← Slovensko

1 260 000 eur

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/182/2024 Identifikačné číslo spisu: 1713202400 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2025 Meno a priezvisko: Mgr. Miroslav Šepták Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1713202400.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: C.. C. G., nar. XX.XX.XXXX, M. - K., zastúpený: KADUC & PARTNERS s.r.o, IČO: 50 290 762, Trojičné námestie 4, Trnava, proti žalovaným: 1/ C.. L. G., nar. XX.X.XXXX, 2/ C.. C. G., nar. XX.XX.XXXX, 3/ U.. U. G., nar. X.X.XXXX, všetci traja Mlynské pole 10, Limbach, všetci traja zastúpení: AK Kleberc Legal, s. r. o., IČO: 54 741 548, Tbiliská 13, Bratislava, o zaplatenie 1 260 000 eur, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/32/2013, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/43/2023 z

  1. novembra 2023, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným 1/ až 3/ v plnom rozsahu. Odôvodnenie
  2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 3Co/43/2023 z
  3. novembra 2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k. 4C/32/2013-1635 z
  4. augusta 2022, ktorým uložil žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 420 000 eur, žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 420 000 eur a žalovanému 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 420.000 eur; vo výroku o náhrade trov konania ho zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ až 3/, každému samostatne, nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 40 %; zrušil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania; žalobcovi priznal proti žalovaným 1/ až 3/, každému samostatne, plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania sp. zn. 3Co 43/
  6. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 34, § 37, § 40 ods. 1, § 41, § 46 ods. 1, §489, § 563, § 588 Občianskeho zákonníka a v súlade s čl. 2 ods. 1, 2, 3 Základných princípov, § 191 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako ,,CSP“). V odôvodnení uviedol, že (v poradí prvým) rozsudkom č. k. 4C/32/2013-928, zo dňa 21.9.2017, súd žalobu o zaplatenie sumy 1 260 000 eur zamietol. Svojho nároku sa žalobca domáhal na tom skutkovom základe, že s vtedajšou manželkou ako predávajúci uzavreli so žalovanými ako kupujúcimi dňa 7.2.2011 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území G., zapísané na LV č. XXXX R. č. XXXX, za ktoré sa žalovaní zaviazali zaplatiť kúpnu cenu 1.800.000 eur; žalovaní kúpnu cenu nezaplatili a keďže každý z nich nehnuteľnosti nadobudol v pomere 1/3 spoluvlastníckeho podielu, požadoval od každého z nich 1/3 kúpnej ceny. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca podpisom kúpnej zmluvy (7.2.2011) deklaroval splnenie povinnosti žalovanými ako kupujúcimi, pričom aj svedkyňa L. G., ako druhá predávajúca, potvrdila, že kúpna cena bola pri podpise zmluvy zaplatená. Uvedenému nasvedčovala aj skutočnosť, že žalobca po podpise kúpnej zmluvy podpísal dňa 7.2.2011 a 25.2.2011 dodatky k tejto zmluve a tiež, že pôvodne sa domáhal zaplatenia sumy 1 800 000 eur a následne po procesnej obrane žalovaných, vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 540 000 eur späť. Nakoľko predmet kúpy patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“), o neexistencii predmetnej pohľadávky svedčila potom aj skutočnosť, že v konaní o vyporiadanie BSM, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6C/264/2013, žalobca túto pohľadávku vo vzájomnej žalobe v rámci masy bezpodielového spoluvlastníctva neuviedol. Súd tiež poukázal i na konanie vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2011, v ktorom žalobca považoval predmetnú kúpnu zmluvu za absolútne neplatnú, a to z dôvodu jeho uvedenia do omylu žalovanými, ktorí už pri uzatváraní zmluvy nemali mať úmysel dohodnutú kúpnu cenu zaplatiť; nárok na zaplatenie kúpnej ceny, resp. jej časti, by z absolútne neplatnej zmluvy nevznikol. V uvedenom konaní vzal potom žalobca žalobu späť a konanie bolo zastavené. Napokon, o neexistencii pohľadávky, podľa súdu svedčilo i to, že ak by táto existovala, a teda by boli žalovaní v omeškaní zo zaplatením čo i len časti kúpnej ceny, žalobca by mal možnosť od kúpnej zmluvy v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka odstúpiť, ktorú možnosť však nevyužil. 2.
  7. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením č. k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa 29.11.2018 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd mal za to, že z hľadiska dôkazného bremena, žalobca v konaní preukázal uzatvorenie kúpnej zmluvy, na základe ktorej si uplatňoval nárok na zaplatenie kúpnej ceny v sume 1.260.000 eur. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že kúpna cena bola uhradená kombináciou pôžičiek poskytnutých žalobcovi v čase pred uzavretím kúpnej zmluvy, listinný dôkaz preukazujúci uzatvorenie deklarovaných zmlúv o pôžičke nepredložili; rovnako nepredložili ani žiadny listinný dôkaz preukazujúci odovzdanie hotovosti v sume 957 851,69 eura pri podpise zmluvy, ktorá suma predstavovala súhrn výnosov z podnikateľskej činnosti žalovanej 2/ a výnos z predaja nehnuteľnosti v G.; k jasnému preukázaniu týchto skutočností tak nedošlo. Ohľadom žalovanými predložených viacerých obojstranne zaväzujúcich zmlúv zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že tieto nesúviseli s pohľadávkou žalobcu uplatňovanou v tomto konaní a túto pohľadávku nebolo možné dávať do súvislosti s finančnými transakciami, ktoré žalovaní označili ako pôžičky, do takej miery, v akej boli tieto finančné operácie realizované za účelom splnenia záväzkov, vyplývajúcich zo špecifikovaných listín. Pokiaľ tak zo strany žalovaných boli poskytnuté finančné prostriedky v sume 842 148,31 eur, právny titul poskytnutia týchto ostal sporným, pričom túto spornosť súd prvej inštancie v konaní neodstránil. V prípade časti kúpnej ceny v sume 957 851,69 eur, ktorá mala byť uhradená v hotovosti pri podpise zmluvy, považoval odvolací súd závery súdu prvej inštancie za predčasné, nakoľko žalovaní ani v tejto časti v plnom rozsahu neuniesli dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdených skutočností. Výpoveď svedkyne L. G., ktorá potvrdila argumentáciu žalovaných, totiž nemala oporu v iných dôkazoch produkovaných v rámci konania. Odvolací súd mal za to, že len zo znenia čl. II bodu 2.3 kúpnej zmluvy s ohľadom na ostatné okolnosti sporu, nebolo možné prijať jednoznačný záver o tom, že k zaplateniu kúpnej ceny naozaj došlo, keď samotná konštrukcia predmetného ustanovenia nehovorí o zaplatení kúpnej ceny ako o minulom, už uskutočnenom a zavŕšenom jave. V tejto súvislosti odvolací súd podotkol, že v žiadnom prípade nesmeroval k vyzdvihovaniu prísne formálneho jazykového výkladu ustanovení