Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/56/2023 Identifikačné číslo spisu: 1111213635 Dátum vydania rozhodnutia: 29.01.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP žalobca uviedol, že ani tento dovolací dôvod nie je daný. Žalovaný opakovane ignoruje fakt, že pre vyvodenie záveru o jeho pasívnej vecnej legitimácii bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedkov vo vzťahu k užívaniu kancelárie č. 2 a zároveň aj písomnými dokladmi vytvorenými priamo žalovaným (žiadosti o súhlas z 15. januára 2007). Ďalej uviedol, že od počiatku nerozumie údajnému výkonu práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, ktorý mal nastať na strane žalobcu (čo žalovaný uvádzal už v odvolaní), s čím sa odvolací súd vysporiadal v odseku 27 rozhodnutia. Žalovaný neustále uvádza tvrdenia týkajúce sa omylu, resp. pochybenia žalobcu pri vypracúvaní zmluvy, zo skutočnosti ktorej pre seba vyvodzuje neadekvátne závery, ktoré by ho mali zbaviť povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, hoci taký dôvod zániku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia zákon nepozná. Žalobca už pri podaní žaloby na začiatku konania priznal, že došlo k pochybeniu pri uzatváraní nájomnej zmluvy. Celú vec sa pokúšal urovnať dohodou, avšak bezúspešne. Aj preto musel vymáhať od žalovaného bezdôvodné obohatenie, a nie nájomné. Uzavretá zmluva bola od počiatku dvojstranným právnym úkonom a jemu sa javí práve postup žalovaného ako zneužitie práva, resp. pokus o využitie omylu žalobcu. Žalovaný u seba žiadne pochybenie nevidí, hoci mal rovnaké predpoklady na to, aby odhalil nesprávne vymedzenie predmetu nájmu oproti realite, pričom z § 265 Obch. zák. vyvodzuje záver o zneužití práva len pre žalobcu. 22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v dovolacom konaní v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania najskôr zisťoval, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 431 v spojení s § 420 písm.
2. f)CSP 23. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V rámci tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ poukazoval na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o kľúčový právny záver, ako aj skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, keďže odvolací súd sa nezaoberal všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, na ktoré poukázal v odvolaní v súvislosti s posudzovaním otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, posudzovaním, či podnájomný vzťah medzi žalovaným a tretími subjektami bol alebo nebol uzavretý platne, ako aj posudzovaním konania žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 Obch. zák.). Namietal tiež porušenie zásady kontradiktórnosti konania tým, že súd prvej inštancie mu nedoručil písomné podanie žalobcu (záverečné stanovisko), o existencii ktorého sa dozvedel až z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo 14. júla 2023. Nedoručením tohto podania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu rozhodnutia vo veci samej, súd prvej inštancie žalovanému znemožnil, aby sa s týmto podaním mohol oboznámiť a reagovať naň, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 24. V posudzovanom prípade odvolací súd svojím rozsudkom (výrok I.) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. vo veci samej a v závislom výroku V. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP, t. j. preto, že ho považoval za vecne správny. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že tento si v celom rozsahu osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne odkázal s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa teda stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v otázke posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorý užíval kanceláriu č. 2 bez právneho dôvodu (vzhľadom na neexistenciu nájomnej zmluvy) a bez toho, aby žalobcovi platil náhradu, čím získal bezdôvodné obohatenie. Zaoberal sa aj rozhodujúcou (nosnou) námietkou odvolateľa, že časť nebytových priestorov bola v užívaní tretích osôb odlišných od žalovaného, ku ktorej v odseku 25 odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že uvedené tretie osoby užívanie predmetných nebytových priestorov odvodzovali od žalovaného, ktorý im túto možnosť poskytol. Odvolací súd zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen vtedy, ak sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale aj vtedy, ak sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak - pri riadnom chode udalostí - došlo. Za takýto riadny chod udalostí je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné považovať aj užívanie nehnuteľnosti za odplatu na základe riadne uzavretej zmluvy. 25. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v odseku 25 je podľa názoru dovolacieho súdu zrozumiteľné a postačujúce na zodpovedanie rozhodujúcej námietky žalovaného, ktorú uplatnil v rámci podaného dovolania. Dovolací súd preto nesúhlasí s dovolacou námietkou žalovaného, že odvolací súd sa nezaoberal všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, na ktoré poukázal v odvolaní v súvislosti s posúdením otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Túto rozhodujúcu (kľúčovú, nosnú) námietku žalovaný uplatnil v dovolaní aj v rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia veci [touto námietkou sa dovolací súd preto bližšie zaoberal pri posudzovaní dovolacieho dôvodu žalovaného v zmysle §

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP - pozn. dovolacieho súdu]. 26. Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd vysporiadal s odvolacími námietkami žalovaného aj vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému na základe vykonaných dôkazov, ktorých vyhodnotenie zo strany súdu prvej inštancie žalovaný spochybňoval, k čomu odvolací súd zaujal stanovisko v odseku 26 odôvodnenia rozhodnutia, na ktoré dovolací súd odkazuje a nebude ho preto znovu opakovať. Dovolací súd len upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ustanovenia § 442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd a sám dokazovanie nevykonáva. V dovolacom konaní preto dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (na rozdiel od odvolacieho súdu), nakoľko v dovolacom konaní je dokazovanie vylúčené. Dovolaním sa preto nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdov oboch inštancií bolo realizované v súlade s § 191 CSP a princípom voľného hodnotenia dôkazov, upraveným v článku 15 CSP, pričom výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie tak, ako boli prezentované v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií, umožňovali prijatie záveru o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v predmetnom spore. 27. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 393 ods. 1, 2 CSP). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav veci, vyjadrenia strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovaný prípad a z ktorých vyvodil svoj právny záver a zrozumiteľne vysvetlil, z akého dôvodu dospel k záveru o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v predmetnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uviedol argumentáciu v súlade so skutkovým a právnym stavom zisteným súdom prvej inštancie a vyplývajúcim z obsahu spisu. Keďže žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia považoval za dôvodný a uplatnený v súlade so zákonom (vrátane 9 % úroku z omeškania v zmysle § 369 Obch. zák.), v odseku 27 odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že po preskúmaní veci nezistil, že by konanie žalobcu odporovalo zásadám poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obch. zák. a uvedenú odvolaciu námietku žalovaného preto považoval za neopodstatnenú. K tomu dovolací súd dodáva, že v dvojstrannom právnom vzťahu za obsah (nájomnej) zmluvy zodpovedajú obidve zmluvné strany, teda tak žalobca ako prenajímateľ nebytového priestoru, ako aj žalovaný ako nájomca, ktorým bol v danom prípade advokát, t. j. osoba znalá práva. V odsekoch 23 a 24 odôvodnenia rozhodnutia sa odvolací súd vyjadril aj k odvolacej námietke žalovaného, týkajúcej sa porušenia práva na spravodlivý proces z dôvodu (údajne) nedostatočného a nepresvedčivého odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo väzbe na žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. 