Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/42/2023 Identifikačné číslo spisu: 3510208140 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Peter Melicher Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3510208140.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne M. D., rodenej R., narodenej XX. H. XXXX, D. XXX, zastúpenej JUDr. Tomášom Mutkovičom, Advokátska kancelária so sídlom Hlohovec, SNP 10, proti žalovanému U.K. R., narodenému X. H. XXXX, R., J.K. XXX, zastúpenému advokátkou JUDr. Máriou Cagalovou, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Poľovnícka 2040/10, o zaplatenie 12.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. NM-7C/25/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 7. júna 2022 sp. zn. 6Co/29/2021-566, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo 7. júna 2022 sp. zn. 6Co/29/2021-566 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. (Pôvodne) Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. apríla 2019 č.k. 7C/25/2011-413 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 12.000 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku spolu s 9,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 12.000 eur od 21. mája 2010 do zaplatenia. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %. 1.1. Rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 100 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1, § 101, § 107 a § 112 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Po vykonaní dokazovania, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nie je možné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania. Na pojednávaní zo dňa 4. októbra 2016 nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný žili ako druh a družka a rozišli sa dňa 11. augusta 2009. Žalobkyňa uviedla, že poukázala na účet žalovaného v rokoch 2007 a 2008 viac ako 26.000 eur, tieto peniaze boli jej majetkom, boli zarobené v Anglicku, preto na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Sporným zostalo, či žalobkyňa bola skutočne majiteľom týchto peňazí a či je nárok premlčaný. V konaní predložila daňové priznanie, z ktorých vyplýva, že v rozhodnom období zarobila 13.546,62 libier, čo je menej než suma zaslaná žalovanému. Ďalej uviedla, že mala aj neoficiálny príjem, čo podporila výpoveďami svedkov, ktorí zhodne potvrdili, že žalobkyňa poskytla žalovanému sumu 12.000 eur na prestavbu jeho domu. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyni poukazoval vlastné finančné prostriedky, súd sa priklonil k argumentom žalobkyne, že je nelogické, aby žalovaný takto postupoval, keď sám mal účty vedené v Anglicku a na Slovensku a nemusel si zamieňať peniaze (libry na eurá alebo slovenské koruny) prostredníctvom žalobkyne. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi stranami nebolo sporné, že žili v spoločnej domácnosti a spoločne hospodárili, súd stanovil deň rozchodu, t.j. 11. augusta 2009 za deň vzniku bezdôvodného obohatenia, kedy aj vzniklo právo na vrátenie peňazí a žaloba podaná z 13. októbra 2010 bola preto podaná včas. Ak žalovaný namietal, že hodnota vložených peňazí, nie je totožná s hodnotou zhodnotenia rodinného domu žalovaného, za tým účelom žalovaný nepredložil žiadne relevantné dôkazy (napr. znalecký posudok), teda súd vychádzal z toho, že žalobkyňa sa domáha vrátenia peňažných prostriedkov, ktoré boli spotrebované na zhodnotenie rodinného domu žalovaného, pričom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že zhodnotenie domu bolo v konečnom dôsledku v menšej výške než 12.000 eur, pričom aj samotná rodina žalobkyne, bezodplatne fyzicky pomáhala pri prestavbe domu, a teda možno akceptovať, že finančné prostriedky zo strany žalobkyne boli investované v plnej výške. Na základe dostatočne zisteného skutkového stavu súd neakceptoval návrhy na doplnenie dokazovania predložené na pojednávaní z 14. marca 2019, ich vykonanie považoval za neúčelné, pričom by nezmenili právne posúdenie. 