Obsah (17)

§ 197a§ 241§ 382§ 39a§ 256§ 371§ 100§ 264§ 215§ 114§ 66§ 386§ 374§ 379§ 392§ 2§ 47

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Tdo/29/2024 Identifikačné číslo spisu: 5117011298 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Zeleňaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 197aods.

1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin znásilnenia

§ 241ods.

1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do

1. decembra 2005, na neverejnom zasadnutí konanom
2. februára 2025 v Bratislave, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z
3. decembra 2022, sp. zn. 3 To 17/2022, takto rozhodol:

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Z. S. odmieta. Odôvodnenie

1. Okresný súd Žilina (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z
2. januára 2022, sp. zn. 22 T 117/2017 uznal obvineného Z. S. (ďalej aj „obvinený" alebo „dovolateľ") vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi

§ 197aods.

1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu znásilnenia

§ 241ods.

1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do

1. decembra 2005 na tom skutkovom základe, že: „1/ od 18.12.2003 do 11.1.2004 v mieste trvalého bydliska v L., na G. ulici X, sa svojej manželke M. S. vyhrážal zabitím, ublížením na zdraví, dokaličením, predajom do bordelu, vyhláseniami, že jej bude celý život škodiť, pričom konanie Z. S. v nej vyvolalo dôvodnú obavu o jej život a zdravie, že vyhrážky uskutoční," „2/ dňa 11.1.2004 v presne nezistenom čase od 8.00 hod. do 10.00 hod. v obývačke spoločného bytu v L. na G. ulici X prišiel k manželke, ktorá sedela v posteli, kľakol si na posteľ a so slovami „Teraz Ťa znásilním a nabijem sa pri tom divokou energiou" z nej stiahol paplón, stiahol jej nohavice spolu s nohavičkami, čomu sa bránila a chcela ujsť, pričom padla na zem, kričala, aby ju pustil, nakoniec ju chytil, hodil späť na posteľ, stiahol si tepláky, násilím jej roztiahol nohy a vykonal na nej súlož, pričom jednou rukou jej držal obe ruky nad hlavou."
2. Okresný súd obvinenému

§ 241ods.

2 Trestného zákona účinného do

1. decembra 2005 a § 35 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do
2. decembra 2005 uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ho

§ 39aods.

3 Trestného zákona účinného do

1. decembra 2005 zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
2. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") uznesením z
3. decembra 2022, sp. zn. 3 To 17/2022 (ďalej len „napadnuté uznesenie")

§ 256Trestného poriadku účinného do 31.

decembra 2005 odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.

1. Obvinený podal
2. februára 2024, prostredníctvom obhajkyne JUDr. Márie Padalovej, proti rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutému uzneseniu dovolanie z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. b), písm. c), písm. e), písm. g), písm.

1. h)a písm.
2. i)Trestného poriadku namietajúc, že dovolaním napáda aj konanie, ktoré vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzalo a zároveň napáda skutočnosť, že v rozsudku okresného súdu, ako aj v napadnutom uznesení absentuje rozhodnutie o jeho oslobodení spod obžaloby pre skutok pod bodom 3) obžaloby. 5. V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený označil za podstatnú vadu konania skutočnosť, že vo veci konala predsedníčka senátu JUDr. Erika Bebčáková, ktorá mala byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania poukazujúc pritom na svoju námietku zaujatosti vznesenú voči menovanej sudkyni zo 6. októbra 2017, v ktorej uvádzal, že sudkyňa konala v jeho veci nezákonne, vyniesla nezákonný rozsudok, nezákonne vyslovila jeho vinu a uložila mu trest, čo,

jeho názoru, vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/2015, ktorým bol zrušený rozsudok okresného a aj krajského súdu v tejto veci v tom čase vedenej pod sp. zn. 3 T 96/2004, o ktorej sa však nekonalo, pretože ho sudkyňa v oznámení o termíne hlavného pojednávania z
2. augusta 2018 upovedomila, že o jeho námietke zaujatosti konať nebude, keďže bola založená na rovnakých dôvodoch, pre ktoré už bolo raz o námietke zaujatosti rozhodnuté. Uvedený postup považoval obvinený za nesprávny, keďže dôvody jeho námietky zaujatosti sa odvíjali od označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z čoho potom vyplýva, že nemohli byť uvedené v jeho predošlých námietkach zaujatosti. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 111/2018, v zmysle ktorého ak obvinený v námietke zaujatosti uvádza okolnosti znamenajúce protizákonný, resp. svojvoľný postup sudcu v konaní, treba takú námietku zaujatosti považovať za spôsobilú námietku v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku, o dôvodnosti či nedôvodnosti ktorej sa musí zákonom predpísaným spôsobom konať a rozhodnúť. Za chybný považoval obvinený aj postup predsedníčky senátu spočívajúci v tom, že o tom, že o námietke zaujatosti sa konať nebude rozhodla bez prísediacich, hoci išlo o senátnu vec, a to v čase, kedy ešte senát nebol kreovaný prísediacimi. V týchto skutočnostiach obvinený vzhliadol dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. e)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 6. Za zásadnú vadu konania považoval dovolateľ aj,

jeho názoru, nesprávne poučenie svedka Y. S. na hlavnom pojednávaní konanom 16. mája 2019, pretože svedok sa výslovne nevyjadril, či ne/využíva právo vypovedať

§ 100ods.

2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. a vyjadril sa len k § 100 ods. 1 Trestného poriadku. č. 141/1961 Zb. Z uvedených dôvodov preto na výpoveď menovaného svedka súd nemohol,

názoru dovolateľa, prihliadať a keďže aj na tomto dôkaze je založený rozsudok okresného súdu, je taký rozsudok nezákonný, čo zakladá dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku.

