Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/188/2024 Identifikačné číslo spisu: 8620201168 Dátum vydania rozhodnutia: 25.02.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 2písm.

1. l)? Je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu a primeranosť ceny financovaného tovaru, alebo služieb? Podľa názoru žalovanej súdy oboch inštancií pri posudzovaní danej veci nesprávne prihliadli na závery rozhodnutia Najvyššieho súd Slovenskej republiky z 27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020, resp. rozhodnutia ESD Radlinger a spol. c/a FINWAY. V oboch prípadoch nejde o skutkovo a právne zhodnú vec a preto nie je možné konštatovať, že by nastolená sporná právna otázka už bola rozhodovacou činnosťou vyšších súdov vyriešená. Skutkovú odlišnosť žalovaná videla v tom, že vo veci sp. zn. 2Cdo/165/2020 v úverovej zmluve spoločnosti AUTOLEASING SK, s.r.o. nebolo nikde uvedené, z akého dôvodu sa vlastne čerpá vyšší úver, než je potrebný na kúpu auta. V porovnaní s úverovou zmluvou, ktorá bola predmetom konania v právnej veci sp. zn. 2Cdo/165/2020 v danom prípade zmluvná dokumentácia právneho predchodcu žalovanej obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. V úverovej zmluve bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z., konkrétne § 9 ods. 2 a 15 uvedený všetok financovaný tovar a služby. Bola v nej uvedená presná výška úveru, ktorou sa financuje kúpa automobilu (3 334,00 eur - predmet financovania A) a ako aj výška úveru, ktorou sa financujú ďalšie služby (1 427,00 eur - predmet financovania B). Predmet financovania B bol v úverovej zmluve jasne a zrozumiteľne rozpísaný (druhá strana úverovej zmluvy - v časti: PREDMET FINANCOVANIA B). Nejednalo sa tak o žiaden skrytý tovar, službu, či poplatok. Kúpna cena motorového vozidla uvedená v úverovej zmluve zároveň korešpondovala s kúpnou cenou motorového vozidla uvedenou v kúpnej zmluve. Jedná sa tak o celkom rozdielny skutkový stav. Aj v prípade rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie z 21. apríla 2016, C-377/14 Radlinger a spol. c/a FINWAY platí to, čo už bolo uvedené. V danej veci bolo ťažiskom pozornosti súdu poplatok za poskytnutie úveru. Na zaplatenie tohto poplatku veriteľ spotrebiteľovi „naoko" požičal a obratom si ho ponechal, čím dostal túto položku na stranu príjmov a nie výdavkov spotrebiteľa. Aplikácia vyššie uvedeného rozhodnutia ESD je dôsledkom povrchnej aplikácie práva. Za ďalšie, že súdy nižších inštancií sa platnosťou zmluvy o doplnkovom tovare vôbec nezaoberali, hoci žalobca celé odôvodnenie žaloby založil na tom, že zmluvy o doplnkovom tovare síce podpísal, ale vôbec tak nechcel urobiť (chýbajúca náležitosť vôle) a teda súdy mali ako predbežnú otázku rozhodnúť, či sú zmluvy o doplnkovom tovare ne/platné. Ďalej uviedla, že zmluvy o kúpe tovaru a služieb sú samostatnými zmluvami, uzatvorenými s inými účastníkmi, pričom hlavný predmet plnenia nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou a poistná zmluva nemôže byť neprijateľnou podmienkou úverovej zmluvy. Poukázala na to, že žalobca požiadal žalovanú o poskytnutie úveru aj na ďalší tovar a služby, išlo teda výlučne o prejav jeho vôle, nie o prejav vôle žalovanej a predmet financovania A predmet financovania B sú v zmluve výrazne a zrozumiteľne uvedené, nejde o žiadny skrytý tovar, službu alebo poplatok. Poukázala na to, že suma 1 427 eur by bola nákladom spotrebiteľa len v jedinom prípade a to ak by spotrebiteľ za túto sumu nič nedostal, avšak v prejednávanom spore žalobca za túto sumu dostal povinnú výbavu vozidla, služby spojené s jeho predajom a odovzdaním a zmluvné poistenie vozidla na celú dobu splácania úveru. Bola toho názoru, že RPMN nie je nič iné než vyjadrenie ceny peňazí u konkrétneho poskytovateľa úveru a teda suma za doplnkový tovar je cena a teda nepatrí do nákladov spotrebiteľa, keď nákladom spotrebiteľa je len rozdiel medzi celkovou sumou, ktorú od veriteľa dostal a celkovou sumou tovaru a služieb a nie je ziskom veriteľa, nakoľko skončila u „tretích" osôb. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za vecne správne, ktorého právne závery sú v súlade s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných prípadoch (sp. zn. 4Cdo/135/2024, sp. zn. 2Cdo/304/2021, sp. zn. 5Cdo/71/2023, sp. zn. 8Cdo/33/2023, 4Cdo/98/2023, sp. zn. 9Cdo/291/2021, sp .zn. 4Cdo/175/2022, sp. zn. 7Cdo/106/2022, sp. zn. 4Cdo/29/2023, sp. zn. 4Cdo/93/2022, sp. zn. 7Cdo/31/2022, sp. zn. 4Cdo/322/2020, sp .zn. 2Cdo/165/2020). Za podstatné označil predovšetkým rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020, z ktorého bodov 29. a 30. zároveň citoval. Mal za to, že žalovaná stavia svoje úvahy na nesprávnych skutkových predpokladoch, prispôsobených vlastnej interpretácii, a preto logicky dospieva aj k nesprávnym právnym záverom. Vopred predformulované zmluvné podmienky vo vzťahu k cene automobilu a istine úveru odporovali v danom prípade skutočnej vôli klienta spotrebiteľa. Týmto došlo k uvedeniu spotrebiteľa do omylu v otázke skutočnej odplaty t. j. celkových nákladov za poskytnutie úveru a to skrz pripočítania ceny doplnkových produktov k istine úveru využívaných ako nástroj na zahmlievanie skutočnej odplaty. Pokiaľ chcel žalobca dostať úver na automobil za ponúkaných podmienok mal len dve možnosti, podpísať všetky listiny s vopred pripraveným obsahom, alebo ich ako celok odmietnuť, čo by viedlo k nemožnosti automobil zakúpiť a financovať ho úverom za ponúknutých podmienok. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej ako nedôvodné podľa § 448 CSP zamietol. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 7. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
2. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
3. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
4. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
5. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 10. Podľa názoru žalovanej je jej dovolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu (ale aj súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené a síce „suma úveru poskytnutá na financovanie tovaru a služieb, ktorý je vo vzťahu k hlavnému predmetu nákupu tzv. doplnkovým tovarom, je podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. nákladom podľa § 2 písm. g),

