listu vlastníctva neboli legitímnymi vlastníkmi oboch bytových jednotiek predmetného rodinného domu, a jediný spôsob, akým možno dosiahnuť nimi požadovaný právny stav, a teda, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi celého rodinného domu (bytu č. X i bytu č. X), predstavovala určovacia žaloba ako procesnoprávny prostriedok spôsobilý zvrátiť žalobcami namietaný aktuálny právny stav k predmetnej nehnuteľnosti. 1.
2 citovaného zákona, ale rodinný dom, mal za náležité a žiaduce uplatňovať ustanovenia citovaného zákona, najmä išlo o konkrétne typy zmlúv, s ktorými bolo nutné komparovať medzi stranami uzatvorenú inominátnu zmluvu. Zohľadnil najmä skutočnosť, že inominátna zmluva neobsahuje hlavný predmet, ktorý by mala zmluva o nadstavbe obligatórne obsahovať, a to vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán pri výstavbe alebo nadstavbe domu. Pričom ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalovanej 2/, že inominátna zmluva bola uzatváraná až tri roky po kolaudácii len za účelom vkladu, preto nebolo dôvodným, aby obsahovala vyššie uvedené náležitosti. Súd prvej inštancie uviedol, že originárne vlastníctvo žalobcov, ktoré nadobudli prírastkom veci nemožno znegovať originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva žalovaných titulom neskôr vydaného kolaudačného rozhodnutia. Kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu nemožno považovať za žiadny zo zákonný spôsobov - právnych titulov nadobúdania vlastníctva k veci. Jedná sa len o administratívno právny akt správneho orgánu, ktorý nie je spôsobilý bez ďalšieho konštituovať vlastnícke právo k nehnuteľnosti. 1.
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nie je prípad, ak zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený na základe zákona, pričom o takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci. 2.2. Vo vzťahu k námietke žalovanej 2/, že žalobcovia byt nevyhotovovali pre seba, bolo potrebné upriamiť pozornosť na to, že vlastníctvo k novej stavbe zo strany inej osoby sa môže preukázať buď zmluvou o dielo, prípadne inou zmluvou. I keď pôvodným úmyslom žalobcov 1/ a 2/ mohlo byť vyriešenie budúcej bytovej otázky žalovaného 1/, zásadným bola skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ zmluvne nepreviedli počas výstavby vlastnícke právo k nadstavbe na žalovaného 1/. Za takýto právny titul nemožno považovať ani Dohodu o zabezpečení nadstavby rodinného domu uzavretú medzi žalobcami a žalovaným 1/. Dohoda o zabezpečení nadstavby rodinného domu je svojim obsahom len všeobecným vyhlásením žalovaného 1/, že stavbu podkrovia uskutoční
predložených projektov a vyhlásením žalobkyne 2/, že po splatení pôžičky v Slovenskej sporiteľni, a.s. prevedie 1 nehnuteľností (pozemku parc. č. XXXX/X, zastavané plochy o výmere 667m2, parc. č. XXXX/X, zastavané plochy s výmerou 121 m2) na žalovaného 1/, ktorý bude vlastníkom nadstavby rodinného domu. V konaní nebolo preukázané, že by medzi žalovaným 1/ a žalobcami došlo k uzavretiu zmluvy v súlade s ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorej by došlo k prevodu vlastníckeho práva k nadstavbe na žalovaného 1/ príp. aj na žalovanú 2/. Kolaudačné rozhodnutie ani rozhodnutie o pridelení súpisného čísla ako administratívne akty, neboli spôsobilé založiť vlastnícke právo žalovaných k nadstavbe rodinného domu. Pričom samotná existencia kolaudačného rozhodnutia s prihliadnutím na to, že návrh na začatie kolaudačného rozhodnutia podal žalobca 1/, rovnako nenasvedčovala záveru, že by bolo možné žalovaných považovať za stavebníkov. Správnosť uvedenej argumentácie nebola spôsobilou spochybniť ani odkaz odvolateľky na rozhodnutie R 87/2003, z ktorého vyvodzovala, že pred vydaním kolaudačného rozhodnutia nemožno hovoriť ani o inej samostatnej veci v právnom slova zmysle. V tejto súvislosti bolo