28. K námietke o porušení zásady kontradiktórnosti konania a tým aj porušení práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP z dôvodu, že súd prvej inštancie nedoručil žalovanému podanie označené ako „Záverečné stanovisko“ (založené bolo do spisu dňa 16. februára 2022, t. j. v deň pojednávania súdu prvej inštancie a nachádza sa na č. l. 495 - 496 spisu) dovolací súd uvádza, že súdne konanie v predmetnej veci prebieha od roku 2011, v spore bolo vytýčených niekoľko pojednávaní, na ktorých sa strany sporu, resp. ich právni zástupcovia zúčastnili a k predmetu sporu sa vyjadrovali, a to nielen na pojednávaniach, ale aj v písomných vyjadreniach, ktoré im súd prvej inštancie doručoval. Založenie záverečného stanoviska žalobcu v písomnej forme, ktoré v rámci záverečnej reči predniesol právny zástupca žalobcu na pojednávaní (rovnako záverečnú reč predniesol aj právny zástupca žalovaného), ktoré obsahuje zhrnutie doterajšieho priebehu konania z pohľadu žalobcu, v rámci 11-ročného trvania sporu, dovolací súd nepovažuje za také vyjadrenie strany sporu, v ktorom by boli obsiahnuté nové tvrdenia, resp. skutočnosti, ktoré by žalovanému už neboli známe z obsahu súdneho spisu a ku ktorým by z jeho strany bolo potrebné sa osobitne vyjadriť vo väzbe na meritum sporu. Dovolací súd tiež poukazuje na to, že súd prvej inštancie nemá povinnosť doručovať stranám navzájom všetky podania, resp. vyjadrenia vo veci, ale len tie, pri ktorých tak stanovuje Civilný sporový poriadok, rešpektujúc aj zásadu koncentrácie konania. Aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP, musí ísť o situáciu, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu došlo k porušeniu procesných práv strany, pričom miera porušenia týchto procesných práv nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V posudzovanom prípade - podľa názoru dovolacieho súdu - nedoručenie podania žalobcu zo 16. februára 2022 nemožno považovať za taký procesný postup súdu, ktorý by bol v rozpore s CSP a jeho následkom by bolo závažné porušenie procesného práva žalovaného, ktoré by v dôsledku svojej intenzity a relevantnosti znamenalo porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP. 29. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzaviera, že nie je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP, pretože zo strany odvolacieho súdu a ani súdu prvej inštancie nedošlo k vade zmätočnosti, ktorá by zakladala porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa §

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP 30. Dovolateľ ďalej prípustnosť dovolania založil na ustanovení § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Touto právnou otázkou je, či domnelá existencia podnájomného vzťahu zakladá alebo nezakladá prenajímateľovi nebytového priestoru nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči domnelému nájomcovi, ktorý bol (neplatne) prenechaný do podnájmu tretej osobe. Dovolateľ tiež namietal, že súdy oboch inštancií sa nezaoberali tým, či podnájomný vzťah medzi žalovaným a tretími subjektami bol alebo nebol založený platne - vzhľadom na znenie nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom nebytového priestoru (túto námietku uplatnil aj v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
3. f)CSP - pozn. dovolacieho súdu). 31. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v danom prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí, konkretizuje a náležite doloží, že je daný dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ dovolateľ založil prípustnosť dovolania na ustanovení § 421 ods. 1 CSP, je povinnosťou dovolateľa vymedziť relevantnú právnu otázku, uviesť, ako ju riešil odvolací súd a zároveň uviesť, ako mala byť táto otázka riešená správne (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018). 32. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 33. Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom uplatnený dovolací dôvod podľa §

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP a ním vymedzená právna otázka spĺňajú podmienky prípustnosti dovolania v zmysle citovaného ustanovenia, pretože právna otázka bola rozhodujúca (kľúčová) pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, odvolací súd ju vo svojom rozhodnutí riešil, na jej riešení založil napadnuté rozhodnutie a dovolateľom nastolená právna otázka nebola doteraz riešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Následne sa dovolací súd zaoberal tým, či dovolanie žalovaného je aj dôvodné. 34. Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že nájom nebytových priestorov upravuje zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 119/1990 Zb.