Obsah (15)

§ 189§ 382§ 20§ 360§ 49§ 319§ 371§ 21§ 206§ 199§ 368§ 2§ 321§ 210§ 23

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Tdo/79/2023 Identifikačné číslo spisu: 7214011526 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Zeleňaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 189ods.

1 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom

1. februára 2025 v Bratislave, o dovolaní obvinených T. L. a T. L. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
2. júna 2020, sp. zn. 8To/144/2019, takto rozhodol:

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolanie obvinených T. L. a T. L. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") z 12. septembra 2019, sp. zn. 6T/114/2014 boli obvinení T. L. a T. L. uznaní vinnými, a to - obvinený T. L. v bode 1) zo zločinu vydierania

§ 189ods.

1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva

§ 20

Trestného zákona, v súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania

§ 360ods.

1 Trestného zákona [bod 2)], - obvinený T. L. v bode 1) zo zločinu vydierania

§ 189ods.

1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva

§ 20Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že: 1) obvinený T.

L. a obvinený T. L. - dňa

1. marca 2014 o 08.45 hod. z presne nezisteného miesta obžalovaný T. L. mal zavolať z mobilného telefónu poškodenému Ing. T. K. pričom mu vulgárne nadával a vyhrážal sa mu slovami: „... keď neuvidím svoje peniaze, tak ti rozbijem papuľu! Okamžite príď do predajne na ulicu P. číslo XX v W.! " a následne, keď poškodený Ing. T. K. toho istého dňa o 09.40 hod. prišiel do predajne na ulici P. č. XX, kde ho už čakali obaja obžalovaní, obžalovaný T. L. sa opätovne dožadoval vyplatenia splátky za nájom priestorov v zmysle splátkového kalendára, kedy opätovne vulgárne nadával poškodenému Ing. T. K. a vyhrážal sa mu, že keď okamžite neuhradí peniaze, tak ho „odjebe" a postará sa o to, že aj keď bude chcieť následne zaplatiť, že už nebude mať kto zaplatiť, následne obaja obžalovaní začali poškodenému K. opätovne vulgárne nadávať a keď vyšli z predajne von, obžalovaný T. L. sa do predajne vrátil a poškodenému Ing. T. K. povedal, že ak neuvidia svoje peniaze, tak sa postará o jeho likvidáciu, kedy mu tykal a keď sa poškodený ohradil, prečo mu obžalovaný tyká, obžalovaný T. L. zareagoval slovami: „... keď idem niekoho odjebať, tak mu zásadne tykám ..."; 2) obvinený T. L. - dňa
2. marca 2014 asi o 15.30 hod. po tom, čo prišiel do predajne „H." na ul. P. č. XX v W. začal kričať na poškodených P. H. a Y. J., čo tam robia, pričom im vulgárne nadával a poškodenému P. H. sa vyhrážal, že mu rozbije železnou tyčou hlavu, ak odtiaľto nevypadnú a podpáli im auto, čím u menovaného vzbudil obavu, že svoje vyhrážky uskutoční. Za to im okresný súd uložil: 1) obvinenému T. L.

§ 189ods.

1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov, výkon ktorého mu

§ 49ods.

1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 30 (tridsať) mesiacov, 2) obvinenému T. L.

§ 189ods.

1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov, výkon ktorého mu

§ 49ods.

1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 24 (dvadsaťštyri) mesiacov. Proti vyššie označenému rozsudku okresného súdu podali obvinení T. L., T. L. (ďalej aj „obvinení" alebo „dovolatelia"), ako aj prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II odvolania, ktoré Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z 2. júna 2020, sp. zn. 8To/144/2019,

§ 319Trestného poriadku zamietol.

Proti naposledy označenému uzneseniu krajského súdu podali obvinení, prostredníctvom svojej obhajkyne JUDr. Zuzany Adamovej Tomkovej, advokátky so sídlom vo Vranove nad Topľou, Boženy Nemcovej 1, vo svoj prospech dovolanie z dôvodov plynúcich z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinení po zrekapitulovaní rozhodnutí súdov nižšieho stupňa poukazujúc na ustanovenia § 163 ods. 2 Trestného poriadku a § 180 Trestného poriadku namietali, že uznesením Krajského súdu v Košiciach z 2. júna 2020 nie sú identifikovaní tak, aby nemohli byť zamenení s inou osobou. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. b)Trestného poriadku vyjadrili pochybnosť o zákonnom zložení senátu konajúceho v ich veci spisovej značky 8To/144/2019 na verejnom zasadnutí 2. júna 2020 v zložení JUDr. Karol Kučera (predseda senátu) a JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Martin Michalanský (členovia senátu), keď 3. februára 2020 dotknutý senát konal v zložení JUDr. Karol Kučera (predseda senátu) a JUDr. Daniela Mitterpáková a JUDr. Martin Michalanský (členovia senátu), pritom obvinení nemali žiadnu vedomosť o tom, kedy a z akého dôvodu došlo k zmene člena odvolacieho senátu, čím im bolo zároveň znemožnené uplatnenie námietky zaujatosti, ak by existoval na ich strane dôvod na námietku zaujatosti voči niektorému členovi senátu. Dovolatelia zároveň vyjadrili pochybnosť o nestrannosti odvolacieho súdu z dôvodu, že prvým rozsudkom okresného súdu z 25. októbra 2016 boli spod obžaloby prokurátora oslobodení a až novým rozsudkom z 12. septembra 2019 súd prvého stupňa obvinených odsúdil v podstate preto, že mu to nariadil krajský súd uznesením spisovej značky 8To/26/2017 zo 17. apríla 2017, ako sa uvádza na strane 3 rozsudku okresného súdu s tým, že krajský súd sa zameral na odôvodnenie, prečo musia byť obžalovaní vinní, no nezaoberal sa procesnou stránkou konania a skutkovými zisteniami, ktoré vyplývajú zo samotných výpovedí svedkov, a ktoré sú v rozpore s tvrdeniami krajského súdu a s napadnutým rozhodnutím. Poukazujúc na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky obvinení namietali, že ak odvolací súd zaväzuje súd prvého stupňa k určitému hodnoteniu dôkazov a k uznaniu viny obvinených, porušuje tak ich ústavné práva na spravodlivý proces a prezumpciu neviny s tým, že súd prvého stupňa nemôže rezignovať, pridržiavať sa názoru dovolacieho súdu, ale musí sa s námietkami obvinených vysporiadať v súlade s pravidlami spravodlivého procesu, aby tak nedošlo k porušeniu ich práv, pričom ak vykonané dôkazy jednoznačne s najvyšším stupňom istoty nepreukazujú naplnenie všetkých znakov trestného činu, musia byť vzniknuté pochybnosti brané v prospech obvinených a obvinení spod obžaloby oslobodení. Naplnenie dovolacieho dôvodu plynúceho z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku obvinení videli v tom, že orgány činné v trestnom konaní najprv 22. apríla 2014 začali trestné stíhanie pre prečin nebezpečného vyhrážania vo vzťahu k poškodenému T. K., následne 16. júla 2014 vzniesli dovolateľom obvinenie pre zločin vydierania poškodeného T. K. a v ten istý deň pod tou istou spisovou značkou začali trestné stíhanie a súčasne vzniesli obvinenie dovolateľovi T. L. pre prečin nebezpečného vyhrážania vo vzťahu k poškodenému P. H., a to bez toho, aby došlo k spojeniu vecí

§ 21ods.