odvolacieho súdu na mieste upriamiť pozornosť na to, že Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/160/2007 existenciu právoplatného rozhodnutia stavebného rozhodnutia viazal len na to, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov. 2.3. Inominátnu zmluvu uzavretú medzi stranami sporu z hľadiska jej obsahu nebolo možné
odvolacieho súdu považovať za zmluvu, ktorou by sa žalobcovia ako vlastníci stavby dohodli so žalovanými ako stavebníkmi, na inom právnom režime nadstavby a vstavby, na základe ktorej by sa za vlastníka predmetného bytu vzniknutého nadstavbou a vstavbou v zmysle § 46 ods. 4 katastrálneho zákona mali byť zapísaní do katastra nehnuteľností žalovaní. Vlastníctvo sa do katastra nehnuteľností zapisuje záznamom a to na podklade zmluvy o nadstavbe alebo vstavbe a kolaudačného rozhodnutia. Ani zmluvná voľnosť nemôže v tomto prípade zmeniť titul nadobudnutia vlastníckeho práva z právneho úkonu expressis verbis definovaného v zákone č. 182/1993 Z. z. na kolaudačné rozhodnutie upravené v zákone č. 50/1976 Zb. Ustanovenia § 4 a § 21 zákona č. 182/1993 Z. z. ako aj § 132 a 133 Občianskeho zákonníka majú kogentný charakter a nemožno sa od nich odchýliť. Z ust. § 46 ods. 5 a 6 katastrálneho zákona vyplýva, že vecné práva (vrátane vlastníckeho práva) k rozostavaným alebo už existujúcim bytom a nebytovým priestorom sa zapisujú do katastra nehnuteľností na základe predložených dokumentov. Zákonodarca ustanovil, že ako vlastník bytu alebo nebytového priestoru sa zapíše osoba uvedená v zmluve (t.j. nie v príslušnom rozhodnutí stavebného úradu, ktoré sa prikladá k návrhu len ako obligatórna príloha). Zmluva o vstavbe, nadstavbe a výstavbe sa však v zásade musí uzavrieť pred vydaním rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení stavby, resp. o kolaudácii stavby (ust. § 58 až § 85 stavebného zákona, ak nejde o dodatočné povolenie stavby
ust. § 88a stavebného zákona). Tieto listiny sú následne dostatočným dôkazom pre kataster nehnuteľností o tom, že vstavané alebo novovzniknuté byty a nebytové priestory vznikli a zároveň bolo povolené ich užívanie konkrétnym stavebníkom, ktorý sa tým stal vlastníkom týchto bytov a nebytových priestorov ku dňu právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. I keď právny poriadok vymedzuje zmluvu o nadstavbe a vstavbe len pri bytových domoch v § 21 a 22 zákona č. 182/1993 Z. z., to však neznamená, že k nadstavbe alebo vstavbe nemôže dôjsť aj na iných stavbách. Nakoľko inominátna zmluva uzavretá medzi stranami sporu nebola uzavretá počas výstavby ani pred vydaním kolaudačného rozhodnutia nemožno ju považovať za zmluvu o nadstavbe uzavretú v súlade s ust. § 21 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. 2.4. Vo vzťahu k námietkam žalovanej 2/, že súd prvej inštancie pri posúdení inominátnej zmluvy vychádzajúc z ust. zákona č. 182/1993 Z. z. prísne formalisticky aplikoval priame a doslovné znenie zákona, čím sa odklonil od súdnej praxe, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie posudzoval obsah inominátnej zmluvy z rôznych hľadísk a v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami žalovanej 2/. Zohľadnil argumentáciu žalovanej 2/ aj vo vzťahu k nadobudnutiu sporného bytu derivatívnym spôsobom, a to jednak v súlade s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. ako aj v súlade s ust. § 588 a § 628 Občianskeho zákonníka. Z dikcie ust. § 1 zákona č. 182/1993 Z. z., vyplýva, že pri prevode vlastníctva bytov či nebytových priestorov v dome okrem všeobecných náležitostí musí takáto zmluva, či už darovacia alebo kúpna, obsahovať v tomto zákone kogentne stanovené obligatórne náležitosti zmluvy tak, ako sú tieto taxatívne vypočítané v § 5 ods. 1 písm. a) až h) zákona. Absencia týchto osobitných náležitostí zmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. je takým nedostatkom zmluvy, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy
Je irelevantné, ktorá z náležitostí potrebných pre platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva k bytu zakotvených v § 5 zákona č. 182/1993 Z. z. absentuje, pretože pre platnosť zmluvy zákon vyžaduje všetky v § 5 citovaného zákona uvádzané náležitosti zmluvy. Absencia nadobúdacieho titulu v prospech žalovaných bola zrejmou z obsahu inominátnej zmluvy, nakoľko
čl. II Predmet zmluvy je predmetom dohody dohoda medzi vlastníkmi 1/ a 2/ o zosúladení užívania rodinného domu a zároveň špecifikácia dvoch samostatných bytových jednotiek. Takto vymedzený predmet nepomenovanej zmluvy nebol spôsobilým založiť vlastnícke právo žalovaných k bytu. Ohľadom vlastníckeho práva inominátna zmluva iba konštatovala, že do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných pripadá byt. Z textu inominátnej zmluvy ani nevyplýva, že by jej uzavretím mala niektorej zo strán vzniknúť povinnosť previesť akékoľvek vlastnícke právo, z čoho možno vyvodiť, v písomnom prejave vôle absentuje vyjadrenie podstatnej náležitosti zmluvy vo vzťahu k prevodu nehnuteľnosti.. Neurčitosť prejavu strán, ktoré uzavreli inominátnu zmluvu vyplýva aj z toho z ust. čl. XI ods. 4 inominátnej zmluvy, v ktorom je uvedené, že k dohode o „predmete inominátnej zmluvy" došlo bezodplatne, a z ust. čl. V ods. 1 písm. B,
ktorého byt „pripadá" do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných. Inominátna zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť
ust. § 5 ods. 1 písm. d) zákona č.182/1993 Z. z., a to úpravu práv k pozemku zastavanému domom,
ktorého je prevodca bytu tiež vlastníkom zastaveného pozemku, povinný tento spoluvlastnícky podiel previesť na nadobúdateľa. Z jej znenia vyplýva len, že žalobkyňa 2/ je vlastníkom zastavaného pozemku a že jej vlastníctvo k pozemku zostáva nezmenené. V súvislosti s poukazovaním žalovanej 2/ na pomerne rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR, odvolací súd upriamil pozornosť na to, že i keď je potrebné posudzovať zmluvy v prospech vôle strán a v neprospech ich formalizmu, zásadným je skutočnosť, že absencia taxatívne vymedzených náležitostí zmluvy, spôsobuje jej neplatnosť. 2.5.
odvolacieho súdu neobstála ani námietka žalovanej 2/, že inominátna zmluva nebola typickou odplatnou zmluvou, ale zmluvou bezodplatnou. Pre platnosť darovacej zmluvy, ktorou sa prevádzalo vlastnícke právo k bytu nepostačuje, aby takáto zmluva obsahovala len všeobecné náležitosti vyplývajúce z ust. § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka. Takáto zmluva musí obsahovať aj osobitné náležitosti zmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. Absencia týchto osobitných náležitostí zmluvy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. je takým nedostatkom zmluvy, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy
Bez vplyvu na uvedený záver bolo tvrdenie strán, že daný typ zmluvy im navrhla samotná správa katastra. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť odvrátená ani za použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani s poukazom na dobrú vieru konajúceho, absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva zo zákona a nie z rokovania subjektu občianskoprávneho vzťahu. 2.
