← Slovensko

7 343,28 eur s prísl.

Obsah (10)§ 255§ 4§ 23§ 365§ 386§ 396§ 420§ 421§ 1§ 2

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/69/2023 Identifikačné číslo spisu: 6118300893 Dátum vydania rozhodnutia: 19.03.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 255ods.

1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). 1.

  1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy 7 343,28 eura s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Terasa, zapísaných na LV č. XXXXX za obdobie od
  2. júla 2016 do
  3. júla 2018 a náhrady trov konania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX v katastrálnom území I., obec: Košice - západ, okres: Košice II, a to parciel registra „C" č. XXXX/X, o výmere 183 m2, druh: trvalé trávne porasty, parcely č. XXXX/XX, o výmere 80 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX, o výmere 272 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXXX/XX, o výmere 3604 m2, druh: ostatné plochy, parcely č. XXXX/X, o výmere 61 m2, druh: ostatné plochy, parcely č. XXXX/XX, o výmere 822 m2, druh: ostatné plochy, v rozsahu 558 m
  4. Žalovaný užíva predmetné parcely od roku 1957, kedy na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene. Z predloženého LV č. XXXXX vyplynulo, že parcely č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, sú užívané ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba- cestná miestna a účelová komunikácia, parcely č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, druh pozemku: ostatné plochy, sú užívané ako okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, parcela č. XXXX/X, druh pozemku: trvalé trávne porasty, je využívaná ako pozemok, na ktorom sú lúky, lesy a pasienky trvalo porastenými trávami alebo pozemok dočasne nevyužívaný pre trvalý trávny porast, parcela č. XXXX/X a č. XXXX/X, druh pozemku: ostatné plochy, je užívaná ako pozemok, na ktorom sú skaly, svahy, rokliny, výmole, vysoké medze s krovím alebo kamením a iné plochy, ktoré neposkytujú trvalý úžitok, pričom

zhodného tvrdenia sporových strán tieto dve parcely tvoria priľahlé plochy k zvyšným parcelám evidovaným na LV č. XXXXX. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice- MÚSES schváleného uznesením č. 811/2013 Mestským zastupiteľstvom (č.l. 332 spisu) je uvedená lokalita špecifikovaná ako Mestské biocentrum regionálneho významu BC- RM. Odbor výstavby Obvodného národného výboru č. Výst. 2224-a-1985-Bk dňa