3 Trestného poriadku s poukazom na § 18 ods. 1 Trestného poriadku, v dôsledku čoho všetky ďalšie výsluchy boli vykonávané spoločne pre obe veci, čím,

názoru obvinených, došlo k porušeniu práva na obhajobu, keďže proti uzneseniu o spojení vecí je prípustná sťažnosť, ktorú obvinení nemali možnosť podať, a pokiaľ by boli výsluchy svedkov vykonávané pre obe veci samostatne, boli by konkrétnejšie a podrobnejšie s tým, že právo na obhajobu bolo porušené aj konaním súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol rozsudkom po vrátení veci odvolacím súdom bez opätovného vykonania riadneho dokazovania potrebného pre nové rozhodnutie, hoci odvolací súd pri svojom pôvodnom rozhodnutí vychádzal z iného skutkového stavu, pretože až následne po zrušení veci a jej vrátení súdu prvého stupňa bol predložený nový dôkaz, t. j. záznam o podaní vysvetlenia T. K. z 9. augusta 2017 (z iného trestného konania), v ktorom sa uvádza, že menovanému sa T. L. nikdy žiadnym spôsobom nevyhrážal, pričom súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd tento dôkaz nevykonali ani nevyhodnotili, pritom táto výpoveď poškodeného ako svedka v inom trestnom konaní bola v rozpore s tým, čo svedok uvádzal v prejednávanej trestnej veci, čo jeho výpoveď závažným spôsobom spochybňuje. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisovej značky IV. ÚS 546/2020, v zmysle ktorého sú konajúce súdy povinné spoľahlivo a nearbitrárne sa vyrovnať v odôvodnení svojich rozhodnutí s otázkou nepotrebnosti vykonania navrhnutého dôkazu. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku obvinení namietali nezákonnosť dôkazu spočívajúceho vo výsluchu svedkyne Ing. C. L., ktorá na hlavnom pojednávaní vypočutá nebola, od jej výsluchu bolo upustené a jej výpoveď bola na hlavnom pojednávaní prečítaná s odkazom na ustanovenie § 263 ods. 3 písm.
2. a)Trestného poriadku bez vysvetlenia, či svedkyňa ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch s tým, že po vrátení veci a zrušení pôvodného rozhodnutia, mal okresný súd dotknutú svedkyňu opätovne predvolať na hlavné pojednávanie a zistiť ,či sú naďalej splnené podmienky pre prečítanie jej výpovede, navyše na hlavnom pojednávaní bola čítaná zápisnica o jej výsluchu z čísla listov 60 až 68 zahŕňajúcich aj jej výpoveď pred vznesením obvinenia, pritom jej výpoveď z prípravného konania vyznieva v prospech obvinených s tým, že dotknutá svedkyňa sa osobne dostavila na hlavné pojednávanie konané 15. októbra 2015, osobne na okresný sud doniesla ospravedlnenie, pričom v lekárskej správe bez dátumu je uvedené len, že v súčasnej dobe nie je spôsobilá zúčastniť sa pojednávania vzhľadom k aktuálnemu zdravotnému stavu, pričom následne bolo osobne súdu prvého stupňa doložené ospravedlnenie z 21. októbra 2016 s pripojenou lekárskou správou bez dátumu, kde sa uvádza, že je dlhodobo v liečbe pre zmenu zdravotného stavu a z psychiatrického hľadiska je vhodné sa vyhnúť v súčasnej dobe záťažovým situáciám, ako sú jednania na úradoch, súdov, polícii a podobných inštitúciách. Na základe uvedených skutočností dospeli obvinení k záveru, že podmienky pre prečítanie zápisnice o výsluchu z prípravného konania u tejto svedkyne splnené neboli, navyše okresný súd už svedkyňu opätovne nepredvolal a splnenie zákonnej podmienky prečítania zápisnice o jej výsluchu opätovne nezisťoval, pričom

zápisnice o hlavnom pojednávaní T. L. nebol 25. októbra 2016 prítomný, a preto sa nemohol k prečítaniu zápisnice vyjadriť. Poukazujúc na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dovolatelia ďalej namietali, že odvolací súd vo svojom uznesení na strane 14 len zopakoval, že aj

jeho názoru sú obidvaja obvinení usvedčovaní najmä výpoveďou poškodeného Ing. T. K. a správny a zákonný je aj záver, že obžalovaní na poškodeného čakali a pod hrozbou násilia, respektíve usmrtenia požadovali od neho peniaze za prenájom priestorov, pritom osoby, ktoré sú zodpovedné za rozhodnutie o ne/vine obvineného musia svedka zásadne osobne vypočuť, a tak posúdiť jeho dôveryhodnosť, keďže posúdenie dôveryhodnosti svedka je zložitou úlohou, ktorú za normálnych okolností nemožno vykonať jednoduchým prečítaním obsahu jeho vyhlásení, ako sú uvedené v zápisnici a z výsluchov. Obvinení taktiež vyčítali odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s procesnou pozíciou Y. J., ktorý v prípravnom konaní, a to aj po vznesení obvinenia, bol vypočutý „len" v pozícii svedka, o právach poškodeného poučovaný nebol, no v obžalobe je už označovaný ako poškodený, pritom,

názoru obvinených, popis skutku obsiahnutý v skutkovej vete, právne posúdený, ako trestný čin nebezpečného vyhrážania, neobsahuje také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že aj Y. J. je poškodeným, čím došlo k porušeniu práva obvinených na spravodlivý proces a súd prvého stupňa mal prípadne vec vrátiť do prípravného konania. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu plynúcemu z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinení ešte namietali, že v čase od zrušenia pôvodného oslobodzujúceho rozhodnutia okresného súdu krajským súdom (

1. apríla 2017) do
2. januára 2018, kedy bolo vytýčené hlavné pojednávanie okresným súdom (po takmer 9-tich mesiacoch), nebol vo veci urobený žiaden úkon, následne
3. januára 2018 boli do spisu doložené podania T. U., o ktorých obvinení neboli upovedomení, a preto nemali možnosť sa k nim vyjadriť, po hlavnom pojednávaní vykonanom
4. septembra 2018 bolo nasledujúce pojednávanie vytýčené až vo februári 2019 na
5. marca 2019, teda po dobe piatich mesiacov s tým, že obvinení v podaní z
6. februára 2020 namietali porušenie procesných ustanovení Trestného poriadku, ktoré nastali tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom. V tejto súvislosti dovolatelia vyjadrili názor, že uvedené porušenia spolu s dĺžkou konania spôsobili porušenie ústavného práva obvinených na obhajobu, na spravodlivé súdne konanie a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku namietali nesprávnosť právnej kvalifikácie vo vzťahu k trestnému činu vydierania tvrdiac, že skutok nebol vo vzťahu k poškodenému Ing. T. K. súdom prvého stupňa správne zistený a posúdený, pričom na nesprávnom právnom posúdení skutku spočíva aj uznesenie krajského súdu. Poukazujúc na ustanovenie § 234 ods. 2 Trestného poriadku, rozhodovaciu prax Ústavného, ale aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obvinení ďalej namietali, že ak skutková veta výroku o vine neobsahuje úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva obvineného na spravodlivý proces a vyjadrili názor, že v prejednávanej trestnej veci nebolo ani zisťované a v rozhodnutiach ani spomenuté, či poškodený bral vzniknutú situáciu ako ovplyvňovanie svojho rozhodovania hrozbou násilia, a teda či vôbec došlo k naplneniu objektívnej stránky stíhaného trestného činu, vzhľadom na to, že poškodený Ing. K. podal trestné oznámenie až s odstupom času, z čoho, ale aj zo záznamu o podanom vysvetlení z 9. augusta 2017, ktorý bol súdu prvého stupňa predložený 13. apríla 2018, a v ktorom uviedol, že T. L. sa mu nikdy žiadnym spôsobom nevyhrážal, plynie, že poškodený konanie obvinených nebral ako vydieranie, ale podaným trestným oznámením si chcel predĺžiť čas na splatenie existujúceho dlhu, navyše zo všetkých výpovedí svedkov,

