1, ods. 4 Trestného zákona (v znení účinnom od
2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4To/6/2023 z 12. apríla 2023 a zrušuje aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
1 Trestného poriadku prikazuje Krajskému súdu v Prešove, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II. Na základe § 380 ods. 2 Trestného poriadku obvineného H. F., narodeného X. Y. XXXX v F. - X. X., trvale bytom Q., P. XXX/XX, okres F., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov n e b e r i e d o v ä z b y. Odôvodnenie I. Rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 9. novembra 2022, sp. zn. 5T/48/2021, bol obvinený H. F. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona (účinného do 30. septembra 2012), na tom skutkovom základe, že - ako konateľ obchodnej spoločnosti T. s.r.o., so sídlom X. XXX, XXX XX X., IČO:XXXXXXXX a ako osoba zodpovedná za riadne plnenie daňových povinností obchodnej spoločnosti T. s.r.o., vedomý si svojej povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v úmysle skrátiť daň z pridanej hodnoty a túto neuhradiť do štátneho rozpočtu, v daňových priznaniach obchodnej spoločnosti T. s. r. o. k dani z pridanej hodnoty podaných v období od 27.02.2012 do 26.11.2012 príslušnému správcovi dane - Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad neoprávnene a teda v rozpore s § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
4 Trestného zákona (účinného do 30. septembra 2012), § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, pre výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvého stupňa obvinenému zároveň
1, ods. 2 Trestného zákona (účinného do
1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obvineného uznal vinným zo zločinu skrátenia dane a poistného
1, ods. 4 Trestného zákona (účinného od 1. októbra 2012), na tom skutkovom základe, že - ako konateľ obchodnej spoločnosti T. s.r.o., so sídlom X. XXX, XXX XX X., IČO: XXXXXXXX a ako osoba zodpovedná za riadne plnenie daňových povinností obchodnej spoločnosti T. s.r.o., vedomý si svojej povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v úmysle skrátiť daň z pridanej hodnoty a túto neuhradiť do štátneho rozpočtu, v daňových priznaniach obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podaných v období od 27.02.2012 do 26.11.2012 príslušnému správcovi dane - Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad neoprávnene a teda v rozpore s § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov uplatnil odpočítanie z pridanej hodnoty z faktúr vystavených dodávateľom obchodnou spoločnosťou F. s.r.o., O. X, XXX XX, W., IČO: XXXXXXXX, za dodané stavebné práce, ktoré však dodávateľ obchodná spoločnosť F. s.r.o. reálne nedodala a teda v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 27.02.2012 za zdaňovacie obdobie január 2012 uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 2.660,29 Eur a zároveň neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012001 zo dňa 08.02.2012 na sumu 25.712,44 Eur a DPH vo výške 5.142,49 Eur, č. 012012002 zo dňa 14.02.2012 na sumu 475.887,71 Eur a DPH vo výške 95.177,54 Eur a č. 012012003 zo dňa 14.02.2012 na sumu 232.501,50 Eur a DPH vo výške 46.500,30 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012 vo výške 146.820,33 Eur, v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 26.03.2012 za zdaňovacie obdobie február 2012 uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 971,70 Eur a zároveň neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012007 zo dňa 12.03.2012 na sumu 183.867,20 Eur a DPH vo výške 36.773,44 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2012 vo výške 36.773,44 Eur, v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 25.04.2012 za zdaňovacie obdobie marec 2012 uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.897,17 Eur a zároveň neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012008 zo dňa 31.03.2012 na sumu 587.954,57 Eur a DPH vo výške 117.590,91 Eur, č. 012012009 zo dňa 31.03.2012 na sumu 14.347,20 Eur a DPH vo výške 2.869,44 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012 vo výške 120.460,35 Eur, v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 25.05.2012 za zdaňovacie obdobie apríl 2012 uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.987,78 Eur a zároveň neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012012 zo dňa 25.04.2012 na sumu 6.493,00 Eur a DPH vo výške 1.298,60 Eur, č. 012012013 zo dňa 30.04.2012 na sumu 99.390,80 Eur a DPH vo výške 19.878,16 Eur, č. 012012014 zo dňa 30.04.2012 na sumu 9.396,00 Eur a DPH vo výške 1.879,20 Eur, č. 012012015 zo dňa 30.04.2012 na sumu 382.887,00 Eur a DPH vo výške 76.577,40 Eur, č. 012012016 zo dňa 30.04.2012 na sumu 1.989,00 Eur a DPH vo výške 397,80 Eur, č. 012012018 zo dňa 30.04.2012 na sumu 5.256,00 Eur a DPH vo výške 1.051,20 