1. V súvislosti s výsluchom svedka Y. S. na hlavnom pojednávaní konanom
2. mája 2019 obvinený namietal aj to, že bol (dovolateľ) v rozpore s § 209 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. vylúčený z hlavného pojednávania počas výsluchu menovaného svedka poukazujúc na to, že svedok Y. S. od začiatku trestného stíhania vypovedal opakovane, pričom doposiaľ ani v jednom prípade nebol vylúčený pri jeho výsluchu s tým, že svedok nevykazoval žiadne známky strachu z obvineného, o čom svedčí priebeh jeho výsluchu v uvedený deň. Obvinený ďalej poukázal aj na samotný priebeh výsluchu tohto svedka, ktorý otázky jeho obhajkyne ignoroval, čo súd nijako neriešil, pričom v tejto nečinnosti súdu obvinený videl prejav absencie nezaujatosti predsedníčky senátu a porušenie jeho práva na obhajobu, rovnosti strán konania a rovnakého zaobchádzania so stranami z pozície súdu, čo,

jeho názoru, zakladá dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 8. Dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku videl obvinený aj v tom, že predvolanie na hlavné pojednávanie konané 16. mája 2019 mu bolo doručené 9. mája 2019, preto nemal zachovanú lehotu piatich pracovných dní na prípravu a súhlas so skrátením lehoty súdu nedal. 9. Dovolateľ ďalej namietal postup súdu pri výsluchu M. S. na hlavnom pojednávaní konanom 10. septembra 2019 spočívajúci v čítaní zápisnice o výsluchu menovanej poškodenej z hlavného pojednávania konaného 27. marca 2014, kedy však senát pojednával v inom zložení s prísediacimi pani Kratochvílovou a pani Turčányovou, pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 3 T 96/2004. V tejto súvislosti obvinený zdôraznil, že po vrátení veci na nové konanie dovolacím súdom v súlade s § 219 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. sa jednoznačne vyjadril v tom zmysle, že trvá na opätovnom vykonaní celého konania vzhľadom na zmenu v zložení prísediacich. Dotknutým postupom okresného súdu tak bola,

jeho názoru, porušená zásada bezprostrednosti a ústnosti, ako aj jeho právo na obhajobu. 10. Pri výsluchu poškodenej M. S. bol,

názoru obvineného, porušený aj postup pri odstraňovaní rozporov v rámci jej výpovedí uvedený v § 264 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb., pretože sa neodstraňovali len jednotlivé rozpory, ale bola prečítaná celá zápisnica o výsluchu poškodenej z

1. marca 2014 a poškodená bola vyzvaná na vyjadrenie, či súhlasí s jej obsahom, pričom zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného
2. septembra 2019 nevyplýva, v akých konkrétnych bodoch sa poškodená mala odchýliť od svojej predošlej výpovede.

názoru dovolateľa, ak svedok vypovedá inak ako v skoršom prípade, postup

§ 264

Trestného poriadku použiť nie je možné a je vecou súdu, aby vyhodnotil vierohodnosť tej ktorej výpovede. Uvedenú chybu okresný súd,

názoru obvineného, urobil aj vo vzťahu k výpovediam iných svedkov, ktorí si na jednotlivé fakty riadne nepamätali a čítal celé ich predošlé výpovede a nielen tie časti, v ktorých boli rozpory, pričom aj v tomto prípade boli prečítané zápisnice o výsluchoch svedkov vykonaných pred senátom s iným zložením. V uvedených pochybeniach vzhliadol obvinený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 11. Dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku,

názoru obvineného zakladá aj nevykonanie všetkých dôkazov, ktoré boli vykonané ešte v čase, keď bola vec vedená pod sp. zn. 3 T 96/2004, a to s poukazom na skutočnosť, že počas konania došlo k zmene senátu a na fakt, že trval na vykonaní dôkazov nanovo s ohľadom na ustanovenie § 219 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb..

1. Obvinený ďalej namietal, že v konaní vedenom pod sp. zn. 22 T 117/2017 súd vykonal vyšetrenie duševného stavu poškodenej M. S., pričom uznesením z
2. septembra 2019 pribral do konania MUDr. N. H., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvia psychiatria, avšak bez toho, aby vydal príkaz na vyšetrenie duševného stavu, pričom vyšetriť duševný stav poškodenej nebolo možné na základe predchádzajúceho príkazu vydaného v roku 2004 použitého v prípade predchádzajúceho vyšetrenia duševného stavu poškodenej. V tejto súvislosti obvinený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. marca 2017, sp. zn. 3 Tdo 10/2016, kde sa riešila obdobná situácia a v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že pri novom skúmaní duševného stavu mala vyšetrovateľka žiadať súd o vydanie nového príkazu. Obvinený tiež namietal, že súd do konania pribral len jedného znalca, hoci na vyšetrenie duševného stavu je potrebné pribrať dvoch znalcov.
4. V súvislosti s vyšetrením duševného stavu poškodenej dovolateľ namietal aj znenie otázok, na ktoré mal znalec odpovedať, pretože,

jeho názoru, prezumovali jeho zavinenie s tým, že je z medicínskeho hľadiska nemožné, aby znalec na základe súčasného vyšetrenia poškodenej dokázal správne zistiť duševný stav poškodenej ku dňu údajného skutku, pričom poukázal na záver psychiatra MUDr. H. na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna 2020,

ktorého síce duševný stav možno vyšetriť kedykoľvek, mal ale pochybnosti o možnosti posúdenia duševného stavu po dlhej dobe vzhľadom na fakt, že psychika sa vyvíja a duševný stav môže byť iný. Námietky súvisiace s postupom súdu pri vyšetrení duševného stavu poškodenej,

