← Slovensko

o neplatnosť výpovede

2 Cdo 160/2011 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci ţalobkyne M. S., bývajúcej v Š., zastúpenej Mgr. D. Š., advokátkou v Š., proti ţalovanej Z., so sídlom v Š., zastúpenej advokátskou kanceláriou T., so sídlom v Š., o neplatnosť výpovede, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5 C 140/2009, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. apríla 2011 sp. zn. 24 Co 257/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Galanta rozsudkom z
  2. mája 2010 č.k. 5 C 140/2009-261 určil, ţe výpoveď ţalovanej z
  3. apríla 2009 adresovaná ţalobkyni je neplatná. Vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobkyni bola daná výpoveď z dôvodu organizačnej zmeny v školskom roku 2009/
  4. Z vykonaného dokazovania súd zistil, ţe ţalovaná prijala rozhodnutie o organizačnej zmene č. 1/09, ktorým sa zrušilo jedno pracovné miesto učiteľa na II. vyučovacom stupni v aprobácii matematika, ale aj č. 2/09, ktorým sa zrušilo pracovné miesto učiteľa v aprobácii chémia. Práve organizačná zmena spočívajúca v zrušení miesta 2 2 Cdo 160/2011 učiteľa s aprobáciou matematika bola výpovedným dôvodom, pre ktorý sa ţalobkyňa stala nadbytočnou. Takto skutkovo vymedzený výpovedný dôvod však vo výpovedi absentuje a ţalobkyňa iba z výpovede doručenej jej ţalovanou nemá vedomosť o dôvode, pre ktorý sa stala nadbytočnou. V ďalšom bol súd toho názoru, ţe ţalobkyňa s rozhodnutím č. 1/09 oboznámená nebola. K tomuto záveru súd dospel i napriek zápisnici z
  5. apríla 2009 a výpovedi svedkov. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, ţe príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou ţalovaná však preukázala. K ďalším námietkam ţalobkyne, a to ohľadne ponuky inej vhodnej práce (ako ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede), zaujal súd prvého stupňa stanovisko, ţe zo strany ţalovanej zákonné ustanovenia Zákonníka práce neboli porušené. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
  6. apríla 2011 sp. zn. 24 Co 257/2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu o určenie, ţe výpoveď ţalovanej z
  7. apríla 2009 adresovaná ţalobkyni je neplatná, zamietol. Odvolací súd vo svojom odôvodnení uviedol, ţe rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka, je len hmotnoprávnym predpokladom (skutočnosťou) pre právny úkon a súd nemôţe preskúmavať jeho platnosť, skúma len, či bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. Odvolací súd poukázal na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej musí byť výpovedný dôvod v písomnej výpovedi uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké boli skutočné dôvody, ktoré viedli druhého účastníka pracovného sporu k tomu, ţe rozviazal pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatnil, a aby bolo zaistené, ţe uplatnený výpovedný dôvod nebude môcť byť dodatočne menený. Vo výpovedi je výpovedný dôvod vymedzený pouţitím ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, prijatou organizačnou zmenou pre školský rok 2009/2010, v dôsledku ktorej sa ţalobkyňa stala pre ţalovanú nadbytočnou, s tým, ţe zamestnávateľ ju ďalej nemôţe zamestnávať v pracovnom pomere. Predmetná organizačná zmena bola u ţalovanej najprv predmetom trištvrteročnej klasifikačnej porady
  8. apríla
  9. Po porade vydal riaditeľ školy
  10. apríla 2009 rozhodnutie č. 1/09 o organizačnej zmene, podľa ktorého sa zrušilo jedno pracovné miesto učiteľa na II. vyučovacom stupni v aprobácii matematika, čím sa mal zníţiť počet zamestnancov (t.j. učiteľov v trvalom pracovnom pomere s aprobáciou matematika na II. stupni). Dňa
  11. apríla 2009 bola predmetná organizačná zmena ako i výpovede pre ţalobkyňu a ďalšiu učiteľku prejednané na zasadnutí zástupcov vedenia ţalovanej a zo strany predsedníčky ZO OZ – zástupkyne zamestnancov bolo vyjadrené súhlasné 3 2 Cdo 160/2011 stanovisko s týmito výpoveďami. U kaţdej z nich bola výpovedným dôvodom nadbytočnosť pracovníka. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nemal pochybnosti o prijatí organizačnej zmeny zamestnávateľom
  12. apríla 2009 a o jej existencii v čase výpovede danej ţalobkyni. Ţalobkyni bola výpoveď doručená
  13. apríla 2009 a po jej prevzatí viac do zamestnania neprišla. Listom z