  1. marca 1985 vydal rozhodnutie o využití územia pre Borovicový háj v lokalite S.d so stanovením podmienok (čl. 438). V rozhodnutí bolo konštatované, že zmena využitia územia vyhovuje obecným technickým požiadavkám na stavbu stanovenou vyhláškou č. 83/1946 Zb.. Z pracovného rokovania ohľadom územného rozhodnutia akcie „Borovicový háj v lokalite Košice- Západ", konaného dňa
  2. marca 1985 na odbore výstavby vyplývajú pripomienky hlavného architekta k predloženému riešeniu sadovníckej úpravy na úrovni VP- pre lokalitu Borovicový háj za Popradskou cestou, stanovisko odboru MHODaP ObNV Košice II a vyjadrenie ZaSP, ktorý uviedol, že v rámci budovania zelene mesta Košíc uvažuje sa s prebudovaním hája nad Popradskou cestou na obvodový park pre Košice. Tento zámer bol zosúladený s generelom zelene mesta Košíc a jeho realizáciu podporuje. Po majetkovo-právnom vysporiadaní a výstavbe parku sa malo zabezpečiť jeho spravovanie a údržba. Na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa
  3. novembra 1987 prešiel Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha k. ú. Košice- Západ v obstarávacej cene 398.054 Sk zo správy Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc na Záhradnícky a sadový podnik mesta Košice - Správa verejnej zelene Košice. Dôvodom prevodu správy bola úprava Borovicového hája na obvodový park, ktorý ma prevádzať preberajúci. Majetok bol prevedený ku dňu
  4. novembru
  5. Dňa
  6. mája 2004 na základe Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (čl. 441) odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach, so sídlom Rastislavova 79, Košice preberajúcemu Mestu Košice, so sídlom Tr. SNP 48/A, Košice nehnuteľnosti, okrem iného Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha, k. ú. S. s prechodom vlastníctva ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí k
  7. máju
  8. Prílohou č. 7 protokolu bola inventárna a technická karta budovy s názvom Borovicový háj- rozloha 11,4245 ha. 1.
  9. Prvoinštančný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudku sp. zn. 16C/52/2016) zistil, že z pracovného rokovania Magistrátu Mesta Košice dňa
  10. októbra 1996 vyplynulo, že Borovicový háj vznikol po roku 1960 jeho vysadením s tým, že majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov nebolo vykonané. Vlastníci pozemkov chceli svoje vlastnícke právo realizovať a žiadali, aby územie bolo určené na individuálnu bytovú výstavbu. Z tohto dôvodu ÚHA mesta Košice v r.1993 „navrhol" zmenu územného plánu z verejnej zelene na zmiešanú funkciu a to občiansku bytovú výstavbu a verejnú zeleň. Mestské zastupiteľstvo však zmenu územného plánu neschválilo. Úrad životného prostredia Košice na základe vyžiadania podkladov ÚHA vydal v marci 1996 stanovisko, v ktorom jednoznačne trval na zachovaní Borovicového hája ako biocentra. Na tomto pracovnom rokovaní všetci dotknutí vlastníci pozemkov žiadali o majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v ich vlastníctve v alternatívach finančného vysporiadania v cene stavebného pozemku, zámeny pozemkov za stavebné pozemky alebo uzavretie nájomných zmlúv na užívanie týchto pozemkov so zachovaním jestvujúcich vlastníckych práv. Listom zo dňa
  11. marca 1997, adresovaným riaditeľovi Magistrátu Mesta Košice, žiadal jeden z vlastníkov o poskytnutie informácie, v akom štádiu sa nachádza majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov a aké konkrétne kroky v tejto veci podnikol magistrát. Listom zo dňa
  12. apríla 1997 magistrát oznámil, že problematika týkajúca sa riešenia majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov v „Borovicovom háji" po prejednaní na pracovnom rokovaní dňa
  13. októbra 1996 bola predmetom viacerých jednaní, na ktorých však neboli prijaté jednoznačné závery, mali sa však brať do úvahy oprávnené záujmy mesta, t. j. zachovanie Borovicového hája ako biocentra, ako aj záujmy jednotlivých zúčastnených vlastníkov. Z tohto písomného vyjadrenia vyplynulo, že na základe rozhodnutia bývalého Úradu životného prostredia Košice má byť Borovicový háj zachovaný ako biokoridor. Do úvahy preto prichádzal iba návrh na uzatvorenie nájomných vzťahov k pozemkom, vlastníctvo ktorých ostane zachované. Listom zo dňa
  14. mája 1997 označeným ako Majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v Borovicovom háji tiež oznámil, že v súlade s uznesením Mestského zastupiteľstva, ktoré neschválilo zmenu územného plánu, navrhli vlastníkom pozemkov uzatvorenie nájomných zmlúv (uvedené vyplynulo aj z listinných dôkazov predložených v súdnom konaní vedenom na tunajšom súde pod. sp. zn. 13C/917/1999). 1.
  15. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice č. 25 o miestnom územnom systéme ekologickej stability účinné dňom
  16. novembra 1994 medzi existujúce a navrhované biocentrá v § 3 ods. 3, bod 13 zaradil aj Borovicový háj. Žalovaný sa aj správal ako vlastník verejnej zelene „Borovicový háj", o čom svedčí aj jeho list zo dňa
  17. októbra 2009, číslo A/2009/14990, adresovaný Správe katastra Košice, ktorým žiadal o zápis vecného bremena k niektorým pozemkom v jeho prospech, pričom obsahom tohto práva mala byť povinnosť vlastníkov pozemkov nachádzajúcich sa pod verejnou zeleňou strpieť údržbu a užívanie pozemkov mestom Košice a jeho správcami v rozsahu a spôsobom potrebným na zabezpečenie činnosti pri udržiavaní, ochrane a zveľaďovaní verejnej zelene. Dôvodil, že verejnú zeleň „Borovicový háj" mu odovzdala Správa mestskej zelene v Košiciach protokolom zo dňa
  18. mája
  19. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane verejnej zelene bolo napadnuté protestom prokurátora, nakoľko boli zistené porušenia ustanovení jednotlivých tam špecifikovaných zákonov, v ktorom prokurátor konštatoval, že dochádza k neprípustnému zasahovaniu do výkonu užívacích práv vlastníkov spojených s vlastníckym právom k nehnuteľnostiam. Mesto Košice nedovolene zasiahlo do vlastníckeho práva fyzických a právnických osôb a v neprípustnej miere určovalo ako majú užívať a disponovať so svojim súkromným majetkom ohľadom údržby a správy verejnej zelene. Ak Mesto chcelo dodržiavať povinnosti upravené v § 4 VZN pri tvorbe, údržbe a správe zelene, nič mu v tom nebránilo, naopak mesto bolo povinné v zmysle § 4 ods. 3, písm. g) zákona o obecnom zriadení zabezpečiť údržbu a správu verejnej zelene, čo nie je nutné riešiť vydaním VZN. Je neprípustné, aby v § 4 VZN zakotvené povinnosti boli platné a záväzné aj pre subjekty odlišné od mesta Košice. Mesto Košice preto prekročilo svoju normotvornú právomoc. Následne bolo toto VZN zrušené uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 797/2023 na
  20. rokovaní dňa
  21. decembra
  22. Uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 811 zo dňa
  23. decembra 2013 bol schválený Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES). Z listiny zo dňa
  24. marca 2016 označenej ako Pozvánka vyplynulo že dňa
  25. apríla 2016 sa malo uskutočniť pracovné rokovanie za účelom začatia procesu tvorby vzájomnej dohody medzi Mestom Košice s vlastníkmi, resp. spoluvlastníkmi pozemkov o obojstranne prijateľnom funkčnom využití pozemkov, s cieľom zachovania maximálneho podielu existujúcej vzrastlej zelene na pozemkoch, ako súčasti zelenej infraštruktúry Mesta Košice. Uznesením Mestského zastupiteľstva z XV. zasadnutia zo dňa
  26. apríla 2017 pod č. 745 bolo schválené riešenie odkúpenia lokality Borovicový háj s finančným dopadom na rozpočet mesta, so schválením splátkového kalendára rozloženého na niekoľko rokov. Uznesením Mestského zastupiteľstva v Košiciach z XVIII. zasadnutia zo dňa
  27. decembra 2017 pod č. 973 bola schválená kúpa pozemkov v lokalite Borovicový háj za kúpnu cenu 69,61 eur/m
  28. 1.
  29. Vec právne posúdil súd prvej inštancie