“) ako lex specialis vo vzťahu k zákonu č. 40/1964 Zb. Občianskemu zákonníku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) ako predpisu lex generalis, čo platí aj pre podnájomnú zmluvu (§ 6 zákona č. 116/1990 Zb.). Podnájomná zmluva, ktorej predmetom je nebytový priestor, nemusí mať písomnú formu, môže byť uzavretá aj ústne, resp. konkludentne. Podnájomný vzťah k nebytovému priestoru (na rozdiel napr. od podnájmu bytu) je osobitným druhom nájomného vzťahu, na základe ktorého nájomca prenecháva tretej osobe (podnájomcovi) svoje právo k nebytovému priestoru (jeho časti), pričom podnájomný vzťah je výlučne vzťahom medzi nájomcom a podnájomcom; medzi podnájomcom a prenajímateľom žiadny právny vzťah nevzniká. De facto a de iure tu popri sebe existujú dva právne vzťahy, a to vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom a vzťah medzi nájomcom a podnájomcom. O podnájomný vzťah by nešlo vtedy, ak by nebytový priestor prenajal inej osobe prenajímateľ, pretože v takomto prípade by išlo o vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom podľa zákona č. 116/1990 Zb., a to o nájomný vzťah. Keďže pri podnájomnom vzťahu nedochádza k vzniku právneho vzťahu medzi podnájomcom a prenajímateľom, za riadne užívanie nebytového priestoru (resp. jeho časti) podnájomcom zodpovedá prenajímateľovi vždy nájomca. Podnájom nebytového priestoru je však možný len v tom prípade, ak s ním súhlasí prenajímateľ. Ingerencia prenajímateľa do podnájomného vzťahu sa tak začína a končí udelením súhlasu na prenechanie nebytového priestoru do podnájmu. 35. Z výsledkov dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzavreli dňa 1. decembra 2006 nájomnú zmluvu podľa zákona č. 116/1990 Zb. V zmysle článkov I a II NZ prenajímateľ prenechal nájomcovi do užívania nebytové priestory nachádzajúce sa v Bratislave, na Trenčianskej ulici 57, na prvom nadzemnom podlaží administratívnej budovy vo vlastníctve žalobcu, a to kanceláriu č. 6 o výmere 6,5 m2 a kanceláriu č. 7 o výmere 11,2 m2, ktoré sa nájomca zaviazal užívať na kancelárske (administratívne) účely so začiatkom doby nájmu od 20. decembra 2006 (nájomná zmluva je založená v spise na č. l. 8 a nasl.). Pred uzavretím nájomnej zmluvy sa uskutočnili rekonštrukčné práce, ktorých výsledkom bolo spojenie pôvodných kancelárií č. 6 a č. 7 (špecifikovaných v predmete nájomnej zmluvy) do novovytvorenej kancelárie č. 1, v rámci ktorej bol vybudovaný prechod do susediacej kancelárie č. 2, ktorá bola vytvorená po rekonštrukcii pôvodnej kancelárie č. 8. Predmetom sporu je len užívanie kancelárie č. 2, ktorá podľa zistení súdov nižšej inštancie nebola predmetom nájomnej zmluvy, uzavretej medzi stranami sporu. Znaleckým dokazovaním bolo zistené, že skutočná podlahová plocha kancelárie č. 2 bola 15,89 m2, a nie žalobcom uvádzaných 17,12 m2. Za dôkaz o užívaní kancelárie č. 2 žalovaným považoval súd prvej inštancie fotodokumentáciu založenú v spise, podľa ktorej boli na menovke ku kancelárii č. 2 uvedené spoločnosti „M+S Energo“ a „RPA Energo“, ktoré boli v podnájme na základe súhlasu žalobcu z 15. januára 2007. Jedná sa o dva písomné súhlasy žalobcu, na základe ktorých bol žalovanému udelený súhlas na podnájom nebytových priestorov užívaných žalovaným pre spoločnosť M+S Energo, s. r. o., Bratislava a pre RPA Energo, Európske združenie hospodárskych záujmov. Z obsahu citovaných listov (adresovaných žalovanému a založených v spise na č. l. 22 a 23) vyplýva, že: Na základe Vašej písomnej žiadosti Vám týmto udeľujeme súhlas na podnájom našich nebytových priestorov, ktoré v súčasnej dobe užívate v nájme od nášho družstva pre fy M+S Energo, spol. s r.o., so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 35 843 501 (list z č. l. 22) a ...pre fy RPA Energo, Európske zoskupenie hospodárskych záujmov, so sídlom Trenčianska ulica č. 57 (list z č. l. 23). Užívanie kancelárií č. 1 a č. 2 žalovaným - podľa záverov súdov oboch inštancií - potvrdili aj v konaní na súde prvej inštancie vypočutí svedkovia (H., U., U., O., D., E., T. a Y.), pričom svedecké výpovede boli doplnené a podporené čestnými prehláseniami W. N., J. F., H. J. a Ing. T. E.. Na základe takto zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný užíval kanceláriu č. 2 bez právneho dôvodu a bez toho, aby za toto užívanie poskytoval žalobcovi náhradu, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Pokiaľ ide o jednotlivé predpoklady vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca fakticky poskytoval žalovanému plnenie v podobe užívania nebytového priestoru (kancelária č. 2) bez akéhokoľvek právneho podkladu a bez toho, aby mu za ním poskytované plnenie bola platená náhrada. Ide teda o plnenie bez právneho dôvodu, ktorého dôsledkom je obohatenie ako majetkový prospech toho, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. V danom prípade sa preto na úkor žalobcu obohatil žalovaný. 