názoru obvinených, zhodne vyplýva, že sa nejednalo o konflikty takej intenzity, aby mohli byť považované za vydieranie alebo nebezpečné vyhrážanie, preto tieto skutky mali byť konajúcimi súdmi postúpené príslušným orgánom na prejednanie ako priestupkov, poukazujúc pritom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti obvinení ešte opätovne poukázali na skutočnosť, že Y. J. v prípravnom konaní nebol vypočutý ako poškodený, a to ani po vznesení obvinenia, nemal teda postavenie poškodeného s tým, že uňho vznik dôvodnej obavy ako predpokladu naplnenia skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania absentuje. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinení navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že: uznesením Krajského súdu v Košiciach z 2. júna 2020, sp. zn. 8To/144/2019, bol z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. b), c),

1. g)a
2. i)Trestného poriadku porušený zákon v ustanovení § 321 ods. 1 písm. b), písm.
3. c)a písm.
4. d)Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo v ustanovení § 189 ods. 1 Trestného zákona v neprospech obvinených a napadnuté uznesenie (a prípadne aj rozsudok súdu prvého stupňa) zrušil a súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvinených sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej aj „prokurátor") dôvodiac, že okolnosť, či vec prejednal a rozhodol súd v zákonnom zložení (t. j., či bol súd správne obsadený), je povinný sledovať súd z úradnej povinnosti, preto je k tomuto dôvodu príslušný vyjadriť sa krajský súd postupujúci

rokovacieho poriadku krajského súdu. K námietke týkajúcej sa nespojenia vecí prokurátor uviedol, že v prejednávanej veci bolo uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Juh pod sp. zn. ORP-1317/JU-KE-2014 z 22. apríla 2014 vydané uznesenie o začatí trestného stíhania pre prečin nebezpečného vyhrážania

§ 360ods.

1 Trestného zákona, avšak po preskúmaní uvedeného uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu dozorový prokurátor dospel k záveru, že konaním páchateľov popísaným v uznesení o začatí trestného stíhania boli naplnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania

§ 189ods.

1 Trestného zákona, preto dozorový prokurátor na uvedenú skutočnosť povereného príslušníka Policajného zboru písomným pokynom upozornil a uložil mu, aby vec z dôvodu vecnej príslušnosti odstúpil vyšetrovateľovi Policajného zboru na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície Košice, následne, keďže totožnosť skutku uvedená v uznesení o začatí trestného stíhania bola zachovaná, vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením

§ 206ods.

1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie obvineným T. L. a T. L. pre zločin vydierania

§ 189ods.

1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v tomto uznesení a keďže na základe výpovedí svedkov vyšlo najavo, že v uvedený deň, kedy malo dôjsť k vydieraniu (28. marca 2014), sa obvinený T. L. v popoludňajších hodinách (o 15.30 h) mal dopustiť aj prečinu nebezpečného vyhrážania

§ 360ods.

1 Trestného zákona, voči poškodenému P. H. (samostatný skutok, ktorý nebol pojatý do uznesenia o začatí trestného stíhania povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Juh pod sp. zn. ORP1317/JU-KE-2014 z 22. apríla 2014), vyšetrovateľ Policajného zboru postupoval správne a v súlade so zákonom, keď uznesením sp. zn. ORP-1173/2-VYS-KE-2014 zo 16. júla 2014

§ 199ods.

1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a súčasne

§ 206ods.

1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie obvinenému T. L. pre vyššie uvedený prečin, pričom dotknuté uznesenie bolo vydané v ten istý deň a pod rovnakou spisovou značkou ako uznesenie o vznesení obvinenia za zločin vydierania

§ 189ods.

1 Trestného zákona s tým, že išlo o jedno samostatné konanie dvoch obvinených (u jedného z obvinených za dva skutky), preto neprichádzalo do úvahy vydanie uznesenia o spojení vecí

§ 21ods.

3 Trestného poriadku s poukazom na § 18 ods. 1 Trestného poriadku, keďže k spojeniu vecí možno pristúpiť, len ak sú vedené dve a viac samostatných konaní pod rôznymi spisovými značkami. Prokurátor v tejto súvislosti ešte uviedol, že obaja obvinení už v prípravnom konaní od určitého štádia vyšetrovania a v celom konaní pred súdom mali zvoleného obhajcu, ktorý vyššie uvedený postup vyšetrovateľa nenamietal a nespochybňoval. Prokurátor ďalej vyjadril názor, že tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, boli všetky dôkazy vykonané v súlade so zákonom, čo v konečnom dôsledku konštatujú vo svojich rozhodnutiach tak prvostupňový, ako aj odvolací súd s tým, že dovolací dôvod v tomto prípade nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd nevykonal všetky dôkazy, ktoré navrhli obvinení, prípadne, že vykonané dôkazy nevyhodnotil

ich predstáv. Prokurátor taktiež vyjadril názor, že obvinení boli uznaní vinnými a odsúdení na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, ktorý bol správne právne posúdený. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvinených

§ 382písm.

1. c)Trestného poriadku odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.
2. h)Trestného poriadku], bolo podane´ prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobami oprávnenými na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm.
3. b)Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Zistil ďalej, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), a že obvinení pred podaním dovolania využili svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podane´ dovolanie je potrebne´ odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania

§ 371Trestného poriadku [§ 382 písm.

1. c)Trestného poriadku]. V prvom rade sa žiada uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm.
2. a)až
3. n)Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie". (Primerane napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020).

§ 368ods.

1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo, ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

§ 371. Obvinení v podanom dovolaní v prvom rade, s poukazom na ustanovenia § 163 ods.