ustanovení § 1, § 2 ods. 1,2 , § 3 ods. 1, § 4 ods. 1,2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len „zákon č. 66/2009 Z.z."), § 151n ods. 1, § 151o, § 128 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník"), článku 20 ods. 1 vety druhej, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že k vyššie uvedeným pozemkom sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z. Predmetný zákon totiž rieši usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššie územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku

osobitných predpisov vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (§ 1 ods. 1 citovaného zákona). Ostatné typy verejnej zelene sú upravené v ods. 2 § 1 citovaného zákona. Inak povedané na pozemky žalobkyne sa vzťahuje uvedený zákon, nakoľko sa na nich nachádza verejná zeleň. Rovnako bola splnená druhá podmienka, a to, že daná lokalita prešla do vlastníctva mesta na základe delimitačného protokolu o prechode vlastníctva majetkových práv a záväzkov zo dňa

  1. mája 2004 zo správy Mestskej zelene Košice s účinnosťou k
  2. máju
  3. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, či žalobkyni patrí náhrada. Spornou skutočnosťou bolo, či sa jedná o náhradu jednorazovú alebo opakovanú. Poukázal na to, že citovaný zákon nadobudol účinnosť dňa
  4. júla 2009 a odvtedy neboli usporiadané majetkové vzťahy Mesta Košice ako oprávneného z vecného bremena so žalobkyňou. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že snahy o usporiadanie týchto vzťahov boli intenzívne vyvíjané ešte pred účinnosťou daného zákona, keď prebiehali viaceré pracovné rokovania, na ktorých sa zúčastňovali aj vlastníci dotknutých pozemkov. Prvotnými návrhmi na vyriešenie situácie bolo finančné vysporiadanie v cene stavebného pozemku. Neskôr sa spôsob úpravy ustálil na uzatváranie nájomných zmlúv, ani k uvedenému však nedošlo, a to ani po zriadení zákonného vecného bremena. Mesto Košice riešilo túto situáciu len s niektorým vlastníkmi, a to odkúpením pozemkov. Uznesením mestského zastupiteľstva z XV. zasadnutia zo dňa
  5. apríla 2017 pod č. 745 bolo schválené riešenie odkúpenia lokality Borovicový háj s finančným dopadom na rozpočet mesta so schválením splátkového kalendára rozloženého na niekoľko rokov. Bola schválená kúpa pozemkov v lokalite Borovicový háj na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Košiciach, čo vyplýva z uznesenia z XVIII. zasadnutia zo dňa
  6. decembra 2017 pod č.
  7. Aj napriek uvedeným skutočnostiam k usporiadaniu vzťahov so žalobkyňou nedošlo. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mesto naďalej ostáva nečinné a zákon nestanovuje dobu, dokedy sa má s vlastníkmi pozemkov vysporiadať. Zákon ani nerieši otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, avšak súdnou praxou daného súdu a Krajského súdu v Košiciach bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa náhrada vo výške obvyklého nájomného. Žalobkyňa síce založila svoj nárok na ustanoveniach o bezdôvodnom obohatení, avšak prvoinštančný súd zdôraznil, že vecné bremeno zaťažilo žalobkyňu zo zákona č. 66/2009 Z.z. a žalovaný je zo zákona oprávneným z tohto vecného bremena, preto nemôže ísť o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napriek skutočnosti, že žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 v zmysle ktorých prislúcha oprávnenému z vecného bremena jednorazová náhrada a vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie poukázal na rozdielnosť účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 182/1993 Z.z., pričom zásadný rozdiel medzi týmito zákonmi je v tom, že vlastník pozemku pod stavbou

§ 4ods.

2 zákona č. 66/2009 Z.z. je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy

zákona č. 330/1991 Zb. majú byť konečným spôsobom majetkovo právneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky

osobitných predpisov. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva dočasnosť vzniknutého vecného bremena, na rozdiel od zákona č. 182/1993 Z.z., kde sa jedná o vecné bremeno ako trvalé a konečné riešenie usporiadania majetkovo právnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod danou stavbou. K prezentovanému názoru ohľadne opakovanej náhrady prvoinštančný súd poukázal tiež na to, že je potrebné prihliadnuť na dôsledok, aký táto úprava vyvolala u vlastníka nehnuteľnosti ako osoby z takéhoto vecného bremena povinnej. Nespochybniteľne ho v konečnom dôsledku obmedzuje prípadne úplne vylučuje z užívania nehnuteľnosti, keďže ju nemôže držať, užívať a nakladať a s týmto obmedzovaním, ktoré je v jeho neprospech, nie je spojená žiadna náprava a ani možnosť tento stav zmierniť. Uvedená skutočnosť nastala tak, ako to vyplýva z povahy zákonných vecných bremien bez jeho súhlasu a jej riešenie je ponechané výlučne na vôli subjektu z tohto vecného bremena oprávneného, teda žalovaného. 1.

