Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/5/2024 Identifikačné číslo spisu: 8720200643 Dátum vydania rozhodnutia: 29.01.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025

§ 420písm.

f) CSP namietal nesprávne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu, nakoľko rozhodnutím súdu sa právne postavenie žalobkyne nijako nezmenilo, ako vlastníčka bola zapísaná pred začatím konania a ako vlastníčka je zapísaná aj po jeho skončení. Ďalej namietal, že «v konaní včas navrhol výsluch manžela žalobkyne p. M. a to predovšetkým z dôvodu, že samotná žalobkyňa uviedla, že „všetko za ňu vybavoval manžel". Za týchto okolností súd nemohol odmietnuť výsluch tohto svedka». 3.2.

§ 421ods.

1 písm.

1. c)CSP dovolateľ v okolnostiach posudzovanej veci namietal nesprávnu interpretáciu § 47 OZ, keď podľa niektorých súdnych rozhodnutí sa toto ustanovenie vzťahuje (
2. aj)na zmluvy o prevode nehnuteľnosti a iné presadzujú opačný názor. Poukázal na rozhodnutia dovolacieho a ústavného súdu (2Sžo/248/2010, 2Cdo 184/2005, IV. ÚS 66/2012, 1Sžr/172/2012). 3.3.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP dovolateľ poukazoval na „[p]rávo predávajúceho odstúpiť od kúpnej zmluvy, ak sa pre dlhoročné omeškanie kupujúceho zásadne zmenila hodnota kúpnej ceny" a „[a]plikácia ust. § 518 OZ aj na iné prípady ako tzv. fixné zmluvy". Polemizoval s rozhodnutím I. ÚS 350/2017. Ďalej uviedol, že „dôvodom odstúpenia nemusí byť len omeškanie, ale aj oneskorené plnenie ... Otázka, či je možné odstúpiť od zmluvy pre omeškanie dlžníka aj potom, čo dôjde k splneniu omeškaného plnenia, za okolností, že ide o extrémne omeškanie plnenia na ktorom v dôsledku plynutia času nemôže mať veriteľ záujem, doposiaľ predmetom rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu nebola.". 4. Žalobkyňa navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť a priznať jej náhradu dovolacích trov. V súvislosti s naliehavým právnym záujmom poukázala na body 29 a 40 odôvodnenia prvostupňového rozsudku. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu. Nie je ani pravdivé tvrdenie žalovaného o rozpornej aplikácii § 47 OZ. V tomto ohľade poukázala na ustálenú judikatúru [2do/184/2005, 2Cdo/124/2003, 30Cdo/115/2006 (ČR), I. ÚS 331/1998 (ČR)] a právnu teóriu (pozri napr. VOJČÍK, P.: Občianske právo hmotné I, UPJŠ, Košice 2010, str. 69; FEKETE, I.: Občiansky zákonník l. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2014. str. 508-509). Odvolací súd v bode 23 odôvodnenia rovnako reagoval aj na žalovaným označené rozhodnutia 2Sžo/248/2010, IV. ÚS 66/2012. Rovnako tak - v zhode s uvedeným odvolacím súdom - neobstojí žalovaným prezentovaná interpretácia § 518 OZ, že kúpna zmluva zanikla zo zákona neuhradením kúpnej ceny. Pokiaľ žalovaný nesúhlasil s právnym názorom nižších súdov, že po úhrade celej kúpnej ceny nie je možné odstúpiť od kúpnej zmluvy z dôvodu omeškania, žalobkyňa poukázala na I. ÚS 350/2017. Navyše poukázala na odvolacím súdom konštatované premlčanie práva na odstúpenie od zmluvy. Nevypočutie svedka Valasa odôvodnil prvostupňový súd v bode 54 odôvodnenia (odvolací súd v bode 54), v konaní o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy bolo nepodstatné zisťovať, prečo nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny v pôvodnom termíne, navyše nešlo o osobu účastnú na kúpnej zmluve. Poukázala tiež na ustanovenie § 40 ods. 2 OZ. 5. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne v podstate zopakoval svoju dovolaciu argumentáciu. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" event. „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm.
2. f)CSP je prípustné a aj dôvodné, a preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok prvoinštančného súdu zrušil (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 7. Žalovaný

§ 420písm.