2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 7. júna 2022 sp. zn. 6Co/29/2021-566 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením (27. januára 2021, č.k. 7C/25/2011-503) potvrdil a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd zopakoval dokazovanie výsluchom strán sporu, žalobkyne a žalovaného výsluchom svedkov J.N. R., H. Š., J. A., pričom od výsluchu H. R. odvolací súd upustil s poukazom na zdravotný stav svedka ako i skutočnosť, že právny zástupca žalobkyne netrval na výsluchu svedka a listinami. Žalovaný tvrdil, že do leta 2008 mali oddelené účty, následne si vybavoval živnosť a kým si vybavil potrebné doklady, jeho finančné prostriedky išli na účet žalobkyne. V roku 2007 mal pracovný úraz a dostal sumu 12.000 - 14.000 eur, zobral si pôžičku 10.000 libier a peniaze dal žalobkyni, aby ich vložila na svoj účet v Anglicku, ktorá urobila prevod na svoj účet na Slovensko. Väčšinu financií poskytol teda žalobkyni ako hotovostné prevody, pričom neexistujú žiadne písomné potvrdenia o ich prevzatí. Podľa jeho výpovede sa žiadne investície žalobkyne do jeho nehnuteľnosti nekonali. Výsluchy svedkov, výpisy z bankových účtov žalobkyne poukazujú na to, že žalobkyňa investovala značné sumy do prerábky nehnuteľnosti, pričom v konaní si uplatňuje 12.000 eur, tieto prostriedky získala z legálnych aj nelegálnych zdrojov v Anglicku. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že na vznesenú námietku premlčania nemožno prihliadnuť. Mal za to, že momentom ukončenia vzťahu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota (odkazuje v tejto súvislosti na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 684/2017). Pokiaľ žalovaný tvrdil, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť dňom poukázania finančných prostriedkov žalobkyňou na účet žalovaného, odvolací súd s uvedeným nesúhlasí. Podľa jeho názoru lehoty na vrátenie tohto plnenia sa odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia, t. j. od času, keď právny dôvod plnenia dodatočne odpadol (ako i rozhodnutie I. ÚS 184/2015). Začiatok plynutia lehoty je viazaný na moment rozchodu, pretože investícia žalobkyne nemala slúžiť iba na zveľaďovanie jeho majetku, ale aj upevnenie ich partnerského vzťahu a spoločného bývania a teda právnym dôvodom investícií bol ich partnerský vzťah. Rozchod partnerov nastal dňa 11. augusta 2009, kedy začala plynúť subjektívna aj objektívna lehota, pričom žaloba bola podaná dňa 13. októbra 2009, preto žaloba bola podaná včas. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila, že zarobila v Anglicku finančné prostriedky, ktoré vložila, po príchode na Slovensko, na svoj účet a následne poukázala finančné prostriedky žalovanému za účelom vykonania úhrad za stavebný materiál či vyplatenie práce. Žalovaný tvrdil vo svojich námietkach, že žalobkyni dával priamo do ruky finančné prostriedky, ktoré žalobkyňa po príchode na územie Slovenska vložila na svoj účet a následne vykonala prevod na účet žalovaného. Žalovaný odovzdával žalobkyni finančné prostriedky bez toho, aby o tejto skutočnosti vyhotovil záznam, resp. doklad preukazujúci tieto tvrdenia, a to z dôvodu zabezpečenia lepšieho výmenného kurzu a bonity žalobkyne v banke, čo sa prejavilo následne aj v lepšej úrokovej sadzbe. Odvolací súd zdôraznil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by finančné prostriedky, ktoré mal dať žalobkyni, skutočne pochádzali od neho. Žalovaný menil svoje tvrdenia (uviedol, že finančné prostriedky odovzdal žalobkyni z ruky do ruky, následne zmenil výpoveď, že vklady na účet pravdepodobne nerobila žalobkyňa, ale otec žalobkyne; tvrdil, že peniaze odovzdával žalobkyni najmä z dôvodu bonity žalobkyne v banke, následne vypovedal, že bol opatrný z minulosti, preto nie je zrejmé, z akého dôvodu poskytoval žalobkyni finančné prostriedky a z akého dôvodu tieto prevody nerobil žalovaný sám zo svojich účtov, pokiaľ mal vedené účty v Anglicku aj na