1, ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného JUDr. L. O. odmieta. Odôvodnenie Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 10. augusta 2020, sp. zn. 5T/33/2019, uznal obvineného JUDr. L. O. vinným zo skutku I. v bodoch 1 až 2 z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu sprenevery
1, ods. 2 písm. c), ods. 3, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, zo skutku II. v bodoch 1 až 2 z pokračovacieho zločinu sprenevery
1, ods. 2 písm. c), ods. 3, písm. a) Trestného zákona, zo skutku III. z pokračovacieho zločin sprenevery
1, ods. 2 písm. c), ods. 3, písm. a) Trestného zákona a zo skutku IV. v bodoch 1 až 3 z pokračovacieho prečinu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania
1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že skutku I. (obžaloba Kv 71/17/6600-60, pôvodné súdne konanie vedené pod. sp. zn. 5T/33/2019) bod 1) ako správca konkurznej podstaty úpadcu U.-U., s.r.o. „v konkurze“, IČO: XXXXXXXX, so sídlom L.Á. XX, Ž. B. V., vykonávajúci funkciu v období od
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm.
4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne
1, ods. 2 Trestného zákona obvinenému uložil trest zákazu činnosti výkonu funkcie správcu konkurznej podstaty vo výmere 7 rokov a
1 Trestného zákona a § 78 ods. 1 Trestného zákona obvinenému uložil ochranný dohľad na 2 roky. Okresný súd zároveň
1 Trestného poriadku obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodeným - spoločnosti U. W. a.s., so sídlom S. XX, X., IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 30 146,97 Eur, spoločnosti R. T., a.s., so sídlom U. XXXX/X, L. - X. škodu vo výške 168 229,45 Eur, spoločnosti W. O. N. s.r.o. „v konkurze“, so sídlom T. X. X, X. X. IČO: XX XXX XXX škodu vo výške 20 352,28 Eur. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) rozhodujúc o odvolaní obvineného JUDr. L. O. proti uvedenému rozsudku prvostupňového súdu, rozsudkom zo 14. septembra 2021, sp. zn. 5To/117/2020
1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 10. augusta 2020, sp. zn. 5T/33/2019 vo výroku o uloženom treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a
3 Trestného poriadku uložil obvinenému JUDr. L. O.,
4 Trestného zákona s použitím § 36 písm.
4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zároveň rozhodol, že ostatné výroky rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z
b), písm. c), písm. e), písm.
D. nerozhodoval senát v zložení, v akom mal rozhodovať
rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici.
úradného záznamu (č. l. 935) mala o zaujatosti rozhodovať aj JUDr. Adriána Považanová, ako členka senátu. V úradnom zázname sa konštatuje, že z dôvodu čerpania dovolenky JUDr. Adriány Považanovej a z dôvodu neprítomnosti členov senátu 5To bude nahradená sudcom z ďalšieho zastupujúceho senátu. Z úradného záznamu ani zo súdneho spisu nie je zrejmé o neprítomnosť ktorých členov senátu 5To išlo, a či tu skutočne bol dôvod, pre ktorý mal byť vybraný sudca z ďalšieho zastupujúceho senátu. V danom prípade mal o vylúčení JUDr. Viktora Marka, PhD. namiesto JUDr. Adriány Považanovej rozhodovať sudca zo senátu 5To a nie JUDr. Jozef Mikluš (ktorý nebol členom senátu 5 To), naviac ani pokiaľ ide o ostatných členov nebol senát správne obsadený v súlade s rozvrhom práce. O vylúčení sudcu JUDr. Viktora Marka, PhD. teda rozhodol senát v nesprávnom zložení. Pokiaľ ide o rozhodovanie sudcu JUDr. Romana Reištettera v prvostupňovom senáte, tento vec rozhodoval na základe Opatrenia predsedu Okresného súdu Banská Bystrica č. 1SprR 25/20 z 31. marca 2020 z č. l. 786.