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012 vo výške 101.082,36 Eur, v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 25.06.2012 za zdaňovacie obdobie máj 2012 uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 448,20 Eur a zároveň neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012019 zo dňa 31.05.2012 na sumu 9.240,00 Eur a DPH vo výške 1.848,00 Eur, č. 012012020 zo dňa 31.05.2012 na sumu 10.395,00 Eur a DPH vo výške 2.079,00 Eur, č. 012012021 zo dňa 31.05.2012 na sumu 263.368,00 Eur a DPH vo výške 52.673,60 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 56.600,60 Eur, v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 25.07.2012 za zdaňovacie obdobie jún 2012 uviedol vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.307,17 Eur a zároveň neoprávnene odpočítal daň z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012037 zo dňa 30.06.2012 na sumu 4.122,50 Eur a DPH vo výške 824,50 Eur, č. 012012036 zo dňa 30.06.2012 na sumu 8.450,64 Eur a DPH vo výške 1.690,13 Eur, č. 012012035 zo dňa 30.06.2012 na sumu 11.358,00 Eur a DPH vo výške 2.271,60 Eur, č. 012012034 zo dňa 30.06.2012 na sumu 2.134,00 Eur a DPH vo výške 426,80 Eur, č. 012012033 zo dňa 30.06.2012 vo výške neoprávnene fakturovanej sumy 378.419,15 Eur s DPH vo výške 75.683,83 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2012 vo výške 80.896,86 Eur a v daňovom priznaní obchodnej spoločnosti T. s.r.o. k dani z pridanej hodnoty podanom dňa 26.11.2012 za zdaňovacie obdobie október 2012 si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 342,14 Eur za súčasného neoprávneného odpočítania dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa obchodnej spoločnosti F. s.r.o. č. 012012056 zo dňa 23.10.2012 vo výške neoprávnene fakturovanej sumy 340.362,90 Eur s DPH vo výške 68.072,58 Eur, č. 012012057 zo dňa 23.10.2012 na sumu 2.831,00 Eur a DPH vo výške 566,20 Eur, čím takto skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2012 vo výške 68.638,78 Eur, čím takto za zdaňovacie obdobia január 2012, február 2012, marec 2012, apríl 2012, máj 2012, jún 2012 a október 2012 neoprávnene ponížil daňovú povinnosť obchodnej spoločnosti T. s.r.o. na dani z pridanej hodnoty za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia k dani z pridanej hodnoty, spolu vo výške 611.272,72 Eur a v tejto výške aj skrátil daň z pridanej hodnoty, ktorá tým nebola odvedená do štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Za to krajský súd uložil obvinenému
4 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, pre výkon ktorého ho
2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolací súd obvinenému zároveň uložil
1, ods. 2, ods. 5 Trestného zákona (účinného od 1. októbra 2012), trest zákazu činnosti výkonu štatutárneho orgánu právnickej osoby na 6 (šesť) rokov. Odvolanie obvineného krajský súd
Proti naposledy označenému rozsudku krajského súdu podal obvinený, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ondreja Urbana, MBA, advokáta so sídlom v Bratislave, Červeňova 15, vo svoj prospech dovolanie z dôvodov plynúcich z ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. h), písm. i) Trestného poriadku. V dôvodoch podaného dovolania po zrekapitulovaní priebehu súdneho konania predchádzajúceho podanému dovolaniu (poukazujúc na obsah odôvodení súdnych rozhodnutí, obsah riadneho opravného prostriedku, vytýkané vady, ktoré mieni v dovolaní bližšie špecifikovať), vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom) namietal, že rozhodnutia súdov nižších stupňov sú nepreskúmateľné, pretože neobsahujú dostatočne určité a zrozumiteľné odôvodnenie. Nepreskúmateľnosť predmetných rozhodnutí videl obvinený najmä v tom, že ich odôvodnenia sú založené na tom, že faktúry (spoločnosti F. s.r.o.) nemali fakturovať reálne dodané práce voči spoločnosti obvineného T. s.r.o., v oboch rozsudkoch však žiadna z 22 faktúr nie je špecifikovaná jej popisom prác a z rozsudkov sa tak nie je možné dozvedieť, čo bolo fakturované, čoho a akej stavby sa týkala, či a akým súpisom prác bola predmetná faktúra podložená a v porovnaní s tým v rozsudkoch absentuje aj akékoľvek porovnanie skutkového stavu (reality) v podobe špecifikácie príslušných stavieb, ktorých sa dané faktúry týkali. V konaní totiž nebol,