2 Trestného poriadku a § 180 Trestného poriadku, namietali, že obvinení neboli v napadnutom uznesení krajského súdu identifikovaní tak, aby nemohli byť zamenení s inou osobou. V tejto súvislosti je potrebné najprv uviesť, že táto námietka nenapĺňa žiaden dovolací dôvod, čo je napokon obvineným zrejmé, keďže túto námietku nepodriadili pod žiaden z dovolacích dôvodov, navyše obvinení ani netvrdia, že by im nebolo jasné, že napadnuté odvolacie rozhodnutie sa ich týka a nenamietajú ani porušenie žiadnych svojich práv. Okrem toho z ustanovenia § 180 Trestného poriadku je zjavné, že ustanovenia o rozsudku sa na uznesenie použijú len vtedy, ak neexistuje osobitná právna úprava týkajúca sa uznesenia. Náležitosti uznesenia sú komplexne upravené v ustanovení § 176 Trestného poriadku, preto ustanovenie § 180 Trestného poriadku neumožňuje v tomto smere použiť ustanovenia § 163 Trestného poriadku o rozsudku a napokon prvostupňové a odvolacie (respektíve sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (napríklad rozhodnutia ústavného súdu spisovej značky IV. U´S 8/2014, IV. ÚS 648/2022), preto jeden celok tvoria aj prvostupňové a druhostupňové rozhodnutia vo veci samej vydané v ich priebehu, pričom v rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý odvolací súd nezmenil, sú obvinení dostatočným a zákonným spôsobom identifikovaní v súlade s ustanovením § 163 ods. 2 Trestného poriadku, preto pokiaľ odvolací súd rozhoduje uznesením, nie rozsudkom, ktorý nadväzuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa, v takomto prípade nie je potrebné znovu obvinených opakovane detailne identifikovať, keďže táto skutočnosť je zrejmá z rozsudku súdu prvého stupňa, pričom v prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa nemenil (uznesením tak ani urobiť nemohol, ale zase len rozsudkom), preto krajský súd pri označovaní obvinených v napadnutom uznesení nepochybil s tým, že takýto jeho postup zodpovedá dlhodobo ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov naprieč celým územím Slovenskej republiky.

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku možno dovolanie podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. O takúto situáciu pôjde najmä v prípade, ak súd rozhodoval v inom personálnom obsadení ako to plynie z ustanovenia § 237 ods. 3 Trestného poriadku určujúceho pravidlá, kedy vo veci rozhoduje sudca pre prípravné konanie, samosudca alebo senát (vzhľadom ale na poskytnutie väčšieho rozsahu práv obvinenému nie je chybou, ak namiesto samosudcu koná a rozhoduje senát), alebo ak pridelenie veci bolo spojené s porušením zákonných pravidiel alebo pravidiel plynúcich z rozvrhu práce príslušného súdu naň sa vzťahujúcich, čím došlo k odňatiu obvineného jeho zákonnému sudcovi, teda k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu plynúceho z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov - ďalej tiež len „ústava").

§ 371ods.

4, veta prvá, Trestného poriadku však dôvody

odseku 1 písm.

1. a)až
2. g)nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Obvinený, ktorému v dovolacom konaní namietané okolnosti sú známe už v pôvodnom konaní a napriek tomu ich najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, v rámci ktorého by ich bolo možné napraviť, neuplatní, dáva týmto jednoznačne najavo, že ich nepovažuje za spôsobilé zásadným spôsobom zmeniť jeho postavenie, či spôsobiť mu zásadnú ujmu na jeho právach. Inak povedané obvinený, ktorý v skoršom štádiu trestného konania rezignuje na svoje práva a napriek znalosti ich porušenia sa nedožaduje ich nápravy už v tomto skoršom štádiu (v rámci odvolacieho konania), kedy ešte nie je vec právoplatne skončená, nemôže sa v neskoršom štádiu trestného konania po právoplatnom skončení veci ich nápravy úspešne domáhať, keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov, ako to už bolo uvedené, predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok, pričom takýmto vadami nemôžu byť vady, ktoré obvinený v štádiu odvolacieho konania nepovažoval za tak závažné, aby sa ich nápravy napriek ich poznaniu domáhal (primerane už spomínané rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 57/2007 a k otázke súladnosti citovanej právnej úpravy

§ 371ods.

4 Trestného poriadku s ústavu rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2016 z 15. júna 2016). Z predloženého spisu je zrejmé, že senát odvolacieho súdu konal v prejednávanej veci na verejnom zasadnutí 3. februára 2020 v zložení z predsedu senátu JUDr. Karol Kučera a sudcov JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Martina Michalanského, pričom tohto verejného zasadnutia sa zúčastnil aj obhajca JUDr. Slavomír Kučmáš s tým, že dotknuté verejné zasadnutie bolo odročené na 9. marca 2020, na ktorom odvolací súd konal v rovnakom zložení ako 3. februára 2020 (JUDr. Karol Kučera, JUDr. Daniela Mitterpáková, JUDr. Martin Michalanský), pričom tohto verejného zasadnutia sa zúčastnili obhajcovia obvinených JUDr. Slavomír Kučmáš a JUDr. Zuzana Adamová Tomková s tým, že aj toto verejné zasadnutie bolo odročené (na neurčito) a ďalší termín verejného zasadnutia bol určený na 2. júna 2020, kedy odvolací súd o podaných odvolaniach aj rozhodol s tým, že konal v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Karol Kučera a sudcov JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Martin Michalanský, pričom aj tohto verejného zasadnutia sa zúčastnili obhajcovia obvinených JUDr. Slavomír Kučmáš a JUDr. Zuzana Adamová Tomková. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu iniciatívne informovať obvinených o zložení senátu, prípadne jeho zmene. Naopak „právo patrí bdelým" s tým, že obvinení už od januára 2020, kedy boli upovedomení o prvom termíne verejného zasadnutia, mali možnosť sa dožadovať, aby boli odvolacím súdom vopred informovaní o zložení senátu, ktorý bude ich vec prejednávať a rozhodovať, aby prípadne mohli voči konajúcim zákonným sudcom vzniesť námietku zaujatosti, o to viac, ak sa nemienili verejného zasadnutia konanom o ich odvolaní zúčastniť s tým, že za týmto účelom (vyžiadania si informácie o zložení senátu a prípadne vznesenia námietky zaujatosti voči niektorému z členov senátu, či senátu celému) ich osobná účasť na verejnom zasadnutí ani nebola potrebná. V prejednávanej veci sa obvinení síce verejného zasadnutia, na ktorom krajský súd rozhodol o ich odvolaní, nezúčastnili, avšak pred jeho konaním sa na zloženie senátu nedotazovali a žiadneho zo sudcov krajského súdu nenamietali, navyše dotknutého verejného zasadnutia (na ktorom bolo rozhodnuté o odvolaní obvinených a prokurátora) sa zúčastnili obaja obhajcovia obvinených, ktorí sa zúčastnili aj verejného zasadnutia konaného 9. marca 2020, pričom už na prvý pohľad im na verejnom zasadnutí konanom 2. júna 2020 muselo byť zrejmé, že došlo k zmene v zložení senátu, pretože JUDr. Danielu Mitterpákovú nahradil sudca JUDr. Miroslav Osif. Na túto skutočnosť však žiaden z obhajcov nezareagoval, zloženie senátu nenamietal a teda nedožadoval sa nápravy (ak by k nejakej chybe v zložení senátu došlo) na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obvinených, teda ešte v odvolacom konaní, kedy túto chybu (ak by k nej došlo) bolo možné napraviť. Z vyššie uvedených dôvodov, s ohľadom na znenie ustanovenia § 371 ods. 4 Trestného poriadku, sa preto obvinení už nemohli úspešne domáhať dovolacieho dôvodu plynúceho z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.