Opatrenia predsedu súdu z 10. januára 2020 (č. l. 782) spolu s určením z č. l. 783 však vo veci mala rozhodovať JUDr. Eliška Šnajderová. Opatrením č. l. 786 sa nesprávne zasiahlo do práva na zákonne určeného sudcu a nešlo o postup v súlade s § 51 zákona o sudcoch. Zmena v osobe sudcu nebola vykonaná v súlade so zákonom o sudcoch a rozvrhom práce. O vine obvineného rozhodol prvostupňový súd v nesprávnom zložení - prvostupňový senát nemal byť obsadený ani JUDr. Romanom Reištetterom. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku obvinený uviedol, že sudca JUDr. Ján Bobor rozhodol o zaujatosti/vylúčení prvostupňového sudcu JUDr. Petra Philadelphyho. Sudca JUDr. Ján Bobor však už raz bol v danej veci vylúčený z vykonávania úkonov v trestnej veci obvineného a to v súvislosti s rozhodovaním o zaujatosti sudkyne JUDr. Evy Korbeľovej. Avšak JUDr. Ján Bobor neskôr rozhodoval ako člen senátu o vylúčení sudcu JUDr. Petra Philadelphyho. Ak bol JUDr. Ján Bobor vylúčený z rozhodovania vo veci obvineného, išlo o vylúčenie pre celé trestné konanie, nie iba pre jeden úkon. Je jednoznačné, že JUDr. Ján Bobor nemal rozhodovať vo veci. Navyše JUDr. Ján Bobor vo svojom vyhlásení (oznámení zaujatosti) uviedol svoj hodnotiaci úsudok o obvinenom ako osobe, ktorá spáchala trestný čin, keď uviedol, že obvinený spreneveril v konkurze vysokú finančnú čiastku, označil ho teda bez právoplatného rozhodnutia o vine za páchateľa trestného činu a teda bol jednoznačne voči obvinenému zaujatý. Súčasne JUDr. Ján Bobor bol vylúčený už na základe dôvodov, ktoré uviedol vo svojom oznámení 14. októbra 2019 o jeho vzťahu k obvinenému a veci samej (iné ako jeho tvrdenia o tom, že obvinený spáchal trestný čin), keďže už tieto dôvody boli natoľko závažné, že by mu mohli zabrániť rozhodnúť objektívne, nezaujato a spravodlivo. JUDr. Ján Bobor preto nemal rozhodovať v žiadnom štádiu trestného konania a tým, že sa podieľal na určení zákonného sudcu (na rozhodnutí o vylúčení sudcu) je oslabená dôveryhodnosť celého konania a došlo k podstatnému porušeniu zákona v neprospech obvineného.
pokynu predsedu senátu mali byť volaní prísediaci Mgr. Peter Vrbický a Štefan Ševčík. Z neznámeho dôvodu sa na rozhodovaní ako člen senátu zúčastnil Pavol Bielik a nie Štefan Ševčík. O obžalobe rozhodoval senát v nesprávnom zložení, keďže sa na rozhodovaní zúčastňoval iný prísediaci, ako bol prísediaci pôvodne prizvaný predsedom senátu. Opatrením (č. l. 786) sa nesprávne zasiahlo do práva na zákonne určeného sudcu, a nešlo o postup v súlade s § 51 zákona č. 385/2000 Z. z. z. o sudcoch a prísediacich. Nezákonným zložením senátov a tým, že vo veci rozhodoval aj sudca, ktorý mal byť vylúčený došlo k porušeniu ústavou garantovaných práv obvineného, pričom nezákonný postup nenapravil ani odvolací súd, a takýmto konaním bol porušený zákon. V súvislosti s dovolacím dôvodom
1 písm. g) Trestného poriadku obvinený namietal, že vypočúvaná sudkyňa JUDr. T. X. U. (ako osoba, ktorej výpoveď bola osobitne dôležitým dôkazom proti obvinenému č. l. 157) nebola zbavená povinnosti mlčanlivosti v konaní pred súdom, ale iba v prípravnom konaní (v rozhodnutí o zbavení mlčanlivosti sa uvádza, že sa jedná o zbavenie mlčanlivosti vo vyšetrovaní vedenom na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru, nie v celom trestnom konaní). Napriek tomu bola daná sudkyňa vypočutá aj v konaní pred súdom a vyjadrovala sa ku skutočnostiam, ku ktorým nemala byť bez zbavenia mlčanlivosti vypočúvaná. Sudkyňa nebola zbavená mlčanlivosti v celom trestnom konaní, ale
rozhodnutia explicitne iba pre prípravné konanie (vyšetrovanie). Na jej výpoveď ako „dôkaz“ nemali konajúce súdy v konaní vôbec prihliadať. Obvinený k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že pri skutkoch v bode IV. nešlo o trestné činy
Trestného zákona, ale o skutky, ktoré mali byť posúdené iba ako disciplinárne previnenia
zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch. Súdy sa vôbec nevysporiadali s tým, prečo nekvalifikovali dané porušenia zákona iba ako disciplinárne delikty, za ktoré bolo možné obvinenému ako správcovi uložiť sankciu (vrátane vysokej pokuty
zákona o správcoch).