dovolateľky zákonnými sudcami vo veci minimálne po určitý moment. Žalovaná 2/ namietala postup, na základe ktorého bola vec odňatá raz pridelenému zákonnému sudcovi a to z dôvodov, ktoré na strane príslušného sudcu vôbec nespočívali. Takýto postup z jej pohľadu nemôže odôvodňovať ani akýkoľvek dodatok k rozvrhu práce a ani zmena sudcu, ktorý už vec mal pridelenú a bol teda zákonným sudcom. Predchádzajúci zákonní sudcovia reálne na veci participovali, či už konaním na pojednávaní alebo ich vytyčovaním. Obzvlášť, pokiaľ daní zákonní sudcovia boli činní na súde prvej inštancie aj v čase, kedy došlo k vydaniu rozsudku sudcom JUDr. Maškovičom. Žalovaná 2/ bola toho názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie vydal nesprávny obsadený sudca, ktorý v skutočnosti nebol zákonným sudcom. Žalovaná 2/ odvodzovala prípustnosť dovolania
e) CSP aj s poukazom na skutočnosť, že členkou senátu na odvolacom súde bola sudkyňa Mgr. Nina Dubovská, ktorá sama o svoje vylúčenie žiadala. Uznesením predsedu odvolacieho súdu sp. zn. 7Co/127/2020 z
dovolateľky vec naštudovanú a chcela ju skutočne prejednať a rozhodnúť. Žalovaná 2/ mala za to, že pôsobenie Mgr. Dubovskej sa netýkalo čiastkovej otázky, ale priamo veci samej. Žalovaná 2/ poukázala aj na to, že nemala vedomosť o tom, kto vlastne ako tretí člen senátu (okrem JUDr. Harvancovej a Mgr. Unčovskej) vec na odvolacom súde skutočne rozhodol. Berúc do úvahy uznesenie o nevylúčení mala byť treťou členkou senátu práve sudkyňa Mgr. Dubovská, prekvapujúco na písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku bola uvedená ako tretí člen senátu sudkyňa JUDr. Michaela Frimmelová. Dovolateľka preto kladie otázku na základe akej skutočnosti došlo k nahradeniu členky senátu Mgr. Dubovskej. 3.2. Porušenie práva na spravodlivý proces namietala v súvislosti s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, ktorá spočívala predovšetkým v nedostatočnom odôvodnení a nevysporiadaní sa s námietkami dovolateľky v rámci odvolacieho konania.
dovolateľky súdy nižšej inštancie vôbec nevysvetlili, kedy malo vzniknúť vlastníctvo žalobcov k bytu. Odvolací súd sa vôbec nevyjadril k tomu, ako môžu byť žalobcovia považovaní za vlastníkov bytu, pokiaľ inominátna zmluva (na základe ktorej bol daný byt do katastra nehnuteľnosti zapísaný) bola
odvolacieho súdu neplatná. Odvolací súd sa nevysporiadal ani s argumentáciou žalovanej 2/ ako mohol existovať byt ako samostatný predmet právnych vzťahov bez toho, aby bol daný rodinný dom rozpísaný na samostatné bytové jednotky. Napadnutý rozsudok zároveň k námietke žalovanej 2/, že ZoVB účinný v čase začatia výstavby sa vôbec na rodinné domy nevzťahoval, vôbec žiadnu odpoveď nedal. Pritom pokiaľ napadnutý rozsudok výslovne inominátnu zmluvu
ZoVB posudzoval a analyzoval, bolo jednoznačné, že predmetná námietka bola pre posúdenie veci kľúčovou. Dovolateľka zároveň namietala arbitrárnosť posúdenia rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (nevysporiadania sa s problematikou § 24 ods. 1 ZoVB vyplývajúcej z rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 650/2013), arbitrárnosť posúdenia ustanovení inominátnej zmluvy a arbitrárnosť a zmätočnosť v otázke posúdenia vôľovej zložky účastníkov právneho úkonu. Žalovaná 2/ v priebehu odvolacieho konania poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/176/2019, v ktorom NS SR uviedol, že pre interpretáciu zmluvného vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy. Odvolací súd sa však k predmetnému rozhodnutiu vôbec nevyjadril. Zmätočnosť napadnutého rozhodnutia vyplývala aj z toho, keď odvolací súd na jednej strane uprednostnil výklad o absencii vlastníckeho práva žalovaných k bytu, ktoré z inominátnej zmluvy jasne vyplývalo, a to aj keby bola inominátna zmluva naozaj v rozpore s kogentnou úpravou a na strane druhej uviedol, že pre dané obmedzenie kogentnou normou musí existovať racionálny dôvod, najmä ochrana verejného poriadku, ochrana tretích osôb a podobne. Dovolateľka však bola toho názoru, že inominátna zmluva sa akejkoľvek tretej osoby okrem jej účastníkov nedotýkala a verejný poriadok neohrozovala, navyše bola uzatvorená v znení na odporúčanie samotnej správy katastra. 