58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď dospel k záveru, ţe ţalobca preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bolo vydané na základe nezákonného postupu správneho orgánu v konaní, preukázal vznik škody, ktorá mu v dôsledku tohto postupu správneho orgánu vo forme ušlého zisku vznikla tým, ţe došlo ku znemoţneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné nájomné za obdobie 35 rokov z uzavretej nájomnej zmluvy, ktorá zanikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátnej správy a to vo výške 1 200 000 Sk x 35 rokov. Súd akceptoval uplatnený nárok ţalobcu na náhradu škody čo do výšky z dôvodu, ţe pod pojmom škoda sa v občianskom, aj v obchodnom práve, povaţuje skutočná škoda aj ušlý zisk a nahrádza sa celá škoda. V konaní bolo preukázané, ţe 5 Cdo 2/2011 2 ţalobca mal uzavretú nájomnú zmluvu na obdobie 35 rokov, z ktorej mu mal plynúť zisk vo forme nájomného a táto zmluva zanikla z dôvodu, ktorý sám nezavinil, pre nemoţnosť splnenia účelu nájomnej zmluvy, moţno potom povaţovať ušlé nájomné za celé obdobie, teda za obdobie 35 rokov, na ktoré bola zmluva uzavretá, za ušlý zisk ţalobcu.
súdu prvého stupňa z výkladu § 18 zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, ţe za nesprávny úradný postup štátneho orgánu môţe byť povaţovaný aj jeho postup v konaní, ktorého výsledkom je rozhodnutie, za podmienky, ţe toto rozhodnutie štátneho orgánu bolo zrušené po jeho právoplatnosti iným štátnym orgánom výslovne z dôvodu, ţe bolo vydané na základe nesprávneho úradného postupu a z tohto dôvodu je nezákonné, ako to bolo v tejto prejednávanej veci. V konaní bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zánikom nájomnej zmluvy a vznikom škody a zároveň ţalobca preukázal, ţe sa snaţil o predbeţné prerokovanie nároku na náhradu škody so ţalovanou, ale neúspešne.
názoru prvostupňového súdu boli splnené všetky podmienky preto, aby
58/1969 Zb. bola ţalovaná zaviazaná na zaplatenie škody v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovanej rozsudkom z 27. septembra 2007, sp.zn. 16 Co 114/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Ţalobcovi
názoru odvolacieho súdu škoda nevznikla, nebol preukázaný zodpovednostný vzťah štátu k náhrade škody ţalobcu súvisiacej s nezákonným rozhodnutím. S ohľadom na celkové okolnosti súdenej veci, na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe na strane ţalobcu existovali také skutočnosti, pre ktoré bolo moţné vec posúdiť z hľadiska okolností hodných osobitného zreteľa, ku ktorým došlo tým, ţe ústavný súd zrušil územné rozhodnutie ako rozhodnutie nezákonné, z ktorého vyplýva zodpovednosť štátu za škodu. Pokiaľ potom ţalobca svoj nárok odvodzoval zo zodpovednosti štátu za škodu, vzniknutú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, ktoré bolo zrušené a nárok podal na súd potom, ako jeho ţiadosti o predbeţné prerokovanie ţalovanou nebolo vyhovené, splnil zákonnú podmienku pre uplatnenie náhrady škody z tohto titulu
1 zákona č. 58/1969 Zb., ak by preukázal, ţe mu škoda vznikla. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej posúdil z hľadiska aktívnej legitimácie ţalobcu a existencie škody mu vzniklej, vychádzajúc zo zistenia zániku nájomného vzťahu
1 Občianskeho zákonníka a § 43c ods. 1 a § 34 Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe medzi ţalobcom a spoločnosťou N. došlo k dohode o skončení nájmu ku dňu 28. apríla 2003. Preto pokiaľ 5 Cdo 2/2011 3
1 Občianskeho zákonníka bol nájomník povinný platiť nájom iba počas trvania nájomného vzťahu a keď medzi ţalobcom a touto spoločnosťou došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou, došlo aj k zániku povinnosti nájomníka platiť ţalobcovi ročné nájomné. Preto ak ţalobcovi vo vzťahu k spoločnosti N. nevznikol nárok vyplývajúci z čl. 5 nájomnej zmluvy o platení nájomného, je bezzákladný aj nárok ţalobcu na náhradu škody voči ţalovanému. Odvolací súd vyslovil názor, ţe ţalobcovi na základe zániku povinnosti nájomníka platiť nájomné, nemohla vzniknúť ţiadna škoda a ani škoda titulom ušlého zisku, predstavujúceho budúce platenie nájomného po dobu 35 rokov trvania nájmu. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu rozsudkom zo