napadnutého rozhodnutia obvinený si nesplnil povinnosti mu uložené v § 42 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a v § 8 ods. 3 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch. Porušenie týchto povinností je primárne sankcionovateľné
iných právnych predpisov (ako je Trestný zákon). V súvislosti s vyššie uvedeným obvinený namietal, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Osobitne je dôvodné postupovať
zákona o správcoch pri stave, kedy súd iba prezumuje, že obvinený ako správca mal mať doklady, ktoré neodovzdal (č. l. 913, str. 20 rozsudku), no žiadnym vykonaným dôkazom nebolo preukázané, že by tieto doklady aj skutočne mal k dispozícii. Oba súdy v odôvodnení iba poukázali na to, že došlo k porušeniu povinností správcu, ale neskúmali žiadne ďalšie osobitné okolnosti danej veci. Rozhodnutie je v tomto smere nepreskúmateľné. Súd pri skutkoch I. až III. rozsudku nezisťoval, čo sa stalo s peniazmi, no napriek tomu vo výrokovej časti uviedol, že ich obvinený použil pre vlastnú potrebu. V iných častiach súd uvádza, že peniaze previedol na svoj osobný účet, resp. v hotovosti vybral z bankových účtov. V trestnom konaní by súd mal jednoznačne zistiť, čo sa s peniazmi stalo, najmä ak rozhodol, že peniaze použil obvinený na svoju vlastnú potrebu. Výber v hotovosti ešte neznamená, že došlo k sprenevere, resp. žiaden právny predpis nezakazuje správcovi vyberať peniaze z účtu v banke. Ani jeden z dôkazov nesvedčil záveru o spotrebovaní peňazí obvineným na vlastnú potrebu. Určite nie pri všetkých sumách, ktoré sú uvedené v skutkových vetách. Pri sprenevere by muselo byť preukázané, že došlo k odňatiu veci z dispozície vlastníka s úmyslom s vecou nakladať ako s vlastnou. Bolo preukázané, že obvinený spôsobil škodu tým, že porušil všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok a teda jeho konanie malo byť posudzované
Obvinený zároveň v súvislosti s vyššie uvedeným dovolacím dôvodom
1 písm. i) Trestného poriadku namietal aj dovolací dôvod
1 písm.
tohto ustanovenia nie je porušenie práva obvineného na zákonného sudcu, t. j. keď vec prejednal a rozhodol iný než rozvrhom práce súdu určený sudca. Predpokladom aplikácie uvedeného stanovenia je rozhodovanie súdu v nezákonnom zložení vo veci samej, čo už zo znenia dovolacej argumentácie naplnené nebolo. K naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. e) Trestného poriadku týkajúcej sa námietok dovolateľa ohľadne obsadenia senátu rozhodujúceho o oznámenej zaujatosti sudcu prvostupňového súdu prokurátor uviedol, že je potrebné, aby vo veci konal a rozhodoval sudca, ktorý bol vylúčený, teda vydal rozhodnutie, ktoré je možné napadnúť dovolacím dôvodom
Čo sa týka argumentácie dovolateľa o nesprávnom zložení senátu prokurátor uviedol, že nie je podstatný pokyn sudcu na č. l. 732, ale pokyn predsedu senátu JUDr. Romana Reištettera z 15. mája 2020, ktorým kancelárii uložil volať prísediacich Mgr. Petra Vrbického, Pavla Bielika, Štefana Ševčíka, alebo Soňu Vitoušovú, kedy následne
záznamu kancelárie bola potvrdená účasť Pavla Bielika a Mgr. Petra Vrbického telefonicky. Pokiaľ ide o námietku obvineného s cieľom spochybniť zákonnosť sudcu JUDr. Romana Reištettera prokurátor poukázal na to, že vec bola prvotne pridelená ako zákonnému sudcovi JUDr. Romanovi Reištetterovi. Následne na podklade Opatrenia predsedu Okresného súdu Banská Bystrica 1SprR 66/19 z
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia a nie ich označenie
Jednotlivé dovolacie dôvody (§ 371 ods. 1 písm.