názoru obvineného, zakladajú dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 14. Za nesprávny považoval obvinený aj postup súdu, ktorý v súvislosti s vyšetrením jeho duševného stavu na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna 2020 vypočul len znalca z odvetvia psychiatrie MUDr. H. a nie aj ostatných znalcov, ktorí spolu s ním podávali znalecký posudok, pritom okrem znalcov z odvetvia psychiatrie (MUDr. H. a MUDr. U.) bola do konania pribratá aj psychologička Y. J. z dôvodu potreby bližšieho špecifikovania jeho psychických funkcií a osobnosti s tým, že vyšetrenie znalci nevykonali spoločne, ale samostatne psychiatri a samostatne psychologička. Obvinený ďalej uviedol, že znalec MUDr. H. nebol oprávnený vzhľadom na svoju špecializáciu riešiť komplexne všetky otázky riešené v posudku, predovšetkým nie z odvetvia psychológie, a teda sa nemohol vyjadrovať k celému znaleckému posudku. Vzhľadom na to, že súd znalkyne nevypočul, rozhodol na základe nezákonne vykonaného dôkazu a zároveň tým porušil právo obvineného na obhajobu, pretože obvinený nemohol klásť znalcom otázky. V tejto súvislosti dovolateľ namietal, že žiadal o výsluch všetkých znalcov a pokiaľ už niektorí z nich ako znalci neboli činní, bolo nevyhnutné vypracovať nový znalecký posudok, obdobne ako v prípade vyšetrenia duševného stavu poškodenej. Obvinený tiež doplnil, že znalci nemali k dispozícii ani jeho riadnu zdravotnú dokumentáciu a

všetkého čerpali z odkazov na jeho zdravotnú dokumentáciu z iného znaleckého posudku ohľadne vyšetrenia jeho zdravotného stavu v inom trestnom konaní. Uvedené pochybenia,

názoru obvineného, zakladajú dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 15. Ďalšiu vadu znaleckých posudkov, vypracovaných v prejednávanej veci, videl obvinený v tom, že boli založené aj na zápisniciach o výsluchu, resp. konfrontácii poškodených, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci zrušujúceho rozhodnutia v dovolacom konaní považoval za nezákonné.

názoru obvineného mali byť vypracované nové znalecké posudky za súčasného vykonania opatrení, aby sa znalci neoboznamovali s nezákonnými dôkazmi a keďže sa tak nestalo, považoval rozsudok súdu za nezákonný, pretože je založený aj na takých dôkazoch, ktoré čerpali z nezákonných dôkazov, čo zakladá dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 16. V ďalšej časti dovolania obvinený namietal postup súdov, akým sa vysporiadali so skutkom pod bodom 3) obžaloby vyjadriac názor, že pokiaľ súd v prípade uvedeného skutku nevzhliadol dôvod na uznanie viny, bolo nielen spravodlivé, ale aj zákonné ho spod obžaloby pre uvedený skutok oslobodiť. Predmetný skutok bol právne kvalifikovaný ako trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby

§ 215ods.

1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorého sa mal údajne dopustiť voči svojmu synovi Y. S., pričom o tomto skutku absentuje rozhodnutie súdu. Dovolateľ pripomenul, že pre predmetný skutok bolo začaté trestné stíhanie, bolo mu vznesené obvinenie a následne aj podaná obžaloba a vedené konanie pred súdom, preto,

názoru obvineného, nie je v súlade so zákonom postup súdu založený len na vypustení dotknutého skutku s tým, že súd mal o tomto skutku meritórne rozhodnúť.

názoru dovolateľa neobstojí tvrdenie, že v prípade skutku pod bodom 3) obžaloby išlo len o jeden čiastkový útok pokračovacieho trestného činu

bodu 1) obžaloby. Odmietnutie rozhodnutia o jednom zo skutkov obžaloby spôsobilo,

názoru obvineného, nezákonnosť namietaného rozhodnutia a takým postupom došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a zároveň sa mu tým uprelo právo na prístup k súdu a k súdnemu rozhodnutiu a udržiava sa stav právnej neistoty. Obvinený v tejto súvislosti považoval za nesprávne odvolanie sa okresného súdu v tejto otázke na rozsudok krajského súdu z 13. júna 2015, sp. zn. 1 To 49/2015, keďže ten bol Najvyšším súdom Slovenskej republiky v dovolacom konaní zrušený. Uvedené pochybenia,

názoru obvineného, zakladajú dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku.

1. Porušenie práva na obhajobu vzhliadol dovolateľ aj v postupe súdu, ktorým mu bolo odňaté právo na záverečné reči a záverečné slovo. Obvinený uviedol, že dal súhlas na vykonanie hlavného pojednávania konané
2. januára 2022 v jeho neprítomnosti, avšak vychádzal pri tom z upovedomenia predsedníčky senátu, čo bude obsahom pojednávania poukazujúc pritom na zápisnicu z hlavného pojednávania zo
3. novembra 2021,

ktorej boli stanovené tri termíny hlavného pojednávania na

1. a
2. decembra 2021 a
3. januára 2022 a zároveň bolo uvedené, čo bude na tom ktorom termíne predmetom dokazovania. Následne obvinený ochorel na COVID 19, a to v čase hlavného pojednávania nariadeného na
4. a
5. decembra 2021, pričom žiadal hlavné pojednávanie odročiť a trval na svojej osobnej účasti. Termín hlavného pojednávania určeného na
6. januára 2022 ostal nezmenený, pričom súd určil ďalší termín hlavného pojednávania na
7. januára
8. Obvinený tak vzhľadom na uvedené,

jeho tvrdenia, očakával, že na hlavnom pojednávaní konanom

1. januára 2022 dôjde k realizácii tých úkonov, ktoré sa mali realizovať na hlavnom pojednávaní
2. decembra 2021, pričom logicky sa dalo očakávať, že záverečné reči odznejú na hlavnom pojednávaní až
3. januára
4. Obvinený zdôraznil, že má samostatné obhajovacie práva a tie mu nemôžu byť odnímané preto, že má obhajcu.

