odvolanie obžalovaného

Najvyšší súd 2 To 8/2009 Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci proti obžalovanému M. S. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do

1. januára 2006 na verejnom zasadnutí konanom
2. novembra 2010 v Bratislave o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z
3. februára 2009, sp. zn. 3 T 2/01 rozhodol t a k t o : Podľa § 256 Tr. por. v znení účinnom do
4. januára 2006 odvolanie obžalovaného M..S. sa z a m i e t a. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z
5. februára 2009, sp. zn. 3 T 2/01, bol obžalovaný M. S. s použitím § 88 Tr. zák. uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do
6. januára 2006, na tom skutkovom základe, že v presne nezistený deň v dobe od novembra 1999 do 15.3.2000 v úmysle iného neoprávnene obohatiť, s podvodným úmyslom vyhotovil vo firme L. s.r.o. R. Zmluvu o prevode vlastníctva nehnuteľností bytových a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v polyfunkčnom dome, súpisné čísla X. na ul. Z. v R., zapísaných na liste vlastníctva č. L., katastrálneho územia R. medzi predávajúcou firmou L. s.r.o. R., zastúpenou Ing. M. L. a kupujúcim E. s.r.o. v L. M., zastúpenou Ing. M. H., ktorú opatril odtlačkom firmy L., nezisteným spôsobom aj pravým podpisom Ing. M. L. a 15.3.2000 v neprítomnosti, bez vedomia Ing. L. najskôr overil jeho podpis na zmluve u notára JUDr. V. B. a následne predložil na Okresný úrad, odbor katastrálny v R., kde požiadal o vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností; predmetný vklad bol povolený 27.3.2000 pod č. V., na základe ktorého vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na firmu E. s.r.o. a spôsobil tak podľa znaleckých posudkov firme L. s.r.o. v R. škodu 18.375.560,- Sk, čo po prepočte podľa konverzného kurzu činí 609.956,85 Eur. 2 To 8/2009 2 Za to bol odsúdený podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. účinného do
7. januára 2006 k trestu odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do
8. januára 2006 mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený a podľa § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do
9. januára 2006 mu bola určená skúšobná doba vo výmere 5 (päť) rokov. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho obhajcu podal odvolanie obžalovaný M. S. a krajský prokurátor, ktorého odvolanie však podaním doručeným najvyššiemu súdu
10. augusta 2009 vzal späť generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktoré späťvzatie vzal na vedomie predseda senátu odvolacieho súdu uznesením podľa § 250 ods. 4 Tr. por. v znení účinnom do
11. januára
12. Obžalovaný M. S. v písomnom odôvodnení svojho odvolania uviedol, že s rozsudkom prvostupňového súdu sa nemôže stotožniť, pretože tento nevzal do úvahy rozpornú výpoveď poškodeného Ing. M. L. a okrem toho celý rozsudok je založený len na nepriamych dôkazoch, ktoré však netvoria ucelenú reťaz. Táto je totiž pretrhnutá nielen už uvádzanými rozpornými dôkazmi poškodeného, ale aj tým, že na rozhodujúcich listinách (zmluva o prevode vlastníctva, návrh na vklad do katastra) sa nachádzajú pravé podpisy poškodeného. Žiadal preto, aby najvyšší súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu s tým, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol, alternatívne, aby najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol sám a oslobodil ho spod obžaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto podaného odvolania preskúmal podľa § 254 ods. 1 Tr. por. účinného do
13. januára 2006 zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a zistil, že odvolanie obžalovaného M.. S. nie je dôvodné. Najvyšší súd predovšetkým najneskôr považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci už raz rozhodol, keď svojim uznesením z
14. apríla 2002, sp. zn. 6 To 13/02 zrušil podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. rozsudok Krajského súdu v Žiline z