1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak súd rozhodol v nezákonnom zložení.
1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. K obvineným namietaným dovolacím dôvodom
1 písm. b), písm.
odseku 1 písm.
odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom“. Rovnako je potrebné dať do pozornosti aj stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke pod č. 11/2016, v zmysle ktorého „ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky limituje uplatnenie ohrozených alebo porušených subjektívnych práv v konaní pred štátnymi orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným zákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia ustanovené zákonom (lehota alebo iná podmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom, či ide o právo vyplývajúce aj priamo z ústavy alebo „len“ zo zákona. Ak Trestný poriadok ustanovuje pre uplatnenie dôvodu dovolania
1 písm.
c) Trestného poriadku.“ Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že ak v dovolaní uplatňované okolnosti nepochybne boli, resp. museli byť obvinenému (ako dovolateľovi) v priebehu prvostupňového alebo odvolacieho súdneho konania známe a v týchto štádiách trestného konania ich neuplatnil, t. j. neuplatnil ich najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, resp. uplatnil ich až v podanom dovolaní, v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku nemôžu byť tieto okolnosti použité ako podklad pre splnenie dovolacích dôvodov
1 písm.
1 písm. b) Trestného poriadku o nezákonnom zložení senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o vylúčení sudcu JUDr. Viktora Marka, PhD., tu najvyšší súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2.septembra 2021, sp. zn. 3Nto 11/2021, ktoré bolo obvinenému doručené 29. septembra 2021 (doručenka č. l. 938). Z uvedeného vyplýva, že obvinený o tejto skutočnosti vedel minimálne od doručenia tohto uznesenia, ktorým bol JUDr. Viktor Marko, PhD. vylúčený. Ak obvinený v podanom dovolaní namieta, že vo veci konal sudca, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania a toto podraďuje pod dovolací dôvod
1 písm. e) Trestného poriadku, je zrejmé, že o tejto skutočnosti obvinený vedel najneskôr od doručenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z
1 písm. g) Trestného poriadku o tom, že sudkyňa JUDr. T. X. U. nebola zbavená povinnosti mlčanlivosti v konaní pred súdom, ale len v prípravnom konaní opäť nemožno použiť, nakoľko táto okolnosť bola obvinenému známa už v pôvodnom konaní najneskôr od momentu, keď na hlavnom pojednávaní sudkyňa vypovedala ako svedok dňa 26. júna 2020 (č. l. 842). Obvinený navyše bol počas konania na súde prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní zastúpený obhajcom JUDr. Jánom Geregom. Napriek tomu vyššie uvedené skutočnosti obvinený nenamietal počas konania na súde prvého stupňa, ani vo svojom odvolaní, a ani v ďalšom priebehu odvolacieho konania. Vo vzťahu k dovolacím námietkam
1 písm. b), písm.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Porušenie práva na obhajobu obvinený zadefinoval v súvislosti s dovolacím dôvodom
1 písm. i) Trestného poriadku, a to konkrétne tak, že pri skutkoch č. I. II. a III. súd prvého stupňa neskúmal spôsob použitia finančných prostriedkov, no aj napriek tomu uznal obvineného vinným za to, že si prisvojil prostriedky. Obvinený ,,len nakladal“ s prostriedkami v rozpore so zákonom, čím spôsobil škodu, teda porušil povinnosť pri správe cudzieho majetku. Najvyšší súd v zmysle konštantnej judikatúry uvádza, že tento dovolací dôvod predpokladá nie akékoľvek porušenie práva na obhajobu, ale len tie prípady, kedy toto právo obvineného bolo porušené zásadným spôsobom. Spravidla pôjde o prípady, kedy obvinený nebol v trestnom konaní zastúpený obhajcom napriek tomu, že išlo o niektorý z prípadov povinnej obhajoby (§ 37 Trestného poriadku). Spôsob obhajoby obvineného jeho obhajcom je mimo rámec tohto dovolacieho dôvodu. Vo všeobecnosti možno dodať, že právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (pozri uznesenie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011). Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na tieto v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Je potrebné konštatovať, že najvyšší súd posudzuje dovolacie dôvody