názoru dovolateľa tak došlo k vade definovanej v § 253 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku č. 141/1961 Zb., pretože hlavné pojednávanie bolo vykonané v jeho neprítomnosti, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. V uvedenom postupe súdu obvinený vzhliadol dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 18. Dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. h) Trestného poriadku dovolateľ videl v tom, že súd v jeho prípade pri ukladaní trestu neaplikoval ustanovenie § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o mimoriadnom znížení trestu, a to s poukazom na dĺžku konania 18 rokov od údajných skutkov, ktoré sa mali stať na prelome rokov 2003 a

1. Obvinený namietal, že nemal vinu na zrušení prvotného rozsudku okresného súdu v odvolacom konaní a nezavinil ani to, že rozsudky okresného a krajského súdu museli byť následne zrušené v dovolacom konaní.
2. V ďalšej časti dovolania obvinený namietal zásahy do jeho práva na obhajobu a nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní už v prípravnom konaní s tým, že za zásah do práva na obhajobu považoval postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mu uznesenie o vznesení obvinenia doručili
3. januára 2004 o 09.40 hod. a od toho dňa mu začala plynúť trojdňová lehota na zvolenie obhajcu, ktorá však dodržaná nebola, pretože ešte pred jej uplynutím mu bol obhajca ustanovený, čím mu bolo zmarené jeho právo na výber a voľbu obhajcu.
4. Dovolateľ ďalej poukázal na to, že poškodená bola vypočutá pred vznesením obvinenia a nie však po vznesení obvinenia v ďalšej fáze trestného konania, čím bolo podstatným spôsobom zasiahnuté do jeho práva na obhajobu, čo nezhojila ani konfrontácia výpovede poškodenej v rámci trestného oznámenia s jeho výpoveďou po vznesení obvinenia, keďže nezákonnosť konfrontácie vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
5. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/
7. Obvinený taktiež namietal, že jeho výsluch zo
8. januára 2004 bol vykonaný bez pribratia zapisovateľa, pričom pri prečítaní, resp. pri predložení zápisnice o jeho výsluchu na prečítanie musí byť prítomná nezúčastnená osoba, ktorá však pribratá nebola. Nezúčastnená osoba nebola pribratá ani v prípade výsluchov poškodeného Y. S. z
9. marca 2004, ďalej v prípade výsluchu svedkyne E. O. z
10. apríla 2004 a z
11. júna 2004 a ani pri výsluchoch svedkov v dňoch
12. marca 2004 a
13. a
14. apríla
16. Pochybenie orgánov činných v trestnom konaní obvinený videl aj v tom, že po ukončení konfrontácie medzi ním a poškodenou
17. januára 2004 o 21.20 hod. bolo jeho obhajcovi oznámené, že vyšetrovacie úkony sú skončené, pričom vyšetrovateľ ho následne zadržal po tom, ako jeho obhajca opustil priestory polície, o čom však už vyšetrovateľ jeho obhajcu neinformoval.
18. Za nezákonne vykonanú považoval dovolateľ aj prehliadku svojho tela, ku ktorej došlo tak, že podpísal prázdnu obálku s doručenkou bez uvedenia predmetu zásielky v domnení, že podpisuje prevzatie dokladu o zadržaní, čo bolo následne zneužité v súvislosti s príkazom na vykonanie prehliadky jeho tela, ktorý bol v konaní navyše vymenený, keďže neobsahoval poučenie

§ 114

a ani

§ 66Trestného poriadku č.

141/1961 Zb., o čom svedčí list prokurátorky zo

1. marca 2004, sp. zn. 2Pv 65/04-38, ako aj uznesenie prokurátora z
2. marca 2004, sp. zn. 2Pv 65/04-
3. Napriek uvedenému sa v súdnom spise nachádza príkaz na prehliadku tela, ktorý už uvedené poučenia obsahuje. Uvedené skutočnosti potom,

názoru obvineného, preukazujú manipuláciu so spisom, v dôsledku čoho je prehliadka jeho tela nezákonná a dôkaz, z nej vyplývajúci, nepoužiteľný v ďalšom konani. Príkaz na prehliadku tela navyše nebol doručený obhajcovi obvineného a tento ani nebol upovedomený o realizácii tohto vyšetrovacieho úkonu, čo je zásahom do práva na obhajobu.

1. Obvinený ďalej namietal postup vyšetrovateľa pri záverečnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu v súvislosti s nezachovaním trojdňovej lehoty na oznámenie termínu preštudovania, ktorej koniec pripadol na nedeľu, a preto mala skončiť až najbližší pracovný deň, teda namiesto
2. júna 2004 až
3. júna 2004, k čomu však nedošlo. K uvedenému obvinený tiež doplnil, že ani v tomto prípade pri prečítaní zápisnice nebola prítomná nezúčastnená osoba.
4. Napokon dovolateľ nepovažoval za súladný so zákonom ani postup spočívajúci v bezdôvodnej výmene vyšetrovateľa npor. Mgr. J. za vyšetrovateľa kpt. Ing. G..
5. Pochybenia orgánov činných v trestnom konaní uvedené v bodoch 20 až 26 tohto uznesenia,

názoru obvineného, zakladajú dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. 27. Dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku obvinený videl v tom, že v jeho veci rozhodoval súd v nezákonnom zložení. Trestná vec obvineného bola pôvodne pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Branislavovi Lečkovi, ktorý rozhodoval ako predseda senátu s prísediacimi Bc. Jurajom Englartom a Máriou Grochalovou, pričom tento senát rozhodol rozsudkom z

