Obsah (8)

§ 142§ 238§ 153§ 237§ 157§ 211§ 219§ 243b

Najvyšší súd 2 Cdo 44/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne L. K., bývajúcej vo V., zastúpenej opatrovníčkou E. L., bývajúcou v M., zas

názoru súdu iba fiktívnym právnym úkonom a preto nemôţe byť titulom na vrátenie finančnej čiastky. O trovách konania súd rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z

1. októbra 2011 sp. zn. 2 2 Cdo 44/2012 9 Co 312/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom mal i odvolací súd za preukázané, ţe medzi účastníkmi nikdy nedošlo k faktickému odovzdaniu finančných prostriedkov v zmysle zmluvy uzavretej medzi účastníkmi
2. decembra
3. Účelom tohto právneho úkonu tak, ako to vyplynulo i z výpovede opatrovníčky ţalobkyne bolo zabezpečiť vzťahy medzi nimi po tom, čo zo strany p. I. K. došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov ţalovanej. Aj z ostatných skutočností (trestné konanie, konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy) vyplynulo, ţe úmyslom ţalobkyne bolo zabezpečiť pôţičku ţalovanej. Okresný súd preto postupoval správne, keď návrh zamietol. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 142ods.

1, § 224 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla dovolateľka v nedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu pokladá za strohé. Odvolací súd sa nezaoberal všetkými jej námietkami uvedenými v odvolaní. Ďalej mala ţalobkyňa za to, ţe konanie pred odvolacím súdom ako aj súdom prvého stupňa bolo postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Napriek tomu, ţe vo veci podala odvolanie, odvolací súd nápravu vád okresného súdu nevykonal. Uviedla, ţe súdy porušili ustanovenia o dokazovaní, keď nezisťovali skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a to aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie ţalobkyňa navrhla aj dôkazy. Za váţne pochybenie pokladá to, ţe v konaní nebol vykonaný výsluch ţalobkyne (napriek tomu, ţe jej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená), pretoţe opatrovníčka má len sprostredkované informácie. Súd nevykonal ani výsluch p. I. K.. Rozhodnutia súdov oboch stupňov pokladá za nepreskúmateľné. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 3 2 Cdo 44/2012 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

§ 238ods.

3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4. Pretoţe dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov rozsudkov uvedených v citovanom ustanovení je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie

§ 238O.s.p.

nepripúšťa. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.

§ 237O.s.p.

je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd. 4 2 Cdo 44/2012 Dovolateľka namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka videla v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov, resp. v ich nepreskúmateľnosti. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania

§ 237písm.

f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd

konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne 5 2 Cdo 44/2012 dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

§ 219ods.

2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Rovnako odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi 6 2 Cdo 44/2012 rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Dovolateľkou vytýkaná vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola teda nedôvodná. K námietke dovolateľky ohľadne nevykonania navrhnutých dôkazov dovolací súd dodáva, ţe dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Pre úplnosť sa uvádza, ţe existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania, ide však o relevantný dovolací dôvod (len) v prípade procesne prípustného dovolania. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobkyne odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko jej ţiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli. 7 2 Cdo 44/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. augusta 2012 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová