Obsah (28)

§ 296§ 382§ 219§ 144§ 39a§ 58§ 48§ 42§ 76§ 287§ 288§ 321§ 51§ 371§ 9§ 185a§ 231§ 29§ 386§ 388§ 38§ 67§ 374§ 18§ 257§ 39§ 205§ 240

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1TdoV/5/2023 Identifikačné číslo spisu: 9518100008 Dátum vydania rozhodnutia: 25.03.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Paluda Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 296Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 25.

marca 2025 v Bratislave o dovolaniach obvinených T. B., K. K. a W. M. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. októbra 2019, sp. zn. 4 To 5/2019, takto rozhodol:

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolania obvinených T. B., K. K. a W. M. odmieta. Odôvodnenie I. Rozhodnutia súdov nižších stupňov Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 25. marca 2019, sp. zn. BB-3T/2/2018, boli okrem iných uznaní za vinných obvinení: T. B. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona a v bode 2/ z trestného činu vraždy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm.

1. a)a
2. i)Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z., K. K. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona; v bode 2/ z trestného činu vraždy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm.

1. a)a
2. i)Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č . 553/2002 Z. z.; v bode 5/ z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy

§ 144ods.

1, ods. 3 písm.

1. b)s poukazom na § 141 písm.
2. a)Trestného zákona a v bode 10/ z obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy

§ 144ods.

1, ods. 3 písm.

1. b)s poukazom na § 141 písm.
2. a)Trestného zákona, W. M. v bode 1/ zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296

Trestného zákona; v bode 2/ z trestného činu vraždy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm.

1. a)a
2. i)Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. a v bode 3/ z trestného činu vraždy

§ 219ods.

1, ods. 2 písm.

1. i)a
2. j)Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z. na skutkovom základe, že: 1/ zomrelí Ľ. B.., P. T.., P. N.., P. B.., C. M.., E. T.., B. T.., B. K.., Š. H.., spolu s osobami D. N., prezývaný „Č.“, W. M., K. K., Q. A. prezývaný „A.“, T. B., P. V., D.. B.., a osobami C.. Y.., Z.. V.., W.. F.., ktorým bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, a ďalšími doposiaľ nezistenými osobami, založili v presne neurčenom čase minimálne od roku 1999 zločineckú skupinu všeobecne známu pod označením „B.Á.“, boli jej členmi, pričom zločinecká skupina pôsobila až do konca roku 2010 na rôznych miestach, najmä v F. B. a okolí a v okresoch X., K., ale aj na iných miestach na území Slovenskej republiky. V rámci štruktúry uvedenej zločineckej skupiny na najvyššej pozícii v zložke riadiacej a rozhodovacej pôsobil Ľ. B.. a priamo pod ním pôsobili P. T.., P. N.., P. B.., C. M.., ďalej W. M., D. N., K. K., pričom v čase, ako bol Ľ. B.. na úteku pred políciou, približne od 17. januára 2000 formálne za zločineckú skupinu vystupoval P. T.. aj napriek tomu, že zločineckú skupinu naďalej riadil Ľ. B.. Na nižšej úrovni hierarchie skupiny pôsobili D.. B.., B. T.., E. T.., H. D., prezývaný „B.“, ktorý bol členom zločineckej skupiny minimálne od roku 2005, Q. A., T. B., P. V., Š. H.., B. K.., C.. Y.., Z.. V.., W.. F.., pre zločineckú skupinu bol činný R.. S.., ktorému bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia a ďalšie nezistené osoby. Pod priamym vedením W. M. pôsobila v rámci zločineckej skupiny tzv. podskupina, do ktorej patril C.. Y.., W.. F.., pričom menovaní boli členmi zločineckej skupiny minimálne do apríla 2007, avšak kontakt s Ľ. B.. udržiavali aj po uvedenom dátume. Pod priamym vedením P. N.. pôsobila tzv. podskupina, do ktorej patrili P. V., B. K.., Q. A., T. B.. Štruktúra zločineckej skupiny sa v priebehu času menila a P. V. a B. K.. zo skupiny v roku 2006 odišli. Zločinecká skupina sa zaoberala páchaním rôznej ekonomickej a majetkovej trestnej činnosti za účelom získavania finančných prostriedkov, a to najmä trestnou činnosťou súvisiacou s neoprávneným uplatňovaním nárokov na vrátenie dane z pridanej hodnoty, podvodov a nedovolenou výrobou cigariet, ako aj páchaním násilnej trestnej činnosti, najmä vrážd, ktoré boli páchané z rôzneho motívu, a to najmä likvidáciou osôb, ktoré patrili do konkurenčnej skupiny „W.“, likvidáciou takzvaných „bielych koní“, t. j. potenciálnych svedkov, ktorí by mohli vypovedať najmä o ekonomickej trestnej činnosti páchanej členmi uvedenej zločineckej skupiny, likvidáciou vlastných členov zločineckej skupiny, pri ktorých vzniklo nebezpečenstvo ich spolupráce s políciou alebo mali vykonať trestnú činnosť so ziskom, bez vedomia Ľ. B.., pričom členovia zločineckej skupiny pri získaní finančných prostriedkov, tieto v určitej percentuálnej výške, minimálne 10 % zo zisku, odvádzali do tzv. „spoločného fondu“ najvyššie postavenému členovi skupiny Ľ. B.. Pre uvedenú zločineckú skupinu bol od presne nezistenej doby, minimálne do 31. júla 2005 činný aj JUDr. A. F., ktorý ako príslušník Policajného zboru SR, pôsobiaci v Policajnom zbore od 15. júla 1997 do 31. júla 2005, za odmenu poskytoval členom skupiny viaceré informácie, získané v rámci výkonu svojej funkcie ako príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky, 2/ Ľ. B.. ako najvyššie postavený člen skupiny sa spolčil s ďalšími členmi skupiny a to s K. K., D. N., Q. A., W. M., T. B., P. V., P. N.., B. K.., C.. Y.., Z.. V.. za účelom usmrtenia poškodeného M. É., nar. XX. P. XXXX ako žijúceho člena konkurenčnej skupiny „W.“ a jeho ochrankára A. K., nar. X. V. XXXX a to tým spôsobom, že motorovými vozidlami pod zámienkou falošnej policajnej akcie zablokujú cestu vozidlu, v ktorom pôjdu poškodení, tých následne spútajú, zoberú z miesta preč, vrátane ich vozidla, kde ich na inom mieste usmrtia, za týmto účelom si rozdelili a vzájomne skoordinovali svoje úlohy a to tým spôsobom, že JUDr. A. F. v tej dobe príslušník Policajného zboru SR poskytol P. T.. informácie o pobyte poškodeného M. É., ktorého miesto pobytu v rámci A. nebolo skupine „B.“ známe a na základe takejto pomoci JUDr. A. F. bola vykonaná príprava na usmrtenie poškodeného M. É.. Ľ. B.., P. T.., P. N.., B. K.., K. K., D. N., Q. A., W. M., T. B., P. V., C.. Y.. a Z.. V.. sa v presne nezistenom čase vo večerných hodinách dňa 9. apríla 2003 stretli na ceste do Y. W. - časť R., kde im Ľ. B.. rozdelil vozidlá, zbrane a úlohy a to tak, že K. K. bol vodičom vozidla zn. Audi A-100 Combi, Z.. V.. bol vodičom vozidla zn. Škoda Felícia, C.. Y.. dostal umelohmotné putá na spútanie vodiča, resp. ochrankára M. É. a spolu s P. N.., ktorý dostal bližšie nezistenú strelnú zbraň, ho mali po zablokovaní vozidla zaistiť a spútať. Ľ. B.. bol vodičom vozidla zn. Škoda Superb, vedľa neho sedel Q. A., D. N. bol vyzbrojený vlastnými dvoma bližšie nezistenými strelnými zbraňami a mal po zablokovaní vozidla zaistiť M. É. a Q. A., T. B. a B. K.. dostali taktiež doposiaľ bližšie nezistené strelné zbrane, kde všetci boli určení ako strelci. Následne sa spoločne presunuli vo vyššie uvedených vozidlách v čase okolo 22.00 hod. dňa 9. apríla 2003 na miestnu komunikáciu ulica N. W. v A. - M., kde K. K.F. s vozidlom zn. Audi zastal kolmo na vozovku a Z.. V.. s vozidlom značky Škoda Felícia zastal pozdĺžne na okraj vozovky v pravom jazdnom pruhu a osoby P. N.., W. M., D. N., Q. A., T. B. a B. K.. sa rozostavili do pozície strelcov popri uvedených vozidlách a miestnej komunikácii, načo po znamení udelenom K. K. od P.. H.., ktorý sledoval pohyb poškodených a to prostredníctvom Ľ. B.. a D. N., sa K. K. s vozidlom zn. Audi presunul do dráhy vozidla zn. Škoda Fábia, ktorého posádku tvorili ako vodič a ochrankár A. K. a M. É. ako spolujazdec, kde vozidlo Škoda Fábia muselo vzhľadom na vytvorenú prekážku zastaviť a za týmto vozidlom zastavil Ľ. B.. s vozidlom Škoda Superb, aby znemožnil vozidlu Škoda Fábia pohyb vzad, na mieste následne došlo k vzájomnej prestrelke medzi posádkou vozidla Škoda Fábia a bližšie nezistenými strelcami spomedzi osôb P. N.., B. K.., W. M., D. N., Q. A., T. B., počas ktorej došlo k usmrteniu poškodeného A. K., ktorý z vozidla stihol vystúpiť a ujsť neďaleko do trávnatého porastu, kde následkom streľby