  14. apríla 2009 oznámila ţalovanej svoje námietky k výpovedi. Podľa judikatúry, ak dôvod vo výpovedi nejakým spôsobom uvedený je, môţe súd vyhlásiť výpoveď za neplatnú pre neuvedenie dôvodu len vtedy, ak na základe vykonaného dokazovania a za pouţitia výkladu § 15 Zákonníka práce zistí, ţe výpovedný dôvod je medzi účastníkmi sporný (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 155/1999, R 29/1997). Skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo výpoveď pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť je neplatná len vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bola daná. Pokiaľ išlo o námietku ţalobkyne, ţe riešenie nadbytočnosti sa nemalo týkať jej osoby odvolací súd uviedol, ţe o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ (R 90/1967). K ostatným námietkami ţalobkyne dodal, ţe v konaní bola preukázaná príčinná súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou a nadbytočnosťou, ako i to, ţe zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce, keď ţalobkyni neponúkla inú vhodnú prácu, pretoţe nemala moţnosť ponúknuť jej ţiadne iné miesto. Voľné bolo iba miesto školníka, ktoré zjavne nezodpovedalo kritériu vhodnosti pre ţalobkyňu. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe vyhlási rozsudok, ktorým potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalobkyňa v dovolaní namietala vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. K rozsudku odvolacieho súdu uviedla, ţe „odôvodnenie je nedostatočné, nenáleţité, nevyporiadané resp. nesprávne vyhodnotené so všetkými vykonanými dôkazmi nepresvedčivé, a preto ústavne nekonformné“. Ţalobkyňa ďalej namietala nesprávne právne posúdenie veci, ktoré odôvodnila tým, ţe z vykonaného dokazovania výsluchom účastníkov konania vyplynulo, ţe rozhodnutie o organizačnej zmene tak, ako v súdnom konaní predloţil právny zástupca ţalovanej pod č. 1/09 a č. 2/09 v čase doručenia výpovede v zákonom poţadovanej písomnej forme, jednoznačne neexistovalo. Túto skutočnosť vo svojej výpovedi potvrdila ţalobkyňa. Ţalovaná vo svojej výpovedi
  15. novembra 2009 uviedla, ţe samotné rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo zverejnené. Svedkyňa J. P. vo svojej výpovedi
  16. januára 2010 rovnako uviedla, ţe nijakú organizačnú 4 2 Cdo 160/2011 zmenu jej nikto nespomínal. Samotná existencia organizačnej zmeny č. 1/09, resp. č. 2/09 nie je ani obsahom napadnutej výpovede z
  17. apríla
  18. Vo výpovedi je len všeobecne uvedené „z dôvodov organizačnej zmeny“ bez jej ďalšej špecifikácie, respektíve označenia číslom rozhodnutia a dňom jej prijatia. Neexistujúce a dodatočne vykonštruované je aj tvrdenie o prerokovaní výpovede odborovou organizáciou, pričom podľa posúdenia ţalobkyne vôbec nešlo o prerokovanie výpovede odborovým orgánom, pretoţe išlo výlučne o stretnutie zástupcov vedenia základnej školy. V prípade posudzovania dôvodnosti výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej zmene, ktorá by robila zamestnanca nadbytočným z hľadiska jeho pozície, na ktorú znie pracovná zmluva. Príčinnú súvislosť organizačnej zmeny s nadbytočnosťou ţalobkyne ţalovaná nepreukázala. V súvislosti so splnením povinností zamestnávateľa ponúknuť ţalobkyni inú prácu je podľa ţalobkyne vadným právnym názorom, ţe svoju povinnosť ţalovaná ako zamestnávateľ splniť nemohla. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe rozsudok odvolacieho súdu je po právnej stránke správny a zákonný, riadne odôvodnený, presvedčivý, pričom skutkový stav bol riadne a dostatočne zistený. Navrhla dovolania ţalobkyne zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. 5 2 Cdo 160/2011 Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázku, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd. Vzhľadom na obsah dovolania osobitne dovolací súd skúmal, či konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka videla v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  19. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  20. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  21. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  22. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  23. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe 6 2 Cdo 160/2011 súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zmenil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľka namietala, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 7 2 Cdo 160/2011 Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) obsahovo konkretizovanému dovolacími námietkami správny (§ 243b ods. 1 O.s.p.) znamená v danom prípade preskúmať opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru, ţe výpoveď daná ţalobkyni ţalovanou z