  1. Čo sa týka výšky priznanej finančnej náhrady súd prvej inštancie ustálil túto výšku ako obvyklé nájomné, pričom vychádzal zo znaleckých posudkov, ktoré boli v rámci sporu predložené, za nízku považoval hodnotu ročného nájomného, ku ktorej dospel Inštitút súdneho inžinierstva v znaleckom posudku č. 9/2018, ak ustálil výšku ročného nájomného pozemkov na 2,749 eur/m2 za rok 2018 a 2,674 eur/m2 za rok 2017 a dobu návratnosti použil hodnotu 30 rokov. Naopak za nadhodnotenú považoval sumu určenú znaleckým posudkom č. 15 a znaleckým posudkom č. 37/2018 predloženými žalobkyňou (6,580 eur/m2 a 6,484 eur/m2), kde bola stanovená doba návratnosti 15 rokov. Konštatoval, že po čiastočnom späťvzatí žaloby výška ročného nájmu uplatnená žalobkyňou predstavovala sumu 5,234 eur/m2, ktorú považoval za primeranú, pričom predmetná výška bola súdmi priznávaná aj v obdobných konaniach, na ktoré poukazovala žalobkyňa. Súd prvej inštancie teda považoval základ nároku za daný, nakoľko užívaním pozemkov žalobkyne, na ktorých sa nachádza inžinierska stavba žalovaného ako aj verejná zeleň a priľahlé pozemky, patrí žalobkyni náhrada za nútené obmedzenie jej vlastníckeho práva, pričom výšku nároku ustálil výpočtom tak, že vychádzal zo sumy 5,234 eur za 1 m2, čo pri výmere 558 m2 predstavuje sumu 2 920,75 eura ročne (5,234 eura x 558 m2) čo za obdobie od
  2. júla 2016 do
  3. júla 2018 činí sumu 5 841,14 eura (779,17 eura x 2), ktorú sumu je povinný žalovaný zaplatiť žalobkyni, o čom súd rozhodol vo výroku I. tohto rozsudku (správne výroku II. pozn. odvolacieho súdu). O príslušenstve prvoinštančný súd rozhodol

ustanovení § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z. a § 563 Občianskeho zákonníka, pričom uviedol, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na plnenie výzvou zo dňa

  1. mája 2018 s lehotou na plnenie 3 dni od doručenia, pričom žalovaný výzvu prevzal
  2. mája 2018, lehota na plnenie mu uplynula
  3. mája 2018 a teda dňom
  4. mája 2018 sa dostal do omeškania s plnením. Ku dňu
  5. mája 2018 činila základná úroková sadzby ECB 0% zvýšená o päť percentuálnych bodov, preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5% ročne od
  6. mája 2018 do zaplatenia z priznanej sumy. 1.
  7. Zároveň s poukazom na § 145 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 1 CSP súd prvej inštancie čiastočne zastavil konanie vo výške 1.502,14 eur s príslušenstvom na základe čiastočného späťvzatia žaloby (výrok I.). O trovách konania rozhodol

§ 255ods.

1, § 256 ods. 1, § 262 o 1 a § 263 ods. 1 CSP a na základe úspechu v spore priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 60% proti žalovanému. Neúspech žalobkyne spočíval v sume 1.502,14 eur, čo predstavovalo 20% a jej úspech predstavoval suma 5.841,14 eur, čo je 80%. Zároveň súd prvej inštancie nevidel priestor pre aplikáciu § 257 CSP.

  1. Odvolací súd v dôvodoch zmeňujúceho rozhodnutia uviedol, že odvolanie žalovaného bolo (čiastočne) dôvodné. V prejednávanom spore neboli splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, preto odvolací súd rozsudok okrem výroku I. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia (§ 388 CSP). 2.
  2. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bolo nesprávne právne posúdenie priznanej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

zákona č. 66/2009 Z.z., keď súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu vo forme opakujúceho plnenia a neposúdil jej nárok ako nárok na jednorazovú náhradu, pričom zároveň neprihliadol na vznesenú námietku premlčania. Odvolací súd ďalej pokračoval, že súd prvej inštancie poukázal na rozdielnosť účelu zákona č. 66/2009 Z.z. a zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý aplikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/194/2018 a sp. zn. 8Cdo/17/2019, pričom vychádzal z úvahy, že zásadný rozdiel medzi obidvoma úpravami vecného bremena je v tom, že vlastník pozemku pod stavbou

§ 4ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy

zákona č. 330/1991 Zb. majú byť konečným spôsobom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky

osobitných predpisov, a teda, že z citovaného ustanovenia vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena. Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome. Vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou. 2.

  1. Vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona (§ 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a v rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je vysporiadať doteraz nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Zároveň sa upravuje spôsob usporiadania týchto pozemkov. Nesporne z neho vyplýva, že ním upravené vecné bremeno je dočasným, nie definitívnym riešením do času, kedy vlastník stavby vyrieši stav buď zámennou zmluvou alebo pozemkovými úpravami. Zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku však podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, vhodného na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. 2.
  2. Odvolací súd ďalej pokračoval, že pokiaľ zákon č. 66/2009 Z.z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, úvaha súdu prvej inštancie o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva po dobu vopred neurčiteľnú, nemôže byť v súlade nielen s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 123, § 124, § 128 ods. 1), Listinou základných práv a slobôd (čl. 11 ods. 1) , ale ani s Ústavou Slovenskej republiky (č. 20 ods. 1). Odvolací súd konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z.z. nerieši otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, avšak súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Vychádzalo sa z doterajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález ÚS SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa
  3. októbra 2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III.ÚS 237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach (a aj okresné súdy v obvode tohto krajského súdu). Odlišné od doterajšej rozhodovacej praxe sú však závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa
  4. augusta 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa
  5. novembra 2020 (na ktoré v tomto spore poukázal žalovaný), v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena

§ 4ods.1 zákona č.