hol, pričom bezprostrednou príčinou jeho smrti bolo zakrvácanie do pravej pohrudnicovej dutiny pri zástrele hrudníka a vykrvácanie navonok z priestrelu ľavého ramena, rovnako pri prestrelke došlo aj k usmrteniu P. N. a následne po streľbe obžalovaní naložili poškodeného M. É.E., spútaného putami s rukami za chrbtom, do vozidla zn. Audi, ktoré ako vodič viedol K. K. a v sprievode minimálne dvoch ďalších motorových vozidiel s poškodeným M. É. odišli v smere na obec C., pričom obžalovaní z miesta činu zobrali so sebou aj vozidlo Škoda Fábia, na ktorom prišli poškodení, odkiaľ pokračovali v ceste až pokiaľ neprišli k pásu stromov nachádzajúcom sa na ceste medzi obcami C. a C., kde na ľavej strane cesty v smere jazdy Ľ.C. B.., K. K., D. N., Q. A., W. M., T. B., B. K.., C.. Y.. a Z.. V.. vystúpili z vozidiel a po ľavej strane išli s poškodeným M. É. po okraji pásu stromov do vzdialenosti cca 200 metrov od cesty, kde sa k obžalovaným pridal P. T.. spolu s P. V., ktorí na uvedené miesto priniesli náradie na kopanie, pričom P. T.. s Ľ. B.. spútaného poškodeného M. É. najprv vypočúvali, počas čoho ostatní kopali hrob a následne P. T.. s Ľ. B.. spútaného poškodeného M. É. zvalili na zem, kde ho obaja uškrtili pomocou lana, čím mu spôsobili smrť. Následne Q. A., T. B., P. V., B. K.., C.. Y.. a Z.. V.. za účelom zbavenia sa tela poškodeného M. É. a znemožnenia jeho nálezu zakopali jeho telo do nimi vykopaného hrobu na mieste, kde došlo k usmrteniu spolu s telom P. N., pričom P. T.. ešte v ten deň kontaktoval JUDr. A. F. a spolu s K. K. odišli za ním do C. a podrobne ho informovali o priebehu predmetného skutku a následne JUDr. A. F. z pozície svojho postavenia príslušníka Policajného zboru SR aktívne ovplyvňoval priebeh vyšetrovania a poskytoval informácie o priebehu vyšetrovania, v prospech skupiny „B.“, v snahe zabrániť zisteniu reálneho skutkového stavu, 3/ Ľ. B.. ako najvyššie postavený člen skupiny spolu s W. M. a ďalšími doposiaľ nezistenými členmi skupiny sa v presne nezistenom čase, na presne nezistenom mieste dohodli na fyzickej likvidácii osoby T. T., nar. XX. V. XXXX (ďalej len „poškodený“), v úmysle zakryť iný trestný čin z obavy, že by poškodený mohol vypovedať pravdu o podvodoch s DPH, kde vystupoval ako tzv. „biely kôň“ a to tak, že po tom čo poškodený vybral z účtu spoločnosti C., s.r.o. č. XXXXXXX/XXXX vedený v L. A., a. s. v období od

1. decembra 2003 do
2. apríla 2004 celkovú sumu 830 677,82 eur (25 025 000 Sk), ktorá bola na uvedený účet pripísaná ako vrátka DPH z Daňového úradu M. V., presne nezisteného dňa v letných mesiacoch, po
3. máji 2004, W. M. telefonicky kontaktoval C.. Y.., ktorého vyzdvihol svojim osobným motorovým vozidlom pri jeho dome vo M. V., odkiaľ ho odviezol na vopred vybrané miesto určené W. M.K. a Ľ. B.. do lesného porastu nachádzajúceho sa v katastrálnom území obce M. Ú.P., kde v lesnom poraste, pod lístím, bolo ukryté náradie slúžiace na kopanie, a po tom, čo W. M. určil miesto, kde bude vykopaná jama, túto na jeho pokyn, spolu s ním, začal kopať C.. Y.., a následne po príchode na uvedené miesto doposiaľ nezisteným osobným motorovým vozidlom, W. M. spolu s Ľ. B.. odišli na bližšie nezistené miesto, odkiaľ priviezli osobným motorovým vozidlom značky Audi Combi Allroud sivozelenej metalízy poškodeného, spútaného kovovými putami s rukami za chrbtom, k vopred vykopanej jame, pri ktorej ich čakal C.. Y.., kde Ľ. B.. poškodeného ľavou rukou zozadu chytil pod krk, ktorý zovretím medzi rameno a predlaktie stlačil a takto ho uškrtil, následne, na jeho pokyn, C.. Y.., poškodeného povyzliekal a zložil mu z rúk putá, na čo Ľ. B.. nohou kopol telo poškodeného do pripravenej jamy, kde ju W. M. spolu s C.. Y.., po naliatí neznámej chemikálie na telo ležiace v jame, zasypali hlinou a zakryli trávou, listami, aby tak zahladili stopy, 5/ Ľ. B.. ako najvyššie postavený člen zločineckej skupiny sa spolčil s K. K. a R.. S.. - členmi zločineckej skupiny, za účelom usmrtenia člena zločineckej skupiny poškodeného P. T., nar. XX. Q. XXXX (ďalej len „poškodený“) za to, že poškodený mal vykonať trestnú činnosť, z ktorej plynul zisk bez vedomia Ľ. B.., pričom za týmto účelom si rozdelili a vzájomne skoordinovali svoje úlohy a to tak, že Ľ. B.. a K. K. oslovili R.. S.., že zavraždia poškodeného a to v čase, ako si k nemu na pozemok príde poškodený odložiť - zazimovať loď, pričom následne v presne nezistený deň v mesiaci november 2006 prišiel K. K. ako dohodnutý strelec na pozemok do areálu bývalého družstva nachádzajúcom sa v Č. - katastrálne územie V. A., okres F. B., ktorý užíva R.. S.. skôr a ukryl sa v blízkosti štvrtej pozdĺžnej budovy bývalej slepačej farmy spolu s presne nezistenou strelnou zbraňou, pričom následne sa na toto miesto dostavili Ľ. B.. spolu so D. N., R.. S.. a poškodeným a po nacúvaní člnu spolu s vozidlom pod prístrešok štvrtej pozdĺžnej budovy bývalej slepačej farmy a po vzájomnom krátkom rozhovore Ľ.L. B.., D. N., R.. S.. a poškodeného, po tom, čo dohodnutý strelec K. K.F. nevyšiel z úkrytu, pristúpil Ľ. B.. zozadu k poškodenému a vystrelil z doposiaľ nezistenej strelnej zbrane do zadnej časti hlavy poškodeného, ktorého na mieste usmrtil a následne K. K.F. a R.. S.. za účelom zbavenia sa tela poškodeného a znemožnenia jeho nálezu toto rozdelili na viacero častí, pričom časť takto rozporciovaného tela pomleli v mlyne na mäso v uvedenom areáli a takto pomleté telo vysypali do koryta rieky V. F. a časť tela, ktoré nepomleli spoločne so D. N. zakopali do nimi vykopaného hrobu na poli za areálom družstva, 10/ členovia zločineckej skupiny K. K.F. a H. D. sa z obavy o svoje životy spolčili s R.. S.. za účelom usmrtenia najvyššie postaveného člena zločineckej skupiny poškodeného Ľ. B., nar. XX. H. XXXX (ďalej len „poškodený“), pričom za týmto účelom si rozdelili a vzájomne skoordinovali svoje úlohy, a to tým spôsobom, že K. K. spolu s H. D. naplánovali usmrtenie poškodeného a za tým účelom zabezpečili pre R.. S.. bager žltej farby značky JCB 3 CX, a to z dôvodu vykopania hrobu po vražde poškodeného a K. K. spolu s H. D. zabezpečili na vraždu poškodeného doposiaľ nezistenú dlhú a krátku strelnú zbraň, pričom K. K. sa dňa
4. decembra 2010 ráno v presne nezistenom čase, dostavil do areálu bývalého družstva - slepačej farmy nachádzajúcej sa v Č.C. - katastrálne územie V. A., okres F. B., ktorý užíva R.. S.., a to na základe získanej informácie od R.. S.., že poškodený má prísť do uvedeného areálu z dôvodu dohodnutého stretnutia s R.. S.. týkajúceho sa plnenia propán-butánových fliaš, kde K. K. odovzdal R.. S.. doposiaľ nezistenú strelnú zbraň a sám sa s doposiaľ nezistenou zbraňou, ako vopred dohodnutý strelec, ukryl do garáže a čakal na poškodeného a následne po príchode poškodeného na uvedený pozemok, sa tento rozprával s R.. S.. a po tom, čo K. K. z úkrytu nevyšiel a poškodený začal byť nervózny, R.. S.. zo zbrane, ktorú mu dal predtým K. K., opakovane vystrelil na poškodeného a tohto usmrtil a následne R.. S.. s bagrom JCB 3 CX vykopal hrob, do ktorého spoločne s K. K. vložili telo poškodeného a R.. S.. uvedenú jamu zasypal. V doposiaľ v presne nezistenom čase, pravdepodobne v marci 2011, K. K., H. D. a R.. S.. z obavy, že by polícia mohla nájsť telo poškodeného, po vzájomnej dohode a za pomoci bagru vykopali telo poškodeného a toto previezli k vopred pripravenému hrobu a to na pozemok v Č. na D. ulicu, ktorý užíva H. D. a následne potom, čo sa H. D. dozvedel, že K. K. chce spolupracovať s políciou, telo poškodeného bolo premiestnené na neznáme miesto. Špecializovaný trestný súd za to uložil obvineným: T. B.

§ 219ods.

2, § 35 ods. 1 a § 29 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 17 rokov, na ktorého výkon ho

§ 39aods.

2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

§ 58ods.

3 a § 59 ods. 1 písm.

1. a)až
2. c)Trestného zákona mu uložil aj trest prepadnutia majetku. K. K.

§ 144ods.

3, § 39 ods. 2 písm. e), ods. 3 písm. a), § 42 ods. 1 a § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, na ktorého výkon ho

§ 48ods.

3 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne

§ 42ods.

2 Trestného zákona zrušil výroky o treste uložené mu rozsudkom Okresného súdu Komárno z

1. októbra 2017, sp. zn. 1T/142/2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z
2. apríla 2018, sp. zn. 2To/30/2018, rozsudkom Okresného súdu Trnava z
3. apríla 2016, sp. zn. 7T/180/2015, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okrem toho mu uložil

§ 76ods.

1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na 3 roky a

§ 58ods.

3 a § 59 ods. 1 písm.

1. a)až
2. c)Trestného zákona aj trest prepadnutia majetku. W. M.

§ 219ods.

2, § 35 ods. 1 a § 29 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov, na ktorého výkon ho

§ 39aods.

2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z. zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

§ 58ods.

3 a § 59 ods. 1 písm.

1. a)až
2. c)Trestného zákona mu uložil aj trest prepadnutia majetku. Špecializovaný trestný súd zároveň

§ 287ods.

1 Trestného poriadku uložil povinnosť nahradiť škodu okrem iných obvinených: K. K. a H.Y. D. spoločne a nerozdielne 10 000 eur jednotlivo poškodeným Q. W. a N. B., pričom so zvyškom nároku na náhradu škody ich

§ 288ods.

2 Trestného poriadku odkázal na civilný proces a D. N., K. K., Q. A., W. M., T. B., P. V. a JUDr. A. F. spoločne a nerozdielne 985 eur poškodenému Ing. T. K.. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 8. októbra 2019, sp. zn. 4 To 5/2019,

§ 321ods.

1 písm. d) a e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 25. marca 2019, sp. zn. BB-3T/2/2018, okrem iného (vo vzťahu k obvineným, ktorý dovolanie v tejto veci nepodali) vo výrokoch o treste u obvinených T. B., W. M. a u obvineného K. K.Á. len vo výroku o treste prepadnutia majetku. V súlade s § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil obvineným: T. B.

§ 219ods.

2, § 35 ods. 1 a § 29 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov, na ktorého výkon ho

§ 39aods.

2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

§ 51ods.

1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z. mu uložil aj trest prepadnutia majetku, K. K.

§ 58ods.

2 a § 59 ods. 1 písm.

1. a)až
2. c)Trestného zákona trest prepadnutia majetku a W. M.

§ 219ods.

2, § 35 ods. 1, § 29 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z. výnimočný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, na ktorého výkon ho

§ 39aods.

2 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z. zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

§ 51ods.

1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z. mu uložil aj trest prepadnutia majetku. II. Dovolania a ich doplnenia II.1. obvinený T. B. Tento obvinený formálne uplatnil dovolacie dôvody

§ 371ods.

1 písm. c), e),

1. g)až
2. i)a
3. k)Trestného poriadku. Obvinený v rámci obsiahleho opisu vlastného trestného stíhania uviedol, že v tejto veci bol Okresným súdom Trenčín vydaný príkaz zo 7. decembra 2016, sp. zn.OS TN-V-48-1/2016-TP, na domovú prehliadku bytu, ktorého je tiež užívateľom, nemajúci formálne ani materiálne náležitosti a že sa uňho nenašli žiadne písomnosti či iné dokumenty odôvodňujúce podozrenie na jeho vydanie. Namietol, že 8. októbra 2019 podal námietku zaujatosti na sudkyne JUDr. Alenu Šiškovú a JUDr. Danu Wänkeovú, ktoré uznesením zo 6. júna 2019, sp. zn. 4 Tost 20/2019, vyhoveli sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu z 31. mája 2019, sp. zn. 2Tp/18/2019, a vzali ho nezákonne do väzby. Uvedeným rozhodnutím zo 6. júna 2019 bola zároveň porušená prezumpcia jeho neviny. K právnemu posúdeniu skutku 1/ obžaloby namietol, že formulácia „minimálne od roku 1999“ navodzuje zdanie existencie zločineckej skupiny v bližšie neurčenom čase ešte pred uvedeným rokom, čo je však v rozpore s § 185a Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1. septembra 1999, ktoré vyžaduje dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb s určitým cieľom (§ 89 ods. 27 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od 1. septembra 1999). Ak by teda inkriminovaný skutok mal byť posudzovaný

zákona účinného v čase vzniku dotknutej zločineckej skupiny, potom by nešlo o trestný čin. Za situácie, ak by tento skutok mal byť kvalifikovaný ku dňu účinnosti zaradenia tohto trestného činu do právneho poriadku (

1. september 1999), tak potom vyvstávajú otázky týkajúce sa naplnenia objektívnej stránky trestného činu v zmysle § 89 ods. 27 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom od
2. septembra 1999 a plynutia času. Posudzovanie tohto skutku

§ 296

Trestného zákona je

obvineného celkom neprípustné s ohľadom na § 16 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., resp. § 2 ods. 1 Trestného zákona, a to nielen z dôvodu výšky dolnej sadzby trestného činu, ale aj pri porovnaní ich štruktúry a objektívnej stránky. Konanie uvedené v skutku 2/

obvineného nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu vraždy

§ 219Trestného zákona č.

140/1961 Zb. v znení zákona č. 553/2002 Z. z., nakoľko skutok, ktorý nie je možné dopĺňať alebo meniť v súdnom konaní, nie je formulovaný spôsobom zodpovedajúcim spolupáchateľstvu a oni sa daného skutku nedopustili ako páchatelia v zmysle § 9 ods. 1 naposledy uvedeného zákona. Tento skutok zároveň nevyjadruje jeho úmyselné zavinenie. Obvinení totiž v priebehu skutkového deja nevedeli a ani nemohli vedieť, že iné neznáme osoby spáchajú vraždu. V tomto smere časť skutku „zomrelý Ľ. B.. ako šéf zločineckej skupiny sa spolčil s ďalšími členmi zločineckej skupiny“ vyznieva rozporne s § 4 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb., nakoľko navodzuje zdanie iba vzájomnej spolupráce na skutku a nie vopred uváženú pohnútku všetkých obvinených zavraždiť A. K.P. a M. É.E.. Ich konanie bolo možné kvalifikovať len ako obmedzovanie osobnej slobody v spolupáchateľstve

§ 9ods.

2 k § 231 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Obvinený odmietol svoju účasť na skutku 1/ a v tejto súvislosti uviedol, že z dôkazov nevyplýva, kto a kedy založil zločineckú skupinu B., ako sa menilo jej zloženie a štruktúra počas jej existencie a akých trestných činov sa dopúšťala. O členstve obvineného v tejto zločineckej skupine od jej vzniku do roku 2010 vypovedajú len obžalovaní K. K., D. N., Q. A. a svedok R. S.. Prví dvaja menovaní sa však stali členmi tejto skupiny až v roku 2001 a obžalovaný Q. A. medzi rokmi 2001 a 2002. Nie je teda zrejmé, na základe čoho sa tieto osoby domnievajú, že patril medzi členov zločineckej skupiny B. od roku 1999, resp. 1998. Z dokazovania

obvineného vyplynulo, že dôvodom vzniku tejto zločineckej skupiny bol záujem na likvidácii C. W. a osôb v jeho okolí. Realizáciou desaťnásobnej vraždy 25. marca 1999 však nedošlo k založeniu, zosnovania a/alebo podporovaniu zločineckej skupiny

§ 185aTrestného zákona č.

140/1961 Zb., nakoľko tento trestný čin bol zaradený do právneho poriadku s účinnosťou od

1. septembra
2. Pôsobenie zločineckej skupiny B. tak mohlo byť trestné až od uvedeného dátumu, pričom k spolčeniu s konkrétnym cieľom v zmysle § 89 ods. 27 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. muselo dôjsť až následne, o čom však neexistuje žiaden dôkaz. Obvinený zastáva názor, že jeho pôsobenie v zločineckej skupine je dané iba skutkom 2/, ktorý sa stal
3. apríla
4. Uviedol, že sa poznal s viacerými členmi skupiny, zúčastňoval sa na nimi organizovaných podujatiach a bol ochotný im pomôcť, čo mohlo byť bez jeho vedomia využité pri páchaní trestnej činnosti. Do spoločného fondu skupiny pritom nikdy žiadne peniaze neodviedol a ani z neho nič neprijal. Svoj kontakt s členmi skupiny ukončil v roku 2006 po zmiznutí P. T.. Až v roku 2011 sa stretol s K. A. a K. K.. Obvinený ďalej uviedol, že do tzv. likvidačného komanda ho z obvinených zaradil len K. K. a tiež kajúcnici C. Y., Z. V., W. F. a R. S., ktorí ho však nespojili so žiadnym skutkom, ktorého okolnosti by vnímali vlastnými zmyslami. Záver o členstve obvineného v zločineckej skupine vychádza z nepodložených tvrdení preukázateľne nedôveryhodných osôb, ktoré vypovedajú v súlade s inštrukciami výmenou za vlastnú beztrestnosť. Tieto výpovede si navyše navzájom odporujú a v prípade R. S. ide o svedka z počutia. Obvinený k skutku 2/ uviedol, že jeho výpoveď potvrdzovali v prípravnom konaní najmä obvinení W. M., P. V., Q. A., svedok Z. V. a nepriamo aj obvinený D. N.. Všetky usvedčujúce výpovede sú

obvineného prispôsobené pôsobením orgánov činných v trestnom konaní. Namietol, že obvinení D. N. a Q. A. podstatným spôsobom zmenili svoju výpoveď pred súdom a že obvinený K. K. tento skutok opisoval vždy inak. Viaceré výhrady obvinený vzniesol aj k výpovediam svedkov C. Y. a Z. V.. Práve u D. N., Q. A., K. K., C. Y. a Z. V. ide o osoby vypovedajúce výmenou za vlastnú beztrestnosť. Za korektnú obvinený označil len svoju výpoveď a výpovede obvinených W. M., P. V. a JUDr. A. F.. Za jediný dôkaz svedčiaci o tom, že sledoval M. É., možno označiť úradný záznam z 22. apríla 2003 spísaný JUDr. A. F.. Z obsahu predbežnej správy obhliadajúceho lekára zároveň nebolo možné zistiť príčinu smrti M. É. a obhliadkou jeho tela ani neboli zistené žiadne zranenia, o ktorých vypovedali spolupracujúce osoby. Do spisu pritom nebol doložený znalecký posudok z odboru súdneho lekárstva. V tejto veci sú

obvineného vo vzťahu k obom skutkom, za ktoré bol uznaný za vinného, naplnené podmienky kvalifikovaného plynutia času v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutkov, a teda dochádza k zániku ich trestnosti uplynutím 10 ročnej premlčacej doby, ktorá uplynula najneskôr 9. apríla 2013. Podaniu obžaloby

obvineného predchádzalo konanie, ktorým boli porušené práva obvinených na obhajobu, a to najmä pokiaľ ide o tzv. rozčleňovanie skutkov a obvinených do viacerých konaní vedených tým istým policajtom, a to za účelom taktického získavania a presúvania dôkazov, aby sa nedostali do dispozície podozrivých, obvinených a ich obhajcov. K porušeniu práva na obhajobu a práva na informácie o predmete trestného konania malo

obvineného dôjsť tým, že do skončenia vyšetrovania nebolo rozhodnuté o dočasnom odložení vznesenia obvinenia R. S., C. Y., Z. V., W. F. a K. K.. Spoluobvinení totiž

obvineného majú právo poznať výsledok vyšetrovania aj vo vzťahu k spolupracujúcim obvineným. Je na súde, aby s ohľadom na iné dôkazy zvážil motiváciu a vierohodnosť výpovede kajúcnika, nakoľko bez nich nie je možné takúto výpoveď akceptovať ako zákonný dôkaz. Dôkazná situácia v tejto veci však bola tvorená výhradne výpoveďami kajúcnikov. V konaní

obvineného nebol zadovážený žiaden priamy alebo nepriamy dôkaz, ktorý by ho usvedčoval zo skutku 2/. Obvinený s odkazom na závery znaleckého posudku PhDr. K. K., PhD. z

1. októbra 2019, č. 37/2019, uviedol, že motiváciou obvineného D. N. vypovedať bola vypočítavosť a že možno mať dôvodnú pochybnosť o jeho pravdivosti. Obvinený v tejto súvislosti uviedol, že zo znaleckého skúmania jeho osoby vyplynulo, že nemá sklony k fabulovaniu, že jeho motivácia vypovedať nie je nijako ovplyvnená a že jeho pravdivosť nie je spochybnená. Obvinenému z tohto dôvodu nie je zrejmé, prečo súdy neuverili jeho výpovedi a priklonili sa skôr k výpovedi obvineného D. N.. S poukazom na znalecký posudok PhDr. K. K. z
2. októbra 2019, č. 37/2019, a rozsudok Špecializovaného trestného súdu z
3. decembra 2021, sp. zn. PK-1T/9/2020, obvinený označil za nepochopiteľné, že súdy použili výpoveď obvineného Q. A. na odsúdenie iných osôb, hoci ho považovali za nedôveryhodného, nehovoriac o benefite absolútnej beztrestnosti za mnohonásobné vraždy a podobne. Za závažné procesné pochybenie obvinený označil, že súd na hlavnom pojednávaní
4. mája 2018 vylúčil skutok 10/ obžaloby na samostatné konanie a v tejto časti vec postúpil Okresnému súdu Dunajská Streda, ktorý ju neprijal a vyvolal kompetenčný spor na najvyššom súde, a teda konanie o prejudiciálnej otázke, do vyriešenia ktorej Špecializovaný trestný súd nemal konať v tejto veci. Následne Špecializovaný trestný súd na samostatné konanie vylúčil aj konanie proti obvineným Q. E. a JUDr. A. F.. K pochybeniu

obvineného došlo, keď prokurátor modifikoval prednes obžaloby v zmysle uvedených vylúčení vecí na samostatné konanie. Prokurátor v tomto smere vypustil zo skutku 1/ obžaloby Q. E., JUDr. A. F., zo skutku 6/ obžaloby JUDr. A. F., zo skutku 10/ obžaloby T. T., W. T., W. H., R. S., V. Š. a skutky 12/ a 13/ obžaloby vypustil úplne, pričom táto modifikácia nebola počas prednesu tlmočená do maďarského jazyka žiadnemu z obvinených, ktorí mali na to právo, a následne im nebola ani doručená v písomnom vyhotovení. Namietol, že súd nevyhovel jeho žiadosti o preklad výpovedí spoluobžalovaných a zápisníc o hlavnom pojednávaní do zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom

1. júna
2. Obvinený je názoru, že za daných okolností nemohol otázkami reagovať na výpovede spoluobvinených, ktorých výsluchu sa nezúčastnil z dôvodu ich vylúčenia na samostatné konanie, a v nadväznosti na to sa vyjadriť k ich výpovediam a navrhnúť doplnenie dokazovania. Za chybu obvinený označil aj to, že súd neumožnil jeho obhajcovi vyjadriť sa k výsluchu znalca s odôvodnením, že toto právo patrí len obvinenému. V súvislosti so skutkami 1/ a 2/ obvinený namietol jednostranné vykonávanie dôkazov a nahrádzanie obžaloby sugestívnym podsúvaním svedkom a obvineným úmysel spáchať vraždu. Uviedol, že dôkazy produkované počas konania neodrážajú priebeh skutkových dejov. Za porušenie práva na obhajobu obvinený označil všeobecné odmietnutie jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov MUDr. V. B., Z. B., R. M., skúmaním psychického stavu svedkov C. Y., W. F. a zadovážením spisov vedených na národnej kriminálnej agentúre ohľadne B.. K nezákonnej modifikácii obžaloby

obvineného došlo aj pri záverečných rečiach, keď prokurátor opätovne pozmenil skutky 1/ a 2/ bez toho, aby táto zmena bola súčasťou zápisnice o hlavnom pojednávaní a pretlmočená do maďarského jazyka. Skutok 2/ mal byť

obvineného posúdený len ako obmedzovanie osobnej slobody

§ 231ods.

1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. V tejto súvislosti uviedol, že ak v priebehu skutkového deja 2/ boli niektorí zo zúčastnených na tomto skutku uzrozumení so zavraždením, nie je mu zrejmé, prečo súd toto psychické rozpoloženie prisúdil všetkým obvineným, a to navyše za situácie, ak títo obvinení popierali svoju vedomú účasť na vražde. K výroku o treste obvinený uviedol, že odvolací súd nevysvetlil, prečo mu bolo potrebné sprísniť trest a ukladať výnimočný trest odňatia slobody

§ 29ods.

2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do

1. augusta
2. Obvinený zastáva názor, že na ukladanie tohto výnimočného trestu nebola v jeho prípade splnená podmienka spočívajúca v obzvlášť sťaženej možnosti nápravy páchateľa. Zvýšenie trestnej sadzby pritom nebolo možné odôvodniť poľahčujúcimi a priťažujúcimi okolnosťami, nakoľko ich počet bol

súdu rovnovážny. Obvinený je však názoru, že mu neboli priznané viaceré poľahčujúce okolnosti. Súd si

obvineného zamenil pojmy „obzvlášť sťažená možnosť nápravy obžalovaných“ s „prevažne nepriaznivou resocializačnou prognózou“ a vychádzal z nezákonného znaleckého posudku a nepodložených neodborných tvrdení. Jemu uložený trest považuje za neprimeraný. Na podklade týchto úvah obvinený navrhol, aby dovolací súd

§ 386ods.

1 Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým rozsudkom bol porušený zákon v § 29 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 296 Trestného zákona, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 7, ods. 9, ods. 10, ods. 12, ods. 18, ods. 19, ods. 20, § 119 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru v jeho neprospech. Aby

§ 386ods.

2 Trestného poriadku zrušil tento rozsudok, jemu predchádzajúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu i uznesenie Špecializovaného trestného súdu z

1. marca 2019, sp. zn. BB-3T/2/2018, v spojení s uznesením najvyššieho súdu zo
2. októbra 2019, sp. zn. 4 Tost 22/2019, o zaistení majetku obvineného a

§ 388ods.

1, ods. 2 Trestného poriadku prikázal Špecializovanému trestnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol v inom zložení senátu. II.2. obvinený K.N. K.F. Obvinený K. K. podal dovolanie z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. c),

1. h)a
2. i)Trestného poriadku. Zásadné porušenie svojich obhajovacích práv odôvodnil svojvoľným nevykonaním dôkazov ohľadne poškodených Ľ. B. a P. T.. Úmrtie Ľ. B. nebolo dokázané. Obvinený nepovažuje výpovede viacerých osôb a fotografie zabezpečené počas domovej prehliadky u Q. E.Ő.M. za relevantné dôkazy preukazujúce úmrtie Ľ. B.. Jeho telesné pozostatky sa totiž nenašli, nie je známy spôsob jeho úmrtia, vražedná zbraň ani osoba, ktorá by za to mala byť zodpovedná. Za týchto okolnosti

obvineného nie je možné tvrdiť, že išlo obeť úkladnej vraždy. O správnosti zistenia skutku 10/

obvineného existujú závažné pochybnosti, keďže úmrtie Ľ. B. spochybňuje i konanie vedené na národnej kriminálnej agentúre pod ČVS: PPZ-333/NKA-PZ-ZA-2012, v ktorom tomuto poškodenému bolo vznesené obvinenie za úkladnú vraždu W.. Obvinený ďalej uviedol, že hoci svedok R. S. v neskoršom štádiu konania poprel, že by zavraždil Ľ. B., súd bez vysvetlenia odmietol dopočuť tohto svedka. Namietol, že súd bez vysvetlenia odmietol i jeho návrh na doplnenie dokazovania oboznámením: uznesenia o vznesení obvinenia vo vyššie označenom konaní, predvolania Z. H. a nahrávky televízie V.D., z ktorých má vyplývať, že Ľ. B. je trestne stíhaný. Toto uznesenie a predvolanie bolo z totožných dôvodov dôležité aj v súvislosti so skutkom 5/, a teda s otázkou úmrtia P. T.. Obvinený v tomto ohľade poukázal, že jeho obhajkyňa v pôvodnom konaní predložila súdu notárske zápisnice z 25. júla 2019, ktoré k tomuto dňu osvedčujú trvanie európskych zatýkacích rozkazov na Ľ. B. a P. T..

obvineného išlo o zákonné zabezpečenie listinných dôkazov a nie o porušenie § 36 ods. 3 Trestného poriadku, ako to uviedol odvolací súd v napadnutom rozsudku. Zdôraznil, že títo poškodení boli rozhodnutiami súdov vyhlásení za mŕtvych až po roku od právoplatného skončenia tejto veci. K výroku o treste obvinený uviedol, že mu nemohol byť uložený trest prepadnutia majetku, nakoľko sa nedopustil žiadneho z trestných činov uvedených v § 58 ods. 2 Trestného zákona účinného do

1. augusta 2011 a zároveň nebolo preukázané, že by nadobudol majetok v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti. V súvislosti s týmto druhom trestu poukázal tiež na stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 16/
2. Ku kvalifikácii skutku 1/ obvinený uviedol, že súdy sa mali zaoberať časom, počas ktorého bol on osobne členom zločineckej skupiny, resp. že nemali vychádzať z existencie tejto skupiny v rokoch 1999 až
3. Z výpovedí pritom

obvineného vyplynulo, že k skupine B. sa pridal v apríli 2001 a zotrval v nej, kým nebol vzatý do väzby 28. februára 2004. Inkriminovaný skutok tak

obvineného mal byť kvalifikovaný

§ 185aTrestného zákona č.

140/1961 Zb. so sadzbou trestu odňatia slobody od 3 rokov do 10 rokov. Za daných okolností bol tento trestný čin

obvineného premlčaný v zmysle § 67 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Obvinený k skutku 5/ uviedol, že ak by sa preukázalo, že poškodený P. T. nežije, v jeho prípade by išlo len o trestný čin hanobenia mŕtveho, nakoľko sa zúčastnil iba na likvidácii jeho tela. V tejto súvislosti uviedol, že nemal úmysel zabiť poškodeného P. T., vôbec naňho nevystrelil a z kríkov vyšiel až po skutku, čo potvrdil svedok R. S. aj obvinený D. N.. Svojim konaním mal za to, že zabráni vykonaniu vraždy. Nikto z prítomných

neho nemohol predpokladať, že ak nezastrelí poškodeného, Ľ. B. pôjde do auta, zoberie zbraň a zastrelí poškodeného P. T.. Pokiaľ ide o skutok 10/, obvinený zopakoval, že nebola preukázaná smrť poškodeného Ľ. B.C., spôsob jeho usmrtenia ani osoba za to zodpovedaná. Nakoľko sa nenašlo jeho telo, kostrové pozostatky ani zbraň, ktorou mal byť usmrtený, nebolo možné určiť príčinu smrti a dospieť k záveru o úkladnej vražde. V tejto súvislosti poukázal na svoju výpoveď, že si nebol istý, či sa podieľal na premiestnení tela Ľ. B., nakoľko toto telo nemalo žiadne tetovanie. Miesto, kam mali prekopať telo Ľ. B., sa navyše nepotvrdilo. Samotné tvrdenie svedka R. S., že mal usmrtiť tohto poškodeného troma strelnými ranami,

obvineného nepostačuje na prijatie skutkových záverov obsiahnutých v rozsudku súdu prvého stupňa, navyše v situácii, keď tento svedok vo svojom vyjadrení spred pojednávania na Okresnom súde Trnava, odvysielanom v televízii V., poprel zavraždenie Ľ. B..

názoru obvineného bolo za daných okolností namieste v súvislosti s oboma naposledy uvedenými skutkami aplikovať ustanovenie § 13 ods. 3 písm. a) Trestného zákona o zániku trestnosti prípravy na zločin. Obvinený namietol, že skutkové nezrovnalosti súdy vyhodnotili v rozpore so zásadou in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech). Nakoľko súdy

obvineného v tejto veci porušili zákon v jeho neprospech z dôvodov

§ 371ods.

1 písm. c),

1. h)a
2. i)Trestného poriadku, navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok, jemu predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu ako i všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a vec prikázal Špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Obvinený neskorším vlastným podaním zopakoval námietku o nemožnosti ukladania trestu prepadnutia majetku a v súvislosti s tvrdením, že v novembri 2006 a decembri 2010 nepôsobil v zločineckej skupine B., z právneho posúdenia skutkov 5/ a 10/ mal byť v jeho prípade vypustený kvalifikačný znak spáchania činu v nebezpečnom zoskupení. V doplnení dovolania z 9. decembra 2024 obvinený namietol, že skutok 5/ mal byť z dôvodu zákazu kvalifikačnej duplicity

§ 38ods.

1 Trestného zákona posúdený iba v základnej skutkovej podstate

§ 144ods.

1 Trestného zákona. Pokiaľ ide o skutok 10/, nesprávnosť jeho kvalifikácie potvrdzujú aj závery vyplývajúce z uznesenia najvyššieho súdu zo

1. septembra 2022, sp. zn. 3 To 3/
2. V súvislosti s totožným skutkom sa v tomto uznesení tiež uvádza, že prisúdenie kvalifikačného momentu

§ 144ods.

2 písm. e) Trestného zákona nemá skutkovú oporu. Zo znenia inkriminovaného skutku je

obvineného zrejmé, že si s H. D. neobjednali vraždu poškodeného Ľ. B.. Túto skutočnosť namietal v konaní, avšak súdy jeho argumentácii nevenovali pozornosť a dôkazy vyhodnotili nesprávne. Objednávka vraždy ako kvalifikačný moment je okrem toho vylúčená aj s ohľadom na závery vyplývajúce zo stanoviska uverejneného v Zbierke pod č. 1/2017. II.3. obvinený W. M. Obvinený W. M. podal dovolanie proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako i jemu predchádzajúcemu konaniu z dôvodov

§ 371ods.

1 písm.

1. c)a
2. i)Trestného poriadku. K skutku 1/ uviedol, že jeho údajná trestná činnosť bola ohraničená časovým úsekom „v presne neurčenom čase minimálne od roku 1999 ... až do konca roku 2010“ a tento skutok bol kvalifikovaný

§ 296Trestného zákona.

Z rozsiahleho dokazovania vrátane vlastného priznania

obvineného nebola pochybnosť, že bol činný pre zločineckú skupinu, avšak súdy túto činnosť bez akéhokoľvek dôkazu ustálili až do roku 2010, a teda ju zovšeobecnili s existenciou zločineckej skupiny, hoci v skutočnosti tomu tak bolo len v rokoch 2001, resp. 2002 až 2005. Za daných okolností mal byť dotknutý skutok v zmysle § 2 ods. 1 Trestného zákona súdmi posudzovaný ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny

§ 185aTrestného zákona č.

140/1961 Zb. V prípade správnej kvalifikácie skutku 1/ by súdy

§ 67ods.

1 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. museli konštatovať premlčanie jeho trestného stíhania. Obvinený považuje za nesprávne právne posúdený aj skutok 2/. Napriek tomu, že sa priznal k účasti na ňom, nemal najmenšiu vedomosť o plánovanom následku, t. j. likvidácii M. É.. Skutočný priebeh skutku sa odohral inak, než k akému dospeli vo veci konajúce orgány na základe výpovedí trestne stíhaných osôb, ktorým za to boli ponúknuté výhody. Záver o vine zo skutku 3/ bol

obvineného prijatý iba na výpovediach kajúcnikov C. Y. a K. K., ktorý informáciami o tomto skutku disponoval len z počutia od nebohého Ľ. B.. Ani v tomto prípade

obvineného nebola preukázaná jeho motivácia odstrániť T. T., nakoľko ho v živote nevidel. Odignorovanie jeho námietok zo strany oboch súdov

obvineného napĺňa dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nakoľko sa ani jedného zo skutkov nedopustil spôsobom vydareným v rozsudku prvostupňového súdu, trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov považuje za celkom neprimeraný. Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu vydaný v tejto veci ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Obvinený následnými podaniami z 5. augusta 2024, 11. októbra 2024 a 22. januára 2025 doplnil svoje dovolanie. V doplnení dovolania z 5. augusta 2024 obvinený cez definičné poňatie zločineckej skupiny vyjadril nesúhlas s kvalifikáciou skutku 1/. K pochybeniu

obvineného malo dôjsť aj v súvislosti s ukladaním trestu prepadnutia majetku, nakoľko tento druh trestu mu bol uložený

§ 51ods.

1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z., hoci mu bol ukladaný za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

§ 296Trestného zákona účinného od 1.

januára 2006, a teda

zákona účinného pred spáchaním daného trestného činu. Za zásadné porušenie svojich obhajovacích práv obvinený v tomto podaní označil nevysporiadanie sa s jeho argumentáciou ohľadne splnenia podmienok na mimoriadne zníženie trestu z dôvodu neprimeranej dĺžky jeho trestného stíhania. V doplnení dovolania z 11. októbra 2024 obvinený namietol, že jeho vina bola ustálená na základe výpovedí tzv. kajúcnikov. K začleneniu obvineného do zločineckej skupiny v rámci obdobia rokov 1999 až 2007 malo dôjsť v rozpore s dokazovaním, pričom aj závery súdov v tejto otázke sú nekonzistentné. Absencia dôkazov preukazujúcich jeho členstvo v zločineckej skupine po roku 2005 a v nadväznosti na to kvalifikácia skutku 1/

Trestného zákona č. 140/1961 Zb. súvisí s otázkou premlčania trestného stíhania, ku ktorému by tu inak došlo. V konaní

obvineného nebolo preukázané, že by sa dopustil skutkov 2/ a 3/, akcentujúc otázku zavinenia. Formulácii skutku 3/ obvinený vytkol neurčité časové zarámcovanie jeho spáchania. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu namietol formálne preskúmanie veci súdom druhého stupňa. Jemu uložený trest považuje za neprimerane prísny. V doplnení dovolania z

1. januára 2025 obvinený namietol ignorovanie jeho dôkaznej iniciatívy a skutkových tvrdení vrátane toho, že jeho vina bola založená na výpovediach získaných výmenou za nezákonné benefity. Obvinený pozmenil svoj záverečný návrh v tom smere, aby dovolací súd vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech rozsudkom odvolacieho súdu, zrušil tento rozsudok ako i všetky ďalšie rozhodnutia naň nadväzujúce a najvyššiemu súdu prikázal vo veci znovu konať v potrebnom rozsahu. Navrhol tiež, aby dovolací súd prerušil výkon napadnutého rozhodnutia a nevzal ho do väzby. III. Vyjadrenia k dovolaniam Prokurátor doručil svoje vyjadrenie iba k doplneniu dovolania obvineného W. M. z
2. mája
3. V súvislosti s dovolacím dôvodom

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku odkázal na odôvodnenia meritórnych rozhodnutí, podotýkajúc, že v posudzovanom prípade ide o učebnicový príklad zločineckej skupiny a že vina obvineného bola preukázaná viacerými výpoveďami. Z odôvodnení týchto rozhodnutí je

názoru prokurátora zrejmé, že nepoužitím ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu u obvineného nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. Nakoľko dovolanie obvineného W. M.

prokurátora nespĺňa dôvody dovolania

§ 371

Trestného poriadku, navrhol ho odmietnuť

§ 382písm.

c) Trestného poriadku. K týmto dovolaniam sa vyjadrili aj obvinení D. N. a H. D. (stíhaní celkom alebo sčasti v spoločnom konaní s dovolateľmi), ktorých sa predmetné rozhodnutie dovolacieho súdu v zmysle prvej vety § 376 a § 384 ods. 2 Trestného poriadku nijako nedotýka; ich vyjadreniam preto nebola venovaná bližšia pozornosť. IV. Konanie pred dovolacím súdom Najvyšší súd ako súd dovolací po zistení, že dovolania obvinených spĺňajú všetky formálne podmienky

§ 382písm.

a),

1. b)a
2. d)až
3. f)Trestného poriadku, sústredil svoju pozornosť na ich vecnú stránku a dospel k záveru, že im nie je možné vyhovieť, nakoľko zrejmým spôsobom nespĺňajú dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, z podstaty čoho vyplýva, že jeho uplatnením sa možno účinne domáhať súdneho prieskumu (za splnenia ďalších podmienok) v zúženom rozsahu zodpovedajúcom dovolacím dôvodom upraveným v § 371 ods. 1 až ods. 3 Trestného poriadku, z ktorých pre obvineného sú dostupné len dovolacie dôvody uvedené v prvom odseku § 371 Trestného poriadku. Vo všeobecnosti k posudzovaniu obsahu dovolaní, viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi dovolania

§ 374ods.

1, ods. 2 a § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa netýka ich formálno-právneho uplatnenia v zmysle § 371 ods. 1 až ods. 3 Trestného poriadku, ale dovolateľom vecne pomenovaných chýb [rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“)]. To znamená, že dovolateľ musí špecifikovať, ktorú časť rozhodnutia napáda (či spochybňuje zákonnosť rozhodnutia ako celku alebo len niektorý/é z jeho výrokov a prípadne aj tomu predchádzajúcu časť konania) a v nadväznosti na to uviesť konkrétne chyby majúce zakladať nezákonnosť dotknutej časti rozhodnutia. Zodpovednosť za kvalitu dovolania teda znáša sám dovolateľ, keďže iba on určuje rozsah a hĺbku posudzovania veci dovolacím súdom. Inými slovami, najvyšší súd nemôže na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať chyby v napadnutom rozhodnutí alebo aj v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by napĺňali niektorý z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov. IV.1. dovolanie obvineného T. B. Obvinený T. B. v dovolaní namietol: (

1. i)rozčlenenie tejto trestnej veci na viaceré samostatné konania a v tejto súvislosti úpravu obžaloby pri jej prednese bez pretlmočenia do maďarského jazyka, (
2. ii)nepreloženie výpovedí do zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 29. júna 2018, (iii) posúdenie hodnovernosti spolupracujúcich osôb, (
3. iv)neumožnenie obhajcovi vyjadriť sa k výsluchu znalca, (
4. v)neodôvodnené odmietnutie jeho návrhov na doplnenie dokazovania, (
5. vi)zaujatosť sudkýň JUDr. Aleny Šiškovej a JUDr. Dany Wänkeovej, (vii) nezákonnosť príkazu na domovú prehliadku, (viii) nesprávnosť právneho posúdenia skutkov 1/ a 2/, (
6. ix)nesprávnosť ustálených skutkových zistení, (
7. x)neprípustnosť trestného stíhania pri skutkoch 1/ a 2/ z dôvodu premlčania a (
8. xi)neopodstatnenosť ukladania výnimočného trestu odňatia slobody a celkovú neprimeranosť trestu. Zásadné porušenie obhajovacích práv môže naplniť dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku. K výhrade spočívajúcej v účelovom rozdeľovaní tejto veci do viacerých konaní najvyšší súd uvádza, že pri spojení alebo vylúčení veci

§ 18

a § 21 Trestného poriadku ide „len“ o procesné rozhodnutie, ktoré samo osebe nemá žiaden vplyv na zmenu obhajovacích práv obvineného, a teda ani dopad na prípadné naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku či iného dovolacieho dôvodu obsiahnutého v prvom odseku tohto ustanovenia. Inými slovami, takéto rozhodnutie (z pohľadu dovolacieho súdu ide o konanie, ktoré predchádzalo dovolaním napadnutému rozhodnutiu) požíva význam v dovolacom konaní iba za situácie, ak podmieňuje, resp. je príčinou porušenia konkrétneho obhajovacieho práva (rozsudok najvyššieho súdu z 28. februára 2022, sp. zn. 1 TdoV 4/2020, a uznesenie najvyššieho súdu z 10. októbra 2023, sp. zn. 1 TdoV 7/2021). V zmysle § 18 ods. 1 a 21 ods. 1 Trestného poriadku teda neplatí téza, že o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa musí bezvýhradne vykonať spoločné konanie. Najvyšší súd v tejto súvislosti nepovažuje za opodstatnenú námietku týkajúcu sa súbežného nepretlmočenia úpravy obžaloby pri jej prednese na hlavnom pojednávaní konanom 15. mája 2018 po vylúčení niektorých obžalovaných na samostatné konanie (zv. 76, č. l. 21 060 až 21 063), nakoľko podstata obžaloby (formulácia skutkov 1/ a 6/ obžaloby, resp. 1/ a 2/ rozsudku Špecializovaného trestného súdu a ich kvalifikácia) tým vo vzťahu k dovolateľovi ostala nezmenená. Dôležitým je, že obžalovanému bol 7. februára 2018 doručený preklad obžaloby (zv. 73, č. l. 20 394). S ohľadom na priebeh dokazovania na hlavnom pojednávaní je bežným javom úprava skutkov, ak je zachovaná ich totožnosť (čo ani obvinený nenamieta), pričom po vydaní prvostupňového rozsudku, ktorý bol v preklade do maďarského jazyka doručený obvinenému (zv. 85, č. l. 23 639), nedošlo k ďalším skutkovým úpravám. Z uvedeného vyplýva, že obvinený bol oboznámený s ich finálnym znením pred právoplatným skončením veci, a teda mal možnosť sa k nim sám vyjadriť, resp. tomu prispôsobiť svoju obhajobu. Pokiaľ obvinený nepriamo namietol, že vylúčením obžalovaných na samostatné konanie bol ukrátený o možnosť ich kontradiktórneho výsluchu, žiada sa nad rámec námietky týkajúcej sa rozsahu vykonaného dokazovania (ktorej je venovaná pozornosť v ďalšej časti tohto rozhodnutia) dodať, že trestná vec obvineného JUDr. A. F. bola uznesením zo 17. júla 2018 vrátená do spoločného konania. Trestné stíhanie obvinenej Q. E. bolo zastavené, nakoľko zomrela XX. P. XXXX, t. j. pred vylúčením jej stíhania na samostatné konanie. Obvinení T. T.Á., W. H., R. S. a V. Š., stíhaní za skutok 10/ obžaloby, boli v tejto veci vypočutí ako svedkovia s tým, že využili svoje právo a k veci odmietli vypovedať. Čo sa týka práva na tlmočníka na hlavnom pojednávaní, k tejto námietke sa vyjadril Špecializovaný trestný súd (na str. 132 až 133) aj odvolací súd (na str. 62 až 63). Podstatným je, že tlmočník bol osobne prítomný na všetkých hlavných pojednávaniach konaných v tejto veci, pričom súd prvého stupňa po skončení hlavného pojednávania 29. júna 2018 v súlade s § 28 ods. 5 Trestného poriadku umožnil obvinenému zotrvať v pojednávacej miestnosti za účelom pretlmočenia obsahu zápisnice z tohto úkonu, čo však obvinený odmietol. Právo na pomoc tlmočníka v zmysle čl. 6 ods. 3 písm.
2. e)Dohovoru si pritom nemožno vykladať tým spôsobom, že by hlavné pojednávanie muselo byť tlmočené simultánne a doslovne, postačí následný a syntetický preklad [pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 19. júna 2014, sp. zn. IV. ÚS 337/2014, a v ňom odkazovaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kamasinski proti Rakúsku z 19. decembra 1989, č. 9783/82, bod 83.]. Napokon, priebeh konania a obsah vykonaných dôkazov je dôkladne zaznamenaný aj v rozsudku Špecializovaného trestného súdu, s ktorého prekladom sa obvinený mal možnosť oboznámiť a v nadväznosti na to uplatniť svoje námietky pred odvolacím súdom. Obvinený spochybnil hodnovernosť viacerých osôb: D. N., Q. A., K. K., C. Y., Z. V., R. S., W. F., Q. Š. a T. M. s odôvodnením, že ide o osoby, ktoré v tejto veci vypovedajú výmenou za vlastnú beztrestnosť alebo zníženie trestu. K tomu dovolací súd uvádza, že použiteľnosť výpovede osoby podozrivej z účasti na trestnej činnosti bez ďalšieho nevylučuje skutočnosť, že táto osoba sa rozhodla vypovedať výmenou za poskytnutie určitých antirepresívnych výhod; takáto výpoveď inými slovami a priori nie je nezákonná, a teda hoci len na jej základe môže byť uznaná vina. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti „iba“ v záujme dodržania garancií spravodlivého procesu kladie dôraz na dôsledné preverenie hodnovernosti takýchto svedectiev, ak sú pre danú vec podstatné. Naostatok uvedená povinnosť spočíva najmä na súdoch prvého a druhého stupňa, keďže dovolací súd nie je oprávnený vstupovať do právoplatne ustálených skutkových záverov, a teda ani do preskúmavania závažnosti či hodnovernosti toho ktorého dôkazu (vrátane výpovede spolupracujúcej osoby) na základe iného než ministerského dovolania

§ 371ods.

3 Trestného poriadku. Na strane druhej, v kontexte zásadného porušenia práva na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. c) Trestného poriadku, môže s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu požívať relevanciu nerešpektovanie práva obvineného na dôsledné vysporiadanie sa s jeho námietkami ohľadom hodnovernosti spolupracujúcej osoby; nemožno si to však zamieňať s námietkami typu, že si súd neosvojil stranou prijaté hodnotenie dotknutého dôkazu. Aplikujúc tieto teoretické východiská na posudzovanú vec, už zo samotnej námietky obvineného vyplýva, že v tejto veci nebol uznaný za vinného na základe ojedinelej výpovede spolupracujúcej osoby. Obvinený mal zároveň možnosť v konaní pred súdom klásť otázky a všemožne spochybniť výpovede spoluobžalovaných i svedkov. Špecializovaný trestný súd svoje zistenia týkajúce sa skutku 1/ prijal na celom rade dôkazov, pričom obvineného osobitne usvedčili výpovede D. N., Q. A., C. Y., K. K., Ing. A. A., W. C., W. F., T. A., Z. V. a R. S.. Obdobne skutok 2/ bol ustálený na základe viacerých dôkazov, z ktorých vinu obvineného preukázali najmä výpovede spoluobžalovaných D. N., Q. A., K. K. a svedkov Z. V. a C.P. Y. (bližšie pozri str. 115 až 119 rozsudku Špecializovaného trestného súdu). Z odôvodnenia rozsudku Špecializovaného trestného súdu vyplýva, že v súvislosti s oboma skutkami, za ktoré bol obvinený uznaný za vinného, boli kľúčovými dôkazmi výpovede spoluobžalovaných D. N., Q. A. a K. K., ktorí sa sami k tejto trestnej činnosti priznávali, a to vrátane vyhlásenia o vine

§ 257ods.

1 písm. b) Trestného poriadku (hoci obžalovaný K. K. iba vo vzťahu k skutku 1/), čo v ich prípade vyústilo do mimoriadneho zníženia trestov

§ 39ods.

2 písm. e), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, ktoré i napriek tomu boli uložené v prísnejšej výmere ako u obvineného T. B.. Čo sa týka svedkov C. Y., Z. V., R. S. a W. F., ako je zrejmé aj z textu obžaloby (zv. 73, č. l. 20 214), tým bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia

§ 205Trestného poriadku.

Z predošlého odseku vyplýva, že výpovediam svedkov Q. Š. a T. M. nebol pripísaný význam pre usvedčenie obvineného, a preto ich namietanie je už tým samým neopodstatnené. V kontexte špecifického postavenia týchto obžalovaných a svedkov ako tzv. kajúcnikov, prvostupňový súd dôsledne skúmal hodnovernosť týchto osôb, berúc do úvahy tú podstatnú skutočnosť, že svojimi výpoveďami sa sami usvedčovali zo závažnej trestnej činnosti. Výpovede týchto osôb súd hodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, keď vyzdvihol ich podrobnosť, obsahový súlad v podstatných okolnostiach, drobné rozpory a fakt, že majú oporu v zadovážených vecných a listinných dôkazoch vrátane zistení vyplývajúcich z ich odborného skúmania (bližšie pozri str. 127 až 130 a 115 až 119). U svedka R. S. prvostupňový súd zároveň poukázal na závery znalca z odboru psychológie (str. 128, resp. 160 až 161). Zistenia týkajúce sa duševného stavu obžalovaných D. N., Q. A. a K. K., ktoré sčasti súvisia s otázkou ich hodnovernosti, Špecializovaný trestný súd zhrnul na str. 147 až 152 a 154 až 155 svojho rozsudku. Obvinený v dovolaní neuviedol, k akému konkrétnemu výsluchu znalca nebolo súdom umožnené vyjadriť sa jeho obhajcovi na hlavnom pojednávaní. Obhajoba však mala možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu v ďalšom v priebehu konania (napr. v záverečnej reči alebo odvolaní), a preto táto námietka a priori nie je spôsobilá naplniť atribúty zásadného porušenia obhajovacích práv v zmysle § 371 ods. 1 písm.

1. c)Trestného poriadku. Najvyšší súd už judikoval (v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke pod č. 116/2014), že právu na navrhovanie dôkazov zodpovedá povinnosť súdu zaoberať sa každým takýmto návrhom vrátane procesného vysporiadania sa s ním pred meritórnym rozhodnutím a že rozsah tejto povinnosti (z hľadiska vymedzenia konkrétnych dôkazných návrhov a povinnosti rozhodnutia o nich) definuje dôkazná iniciatíva strán v záverečnej fáze dokazovania (§ 272 ods. 2 Trestného poriadku). Odvolací súd na verejnom zasadnutí konanom 8. októbra 2019 z dôvodu nadbytočnosti odmietol doplniť dokazovanie o tam uplatnený návrh, spočívajúci v pripojení všetkých spisov, v súvislosti s ktorými sa vedú trestné konania pre skutky, ktorých sa mala dopustiť skupina B. (zv. 89, č. l. 24 368; tento návrh obvinený uplatnil aj v záverečnej fáze hlavného pojednávania). Iný návrh na doplnenie dokazovania obvinený v tomto štádiu konania nemal. Pokiaľ ide o preskúmateľnosť odmietnutia dôkazného návrhu, dôvody, ktoré viedli súd k zúženiu rozsahu vykonaného dokazovania, a teda dodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 168 ods. 1 Trestného poriadku, je potrebné hodnotiť individuálne vo vzťahu ku každému dôkaznému návrhu, ktorého odmietnutie sa namieta. Spôsob, akým to treba posudzovať, načrtol Európsky súd pre ľudské práva v podobe tzv. Perna testu, pozostávajúceho z troch kritérií: (
2. i)či žiadosť o doplnenie dokazovania bola dostatočne odôvodnená a či sa týkala podstaty obvinenia - v tomto ohľade každý dôkazný návrh aj

§ 240ods.

4 Trestného poriadku musí kumulatívne spĺňať dve náležitosti spočívajúce v dostatočnej identifikácii dôkazného prostriedku a konkretizácii, čo sa ním má objasniť, (ii) či bol posúdený význam dôkazného návrhu a či v tejto súvislosti boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo tento dôkaz nebol vykonaný a (iii) či odmietnutie dotknutého dôkazného návrhu malo dopad na celkovú spravodlivosť konania (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Murtazaliyeva proti Rusku z 18. decembra 2018, č. 36658/05, bod 158.). Z uvedených kritérií vyplýva všeobecné pravidlo,

ktorého čím pádnejšie sú dôvody návrhu na doplnenie dokazovania, tým presvedčivejšie by malo byť zdôvodnené, prečo takémuto návrhu nebolo vyhovené. Na druhej strane, ani odmietnutie návrhu bez odôvodnenia alebo „mlčanie“ súdu vo vzťahu k dostatočne odôvodnenému a relevantnému návrhu na vykonanie dôkazu nutne nemusí viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces. K tomu totiž nedochádza v dôsledku samotného nevyhovenia dôkaznému návrhu, ale len za situácie, ak by nevykonanie takého dôkazu súčasne predstavovalo závažný deficit z hľadiska splnenia povinnosti zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nevznikajú dôvodné pochybnosti (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. februára 2021, sp. zn. 6 Tdo 1240/2020, bod 56. a v ňom uvedený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dorokhov proti Rusku zo 14. februára 2008, č. 66802/01, body 74. a 75.). Ak teda súdy v rámci vysporiadania sa s množstvom dôkazov síce opomenuli uviesť, prečo nevykonali určité navrhované dôkazy, súčasne sa však v ich rozhodnutiach zreteľne a bez d