1. b)Trestného poriadku a najvyšší súd nebol oprávnený sa touto námietkou zaoberať. A pokiaľ obvinení v odvolaní podanom proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 12. septembra 2019 okrem iného namietali nezákonnosť zloženia senátu krajského súdu v konaní v ich veci pod spisovou značkou 8To/26/2017 z 18. apríla 2017 (kedy bolo vydané zrušujúce uznesenie), na túto ich námietku dostali odpoveď v napadnutom rozhodnutí krajského súdu (spisovej značky 8To/144/2019 z 2. júna 2020), ktorú už ďalej v podanom dovolaní nenamietali. Nad rámec uvedeného, len pre úplnosť, však najvyšší súd dodáva, že ako to napokon plynie aj zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom 2. júna 2020, ale aj z odpovede krajského súdu, na žiadosť najvyššieho súdu v zmysle § 379 ods. 2 Trestného poriadku z 30. júla 2024, JUDr. Daniela Mitterpáková bola v čase konania verejného zasadnutia nariadeného už 5. mája 2020 na 2. jún 2020 dlhodobo práceneschopná z dôvodu operácie chrbtice s tým, že jej práceneschopnosť trvala od 27. mája 2020 do 10. júla 2020 (teda 44 dní, čo je 6 týždňov a 2 dni), pričom z Rozvrhu práce Krajského súdu v Košiciach na rok 2019 platného a účinného od 13. decembra 2019, teda aj v deň nápadu prejednávanej trestnej veci na krajský súd (31. decembra 2019), z jeho bodu 2) pod názvom Pravidlá určovania zákonného sudcu, 18. odseku, časti Trestnoprávna súdna agenda, plynie, že ak odvolací súd rozhoduje o opravnom prostriedku, zastupovaním z dôvodu vzniku náhlej prekážky, potom čo bol vo veci učený termín verejného alebo neverejného zasadnutia, ktorá bráni zákonnému sudcovi vykonať úkony a rozhodovať vo veci, možno nahradiť len jedného zo zákonných sudcov senátu postupom uvedeným v ôsmom stĺpci tabuľkového prehľadu o zložení senátov ... Z tabuľkového prehľadu o zložení senátov trestnoprávneho úseku, jeho štvrtého, piateho a ôsmeho stĺpca plynie, že JUDr. Karola Kučeru zastupuje JUDr. Ladislav Tomčovčík, JUDr. Danielu Mitterpákovú JUDr. Miroslav Osif a JUDr. Martina Michalanského JUDr. Margaréta Jurková Žoldáková. Vzhľadom na to, že po nariadení verejného zasadnutia 5. mája 2020 na 2. jún 2020 sa členka senátu JUDr. Daniela Mitterpáková stala práceneschopnou, pričom už v čase konania verejného zasadnutia bolo zrejmé, že pôjde o práceneschopnosť dlhodobú (z dôvodu operácie chrbtice), pričom aj v skutočnosti dotknutá členka senátu bola práceneschopná dlhodobo (6 týždňov a 2 dni) s tým, že konanie na súde v pomerne ani nie skutkovo a ani nie právne zložitej veci trvalo už od 9. decembra 2014 (cca 4 a pol roka) krajský súd konal plynulo (po nápade veci 31. decembra 2019 už v januári 2020 nariadil prvé verejné zasadnutie, aj keď k rozhodnutiu došlo až na treťom verejnom zasadnutí, po odročení dvoch predchádzajúcich termínov, avšak z dôvodov na strane obvineného a obhajoby), zmena v zložení senátu bola dôvodná, v súlade so zákonom a rozvrhom práce [primerane v tomto smere aj rozhodnutie ústavného súdu spisovej značky III. ÚS 193/2021 (... je ústavne v poriadku, ak sa zmena v osobe zákonného sudcu realizuje v záujme čím skoršieho právoplatného skončenia veci ...)]. K tvrdeniu obvinených, že im bolo znemožnené uplatnenie námietky zaujatosti je potrené ešte uviesť, že koncepcia materiálneho chápania právneho štátu vyžaduje od orgánov aplikácie práva, okrem iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva a slobody fyzických a právnických osôb (primerane rozhodnutia ústavného súdu napríklad spisovej značky PL. ÚS 17/08, III. ÚS 390/2010, IV. ÚS 170/2014). Vychádzajúc z ustanovení § 374 ods. 1 Trestného poriadku a § 385 ods. 1 Trestného poriadku je úlohou obvineného (kvalifikovane zastúpeného obhajcom), keďže dovolacie konanie je výlučne návrhovým konaním (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 1/2010), aby v podanom dovolaní vecne špecifikoval konkrétne chyby dovolaním napádaného rozhodnutia prípadne konania, ktoré mu predchádzalo, pritom úlohou dovolacieho súdu nie je domýšľať si, či hľadať, v čom by mohli spočívať konkrétne dôvody obvineného námietok (primerane napríklad rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 518/2019) s tým, že je už vecou dovolacieho súdu, aby takto vecne špecifikované konkrétne chyby podradil pod príslušné ustanovenie § 371 Trestného poriadku a posúdil jeho ne/naplnenie (primerane rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012). Z uvedeného je potom zrejmé, že len potenciálna, teoretická možnosť porušenia práv obvinených na zákonného sudcu prameniaca z nevylúčenia sudcu senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho o odvolaní obvinených bez uvedenia konkrétneho sudcu, o vylúčenie ktorého by malo ísť a konkrétneho dôvodu zakladajúceho jeho vylúčenie nie je spôsobilá naplnenie dovolacieho dôvodu plynúceho, či už z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2. b)alebo
3. e)Trestného poriadku, spôsobiť. Vyššie uvedenými námietkami preto obvinení dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
4. b)Trestného poriadku [ale ani z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
5. e)Trestného poriadku] zjavne nenaplnili.

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu. Je jedným zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a následne aj v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Porušenie práva na obhajobu je síce dôvodom pre podanie dovolania [§ 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku], avšak zákon (teda Trestný poriadok) pre úspešné uplatnenie takéhoto dovolacieho dôvodu predpokladá len jeho zásadné porušenie (teda nie každé aj bezvýznamné porušenie práva na obhajobu zakladá vyššie označený dovolací dôvod, ale len porušenie zásadné). Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 4 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011. Obvinení v podanom dovolaní okrem iného namietali, že okresný súd, vychádzajúc z odôvodnenia jeho rozhodnutia na strane 3, odsúdil obvinených v podstate preto, že mu to nariadil krajský súd zrušujúcim uznesením, pritom odvolací súd nesmie zaviazať súd prvého stupňa k určitému hodnoteniu dôkazov a k uznaniu viny a nie je ani oprávnený nariaďovať zmenu v hodnotení dôkazov. Aj keď obvinení túto námietku podriadili pod dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2. b)Trestného poriadku, najvyšší súd dospel k záveru, že v prípade jej naplnenia by mohlo ísť skôr o dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku, teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, pretože v prípade, ak by skutočne krajský súd neprípustným spôsobom zaviazal súd prvého stupňa k určitému hodnoteniu dôkazov a k uznaniu viny, za takejto situácie by obhajoba v konaní pred súdom prvého stupňa bola už len iluzórna, keďže okresný súd by nehodnotil vykonané dôkazy

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, ale

neprípustných pokynov odvolacieho súdu.

dlhodobo ustálenej súdnej praxe viazanosť súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 327 ods. 1 Trestného poriadku spočíva v tom, že správne zistený skutkový stav veci vykazuje znaky konkrétneho trestného činu. Pokiaľ nie je skutkový stav veci správne zistený a pokiaľ má odvolací súd za to, že je tomu tak preto, že okresný súd nehodnotil správne dôkazy vo veci vykonané, môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa, v ktorých smeroch má byť konanie doplnené, alebo čím je potrebné sa znovu zaoberať, nesmie však k spôsobu hodnotenia dôkazov dávať záväzné pokyny (primerane R 36/1968). Odvolací súd nemôže sám rozhodnúť rozsudkom, pokiaľ sám nevykoná žiadne dôkazy a mení skutkový stav zistený súdom prvého stupňa len na tom základe, že hodnotí inak dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa. Hoci odvolací súd sám nevykoná žiadne nové dôkazy, ani neopakuje dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa, môže dospieť k záveru, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú nejasné, neúplné alebo vzbudzujú pochybnosť o svojej správnosti. Odvolací súd môže v takom prípade vytknúť vady pri hodnotení dôkazov, ktorých sa

jeho názoru dopustil súd prvého stupňa (nelogickosť záveru, opomenutie niektorých okolností a podobne), nie je však oprávnený dávať záväzné pokyny, k akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov (primerane R 57/1984). Pokiaľ súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov

§ 2ods.