66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j.

  1. júla 2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  2. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (R 73/2016) a zo dňa
  3. marca 2016 sp. zn. 7 Cdo/26/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

§ 23ods.

5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

zák. 66/2009 Z.z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 odvoláva na akceptovanie vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 539/2020 zo dňa

  1. októbra 2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018, keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 zo dňa
  2. septembra 2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi, spor nebol právoplatne rozhodnutý. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno

zák. č. 66/2009 Z.z. rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie z

  1. októbra 2021 sp. zn. 1Cdo/171/2021 a z
  2. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie sp. zn. 8Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. 2.
  3. Odvolací súd citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  4. novembra 2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, už v ktorom poukázal na uznesenie najvyššieho súdu z
  5. augusta 2019, sp. zn. 2Cdo/194/2018, v tomto sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia" (bod 35) a následne uviedol: „Obdobnú „dovolaciu otázku" už najvyšší súd riešil v rozsudku z

  1. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo
  2. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

§ 23ods.

5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z."). Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena

zákona č. 66/2009 Z.z.. Aj obmedzenie vlastníckeho práva

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú

platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

§ 4ods.

2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a

osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté

§ 23ods.

5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada

všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014). Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

§ 23ods.

5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov". 2.5. Zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva Občiansky zákonníka v § 128 tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Odvolací súd sa priklonil k názoru, že ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá

§ 4ods.

2 až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.. Bolo by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva, a to bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu. Napriek tomuto názoru odvolací súd pri rozhodovaní v danej veci rešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (viď judikát R 71/2018), ktorá je založená na priznávaní jednorazovej náhrady. S prihliadnutím na vývoj rozhodovacej praxe dovolacieho súdu preto odvolací súd konštatoval, že v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

zák. č. 66/2009 Z.z. patrí žalobkyni jednorazová náhrada. Dospel k záveru, že v prejednávanej veci uplatnený odvolací dôvod

§ 365ods.

1 písm. h) CSP bol naplnený, lebo prvoinštančný súd síce správne aplikoval zákon č. 66/2009 Z.z. na zistený skutkový stav, avšak ho nesprávne vyložil, ak dospel k právnemu záveru, že za nútené obmedzenie vlastníckeho práva prináleží opakovaná náhrada. 2.

  1. Na základe uvedených skutočností, pri závere o dôvodnosti priznania jednorazovej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva bolo nevyhnutné posúdiť žalovaným vznesenú námietku premlčania. Odvolací súd aplikoval na vec ustanovenia § 100 ods. 1, 2 a § 101 Občianskeho zákonníka a tiež vychádzal z rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu zo
  2. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/2016, ktoré rieši nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva

§ 23ods.

5 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom na tento nárok má právo iba pôvodný vlastník pozemku, v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Aj

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 Občianskeho zákonníka) od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od

  1. septembra 2009 (do 01.septembra 2012). Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobou doručenou súdu dňa
  2. júla 2018, teda po uplynutí stanovenej lehoty, preto odvolací súd prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania, a žalobu žalobkyne v rozsahu 5 841,14 eura s príslušenstvom z dôvodu premlčania zamietol. 2.
  3. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného nestotožnila s aplikáciou zákona č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný prípad aj keď odvolanie nepodala. Hoci nárok jej bol priznaný iným titulom ako žiadala, mala zo to, že správne jej mal byť priznaný v plnej výške, a to titulom bezdôvodného obohatenia. K právnemu posúdeniu sporu súdom prvej inštancie a k aplikácii zákona č. 66/2009 Z. z. (§ 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1) odvolací súd doplnil, že vecne správne postupoval súd prvej inštancie, ak na prejednávaný spor aplikoval citovaný zákon. Súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť spôsobu využitia pozemkov evidovaných na LV č. XXXXX, v katastrálnom území I., ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne a súčasne sú predmetom sporu. Ustálil, že v prípade parcely č. XXXX/XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, a parcely č. XXXX/XX druh pozemku zastavaná plocha je spôsob využitia pozemku 22 - pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba- cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti, pričom parcela č. XXXX/X, druh pozemku trvalé trávne porasty a par. č. XXXX/X, druh pozemku ostatné plochy sú priľahlým pozemkom k uvedeným parcelám, uvedené vyplynulo aj zo zhodného prednesu strán sporu. Na uvedené parcely sa preto vzťahuje zákon č. 66/2009 Z.z., nakoľko sa na nich nachádzajú stavby, ktoré vrátane priľahlej plochy prešli vo vlastníctva obce

osobitného predpisu. V prípade parcely č. XXXX/XX, druh pozemku ostatné plochy a parcely č. XXXX/XX, druh pozemku ostatné plochy, spôsob ich využitia „29" prvoinštančný súd zistil, že ide o pozemky, na ktorých sa nachádza okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie, a teda aj na tieto parcely sa vzťahuje citovaný zákon. Z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že predmetné parcely žalovaný dlhodobo (od roku 1957) využíva, keď na týchto pozemkoch začal realizovať výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj". Správou národného majetku „Borovicový háj" bol poverený Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu

  1. novembru 1987 odovzdal Záhradníckemu a sad. podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice; uvedené vyplynulo z Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa
  2. novembra 1987 (čl. 440). Ku dňu účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom zo dňa
  3. júna 1991 tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa
  4. mája 1991 ako rozpočtová organizácia mesta; uvedené vyplynulo z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa
  5. mája 2004 (čl. 441). Z uvedeného vyplýva, že bola splnená podmienka uvedená v ustanovení § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a to, že citovaný zákon sa vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do vlastníctva obce

osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 138/1991 Zb.. 2.

