Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/9/2024 Identifikačné číslo spisu: 2122204209 Dátum vydania rozhodnutia: 19.02.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Renáta Gavalcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 359a

CMP má povinnosť preukázať súdu, či po uzavretí právneho úkonu na nehnuteľnosti, ktorý má všetky náležitosti právneho úkonu podľa vtedy platných právnych predpisov, a ktorého registráciu na štátnom notárstve má zabezpečiť iná nestranná osoba - advokát, sa voči nemu v rozhodnej dobe správali tak prevádzajúci, ako aj štátne orgány ako k vlastníkovi. Na účely konania podľa § 359a a nasl. CMP podľa názoru dovolateľky postačuje navrhovateľovi tvrdiť a osvedčiť skutočnosti týkajúce sa držby veci, a to sú skutočnosti týkajúce sa titulu existencie dobrej viery vzhľadom na všetky okolnosti, (ide o skutočnosti týkajúce sa titulu nadobudnutia), spôsobilého predmetu držby a uplynutia vydržacej doby. Ak držiteľ veci tieto skutočnosti preukáže, má sa na neho hľadieť ako na držiteľa oprávneného práve s odkazom na cit. § 130, ods. 1, posledná veta OZ. Spornou ostala vlastne otázka, či vzhľadom na skutočnosti tvrdené a preukazované navrhovateľkou týkajúce sa titulu nadobudnutia veci, ju možno z objektívneho hľadiska považovať sa oprávnenú držiteľku a následne za vydržateľku vlastníckeho práva. Podľa dovolateľky na jej strane tu bola z objektívneho hľadiska dobrá viera (objektívne hľadisko je podporené práve skutočnosťou, že to bol advokát, ktorý mal zabezpečiť právotvorné účinky registrácie štátnym notárstvo), že sa stala vlastníčkou pozemkov. Ak by teda navrhovateľka preukázala všetky skutočnosti vstupu do držby a dobromyseľnosti držby z objektívneho hľadiska, (uzavretie písomnej zmluvy so všetkými náležitosťami, odovzdanie advokátovi na zabezpečenie registrácie štátnym notárom), prešlo by dôkazné bremeno, práve s ohľadom na aplikáciu predmetnej vyvrátiteľnej domnienky dobromyseľnej držby na žalovaných, a to v otázke, či žalobkyňa bola v rozhodnej dobe v držbe rušená (napr. pôvodnými vlastníkmi, alebo aj napr. štátnymi orgánmi a pod.), a teda jej držba sa týmto nemôže pretransformovať na vlastnícke právo. Dovolateľka navrhuje, aby dovolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu vo výroku I. zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 4. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) v spojení s § 2 ods. 1 CMP po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné: 5. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 6. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z ust. § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP. 7. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 7.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 8. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 9. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka", a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm.
2. a)až
3. c)CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad 1Cdo/126/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/221/2017). 10. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí právnu otázku, ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku, a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na mysli. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom predpokladaný cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti, novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 3Cdo/6/2017). 11. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, je konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa odvolací súd riešil nesprávne. Najvyšší súd uvádza tiež to, že pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť alebo nepodloženosť niektorých skutkových záverov súdov, neprípustne tým predkladá na dovolací prieskum skutkové, nie právne otázky. Dovolací súd je pritom viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 12. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a),
4. b)a
5. c)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. 13. Dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný súd") zo 14. apríla 2022 sp. zn. I. ÚS 215/2022-15, ktorý uviedol, že: „… k odmietnutiu dovolania pre nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku, ústavný súd považuje za potrebné dodať, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k vymedzeniu dovolacích dôvodov zo strany najvyššieho súdu (I. ÚS 336/2019, IV. ÚS 479/2021), dovolací súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť ..." Sťažovateľ, resp. jeho advokát „preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho posúdenia spornej právnej otázky." (I. ÚS 115/2020).". 14. Vo svetle horeuvedeného pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľkou. 15. Pri posudzovaní podaného dovolania podľa obsahu je zrejmé, že dovolateľka uvádza ako právnu otázku: „či navrhovateľ -

§ 359a

CMP má povinnosť preukázať súdu, či po uzavretí právneho úkonu na nehnuteľnosti, ktorý má všetky náležitosti právneho úkonu podľa vtedy platných právnych predpisov, a ktorého registráciu na štátnom notárstve má zabezpečiť iná nestranná osoba - advokát, sa voči nemu v rozhodnej dobe správali tak prevádzajúci, ako aj štátne orgány ako k vlastníkovi?".