  24. apríla 2009 je platná. Predpokladom pouţitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je a/ existencia organizačnej zmeny, b/ nadbytočnosť zamestnanca, c/ príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Hmotno-právnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Zo spisu je zrejmé, ţe v predmetnej výpovedi z
  25. apríla 2009 (ktorá bola daná ţalobkyni) je výpovedný dôvod vymedzený pouţitím § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, prijatou organizačnou zmenou pre školský rok 2009/2010, v dôsledku ktorej sa ţalobkyňa stala pre ţalovanú nadbytočnou, s tým, ţe zamestnávateľ ju ďalej nemôţe zamestnávať v pracovnom pomere. Dovolací súd po preskúmaní veci uzavrel, ţe organizačná zmena bola u ţalovanej najprv predmetom trištvrteročnej klasifikačnej porady
  26. apríla
  27. Po porade bolo riaditeľom školy vydané
  28. apríla 2009 rozhodnutie č. 1/09 o organizačnej zmene. V zmysle tohto rozhodnutia sa zrušilo jedno pracovné miesto učiteľa na II. vyučovacom stupni v aprobácii matematika, čím sa zníţil počet zamestnancov (t.j. učiteľov v trvalom pracovnom pomere s aprobáciou matematika na II. stupni). O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje však výlučne zamestnávateľ; súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Dovolací súd sa ďalej stotoţnil so záverom odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa sa stala pre ţalovanú nadbytočnou a nadbytočnosť ţalobkyne nastala v priamej príčinnej súvislosti s prijatou organizačnou zmenou. Ţalovaná súdu predloţila plán koncepcie rozvoja škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Šaľa do roku 2015, z ktorého je zrejmý pokles počtu ţiakov v nasledujúcich rokoch, ale aj v smerovaní ţalovanej v nasledujúcom období. Dovolací súd ďalej dodáva, ţe zamestnávateľ – ţalovaná v čase výpovede nedisponovala nijakými voľnými pracovnými miestami. Zo strany ţalovanej nedošlo k porušeniu ustanovení Zákonníka práce, keď ţalobkyni neponúkla inú vhodnú prácu, pretoţe nemala moţnosť ponúknuť jej ţiadne iné 8 2 Cdo 160/2011 miesto. Mala voľné iba miesto školníka, ktoré zjavne nezodpovedalo kritériu vhodnosti pre ţalobkyňu. Predmetná organizačná zmena ako i výpovede pre ţalobkyňu a ďalšiu učiteľku boli prejednané na zasadnutí zástupcov vedenia ţalovanej a zo strany predsedníčky ZO OZ – zástupkyne zamestnancov bolo vyjadrené súhlasné stanovisko s týmito výpoveďami, pričom u kaţdej z nich bola výpovedným dôvodom nadbytočnosť pracovníka. O prijatí organizačnej zmeny a o jej existencii v čase výpovede danej ţalobkyni nie je preto pochýb (tak ako správne uviedol krajský súd). Ţalobkyni bola výpoveď doručená
  29. apríla
  30. Ţalobkyňa bola totiţ prítomná na stretnutí
  31. apríla 2009, bola oboznámená s organizačnou zmenou a výpoveď prevzala (hoci prevzatie odmietla podpísať). Toto vyplýva zo skutočnosti, ţe následne na túto výpoveď reagovala listom (viď č.l. 7 spisu). K vymedzeniu výpovedného dôvodu dovolací súd uvádza, ţe taktieţ sa stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe tento bol v danom prípade vymedzený dostatočným spôsobom. Len v prípade, keby ani pomocou výkladu prejavu vôle na základe výsledkov vykonaného dokazovania a všetkého, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, nebolo moţné spoľahlivo a presne zistiť to, čo bolo po skutkovej stránke dôvodom výpovede z pracovného pomeru, išlo by o neurčitý prejav vôle a o neplatný právny úkon. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre výpoveď, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností. Pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď neplatná len vtedy, keby sa ani výkladom vôle nedalo zistiť, prečo bola výpoveď daná (čo v danom prípade konštatovať nemoţno). Z uvedeného vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol z hľadiska uplatnených dovolacích dôvodov správny. Pretoţe nebolo zistené, ţe by rozsudok odvolacieho súdu bol postihnutý vadou uvedenou v § 237 O.s.p., alebo tzv. inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však nepriznal náhradu trov dovolacieho 9 2 Cdo 160/2011 konania, lebo si v zákonom určenej lehote nevyčíslila poţadovanú náhradu trov dovolacieho konania – trov právneho zastúpenia – a iné trovy zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  32. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  33. augusta 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.