  1. Pokiaľ žalobkyňa s poukazom na protest prokurátora uviedla, že danú lokalitu nemožno označiť ako verejná zeleň, pričom v dôsledku protestu prokurátora bolo zrušené uznesenie č. 2/1991 z
  2. decembra 1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, odvolací súd poznamenal, že zákon č. 66/2009 Z.z. nedefinuje pojem verejná zeleň. V proteste prokurátora bolo namietané definovanie pojmu verejná zeleň v rámci VZN, pričom však nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta a je prístupnou verejnosti. Jedine zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v ustanovení § 47 ods. 5 špecifikuje pojem verejná zeleň nasledovne:„ ustanovenie odseku 4 písm. a) sa nepoužije, ak drevina rastie na území s druhým alebo tretím stupňom ochrany, na cintorínoch, v zastavanom území obce na miestach voľne prístupných verejnosti (ďalej len "verejná zeleň") alebo na ornej pôde ako solitér, stromoradie, skupina stromov alebo súčasť terasy alebo medze", z čoho možno vyvodiť, že daná lokalita spĺňa charakter verejnej zelene. Charakter zelene a miesta voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z dokumentu Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (ďalej MÚSES). Miestny územný systém ekologickej stability (MÚSES) z r. 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo
  3. decembra 2013 pod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc bol územný systém ekologickej stability na miestnej úrovni po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku 1992 a na základe spracovaných analýz bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006 bol spracovaný Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentier mestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej úrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne, 118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných prvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný v roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu veľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC), spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky roku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný, súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku 2006 a samostatne v roku
  4. Dokumentácia predloženého MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z aktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a 2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo, že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad Popradskou ul. považovaná za biocentrum (str. 88) na mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101 a zároveň súčasť biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M) Borovicový lesík nad Popradskou ul. - BC-R(M) Park na Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský náhon - Hornád (str. 113). Z uvedeného vyplýva, že aj keď VZN mesta Košice č. 2/1991 o zakladaní, údržbe a ochrane zelene, ktoré definovalo pojem verejná zeleň, bolo v dôsledku protestu prokurátora zrušené, nemalo to vplyv na zmenu charakteru danej lokality ako verejnej zelene, a nakoľko táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta

osobitného predpisu, boli splnené podmienky pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na prejednávaný prípad. 2.8. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, okrem výroku I. v súlade s ustanovením § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v prevyšujúcej časti (5.841,14 eur s príslušenstvom) zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný podal odvolanie aj proti rozsudku vo výroku, ktorým nebolo rozhodnuté v jeho neprospech a v tejto časti nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania, odvolací súd odvolanie proti rozsudku vo výroku I.

§ 386písm.

b)/ CSP odmietol. O nároku na náhradu trov celého konania odvolací súd rozhodol

§ 396ods.

1,2 CSP v spojení s § 255 ods. 1,2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Konštatoval, že žalobkyňa bola neúspešná v celom rozsahu, preto jej nárok na náhradu trov konania (na súde prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania) voči úspešnému žalovanému, ktorému tento nárok voči neúspešnej žalobkyni vznikol v plnom rozsahu. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka") dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm.

  1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm. a), b),
  2. c)CSP. Navrhovala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 3.1. V bode A dovolania (Právna povaha „verejnej zelene" ako veci v právnom zmysle slova) uviedla, že pre rozhodnutie vo veci bola podstatnou právna otázka stanovenia kritérií právnej kvalifikácie „verejná zeleň" z hľadiska posúdenia tejto kategórie ako predmetu občiansko-právnych vzťahov pre účely výkladu príslušných ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. V rámci dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP namietala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko v ňom nie sú uvedené kritéria pre právnu kvalifikáciu objektu Borovicový háj ako stavby, čím odvolací súd znemožnil žalobkyni vyvrátenie toho, že došlo k vytvoreniu takejto stavby a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 3.2. V rámci dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľka namietala, že sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá sa vzťahuje na pravidlá vzťahu stavby/príslušenstva stavby a pozemku, medzi inými uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. augusta 2012 sp. zn. 6Cdo/18/2011 (rozlíšenie súčasti veci a príslušenstva veci), z
  2. novembra 2008, sp. zn. 6Obo/178/2007 (vinný dom a vinná pivnica ako vzťah hlavnej veci a príslušenstva), rozsudok z
  3. septembra 2014 sp. zn. 10Sžr/174/2013.

názoru žalobkyne uplatnenie zákona č. 66/2009 Z. z. je vylúčené pri kategórii „verejná zeleň" na objekty, pri ktorých neboli vykonané iné než administratívno-technické jej vyčlenenia bez toho, aby bola inými faktickými úkonmi vytvorená samostatná ako vec majúca povahu stavby/parku. Na vzniku takejto stavby sa okrem iného vyžaduje stavebné alebo iné povolenie, ktorý takúto stavbu individualizuje. Žalobkyňa uviedla, že územie označované ako Borovicový háj nie je stavbou/parkom, ku ktorej by mohol nadobudnúť vlastníctvo žalovaný. 3.2.1. V bode B dovolania (Predpoklady vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu

č. 66/2009 Z. z. pri kategórii „verejná zeleň") žalobkyňa formulovala právne otázky, ktoré sú

jej názoru spôsobilé byť posúdené v rámci dovolacieho konania, a to nasledovne: 1/ „z hľadiska systematického výkladu právnej úpravy týkajúcej sa vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je alebo nie je možné na kategóriu „verejná zeleň"

§ 1ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z. vztiahnuť právne závery týkajúce sa zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

zákona č. 182/1993 Z. z.?" Žalobkyňa, vyvodzujúc prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm.