kúpnej zmluvy pri hodnotení prejavu vôle zmluvných strán, ale týmto poukázal na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie boli produkované také dôkazy, ktoré faktické splnenie uvedenej povinnosti spochybnili, a preto nebolo možné sa uspokojiť len s poukazom na znenie ustanovenia zmluvy ako dôkazu jeho plnohodnotného splnenia. Žalobca prevzatie tejto časti kúpnej ceny poprel a s výnimkou výpovede svedkyne L. G. uvedené nebolo preukázané žiadnym iným dôkazom, ktorý by žalobcove námietky bez akýchkoľvek pochybností vyvrátil. Odvolací súd zdôraznil, že s ohľadom na blízke rodinné vzťahy strán sporu, nemožno z dôvodu absencie listinného dôkazu priamo preukazujúceho presun finančných prostriedkov z dispozičnej sféry žalovaných na žalobcu v deň uzatvorenia zmluvy, prijať záver o tom, že táto časť kúpnej ceny uhradená nebola. Zároveň bol však názoru, že pokiaľ ide o finančné prostriedky v takej výške a nejde o finančnú čiastku, ktorou sa bežne v obchodnom či súkromnom styku disponuje, žalovaní mohli predložiť aspoň nepriame dôkazy, nasvedčujúce tomu, že boli reálne spôsobilí takouto finančnou čiastkou disponovať, napr. potvrdením o finančných transakciách, o výnosoch z podnikateľskej činnosti, výpisom z účtu alebo iným obdobným spôsobom; prítomnosť dôkazu preukazujúceho majetkové pomery žalovaných v čase uzatvorenia zmluvy by totiž významne prispela k dôveryhodnosti ich tvrdení. Pokiaľ išlo o pripojený spis Okresného súdu Pezinok sp. zn. 10C/206/2014, v ktorom konaní sa žalobca domáhal neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, odvolací súd konštatoval, že pokiaľ zo strany súdu prvej inštancie došlo ku komparácii argumentácie žalobcu v uvedenom a predmetnom konaní, bolo potrebné, aby k obdobnej komparácii došlo i v prípade argumentácie žalovaných. Uvedené platí obzvlášť v prípade, ak títo v uvedenom konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy v podaní zo dňa 12.10.2012 uviedli, že všetky zmluvné strany boli uzrozumené s tým, že napriek takémuto prejavu vôle v kúpnej zmluve (v čl. II bode 2.3 kúpnej zmluvy) má dôjsť k úhrade kúpnej ceny neskôr; vo veci zmluvného dojednania o splatnosti kúpnej ceny znenie jej článku nepredstavovalo skutočnú vôľu zmluvných strán a je zrejmé, že dojednanie o splatnosti kúpnej ceny nebolo nielenže dodržané a žalobcom ani požadované, ale dokonca žalobca vedel o nedostatku voľných zdrojov žalovaných potrebných k okamžitému vyplateniu kúpnej ceny pri samotnom podpise kúpnej zmluvy a o potrebe získania úveru na ich strane za účelom prefinancovania kúpnej ceny; v predmetnom konaní však žalovaní trvali na tom, že časť kúpnej ceny v sume 957 851,69 eur, bola uhradená v hotovosti už pri podpise kúpnej zmluvy. Zároveň odvolací súd konštatoval, že spochybnenie platnosti kúpnej zmluvy žalobcom v uvedenom konaní sama osebe nemohla mať žiaden vplyv na trvanie povinnosti zmluvných strán vyplývajúcich z danej zmluvy. Hoci žalobca v týchto konaniach uplatňoval odlišné nároky, jeho procesná argumentácia bola v zásade v oboch prípadoch postavená na tvrdení, že mu zo strany žalovaných nebola zaplatená kúpna cena; uvedené tak nemohlo byť vyhodnotené ako jeden z podstatných argumentov pre ustálenie záveru o neexistencii predmetnej pohľadávky. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že žalovaní neboli v omeškaní s plnením peňažného dlhu len z dôvodu, že žalobca od kúpnej zmluvy neodstúpil, nakoľko právny poriadok Slovenskej republiky garantuje rôzne prostriedky ochrany subjektívnych práv, pričom pokiaľ nie je zákonom ustanovené inak, voľba konkrétneho zákonného prostriedku na ochranu subjektívneho práva je ponechaná na slobodné rozhodnutie účastníka zmluvného vzťahu dotknutého porušením zmluvných záväzkov druhou stranou; žalobca tak len žalobou na splnenie zmluvných záväzkov žalovanými vykonával svoje zákonom priznané práva. 2.
  8. V ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie žalovaní 2/ a 3/ zotrvali na tom, že celú kúpnu cenu žalobcovi vyplatili tak, ako bolo dohodnuté v kúpnej zmluve, hoci to v tejto uvedené nebolo, a to z úverov prevedených žalobcovi (v sume 2 500 000 Sk, 5 000 000 Sk, 540 000 eur, 20 000 eur a 1 000 000 Sk, vrátenie ktorej sumy žalobca nepreukázal) spolu v sume 842.148,31 eur, ktorý zápočet pôžičiek do kúpnej ceny potvrdila svedkyňa, ktorá bola spolu so žalobcom predávajúcou; zvyšok kúpnej ceny v sume 957 851,69 eur uhradili žalobcovi v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy tak, ako vypovedala i svedkyňa L. G., pričom táto suma pochádzala z predaja domu žalovanej 1/ v G. a z podnikateľských príjmov žalovanej 2/. 2.
  9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že konanie vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2011, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011, bolo pre späťvzatie žaloby zastavené. Skutkovým základom v tomto konaní bolo tvrdenie žalobcu, že žalovaní kúpnu cenu pri podpise kúpnej zmluvy neuhradili a neurobili tak ani po uplynutí viacerých mesiacov, kedy to rešpektoval, nakoľko vedel, že získanie takejto čiastky prostredníctvom bankových úverov si vyžaduje dlhší čas; žalovaní však nemali záujem kúpnu cenu zaplatiť, manželka na jej uhradení netrvala a navyše požiadala aj o rozvod a so žalovanými robia obštrukcie, keď ho z domu v Limbachu vysťahovali a zrušili mu tam i trvalý pobyt. Žalovaní v uvedenom konaní tvrdili, že v spolupráci so žalobcom, v súvislosti s plánovaným odkúpením nehnuteľnosti, požiadali banku o poskytnutie úveru, z ktorého prostriedky v sume 540 000 eur v rámci úhrady kúpnej ceny v plnom rozsahu poukázali žalobcovi na splatenie úveru jeho a jeho manželky, ktorý bol dovtedy zabezpečený predmetným domom. Žalobca potom pripravil, resp. obstaral prípravu návrhu kúpnej zmluvy a neskôr jej dodatkov, v ktorej bolo uvedené, že k úhrade kúpnej ceny má dôjsť pri podpise kúpnej zmluvy a v takomto znení bola kúpna zmluva aj podpísaná; zmluvné strany však boli od počiatku uzrozumené s tým, že napriek takémuto prejavu vôle má dôjsť k úhrade kúpnej ceny neskôr, a teda zmluvné dojednanie o splatnosti kúpnej ceny nepredstavovalo skutočnú vôľu zmluvných strán; žalobca zároveň vedel o nedostatku voľných zdrojov žalovaných potrebných k okamžitému vyplateniu kúpnej ceny a o potrebe získania úveru na ich strane za účelom financovania kúpnej ceny, ktorá bola v sume 540 000 eur aj zaplatená. Podľa LV č. XXXX a LV č. XXXX sú žalovaní vedení ako podieloví spoluvlastníci každý v podiele 1/3 k celku vo vzťahu k tam zapísaným nehnuteľnostiam (predmetu kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011 a jej dvoch dodatkov, ktorý vklad bol povolený pod č. V 366/2011 dňa 31.3.2011). Žalovaný 3/ uviedol, že vtedy to bola taká právna stratégia, nakoľko sa to zdalo efektívnejšie; žalobca však nakoniec vzal žalobu späť. 2.