ich obsahu, nie
formálneho značenia. Obvinený síce označil, že podáva dovolanie aj z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku a v odôvodnení dovolania uviedol, že porušenie práva na obhajobu spočíva ,,v konštatovaní súdu prvého stupňa o tom, že obvinený si prisvojil finančné prostriedky“, - uvedené argumenty stoja mimo uplatneného dovolacieho dôvodu. Uvedeným
obsahovej stránky obvinený zasahuje do dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Po obsahovej stránke možno konštatovať, že jediným dôvodom, ktorým obvinený zasahuje do dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je skutočnosť, že sudca JUDr. Ján Bobor ,,prejudikoval“ jeho vinu, keď v oznámení svojej zaujatosti 14. októbra 2019 (č. l. 761) uviedol, že ,,jeho manželka JUDr. T. X. U. bola sudkyňou v konkurze, v ktorom obvinený spreneveril sumu 250 122,54 Eur, a tak podala podnet orgánom činným v trestnom konaní na trestné stíhanie“. Najvyšší súd v prvom rade uvádza, že vyjadrenie sudcu nie je rozhodnutím súdu, ale iba subjektívnym tvrdením o jeho možnej zaujatosti nakoľko to, či sumu obvinený naozaj spreneveril alebo nie, bolo predmetom dokazovania vo veci samej. Formulácia sudcu o sprenevere sumy 250.122,54 eura, uvedená v ním oznámenej zaujatosti nie je prejudikovaním viny obvineného a ani nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia práva na obhajobu, a už vôbec nie zásadného
1 písm. c) Trestného poriadku, pretože je z tejto zrejmé, že sudca interpretoval to, čo sa dozvedel o obvinenom od svojej manželky, konkurznej sudkyne. Manželka sudcu podala „podnet“ orgánom činným v trestnom konaní, čo bolo jej povinnosťou v zmysle zákona, to znamená zistenia, ku ktorým dospela pri výkone svojej funkcie postúpila kompetentným orgánom na preverenie. Najvyšší súd preskúmajúc spisový materiál nezistil žiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by týmto bolo porušené právo na prezumpciu neviny obvineného. Z vyššie uvedených dôvodov je nutné konštatovať, že právo na obhajobu obvineného bolo v priebehu trestného konania v plnom rozsahu zachované, a nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke pod č. 57/2007-II.). Povedané inými slovami, predmetný dovolací dôvod dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Ďalej predpokladá, ako už bolo vyššie uvedené, výlučne chyby právne, ktoré sa dotýkajú právneho posúdenia zisteného skutku v tom zmysle, že tento bol v rozpore s Trestným zákonom posúdený buď ako prísnejšie alebo miernejšie trestný čin alebo že vôbec nemal byť posúdený ako trestný čin pre existenciu niektorej Trestným zákonom predpokladanej okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť páchateľa alebo protiprávnosť činu. Spomenutý dovolací dôvod je okrem toho daný aj nesprávnou aplikáciou iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorá nemusí bezprostredne súvisieť len s právnym posúdením skutku, ale sa môže dotýkať, napr. rozhodovania o treste, či ochrannom opatrení (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014-II). Obvinený považoval za naplnenie tohto dovolacieho dôvodu to, že skutky I. II. a III. rozsudku nemali byť kvalifikované ako sprenevera
Trestného zákona, ale mali byť kvalifikované
Súd nezisťoval čo sa stalo s peniazmi, napriek tomu uviedol, že ich obvinený použil pre vlastnú potrebu. Ďalej obvinený namietal to, že skutky IV. rozsudku nie sú trestnými činmi
Trestného zákona, ale mali byť posúdené len ako disciplinárne previnenia
zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch. Najvyšší súd na tomto mieste poznamenáva, že rozdiel medzi trestným činom sprenevery (§ 213 Trestného zákona) a trestným činom porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku (§ 237 Trestného zákona) je v tom, že pri trestnom čine sprenevery úmysel páchateľa smeruje k prisvojeniu si cudzej veci, ktorá mu bola zverená. Pri trestnom čine porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku úmysel páchateľa smeruje len k nesprávnemu hospodáreniu s cudzím majetkom, pričom nemusí ísť o jeho priame prisvojenie. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že obvinený konal vedome s úmyslom prisvojiť si majetok. Jeho úmysel bol preukázaný listinnými dôkazmi predovšetkým výpismi z účtov, ale aj svedeckými výpoveďami. Obvinený, ako je zrejmé z jeho konania nemal úmysel finančné prostriedky vrátiť. Pre vysvetlenie rozdielu medzi trestným činom sprenevery a trestným činom porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku najvyšší súd uvádza, že subjektom trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku môžu byť len fyzické osoby, ktoré sú