názoru obvineného, produkovaný ani vykonaný žiaden dôkaz (napríklad miestnym zisťovaním, ohliadkou), ktorý by dokazoval, či sa dané práce na danom mieste mohli alebo nemohli uskutočniť, faktúry sú pritom súčasťou popisu skutku, z ktorého bol uznaný za vinného, avšak akýkoľvek nezaujatý čitateľ alebo posudzovateľ (vrátane dovolacieho súdu) sa ani z jedného z napadnutých rozsudkov nič skutkové o faktúrach nedozvie. Nad rámec uvedeného dovolateľ dodal, že predmetné faktúry sa týkali viacerých stavieb, a to Apolka 1 Bratislava, Reduta SF Bratislava, Petržalka City Bratislava, Brána JIT Volkswagen v Bratislave, vodná elektráreň Košice a obchvat Galanta, z napadnutých rozsudkov však vyplýva, akoby sa súdy zamerali len na stavbu Apolka 1 Bratislava, pretože o žiadnej z iných stavieb niet v rozsudkoch ani zmienky. Obvinený zdôraznil, že k stavbe Apolka 1 pritom predložil ešte pri daňovej kontrole aj stavebný denník, pričom pri ostatných stavbách sa denník neviedol, pretože nešlo o stavby, kde by to bolo povinné s tým, že každá z faktúr bola ním predložená s oboma stranami podpísaným súpisom vykonaných prác, čo však rozsudky opäť žiadnym spôsobom nereflektovali. Dovolateľ ďalej namietal, že súdy nižšieho stupňa v dôvodoch ich rozhodnutí konštatovali, že faktúry fakturovali „nezrealizované" alebo „reálne nadhodnotené" alebo „fiktívne" práce, avšak v oboch rozsudkoch absentuje zdôvodnenie a špecifikovanie tohto tvrdenia, pritom
názoru obvineného, ide o zásadnú skutočnosť majúcu vplyv na celú prejednávanú trestnú vec, pretože bez konkrétneho, náležitého a podrobne špecifikovaného vysvetlenia a súdom vyhodnotenej neoprávnenosti každej jednotlivej faktúry z celkového počtu 22 nemožno voči odsúdenému konštatovať protiprávne konanie a tým ani založiť spravodlivý proces. V tejto súvislosti obvinený namietal, že ide o faktúry z roku 2012, teda historicky spred 11 rokov, čím ich porovnanie s realitou je podstatne sťažené, ak nie nemožné (to, čo fakturovali, sa za 11 rokov v realite podstatne zmenilo), pritom v konaní bolo preukázané, že spoločnosť F. s.r.o. ani žiadne podklady nemá, lebo jednak zanikla a jednak jej kompletné účtovníctvo malo zhorieť v aute a navyše povinnosť archivácie dokladov je zákonom číslo 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty stanovená na maximálne 10 rokov. Takúto situáciu považoval dovolateľ za neodstrániteľnú dôkaznú núdzu, ktorú však,
jeho názoru, bolo potrebné vyhodnotiť v jeho prospech v zmysle zásady „in dubio pro reo". V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (strana 17), kde krajský súd uviedol, že nebolo zrejmé, či ide o práce nezrealizované, nadhodnotené alebo fiktívne, avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že tieto práce a materiály boli fakturované v rozpore so skutočnosťou, no bez vysvetlenia, z ktorého vykonaného dokazovania takýto záver vyplýva, za takejto situácie potom z rozsudkov súdov nižšieho stupňa plynie pocit, že aj keď súdom niečo (faktúry) nebolo zrejmé, aj tak obžalovaného odsúdili, „lebo". Za nevysvetlený, a teda nepreskúmateľný považoval dovolateľ aj záver súdov o cieli, motíve alebo dokonca úmysle konania obvineného namietajúc pritom, že faktúry on nevystavoval (respektíve spoločnosť T. s.r.o. ako odberateľ služieb a tovarov), ale spoločnosť F., s.r.o. (zastúpená úplne iným konateľom pánom P.) ako dodávateľ, čím obvinený nemohol mať žiaden účel pre ich vystavovanie inou osobou, teda súdy nižšieho stupňa odsúdili obvineného za niečo, čo uskutočnila iná spoločnosť (F. s.r.o.). Dovolateľ ďalej vyčítal súdom nižšieho stupňa, že nepotrebovali odborne spôsobilú osobu na posúdenie stavebných prác, ale „vystačili si" s posúdením daňového úradu a jeho pracovníkov a ich výpoveďami, hoci zamestnanci daňového úradu nie sú svedkami v merite veci, ale len svedkami následného procesu administratívneho a kontrolného postupu daňového úradu. Napokon obvinený poukázal na konštatovanie odvolacieho súdu na strane 14 jeho rozsudku, kde uviedol, že v danom prípade je potrebné poukázať na typické znaky daňových trestných činov, ktoré spočívajú v skutočnosti, že v prípade, ak dochádza k preverovaniu jednotlivých platieb pri daňových trestných činoch na základe vystavených faktúr, dochádza k údajnej strate, krádeži, prípadne k zničeniu účtovníctva a následnému prepisu jednotlivých ich spoločnosti na takzvaných bielych koňov, teda osoby, ktoré za finančnú odmenu prevezmú danú spoločnosť na seba, neuvedomujúc si dôsledky svojho konania, pričom ide väčšinou o jednotlivcov zo sociálne slabšieho prostredia, namietajúc, že takéto konštatovanie je nepreskúmateľné, pretože nejaké skúsenosti súdu z iných prípadov nemôže súd aplikovať na vec dovolateľa, navyše samotný obvinený žiadne účtovníctvo nezničil, teda takéto zhodnotenie súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, je svojvoľné a slúži len na účelové a bezbrehé posilnenie jeho zaujatej odsudzujúcej argumentácie voči odsúdenému. Dovolateľ dospel k záveru, že súdy nižšieho stupňa hodnotili vykonané dokazovanie výlučne v jeho neprospech s tým, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov a dôkaznej situácie tak viedlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu, pretože dôkazná situácia neumožňovala subsumovať skutky pod niektorú zo skutkových podstát trestných činov, ale naopak, mala viesť k oslobodeniu obžalovaného. Obvinený poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP") zdôraznil, že imanentnou súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo na riadny a spravodlivý proces a v rámci neho aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Porušenie svojho práva na obhajobu videl obvinený aj v tom, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní konanom 9. novembra 2022 odmietol vykonať dôkaz prehratím obrazových záznamov z USB o stavbe Apolka Bratislava a oboznámením 5 kusov fotografií súvisiacich s dotknutou stavbu s tým, že na dotknutom hlavnom pojednávaní boli vykonávané len dôkazy v neprospech obvineného. V tejto súvislosti poukázal dovolateľ na rozhodnutia ústavného súdu a ESĽP a namietal, že odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie ním navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite zdôvodnené k čomu v prejednávanom prípade,
jeho názoru, nedošlo, poukazujúc pritom na doktrínu opomenutých dôkazov, Perna test umožňujúci posúdenie, či sa o opomenutý dôkaz jedná s tým, že nevyhovenie dôkazného návrhu strany sporu možno odôvodniť len troma dôvodmi, a to že navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, alebo navrhnutý dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť (nedisponuje vypovedacou potenciou), alebo ide o nadbytočný dôkaz, pričom v prejednávanej veci okresný súd odôvodnil nevykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov,
názoru dovolateľa, len strohým vyjadrením, že to nepovažuje za dôležité pre rozhodnutie, čo obvinený považoval za svojvoľné a v príkrom rozpore s ním uvádzanou judikatúrou a so základnými zásadami trestného konania, navyše súd prvého stupňa nevypočul ani jedného z bratov P., čo odvolací súd odobril. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku teda porušenie svojho práva na obhajobu zásadným spôsobom videl dovolateľ aj v tom, že súd prvého stupňa neumožnil jeho druhému obhajcovi JUDr. Felšöcimu zúčastniť sa hlavného pojednávania konaného
1 písm. g) Trestného poriadku spočívajúci v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, videl obvinený v tom, že odvolací súd sa na prelome strán 16 a 17 svojho rozhodnutia odvoláva na znalecký posudok konštatujúc, že stavba Apolka centrum mala byť nadhodnotená, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, o aký znalecký posudok sa má jednať, keď navyše znalecký posudok sa v spise nenachádza a pokiaľ by malo ísť o znalecký posudok vypracovaný v rámci daňovej kontroly, takýto posudok nie je dôkazom v trestnom konaní. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku dovolateľ uviedol, že súdy nižšieho stupňa pri výmere trestu nijako neprihliadli, hoci si to vyžaduje individualizácia trestu a princíp proporcionality, na výsledky daňového konania, ktoré predchádzalo trestnému konaniu, a na z neho plynúcu skutočnosť, že spoločnosti T. s.r.o., ktorej konateľom v tom čase bol obvinený, bol rozhodnutiami Daňového úradu Prešov vyrubený rozdiel dane poukazujúc pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Trenčíne a ústavného súdu. Naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku spočívajúceho v tom, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia videl dovolateľ v tom, že súdy nižšieho stupňa nesprávne posúdili zistený skutkový stav v otázke nemožnosti uznania odberateľa (T. s.r.o.) vinným a zodpovedným na podklade okolností na strane dodávateľa, v otázke nemožnosti konštatovania nezrealizovania, nadhodnotennosti a fiktívnosti faktúr, respektíve pohľadávok a nárokov týkajúcich sa stavebných prác bez ich posúdenia vo vzťahu k skutkovému stavu zo strany odborne spôsobilej osoby z odboru stavebníctva, v otázke nemožnosti vyvodzovania negatívnych záverov voči obžalovanému súdom len na podklade výsledkov daňovej kontroly a nemožnosti považovania pracovníkov daňového úradu ako usvedčujúcich svedkov voči obžalovanému a v otázke nesprávnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní spočívajúcom v prenesení dôkazného bremena v trestnom konaní z prokuratúry na obvineného. V tejto súvislosti dovolateľ namietal, že spoločnosť T. s.r.o. nebola žiadnym spôsobom personálne, ani materiálne prepojená so spoločnosťou F. s.r.o. a aj keď v procese realizácie niektorých stavebných prác obvinený uhrádzal niektoré platby v hotovosti dodávateľom spoločnosti F. s.r.o., takéto občasné zastupovanie pri platbách je v stavebníctve a pri väčších stavebných zákazkách normálne, bežné, avšak obvinený žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť majetkové, účtovné a ani iné pomery, či fungovanie a podnikanie na strane spoločnosti F. s.r.o., teda ani skutočnosť, či a cez akých zamestnancov alebo subdodávateľov fungovali, kde objednávali materiál, akú techniku používali, ako viedli účtovníctvo a podobne. Vykonaným dokazovaním nebolo,
názoru obvineného, preukázané, že by pán P. bol obvineného takzvaným bielym koňom a že konal