§ 2písm.

1. l)? Je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu a primeranosť ceny financovaného tovaru, alebo služieb?". 11. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 12. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 13. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia. 14. Ešte pred samotným posúdením „vyriešenia právnej otázky" (§ 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP) treba uviesť, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná. 15. Dovolací súd poukazuje na to, že právne otázky v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemôžu mať hypotetický charakter ale sú spojené so skutkovým stavom z ktorého odvolací súd vychádzal, t. j. rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto konkrétnej otázky. 16. Podľa právnej vety judikátu R 49/2022 „Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm.
6. l)zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2022, sp. zn. 9Cdo 287/2021)". 16.1. V rozsudku vo veci C-377/14 Radlinger, Radlingerová proti Finway a.s. sa Súdny dvor Európskej Únie okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku vnútroštátneho súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru" obsiahnutý v článku 3 písm. l/ a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania" obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice odpovedal, že článok 3 písm. l/ a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j. zahrnutia nákladov spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru (bod 87). Zároveň informácia o celkových nákladoch úveru umožňuje spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku (bod 90). 16.2. V rozsudku z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Cdo/322/2020 sa najvyšší súd zaoberal otázkami „1/ či suma úveru poskytnutá na financovanie tovaru, ktorý je vo vzťahu k hlavnému účelu nákupu tzv. doplnkovým tovarom je podľa zákona o spotrebiteľských úveroch nákladom podľa § 2 písm. g)

§ 2písm.