zákona alebo
zmluvy povinné vybavovať záležitosti iných osôb, pokiaľ je v tom zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, v ktorých sa nepreukáže, že by uvedené osoby úmyselným porušením povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok obohatili seba alebo iného, ale preukáže sa len spôsobenie škody nie malej na cudzom majetku. V tomto zmysle je ustanovenie o trestnom čine porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku subsidiárne k iným ustanoveniam osobitnej časti Trestného zákona, napr. k ustanoveniu o trestnom čine sprenevery (R 3/1995). Najvyšší súd si v plnom rozsahu osvojil konštatovanie okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 19 uviedol, že ,,z dôkazov je zrejmé v skutkoch obzvlášť závažného zločinu (I.) a zločinov sprenevery (II a III.), že obžalovaný vyberal z účtov zriadených pre úpadcov v konkurzných veciach, kde bol súdmi ustanovený ako správca konkurznej podstaty značné finančné obnosy, ktoré buď previedol na svoj súkromný účet, pričom ich späť už nepreviedol, alebo ich jednoducho vybral v hotovosti na viac krát a tiež tieto peniaze nevrátil a teda sa možno dôvodne a bez pochýb domnievať, že ich minul na vlastnú potrebu. Súd nepotreboval mať za preukázané ako naložil s takto vybranými peniazmi úpadcov, podstatné je, že bol jednoznačne poslednou osobou, u ktorej tieto peniaze skončili, a ktorý ich aj vybral alebo previedol, keďže bol aj jediným disponentom na uvedených účtoch. Tvrdenie obhajoby v tom, že nebol preukázaný úmysel pri jednotlivých skutkoch vyznieva účelovo až úsmevne, keďže obžalovaný napriek odbornosti a dobrej reputácii ako advokát a vysokoškolský učiteľ práva si pravidelne a opakovane bez oprávnenia a akéhokoľvek zdôvodnenia, vedome vyberal peniaze z cudzích účtov, ktoré mu nepatrili, čomu by zrejme mal rozumieť ako nezákonnému konaniu s poukazom na svoje vzdelanie a postavenie. Majetok úpadcov mal povinnosť len spravovať, čo však hrubo porušil a zneužil svoje postavenie správcu. Obhajoba samotný skutkový stav a z neho vyplývajúce zistenia nespochybnila, pričom sám obžalovaný vo viacerých prípadoch uznal dlh v zmysle Občianskeho zákonníka, na základe čoho bol aj v civilných konaniach odsúdený.“ Na podporu týchto konštatovaní možno uviesť ešte rozhodnutie krajského súdu, ktorý v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku na str. 12 ku skutkom I. až III. doplnil, že ,,obžalovaný JUDr. L. O. ako správca konkurznej podstaty v uvedených spoločnostiach sa citovanými ustanoveniami neriadil, konal svojvoľne a finančné prostriedky, ktoré boli určené pre veriteľov použil na iný účel, čím veriteľom spôsobil škodu vyčíslenú v skutkoch. Aj odvolací súd konanie obžalovaného posúdil ako úmyselné, keďže obžalovaný (ako kvalifikovaná osoba) z titulu svojej funkcie vedel, že nesmie finančné prostriedky použiť na iný účel, ako na uspokojenie veriteľov úpadcu. Odvolací súd na margo obhajoby uvádza, že v takomto prípade nie je rozhodujúce zistenie na aký účel obžalovaný použil finančné prostriedky, rozhodujúce pre posúdenie viny obžalovaného je, že s finančnými prostriedkami nakladal v rozpore s citovaným zákonom a spôsobil tým škodu. Pokiaľ ide o motív obžalovaného, tento zneužil svoje postavenie za účelom získania prospechu, keďže nakladal so zverenou vecou ako vlastnou, pričom finančné prostriedky prevádzal na svoj súkromný účet, ako aj na účty subjektov nepatriacich medzi konkurzných veriteľov a dokonca na výzvy svedkyni - sudkyni JUDr. T. X. U., už nebol schopný finančné prostriedky vrátiť do konkurznej podstaty úpadcov. Odvolací súd dospel k záveru na základe výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vyplývajúcich skutkových záverov tak, ako boli ustálené okresným súdom, že konaním obžalovaného JUDr. L. O. bola v popísaných skutkov pod bodom I. až III. naplnená skutková podstata trestných činov sprenevery