  10. Žalovaní doručili súdu prvej inštancie listinné dôkazy, a to potvrdenie zo dňa 7.2.2011 a prehlásenie zo dňa 21.2.2011 s tým, že malo ísť o potvrdenie o prevzatí hotovosti v sume 950.000 eur ako časti kúpnej ceny za dom X. G., ktoré podpísali obaja predávajúci (žalobca a L. G.) v deň podpisu kúpnej zmluvy a prehlásenie o úhrade plnej kúpnej ceny v hotovosti a vo zvyšku vo forme úverov, ktoré dovtedy poskytli žalovaní predávajúcim, zo dňa 21.2.2011, t. j. zo dňa, kedy žalobca okrem iného vystavil splnomocnenie na všetky právne úkony svojej manželke L. G., podpísané oboma predávajúcimi. Žalobca potom tvrdil, že tieto dokumenty nikdy nepodpísal a nemal o nich vedomosť. Poukázal na výpoveď svedkyne L. G. o tom, že neexistuje písomné potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny a započítaní úverov a tiež na skutočnosť, že žalovaní dôkazy predložili až po 8 rokoch trvania sporu, čo znižuje ich dôveryhodnosť. Navrhol nariadenie znaleckého dokazovania na odborné posúdenie pravosti podpisu žalobcu na predložených listinných dôkazoch. Súd prvej inštancie v súlade s § 253 ods. 3 CSP navrhnuté znalecké dokazovanie pre nezloženie preddavku žalobcom nemohol vykonať, ktorú skutočnosť stranám oznámil písomne zo dňa 9.3.
  11. Žalobca neskôr dôkazy predložené žalovanými, a to potvrdenie zo dňa 7.2.2011 a prehlásenie zo dňa 21.2.2011, označil za izolovaný dôkaz, ktorý by nemal prevážiť, nakoľko ostatné dôkazy svedčia v prospech jeho žaloby, na ktorej zotrval. Naopak žalovaní vo vzťahu k predmetným listinným dôkazom (potvrdeniu a prehláseniu) uviedli, že tieto sú pravé a označili ich za nosný dôkaz preukazujúci odovzdanie kúpnej ceny; 2.
  12. Následne súd prvej inštancie (aj s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/12/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016, sp. zn. 2Cdo/155/2011, sp. zn. 3MCdo/6/2010, zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010, zo dňa 24.6.2010, sp. zn. 6Cdo/81/2010, zo dňa 31.5.2010, sp. zn. 4Cdo/13/2009, zo dňa 24.2.2010, sp. zn. 3Cdo/192/2004, judikát R 68/71, judikát R 78/1966, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/3745/2009 a 11Cdo/1193/2007) vyhodnotil, že žaloba je dôvodná. Rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu v jeho uznesení č. k. 3Co/50/2018-1133, zo dňa 29.11.2018, súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie kúpnej zmluvy dňa 7.2.2011 s dvomi dodatkami, kde na strane predávajúcich vystupoval žalobca a jeho vtedajšia manželka, L. G., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti patriace do BSM žalobcu a L. G.. Vzhľadom na uvedené dohodnutá kúpna cena, prípadne nárok na jej zaplatenie, patril v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka do ich BSM. Námietky žalovaných o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu domáhať sa zaplatenia predmetnej kúpnej ceny vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie žaloby vyplývala z hmotnoprávneho ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka. 2.
  13. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na to, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie, resp. doplatenie časti kúpnej ceny v sume 1 260 000 eur dohodnutej so žalovanými ako kupujúcimi v kúpnej zmluve zo dňa 7.2.2011 o prevode nehnuteľností. Žalobca záväzok vyplývajúci z uzavretej kúpnej zmluvy (prevod vlastníckeho práva na kupujúcich) splnil, čoho dôkazom bol zápis na príslušných listoch vlastníctva; sporným bolo splnenie záväzku žalovaných uhradiť dohodnutú kúpnu cenu v sume 1 800 000 eur (každý v 1/3, t. j. 600 000 eur). Splnenie záväzku v sume 540 000 eur z úveru č. 2011002430 nebolo žalobcom popreté a v tejto časti vzal žalobu i späť. Skutkové tvrdenia ohľadom splnenia záväzku z kúpnej zmluvy boli potom procesne povinní preukázať žalovaní, ktorí zotrvali na tom, že úhradu (aj zvyšku) kúpnej ceny riadne preukázali. Súd prvej inštancie ohľadne tvrdení žalovaných, že časť kúpnej ceny bola uhradená započítaním v minulosti poskytovaných pôžičiek žalobcovi z úverov, ktoré si brali, odkázal na závery odvolacieho súdu v jeho uznesení č. k. 3Co/50/2018-1133 zo dňa 29.11.2018, v zmysle ktorých „plnenia poskytnuté v minulosti žalobcovi a jeho manželke z úverov, nesúviseli s predmetnou pohľadávkou žalobcu tak, ako nesúvisela pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní s listinnými dôkazmi žalovaných preukazujúcich tieto zmluvné vzťahy a plnenia z nich nebolo možné dávať do súvislosti s finančnými transakciami, ktoré žalovaní označovali ako pôžičky, a to do takej miery, v akej boli tieto finančné operácie realizované za účelom splnenia záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených kúpnych zmlúv“. Súd prvej inštancie uviedol, že zdrojom finančných prostriedkov v minulosti prevedených žalobcovi zo strany žalovaných 1/ a 2/ totiž boli hypotekárne úvery zabezpečené záložným právom úverujúcej banky so zmluvne určeným/dohodnutým účelom; v žiadnom prípade tieto platby nebolo možné hodnotiť ako pôžičky, keďže nešlo o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov žalobcovi, ale o splnenie zmluvnej povinnosti úhrady kúpnych cien z titulu kúpnych zmlúv, za ktoré žalované 1/ a 2/ nadobudli do svojho vlastníctva nehnuteľnosti v U. a v G.. Išlo teda o úvery poskytnuté žalovanej 2/ na základe zmlúv o hypotekárnom úvere č. 0444541166 zo dňa 3.9.2022 a č. 0449335994 zo dňa 23.4.2009 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v U. (kúpna cena 2 500 000 Sk a 20 000 eur) a žalovanej 1/ z hypotekárneho úveru poskytnutého jej prevodom dňa 8.9.2003 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v G. (kúpna cena 5 000 000 Sk). Poskytnutie sumy 1 000 000 Sk žalobcovi z účtu žalovanej 1/ ako pôžičky na kúpu pálenice v Dolnej Krupej žalovaní predloženými dôkazmi nepreukázali a neuniesli ani dôkazné bremeno nad všetku pochybnosť, keď nepreukázali plnenie žalobcovi v sume 1 000 000 Sk titulom úhrady časti kúpnej ceny na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.