12 Trestného poriadku, to znamená, že ich hodnotil

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd

§ 321ods.

1 písm.

1. b)Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sa na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takomto prípade totiž nemožno napadnutému rozsudku vytknúť žiadne vady v zmysle uvedeného ustanovenia (primerane R 53/1992 - I.). Ako to už bolo vyššie uvedené, nie každá chyba (vada) majúca za následok porušenie práva na obhajobu má za následok naplnenie dovolacieho dôvodu plynúceho z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku, ale len vada podstatná, významná, majúca zásadný materiálny dopad na práva a postavenie obvineného, keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určený k náprave len tých najzávažnejších a najzásadnejších chýb, keďže prelamuje stav právnej istoty založený právoplatným rozhodnutím súdu. K prípadným zásahom do právoplatných rozhodnutí môže dôjsť len celkom výnimočne a len vtedy, ak existuje dôležitý verejný záujem, ktorý tento zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie právneho štátu legitimizuje (primerane rozhodnutie ústavného súdu spisovej značky PL. ÚS 21/2008).

§ 321ods.

1 písm.

1. b)a písm.
2. c)Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
3. b)pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
4. c)ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. Vzhľadom na to, že krajský súd v zrušujúcom uznesení spisovej značky 8To/26/2017 z 18. apríla 2017 (ďalej tiež „zrušujúce uznesenie") neuložil súdu prvého stupňa zopakovať už vykonané dôkazy a ani vykonať dôkazy ďalšie, postupoval v rozpore s ustanovením § 321 ods. 1 písm.
5. c)Trestného poriadku. Na strane druhej však pôvodne oslobodzujúce rozhodnutie súdu prvého stupňa z 25. októbra 2016 zrušil odvolací súd aj

§ 321ods.

1 písm. b) Trestného poriadku, čomu dôvody obsiahnuté v zrušujúcom rozhodnutí aj zodpovedajú s tým, že pre zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v plnom rozsahu postačuje aj „len" jeden dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 321 ods. 1 Trestného poriadku, preto vyššie naznačené pochybenie krajského súdu nemalo žiaden zásadný materiálny dopad na práva a postavenie obvinených, a preto nenapĺňa žiaden dovolací dôvod, a to ani

ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v zmysle porušenia ustanovení o konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia. Rovnako tak nesprávny je aj záver krajského súdu obsiahnutý v jeho zrušujúcom uznesení, že ním (odvolacím súdom) vytýkaným postupom okresného súdu došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku, v zmysle ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Z dôvodov zrušujúceho rozhodnutia je totiž zrejmé, že krajský súd vytkol súdu prvého stupňa chyby v hodnotení dôkazov, teda postup okresného súdu v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, ktorý spôsobil chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení, a to aj preto, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, čo založilo dôvod pre zrušenie oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu v zmysle § 321 ods. 1 písm.
2. b)Trestného poriadku, ktorý odvolací súd aj správne použil. Ide však o hodnotenie dôkazov, teda skutkovú otázku (ako je to nižšie bližšie rozvedené), ktorá je však z dovolacieho prieskumu s ohľadom na znenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), text za bodkočiarkou, Trestného poriadku, vylúčená. Vzhľadom ale na to, že existencia dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku, vychádzajúc z ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, vzhliadnutá v odvolacom konaní, je „len" dôvodom umožňujúcim odvolaciemu súdu prihliadať aj na chyby, ktoré odvolateľom vytýkané neboli, nie však podmienkou pre zrušenie chybného rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom odvolateľ teda prokurátor všetky chyby, o ktoré krajský súd oprel dôvody svojho zrušujúceho uznesenia, namietal, jeho vzhliadnutie [dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku] nebolo v štádiu odvolacieho konania pre postup krajského súdu potrebné, preto nesprávny záver odvolacieho súdu o existencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku nemá taktiež žiaden zásadný materiálny dopad na práva a postavenie obvinených, a preto žiaden dovolací dôvod, a to ani