Slovensku, ktorú skutkovú okolnosť potvrdil aj sám žalovaný; sám potvrdil, že zarábal v roku 2007 na čierno, pričom žalovaný namietal, že žalobkyňa nepreukázala, že získala finančné prostriedky aj prácou na čierno), v ktorých nebol schopný doložiť dôvody, prečo nevybavoval prevody z vlastných zdrojov. Poukázal na skutočnosť, že v roku 2007 získal úver 10.000 libier, čím mal preukazovať, že mal dostatok finančných prostriedkov, ktoré mal poukázať na účet žalobkyne Aj keď žalobkyňa realizovala dňa 5. septembra 2008 vklad na bežný účet vo výške 141.964,80 Sk, čím by sa dalo nepriamo dokázať, že táto suma bola žalovaného, žalovaný nepreukázal, z akého dôvodu odovzdal žalobkyni finančné prostriedky, keď sám mal účty v Anglicku ako i na Slovensku a tvrdenia o bonite sú podľa názoru odvolacieho súdu zavádzajúce. Žalovaný uznal, že v minulosti sa zo vzťahov poučil a napriek tomu odovzdával žalobkyni do rúk finančné prostriedky. Sám žalovaný v priebehu konania deklaroval aj neoficiálne príjmy a to v lete 2007. Odvolací súd neuznal námietky žalovaného proti svedeckým výpovediam, keď uviedol, že ich kritika bez konkrétnych dôkazov nezakladá ich neobjektívnosť. Súd prvej inštancie k výsluchu svedkov uviedol, že svedkovia vrátenie pôžičky nepotvrdili, len uviedli, že majú vedomosť od strán sporu o tom, že žalobkyňa poskytla žalovanému peniaze okolo 12.000 eur na prestavbu rodinného domu. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje, pričom dodáva, že svedkovia v priebehu celého konania vypovedali, že žalobkyňa a žalovaný žili ako druh a družka, pracovali v Anglicku a sporadicky chodili na Slovensko za účelom prerábky rodinného domu, ktorý patril žalovanému. Nakoľko strany sporu ukončili spolužitie dňom 11. augusta 2009, teda partnerský vzťah skončil, momentom rozchodu odpadol právny dôvod investícií žalobkyne do nehnuteľnosti žalovaného a preto je žalovaný povinný vrátiť žalobkyni poskytnuté plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, pričom na svoju obranu neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd zároveň uviedol, že ustanovenie § 366 CSP neumožňuje žalovanému uplatniť nové dôkazy a tvrdenia. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa uhradila podľa jej vyjadrenia, žalovanému sumu 26.389,17 eur, pričom v konaní si uplatňuje iba sumu 12.000 eur, teda si sumu vykonštruovala, čo dokazuje aj e-mailová komunikácia žalovanému v roku 2010 a 2011, ktorú odvolateľ predložil v odvolaní, nepreukázal, ale ani netvrdil také skutočnosti, ktoré by mu bránili v odvolacom konaní uplatnené novoty bez jeho viny uplatniť už pred súdom prvej inštancie, pričom nebola zistená ani žiadna taká vada konania, ktorá by bola spôsobilou k záveru, že jej následkom je rozhodnutie vo veci nesprávne a teda nespôsobilé privodiť v prospech odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rovnako odvolací súd neprihliadal na listinné dôkazy predložené odvolateľom v odvolaní, a naviac v anglickom jazyku, ktoré podľa vyjadrenia odvolateľa nemohol predložiť skôr, pretože nimi nedisponoval. Predmetné konanie je vedené na súde od roku 2010 a žalovaný mal dostatok času produkovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo veci nevykonal ďalšie dokazovanie, nakoľko správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil, preto odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď žalobkyni na nariadenom pojednávaní uložil predložiť doklady preukazujúce, že sa v roku 2007 a 2008 zdržiavala na území Slovenskej republiky, riadne výpisy z účtov, doklad preukazujúci sumu 448.739,50 Sk, nie je dôvodná. A naviac, žalovaný pred vyhlásením dokazovania za skončené nemal návrhy na doplnenie dokazovania. Čo sa týka ďalších odvolacích námietok žalovaného uvedených v odvolaní, s týmto sa odvolací súd nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu vecí, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. . 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.