1. f)CSP namietal, že prvostupňový súd odmietol vypočuť svedka p. M. (bod 3.1.), pričom odvolací súd sa s týmto postupom súdu prvej inštancie ako so správnym stotožnil. 8. Podľa § 420 písm.
2. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Základných princípov CSP), a to „rovnosť zbraní" v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európske súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). 10. Ako už vyslovil najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018 a 5Cdo/151/2019 procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu o vznesených návrhoch (a dôkazoch) tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak rozhodol. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť. 11. V rozsahu žalovaným namietaných skutočností (nevypočutie svedka M.) podľa názoru najvyššieho súdu nižšie súdy reagovali nedostatočným spôsobom. 11.1. Žalovaná strana na pojednávaní dňa 28. februára 2022 (č. l. 223 a nasl. spisu) navrhla, aby bol v konaní vypočutý svedok - manžel žalobkyne, a to práve v súvislosti s posudzovanou kúpnou zmluvou, nakoľko podľa vyjadrenia žalobkyne po celé obdobie rokov 2013 až 2019 vybavoval uvedené veci práve jej manžel, ktoré mu ona zverila. Išlo o komunikáciu s druhou stranou súvisiacou s uzavretou kúpnou zmluvou, v nej stanovenou cenou, jej prípadnou zmenou a pod. 11.2. Prvostupňový súd uvedený návrh žalovanej strany procesne zamietol (č. l. 226 spisu) a vo svojich dôvodoch v rozsudku uviedol, že navrhovaný „dôkaz ako prostriedok procesnej obrany žalovaného súd vzhľadom na hospodárnosť a rýchlosť konania nevykonal, pretože žalovaný ho napriek poučeniu súdu včas neuplatnil a jeho vykonanie by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Žalovaný sám vo svojej výpovedi v priebehu konania uviedol, že mal vedomosť o zastupovaní žalobkyne jej manželom. Rovnako uviedol, že ohľadne vyporiadania spoluvlastníctva obe strany zastupovali právni zástupcovia. Vykonané dôkazy súd vyhodnotil ako dostatočné pre rozhodnutie vo veci" (bod 54 prvostupňového odôvodnenia). 11.3. Odvolací súd v reakcii na námietku žalovaného (odvolateľa) v tomto ohľade uviedol, že prvostupňový súd „správne poukázal na prioritu zásady hospodárnosti konania a správne tiež poukázal na to, že uvedený návrh bol podaný v rozpore so zásadou koncentrácie, pričom v tomto ohľade neobstojí tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že žalovaný až na poslednom pojednávaní sa dozvedel o tom, že veci ohľadom predmetu sporu riešil aj manžel žalobkyne, keďže samotný žalovaný mal samozrejme túto informáciu od počiatku riešenia ich sporu. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že právny zástupca žalovaného ani nešpecifikoval, k akým konkrétnym skutočnostiam by mal byť vypočutý manžel žalobkyne a podľa názoru odvolacieho súdu by prípadným odročením pojednávania došlo skutočne iba k umelému predlžovaniu sporu a nie je dôvod predpokladať, že uvedený svedok by uviedol iné skutočnosti, než samotná žalobkyňa, resp. by uviedol skutočnosti, ktoré by boli podstatné pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý správne konštatoval, že dôkazy, ktoré v konaní vykonal, boli dostatočné pre jeho rozhodnutie. Preto správne zamietol návrh právneho zástupcu žalovaného na doplnenie dokazovania" (bod 25 odvolacieho odôvodnenia). Na strane druhej odvolací súd tiež uviedol, že „[ž]alovaný vo svojich vyjadreniach viacnásobne poukazoval na to, že stranám zmluvy bolo jasné, že už nemajú záujem na trvaní tejto zmluvy, resp. na plnení z tejto zmluvy. Tieto jeho tvrdenia však neboli žiadnym spôsobom relevantne preukázané" (bod 24 odvolacieho odôvodnenia). 12. Dovolací súd po preskúmaní rozhodnutí súdov nižších inštancií konštatuje, že dovolacia námietka žalovaného týkajúca sa prípustnosti a aj dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm.
