho zastúpenia, ktorá spočíva v odmene advokátky za dva úkony právnej sluţby, prevzatie a príprava veci a vypracovanie vyjadrenia doručeného okresnému súdu 2. februára 2010 (§ 14 ods. 1 písm. a/, b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny dovolací súd určil
8 tejto vyhlášky v sume 91,29 €, čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu v sume 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje za jeden úkon právnej sluţby spolu 98,50 €, za dva úkony právnej sluţby je to 197 €. Pretoţe však ţalobkyňa ţiada priznať trovy dovolacieho konania v sume 196,98 €, dovolací súd jej viac priznať nemohol. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. augusta 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová 14 2 Cdo 183/2011
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.