  14. Z listinných dôkazov predložených v tomto vyplývalo, že spoločnosť LC spol. s. r. o. zastúpená konateľom - žalobcom a ďalšou splnomocnenou osobou adresovala obchodnej spoločnosti Slovdrink spol. s. r. o., zastúpenej konateľkou C.. X. P., listom zo dňa 22.3.2007, písomnú ponuku na odkúpenie 100% obchodných podielov za kúpnu cenu 90 000 000 Sk, z toho 3 000 000 Sk nevratnej zálohy/zmluvnej pokuty, splatnej v deň podpisu zmluvy o budúcej zmluve. Na účet žalovanej 2/ bola dňa 28.3.2007 pripísaná suma 1 173 973,50 Sk s poznámkou: „G. L. Ing.“ a dňa 28.3.2007 odpísaná suma 1 000 000 Sk s poznámkou: „.“, na účet s názvom „P.“ č. 4900/10006-
  15. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 2/ (a nie žalovaná 1/) síce vykonala prevod sumy 1 000 000 Sk zo svojho bankového účtu, avšak zrejme bez právneho dôvodu, keďže podľa predloženej písomnej ponuky zo dňa 22.3.2007 nebola zmluvnou stranou zamýšľaného prevodu obchodných podielov a naviac prevod vykonala na bankový účet tretej osoby - C.. X. P., a nie na bankový účet žalobcu; ak by aj konala na základe predchádzajúcej dohody so žalobcom, plnila by za obchodnú spoločnosť LC spol. s. r. o., a teda za právnickú osobu, a nie fyzickú osobu žalobcu. Navyše, žalobca v konaní tvrdil, že predmetnú sumu na účel vyplatenia zálohy žalovanej 2/ poskytol na účet, pričom z predloženého výpisu z účtu žalovanej 2/ vyplynulo, že v deň označeného prevodu bola na tento účet pripísaná suma prevyšujúca realizovaný prevod (1 173 973,50 Sk), nebolo však nad všetku pochybnosť zrejmé, kto bol jej odosielateľom. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno o časovej a vecnej súvislosti tvrdeného plnenia, ktoré malo byť započítané na kúpnu cenu z kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011; skutočnosť, či sa žalovaná 2/ alebo žalobca úspešne alebo neúspešne domáhali vrátenia sumy 1 000 000 Sk súdnou cestou, nebola v predmetnom konaní relevantná. 2.
  16. Pokiaľ išlo o potvrdenie zo dňa 7.2.2011 a prehlásenie zo dňa 21.2.2011, súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa znenia textu tohto potvrdenia mali žalobca a svedkyňa L. G. potvrdiť, že od svojich detí ako kupujúcich prevzali za dom v G. sumu 950 000 eur v hotovosti a podľa znenia prehlásenia mali žalobca a svedkyňa L. G. prehlásiť, že od svojich detí za predaj domu v Limbachu dostali plnú kúpnu cenu, zaplatenú sčasti v hotovosti a sčasti ako súčet úverov. Súd prvej inštancie však vyhodnotil, že obsah týchto listín bol vo viacerých smeroch v rozpore s výpoveďou svedkyne L. G., keď táto vypovedala o hotovosti 957 000 eur a nejaké drobné a na výslovné otázky, či bolo o úhrade vystavené nejaké potvrdenie, odpovedala jednoznačne záporne zdôrazňujúc, že sú rodina; ohľadom zdrojov časti kúpnej ceny v hotovosti uviedla, že išlo o financie z podnikateľskej činnosti dcéry C., ktorá prevádzkovala ubytovanie v penzióne a z kúpnej ceny za predaj domu v Lamači dcéry L.. Súd prvej inštancie mal potom za to, že tieto rozpory neboli spôsobilé zhojiť ani tvrdenia žalovaných, že svedkyňa si s odstupom času nemusela niektoré skutočnosti pamätať, a to najmä s prihliadnutím na to, že išlo o jediné obydlie rodiny a tiež na značne vysokú kúpnu cenu, tým skôr, ak mali žalovaní v čase podpisu kúpnej zmluvy disponovať tak značnou sumou v hotovosti. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na názor odvolacieho súdu, že samotná výpoveď svedkyne L. G. D. úhrade kúpnej ceny v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, nemala oporu v iných dôkazoch žalovaných. Žalobca navyše pravosť svojho podpisu na predložených listinách poprel a hoci navrhol znalecké dokazovanie ohľadom pravosti jeho podpisu, toto vykonané nebolo, pre nezloženie preddavku na jeho vykonanie z jeho strany. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, zo dňa 24.2.2010, súd prvej inštancie ustálil, že dôkazné bremeno ohľadne pravosti podpisu zaťažovalo stranu žalovaných, ktorí zo skutočností v listinách uvedených vyvodzovali pre seba v konaní priaznivé právne dôsledky v podobe návrhu na zamietnutie žaloby. Keďže žalovaní preskúmanie pravosti podpisu na týchto listinách odborne zdatnou osobou nenavrhli, ani napriek tomu, že boli súdom informovaní o tom, že návrh žalobcu nevykoná, súd prvej inštancie na tieto listinné dôkazy neprihliadal a nevyvodil z nich pre žalovaných priaznivý záver. 2.
  17. Súd prvej inštancie následne konštatoval, že pokiaľ išlo o finančné prostriedky v takej výške (957 851,69 eur), ktorou sa bežne v hotovosti v súkromnom či obchodnom styku nedisponuje, mohli žalovaní predložiť aspoň nepriame dôkazy nasvedčujúce tomu, že boli reálne spôsobilí takouto sumou disponovať, a to napr. potvrdením o vykonaných finančných transakciách, o výnosoch z podnikateľskej činnosti žalovaných, výpisom z účtu alebo iným obdobným spôsobom, keď prítomnosť dôkazu preukazujúceho majetkové pomery žalovaných v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy by významne prispela k dôveryhodnosti ich tvrdení o vykonaní hotovostnej finančnej operácie v takom rozsahu. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaných o úhrade časti kúpnej ceny v hotovosti, ktorej zdrojom mali byť okrem iného aj príjmy zo súkromných zdrojov žalovanej 1/ z predaja nehnuteľnosti v G.i, súd prvej inštancie uviedol, že vo vzťahu k tomuto tvrdeniu nepredložili žiadne dôkazné prostriedky, či už kúpnu zmluvu a na ňu nadväzujúci výpis z účtu žalovanej 1/, z ktorého by bol v časovej súvislosti s uzatvorením predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011, realizovaný výber tak značnej hotovosti, prípadne výpis z účtu preukazujúci úspory a výber hotovosti. V prípade podnikateľských príjmov žalovanej 2/, ktoré tiež mali byť zdrojom hotovosti, k tomuto žalovaní predložili len čiastočne čitateľné neurčité poznámky žalobcu o predpokladaných možných ročných výnosoch z ubytovania s raňajkami a prevádzkovania kaviarne, a teda ničím nepodložené výpočty žalobcu o možnom výnose, a jednu písomnú objednávku ubytovania v rozsahu 2 dní s raňajkami pre 29 osôb za cenu 870 eur od mesta Medzev zo dňa 27.6.2011, adresovanú dodávateľovi VILA JANKA v Medzeve. Súd prvej inštancie mal za to, že z týchto dôkazov nebolo potom možné vyvodiť záver, že v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy, a teda ku dňu 7.2.2011, mohli žalovaní reálne disponovať finančnou čiastkou v sume 957 851,69 eur v hotovosti. 2.
  18. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj komparáciou skutkových tvrdení žalovaných v tomto konaní a v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2011, v ktorom uviedli, že uhradili žalobcovi z im poskytnutého úveru sumu 540.000 eur, pričom v tomto konaní tvrdili, že kúpna cena bola v celom rozsahu uhradená kombináciou pôžičiek poskytnutých žalobcovi v minulosti z úverov, ktoré si vzali a sčasti v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy. V konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/206/2011 tiež uviedli, že všetky zmluvné strany boli od počiatku uzrozumené s tým, že aj napriek prejavu vôle v kúpnej zmluve o splatnosti kúpnej ceny pri podpise kúpnej zmluvy má k úhrade kúpnej ceny dôjsť neskôr. Súd prvej inštancie mal za to, že ak aj čl. II bod 2.