jeho pokynov s tým, že obvinený so spoločnosťou F. s.r.o. v minulosti spolupracoval aj na iných stavbách a mal s ňou dobrú skúsenosť. Dovolateľ ďalej namietal, že v stavebníctve na Slovensku už skoro neexistuje spoločnosť, ktorá by stavebné práce uskutočňovala vlastnými zamestnancami a vlastnou technikou (až na výnimky ako napríklad Doprastav, Váhostav), ale uskutočňuje sa to skoro výlučne cez subdodávateľov a prenájom stavebnej a inej techniky s tým, že povinnosť mať materiálne alebo personálne zabezpečenie alebo zamestnancov nie je žiadnou zákonnou povinnosťou. V tejto súvislosti obvinený rozporoval odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu na strane 16 a namietal, že skutočnosti na strane spoločnosti F. s.r.o. nemôžu zakladať trestnú ani inú zodpovednosť obvineného ako konateľa spoločnosti T. s.r.o. a poukazujúc na rozsudky súdneho dvora namietal, že objektívnymi dôkazmi v jeho neprospech nie sú a nemôžu byť skutočnosti, že dodávateľ (v tomto prípade F. s.r.o.) nespolupracuje so správcom dane, respektíve nevie preukázať pôvod nadobudnutých služieb, respektíve nemá k dispozícii relevantné účtovné doklady s tým, že od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH nie je možné požadovať preverenie si splnenie povinností na strane osoby vystavujúcej faktúru. Dovolateľ ďalej vyčítal súdom nižšieho stupňa, že práce špecifikované v každej z dvadsiatich dvoch faktúr odborne neposúdila žiadna odborne spôsobilá osoba, napríklad znalec z odboru stavebníctva, pričom nikto, ani správca dane nevykonal ohliadku na mieste samom, hoci dnešné posúdenie takýchto prác v realite zrejme s ohľadom na odstup času už ani nebude možný. V tejto súvislosti obvinený namietal, že všeobecný súd pri posudzovaní trestnej zodpovednosti obvineného nemôže vychádzať z výsledkov daňovej kontroly, ale musí si vykonať dôkazy sám a sám ich musí aj zhodnotiť, pričom výpoveď zamestnancov daňového úradu nie je dôkazom o skutku, pretože títo sa skutku nezúčastnili. Zároveň dovolateľ namietal, že súdy nižšieho stupňa hodnotili svedecké výpovede výsostne selektívne, pretože tvrdenia svedkov, ktorí potvrdzovali účasť spoločnosti F. s.r.o. na stavbách (Mgr. O., pán O., pán T., Ing. Y.) buď súdy nižšieho stupňa vôbec neuviedli, alebo bagatelizovali, alebo vôbec nepoužili ako okolnosť v prospech obvineného. V tejto súvislosti dovolateľ navrhol, aby dovolací súd výkon napadnutého rozhodnutia
Na základe vyššie uvedených dôvodov dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím vyslovil, že rozsudkom krajského súdu z 12. apríla 2023, sp. zn. 4To/6/2023 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 4, § 2 ods. 10, § 2 ods. 12, § 319 Trestného poriadku v spojení s § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v neprospech obvineného,
2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu z
1 Trestného poriadku okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Poprad, ktorý rozhodnutie krajského súdu považoval za zákonné a správne. Vyjadril názor, že dôkazy vykonané nielen v prípravnom konaní, ale predovšetkým na hlavnom pojednávaní, nepochybne preukázali, že zo strany obvineného došlo k naplneniu pojmových znakov stíhaného trestného činu po objektívnej, ale aj subjektívnej stránke s tým, že orgány činné v trestnom konaní nemohli byť a ani neboli viazané rozhodnutiami daňového úradu, pričom listinný materiál súvisiaci s vykonanou daňovou kontrolou bol len podporným dôkazom, keďže počas vyšetrovania a súdneho konania boli vykonávané vlastné dôkazy. Namietal, že výpoveď svedkyne Mgr. Q. B. nebola jediným usvedčujúcim dôkazom poukazujúc pritom na výpovede ďalších svedkov, listinné dôkazy a zdôraznil, že z preberajúcich protokolov z
c) Trestného poriadku odmietol. Obvinený v rámci svojho vyjadrenia k tvrdeniam prokurátora GP SR akcentoval ukladanie primeraného trestu, argumentujúc okrem iného aj judikatúrou, na ktorú už poukazoval v predchádzajúcom podaní a taktiež aj skutočnosťou, že vyrubený rozdiel dane uhradil. K tvrdeniu prokurátora GP SR o nepoužiteľnosti námietky spočívajúcej v odmietnutí jeho dôkazných návrhov
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh na prerušenie dovolacieho konania a podanie návrhu na začatie konania
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, poukazujúc pritom na zmenu Trestného zákona, a to aj v ustanoveniach § 125 ods. 1 Trestného zákona a § 276 Trestného zákona s účinnosťou od
1, § 283 ods. 1, per analogiam, Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie vedené pod spis. zn. 4Tdo/77/2023 prerušuje a vec predloží Súdnemu dvoru Európskej únie na rozhodnutie o nasledovných prejudiciálnych otázkach. II. Najvyšší súd Slovenskej republiky p r e d k l a d á Súdnemu dvoru Európskej únie
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie nasledovné prejudiciálne otázky na rozhodnutie, a to: a) Má sa čl. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada „lex posterior mitius" v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na dovolacie konanie v trestnom konaní a teda na súdne konanie bez ohľadu na jeho štádium? b)