1. augusta 2005, ktorý bol uznesením krajského súdu zo
2. novembra 2005, sp. zn. 1 To 283/05 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. Po vrátení veci okresnému súdu predseda senátu JUDr. Branislav Lečko oznámil svoju zaujatosť, v dôsledku čoho bol
3. októbra 2017 vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania a vec bola následne pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Erike Bebčákovej, pričom došlo aj k zmene prísediacich, ktorí však z úkonov trestného konania vylúčení neboli a spolu s novou predsedníčkou senátu vec rozhodovali prísediaci Bc. Marta Kratochvílová a Ing. Soňa Turčányiová. Uvedená chyba nebola odstránená ani po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie po rozhodnutí v dovolacom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
4. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/2015), kedy vec bola na okresnom súde vedená pod sp. zn. 22 T 117/2017, pričom ako prísediaci rozhodovali Jozefína Dzúriková a Anna Šmahajová. Uvedeným postupom tak,

názoru obvineného, došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu.

1. Obvinený ďalej namietal, že pri výsluchu jeho syna Y. S.
2. marca 2004 bola prítomná jeho matka - poškodená M. S., naopak nebola prítomná nezúčastnená osoba poukazujúc pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. marca 1970, sp. zn. 7 Tz 84/1969, z ktorého vyplýva, že je nesprávny postup vyšetrovateľa, ktorý pri výsluchu svedka mladšieho ako 15 rokov pribral matku takého svedka, pokiaľ je matka vypočúvaná k tým istým okolnostiam týkajúcim sa trestného činu.
4. Ďalšie výhrady obvineného smerovali k rozporom medzi výpoveďami poškodenej M. S. a svedka Y. S., ktoré,

jeho názoru, v konaní neboli odstránené, z čoho potom vyvodil nemožnosť zákonnosti jeho uznania vinným ani pre jeden zo skutkov, ktoré sa mu kládli za vinu.

názoru dovolateľa ani z jedného dôkazu nebolo možné bezpochyby vyvodiť, že sa mal dopustiť niektorého zo skutkov, ktoré mu obžaloba kládla za vinu, a preto je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom právnom posúdení veci, nesprávnom hodnotení dôkazov a nesprávnych skutkových zisteniach. 30. Obvinený ďalej uviedol, že z trestného činu znásilnenia ho usvedčuje len jeden svedok, a to poškodená M. S., ktorej vyjadrenia sú nehodnoverné a rozporuplné a obsah ktorých je v rozpore s ostatnými dôkazmi. Dovolateľ poukázal na konkrétne vyjadrenia poškodenej (držanie rúk nad hlavou, krik a volanie o pomoc), ktoré sa snažil spochybniť vlastnými vyjadreniami a poukazom na výpovede svedkov a zároveň poprel, že by sa kedykoľvek voči poškodenej dopustil nejakého trestného činu. Poukázal taktiež na výpoveď Z. S., ktorá,

jeho názoru, potvrdila, že v čase, kedy malo dôjsť k údajnému znásilneniu sa v byte na ul. G. nenachádzal, a ktorá zároveň potvrdila, že jej poškodená mala opakovane povedať, že ak sa obvinený nevysťahuje do

1. januára z bytu, udá ho za znásilnenie.
2. K znaleckému posudku MUDr. Y. ohľadne mechanizmu vzniku zranenia poškodenej dovolateľ uviedol, že znalec na hlavnom pojednávaní sám spochybnil objektívnosť, jednoznačnosť a teda aj správnosť záverov svojho znaleckého posudku, pričom,

názoru obvineného, si znalec pred súdom závery svojho znaleckého posudku neobhájil.

1. Obvinený poukázal na to, že znalec nikdy priamo nevyšetroval ani jeho a ani poškodenú a pri spôsobe vzniku zranení poškodenej a času ich vzniku vychádzal len z fotografií, čo je nielen neštandardné, ale zároveň to minimalizuje, resp. úplne neguje výpovednú hodnotu takého posudku. V tejto súvislosti obvinený upozornil, že aj lekárske správy týkajúce sa poškodenej, z ktorých znalec vychádzal, boli vyhotovené s odstupom piatich dní, čo spochybňuje aj príčinnú súvislosť ich vzniku a rovnako aj zranenia na jeho tele boli zdokumentované až s odstupom piatich dní od údajného skutku. V súvislosti so znaleckým dokazovaním obvinený namietal, že znalec nevzal do úvahy skutočnosť, že poškodená je anemická, čo má vplyv na vznik modrín s tým, že poškodená si mohla také prejavy spôsobiť aj sama, a to či už neopatrnosťou alebo účelovo. Za taktizovanie poškodenej považoval obvinený fakt, že poškodená údajné znásilnenie oznámila polícii až po piatich dňoch, hoci jej včasné vyšetrenie by potvrdilo pohlavný styk a prípadné násilie pri ňom. Obvinený poukázal na to, že gynekológovia, ktorí poškodenú vyšetrovali, nepotvrdili u poškodenej žiadne stopy, ktoré by nasvedčovali údajnému znásilneniu a už vôbec nie jeho osobou, pričom vylúčili aj hrubšie násilie na poškodenej.
2. Dovolateľ vyjadril nesúhlas aj so závermi znaleckého posudku ohľadne vyšetrenia duševného stavu poškodenej,

ktorých poškodená nemá sklony ku klamstvám a zveličovaniu, poukazujúc pri tom na výsluch svedkyne Z. E. nielen v tejto veci, ale aj v trestnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 143/2005, ktorý,

jeho názoru, preukazuje opak. V týchto skutočnostiach videl obvinený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 34. Vo vzťahu ku skutku pod bodom 1) obžaloby obvinený namietal jeho právnu kvalifikáciu

§ 197aods.