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku (v zmysle porušenia ustanovení o konaní predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu) nenapĺňa. Ako to už bolo vyššie uvedené, v tejto súvislosti obvinení v podanom dovolaní okrem iného namietali, že okresný súd, vychádzajúc z odôvodnenia jeho rozhodnutia na strane 3, odsúdil obvinených v podstate preto, že mu to nariadil krajský súd zrušujúcim uznesením, pritom odvolací súd nesmie zaviazať súd prvého stupňa k určitému hodnoteniu dôkazov a k uznaniu viny a nie je ani oprávnený nariaďovať zmenu v hodnotení dôkazov. Je potrebné dovolateľom prisvedčiť, že súd prvého stupňa v poslednom odseku na strane 3 svojho odsudzujúceho rozsudku konštatoval, že krajský súd dospel k záveru, že po vyhodnotení všetkých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní je potrebné oboch obžalovaných uznať za vinných v zmysle podanej obžaloby s tým, že sa stotožnil s námietkami prokurátora uvedenými v odvolaní, pretože oslobodzujúce rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení. Vychádzajúc z obsahu zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu je však zrejmé, že krajský súd v žiadnom prípade nenariadil okresnému súdu obvinených odsúdiť. V rámci dôvodov, ktorými vysvetľoval opodstatnenie zrušenia oslobodzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa opierajúc sa o dôvody odvolania prokurátora, ktoré pojal do obsahu svojho rozhodnutia, na ktoré poukázal a ktoré si osvojil, uviedol, že pri hodnotení výpovede poškodeného Ing. T. K., ako aj rozporov v jeho výpovedi, okresný sud neprihliadol na skutočnosť, že zo spáchania skutku 1) obvinených usvedčuje nielen dotknutý poškodený, ale aj dvaja ďalší svedkovia, a to C. L. a Y. L. s tým, že svedok Y. L. rozpory vo svojich výpovediach odôvodnil akceptovateľným spôsobom (považoval ich krajský súd za pochopiteľné) odstupom času s tým, že nešlo o rozpory zásadného charakteru a vo vzťahu ku skutku 2) považoval záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná dôvodná obava z uskutočnenia vyhrážok obvineného T. L., ktorý oprel o subjektívny názor svedka Y. L. v tom smere, že poškodený P. H. sa vyhrážok T. L. nemusel obávať, keďže bol fyzicky zdatnejší, za nepochopiteľný (nelogicky), keď samotný dotknutý poškodený uviedol, že z vyhrážok obvineného obavu mal, nakoľko vystupoval dosť agresívne a po takomto poukázaní na chyby v hodnotení vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa v závere svojho rozhodnutia uviedol, že bude preto úlohou okresného súdu po zrušení veci dôsledne a zákonným spôsobom sa vysporiadať s usvedčujúcimi výpoveďami poškodených ako aj ďalšími vykonanými dôkazmi a vo veci zákonne a spravodlivo rozhodnúť, pričom sa okresný súd musí riadiť vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, na ktoré krajský súd konkrétne poukázal vo svojom rozhodnutí aj vo vzťahu k zistenému dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku. Aj keď, ako to už bolo vyššie uvedené, chybný postup súdu prvého stupňa dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku nenaplnil, chyba postupu súdu prvého stupňa nespočívala v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ale v chybnom hodnotení vykonaných dôkazov, keďže okresný súd neprihliadol na všetky vykonané dôkazy a čiastočne bolo jeho hodnotenie nelogické s tým, že viazanosť právnym názorom znamená povinnosť rešpektovať závery, ktoré urobil odvolací súd v riešených problémoch v otázkach tak hmotného, ako aj procesného práva, preto bol okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v tom smere, v ktorom spočívali jeho chyby pri hodnotení vykonaného dokazovania s tým, že pri opätovnom zhodnotení vykonaného dokazovania sa mal týmto chybám vyvarovať a s usvedčujúcimi výpoveďami poškodených sa zákonným spôsobom vysporiadať. Z uvedenej formulácie teda v žiadnom prípade nevyplýva, ako to už bolo uvedené, že by krajský súd uložil súdu prvého stupňa obvinených odsúdiť. Aj keď súd prvého stupňa použil vyššie uvedenú nie celkom priliehavú formuláciu (odsúdil obvinených v podstate preto, že mu to nariadil krajský súd zrušujúcim uznesením), v dôvodoch svojho odsudzujúceho rozhodnutia na vysvetlenie dôvodov (aj keď sa teda „skrýva" aj za právny názor krajského súdu) nerezignoval, logickým a zmysluplným spôsobom popísal dôkazy, na podklade ktorých vinu obvinených uznal a akými úvahami sa pritom spravoval. Aj keď sa krajský súd s odvolacími námietkami prokurátora stotožnil a v celom rozsahu si ich osvojil (strana 7, odsek 6 zdržujúceho uznesenia), každopádne však z konštrukcie odôvodnenia zrušujúceho uznesenia je zrejmé, že odvolací súd sa zameral na chyby v hodnotení dôkazov s odôvodnením, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, korigujúc závery prokurátora obsiahnuté v jeho odvolaní v tom smere, že okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaných skutkov v bode 1) a 2) obžaloby (strana 6, odsek 7), kedy sa síce nie celkom priliehavo vyjadril, keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, nešlo zo strany súdu prvého stupňa o nesprávne právne posúdenie žalovaných skutkov, ale o nesprávne hodnotenie vykonaného dokazovania pre konkrétne chyby, na ktoré poukázal (neprihliadnutie na všetky vo veci vykonané dôkazy a nelogické hodnotenie). Pokiaľ súd prvého stupňa vychádzajúc z logiky veci, potom, čo odvolací súd zrušil jeho oslobodzujúci rozsudok, poukazujúc pritom na konkrétne chyby hodnotenia vykonaných dôkazov, dospel (okresný súd) k záveru, že po odstránení týchto chýb je namieste obvinených uznať vinnými zo skutkov uvedených v obžalobe poukazujúc pritom na konkrétne vykonané dôkazy a ich logické a správne hodnotenie, jeho (súdu prvého stupňa) nie celkom priliehavé vyjadrenie, ako to už bolo vyššie uvedené, nemá žiaden podstatný, významný, zásadný vplyv na práva a postavenie obvinených, a preto ani týmito vyššie rozvedenými skutočnosťami k porušeniu práva obvinených na obhajobu zásadným spôsobom zjavne nedošlo a tým ani k naplneniu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku (ale ani žiadneho iného). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (strana 5, 6, 14) plynie, že obvinených zo spáchania skutku 1) usvedčuje poškodený Ing. T. K., z ktorého výpovede plynie, že obaja obvinení sa mu po jeho príchode do predajne vyhrážali násilím (ním uvedenými konkrétnymi vyhrážkami), ak im nezaplatí s tým, že z uskutočnenia vyhrážok mal poškodený strach, keďže bol upozornený na to, že si na nich má dať pozor, lebo jeden z nich je bývalý príslušník ŠTB, pričom vie, že títo ľudia sú cvičení a čoho sú schopní a trestné oznámenie podal až v poobedňajších hodinách, v dôsledku toho, že konanie obvinených gradovalo a najvyššiu identitu dosiahlo v čase, keď už nebol prítomný v objekte na ulici P. XX, ale od zamestnancov sa dozvedel, že sa nemá zdržiavať na dvore spomínaného objektu, ak sa tak stane, tak im podpália auto, pričom žiadosti o zaplatenie a v tej súvislosti prednesené vyhrážky počuli aj svedkovia Y. L. a Ing. C. L. s tým, že svedok Y. L. rozpory vo svojich výpovediach, ktoré súd nepovažoval za zásadného charakteru, pochopiteľne (teda akceptovateľným spôsobom) vysvetlil odstupom času. Je treba pripustiť, že záver súdov nižšieho stupňa v tom smere, že obvinený T. L. sa vyhrážal poškodenému (T. K.) aj telefonicky, vyznieva nepresvedčivo vo svetle skutočnosti, že poškodený na hlavnom pojednávaní uviedol, že na obsah telefonického rozhovoru si už nepamätá a k vyhrážkam voči jeho osobe došlo až potom, čo prišiel do predajne (po ukončení telefonického rozhovoru) s tým, že súdy nižšieho stupňa nepoukázali na žiadnu jeho výpoveď, z ktorej by tieto vyhrážky aj počas telefonického rozhovoru vyplynuli. Z uvedeného je zrejmé, že táto časť skutkového deja bola na základe vykonaných dôkazov nesprávne zistená, avšak keďže ide o zistenie skutkového stavu, osobou oprávnenou na podanie dovolania z tohto dôvodu je vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 3 Trestného poriadku len minister spravodlivosti, keďže ako už bolo vyššie uvedené, dovolací súd na podklade dovolania či už obvineného alebo generálneho prokurátora nemôže, vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), text za bodkočiarkou, Trestného poriadku správnosť a úplnosť zisteného skutku skúmať a meniť, navyše, ako to už bolo vyššie uvedené, vykonaným dokazovaním bolo bez rozumných a dôvodných pochybností spoľahlivo zistené, že obaja obvinení, po príchode do predajne, žiadali od poškodeného pod (opakovanou) hrozbou násilia zaplatenie peňazí, čo skutkovú podstatu zločinu vydierania v plnom rozsahu napĺňa, preto skutočnosť, že tak jeden z obvinených nemal konať aj predtým (počas telefonického rozhovoru) už nie je podstatná, preto nejde o podstatnú okolnosť, ktorá by mala dovolací dôvod opodstatňovať, a to či už z pohľadu § 371 ods. 3 Trestného poriadku alebo § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku (z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa), keďže vychádzajúc z ustanovenia § 371 ods. 5 Trestného poriadku dôvody

odseku 1 písmena i) a

odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. Pokiaľ ide o námietku obvinených, že súdy, pokiaľ posudzujú hodnovernosť svedka, musia ho vypočuť, k tomu je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa poškodeného Ing. T. K. vypočul opakovane, a to aj po zrušení pôvodného oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu na hlavnom pojednávaní konanom