akých kritérií sa určí toto štádium? In concreto, má sa čl. 49 Charty základných práv Európskej únie a zásada „lex posterior mitius" v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na trestné konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, akým je dovolanie, teda že súd, ako je Najvyšší súd, konajúci v treťom stupni, má prihliadať na zmenu právnej úpravy v prospech páchateľa trestného skutku posudzovaného, ktorá nastala až po tom, čo bolo vydané rozhodnutie súdu nižšej inštancie ním preskúmavané, ktoré je právoplatné? c) Má sa čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie a zásada primeranosti trestu v ňom obsiahnutá vykladať v tom zmysle, že je trest právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa neprimeraný, pretože v trestnom konaní vedenom pre skutok spočívajúci v skrátení dane z pridanej hodnoty spáchaný v mene obchodnej spoločnosti z ktorého je právoplatne odsúdená len fyzická osoba konajúca ako konateľ spoločnosti s daňovou povinnosťou, nebola zohľadnená sankcia uložená obchodnej spoločnosti a ani skutočnosť, že páchateľ vyrubený rozdiel dane v mene spoločnosti uhradil? Vo vzťahu k návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky obvinený navrhol, aby konajúci senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. 4Tdo/77/2023 uznesením takto rozhodol:
1, per analogiam, Trestného poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie konanie vedené pod spis. zn. 4Tdo/77/2023 prerušuje a podáva návrh na začatie konania
čl. 125 ods. 1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu. Je jedným zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a následne aj v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011. V tejto súvislosti sa potom žiada ešte uviesť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, II. ÚS 449/2015, IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 76/2007, I. ÚS 241/2007). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z
1 písm. c) Trestného poriadku (primerane rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 546/2020, IV. ÚS 171/2021, IV. ÚS 463/2021, IV. ÚS 491/2021, IV. ÚS 510/2021, IV. ÚS 156/2022), pritom najvyšší súd sám dôkazy nehodnotí, avšak posúdi, či sa s kritickou otázkou prijateľne (udržateľne) vysporiadal súd, ktorého rozhodnutie dovolací súd preskúmava [z hľadiska dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku] - primerane rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 546/2020, IV. ÚS 156/2022. V nadväznosti na uvedené je nutné skúmať najmä to, či obvineným nastolené otázky relevantného charakteru odvolací súd zodpovedal a ak áno, či takáto odpoveď mala dostatočne vyčerpávajúci charakter. Pričom však nestačí, ak príslušný súd na argument obvineného ,,len" zareaguje - podstatným je, či sa s ním dostatočne vyrovná (primerane napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 292/2020, III. ÚS 402/2008, III. ÚS 44/2011). Iba vtedy možno v ústavnoprávnej rovine zodpovedne posúdiť spravodlivosť trestného konania ako celku berúc do úvahy skôr zmienené kritériá (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1Tdo/11/2021, 3Tdo/64/2011).
1 Trestného poriadku ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky. Ťažiskom súdneho rozhodnutia je jeho presvedčivosť obsiahnutá v odôvodnení vyhotovenom
1 Trestného poriadku (ak ide o rozsudok), prípadne § 176 ods. 2 Trestného poriadku (ak ide o uznesenie). Len také odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá aj požiadavke čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak dáva primeranú odpoveď aj na návrhy, argumenty a námietky účastníka konania, a teda svojím obsahom zaručuje riadny výkon spravodlivosti a je predpokladom možnosti kontroly verejnosťou a uplatňovania opravných prostriedkov v zmysle poučenia (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Tost/16/2015, 6To/12/2016). Je potrebné obvinenému prisvedčiť, že rozsudok krajského súdu (a to aj v kontexte dôvodov rozhodnutia okresného súdu) je minimálne nezrozumiteľný, keďže nedáva jednoznačnú, zmysluplnú odpoveď na zásadné v prejednávanej veci nastolené otázky. Je nepochybne zrejmé, že súd svoj záver o ne/vine obvineného zo spáchania „daňového" trestného činu vrátane trestného činu skrátenia dane a poistného
