Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7CdoR/1/2025 Identifikačné číslo spisu: 8118202914 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 420písm.

f) CSP namietala nedostatok dôvodov, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Vyčítala tiež odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s jej odvolacími námietkami (argumentácia správaním matky vo vzťahu k výške výživnému, určenie nízkeho výživného, ktoré zjavne vybočuje zo štandardov súdnej praxe, neustálenie potrieb mal. Y. a ich výšky, zachovanie rovnakej životnej úrovne, zahrnutie nadštandardných položiek do potrieb mal. Y. uspokojovaných z výživného a určenie výživného na tvorbu úspor). 3.2.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP uviedla, že „[v] rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené tieto otázky ... A. na aké okolnosti je potrebné prihliadať pri posúdení práva podieľať sa na životnej úrovni rodičov v zmysle ust. § 62 ods. 2 zákona o rodine, B. či určenie výživného na tvorbu úspor v zmysle ust. § 63 ods. 3 zákona o rodine je iba na úvahe súdu alebo ide o zákonnú povinnosť, ak je naplnený predpoklad, že rodič má priaznivé majetkové pomery (jeho majetkové pomery to dovoľujú), a C. na aké okolnosti je potrebné brať zreteľ pri posúdení, či majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú určiť výživné na tvorbu úspor v zmysle ust. § 63 ods. 3 zákona o rodine". 4. Otec navrhol dovolanie matky odmietnuť a priznať mu náhradu dovolacích trov. Uviedol, že „suma 500 eur mesačne na 8 až 10 ročné dieťa žijúce v T., na žiaka prvého stupňa základnej školy, je určite nielen postačujúcou, ale je nadpriemernou a pokryje všetky potreby dieťaťa, a to tak základné a nevyhnutné, ako aj potreby stojace nad nimi. ... Takto určená suma výživného bude len rásť (čo sa už aj stalo v rámci určenia výživného v rozvodovom konaní, kde táto bola určená sumou 600 eur mesačne a sumou 100 eur mesačne na tvorbu úspor, celkovo teda sumou 700 eur - syn nastúpil na druhý stupeň ZŠ) a bude rásť opäť, keď syn nastúpi na strednú školu a neskôr na školu vysokú.". V ďalšom reagoval na jednotlivé námietky matky, poukázal na súdnu prax (8Cdo/50/2017, 3Cdo/88/2017, 3Cdo/87/2017, 3Cdo/226/2017, 5Cdo/87/2017). K dovolaniu podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP (otázke A.) poukázal na dovolacie rozhodnutie 3Cdo/12/2018 a na už vyššie uvedenú súdnu prax. V súvislosti s otázkami (B. a C.) uviedol, že „právo súdu rozhodnúť o výživnom na tvorbu úspor a nie jeho povinnosť, je zrejmé zo znenia § 63 ods. 3 zákona o rodine, ktorý používa výraz možno považovať. Ak by určenie sporivého výživného malo byť povinnosťou súdu, bolo by namieste v texte zákona použiť výraz je potrebné považovať". 5. Opatrovník sa k dovolaniu nevyjadril. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu (účastník konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 7. Dovolanie podala matka maloletého vo veci úpravy práv a povinností k maloletému upravenej v CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže CMP v § 76 až § 77 neobsahuje odlišnú právnu úpravu dovolania podaného vo veci starostlivosti súdu o maloletých, prípustnosť dovolania bola posudzovaná podľa ustanovení CSP. Dovolanie podľa § 420 písm.
3. f)CSP 8. Dovolací súd už na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP, avšak dovolací súd takéto vady v prejednávanej veci nezistil (viď nižšie). 9. Podľa § 420 písm.
5. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
6. f)CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 11. Matka v podanom dovolaní podľa § 420 písm.
7. f)CSP namietala nedostatok dôvodov, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Vyčítala tiež odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s jej odvolacími námietkami (bod 3.1.). 12. K námietkam matky týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia (nepreskúmateľnosti) dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 13. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním matky spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali pri určení výšky výživného na mal. dieťa, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Potrebné je zdôrazniť, že predmetom konania bolo určenie výživného pre 8 až 10 ročné mal. dieťa na čas do rozvodu (po tomto období bolo určené výživné o 100 eur vyššie), pri ustálení súdmi odôvodnených potrieb mal. dieťaťa z vyčíslených výdavkov predložených matkou (bod 25. odôvodnenia prvostupňového súdu), ako aj priznanej výšky výživného (body 44. až 46. odôvodnenia prvostupňového súdu v spojení s bodmi 22. až 25. odôvodnenia odvolacieho súdu). Prijaté závery nižších súdov nemožno preto považovať za celkom zjavne nedôvodné resp. právne nekonformné, či arbitrárne. Odôvodnenie odvolacieho (prvostupňového) rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa primerane dostatočným spôsobom vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami matky dieťaťa. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ). Dovolateľka v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní. 14. Najvyšší súd pripomína, že rozhodnutia všeobecných súdov o úprave práv a povinností k maloletým deťom nemajú povahu rozhodnutí „absolútne konečných", a teda nezmeniteľných, ako vyplýva i z ustanovenia § 26 ZR, ktorý zmenu rozhodnutia podmieňuje „zmenou pomerov". Uvedené platí tým skôr, pokiaľ súdy svoje rozhodnutia zakladajú na okolnostiach, zmena ktorých je v budúcnosti predvídateľná či aspoň reálne možná. 15. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm.
8. f)CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm.
9. f)CSP v zásade nezakladá. 16. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namietala, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm.
10. f)CSP). Prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
11. b)CSP 17.