3.3. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. b) CSP,, Má dodatočne zistená vada písomne uzatvorenej zmluvy medzi doterajším vlastníkom nehnuteľnosti a osobou, ktorá má na základe danej zmluvy príslušnú nehnuteľnosť nadobudnúť, ktorú všetky zmluvné strany uzatvorili dobrovoľne a vedomé si právnych následkov z danej zmluvy vyplývajúcich, hoc by i daná vada zakladala absolútnu neplatnosť právneho úkonu, mať za následok záver, že nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnosti nenadobudol, a to aj napriek tomu, že príslušný orgán verejnej správy (štátny orgán) predtým považoval danú zmluvu na účely zápisu vlastníckeho práva nadobúdateľa za dostatočnú (perfektnú) a vlastnícke právo nadobúdateľa v katastri nehnuteľností zapísal, ako aj napriek tomu, že zápisom danej zmluvy do katastra nehnuteľností neboli a nie sú dotknuté akékoľvek tretie osoby, ktoré by účastníkom pôvodného právneho úkonu neboli?" Napadnutý rozsudok
dovolateľky v súvislosti s uvedenou otázkou prezentoval záver o neexistencii vlastníckeho práva žalovaných k bytu, ktorý mal vyplývať z neplatnosti inominátnej zmluvy. Daný záver však dovolateľka považovala v rozpore s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo/176/2019, kde najvyšší súd okrem iného poukazál na to, že pre interpretáciu zmluvného vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy. Jej účastníci si musia byť vedomí svojej zodpovednosti v tomto zmluvnou vzťahu a nemôžu uzavrieť a neskôr namietať neplatnosť
svojej vlastnej vôle, či dodatočne účelovo zmenej situácii. Preto záujem na právnej istote treba chrániť hlavne u nadobúdateľa práv, hoc aj z dodatočnej zistenej neplatnej zmluvy. Z uvedeného
dovolateľky vyplývalo, že odvolací súd mal s ohľadom na to, že sporové strany slobodne uzatvorili inominátnu zmluvu, posúdiť vlastnícke právo žalovaných k bytu ako existujúce a na danom základe žalobu žalobcov zamietnuť - a to aj v prípade, pokiaľ by inominátna zmluva v skutočnosti bola neplatnou. Žalovaná 2/ podporne poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/210/2019, ktoré tiež poukazuje na nutnosť maximálneho rešpektu k slobodnej prejavenej vôle účastníkov právnych vzťahov. B/ § 421 ods. 1 písm. a) CSP „Môže nadobudnúť nadstavba rodinného domu, ktorá z faktického hľadiska vykazuje znaky samostatnej bytovej jednotky, status samostatného predmetu občianskoprávnych vzťahov aj pred vydaním kolaudačného rozhodnutia na túto bytovú jednotku, resp. pred rozpísaním daného rodinného domu na samostatné bytové jednotky v katastri nehnuteľností?" Žalovaná 2/ uviedla, že posúdením uvedenej otázky sa odvolací súd odchýlil od rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, konkrétne od osobitne publikovaného rozhodnutia R 87/2003, v ktorom bolo uvedené, že „Pojmovým znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty." Rovnaký názor prezentoval NS SR napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/160/2007.
žalovanej 2/ odvolací súd teda nesprávne prišiel k záveru o tom, že nadstavba rodinného domu nadobudla status veci v právnom slova zmysle už v roku 1999, kedy nebolo vydané nielen kolaudačné rozhodnutie, ale ani nebol daný rodinný dom rozpísaný na jednotlivé bytové jednotky v katastri nehnuteľností. Do času vydania kolaudačného rozhodnutia resp. rozpísania rodinného domu na samostatné bytové jednotky bolo teda možné hovoriť výlučne o rodinnom dome, ako o jednom predmete právnych vzťahov. Žalobcovia preto nemohli byť posúdení ako vlastníci bytu bez toho, aby bolo na ich meno vydané kolaudačné rozhodnutie a zároveň aby bol rodinný dom rozpísaný na samostatné bytové jednotky, čo sa stalo práve (až) na základe inominátnej zmluvy. C/ 421 ods. 1 písm. b) CSP „Môže mať jedna časť tej istej stavby povahu samostatného bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov a zvyšná časť stavby ostať rodinným domom, takisto ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov?"