1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., rozhodol v rozpore so zákonom (§ 226 O.s.p.). Podotkol, ţe v uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd naznačil moţnú zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu z hľadiska ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb., t.j. z hľadiska prípadu hodného osobitného zreteľa, ak by ţalobca spĺňal podmienku, zakotvenú v ustanovení § 2 tohto zákona. Z hľadiska takéhoto právneho názoru mal preto súd prvého stupňa posudzovať podmienky uplatnenia nároku ţalobcu
ustanovenia § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a nie § 18 tohto zákona. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený v zrušujúcom rozsudku, ktorým je odvolací súd viazaný a ktorý konštatoval, ţe ţalobca pre uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. podmienky naplnil, odvolací súd preto neuznal odvolacie dôvody ţalovanej právne relevantnými a mal za to, ţe základ nároku ţalobcu je daný. Pokiaľ je základ nároku ţalobcu daný, spornou zostala iba výška náhrady škody, ktorej sa ţalobca domáhal v sume 42 mil. Sk predstavujúcej škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vo forme ušlého zisku vzniklej tým, ţe pre nezákonné rozhodnutie došlo ku znemoţneniu uplatnenia jeho majetkového práva na mesačné nájomné splatné ročne vţdy
zmluvy o nájme). Za rok 2003 potom ţalobcovi patrí náhrada škody ako ušlého zisku z nájomného za 7 mesiacov, za rok 2004 aţ 2008 – 5 krát po 1 200 000 Sk, čo spolu predstavuje 6 700 000 Sk, pri konverznom kurze 30,126 za €, to predstavuje 222 399,25 €. Iba táto škoda môţe predstavovať ušlý zisk ţalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a iba takúto sumu uloţil ţalovanej ţalobcovi titulom ušlého zisku ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu zaplatiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu a ţalovanej uznesením z
rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní konal a rozhodol s účastníkom na strane ţalobcu B. Po zrušujúcom rozhodnutí dovolacím súdom však ţalobca ţalovanú pohľadávku postúpil v celom rozsahu. Preto, aby svojím rozhodnutím odvolací súd neobišiel inštančný postup a aby nedošlo na strane ţalobcu k odňatiu jeho práva konať pred súdom, 5 Cdo 2/2011 6 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému súdu uloţil povinnosť rozhodnúť o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania na strane ţalobcu zo dňa
1 Občianskeho zákonníka povinný platiť nájomník iba počas trvania nájomného vzťahu. V takom prípade by bol akýkoľvek nárok ţalobcu voči ţalovanému bezzákladný, pretoţe by ţiadna škoda ţalobcovi nevznikla. Z hľadiska eventuálne aj takéhoto zistenia povaţoval za potrebné posúdiť ţalobný návrh ţalobcu a jeho nároky z hľadiska legitímneho očakávania nárastu jeho vlastníctva z titulu nájomného tak, ako je uvedené v definícii majetku a ochrane majetku vlastníka v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdu prvého stupňa uloţil doplniť dokazovanie na preukázanie existencie škody, kauzálneho nexusu a s tým súvisiaceho legitímneho očakávania rozšírenia vlastníctva ţalobcu. Mal za to, ţe iba v prípade, ţe prvostupňový súd zistí, ţe sú splnené všetky tri zákonné podmienky pre náhradu škody
58/1969 Zb., bude skúmať, či nárok ţalobcu je dôvodný v celom rozsahu. K výške škody odvolací súd opätovne poukázal na svoj vyslovený právny názor, ţe z hľadiska ušlého zisku si ţalobca nemôţe úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá by mu mohla vzniknúť aţ v budúcnosti. Mal za to, ţe iba ak by prvostupňový súd zistil, ţe základ nároku je daný, ţalobcovi vznikla škoda, a to vo výlučnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, mohol by ţalobe vyhovieť a priznať ţalobcovi ušlý zisk iba do výšky plnenia ku dňu splatnosti nájomného v čase rozhodovania súdu. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo 5 Cdo 2/2011 7 na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Namietal, ţe napriek tomu, ţe odvolací súd vyhodnotil skutkový stav oproti prvostupňovému súdu odlišne, dokazovanie nezopakoval ani nedoplnil a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 213 ods. 1, 3, 5 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania a odňal mu tak právo vyjadrovať sa k súdom tvrdeným skutočnostiam a namietať na inštančne vyššom súde správnosť právneho názoru súdu, ktorý z hľadiska doterajších právnych záverov odvolacieho súdu sa mu javil nesporným. Mal za to, ţe odvolací súd rozhodol v absolútnom rozpore s jeho skorším právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí z 19. marca 2009, sp.zn. 16 Co 266/2008, o tom, ţe existencia škody preukázaná nebola, pričom ţalobca ani ţalovaná po zrušení rozsudku dovolacím súdom nepredloţili nijaký nový podstatný dôkaz, ktorý by uvedenú zásadnú zmenu v skutkovom a právnom hodnotení veci zo strany súdu odôvodňoval.
názoru ţalobcu v prípade napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ide o tzv. „nečakané“ resp. „prekvapivé“ rozhodnutie a pre nedostatok odôvodnenia a vyjadrenia právnych dôvodov aj o nepreskúmateľné a arbitrárne rozhodnutie. Mal za to, ţe odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody. Výklad odvolacieho súdu v súvislosti s určovaním výšky náhrady škody nemá
ţalobcu ţiadnu oporu v akomkoľvek právnom predpise ani v dostupnej judikatúre, upravujúcich náhradu škody a určenie jej výšky. Namietal tieţ, ţe odvolací súd v rozpore s ustanovením § 92 ods. 2, 3 O.s.p. nerozhodol o návrhu ţalobcu na zmenu účastníka konania a povinnosť rozhodnúť o tomto návrhu uloţil súdu prvého stupňa. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. 5 Cdo 2/2011 8
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne 5 Cdo 2/2011 9 obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. 5 Cdo 2/2011 10
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., čím zároveň porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania
1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, 5 Cdo 2/2011 11 b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd, keďţe nešlo o procesné situácie uvedené v ustanoveniach § 214 ods. 1 písm. a/ - c/ O.s.p., na prejednanie odvolania nemusel nariadiť pojednávanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval v súlade so zákonom a ţalobcovi neodňal moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo teda k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a ani k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. K porušeniu dvojinštančnosti konania by došlo vtedy, ak by odvolací súd „nečakane“ zaloţil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa. Vtedy by bolo ţalobcovi odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde, čo by zakladalo vadu konania
f/ O.s.p. Pri zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa a vrátení mu veci na ďalšie konanie však zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa moţnosť znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. K námietke dovolateľa, ţe odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý výslovne existenciu škody vo svojom rozhodnutí prejudikoval a odvolaciemu súdu vec vrátil na ďalšie konanie len s ohľadom na určenie výšky škody, dovolací súd uvádza, ţe zo systematického usporiadania Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, ţe osobitne upravuje moţnosti prípustnosti dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu a voči uzneseniu odvolacieho súdu. Ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu vtedy, ak odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor dovolacieho súdu, ktorý vyslovil v danej veci. Toto 5 Cdo 2/2011 12 ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu a nevzťahuje sa na uznesenie odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania proti ktorému je upravená v ustanovení § 239 ods. 1, 2 O.s.p. V danej veci odvolací súd rozhodol uznesením, preto aj prípadné nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci by nezakladalo prípustnosť dovolania voči rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov 5 Cdo 2/2011 15 vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné
1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie ( § 151 ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 19. apríla 2011 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová 5 Cdo 2/2011 16
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.