4. f)CSP je opodstatnená. Procesný postup súdov nižších inštancií, ktorým odmietli vykonať žalovaným navrhovaný dôkaz - výsluch svedka - manžela žalobkyne, mal/mohol mať podľa názoru najvyššieho súdu vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska tvrdení tak žalobkyne, ako aj žalovaného. Nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústavy") [pozri III. ÚS 332/09]. V takomto prípade by prichádzalo do úvahy aj vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť strán sporu v civilnom sporovom konaní podľa článku 47 ods. 3 ústavy, keďže nevykonanie stranou sporu navrhovaného dôkazu by ju oproti druhej strane sporu znevýhodňovalo. Povinnosťou súdov nižšej inštancie bolo vykonať potrebné dokazovanie za účelom dôsledného posúdenia pravdivostí tvrdení sporových strán, a to ohľadne zistenia reálneho stavu v čase po uzavretí kúpnej zmluvy (roky 2013 až 2019), hoci aj nevychádzajúceho z písomnej formy (na čom bazírovali súdy). Uvedené platí o to viac, ak (
5. i)prvostupňový súd (jeho závery prevzal aj odvolací súd) v kontexte s dobrými mravmi uvádza, že „...Nie je možné konštatovať, aby žalobkyňa podaním žaloby na súd mohla konať v rozpore s dobrými mravmi. ... Jej konanie spočívajúce v doručení návrhu na vklad vlastníckeho práva správnemu orgánu, aj keby sa priečilo dobrým mravom, nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ani iného právneho úkonu v zmysle ust. § 39 O.z. ani neplatnosť vkladu. ... Súd nepopiera tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa po uzavretí kúpnej zmluvy nedisponovala zdrojmi na úhradu kúpnej ceny, sama oddaľovala jej zaplatenie nedôvodnými prísľubmi plnenia, svojim následným konaním utvrdzovala žalovaného v možnosti finančného vyporiadania vo výške 70.000 eur a bez upozornenia žalovaného a predchádzajúceho vyplatenia kúpnej ceny predložila návrh na vklad vlastníckeho práva a následne znemožňovala žalovanému riadne užívanie nehnuteľnosti do času nájdenia si adekvátnej bytovej náhrady, čo má všeobecne znaky konania v rozpore so zaužívanou morálkou. Dané konanie sa však nedotýkalo platnosti právnych úkonov, ktoré súd posudzoval/ kúpna zmluva, odstúpenie od zmluvy/ . ... Súd nemal preukázané, aby došlo k zániku kúpnej zmluvy o odpredaji nehnuteľnosti dohodou strán, prípadne jej zrušeniu zo zákona, alebo iným zákonným spôsobom. ... žalovaný nepreukázal, aby do dňa odstúpenia od zmluvy sa strany dohodli , že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu nepochybne v rokoch 2017 - 2018 jednala z jeho podnetu o finančnom vyporiadaní súvisiacom so spornou nehnuteľnosťou, pričom jej právny zástupca vyslovil pochybnosť o platnosti kúpnej zmluvy s odkazom na ust. § 47 ods. 2 O.z., a prejavil ochotu uhradiť žalovanému sumu vyššiu ako bola dohodnutá kúpna cena, no strany neuzavreli dohodu, ktorou by pôvodný záväzok nahradili, ani dodatok k pôvodnej zmluve o zmene obsahu záväzku (body 49 až 53 prvostupňových dôvodov), resp. (
6. ii)odvolací súd uviedol, že „[ž]alovaný vo svojich vyjadreniach viacnásobne poukazoval na to, že stranám zmluvy bolo jasné, že už nemajú záujem na trvaní tejto zmluvy, resp. na plnení z tejto zmluvy. Tieto jeho tvrdenia však neboli žiadnym spôsobom relevantne preukázané" (bod 24 odvolacieho odôvodnenia). 13. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci došlo k procesnoprávnemu pochybeniu prvoinštančného súdu, ktoré nebolo odstránené ani odvolacím súdom v rámci odvolacieho konania a preto dovolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 14. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). 15. Nakoľko dovolací súd uznal prípustnosť a dôvodnosť dovolacej námietky vyplývajúcej z § 420 písm.
7. f)CSP, tak sa ďalej nezaoberal prípustnosťou a dôvodnosťou ostatných námietok žalovaného (body 3.1. až 3.3.). Napriek uvedenému sa javí byť vhodné, aby nižšie súdy v rámci ich nového rozhodnutia primerane reagovali (
8. aj)na tieto žalovaným v dovolaní nastolené právne pripomienky (pokiaľ budú príčinné k nosným právnym dôvodom a pokiaľ doteraz súdy na ne nereagovali, pozn.), a to v záujme presvedčivosti a jednoznačnosti svojho rozhodnutia. 16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.