žalovanej 2/ byt nemohol z právneho pohľadu vzniknúť skôr ako vydaním kolaudačného rozhodnutia a rozpísaním rodinného domu na jednotlivé bytové jednotky v katastri nehnuteľností. Bolo preto nesprávne, keď súd uviedol, že byt existoval ako vec v právnom slova zmysle ešte skôr, t. j. v čase, kedy išlo len o neskolaudovanú nadstavbu podkrovia na bytové jednotky nerozdeleného rodinného domu, a že teda z tohto dôvodu to mali byť
súdu žalobcovia, ktorí boli jeho originárnymi vlastníkmi. D/ 421 ods. 1 písm. a) CSP„Nadobúda originárne vlastníctvo k bytu vytvorenému nadstavbou v rodinnom dome vlastník rodinného domu aj v prípade, ak nadstavba rodinného domu bola s vedomím vlastníka rodinného domu uskutočňovaná pre inú osobu, na ktorú aj bolo vydané kolaudačné rozhodnutie samostatnej bytovej jednotky?" Z vykonaného dokazovania bolo
dovolateľky zrejmé, že žalobcovia nadstavbu rodinného domu od počiatku nevyhotovovali pre seba. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná. K nastolenej otázke dovolateľka poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/4/2015 v zmysle ktorého, vlastníctvo novo vyhotovenej stavby nadobúda originárnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Napriek uvedenému však odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, že prvotnými vlastníkmi novovytvoreného bytu boli žalobcovia. E/ § 421 ods. 1 písm. b) CSP „Je nevyhnutné v prípade, ak má byť rodinný dom rozpísaný v katastri nehnuteľností na samostatné fakticky už existujúce bytové jednotky, s tým, že niektorú bytovú jednotku má nadobudnúť osoba, ktorá pôvodným vlastníkom rodinného domu nebola, uzatvoriť niektorý zmluvný typ
1 písm.
dovolateľky naznačená otázka vhodného zmluvného typu v súvislosti s rozpísaním rodinného bytu na samostatné bytové jednotky, ktoré majú mať aj vlastníka odlišného od vlastníka pôvodného rodinného domu, ešte nebola v praxi dovolacieho súdu riešená. Napriek tomu však poukázala na možné v súvislosti s uvedenou otázkou súvisiace rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré dávajú odpoveď na to, akým spôsobom mal odvolací súd vo veci danú právnu otázku posúdiť (napr. I. ÚS 650/2013, 6Cdo/85/2014). Analogické použitie ZoVB malo mať
dovolateľky svoje medze aj v rámci prejednávaného prípadu a to už len z dôvodu, že nešlo o bytový dom, ako aj z dôvodu, že sporové strany nemali dôvod do inominátnej zmluvy uvádzať aj údaje týkajúce sa samotnej výstavby, nakoľko výstavba už bola ukončená. F/ 421 ods. 1 písm. b) CSP „Môže mať prípadná neplatnosť právneho úkonu, ktorým došlo k rozpísaniu rodinného domu na jednotlivé bytové jednotky tak, že vlastníkom niektorého z bytov sa mala stať aj osoba odlišná od vlastníka pôvodného rodinného domu, za následok záver, že bytové jednotky špecifikované v danom právnom úkone sa budú naďalej považovať za už existujúci samostatný predmet právnych vzťahov, avšak za ich vlastníka sa bude považovať výlučne pôvodný vlastník rodinného domu?" Dovolateľka sa v nastolenej otázke nestotožnila s právnym posúdením odvolacieho súdu, keďže
nej nebolo možné na jednej strane z neplatného právneho úkonu nevychádzať (t. j. neuznať vlastnícke právo žalovaných k bytu) a na druhej strane z toho istého právneho úkonu iné právne následky (t. j. zmenu rodinného domu ako predmetu právnych vzťahov na samostatné bytové jednotky) odvodzovať. Ten postup bol
dovolateľky vnútorne rozporný a právne neudržateľný. Ak súdy nižšej inštancie určili inominátnu zmluvu za neplatnú, nemohli zároveň určiť, že žalobcovia sú vlastníkmi bytu, ktorý daná inominátna zmluva uvádzala. G/ § 421 ods. 1 písm. b) CSP „Vzťahuje sa na situáciu, ak má byť rodinný dom rozpísaný v katastri nehnuteľností na samostatné fakticky už existujúce bytové jednotky, s tým, že niektorú bytovú jednotku má nadobudnúť osoba, ktorá pôvodným vlastníkom rodinného domu nebola, druhá veta § 23 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., a to aj v prípade, ak jeden z pôvodných vlastníkov rodinného domu vlastníkom pozemku, na ktorom je dom postavený, prípadne priľahlého pozemku, nebol?" V danom prípade bolo