  19. kúpnej zmluvy možno považovať za nezhodu vôle a jej prejavu zmluvných strán v právnom úkone podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to aj s prihliadnutím na vyjadrenia žalobcu v uvedenom i v tomto konaní, že nakoľko išlo o rodinu, bol si vedomý časového priestoru na zabezpečenie potrebných finančných prostriedkov, neplatnosť sa vzťahovala len na časť právneho úkonu, a to dohodu o splatnosti kúpnej ceny, ktorá je oddeliteľná od ostatného podstatného obsahu právneho úkonu, ktorými sú v zmysle § 41 a § 588 Občianskeho zákonníka predmet kúpy a cena. Preto uzavrel, že pri absencii dohody o čase plnenia, resp. splatnosti, platilo, že splatnosť dlhu v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka, ak nebola určená v rozhodnutí, ani ustanovená právnym predpisom, nastala prvého dňa po tom, čo veriteľ o plnenie požiadal. 2.
  20. Pokiaľ išlo o ďalšie listinné dôkazy produkované žalovanými (čestné prehlásenie žalobcu zo dňa 26.10.2010, e-maily žalobcu adresované žalovaným, rôzna listinná korešpondencia žalobcu súvisiaca s jeho podnikateľskými alebo inými finančnými aktivitami v minulosti) súd prvej inštancie tieto vyhodnotil ako irelevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, nakoľko nepredstavovali žiaden zo zákonom predpokladaných a prípustných spôsobov zániku záväzku žalovaných z predmetnej kúpnej zmluvy podľa § 559 a nasl. Občianskeho zákonníka a nemali súvis so žalobným nárokom. V prípade čestného prehlásenia žalobcu zo dňa 26.10.2010 súd uviedol, že nebolo zrejmé, v akých súvislostiach a za akých okolností žalobca prehlásil, že pri rozdelení hnuteľného a nehnuteľného majetku si bude pre svoju osobu nárokovať len 100 000 eur a ostatný majetok prenecháva svojej manželke a svojim trom deťom; zároveň z časového hľadiska, keď tento dôkaz predchádzal uzavretiu kúpnej zmluvy, nemohol súvisieť s predmetom sporu a nebolo možné ho vyhodnotiť ako prípadné vzdanie sa nároku na zaplatenie kúpnej ceny, prípadne odpustenie dlhu. Ostatné dôkazy, hoci dokresľujú charakter žalobcu, nemali vplyv na trvanie záväzku žalovaných doplatiť žalobcovi nezaplatenú časť kúpnej ceny; nebolo relevantné, či je žalobca ako osoba dôveryhodný, či kontaktoval žalovaných za trvania sporu ohľadom spolupráce, sprostredkovania predaja alebo v súvislosti s riešením jeho bývania a ani jeho zrejme zaužívaná prax vo vzťahu k tretím osobám požičiavať nemalé finančné čiastky alebo si s týmito započítavať vzájomné pohľadávky. 2.
  21. Nakoľko žalovaní, napriek návodu odvolacieho súdu aké dôkazy mali v konaní ďalej predkladať a dostatočnému časovému priestoru v konaní, neprodukovali žiadne relevantné dôkazy, ktorými by nad všetku pochybnosť preukázali svoje tvrdenie o úhrade zvyšku kúpnej ceny v sume 1.260.000 eur, či už v hotovosti alebo započítaním pohľadávok voči predávajúcim spôsobilých na započítanie, súd prvej inštancie žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 3 CSP a § 262 ods. 1 a 2 CSP, ako aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/
  23. Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho dôvodmi, v celom rozsahu stotožnil a v ďalšom na tieto odkázal. Nad rámec dôvodov súdu prvej inštancie a v nadväznosti na jednotlivé odvolacie námietky, odvolací súd uviedol, že žalovaní ani po zrušení (v poradí prvého) rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení mu veci na ďalšie konanie odvolacím súdom v konaní nepredložili žiadne dôkazy, na základe ktorých by nimi uvádzané finančné transakcie vykonané v čase pred uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy bolo možné považovať za pôžičky poskytnuté žalobcovi a zároveň neprodukovali žiadne nepochybné dôkazy, na základe ktorých by tieto bolo možné započítať na úhradu kúpnej ceny, zaplatenia časti ktorej sa žalobca domáhal v predmetnom spore. Napriek výzve súdu prvej inštancie, v súlade s pokynom odvolacieho súdu, žalovaní nepredložili ani žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali, že v rozhodnom čase mohli disponovať čiastkou v hotovosti vyše 957.000 eur. 3.
  24. K odvolacej námietke o vykonaní dokazovania súdom prvej inštancie bez predbežného právneho posúdenia veci, uviedol, že táto predbežnosť spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemôže vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a ku konkrétnemu právnemu záveru dospeje síce vyčerpávajúcim argumentačným postupom, ale iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať (iura novit curia), avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle. V prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom striktne viazaný; opak by nevyhnutne viedol k absurdným dôsledkom a k deformovaniu rozhodovacieho procesu. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje; priamo obmedzený teda nemôže byť ani vlastným predbežným právnym posúdením veci. V danej veci bolo zrejmé, že súd prvej inštancie na pojednávaniach vykonaných po prvom zrušení jeho meritórneho rozhodnutia odvolacím súdom z hľadiska predvídateľnosti súdneho rozhodnutia nepochybne uvádzal svoje nasledujúce kroky a následne i predbežné posúdenie; prihliadnuc na ním prezentované predbežné posúdenie nemožno hovoriť o prekvapivom rozhodnutí. 3.
  25. Za nedôvodné, odvolací súd vyhodnotil aj odvolateľmi namietané nesprávne posúdenie potvrdení zo dňa 7.2.2011 a zo dňa 21.2.2011 súdom prvej inštancie, ktoré mali potvrdzovať prevzatie sumy 950.000 eur v hotovosti predávajúcimi (žalobcom) za dom v G. a obsahovať ich vyhlásenie, že od detí za predaj domu v G. dostali plnú kúpnu cenu zaplatenú sčasti v hotovosti a sčasti ako súčet úverov. Odvolací súd v tomto smere uviedol, že v prípade súkromnej listiny platí, že jej obsah je potrebné dokazovať, pričom dôkazné bremeno leží na tej strane, ktorá z listiny vyvodzuje priaznivé dôsledky (k tomu aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/199/2005 a 4Cdo/13/2009, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 120/2020, zo dňa 19.8.2020). Uvedený právny názor je dlhoročne prezentovaný súdnymi autoritami a odvolací súd nevzhliadol dôvod k odklonu od neho. V ďalšom uviedol, že hoci bolo potrebné žalovaným prisvedčiť, že súd prvej inštancie skutočne na pojednávaní dňa 12.10.2021 uviedol, že predložené prehlásenie zo dňa 21.2.2011 a potvrdenie zo dňa 7.2.2011 sú originály opatrené vlastnoručným podpisom žalobcu a v tom čase jeho manželky L. G., s tým, že dôkazné bremeno popretia pravosti podpisu žalobcu znáša strana žalobcu a v tomto smere nebol k danému dňu navrhnutý žiaden dôkaz; následne však na pojednávaní dňa 23.8.2022 súd prvej inštancie uviedol, že dôkazné bremeno pravosti súkromnej listiny/podpisu, má znášať strana, ktorá od tejto skutočnosti odvodzuje svoj úspech vo veci, po ktorom konštatovaní otvoril pojednávanie a vyzval strany vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Odvolací súd opätovne zdôraznil, že predbežné posúdenie nie je pre súd bezvýnimočne záväzné a môže sa od neho odkloniť, a preto hoci súd prvej inštancie prvotne nesprávne uviedol, ktorú sporovú stranu zaťažuje dôkazné bremeno ohľadom pravosti podpisu žalobcu na predmetných listinách, následne uvedené napravil, keď uviedol, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje stranu, ktorá od pravosti súkromnej listiny/podpisu odvodzuje svoj úspech vo veci. Naviac žalovaní boli zastúpení právnym zástupcom, u ktorého bolo dôvodné predpokladať, že vedomosť o tom, kto v prípade súkromnej listiny znáša bremeno dôkazu, má; nebolo preto možné vyhodnotiť ako dôvodnú námietku, že sa žalovaní riadili prvotným konštatovaním súdu v tomto smere, naviac, keď neskôr súd prvej inštancie konštatoval iné, správne, stanovisko k uvedenému. 3.
