Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2CdoPr/5/2024 Identifikačné číslo spisu: 2516203078 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 435CSP a preto ho podľa § 447 písm.

1. f)CSP odmietol) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Predmetné rozhodnutie tak síce riešilo obdobnú situáciu ako v posudzovanej veci, keď zamestnávateľ požadoval zníženie nároku na náhradu mzdy, ale odmietnutím dovolania pre jeho neprípustnosť dovolací súd nevyslovil žiaden právny záver, resp. nezaoberal sa riešením dovolateľom správne formulovanou právnou otázkou. 26.2. Rozhodnutím sp. zn. 7Cdo/312/2018 najvyšší súd v spore o náhradu mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa odmietol dovolanie žalobkyne (zamestnankyne), pretože dovolateľka v rámci dovolania neformulovala právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/312/2018 prešlo testom ústavnosti, keď ústavný súd rozhodnutím sp. zn. IV. ÚS 122/2019 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Rovnako rozhodnutím sp. zn. 1Cdo/159/2021 dovolací súd v spore o náhradu mzdy vo výške 24.691,35 eur s príslušenstvom odmietol dovolanie žalobkyne, pretože dovolateľka v rámci dovolania neformulovala právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Tiež v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/90/2020 dovolací súd v spore o náhradu mzdy spolu s príslušenstvom odmietol dovolanie žalobcu, pretože nezistil pochybenie odvolacieho súdu podľa § 420 písm.
2. f)CSP spôsobujúce porušenie práva na spravodlivý proces, a zároveň dovolateľ v dovolaní neformuloval právnu otázku podľa § 421 ods. 1 CSP spôsobom vymedzeným v § 431 CSP až § 435 CSP. Dovolací súd tak v uvedených veciach neposudzoval žiadnu právnu otázku podľa § 421 ods. 1 CSP. 26.3. Rozhodnutím sp. zn. 6Cdo/157/210 najvyšší súd v spore o náhradu mzdy na dovolanie žalobkyne (zamestnankyne) zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku (ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa sumy 14.067,24 eur brutto prevyšujúcej sumu 5.493,60 eur brutto zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol) a vo výroku o trovách konania a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, pretože odvolací súd vychádzal z nesprávnej interpretácie § 79 ods. 2 Zákonníka práce, vychádzajúcej z predpokladu povinnosti zamestnanca (vyplývajúcej z judikatúry do roku 1989), s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Ide tak o skutkovo a právne nesúvisiacu vec. 26.3.1. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/210 najvyšší súd uviedol: Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne. 26.4. Rozhodnutím sp. zn. 4Cdo/82/2020 najvyšší súd v spore o zaplatenie náhrady mzdy 54.974,65 eur brutto titulom prekážok na strane zamestnávateľa s príslušenstvom na dovolanie žalovaného (zamestnávateľa) zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu existencie vady podľa § 420 písm.
3. f)CSP spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolací súd tak v posudzovanom prípade neriešil žiadnu právnu otázku podľa § 421 ods. 1 CSP. 26.5. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/52/2020 v spore o náhradu mzdy s príslušenstvom na dovolanie žalobkyne zrušil rozsudok krajského a okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 421 ods. 1 písm.
4. a)CSP pri posudzovaní nároku žalobkyne na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov, keď právne závery súdov nižšej inštancie sa odlišovali od súčasnej praxe dovolacieho súdu, prezentovanej v tomto prípade rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/2010. Najvyšší súd sa v danom prípade stotožnil s právnymi závermi vyjadrenými už skôr v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/157/2010 a pripomenul aj nález ústavného súdu z 19. novembra 2019 sp. zn. I. ÚS 331/2019. Dospel k záveru, že názory odvolacieho súdu (aj prvoinštančného súdu) podmieňujúce nárok žalobkyne na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov jej iniciatívou pri zamestnaní sa u iného zamestnávateľa, či pozastavením jej živnosti, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. V tomto rozhodnutí, tak dovolací súd posudzoval odlišnú skutkovú a právnu situáciu ako v posudzovanej veci. 26.6. Dovolací súd tak konštatuje, že ak by aj dovolateľom formulovaná otázka bola vyjadrená v súlade s § 421 ods. 1 písm.
5. a)a §

§ 435CSP, k odklonu odvolacieho súdu od vyššie uvedených rozhodnutí dôjsť nemohlo.

Naopak, citované rozhodnutia najvyššieho súdu vyznievajú skôr na prospech dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, osobitne dovolací súd akcentuje výklad § 79 ods. 2 Zákonníka práce obsiahnutý v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/157/210 a z neho vyplývajúcu hodnotu spravodlivosti, ktorej zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti, od ktorého výkladu sa odvolací súd neodklonil. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené má dovolací súd za to, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je neprípustné, pretože dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v ustanoveniach §

§ 435CSP.

