Občianskeho zákonníka.
ustálenej súdnej praxe zodpovednosť majiteľa psa za škodu spôsobenú psom sa posudzuje
obidvoch ustanovení a to z hľadiska jeho potrebného dozoru nad chovaným psom. Aj tu platí všeobecne predpokladané jeho zavinenie s možnosťou liberácie v zmysle § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak preukáže, že škodu nezavinil a že si škodu spôsobil buď poškodený sám alebo tretia osoba alebo že škoda vznikla takou náhodou, pre ktorú on sám nevytvoril podmienky (R 5/1981). Vlastník psa, prípadne osoba, ktorej vlastník psa zveril, je povinný o psa sa starať takým spôsobom, aby zabezpečil ochranu okolia, najmä ostatných osôb. Pokiaľ nevykoná potrebné opatrenia, ktorými by minimalizoval možné nevhodné, či škodlivé chovanie psa a prípadné negatívne následky takého chovania, možno konštatovať, že nezabezpečil ochranu ostatných osôb, hoci mohol predpokladať, že pes môže pod vplyvom konkrétnych okolností zmeniť svoje chovanie a byť dokonca útočný a agresívny. Majiteľ by mal predpokladať, že môže dôjsť k neprimeranému a k nebezpečnému chovaniu psa a mal by byť na takúto situáciu pripravený tak, aby ju zvládol. Pokiaľ sa totižto niekto rozhodne k chovu psa, je potrebné, aby sa zoznámil so všetkým, čo s jeho chovom súvisí a je povinný vždy sa postarať o to, aby predchádzal možnej škode, spôsobenej zvieraťom a plnil tak svoju prevenčnú povinnosť danú mu zákonom. Obsah prevenčnej povinnosti u chovateľa (majiteľa) psa znamená aj vykonanie takých opatrení, aby sa pes nedostal mimo chovného priestoru, resp. aby nemal dosah na ľudí a zvieratá za plotom chovného priestoru. Musí tak chovný priestor, svoj pozemok zabezpečiť aj za pomoci prostriedkov takým spôsobom, ktoré by inak situácia nevyžadovala. V tejto súvislosti skonštatoval, že súd prvej inštancie pri posudzovaní zodpovednosti žalovaného ako majiteľa a chovateľa psa, uvedené zásady výkladu všeobecnej prevenčnej povinnosti týkajúcej sa chovateľov zvierat bez akýchkoľvek pochybností dôsledne aplikoval a ustálil správny záver o zodpovednosti žalovaného. Uvedené porušenie spočívalo v nesplnení povinnosti zamedziť dosahu psa cez oplotenie jeho pozemku. Navyše sa žalovaný svojej povinnosti nezbavil, lebo nepreukázal, aby povinnosť zabezpečiť splnenie tejto povinnosti mala iná osoba. Na uvedenom závere nič nemení ani žalovaným uvádzaná skutočnosť, že vyzýval žalobcu resp. jeho otca k oprave plota dôvodiac, že bude problém so psami. V kontexte uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný si bol vedomý tohto problému a potreby zmeny kvality oplotenia, aby nedošlo ku kontaktu psov. Za správnu považoval odvolací súd úvahu, že žalovaný mohol predpokladať uvedenú situáciu, pretože nebolo vylúčené, že pes žalobcu sa môže nachádzať aj v časti záhrady, kde došlo k uhryznutiu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že prevenčnú povinnosť porušil žalobca tým, že svojmu psovi umožnil dostať sa do časti záhrady otca žalobcu cez otvorenú bráničku medzi dvorom a záhradou, nakoľko nemožno obmedzovať suseda a jeho návštevy tým spôsobom, že majú svoj pohyb vrátane pohybu zvierat prispôsobovať potrebám majiteľa susedného pozemku teda žalovaného a to z akýchkoľvek dôvodov. Otec žalobcu a s jeho súhlasom aj žalobca a jeho pes majú právo zdržiavať sa na ktorejkoľvek časti pozemku neobmedzene. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný mal vykonať rozumné a nevyhnutné opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať smerom k zabráneniu vzniku škôd. Napokon za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku, týkajúcu sa neunesenia dôkazného bremena žalobcom k preukázaniu poranenia psa, ktoré utrpel a v akom rozsahu, keďže z predložených dokladov vyplýva, aké ošetrenie bolo vykonané a aká výška škody v súvislosti s úhradou nákladov za ošetrenie psa vznikla. Zároveň už vôbec neobstojí námietka, že nebolo preukázané, že zranenie spôsobil pes žalovaného, nakoľko uvedené jednoznačne vyplynulo z výpovede svedkyne T. G.. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcu v odvolacom konaní v súlade s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej len ,,dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietal, že celé konanie nevykazuje znaky spravodlivosti. Poukázal na ustálený skutkový stav súdmi nižšej inštancie a argumentoval tým, že odvolací súd nezodpovedal na položenú otázku prečo sa má nevlastník plota starať o plot, keď takáto povinnosť mu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, ako aj nezodpovedal na otázku týkajúcu sa porušenia prevenčnej povinnosti dohľadu nad psom. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že žalobca ako vlastník psa poznal konkrétne okolnosti a miesto, kde
zisteného skutkového stavu voľne vypustil psa do záhrady bez náležitého dohľadu. Rozhodujúcou otázkou v spore bolo, prečo mal žalovaný samostatne zabezpečiť plot, ktorý nie je jeho vlastníctvom, keď túto povinnosť nemal.
názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a v hodnotení skutkových zistení absentuje skutočnosť, že starostlivosť o plot, ku ktorému došlo k stretu psov nie je starostlivosťou žalovaného. Nie je to jeho plot, nebolo jeho povinnosťou sa o plot starať. Zároveň absentuje i hodnotenie toho, že žalobca svojho psa voľne pustil bez toho, aby mal nad ním dohľad, ktorý má ako vlastník psa
prevenčnej povinnosti predpokladať, že pes sa môže prejaviť nečakaným spôsobom. Žalobca vedel v akom stave sa plot nachádza a rovnako vedel, že na susednom pozemku za plotom sa pohybuje iný pes. I napriek uvedenému psa bez náležitého dohľadu voľne vypustil. V kontexte uvedeného dovolateľ namietal, že odvolací súd v celom súhrne posudzovaných skutočností náležitým spôsobom neodôvodnil ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť. Napokon namietal nedostatok dôvodov najmä vo vzťahu k odvolacej argumentácii v otázke povinnosti starostlivosti o plot, pri ktorom došlo k stretu psov, porušenia dohľadu nad psom žalobcu, porušenia prevenčnej povinnosti žalobcom, objektívneho posúdenia konkrétnej situácie, či bola hranica prekročená. Nie je možné priznať ochranu pred zásahmi, ktoré neprekračujú dovolenú mieru a sú dôsledkom bežného chovania, ktoré sú susedia povinní strpieť. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 33/2012, II. ÚS 200/09, III. ÚS 30/07, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 3516/2007. Závery súdu o útoku psa žalovaného preto považoval za svojvoľné a napadnutý rozsudok za tendenčný a bez náležitého odôvodnenia. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 4. Žalobca písomne vyjadrenie k dovolaniu nepredložil. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10.