l)" a „2) či je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu financovania tovaru alebo služieb", pričom uviedol, že prvú právnu otázku nastolenú dovolateľkou možno pokladať za vyriešenú uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021 sp. zn. 2Cdo/165/2020, so záverom, že „z obsahu kúpnej zmluvy vyplýva, že časť kúpnej ceny vo výške 684,80 eur bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy, a že zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 5.489,20 eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere. Z obsahu úverovej zmluvy však jednoznačne vyplýva celková dojednaná výška úveru v sume 6.163,20 eur s tým, že predmetný spotrebiteľský úver bol účelovo viazaný, a to na obstaranie tam uvedeného predmetu financovania, ktorým bolo predmetné motorové vozidlo Citroën C4 Grand Picasso Diesel 1,6 HDi. Dovolací súd však konštatuje, že v zmysle § 52a ods. 2 OZ vyplýva jednoznačná závislosť týchto zmlúv, čo nerozporovali ani súdy nižšej inštancie. Avšak dovolací súd je toho názoru, že pokiaľ v zmysle § 52a ods. 2 OZ je daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto závislosť musí byť zrejmá aj z obsahu dojednaných zmlúv, a teda nesmie byť vzájomné dojednanie takýchto zmlúv odlišné. V tomto prípade nekorešpondujúce v dojednanej výške pri kúpnej zmluve - kúpnej ceny (5.489,20 eur) a pri spotrebiteľskom úvere - výška spotrebiteľského úveru (6.163,20 eur). A to bez ohľadu na vystavenú faktúru č. U., ktorou bol fakturovaný predaj osobného automobilu Citroën C4 Grand Picasso 1,6 HDi vrátane doplnkového zákazníckeho servisu a Carlife Garancia. Dovolací súd tak konštatuje, že uplatnenie § 52a ods. 2 OZ na zmluvné dojednanie (kúpnu zmluvu a spotrebiteľský úver) je v tomto prípade zásadné. Na základe uvedeného je nepochybné, že RPMN uvedená v úverovej zmluve nezodpovedá kúpnej cene, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, t. j. 6.174 eur, po odpočítaní zaplatených 684,80 eur v sume 5.489,20 eur a následkom čoho je úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z. z....". So zreteľom na uvedené ani senát najvyššieho súdu 4C nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od týchto záverov, pretože neboli v rozpore s ustanovením § 52a ods. 4 Občianskeho zákonníka, a preto konštatoval, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov. 17. V danom prípade vzhľadom na prvoinštančným súdom zistený skutkový stav, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, dovolací súd konštatuje, že v zmysle § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva jednoznačná závislosť kúpnej zmluvy na kúpu osobného motorového automobilu a zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto bol správny názor odvolacieho súdu, že pokiaľ je v zmysle citovaného zákonného ustanovenia daná vzájomná zmluvná závislosť, tak táto závislosť musí byť zrejmá aj z obsahu dojednaných zmlúv, a teda nesmú byť vzájomné dojednania takýchto zmlúv odlišné. V tomto smere je potom zrejmé nekorešpondujúce dojednanie výšky kúpnej ceny pri kúpnej zmluve a pri spotrebiteľskom úvere - výška spotrebiteľského úveru. Na základe uvedeného je nepochybné, že RPMN uvedená v spotrebiteľskej úverovej zmluve nezodpovedá kúpnej cene, ktorá je uvedená v kúpnej zmluve, následkom čoho treba úverovú zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm.

1. d)zákona č. 129/2010 Z. z. Dovolací súd považuje preto právny záver odvolacieho súdu za zodpovedajúci skutkovému stavu. V žiadnom prípade sa takto vyslovenými a prezentovanými názormi odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorej súčasťou sú okrem iných aj zhora uvedené rozhodnutia. Argumentácia žalovanej, že skutkový stav v preskúmavanej veci je odlišný od obdobných rozhodnutí najvyššieho súdu, spočívajúca v tvrdeniach, že v „posudzovanej úverovej zmluve je uvedené z akého dôvodu sa vlastne čerpá „vyšší úver" a „predmet financovania B bol v úverovej zmluve jasne a zrozumiteľne rozpísaný" podľa názoru dovolacieho súd nesvedčí o inom skutkovom stave odôvodňujúcom odlišné než už prijaté právne závery. 18. Čo sa týka druhej žalovanou položenej otázky v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP a síce „či je dodávateľ viazaného spotrebiteľského úveru hmotnoprávne zodpovedný za kvalitu financovania tovaru alebo služieb" dovolací súd uvádza, že takisto ako v prípade prvej nastolenej otázky aj touto (druhou otázkou) sa už vo svojej judikatúre zaoberal, a to v už spomínanom rozsudku najvyššieho súdu z 30. novembra 2022 sp. zn. 4Cdo/322/2020. Uviedol pritom, že „dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne....Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosťdovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre najvyššieho súdu". V hore uvedenom prípade (sp. zn. 4Cdo/322/2020) odvolací súd neposudzoval nastolenú otázku žalovanej a preto najvyšší súd konštatoval, že sa jej preskúmania nemôže úspešne domáhať ani v dovolacom konaní. Mal za to, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami,nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal" by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. Obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017). 19. Dovolací súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od vyriešenia právnej otázky č. 2 a otázka č 1 už bola v minulosti judikatúrou najvyššieho súdu vyriešená so závermi, ktoré sa stali súčasťou ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu a od týchto sa odvolací súd neodklonil. 20. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP odmietol, a to podľa § 447 písm.
4. c)CSP, keďže v prípade prvej položenej otázky smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné a § 447 písm.
5. f)CSP (v prípade druhej položenej otázky) ako dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta CSP). 22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.