36. Žalovaný už v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného (rovnakú námietku uplatnil aj v podanom dovolaní - pozn. dovolacieho súdu), a to s poukazom na to, že pokiaľ predmetný nebytový priestor (kancelária č. 2) neužíval on, ale tretie osoby (M+S Energo a RPA Energo), tak sa na úkor žalobcu obohatili tretie osoby, ktoré kanceláriu č. 2 užívali. Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že odvolací súd sa touto odvolacou námietkou vysporiadal v odseku 25 odôvodnenia rozhodnutia, keď sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný užívaním kancelárie č. 2 bez právneho dôvodu (vzhľadom na neexistenciu nájomnej zmluvy) a bez toho, aby žalobcovi platil náhradu, získal bezdôvodné obohatenie. K námietke odvolateľa, že časť nebytových priestorov bola v užívaní tretích osôb odlišných od žalovaného odvolací súd uviedol, že tretie osoby užívanie predmetných nebytových priestorov odvodzovali od žalovaného, ktorý im túto možnosť poskytol. Zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie vzniká nielen vtedy, ak sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale aj vtedy, ak sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak pri riadnom chode udalostí došlo. Za takýto riadny chod udalostí je potrebné považovať aj užívanie nehnuteľnosti za odplatu na základe riadne uzavretej zmluvy. Za správny považoval záver súdu prvej inštancie, že majetkovú hodnotu získava (obohatí
2. sa)ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu, t. j. v danom prípade by ju musel poskytovať žalovaný. 37. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutočnosť, kto predmetný nebytový priestor (kanceláriu č. 2) reálne „fyzicky“ užíval (v zmysle, že tam mal uskladnené svoje veci, pracoval tam on, resp. jeho zamestnanci a pod.) odvolací súd nepovažoval za právne významnú pre posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v danom spore. Vychádzal totiž z teoretickej konštrukcie bezdôvodného obohatenia ako úspory na majetku toho, kto by pri riadnom chode udalostí bol povinný vynaložiť určité peňažné prostriedky, v tomto prípade konkrétne v podobe nájomného, pričom za riadny chod udalostí by sa považovalo užívanie nebytového priestoru žalovaným na základe riadne uzavretej nájomnej zmluvy so žalobcom. Skutočnosť, že predmetný nebytový priestor prípadne užívali tretie osoby (odlišné od žalovaného) nie je relevantná, pretože pri riadnom chode udalostí (teda za existencie platnej nájomnej zmluvy) by prenajímateľ nebytového priestoru nebol oprávnený žiadať od týchto tretích osôb za užívanie nebytového priestoru žiadnu odplatu, keďže medzi prenajímateľom a podnájomcom nevzniká právny vzťah. Aj podľa názoru dovolacieho súdu je v posudzovanom prípade bez právnej relevancie spôsob, akým žalovaný skonzumoval plnenie (užívanie kancelárie č. 2), ktoré mu poskytoval žalobca bez právneho dôvodu, t. j. na základe nájomnej zmluvy, ktorá medzi nimi nevznikla vo vzťahu ku kancelárii č. 2 (rovnaký záver by platil aj v prípade, ak by NZ bola neplatná), a preto žalovanému vznikla povinnosť voči žalobcovi vydať mu bezdôvodné obohatenie (vo forme peňažnej náhrady) za plnenie, ktoré bolo žalovaným skonzumované. Pokiaľ aj žalovaný v rozpore so zásadou nemo plus iuris tretím osobám umožnil prevádzkovať činnosť v nebytovom priestore (kancelárii č. 2), ktorý mu prenajímateľ poskytol na prevádzkovanie jeho činnosti, došlo k tomu na základe vzťahu medzi žalovaným a tretími osobami, avšak vzťah medzi žalobcom a tretími osobami týmto nebol založený. Súdy nižšej inštancie preto dospeli k správnemu právnemu záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil (bezdôvodné obohatenie spočívalo v plnení bez právneho dôvodu), a preto mu vznikla povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi vo forme peňažnej náhrady v žalovanej sume (viď napr. rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33Odo/366/2003 a sp. zn. 33Odo/1108/2004, v ktorých boli riešené obdobné prípady). 