1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., keďže,

názoru obvineného, nebolo v predmetnom konaní bezpochyby preukázané, že by k nejakým vyhrážkam voči poškodenej došlo a navyše sa ani nezisťovalo, akým spôsobom k vyhrážkam malo dôjsť a či práve k takým, ktoré mohli dôvodne vzbudzovať obavu, pričom z ničoho nevyplýva ani dôvodnosť obavy a ani závažnosť vyhrážok, naopak zo správania poškodenej voči nemu je zrejmé, že poškodená z neho žiadne obavy nemala. Účelovosť konania voči jeho osobe v trestnom konaní obvinený videl aj v tom, že poškodená sa v občianskoprávnom konaní nedomáhala jeho vylúčenia z užívania bytu, čo zároveň,

jeho názoru, podopiera jeho tvrdenie o motíve poškodenej získať spoločný byt do výlučného vlastníctva a nevyplatiť ho z neho. V tejto súvislosti dovolateľ doplnil, že výpoveď svedkyne Z. E. je svedectvom z druhej ruky a hoci je takýto dôkaz úplne irelevantný, súd na neho prihliadal a dokonca ho považoval za usvedčujúci dôkaz proti jeho osobe. Výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní konanom 10. septembra 2019,

názoru obvineného, vylučujú, aby naplnil skutkovú podstatu trestných činov, z ktorých spáchania bol uznaný vinným.

1. Vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia obvinený poukázal na výpovede svedkýň M. G. a L. H. s tým, že svedkyňa M. G. nepotvrdila výpoveď poškodenej, ktorá mala kričať o pomoc, obe svedkyne sa o obvinenom nevyjadrili v negatívnom zmysle a naopak potvrdili nepekné správanie sa poškodenej k synovi Y. S..
2. Za tendenčný a nesprávny považoval obvinený znalecký posudok Mgr. O. z
3. apríla 2004, v závere ktorého znalkyňa uviedla, že údajné agresívne správanie obvineného negatívne vplýva na emotivitu a správanie v tom čase maloletého Y. S., labilizuje ich, dochádza k citovej deprivácii a negatívnym vzorcom správania, a to s ohľadom na uznesenie okresného súdu zo
4. júna 2010, sp. zn. 15 P 134/2009, v ktorom súd zistil pozitívny vplyv obvineného na syna Y. S. nielen aktuálne, ale aj v minulosti a ktorým nariadil predbežné opatrenie, ktorým upravil styk jeho ako otca so synom. Uvedená skutočnosť potom úplne vyvracia správnosť záverov predmetného znaleckého posudku, z ktorých súd vychádzal v jeho neprospech.
5. Obvinený ďalej namietal, že v konaní navrhoval vykonať ďalšie dôkazy, ktoré boli spôsobilé mu privodiť priaznivé rozhodnutie, avšak súd ich odmietol vykonať, čím mu neumožnil realizovať právo na obhajobu, pričom súd odmietol vykonať aj také dôkazy, ktoré považoval za nevyhnutné vykonať predošlý senát pod vedením predsedu senátu JUDr. Branislava Lečka.
6. Dovolateľ tiež uviedol, že v jeho prípade súhrn priamych a nepriamych dôkazov nevytvoril ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá by vo svojom celku nielen spoľahlivo preukázala všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčila ho z jeho spáchania, ale súčasne aj vylúčila možnosť akéhokoľvek iného záveru. Keďže ho súd spod obžaloby neoslobodil, uvedený postup

obvineného založil dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a písm.
2. g)Trestného poriadku. 39. Obvinený preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval ním uvedené nedostatky rozsudku okresného súdu a napadnutého uznesenia, ako aj im predchádzajúceho konania a vyslovil porušenie zákona v príslušných ustanoveniach v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku a postupom

§ 386ods.

2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a prikázal súdom, o ktorých rozhodnutia ide, aby vec v celom rozsahu prerokovali a rozhodli.

1. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „prokurátorka") uvádzajúc, že v trestnej veci obvineného boli za účelom náležitého objasnenia skutkového stavu veci zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vykonané všetky dostupné dôkazy. Vyjadrila názor, že práva obvineného v konaní neboli porušené žiadnym spôsobom, pretože súd vo veci postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/
3. Prokurátorka preto navrhla dovolanie obvineného zamietnuť.
4. Spis okresného súdu bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky predložený na rozhodnutie o dovolaní obvineného
5. apríla
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) skúmal splnenie procesných podmienok na podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako obvinený využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami

§ 374ods.

1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania

§ 374ods.

2 Trestného poriadku. 43. V prvom rade najvyšší súd pripomína, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Dovolanie má byť skutočne len výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§ 322 ods. 3, § 326 ods. 5 Trestného poriadku). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol

zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie potrebných okolností na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd dokazovanie len v obmedzenom rozsahu

§ 379ods.

2 Trestného poriadku. Preto možnosti podania dovolania sú obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia. 44. Inak povedané jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm.

1. a)až
2. n)Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie". (Primerane napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020). 45. Dovolací súd pri náprave namietaných pochybení preskúmava v zásade tie nedostatky, ktoré boli preskúmavané už v odvolacom konaní a neboli napravené odvolacím súdom, avšak vždy len vo vyššie naznačenom rozsahu, ako aj pochybenia spôsobené odvolacím súdom. Tomu potom zodpovedá aj obmedzenie možnosti podať dovolanie v prípade, keď neboli využité riadne opravné prostriedky (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku) a povinnosť obsahovo namietať skutočnosti známe v pôvodnom konaní zakladajúce niektoré z dovolacích dôvodov najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Trestného poriadku). Obsah konkrétne uplatnených vytýkaných chýb a tvrdení, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, by mal vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 Trestného poriadku. Ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pričom v skutočnosti obsahuje argumenty a tvrdenia stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu alebo iného dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 Trestného poriadku, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

§ 382písm.

c) Trestného poriadku odmietnuť. 46. Zároveň je potrebné uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia

§ 371Trestného poriadku.

Ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne

§ 382písm.

c) Trestného poriadku alebo zamietne

§ 392ods.

1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom

§ 374ods.

1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom

§ 386

a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (primerane rozhodnutie publikované v Zbierke pod číslom 120/2012). 47.

§ 371ods.

1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak súd rozhodol v nezákonnom zložení. 48. Nezákonne zloženým súdom sa rozumie súd, ktorý je obsadený v rozpore s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Pôjde najmä o prípady, keď rozhodoval samosudca namiesto senátu alebo keď bol senát súdu zložený z predsedu senátu a prísediacich, hoci mal rozhodovať senát zložený len zo sudcov, alebo naopak, keď senát rozhodoval v neúplnom zložení. Požiadavka zákonného zloženia súdu nachádza svoje vyjadrenie v zásade prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon. Uvedené je zároveň premietnutím ústavného princípu, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, zakotveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je ústavnou zárukou pre každého, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní

vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych vecí jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený výber súdov a sudcov „ad hoc" [nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") z

1. októbra 2005, sp. zn. I. ÚS 239/04, uznesenie ústavného súdu z
2. októbra 2007, sp. zn. IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom a aj súdom je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"). Základné právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava") má za cieľ zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. 49.

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. 50. K dovolaciemu dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd stabilne judikuje, že právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku) a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Za porušenie práva na obhajobu

tohto ustanovenia, preto nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti

§ 2ods.

10 Trestného poriadku, resp. uplatnení oprávnenia

§ 2ods.

11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený

§ 2ods.

12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a nebude ju už overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom

ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (uznesenie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 7/2011). 51. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.

ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom.

1. Právu na obhajobu nezodpovedá povinnosť konajúceho súdu v trestnej veci vykonať všetky obžalovaným navrhované dôkazy. Súd v trestnom konaní podrobuje vyvíjajúcu sa dôkaznú situáciu permanentnému hodnoteniu a na dôkazné návrhy strán konania reaguje vždy v závislosti od konkrétnej fázy tohoto kontinuálne prebiehajúceho procesu. Nadväzne je dôležitou povinnosťou trestného súdu objasniť, z akého dôvodu neakceptoval dôkazné návrhy strán procesu. Podoby splnenia tejto povinnosti môžu byť rozmanité. Dôležité je, aby ich spájal spoločný menovateľ, ktorým je preskúmateľnosť, teda ich spätná konfrontovateľnosť s ostatnými okolnosťami prejednávanej veci. Len tak možno spoľahlivo vyhodnotiť, či postup objasňovania skutkového stavu veci nevykazuje známky svojvôle, a tým de facto zneužitia moci, ktorou súd pri usmerňovaní dokazovania disponuje. Preskúmateľnosť je kvalita adresovaná v prvom rade účastníkovi konania - v trestnom konaní obžalovanému. On je adresátom rozhodnutia, jeho sa budú právne o faktické účinky rozhodnutia bezprostredne dotýkať. Preto práve on je prvoradým nositeľom práva spoznať skutočné dôvody výroku meritórneho rozhodnutia v trestnom konaní. Požiadavka na ich spoznanie však nemusí mať v každom prípade nutne podobu rekapitulácie všetkých podstatných dôvodov v jednom záverečnom rozhodnutí (uznesenie Ústavného súdu SR z
2. augusta 2023, sp. zn. III. ÚS 386/2023). 53.

§ 371ods.

1 písm. e) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. 54. Zmyslom dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. e)Trestného poriadku je zabezpečiť nestrannosť a nezaujatosť trestného konania ako celku, ako aj jednotlivých úkonov vykonávaných v rámci trestného konania. Ustanovenie § 371 ods. 1 písm.
2. e)Trestného poriadku je postavené na slovnom spojení ,,sudca..., ktorý mal byť vylúčený...", pričom takto formulovaná dikcia dôvodu dovolania neumožňuje dovolaciemu súdu odmietnuť dovolanie pre absenciu tohto dôvodu iba odkazom na iné rozhodnutie (-
3. a)o ne/vylúčení sudcu. Naopak, ústavnou povinnosťou dovolacieho súdu je v záujme reálneho naplnenia práv obvineného

čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru pri takto uplatnenom dôvode dovolania meritórne skúmať, či sudca (vo vzťahu ku ktorému bol tento dovolací dôvod uplatnený) ne/mal byť (teda nie či ne/bol) vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania (nález ústavného súdu z 9. marca 2011, sp. zn. I. ÚS 129/2010, uznesenie ústavného súdu z 9. novembra 2023, sp. zn. I. ÚS 584/2023). 55.

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. 56. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces

čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020-I). 57. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm.
2. d)Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, [pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko­ - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v. Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára 2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie]. 58. Najvyšší súd zároveň poznamenáva, že dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 40 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku (uznesenie najvyššieho súdu z

1. mája 2023, sp. zn. 1 Tdo 20/2023).
2. V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky

§ 371ods.