  1. b)a
  2. c)CSP mala za to, že nie je možné vzťahovať § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v časti vzniku vecného bremena ex lege na objekt kategórie „verejná zeleň" bez toho, aby tomu predchádzal zápis príslušného práva obce (mesta) zodpovedajúceho vecnému bremenu v katastri nehnuteľností. 2/ „čo je obsahom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z. z. pri objektoch spadajúcich pod kategóriu „verejná zeleň"

§ 1ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z. a teda aké čiastkové oprávnenia vyplývajú z takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému právu pre obec (mesto)?" Žalobkyňa poukazujúc na dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm. b) CSP uviedla, že nie je možné absorbovať náhradu za vstup verejnosti na pozemok titulom bezdôvodného obohatenia v náhrade za vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z. z. Namietala, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal vzťahom bezdôvodného obohatenia a osobitnej náhrady nepriamo plynúcej zo zákona 66/2009 Z. z. a taktiež došlo k porušeniu zásady zákazu denegatio iustititae tým, že došlo k odopretiu práva žalobcu aby bolo rozhodnuté o nároku, o akom žiadala rozhodnúť, nie o nároku z iného právneho titulu. 3/ „z hľadiska systematického výkladu právnej úpravy týkajúcej sa vzniku práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je alebo nie je možné na kategóriu „verejná zeleň"

§ 1ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z. vztiahnuť právne závery týkajúce sa vzniku náhrady za zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

zákona č. 182/1993 Z.z.?" Žalobkyňa, vyvodzujúc prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm.

  1. b)a
  2. c)CSP mala za to, že pri budovách kategórie „verejná zeleň" nedochádza na základe § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. k vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zo zákona a ak by tomu aj tak bolo, nemožno v prípade vzniku takéhoto práva zodpovedajúceho vecnému bremenu akceptovať pravidlo o tom, že pre dotknuté subjekty v takomto prípade vznikla jednorazová náhrada momentom účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., ale až momentom zápisu príslušného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

§ 4ods.

1 cit. zákona v katastri nehnuteľností.

názoru žalobkyne odvolací súd tiež nesprávne právne posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným a teda v prípade, ak by aj vo veci vzniklo právo na jednorazovú náhradu za obmedzujúce opatrenia

zákona č. 66/2009 Z. z, tak takéto právo v čase podania žaloby nebolo premlčané. 3.2.2. V bode C dovolania (Vlastnícke právo a jeho prevod k Borovicovému háju) dovolateľka uviedla, že pre rozhodnutie vo veci boli podstatné právne otázky či „1/ nadobudol právny predchodca žalovaného platne vlastnícke právo k Borovicovému háju?" a či „2/ došlo vo veci k platnému prevodu vlastníckeho práva k Borovicovému háju z právneho predchodcu na žalovaného?" Poukazujúc na § 420 písm. f) CSP žalobkyňa uviedla, že odvolací súd Borovicový háj ako vec v právnom zmysle nevymedzil a následne úplne opomenul ustáliť moment vzniku vlastníctva k tejto veci na strane právneho predchodcu žalovaného. V súvislosti s postupnosťou krokov, ktorými malo dôjsť k prevodu Borovicového hája zo štátu na žalovaného (zachytených v bode 54 rozsudku odvolacieho súdu) žalobkyňa, vyvodzujúc prípustnosť dovolania

§ 421ods.

1 písm.

  1. b)CSP a § 420 písm.
  2. f)CSP, formulovala v bode C dovolania ďalšie právne otázky, týkajúce sa:
  3. a)správy národného majetku Borovicový háj Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košice a právnych predpokladov prechodu vlastníckeho práva tejto veci na obce

§ 2ods.

1 zákona č. 138/1991 Zb.,

  1. b)Hospodárskej zmluvy z 10. novembra 1987, ktorou Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice odovzdal správu Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košice - správa verejnej zelene ku 30. novembru1987,
  2. c)práva hospodárenia k Borovicovému háju ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Záhradníckym a sadovníckym podnik mesta Košice,
  3. d)Delimitačného protokolu z 28. júna 1991, ktorým bol Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košice - správa verejnej zelene Borovicový háj odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach,
  4. e)Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov z 03. mája 2004. K otázkam formulovaným v bode C dovolania žalobkyňa uviedla právne posúdenie, na základe ktorého dospela k záveru, že z dôvodu vád v získaní lokality Borovicový háj do správy národného majetku Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košice a následných vád prevodu takejto správy národného majetku vrátane vád Hospodárskej zmluvy, neboli na strane žalovaného splnené zákonné predpoklady

zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a teda prípadné vlastníctvo žalovaný k lokalite Borovicový háj nezískal. Z uvedeného dôvodu nemožno na vec § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z aplikovať. 3.2.3. V bode D dovolania (Právne posúdenie Borovicového hája a kategórie „verejná zeleň" žalobkyňa, vyvodzujúc dovolanie

§ 421ods.