dovolateľky potrebné zdôrazniť, že (ak by sme posúdili Inominátnu zmluvu ako scudzovací právny úkon) vlastníkom pozemku bola v danom prípade len žalobkyňa 2/, pričom „prevádzaný byt" bol v bezpodielovom spoluvlastníctve oboch žalobcov. Už len preto z pohľadu dovolateľky (berúc do úvahy aj zásadu priority výkladu platnosti zmluvy pred jej neplatnosťou) nebolo možné posúdiť inominátnu zmluvu ako neplatnú len z dôvodu, že predmetom „prevodu" nebol aj pozemok. Aj na tomto mieste však bolo nevyhnutné zohľadniť aj osobitný charakter rodinného domu - a to aj v súvislosti s už spomenutým § 24 ods. 1 ZoVB.
žalovanej 2/ prevod pozemku sa v danom prípade rodinného domu vyžadovať ako podmienka platnosti Inominátnej zmluvy nemal. H/ § 421 ods. 1 písm.
Občianskeho zákonníka by daný majetok mal byť z BSM vylúčený, ten následok, že sa na zmluvu hľadí akoby nebola vôbec uzatvorená a teda že vlastníkom príslušného majetku ostáva pôvodný subjekt (prevodca), a to napriek tomu, že vlastníctvo manželov už bolo do príslušného registra zapísané? Táto otázka by
dovolateľky bola relevantná v prípade, ak by súd v rámci predchádzajúcej otázky (H) dospel k tomu, že v prípade nadobudnutia bytu zo strany žalovaných za vyššie opísaných okolností malo ísť o nadobudnutie derivatívne, v prípade originárneho nadobudnutia totiž mal byť byt v BSM celkom nepochybne. V nadväznosti na uvedené však dovolateľka zdôraznila, že táto okolnosť bezodplatného nadobudnutia do BSM aj pri derivatívnom právnom úkone nemôže mať za následok neurčitosť a teda neplatnosť právneho úkonu, tak ako tvrdí odvolací súd, ale bude ovplyvňovať len otázku, či predmetný majetok bude v skutočnosti v BSM nadobúdateľov (v našom prípade žalovaných) alebo v ich podielovom spoluvlastníctve. Preto uzatvorenie zmluvy uvedenej v rámci predmetnej otázky (v našom prípade inominátnej zmluvy) nemôže mať za následok to, že sa na danú zmluvu bude hľadieť ako na neurčitú, t. j. tak, akoby nebola uzatvorená. J/ § 421 ods. 1 písm. a) CSP „V prípade, ak existujú pochybnosti o platnosti právneho úkonu, má sa uprednostniť výklad, na základe ktorého je daná zmluva právnym úkonom platným, a to obzvlášť vtedy, ak v čase uzatvorenia danej zmluvy mali zmluvné strany vôľu danú zmluvu uzatvoriť a s jej následkami, ktoré po uzatvorení nastali, boli v momente jej uzatvorenia uzrozumené?" Dovolateľka bola toho názoru, že v zmysle početnej judikatúry najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 či nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/07 zo dňa 03. 07. 2008) bolo zrejmé, že preferovať je potrebné výklad presadzujúci platnosť právneho úkonu. Posúdenie inominátnej zmluvy zo strany súdov nižšej inštancie ako absolútne neplatného právneho úkonu bolo s prihliadnutím na uvedenú zásadu jednoznačne nesprávne. Z danej zmluvy jasne vyplývalo, kto je pôvodným vlastníkom rodinného domu, kto sa má stať vlastníkom nových samostatných bytových jednotiek ako aj to, že nadobudnutie vlastníckeho práva každým z vlastníkov ku každému z bytov sa deje bez povinnosti akejkoľvek úhrady (bezodplatne). Pokiaľ pritom ZoVB neuvádza samostatný zmluvný typ (a ani jeho povinné náležitosti) pre situáciu, v rámci ktorej dochádza k rozpísaniu rodinného domu na samostatné bytové jednotky, mali
dovolateľky súdy nižšej inštancie inominátnu zmluvu akceptovať, a nesubsumovať ju silou mocou pod iný zmluvný typ, ktorý na ňu úplne presne nedopadal (zmluva o výstavbe či zmluve o prevode vlastníctva k bytu), a to len preto, aby bolo možné určitým spôsobom odôvodniť neplatnosť daného právneho úkonu (inominátnej zmluvy).