11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
záveru súdu nižšej inštancie spočívalo v tom, že plot na svojej časti pozemku pred útokom svojho psa mal zabezpečiť v prvom rade majiteľ psa, ktorý útočil. Vychádzajúc z vyjadrenia žalovaného, k hodnoteniu správania sa jeho psov ako nie nepriateľských k ľuďom, ale chrániacich si svoje teritórium vo vzťahu k iným psom, súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že bolo povinnosťou žalovaného zabezpečiť časť plota, ktorý oddeľoval jeho pozemok od pozemku suseda tak, aby pes žalobcu, ktorý sa často vyskytoval na pozemku žalobcu nebol napadnutý väčším, silnejším psom žalovaného. Nebolo možné vylúčiť, že by sa pes žalobcu nachádzal len v časti dvora a nie aj v časti záhrady pozemku žalobcu. Z dôvodu nedbanlivostného konania, či opomenutia žalovaného došlo k porušeniu prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z § 415 Občianskeho zákonníka, spočívajúcej v nevykonaní rozumného a nevyhnutného opatrenia, ktoré možno od neho spravodlivo požadovať, smerujúceho k zabráneniu vzniku škody. Medzi vznikom škody a protiprávnym konaním existovala príčinná súvislosť a výška škody predstavujúca úhradu nákladov za veterinárnu starostlivosť v sume 438,01 eura bola preukázaná príjmovými pokladničnými dokladmi (§ 420 ods. 1 a ž 3 Občianskeho zákonníka, v spise na č. l. 12 až 18). Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o porušení prevenčnej povinnosti žalobcu tým, že umožnil svojmu psovi dostať sa do časti záhrady otca žalobcu cez otvorenú bráničku medzi dvorom a záhradou. V kontexte uvedeného odvolací súd zdôraznil, že
ustálenej súdnej praxe zodpovednosť majiteľa psa za škodu spôsobenú psom sa posudzuje
obidvoch ustanovení (§ 415 a § 420 Občianskeho zákonníka) a to z hľadiska jeho potrebného dozoru nad chovaným psom. Platí všeobecne predpokladané jeho zavinenie s možnosťou vyvinenia sa v zmysle § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak preukáže, že škodu nezavinil a že si škodu spôsobil buď poškodený sám alebo tretia osoba, alebo že škoda vznikla takou náhodou, pre ktorú on sám nevytvoril podmienky (R 5/1981). Vlastník psa, prípadne osoba, ktorej vlastník psa zveril, je povinný sa o psa starať takým spôsobom, aby zabezpečil ochranu okolia, najmä ostatných osôb. Pokiaľ nevykoná potrebné opatrenia, ktorými by minimalizoval možné nevhodné, či škodlivé chovanie psa a prípadné negatívne následky takého chovania, možno konštatovať, že nezabezpečil ochranu ostatných osôb, hoci mohol predpokladať, že pes môže pod vplyvom konkrétnych okolností zmeniť svoje chovanie a byť dokonca útočný a agresívny. Majiteľ by mal predpokladať, že môže dôjsť k neprimeranému a k nebezpečnému chovaniu psa a mal by byť na takúto situáciu pripravený tak, aby ju zvládol. Pokiaľ sa totižto niekto rozhodne k chovu psa, je potrebné, aby sa zoznámil so všetkým, čo s jeho chovom súvisí a je povinný vždy sa postarať o to, aby predchádzal možnej škode, spôsobenej zvieraťom a plnil tak svoju prevenčnú povinnosť danú mu zákonom. Obsah prevenčnej povinnosti u chovateľa (majiteľa) psa znamená aj vykonanie takých opatrení, aby sa pes nedostal mimo chovného priestoru, resp. aby nemal dosah na ľudí a zvieratá za plotom chovného priestoru. Musí tak chovný priestor, svoj pozemok zabezpečiť aj za pomoci prostriedkov takým spôsobom, ktoré by inak situácia nevyžadovala. Ani odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o porušení prevenčnej povinnosti žalobcu tým, že umožnil svojmu psovi dostať sa do časti záhrady otca žalobcu, kde sa vyskytoval zriedkavejšie. V tejto súvislosti zdôraznil, že otec žalobcu a s jeho súhlasom aj žalobca a jeho pes majú právo zdržiavať sa na ktorejkoľvek časti pozemku neobmedzene. Vo vzťahu k namietanému oploteniu dôvodil, že žalovaný bol povinný urobiť všetky opatrenia nevyhnutné, aby jeho pes nemal kontakt s osobami a s psami na susedných pozemkoch a nemohol tak spôsobiť žiadnu ujmu a škodu. Bolo teda jeho povinnosťou zabezpečiť oplotenie celého chovného priestoru tak, aby jeho pes nemal dosah na veci, ľudí a aj zvieratá mimo chovného priestoru. Na uvedenom nič nemení ani poukaz žalovaného, že majiteľom plota bol otec žalobcu. Zvýšené nároky na kvalitu plota boli spôsobené len vlastnosťami žalovaným chovaným psom. 15. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, vrátane odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ich organickej jednote tvoriace jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/2008, I. ÚS 350/2009), spĺňajú kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 CSP a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne resp. svojvoľné. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej, formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP. 16.
názoru dovolacieho súdu dovolateľ nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe odvolacieho súdu, jeho nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov a námietok. ). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.