38. Pre vyriešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie v predmetnom spore nebolo právne relevantné vyriešenie otázky, či podnájomný vzťah medzi žalovaným a tretími osobami bol alebo nebol založený platne, keďže ťažiskovou (kľúčovou) otázkou bolo to, kto skonzumoval plnenie (užívanie nebytového priestoru - kancelárie č. 2), ktoré žalovanému poskytoval žalobca. Odvolací súd sa k otázke platnosti či neplatnosti podnájomnej zmluvy v odôvodnení svojho rozhodnutia skutočne nevyjadril, keďže túto otázku nepovažoval za právne relevantnú pre rozhodnutie v merite veci. Túto otázku vo svojom rozhodnutí ani neriešil a na jej riešení nezaložil svoje rozhodnutie. Z rovnakých dôvodov sa potom dovolací súd (keďže nie je tretia inštancia) v dovolacom konaní nemohol zaoberať zisťovaním a posudzovaním otázky (neriešenej súdmi nižšej inštancie), či podnájomný vzťah medzi žalovaným a tretími osobami bol alebo nebol uzavretý platne. Tak, ako je už vyššie konštatované, od vyriešenia tejto otázky nebolo priamo závislé rozhodnutie súdov nižšej inštancie. 39. Rozhodnutia, na ktoré v dovolaní poukázal dovolateľ, nie sú (pre riešenie rozhodujúcej právnej otázky) aplikovateľné na prejednávanú vec, pretože sa týkajú iných skutkových okolností a právneho posúdenia veci, než je posudzovaný prípad. Rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/126/2009 z 30. júna 2010 sa týka náhrady škody, a nie vydania bezdôvodného obohatenia v prípade neexistencie nájomnej a podnájomnej zmluvy, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/263/99 z 10. januára 2001 a novšie uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/186/2018 zo 17. júna 2019 sa týkajú užívania pozemku, na ktorom bola postavená stavba vo vlastníctve osoby odlišnej od vlastníka pozemku. Záverom, ktorý z nich vyplýva, je, že povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, stíha vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom realizuje svoje vlastnícke právo. Nie je podstatné ani to, komu prináša užívanie stavby zisk. Poskytnuté plnenie je plnením bez právneho dôvodu, pričom bezdôvodne sa obohatil ten, kto je vlastníkom stavby na cudzom pozemku, a nie napr. jej nájomca. Ani rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/264/2004 z 30. novembra 2004 nie je možné použiť v predmetnej veci, pretože sa týka iného prípadu, keď žalovaný nájomca dal (opakovane) do podnájmu byt (nie nebytový priestor, na ktorý sa vzťahuje špeciálna právna úprava zákona č. 116/1990 Zb.) bez písomného kvalifikovaného súhlasu prenajímateľov, na základe čoho boli zmluvy o podnájme posúdené ako absolútne neplatné právne úkony. Právne posúdenie veci vychádzalo z Občianskeho zákonníka (§ 719 ods. 1, § 711 ods. 1 písm.
3. d)OZ), a nie zo zákona č. 116/1990 Zb. Ďalšia odlišnosť oproti súdenej veci spočíva v tom, že nájomná zmluva, na základe ktorej vznikol právny vzťah medzi prenajímateľmi a nájomcom bytu existovala a bola platná a neplatné boli len podnájomné zmluvy, zatiaľ čo v súdenej veci išlo o užívanie nebytového priestoru „nájomcom“ bez akéhokoľvek právneho titulu. Najvyšší súd Českej republiky argumentoval, že tým, že žalovaný ako nájomca na základe neplatnej podnájomnej zmluvy umožnil tretej osobe (podnájomcovi) užívať byt, ktorého bol nájomcom na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy k bytu, nebol založený vzťah medzi prenajímateľom a treťou osobou. Z uvedeného dôvodu sa potom prenajímateľ bytu nemohol domáhať (či už z titulu vydania bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody - ušlého zisku) voči žalovanému (nájomcovi) zaplatenia sumy spočívajúcej v inkasovaných platbách za podnájom, ktorá prevyšovala výšku nájomného dohodnutého medzi prenajímateľom a nájomcom. V prípade neplatnej podnájomnej zmluvy (ktorej zmluvnými stranami sú nájomca a podnájomca, ktorý užíval byt) vzájomnú reštitučnú povinnosť z tohto vzťahu majú len tieto osoby. 40. Keďže odvolací súd vec správne právne posúdil, resp. správne vyriešil právnu otázku, na ktorej riešení spočívalo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolanie podané žalovaným nie je dôvodné. Dovolací súd ho preto zamietol podľa § 448 CSP. 41. S poukazom na to, že dovolanie bolo zamietnuté, dovolací súd už nerozhodoval o návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 444 ods. 1 CSP. 42. V dovolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu proti žalovanému vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 43. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.