1. septembra 2018 (strana 7 rozsudku súdu prvého stupňa) v súvislosti s tým, že obvinený T. L. predložil záznam o podaní vysvetlenia poškodeného z
2. augusta 2017 aj keď v inej trestnej veci (nie je preto pravdivá dovolacia námietka obvinených, že súd prvého stupňa tento dôkaz nevykonal a nevyhodnotil), v zmysle ktorého poškodený poprel, že by sa mu T. L. vyhrážal s tým, že na dotknutom hlavnom pojednávaní bol (poškodený) upozornený na rozpory vo svojich výpovediach a bol požiadaný o ich vysvetlenie, pričom v tejto súvislosti uviedol, že s odstupom času štyroch rokov už nevie rozhovor medzi nimi presne interpretovať, s odstupom času túto situáciu vníma menej emotívne, osobne nemá záujem na trestnom stíhaní a potrestaní obvinených, obvinení sa mu ospravedlnili, následne už ho neatakovali, každopádne však v čase spáchania skutku ich vyhrážky vnímal ako dôvodnú obavu, pričom pravdivosť svojich predchádzajúcich výpovedí potvrdil. Z uvedeného je potom zrejmé, že poškodený aj pri svojej poslednej výpovedi napokon na svojich pôvodných usvedčujúcich tvrdeniach zotrval, potvrdil, že z vyhrážok obvinených mal strach, s odstupom času ale, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že obvinení sa mu ospravedlnili, viackrát ho už nekontaktovali, už nemá záujem na ich trestnom stíhaní a potrestaní, to znamená, že poškodený rozpory vo svojich výpovediach akceptovateľným, zmysluplným, logickým spôsobom vysvetlil (odstupom času, ktorý spôsobil, že už túto situáciu teraz inak vníma a nemá záujem na potrestaní a odsúdení obvinených), a preto nič nenasvedčuje tomu, že by poškodený vo svojich výpovediach pravdu nehovoril, pričom túto skutočnosť si súd prvého stupňa overil výsluchom poškodeného. Obdobne tak z odôvodnenia rozsudku okresného súdu (strana 5, 7, 8, 14) plynie, že T. L. bol usvedčený zo spáchania skutku 2) výpoveďami svedkov P. H., Y. J. a Y. L. s tým, že poškodený P. H. potvrdil, že z vyhrážok zo strany obvineného mal obavu, keďže vystupoval dosť agresívne. Ani vyššie uvedenými námietkami preto obvinení zjavne dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nenaplnili. Obvinení vzhliadli naplnenie vyššie uvedeného dovolacieho dôvodu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] aj v podstate v tom, že v prípravnom konaní boli vedené dve samostatné trestné konania, ktoré boli začaté v rovnaký deň (a rovnako tak aj vznesené obvinenia) pod tou istou spisovou značkou napriek tomu, že nedošlo k ich spojeniu

§ 21ods.

3 Trestného poriadku s poukazom na § 18 Trestného poriadku, v dôsledku čoho boli výsluchy vykonávané spoločne pre obe veci, čím došlo k porušeniu práva obvinených na obhajobu s tým, že

názoru obvinených, sa výsluchy mali vo vzťahu ku každej trestnej veci vykonať zvlášť, čím by boli výsluchy podrobnejšie a konkrétnejšie ku každej trestnej veci.

§ 206ods.

4 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania vyjde najavo skutočnosť, ktorá dostatočne odôvodňuje záver, že obvinený spáchal ďalší skutok, na ktorý sa uznesenie o vznesení obvinenia nevzťahovalo, vznesie policajt obvinenie aj pre tento ďalší skutok. Ak pre tento skutok nebolo začaté trestné stíhanie, najskôr sa rozhodne

§ 199ods.

1.

§ 210ods.

1 Trestného poriadku obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo kedykoľvek v priebehu prípravného konania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky v prípravnom konaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

§ 210ods.

2 Trestného poriadku žiadosť o odstránenie prieťahov alebo iných nedostatkov v postupe prokurátora pri vykonávaní jeho pôsobnosti v prípravnom konaní vybavuje prokurátor bezprostredne nadriadenej prokuratúry; ak žiadosť smeruje proti prokurátorovi generálnej prokuratúry, vybavuje ju generálny prokurátor. Posledná veta odseku 1 platí rovnako. Vylúčenie niektorého trestného činu súdom prvého stupňa zo spoločného konania

§ 23ods.

1 Trestného poriadku (teraz § 21 ods. 1 Trestného poriadku) je procesným rozhodnutím, ktoré nerieši žiadnu materiálnu otázku a nepodlieha revíznej povinnosti odvolacieho súdu v zmysle § 254 ods. 1 Trestného poriadku (teraz § 317 ods. 1 Trestného poriadku) - primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 1/2011 - III. Aj z uvedeného je zrejmé, že otázka vylúčenia, či spojenia trestnej veci, a to aj v prípravnom konaní, nemá vo vzťahu k posúdeniu dodržania práva na obhajobu žiadnu zásadnú relevanciu. Zároveň, ak obvinení dospeli k názoru, že postupom vyšetrovateľa, ktorý nespojil predmetné trestné veci na spoločné konanie, došlo k porušeniu ich práva na obhajobu, mali možnosť proti postupu vyšetrovateľa podať žiadosť o preskúmanie postupu policajta v zmysle § 210 Trestného poriadku, čo však neurobili. Napriek tomu, nad rámec uvedeného, len pre úplnosť najvyšší súd dopĺňa, že v trestnej veci obvinených bolo uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Juh pod sp. zn. ORP-1317/JU-KE-2014 z 22. apríla 2014 vydané uznesenie o začatí trestného stíhania pre prečin nebezpečného vyhrážania

§ 360ods.

1 Trestného zákona, prokurátor však dospel k záveru, že predmetnú vec je potrebné s ohľadom na vecnú príslušnosť (z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie skutku) odstúpiť vyšetrovateľovi Policajného zboru Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície Košice a keďže totožnosť skutku uvedená v uznesení o začatí trestného stíhania bola zachovaná, vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením

§ 206ods.

1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie obvineným T. L. a T. L. pre zločin vydierania

§ 189ods.

1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je uvedený v tomto uznesení. Z dôvodu, že z výpovedí svedkov vyšlo najavo, že v uvedený deň, kedy malo dôjsť k vydieraniu (28. marca 2014), sa obvinený T. L. v popoludňajších hodinách (o 15.30 hodine) mal dopustiť aj prečinu nebezpečného vyhrážania

§ 360ods.

1 Trestného zákona voči poškodenému P. H. (samostatný skutok, ktorý nebol pojatý do uznesenia o začatí trestného stíhania povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Juh pod sp. zn. ORP1317/JU-KE-2014 z 22. apríla 2014), vyšetrovateľ Policajného zboru postupoval správne a v súlade so zákonom, keď uznesením sp. zn. ORP-1173/2-VYS-KE-2014 zo 16. júla 2014

§ 199ods.

1 Trestného pori