1. Čo sa týka uvedeného, z námietok dovolateľky vyplýva, že v danom prípade ide o otázku skutkovú. Dovolateľka preto nesprávne právne posúdenie veci odôvodňuje spochybnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že takéto v dovolaní nastolené otázky, ktoré majú skutkovú (nie právnu) povahu, nemôžu byť relevantné z hľadiska § 421 ods. 1 CSP a nemôžu viesť k založeniu prípustnosti dovolania navrhovateľky v zmysle tohto ustanovenia. 16.
2. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení, (to znamená až po vyriešení skutkových otázok), prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).
3. Dovolací súd zastáva názor, že vyhodnotenie čo musí

§ 359a

CMP osvedčiť súdu v spojitosti s tým, či navrhovateľku možno z objektívneho hľadiska považovať za dobromyseľnú a oprávnenú držiteľku a následne za vydržateľku vlastníckeho práva, je otázkou skutkovou a jej riešenie jednoznačne vychádza zo skutkových zistení zodpovedajúcich tomu-ktorému prípadu. Zodpovedanie predmetnej otázky je výsledkom vykonaného dokazovania v danom spore. Tým, že dovolateľka sa nestotožňuje so závermi odvolacieho súdu v podstate spochybňuje jeho skutkové závery. 17.

1. Rovnako dovolací súd upriamuje pozornosť na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že navrhovateľka nemohla k
3. 1992 vydržať predmetné nehnuteľnosti, keďže nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej k uvedenému dňu patria, aj tie nehnuteľnosti, ktorých vlastníčkou bola jej matka. Navrhovateľke, potom chýba oprávnenosť držby vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých nadobudnutie svedčí jej matke (bod
4. rozhodnutia). Sporným v danom prípade je, či skutočnosť, že nedošlo k zapísaniu predmetných kúpnych zmlúv na štátnom notárstve, z ktorého dôvodu neprešlo vlastníctvo nehnuteľností na navrhovateľku a jej matku možno hodnotiť ako ospravedlniteľný právny omyl a tiež dobromyseľnosť navrhovateľky vo vzťahu k nehnuteľnostiam a podielom, ktoré mala navrhovateľka tiež nadobudnúť vydržaním dňa
6. 1992 ( bod
7. rozhodnutia). Z uvedeného tak vyplýva, že závery súdov nižšej inštancie o nedôvodnosti návrhu neboli založené len na tom, že navrhovateľka neosvedčila, že následne sa voči nim predávajúci ako aj štátne orgány začali správať ako k vlastníkom nehnuteľností, ale aj na tom, že navrhovateľka nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej k uvedenému dňu patria, aj tie nehnuteľnosti, ktorých vlastníčkou bola jej matka a taktiež na tom, či skutočnosť, že nedošlo k zapísaniu predmetných kúpnych zmlúv na štátnom notárstve, z ktorého dôvodu neprešlo vlastníctvo nehnuteľností na navrhovateľku a jej matku možno hodnotiť ako ospravedlniteľný právny omyl. 17.
8. Uvedené odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a samotná polemika dovolateľky s rozhodnutím odvolacieho súdu však nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie predchádzalo riešeniu právnych otázok.
9. Dovolateľka, ako už bolo uvedené vyššie, konkrétne nevymedzila právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorú odvolací súd riešil nesprávne, nakoľko išlo o otázku skutkovú. Takáto otázka nemôže byť relevantná ani z hľadiska § 421 ods. 1 CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania navrhovateľky v zmysle tohto ustanovenia.
10. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd preto uzatvára, že dovolateľkou formulovaná otázka nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 CSP. Preto dovolací súd dovolanie navrhovateľky odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.
11. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.
12. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
13. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.