  26. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno ohľadom pravosti listiny, resp. podpisov na nej, zaťažovalo žalovaných, nakoľko títo zo skutočností, ktoré boli obsahom listín, vyvodzovali pre seba priaznivé následky, resp. úspech vo veci. Žalobca tvrdil, že tieto listiny nikdy nepodpísal a nemal o nich vedomosť. Poukázal na to, že tieto boli predložené až po 8 rokoch trvania sporu, pričom aj svedkyňa L. G. na otázku, či existuje písomné potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny a o započítaní úverov, uviedla, že nie, nakoľko to bola rodinná záležitosť a nepovažovali to za potrebné. Žalobca potom na pojednávaní navrhol nariadiť znalecké dokazovanie na posúdenie pravosti jeho podpisu (na pojednávaní dňa 26.5.2022 znovu prízvukoval, že žalobca o týchto listinách nemá žiadnu vedomosť a ani o tom, že by ich podpisoval), na tomto návrhu neskôr zotrval za tých okolností, že žalovaní prejavia súčinnosť s dodaním potrebnej dokumentácie, pričom predložil i výzvy doručované žalovaným na vydanie zadržiavanej dokumentácie, odkazujúc pritom na ich vyjadrenie na pojednávaní zo dňa 12.10.2021, že predmetné listiny našli v dokumentácii žalobcu. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 23.8.2022 vyplynulo, že žalobca nezložil preddavok na trovy znaleckého dokazovania, ktoré navrhol vykonať. Žalobca na tomto pojednávaní uviedol, že v prípade prehlásenia a potvrdenia pôjde o jeden izolovaný dôkaz, ktorý by nemal prevážiť, keď ostatné dôkazy sú v prospech žaloby; z uvedeného dôvodu na žalobe zotrval. 3.
  27. Odvolací súd považoval žalobcom spochybnenú existenciu predmetných listín (skutočnosť, že o nich žalobca nemal vedomosť a tieto nikdy nepodpísal) za ich dostatočné popretie z jeho strany na to, aby mala byť pravosť týchto listín dokazovaná. Uviedol, že nakoľko boli žalovaní pred skončením dokazovania súdom riadne poučení, že dôkazné bremeno leží na nich, a títo nenavrhli znalecké dokazovanie, hoci žalobca pravosť listín nimi predložených poprel, za správny označil postup súd prvej inštancie, keď tento na tieto dôkazy neprihliadal. Naviac uviedol, že nielen svedkyňa L. G. vo svojej výpovedi potvrdila, že žiadne potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, či zápočte úverov na kúpnu cenu neexistovali, ale uvedené v konaní netvrdili ani žalovaní. Pokiaľ by vedeli, že ich rodičia podpísali v súvislosti s predmetnou kúpnou zmluvou akékoľvek potvrdenia o úhrade kúpnej ceny, odvolaciemu súdu nebolo zrejmé, prečo by s ohľadom na skutočne vysokú kúpnu cenu nebolo v ich záujme vyhotoviť si kópie takýchto potvrdení a prečo by si na vyhotovenie týchto žiaden z účastníkov predmetného zmluvného vzťahu nespomenul v priebehu ani jedného, s predmetnou záležitosťou súvisiaceho, súdneho konania. Existencii potvrdení nesvedčili ani tvrdenia prezentované žalovanými v rámci procesnej obrany, ani listinné dôkazy založené v spise. 3.
  28. Odvolací súd poukázal na to, že vo vyjadrení k žalobe, ohľadom úhrady kúpnej ceny, najskôr žalovaní tvrdili, že si zobrali hypotéku, z ktorej bol vyplatený úver predávajúcich, teda ich rodičov. Neskôr vo svojom vyjadrení uviedli, že žalobca sa domáha zaplatenia kúpnej ceny, ktorú sám stanovil a ktorá bola pôvodne formálne navýšená podľa hodnoty nehnuteľnosti v znaleckom posudku, pričom žalobca sa usiluje, prostredníctvom nariadeného predbežného opatrenia aj úspešne, o poškodenie žalovaných, a to tým, že im bráni v predaji nehnuteľnosti, bez čoho nebude možné splatiť hypotekárny úver v sume 540 000 eur prevzatý a vyčerpaný žalobcom a sporná nehnuteľnosť bude zexekvovaná bankou. Z ďalšieho vyjadrenia vyplývalo, že k podpísaniu kúpnej zmluvy došlo za situácie, že žalobca nesplácal hypotekárny úver a v tejto ekonomickej tiesni žalovaní predmetnú nehnuteľnosť kúpili a bez meškania uhradili meškajúce splátky hypotekárneho úveru. Kúpna zmluva bola uzatvorená s tým, že bude uhradená cestou tzv. amerického úveru a z neho bola uhradená aj kúpna cena, aj meškajúce splátky. Žalovaná 1/ potom vo svojej výpovedi uviedla, že nehnuteľnosť kúpili za sumu 1 800 000 eur, na čo si všetci traja brali americkú hypotéku. Po opísaní incidentu so žalobcom z roku 2012 uviedla, že žalobca sa telefonicky dožadoval stretnutia s nimi, aby mu podpísali uznanie dlhu v sume 1 260 000 eur, pričom s požiadavkami o vyplatenie depozitu v uvedenej sume ich atakuje neustále od roku
  29. V následnom vyjadrení žalovaní zase tvrdili, že kúpnu cenu vyplatili podľa kúpnej zmluvy, a to tak, že žalobcovi poskytli pôžičky, na ktoré si vzali úver, pričom súčet týchto pôžičiek predstavoval časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť. Išlo o úvery v sume 2 500 000 Sk, ktorú žalovaná 2/ previedla dňa 27.8.2002 na účet žalobcu a v súvislosti s ktorou bola založená nehnuteľnosť v U., v sume 5 000 000 SK, ktorú previedla žalovaná 1/ dňa 8.9.2003 na účet žalobcu a v súvislosti s ktorou bola založená nehnuteľnosť v G., v sume 540 000 eur, ktorú sumu ako úver dňa 16.2.2011 prevzali od žalobcu a v súvislosti s touto bola založená predmetná nehnuteľnosť v G., v sume 20 000 eur, ktorú sumu previedla žalovaná 2/ dňa 27.4.2009 na účet žalobcu, v sume 1 000 000 Sk, ktorú previedla žalovaná 1/ dňa 28.3.2007 žalobcovi na účet na kúpu pálenice v Dolnej Krupej. Poskytnutím pôžičiek žalobcovi, na ktoré si vzali úvery, uhradili časť kúpnej ceny v sume 842 148,31 eur a zvyšok v sume 957 851,69 eur prevzal žalobca v hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, čo mohla potvrdiť druhá predávajúca, bývalá manželka žalobcu. Odvolací súd v tomto smere opätovne poukázal i na tvrdenia prezentované žalovanými v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/602/2011, kde títo uviedli, že všetky zmluvné strany boli od počiatku uzrozumené s tým, že aj napriek prejavu vôle v kúpnej zmluve o splatnosti kúpnej ceny má dôjsť k jej úhrade neskôr, pričom žalobca vedel o nedostatku voľných zdrojov žalovaných potrebných k okamžitému vyplateniu kúpnej ceny pri samotnom podpise kúpnej zmluvy a o potrebe získania úveru na ich strane za účelom prefinancovania kúpnej ceny. Z listín založených v súdnom spise, a to príloh predložených L. G. v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6C/264/2013, vyplynulo, že v zozname predaných nehnuteľností, ktoré so žalobcom vlastnila, sa nachádzal i rodinný dom v Limbachu, ktorý podľa tejto prílohy žalobca predal svojim trom deťom, ktoré ho museli kúpiť na obrovský hypotekárny úver v sume 540.000 eur, ktorý bol prevedený na účet žalobcu. 3.