príslušných odsekov § 213, ako sú uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.“ Čo sa týka skutku IV. rozsudku je potrebné konštatovať, že konanie obvineného pod bodmi 1) až 3) naplnilo skutkovú podstatu trestného činu
1 písm. a) Trestného zákona,
ktorého „kto marí konkurzné konanie, vyrovnacie konanie, konanie o reštrukturalizácii alebo konanie o oddĺžení tým, že nesplní povinnosť uloženú mu zákonom, ktorý upravuje také konanie, vrátane povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu“. Najvyšší súd sa nestotožňuje s tvrdením obvineného, že uvedené konanie malo byť kvalifikované len ako disciplinárne previnenie
zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch, ani s jeho tvrdením, že okresný súd, ako aj krajský súd len poukázali v odôvodnení na to, že došlo k porušeniu povinnosti správcu, pričom neskúmali žiadne ďalšie osobitné okolnosti danej veci. Oba súdy jasne a podrobne odôvodnili svoje rozhodnutie prečo uvedeným konaním obvineného došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu
Obvinený konal s úmyslom sťažiť resp. zmariť priebeh konkurzného konania tým, že nepredložil novému správcovi konkurzných podstát podrobnú správu o svojej činnosti a neposkytol mu všetku potrebnú súčinnosť. Tiež mu nepredložil potrebné dokumenty, a to s cieľom nielenže zakryť skutočný stav úpadcov, ale zakryť aj páchanie svojej vlastnej trestnej činnosti, aby sa nezistili nezákonné prevody finančných prostriedkov. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 19 k tomu uviedol, že ,,bolo preukázané predovšetkým výpoveďou svedka - poškodeného Ing. T. Š., ale aj listinnými dôkazmi, že obžalovaný neodovzdal ani v jednej z troch predmetných vecí žiadne dokumenty a spisovú agendu novému správcovi konkurzných podstát napriek viacerým výzvam z jeho strany, čím nesplnil povinnosť
6 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a ani
3 zákona č. 8/2005 o konkurze a reštrukturalizácii, a teda, že odvolaný správca je povinný do 30 dní od ustanovenia nového správcu predložiť veriteľskému výboru a novému správcovi podrobnú správu o svojej činnosti; novému správcovi je tiež povinný poskytnúť všetku potrebnú súčinnosť tak, aby sa nový správca mohol riadne ujať výkonu svojej funkcie, resp., že správca, ktorý bol odvolaný z funkcie v príslušnom konaní
osobitného predpisu bez zbytočného odkladu odovzdá príslušný spis spolu s prílohami správcovi, ktorým bol nahradený. O odovzdaní spisu sa vyhotoví zápis“. Krajský súd na podporu tejto argumentácie na str. 12 rozsudku uviedol, že ,,pokiaľ ide o skutok IV. pod bodmi 1/ až 3/, obžalovaný je usvedčovaný výpoveďou nového správcu Ing. Mgr. T. Š., ktorý po obžalovanom prebral správu nad úpadcami, výpoveďami svedkov Ing. I. L., T. N., P. W. a Mgr. T. V., ako aj listinnými dôkazmi. Obžalovaný bol uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty u týchto úpadcov a súčasne mu bola uložená povinnosť do 30 dní od ustanovenia nového správcu tomuto predložiť podrobnú správu o svojej činnosti a poskytnúť mu všetku potrebnú súčinnosť tak, aby sa nový správca mohol riadne ujať výkonu svojej funkcie. Svedok Ing. Mgr. T. Š. uviedol, že obžalovaný mu napriek opakovaným výzvam nepredložil podrobnú správu o svojej činnosti, ako ani spisovú agendu uvedených úpadcov. Škodu u úpadcoch vyčísliť nevedel, keďže nemal od obžalovaného dokumentáciu. Skutočnosť, že nový správca opakovane vyzýval obžalovaného na odovzdanie dokumentácie úpadcov, vyplýva aj z listinných dôkazov založených v trestnom spise. Odvolací súd pripomína, že trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania
1 písm. a) Trestného zákona sa dopustí ten, kto marí konkurzné konanie, vyrovnacie konanie, konanie o reštrukturalizácii alebo konanie o oddĺžení tým, že nesplní povinnosť uloženú mu zákonom, ktorý upravuje také konanie, vrátane povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Objektom tohto trestného činu je právo veriteľa na zákonné uspokojenie svojej pohľadávky. Objektívna stránka trestného činu marenia konkurzného a vyrovnacieho konania
a) Trestného zákona teda zahŕňa nielen konanie (porušenie povinnosti stanovenej zákonom o konkurze), ale aj následok (marenie) a príčinný vzťah medzi konaním a následkom, pritom sa nevyžaduje, aby došlo k zmareniu konkurzného konania.