§ 421ods.

1 písm.

1. b)CSP dovolateľka uviedla, že „[v] rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené tieto otázky ... A. na aké okolnosti je potrebné prihliadať pri posúdení práva podieľať sa na životnej úrovni rodičov v zmysle ust. § 62 ods. 2 zákona o rodine, B. či určenie výživného na tvorbu úspor v zmysle ust. § 63 ods. 3 zákona o rodine je iba na úvahe súdu alebo ide o zákonnú povinnosť, ak je naplnený predpoklad, že rodič má priaznivé majetkové pomery (jeho majetkové pomery to dovoľujú), a C. na aké okolnosti je potrebné brať zreteľ pri posúdení, či majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú určiť výživné na tvorbu úspor v zmysle ust. § 63 ods. 3 zákona o rodine" (bod 3.2.). 18. Podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 18.1. Pre procesnú situáciu, v ktorej § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka" a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 18.2. Prípadná právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). 18.3. Pre záver o tom, že ide o právnu otázku, kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor sporovej strany, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným sporom. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP. 18.4. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
3. f)CSP, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (v prejednávanej veci § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 19. Prvá otázka dovolateľky súvisiaca so životnou úrovňou rodiča (§ 62 ods. 2 veta druhá ZoR) má v okolnostiach posudzovanej veci svoj aplikačný význam (iba) pre účely určenia výšky vyživovacej povinnosti (generálne), či určenia oprávnených nákladov na dieťa (špeciálne) a predstavuje dôležitý segment „schopnosti, možnosti a majetkových pomerov povinného" (§ 75 ods. 1 ZoR), ktorý je vždy potrebné posudzovať komplexne. V tomto ohľade preto ustálene platí, že určenie výšky výživného na maloleté dieťa je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o výživnom na maloleté dieťa je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady (porovnaj 5Cdo/87/2017). Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP zo širších hľadísk je tiež to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie konkrétneho rozsahu vyživovacej povinnosti) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výživného postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach (porovnaj 8Cdo/50/2017, 3Cdo/226/2017, 4Cdo/196/2017, 3Cdo/88/2017, 3Cdo/87/2017, 4Cdo/215/2022). V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky výživného zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy. 19.1. V posudzovanom prípade podľa názoru dovolacieho súdu náležite aplikovali súdy nižších inštancií pre vec relevantné ustanovenia § 62 a § 75 ods. 1 ZoR, vzali do úvahy všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli najavo a na podklade svojich (individuálnych) skutkových zistení dospeli k záveru, podľa ktorého stanovená výška výživného na mal. dieťa v sume 500 eur je primeraná (pozri aj bod 13.). Ich záverom z pohľadu primeraného uplatnenia zákonných kritérií pri určovaní výšky výživného nemožno nič vytknúť. 20. V ďalšej časti podaného dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP dovolateľka namietala nesprávne právne posúdenie otázky určenia výživného na tvorbu úspor (otázka B. a C.). Okrem už uvedeného v bode 19, ktoré závery je možné vztiahnuť aj na „tvorbu úspor" (pozri napr. 5CdoR/10/2023) najvyšší súd poukazuje (
6. aj)na bod 26. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia a tam citovaný názor právnej doktríny, podľa ktorého súd nemá zákonnú povinnosť určiť výživné na tvorbu úspor, ako aj na preukázané skutkové zistenia, že otec dobrovoľne sporil mal. dieťaťu sumou 50 eur; za celé posudzované obdobie išlo o sumu 1.200 eur. 21. Dovolací súd záverom uvádza, že dovolateľkou formulované otázky nespĺňali predpoklady na založenie dovolacieho prieskumu. Rovnako tak opakovane zdôrazňuje, že prijatý záver odvolacieho (prvostupňového) súdu o výške určeného výživného, ktorý dovolateľka spochybňuje, bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia jedinečných skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Skutočnosť, že matka so záverom odvolacieho súdu a jeho odôvodnením nesúhlasí, nepostačuje sama osebe k založeniu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP, ktorého podstatou je nesprávne právne posúdenie veci, nie prehodnocovanie skutkových záverov a ich relevantnosti vo vzťahu k právnemu záveru odvolacieho súdu. V neposlednom rade dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dovolateľkou požadované „definície" neurčitých právnych pojmov, súvisiace predovšetkým so skutkovým zistením v tom ktorom súdnom konaní, nemožno považovať za „právnu otázku" významnú v okolnostiach posudzovanej veci. Cieľom civilného sporového konania (aj pred dovolacím súdom) je poskytnúť reálnu ochranu právam, nie riešiť teoretické otázky, ktorých výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry procesných strán. 22. Vzhľadom na to, že dovolanie matky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, najvyšší súd ho odmietol podľa § 447 písm.
7. c)a
8. f)CSP bez toho, aby sa zaoberal vecnou dôvodnosťou podaného dovolania. 23. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania (§ 52 CMP). 24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.