  30. S prihliadnutím na všetky uvedené okolnosti, kedy žalovaní, ako i svedkyňa L. G., v priebehu konania (ako aj v priebehu iných súvisiacich súdnych konaní) uvádzali rozporuplné informácie ohľadom samotnej výšky ako aj spôsobu zaplatenia kúpnej ceny, navyše, keď v samotnom potvrdení zo dňa 7.2.2011 bola uvedená suma 950 000 eur, ktorá po súčte s transakciami, ktoré mali byť započítané na kúpnu cenu (842 148,31 eur), nepredstavovala sumu 1 800 000 eur, odvolací súd uzavrel, že predložené listinné dôkazy o prevzatí hotovosti predávajúcimi, a o potvrdení úhrady celej kúpnej ceny, a to sčasti v hotovosti a sčasti súčtom úverov, predložené po toľkých rokoch po začatí sporu, sa mu javia ako nedôveryhodné a účelové, a preto bez vykonania znaleckého dokazovania ohľadom ich pravosti, ktorá bola v konaní spochybnená, im nemožno priznať relevanciu. 3.
  31. Za neopodstatnenú vyhodnotil odvolací súd i námietku o dôkaznej núdzi žalovaných v prípade, ak by dôkazné bremeno ohľadom pravosti podpisu žalobcu zaťažovalo ich. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na listiny, ktoré v priebehu konania predkladali žalovaní a ktoré konanie žalobca opakovane označil ako nezákonné, keď používali listiny z jeho archívu v dome, ku ktorému on nemal prístup. Aj keď nešlo o skutočnosť v konaní preukázanú, s ohľadom na listiny predkladané žalovanými v priebehu sporu založené v súdnom spise, nebolo možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že by sa v tomto smere nepochybne dostali do dôkaznej núdze. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal i na zápisnicu z pojednávania vykonaného dňa 12.10.2021, z ktorej vyplynulo, že žalovaní odôvodnili oneskorené predloženie listín (prehlásenia a potvrdenia) tým, že na základe podnetu súdu prehľadali celú dokumentáciu, ktorú žalobca nechal v rodinnom dome v G.. Napokon odvolací súd poukázal i na to, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 26.5.2022, hoci išlo o návrh žalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania, uložil do 15 dní doručiť porovnávací materiál na pravosť podpisu žalobcu žalobcovi, ale i žalovaným; bolo preto možné dôvodne predpokladať, že by takto postupoval i v prípade návrhu žalovaných na vykonanie znaleckého dokazovania, a teda, že by uložil i žalobcovi poskytnúť súčinnosť v podobe predloženia porovnávacieho materiálu. 3.
  32. Za irelevantnú, vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaných, že bolo ich výhradným právom zvoliť si v inom konaní inú stratégiu obhajoby, nakoľko pokiaľ by kúpnu cenu uhradili tak, ako to tvrdili v tomto konaní, nebol dôvod na to, aby to v inom konaní spochybňovali, hoci išlo o tú istú kúpnu zmluvu; námietka, že mali iného právneho zástupcu, ktorý im odporučil takýto postup, podľa odvolacieho súdu v danom prípade neobstojí. Keďže odvolací súd dal vo svojom zrušovacom uznesení pokyn súdu prvej inštancie vysporiadať sa s uvedenými rozpornými tvrdeniami v pripojenom spise, súd prvej inštancie na tieto správne prihliadol. 3.
  33. K námietke žalovaných, že žalobca si až po začatí konania spomenul, že časť kúpnej ceny v sume 540 000 eur mu bola uhradená, odvolací súd uviedol, že v tejto časti vzal žalobca žalobu späť a s ohľadom na jeho dispozičný úkon bol v tejto časti konania neúspešný; konanie bolo v časti o zaplatenie sumy 540 000 eur zastavené samostatným uznesením súdu prvej inštancie, a teda už nebolo predmetom odvolacieho konania. Skutočnosť, že žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 540 000 eur späť, nemožno potom vykladať tak, že žaloba je nedôvodná aj v jej zvyšku, nakoľko na zvyšnej časti uplatňovaného nároku žalobca zotrval a žalovaní jeho nárok žiadnymi relevantnými dôkazmi nespochybnili. 3.
  34. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s e-mailovou komunikáciou zo dňa
  35. - 11.7.2011, v rámci ktorej sa žalobca v prípade prvého e-mailu adresovaného žalovanej 2/ dožadoval nasťahovania do domu v Medzeve a v prípade druhého e-mailu adresovaného žalovaným 1/ až 3/ sa týmto snažil nanútiť potvrdenie o jeho pobyte v dome v G., a to v bode 50., v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že všetky ďalšie listinné dôkazy produkované žalovanými, a to prehlásenie žalobcu zo dňa 26.10.2010, e-maily žalobcu adresované žalovaným, rôzna listinná korešpondencia žalobcu súvisiaca s jeho podnikateľskými alebo inými finančnými aktivitami v minulosti, nemali súvis so žalobným nárokom, keďže nepredstavovali žiaden zo zákonom predpokladaných a prípustných spôsobov zániku záväzku žalovaných zaplatiť kúpnu cenu. S týmto sa potom stotožnil i odvolací súd. Odvolací súd poukázal na to, že skutočnosť, že sa žalobca dožadoval potvrdenia jeho pobytu v dome v U. voči žalovanej 2/ a pobytu v dome v G. voči žalovaným 1/ až 3/ s tým, že v obidvoch prípadoch si nárokoval 10 % z kúpnej ceny v prípade predaja týchto domov, nebolo možné dať do akéhokoľvek súvisu s úhradou kúpnej ceny. S poukazom na tvrdenia žalovaných v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 10C/602/2011, odvolaciemu súdu nebolo potom zrejmé, prečo by na jednej strane žalobcovi malo byť od počiatku zrejmé, že k úhrade kúpnej ceny nedôjde pri podpise kúpnej zmluvy a na strane druhej mal v každom prejave adresovanom žalovaným výslovne uvádzať, že požaduje úhradu kúpnej ceny, nakoľko doposiaľ nebola vyplatená. Takto nemožno vykladať ani jeho vôľu mať pobyt v domoch v U. a v G. a ani skutočnosť, že v prípade ich predaja požadoval pre seba províziu. Odvolací súd bol názoru, že označené e-maily žalobcu nemožno vykladať tým spôsobom, že by nimi uznal, že mu kúpna cena bola uhradená, nakoľko uvedená skutočnosť z týchto bez ďalšieho nevyplývala. Napokon odvolaciemu súdu nebolo zrejmé ani to, prečo tieto e-maily predložili žalovaní až s podaním zo dňa 1.7.2021, keďže išlo o e-maily z roku 2011, v ktorom roku im pravdepodobne boli aj doručené. 3.