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. 12. Ústavný súd v súvislosti s právom na zákonného sudcu uviedol, že princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania, resp. stranu sporu záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia
vopred ustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov ,,ad hoc" (pozri napr. I. ÚS 239/04 , IV. ÚS 257/07 ). 13. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") v súvislosti s právom na zákonného sudcu vyslovil, že rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4.5.2000). 14. Zákonný sudca je
judikatúry ústavného súdu sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba však pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte; ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť alebo pre iné ďalšie dôvody (pozri napr. II. ÚS 118/02 , II. ÚS 119/02 ).
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (pozri napr. II. ÚS 15/96 , II. ÚS 16/2011 , III. ÚS 459/2017 ).
ktorého sa veci určené
predmetu konania v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, ak tento zákon neurčuje inak. Súdnym úradníkom sa prideľujú veci
rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod súdu. 19.
2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu
odseku 1 je splnená aj vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.
ktorého sa náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom
rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená [písm. a)], zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom senáte alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde [písm. b)] výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov [písm. c)] a ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený [písm. d)]. 22. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval na odvolací dôvod
1 písm. c) CSP žalovanej 2/ "...odvolací súd z Dodatku č. 2 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok 2017, účinného od
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR nie je prípad, ak zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenený na základe zákona, pričom o takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci" (bod
4 písm. c) riešená v spojení s nástupom sudkyne Mgr. Niny Dubovskej a JUDr. Maroša Maškoviča na prvoinštančný súd.
rozvrhu práce. 27.
Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave, účinného od 1. januára 2020 bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie senátu 7Co tohto súdu. Počiatočné pridelenie veci odvolaciemu súdu dovolateľka nespochybňuje. V uvedenom čase bol senát 7Co zostavený tak, že jeho členmi boli Mgr. Adela Unčovská ako predsedníčka senátu zodpovedná za chod senátu a ďalší dvaja sudcovia so statusom predsedníčky senátu JUDr. Blanka Podmajerská a JUDr. Mariana Harvancová, majúce sa zastupovať vzájomne.
Rozvrhu práce na rok 2021 bol senát 7Co zložený z členov Mgr. Adela Unčovská ako predsedníčka senátu zodpovedná za chod senátu, predsedníčka senátu JUDr. Mariana Harvancová, majúce sa zastupovať vzájomne a Mgr. Nina Dubovská členka senátu dočasne pridelená z Okresného súdu Bratislava III. Zastupujúcim senátom bol senát JUDr. Ayše Pružinec Eren (10Co) pôsobiaci v rovnakom čase v zložení JUDr. Ayše Pružinec Eren - zodpovedná za chod senátu a ďalšie 2 sudkyne so statusom predsedníčky senátu JUDr. Michaela Frimmelová a JUDr. Zuzana Kučerová - zastupovanie vzájomné. Predsedníčka senátu JUDr. Mariana Harvancová oznámila
8 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak bol sudca dočasne pridelený
predpisov účinných do
2 CSP, na krajskom súde koná a rozhoduje senát.
1 CSP, senát sa skladá z predsedu senátu a dvoch sudcov. „Okolnosť, či prejednanie a rozhodovanie veci súdom prebehlo v zákonnom zložení (t.j.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.