6 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene niektorých zákonov, odvolaný správca je povinný do 30 dní od ustanovenia nového správcu predložiť veriteľskému výboru a novému správcovi podrobnú správu o svojej činnosti; novému správcovi je tiež povinný poskytnúť všetku potrebnú súčinnosť tak, aby sa nový správca mohol riadne ujať výkonu svojej funkcie.
1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, správca je povinný viesť vo veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť, správcovský spis (ďalej len "spis"); spis musí byť dostupný v kancelárii, ktorá je zriadená v obvode krajského súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd, alebo v obvode odvolacieho konkurzného súdu, v ktorom sídli príslušný konkurzný súd, ak bol do funkcie ustanovený správca, ktorý má kanceláriu v tomto obvode. Spis je správca povinný viesť prehľadne, zrozumiteľne a dostatočne podrobne. Spis obsahuje údaje o postupe správcu, najmä o charaktere, čase, rozsahu a cieľoch postupu správcu a záveroch vyvodených na základe získaných podkladov. Súčasťou spisu alebo jeho prílohou sú doklady, zmluvy, písomné záznamy a iné písomnosti týkajúce sa veci, v ktorej sa spis vedie; osobitný predpis ustanoví, ktoré ďalšie písomnosti tvoria súčasť alebo prílohu spisu. Spis sa uchováva desať rokov odo dňa skončenia konania vo veci, v ktorej bol spis vedený. Správca, ktorý bol odvolaný z funkcie v príslušnom konaní
osobitného predpisu, bez zbytočného odkladu odovzdá príslušný spis spolu s prílohami správcovi, ktorým bol nahradený. O odovzdaní spisu sa vyhotoví zápis. Právo nahliadať do spisu majú osoby vykonávajúce dohľad
tohto zákona, súd, účastníci konania, ich zástupcovia, orgány činné v trestnom konaní a iné subjekty, ak to ustanovuje osobitný predpis. Nahliadanie do spisu je správca povinný zabezpečiť v bežných pracovných hodinách každý pracovný deň; o tom správca bezodkladne po ustanovení do funkcie v príslušnom konaní
osobitného predpisu zverejní oznam v Obchodnom vestníku. Berúc do úvahy vykonané dôkazy jednotlivo a aj v ich súhrne dospel aj odvolací súd k záveru, že konaním obžalovaného boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu marenia konkurzného a vyrovnacieho konania, pretože medzi konaním obžalovaného (nesplnením povinnosti odovzdať dokumentáciu) a následkom (neskončenie konkurzného konania) je daná príčinná súvislosť, pričom tohto konania sa obžalovaný dopustil minimálne v nepriamom úmysle, pretože vzhľadom na svoje odborné znalosti a skúsenosti (advokát, správca konkurznej podstaty) musel vedieť, že takýto následok môže nastať, ak novému správcovi neposkytne súčinnosť a musel byť s týmto následkom uzrozumený.“ Dovolací súd konštatuje, že obvineným napádaná právna kvalifikácia uvedených trestných činov plne zodpovedá skutkovej vete, preto ani po dôkladnom oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom nezistil pochybenia, ktoré by znamenali naplnenie dôvodov dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.