Trestného zákona nesmie oprieť výlučne o dokazovanie vykonané v rámci daňového konania, pretože daňové konanie je založené na iných princípoch ako konanie trestné, vzhľadom na to, že subjekt daňového konania je povinný sám svoje tvrdenia preukázať (jeho zaťažuje dôkazné bremeno), avšak v trestnom konaní [vychádzajúc z prezumpcie neviny vyjadrenej aj v § 2 ods. 4 Trestného poriadku (každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu)] musia vinu obvinenému spoľahlivo, bez dôvodných a rozumných pochybností, preukázať orgány činné v trestnom konaní s tým, že obvinený nie je povinný svoju nevinu preukazovať, pričom nedokázaná vina sa rovná dokázanej nevinne, čo potom znamená, že súd svoj záver o ne/vinne obvineného zo spáchania „daňového" trestného činu musí oprieť primárne o dôkazy vykonané samostatne v trestnom konaní. Samozrejme, nič nebráni súdu, aby podporne, rešpektujúc princíp prezumpcie neviny, oprel svoje závery aj o výsledky daňových konaní, každopádne však tieto dôkazy (vykonané v daňovom konaní) nemôžu predstavovať jediný, respektíve rozhodujúci usvedčujúci dôkaz. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu však vyplýva, že odvolací súd za ťažiskové dôkazy (použijúc výraz „predovšetkým" vo vzťahu k ustáleniu skutkového stavu - strana 10, odsek 3 a výraz „najmä" - strana 14, odsek 3) považoval výpovede svedkov Mgr. B., JUDr. P., C. a F., teda osôb, ktoré vykonávali daňové kontroly s tým, že ich výpovede sú podporované protokolmi z vykonaných daňových kontrol. Aj keď dotknuté osoby boli v trestnom konaní vypočuté, z uvedeného je zrejmé (spomínané osoby svedkami skutku neboli, preto mohli následne svedčiť „len" o následne vykonaných daňových kontrolách a s tým súvisiacich veciach majúcich do určitej miery výpovednú hodnotu aj ku skutku, avšak podpornú, nie samé osebe rozhodujúcu), že krajský súd sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia zameral na výsledky daňových kontrol bez toho, aby primárne hodnotil dôkazy vykonané v trestnom konaní. Uvedené potom navodzuje dojem, že odvolací súd založil svoj záver o vine obvineného najmä na dôkazoch vykonaných v daňovom konaní (teda v rozpore s vyššie uvedenými zásadami týkajúcimi sa prezumpcie neviny), a aj keď poukázal aj na výpovede svedkov B., I. a A. v tom smere, že za spoločnosť F. s.r.o. konal obžalovaný, urobil tak bez bližšieho vysvetlenia vplyvu týchto výpovedí na dôkaznú situáciu a pokiaľ poukázal na výpovede svedkov F. a Q. preukazujúcich, že spoločnosť T., s.r.o. obvinený previedol na takzvaného bieleho koňa, pomáhal si pri tom argumentáciou nemajúcou v zásade žiaden dôkazný význam o typických znakoch daňových trestných činov spočívajúcich v tom, že pri objasňovaní daňových trestných činov dochádza k údajnej strate, krádeži, prípadne zničeniu účtovníctva spoločnosti a následnému ich prepisu na takzvaných bielych koňov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zatiaľ čo pri opakovane súdne trestanej osobe by pri existencii iných dôkazov bolo možné podporne použiť pri rozhodovaní o jej vine aj argument, že prejednávaný trestný čin bol spáchaný rovnakým spôsobom s určitými jedinečnými špecifickými znakmi, ako trestné činy, za ktoré už bol obvinený odsúdený, v prípade doposiaľ netrestanej osoby nie je možné v zásadnom význame použiť argumentáciu, že v iných trestných veciach iných obvinených dochádzalo k páchaniu trestnej činnosti rovnakým, respektíve obdobným spôsobom (skutočnosť, že iná osoba páchala trestnú činnosť obdobným alebo rovnakým spôsobom, nemôže byť, pre neexistenciu vecnej súvislosti a potrebu individuálneho posúdenia trestnej činnosti tej ktorej osoby zvlášť, dôkazom o vine iného konkrétneho obvineného). V reakcii na odvolacie námietky obvineného krajský súd pripustil, že niektorí svedkovia prítomnosť bratov P. (konateľov spoločnosti F. s.r.o.) na stavbe potvrdili, avšak v tejto súvislosti argumentoval, že iní svedkovia zase bratov P. nevideli, nepoznali, pričom ich prítomnosť na stavbe,
názoru krajského súdu, neznamená, že dotknuté práce spoločnosť F. s.r.o. aj vykonala. Z takejto argumentácie však plynie len to, že bratia P. (konatelia spoločnosti F. s.r.o.) na dotknutej stavbe mohli byť, ale aj nemuseli a ich spoločnosti pripisované práce táto spoločnosť mohla, ale nemusela vykonať. Takýto nejednoznačný záver však o vine obvineného spoľahlivo nesvedčí (môže ju preukazovať, ale nemusí) a vyvodenie viny z takejto argumentácie je v rozpore s princípom prezumpcie a neviny a z neho plynúcich zásad. Vinu obvineného je totiž možné konštatovať len v prípade, ak vykonané dokazovanie bez rozumných a dôvodných pochybností preukazuje, že obvinený sa konania kladeného mu za vinu dopustil. Bolo preto povinnosťou krajského súdu vysvetliť z akého dôvodu (na podklade akých úvah) uveril svedkom, ktorí tvrdili, že konatelia spoločnosti F. s.r.o. na dotknutú stavbu nechodili, na podklade akých úvah a dôkazov dospel k záveru, že práce dotknutou spoločnosťou vykonané neboli a prečo svedkom, ktorí tvrdili, že spomínaní konatelia na stavbu chodili, neuveril a aké závery z tejto skutočnosti vyvodil. Ani najvyššiemu súdu nie je zrejmé, za akým účelom (argumentačným) krajský súd poukazoval na výpovede svedkov F. a C. v časti týkajúcej sa záverov znaleckého posudku vykonaného v daňovom konaní ohľadom informácie, že dotknutá