15. novembra 2001, sp. zn. 3 T 2/01, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania žalovaného trestného činu a podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. bol mu za to uložený 2 To 8/2009 3 trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a pre jeho výkon bol zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Najvyšší súd zároveň podľa § 259 ods. 1 Tr. por. prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom krajský súd v novom konaní mal za povinnosť vypočuť znovu všetky osoby, ktoré prichádzali s obžalovaným a poškodeným vo firmách Ing. M. L. – L. a L. s.r.o. do styku, na ich vzájomné vzťahy a vzťah obžalovaného k Ing. R. L., ale i k Ing. M. H.. Rovnako najvyšší súd uložil prvostupňovému súdu objasniť skutočnosti týkajúce sa dedičstva po nebohom J. L. vzhľadom k nehnuteľnosti (obytnému domu) na Z. U.X. a zadovážiť si preto aj dedičský spis a zároveň objasniť aj spôsob financovania výstavby tohto domu (úverové krytie). V neposlednom rade citovaným uznesením odvolacieho súdu bolo uložené krajskému súdu zaoberať sa v novom konaní aj spôsobom podpisovania zmlúv vo firme L. s.r.o., zabezpečiť do spisu kópiu overovacej knihy notára JUDr. B. a vypočuť zamestnancov firmy L. s.r.o. E. M. či spornú zmluvu pred zapísaním do knihy došlej pošty ukázala poškodenému a vypočuť aj ďalších zamestnancov tejto firmy na skutočnosť, či videli v budove firmy pohybovať sa Ing. M. H., či už samotného, alebo v sprievode inej osoby. Krajský súd v novom konaní rešpektoval pokyny obsiahnuté v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu, vykonal rozsiahle doplňujúce dokazovanie a opätovne po vyhodnotení všetkých dôkazov uznal obžalovaného za vinného zo spáchania žalovaného skutku pričom po právnej stránke tento kvalifikoval miernejšie za použitia § 88 Tr. zák. t.j. ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. Pri uznaní viny krajský súd vychádzal predovšetkým z toho, že obhajoba obžalovaného M.. S. v tom zmysle, že zmluvu o predaji nehnuteľnosti a návrh na vklad do katastra vypracoval na príkaz poškodeného lebo listiny sú opatrené jeho pravým podpisom je len tendenčná a účelová a najmä odporuje ostatným dôkazom vykonaným na hlavnom pojednávaní. V tomto zmysle krajský súd poukázal hlavne na kúpnu cenu obsiahnutú v zmluve o predaji, ktorá bola až viac ako trikrát nižšia ako cena v znaleckom posudku. Neštandardné boli aj ostané podmienky tvoriace obsah zmluvy napr. odklad splátok až na dobu troch rokov, zmluvná pokuta a pod. Prakticky celá zmluva sa takto vymykala 2 To 8/2009 4 obvyklému zmluvnému predaju, ktorý firma L. s.r.o. uplatňovala v obchodných vzťahoch s ostatnými klientmi firmy – napr. Z. M. a T. K., ktorých zmluvy mal súd k dispozícii. O podvodnom úmysle obžalovaného svedčili však aj okolnosti registrácie zmluvy, číslovanie strán a zápise zmluvy do knihy došlej pošty vo firme L. s.r.o., vrátane výpovedi poškodeného ako aj konateľky Ing. R. L.. O tom, že obžalovaný M. S. sa dopustil konania, ktoré mu bolo kladené za vinu na základe rozsiahleho dokazovania doplneného podľa pokynov nadriadeného súdu preto nemá žiadne pochybnosti ani najvyšší súd. Krajský súd sa totiž podrobne zaoberal všetkými vykonanými dôkazmi na hlavnom pojednávaní t.j. svedčiacimi ako v prospech tak aj v neprospech obžalovaného a dospel tak k úplným a správnym skutkovým zisteniam, ktoré podrobne rozviedol v odôvodnení svojho rozsudku. Najvyšší súd preto v ďalšom už len v podrobnostiach na ne poukazuje a v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného len dodáva, že nie je možné súhlasiť s tým, že reťaz nepriamych dôkazov na základe ktorých prvostupňový súd vyslovil záver o jeho vine je nedostačujúca s ohľadom na pravý podpis poškodeného na zmluve o kúpe nehnuteľnosti a návrhu na vklad do katastra a je nedostačujúca aj vzhľadom k nepomeru predajnej ceny. Taký záver by aj podľa najvyššieho súdu totiž mohol mať opodstatnenie len vtedy kedy súd hodnotil tento dôkaz izolovane, bez toho, aby prihliadol k ostatným vykonaným dôkazom obsiahnutým v spise. Práve z týchto dôkazov vyplýva, že poškodený nemohol mať (a ani nemal) žiadny záujem predať predmetnú nehnuteľnosť a to zvlášť hlboko pod cenu a zvlášť Ing. M. H.. Z doplneného dokazovania totiž vyplynulo, že poškodený a Ing. M. H. sa v podstate nepoznali, neboli k sebe v žiadnom ani obchodnom vzťahu. Naviac sám poškodený s konateľkou spoločnosti mali zámer predmetnú nehnuteľnosť sami založiť v banke, aby mohli získať úver. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že to bol práve obžalovaný kto sa angažoval v tomto obchodnom vzťahu. Len od neho mohol Ing. M. H. získať informácie o ekonomickej výhodnosti kúpy, pretože zamýšľal podľa vlastnej výpovede splácať kúpnu cenu len z výnosov z jej prenájmu. Nezanedbateľná v tomto ohľade je aj skutočnosť, 2 To 8/2009 5 že Ing. M. H. nielen, že nemal dostatočné finančné prostriedky na kúpu, ale ani žiadny podnikateľský zámer (odhliadnuc od uvedeného) ale ani žiadne podnikateľské skúsenosti, a aj ním účelovo založenú firmu potom, čo kúpa predmetnej nehnuteľnosti sa nerealizovala, previedol na inú osobu. Žiadny dôkaz v spise preto nesvedčí logicky o tom, že poškodený Ing. M. L. vedome podpísal predmetné dokumenty. Keby to tak bolo mal by totiž dostatok času celú transakciu zastaviť a nebol by musel reagovať na vzniknutú situáciu až v čase keď mu bolo obžalovaným a Ing. M. H. oznámené, že žiadajú kľúče od nehnuteľnosti. Napokon k tomu ešte najvyšší súd uvádza, že v deň kedy mal byť overený podpis poškodeného v návrhu na vklad u notára JUDr. B. obžalovaným, navštívil jeho kanceláriu aj poškodený a je teda nelogické, aby obžalovaného poveroval overením podpisu s tým, že do overovacej knihy sa podpíše neskôr. Napokon o podvodnom úmysle obžalovaného svedčí aj skutočnosť, že práve obžalovaný ešte aj v deň, keď už predmetnú nehnuteľnosť nemala vlastniť spoločnosť poškodeného prenajímal jej priestory v jej mene a takéto zmluvy predložil na podpis poškodenému (v opačnom prípade by jeho konanie s Ing. H. samozrejme vyšlo najavo už
16. marca 2000 – dátum zavkladovania zmluvy). Z uvedeného je teda zrejmé, že obžalovaný M. S. spáchal skutok tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, pričom po subjektívnej stránke konal v priamom úmysle podľa § 4 písm. a/ Tr. zák. Krajský súd však pochybil pokiaľ po právnej stránke konanie obžalovaného kvalifikoval len podľa § 250 ods. 1 Tr. zák. s tým, že sa odvolal na § 88 Tr. zák. t.j., že k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby sa prihliadne len vtedy, ak pre svoju závažnosť podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Použitie ustanovenia § 88 Tr. zák. však krajský súd odôvodnil paradoxne len odstupom času od spáchania skutku. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že v danom prípade bez akýchkoľvek pochybností bola naplnená nielen formálna, ale aj materiálna stránka kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák., tzn. aj zvýšený stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. 2 To 8/2009 6 Pokiaľ krajský súd argumentoval dlhším časovým odstupom, ktorý nezavinene uplynul od spáchania skutku až po súdne rozhodnutie tak táto skutočnosť sa mohla prejaviť len vo výroku o treste – jeho mimoriadnom znížení podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. a nie použitím § 88 Tr. zák. Vzhľadom k tomu, že odvolanie krajského prokurátora generálnym prokurátorom Slovenskej republiky bolo však vzaté späť a najvyšší súd rozhodoval len o odvolaní obžalovaného, teda odvolaní v jeho prospech pochybenie krajského súdu v uvedenom smere už nemohol napraviť a z rovnakého dôvodu neprichádza do úvahy ani zmena výroku o treste, ktorá by vyznela v jeho neprospech. Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní obžalovaného M.. S. rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a jeho odvolanie ako nedôvodné zamietol. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
17. novembra 2010 JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r. predseda senátu Vypracoval: JUDr. Ing. Anton Jakubík Za správnosť vyhotovenia: Libuša Jánošíková