3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania dovolací súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov, okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. 60. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu, alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov (uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2019, sp. zn. 3Tdo/29/2019). 61.

§ 371ods.

1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. 62. Vo vzťahu k dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm. h) Trestného poriadku treba vo všeobecnej rovine uviesť, že v jeho rámci nemožno namietať neprimeranosť uloženého trestu, ale výlučne iba to, že trest bol uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Tento dovolací dôvod sa týka iba tých druhov trestov, ktoré majú v Trestnom zákone odstupňovanú trestnú sadzbu. Trest je potom uložený mimo sadzbu tak pri nedôvodnom prekročení hornej hranice príslušnej trestnej sadzby, ako aj nezákonným prelomením jej dolnej hranice, pokiaľ je dolná hranica v zákone určená. 63. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov

§ 371ods.

1 písm.

1. i)a písm.
2. h)Trestného poriadku je pritom taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa iba k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste, môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu a stanovisko jeho trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke pod č. 58/2007-I a 5/2011). - uznesenie najvyššieho súdu z 15. februára 2023, sp. zn. 2 Tdo 65/2022. 64. Ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu sa svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť „pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia", zakladajúce dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. h) Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie

uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do

1. januára 2006 nezakladá žiadny dovolací dôvod (stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 5/2011).
2. Pokiaľ námietka nepoužitia ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá žiaden z dôvodov dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku, námietka nesprávneho použitia ustanovenia § 39 Trestného zákona a výmera trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby obsahovo napĺňa dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm. h) Trestného poriadku, ak použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona a zníženie trestu pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom nie je opreté o žiadnu skutočnosť, ktorá by zákonný dôvod pre takýto potup zakladala (uznesenie najvyššieho súdu z 22. novembra 2012, sp. zn. 5 Tdo 72/2012). 66.

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. 67. V nadväznosti na dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že dovolanie z citovaného dôvodu možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018). 68. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie premlčania trestného stíhania (§ 87 Trestného zákona), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Trestného zákona) a pod., i ukladanie trestu

§ 47ods.

2 Trestného zákona. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku. Posúdenie, či je potrebné použiť ustanovenie o okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného zákona), je priamou otázkou právnej kvalifikácie skutku (trestnosti dotknutého činu), nie otázkou použitia iných hmotnoprávnych ustanovení, ktorá však spadá pod ten istý dovolací dôvod, teda pod dôvod dovolania

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. Ďalej je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané

§ 371ods.

3 Trestného poriadku).

1. Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu" inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa [primerane uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/7/2018 z
2. septembra 2018 (publikované v Zbierke pod číslom 96/2018)]. Ani extrémny nesúlad právoplatne zisteného skutku s vykonanými dôkazmi nenapĺňa dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku, keďže pochybenia skutkovej povahy v podstatných okolnostiach sú uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

3 Trestného poriadku (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 14/2015-III). 70. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani poukaz na to, že nebola v konaní preukázaná vykonaným dokazovaním subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenie, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 3/2011).

1. Z predloženého spisu plynie, že v prejednávanej trestnej veci Okresný súd Žilina o obžalobe rozhodol už rozsudkom z
2. februára 2015, sp. zn. 3 T 96/2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z
3. júna 2015, sp. zn. 1 To 49/
4. Oba predmetné rozsudky boli na podklade dovolania obvineného zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
5. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/2015 z dôvodu porušenia zákona v ustanoveniach § 256 Trestného poriadku v znení účinnom do
6. decembra 2005 a v ustanoveniach § 101 ods. 1, § 100 ods. 1 a ods. 2 a § 108 Trestného poriadku v znení účinnom do
7. decembra 2005 v neprospech obvineného pri konštatovaní dôvodu dovolania

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky predmetným rozsudkom Okresnému súdu Žilina ako súdu I. stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol a zároveň konštatoval, že k zrušeniu prvostupňového rozsudku a prikázaniu veci na nové konanie a rozhodnutie pristúpil preto, že k vytýkaným nedostatkom došlo už v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku krajského súdu.

1. Obvinený podaním z
2. októbra 2017, doručeným okresnému súdu
3. októbra 2017, podal námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu okresného súdu JUDr. Erike Bebčákovej, ktorú odôvodnil tým, že v jeho trestnej veci konala nepriateľsky a nezákonne, čo viedlo k jeho nezákonnému odsúdeniu, a to s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu z
4. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/
6. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že predsedníčka senátu okresného súdu v úprave z
7. augusta 2018 nariadila, aby bol obvinený v predvolaní na hlavné pojednávanie (poznámka - na jeho termín
8. novembra 2018) upovedomený, že o jeho námietke zaujatosti sa konať s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku nebude z dôvodu, že táto je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o námietke zaujatosti rozhodnuté.
9. Bez ohľadu na to, aké dôvody obvinený v predchádzajúcom štádiu konania označoval ako dôvody, pre ktoré by predsedníčka senátu okresného súdu mala byť vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci,

názoru najvyššieho súdu pre posúdenie námietky zaujatosti obvineného je rozhodné, že obvinený ako dôvod pre jej vznesenie označil rozsudok najvyššieho súdu z

1. septembra 2017, sp. zn. 4 Tdo 82/2015, ktorým najvyšší súd vyslovil porušenie zákona v konkrétnych ustanoveniach Trestného poriadku v znení účinnom do
2. decembra 2005 v jeho neprospech.
3. Obvinený v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu z
4. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 111/2018, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že pokiaľ obvinený v námietke zaujatosti uvádza oko