stavba mala byť nadhodnotená vo vzťahu ku skutkovým záverom, ktoré ustálil vo svojom rozsudku (nie je zrejmé, ako sa táto informácia odrazila na jeho skutkových zisteniach, na právnej kvalifikácii ustáleného skutku, prípadne akú mala v tomto smere súvislosť). Rovnako tak nezrozumiteľne vyznieva záver krajského súdu v tom smere, že vzhľadom na značné množstvo faktúr, ktorých obsahom je súpis prác, nebolo zrejmé, či ide o práce nezrealizované, nadhodnotené alebo fiktívne, avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že tieto práce a materiály boli fakturované v rozpore so skutočnosťou. V nadväznosti na to potom, o to viac nezrozumiteľne, vyznieva záver, že nebolo potrebné do konania pribrať znalca alebo inú odborne spôsobilú osobu, ktorí by posúdili, aké práce ne/mali byť vykonané na stavbe a či ne/boli dodané, a to vzhľadom na výpovede svedkov F., C., najmä Ing. B., protokoly z vykonaných daňových kontrol a ďalšie listinné dôkazy. V tejto súvislosti sa žiada ešte uviesť, že krajský súd si mal v prvom rade ujasniť, či pre záver, že obvinený mal skrátiť daň, potrebuje dokazovať, či práce, ktoré mala spoločnosť F. s.r.o. dodať pre spoločnosť F. s.r.o. boli v skutočnosti vykonané, prípadne nadhodnotené alebo fiktívne. Pri pozitívnom zistení teda, že tieto skutočnosti sú pre rozhodnutie o ne/vine obvineného dôležité a zároveň nie sú inak preukázané, či predpokladané, by záver plynúci z výpovedí pracovníkov daňových úradov vykonávajúcich daňovú kontrolu a s tým súvisiacich protokolov a listín s ohľadom na potrebu vykonania samostatného dokazovania v trestnom konaní skutočne nestačil. Následným konštatovaním, že nebolo zrejmé, či išlo o práce nezrealizované, nadhodnotené alebo fiktívne by odvolací súd priznal dôkaznú núdzu majúcu za následok nevyhnutnosť aplikácie zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorú by nebolo možné preklenúť nelogickým argumentom, že práce a materiály boli fakturované v rozpore so skutočnosťou (záver, že práce a materiály boli fakturované v rozpore so skutočnosťou je možné urobiť až po zistení, že práce ne/boli vykonané a materiály ne/boli dodané). A aj keď námietka smerujúca k nepoužitiu zásady „in dubio pro reo" je vo svojej podstate námietkou skutkového charakteru, pretože predstavuje pravidlo hodnotenia dôkazov, ktorá je z dovolacieho prieskumu, s ohľadom na viazanosť dovolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdmi nižšieho stupňa vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), text za bodkočiarkou, Trestného poriadku, v zmysle ktorého správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť, vylúčená, súdy nižšieho stupňa majú povinnosť za vyššie popísanej situácie (konštatovaná v podstate dôkazná núdza) náležite odôvodniť, prečo spomínanú zásadu „in dubio pro reo" nepoužili, inak porušia právo obvineného na obhajobu zásadným spôsobom a naplnia tak dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Bez bližšieho vysvetlenia (ktoré odvolací súd neposkytol) sa preto javí, že krajský súd sa pri odôvodnení viny obvineného uspokojil so závermi daňových kontrol, prípadne dokazovania vykonaného v daňovom konaní, ktoré však s ohľadom na vyššie uvedenú zásadu prezumpcie neviny spáchanie „daňového" trestného činu spoľahlivo, bez rozumných a dôvodných pochybností, nepreukazujú, preto záver o vine obvineného zostal bez adekvátneho, jednoznačného, zrozumiteľného vysvetlenia (odôvodnenia) opierajúceho sa zásadne, prioritne o dôkazy samostatne vykonané v trestnom konaní. Na tomto mieste je potrebné ďalej uviesť, že za porušenie práva na obhajobu
1 písm. c) Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku, respektíve uplatnení oprávnenia
11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011). Súd vykonávajúci dokazovanie teda návrhmi strán ani ich názormi, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný. Je výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam, a vykonanie ktorého naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila („argumenta ponderantur, non numeratur"). Súd je však povinný s návrhmi strán v konaní, čo do rozsahu dokazovania, sa vysporiadať (primerane rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 5Tdo/54/2019, 4Tdo/34/2018). Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku je obvinený síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, je ale na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 116/2014). V tejto súvislosti je nutné v prvom rade uviesť, že vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku vysvetlenie, prečo súd prvého stupňa nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov (na doplnenie dokazovania), a to prehratím záznamov z USB kľúča, ktoré mali
obvineného preukázať vykonané práce na stavbe Apolka Bratislava v roku 2012, a oboznámením 5 kusov fotograf
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.