28. Žalovaný ďalej oprel svoje dovolanie aj o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP, pričom v dovolaní formuloval právne otázky nesprávne riešené odvolacím súdom, ktoré doposiaľ neboli dovolacím súdom riešené (bližšie pozri bod 3.4. tohto rozhodnutia). 29. K dovolateľom formulovaným právnym otázkam k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, dovolací súd najskôr uvádza, že dovolateľ tieto otázky nezadefinoval, ani nevymedzil ako vyžaduje ustanovenie § 432 ods. 2 CSP, keď dovolací dôvod vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolateľ v rozpore s uvedenou požiadavkou § 432 ods. 2 CSP otázky len formuluje, len ku niektorým uvádza ich judikatórnu úpravu, ale bez toho, aby konkretizoval, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia, resp. podal a odôvodnil svoj právny výklad a vôbec vymedzil, aké by malo byť podľa jeho názoru správne právne posúdenie veci podporené úvahami a argumentami, ktoré ho viedli k tomuto názoru. Len jasne formulovaná právna otázka v súlade s požiadavkou v zmysle § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP môže naznačiť riešenie daného prípadu požadované stranou a jej znenie by mohlo potom predstavovať všeobecný právny záver aplikovateľný v obdobných prípadoch v budúcnosti. 29.1. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom formulované právne otázky v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP v podstatnom vyjadrujú nespokojnosť dovolateľa s aplikáciou § 79 ods. 2 Zákonníka práce a podľa dovolateľa súdmi nižšej inštancie uskutočnenej nesprávnej moderácie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov. K čomu dovolací súd akcentuje, že otázka aplikácie § 79 ods. 2 Zákonníka práce (a z neho vyplývajúce moderačné právo súdu) nie je závislá od rozsahu, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, pretože ide o voľnú úvahu súdu (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/90/2020). Tak ako otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach (NS SR sp. zn. 3Cdo/2/2020, pozri aj I. ÚS 331/2019, ktoré zrušuje rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2018), aj otázka aplikácie moderačného práva je vysoko individuálna, prihliada sa v nej na špecifiká pracovnoprávnych sporov, pričom základnou premisou je, že súd by náhradu mzdy nad požadovanú mieru mal nepriznať iba vo výnimočných prípadoch (nie je to pravidlo). Tak ako správne poznamenal krajský súd, judikatúra k moderačnému právu súdu je do veľkej miery rozporuplná, či nekonzistentná, čo je možné vysvetliť rozdielnymi výsledkami vo vyhodnocovaní individuálnych a jedinečných skutkových okolností v tom-ktorom posudzovanom prípade. Okolnosti každého prípadu neplatného skončenia pracovného pomeru sú vysoko individuálne, a to vzhľadom na osobitosti a špecifiká každého riešeného pracovného pomeru. V tomto smere dovolací súd môže len konštatovať, že v danom spore odvolací súd (aj súd prvej inštancie) tak postupoval a zohľadňoval individuálne okolnosti sporu vrátane správania zamestnanca a zamestnávateľa, dobré mravy, zásady primeranosti a spravodlivosti a aj to, či dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol materiálny, šikanózny alebo iba formálny. 29.2. Napokon takto dovolateľom formulované otázky odvolací súd neriešil, čo napokon je dostatočne zrejmé z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaným nastolené otázky nebolo možné považovať za relevantné pre prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. l písm.
4. b)CSP, keď vecnému prejednaniu dovolania bránilo nesplnenie podmienky jeho prípustnosti z dôvodu, že otázky nastolené (položené) v dovolaní (bez ohľadu na spôsob ich formulácie), neboli otázkami riešenými, rovnako ani žiadna zo sporových strán potrebu ich riešenia v konaní nenastolila, či neprezentovala. V danom prípade tiež platí, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytnúť príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. 29.2.1. Dovolací súd v súvislosti s uvedeným zdôrazňuje, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal, a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. 29.2.2. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017). 30. Vychádzajúc z obsahu spisu a dovolania dovolací súd môže konštatovať, že dovolateľom nastolené otázky nie sú vymedzené v zmysle zákonných požiadaviek § 421 ods. 1 a § 432 ods. 2 CSP, navyše majú v danom prípade povahu (len) hypotetickú, či akademickú, ktorých zodpovedanie dovolacím súdom by nemohlo viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napadnutého rozhodnutia. Pritom cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť predpokladané (neisté), či teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. V tejto časti preto nemožno dovolanie žalovaného považovať za procesne prípustné. 31. Skutočnosť, že dovolateľ nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), že jeho žiadosť o zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov bola dôvodná len v časti (z dôvodu vyplateného odstupného), sama osebe nemôže byť spôsobilá založiť prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP, pretože tento záver súdov bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností (individuálnych a jedinečných) prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy viedli ku skutkovému a právnemu záveru a prijatiu ich rozhodnutia. V tejto časti preto nemožno dovolanie žalovaného považovať za procesne prípustné, pretože dovolateľom uplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 CSP. 32. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovaného v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm.
6. f)CSP je síce prípustné, ale nie je dôvodné a ohľadom namietajúceho nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
7. a)a
8. b)CSP je neprípustné, pretože odklon nebol zistený a dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným v ustanoveniach §

§ 435CSP.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol (§ 448 CSP).

1. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.