1 písm. b) CSP uviedla, že pre rozhodnutie vo veci bola podstatnou právna otázka „Ktoré kritériá vedú k zaradeniu určitej budovy/objektu pod právnu kategóriu „verejná zeleň"

§ 1ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z?". Dovolateľka sa stotožnila s odvolacím súdom, že právna kategória „verejnej zelene" nebola ku dňu účinnosti čl. I zákona č. 66/2009 Z. z v právnom poriadku definovaná, poukázala však na to, že extenzívny výklad pojmu „verejná zeleň" je vylúčený (keďže v prípade § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z sa jedná o verejno-právny zásah do základného práva vlastníkov dotknutých pozemkov). Mala za to, že pre účely kvalifikácie určitého objektu ako „verejnej zelene" nemožno vychádzať z dokumentov, na ktoré poukázal odvolací súd, nakoľko všetky označené dokumenty majú charakter dokumentov vydaných v súvislosti s predpismi na ochranu životného prostredia. Preto právne posúdenie odvolacieho súdu je vo svojich dôsledkoch totožné s tým, že bola umožnená svojvôľa v prospech žalovaného rozhodnúť o tom, kde sa zriadi právo zodpovedajúce vecnému bremenu

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z. z. Žalobkyňa v tejto súvislosti vyslovila záver, že za „verejnú zeleň"

§ 1ods.

2 zákona č. 66/2009 Z. z. možno považovať výhradne stavbu, ktorá je parkom nachádzajúcim sa v bezprostrednej blízkosti centra obce prípadne námestia obce (mesta). V inom prípade by musel s jeho sprístupnením verejnosti súhlasiť vlastník pozemku na to, aby mohol byť považovaný za „verejnú zeleň" a to najneskôr ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Nakoľko lokalita Borovicový háj nevykazuje znaky „verejnej zelene"

uvedeného zákona, odvolací súd túto právnu otázku nesprávne právne posúdil, relevantné kritéria „verejnej zelene"

zákona č. 66/2009 Z. z. správne nevymedzil a tieto vo vzťahu k predmetu konania správne neaplikoval. Preto v rámci dovolania

§ 420písm.

f) CSP žalobkyňa namietala, že rozsudok odvolacieho súdu trpí vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. 3.2.

  1. V bode E dovolania (Ďalšie právne skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci) žalobkyňa uviedla, že žalovaný žiadnym listinným dôkazom nepreukázal, že Borovicový háj bol už pred rokom 1990 verejnou zeleňou. Práve naopak, žalobkyňa preukázala Protestom prokurátora, že „verejná zeleň" v lokalite Borovicový háj mala vzniknúť až dňa
  2. decembra
  3. Nakoľko do roku 1987 bol Borovicový háj lesom a nie verejnou zeleňou, bolo zámerom Národného výboru mesta Košice (predchodca Mesta Košice) vytvoriť z Borovicového hája Mestskú (vnútromestskú ) zeleň - obvodový park. Keďže verejná zeleň bola zavedená až všeobecne záväzným nariadením č. 2/1992 o zakladaní, údržbe a správe zelene, ktoré nadobudlo účinnosť
  4. decembra 1991, nemohla táto ku dňu
  5. mája 1991 prejsť do vlastníctva obce

zákona č. 369/1990 Zb.

  1. Podaním z
  2. mája 2024 žalobkyňa doplnila svoje dovolanie o vyjadrenie, v ktorom uviedla, že

§ 4zákona č.

66/2009 Z. z. vzniká vecné bremeno len k stavbe, a to povolenej

platných právnych predpisov. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný nepredložil žiadne územné, stavebné ani kolaudačné rozhodnutie, odvolávajúc sa na to, že uplynuli skartačné lehoty, čo však neznamená že stavba je povolená. V tomto smere poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. februára 2021 sp. zn. 3Cdo/263/2018, uznesenie veľkého senátu zo
  2. októbra 2020 sp. zn. 1Cdo/6/2019, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 127/2010 z
  3. júna 2010 a uviedla, že rozhodnutie o umiestnení stavby z
  4. marca 1985 nie je opatrené doložkou právoplatnosti. Žalobkyňa zároveň poukázala na odlišné závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  5. augusta 2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 a z
  6. novembra 2020 sp. zn. 8 Cdo/17/2019, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení vecného bremena

§ 4ods.

1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1. júla 2009, pričom sa premlčuje v lehote 3 rokov. Žalobkyňa napriek takémuto vývoju rozhodovacej praxe zastáva názor, že je nevyhnutné súbežne rešpektovať aj zásadu právnej istoty. Preto aj keď ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno

zákona č. 66/2009 Z. z. vyššie uvedená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola obohatená aj o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady

názoru žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky má možnosť sa odkloniť od (v čase jeho rozhodovania existujúcej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby rešpektoval zásadu právnej istoty, pretože ak súd rozhoduje konkrétny spor, na ktorý mu zákonodarca nedáva žiaden návod, mal by si dotvoriť spravodlivo a racionálne normu na konkrétny prípad za použitia analógie.

  1. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto ho zamietol (§ 448 CSP).
  3. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 8.

§ 420

CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 11. Dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vyt

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.