  36. Rovnako odvolací súd posúdil i skutočnosť, že žalobca podpísal aj ďalšie dva dodatky ku kúpnej zmluve, v ktorých nežiadal úhradu kúpnej ceny; uvedené s ohľadom na všetky okolnosti daného prípadu, však nebolo možné ponímať ako tvrdenie v prospech toho, že mu bola kúpna cena uhradená. 3.
  37. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaných o nesprávnom posúdení pôžičky v sume 20 000 eur od žalovanej 2/ a pôžičky v sume 1 000 000 Sk poskytnutej žalovanou 1/ obchodnému partnerovi žalobcu. V tomto smere odvolací súd poukázal na listiny, z ktorých vyplývalo, že manželia G.í predali dom v U. žalovanej 2/ za kúpnu cenu 2 500 000 Sk, ktorá mala byť vyplatená z poskytnutého úveru, v ktorej súvislosti bolo na predmetný dom zriadené záložné právo na zabezpečenie pohľadávky v sume 2 500 000 Sk. Zo zmluvy o zriadení záložného práva vyplývalo, že na dom v U. bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie pohľadávky v sume 22 000 eur, ktorá vznikla zo zmluvy o hypotekárnom úvere č. 0449335994 zo dňa 23.4.
  38. Z výpisu z účtu potom vyplýval prevod z účtu žalovanej 2/ v sume 20 000 eur zo dňa 27.4.2009 na účet č. 2624400482/1100, pri ktorom prevode bola ručne dopísaná poznámka, že išlo o prevod na účet žalobcu. Z kúpnej zmluvy vyplynulo, že manželia G. R.ko predávajúci predali dom v G. žalovanej 1/ za kúpnu cenu 5 000 000 Sk, ktorá mala byť zaplatená z poskytnutého úveru. Odvolací súd ohľadom uvedených transakcií konštatoval, že existencia zmluvných vzťahov založených uvedenými listinami prakticky vylučovala možnosť, že žalobcovi poskytované finančné prostriedky mali povahu pôžičiek, ktoré by neskôr mohli slúžiť na úhradu kúpnej ceny za žalovanú nehnuteľnosť. Rovnako mal odvolací súd za to, že tieto listiny nesúviseli ani so žalovanou pohľadávkou žalobcu a túto pohľadávku nebolo možné dávať ani do súvislosti s finančnými transakciami, na ktoré sa žalovaní odvolávali, označujúc ich pôžičkami, a to do takej miery, v akej boli tieto finančné operácie realizované za účelom splnenia záväzkov vyplývajúcich z týchto listín. 3.
  39. Súd prvej inštancie uviedol, že plnenia poskytnuté žalobcovi a jeho bývalej manželke v minulosti žalovanou 2/ z hypotekárnych úverov poskytnutých jej Slovenskou sporiteľňou a. s. na základe zmlúv o hypotekárnom úvere č. 0444541166 zo dňa 3.9.2002 a hypotekárnom úvere č. 0449335994 zo dňa 23.4.2009 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v U. (kúpna cena 2 500 000 Sk, t. j. 82 984,80 eur a 20 000 eur) a žalovanou 1/ z hypotekárneho úveru poskytnutého jej Tatra bankou a. s. na základe zmluvy o hypotekárnom úvere prevodom dňa 8.9.2003 z titulu kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v G. (kúpna cena 5 000 000 Sk, t. j. 165 969,59 eur), nesúviseli so žalovanou pohľadávkou žalobcu. Zdrojom finančných prostriedkov, ktoré žalované 1/ a 2/ v minulosti previedli žalobcovi, boli totiž hypotekárne úvery zabezpečené záložným právom úverujúcej banky so zmluvne dohodnutým účelovým použitím; v žiadnom prípade tieto nebolo možné hodnotiť ako pôžičky, keďže išlo o splnenie zmluvnej povinnosti úhrady kúpnych cien z titulu kúpnych zmlúv, za ktoré žalované 1/ a 2/ nadobudli do svojho vlastníctva nehnuteľnosti. 3.
  40. Pokiaľ žalovaní v prípade sumy 20 000 eur tvrdili, že išlo o pôžičku žalobcovi, žalobca uvedené tvrdenie poprel, keď uviedol, že išlo o doplatok za dom v U.. Žalovaní potom v konaní nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by nepochybne svedčili o tom, že išlo o pôžičku poskytnutú žalobcovi, a preto uvedené ostalo len v rovine tvrdení. Zo samotného výpisu účtu, z ktorého vyplývalo, že žalovaná 2/ previedla na účet žalobcu sumu 20 000 eur, nebolo možné vyvodiť závery, že išlo o pôžičku, keď o účele prevodu nebola pri predmetnej transakcii žiadna poznámka a v konaní neboli prezentované žiadne také skutočnosti ani dôkazy, na základe ktorých by bolo možné transakciu nepochybne považovať za pôžičku; napokon neboli predložené ani žiadne dôkazy, na základe ktorých by túto transakciu bolo možné dať do súvislosti so žalovanou pohľadávkou. 3.
  41. Aj pokiaľ išlo o sumu 1 000 000 Sk sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaní predloženými listinnými dôkazmi neuniesli dôkazné bremeno nad všetku pochybnosť, keď nepreukázali plnenie v sume 1.000.000 Sk žalobcovi titulom úhrady časti predmetnej kúpnej ceny. Posúdením predložených dôkazov súd prvej inštancie totiž zistil, že obchodná spoločnosť L.C. spol. s. r. o. zastúpená konateľom - žalobcom a ďalšou splnomocnenou osobou, adresovala obchodnej spoločnosti Slovdrink spol. s. r. o. zastúpenej konateľkou C.. X. P. listom zo dňa 22.3.2007 písomnú ponuku na odkúpenie 100 % obchodných podielov spoločnosti za kúpnu cenu 90 000 000 Sk (z toho 3 000 000 Sk nevratná záloha/zmluvná pokuta, splatná v deň podpisu zmluvy o budúcej zmluve). Na účet žalovanej 1/ bola dňa 28.3.2007 pripísaná suma 1 173 973,50 Sk s poznámkou „G. L. Ing.“ a dňa 28.3.2007 odpísaná suma 1 000 000 Sk s poznámkou „P.“, a to na základe príkazu žalovanej 1/ na účet 4900/10006-711080, názov účtu P.. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná 1/ síce vykonala prevod sumy 1 000 000 Sk zo svojho bankového účtu, avšak zrejme bez právneho dôvodu, keď podľa predloženej písomnej ponuky zo dňa 22.3.2007, nebola zmluvnou stranou zamýšľaného prevodu obchodných podielov a naviac vykonala prevod tejto sumy na bankový účet tretej osoby - C.. X. P., a nie na bankový účet žalobcu; ak by aj konala na základe dohody so žalobcom, ako to tvrdili žalovaní, plnila by za obchodnú spoločnosť L.C. spol. s. r. o., a nie za fyzickú osobu žalobcu. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predmetnú sumu na účel výplaty zálohy žalovanej 1/ poskytol prevodom na jej účet, súd prvej inštancie konštatoval, že z predloženého výpisu z účtu žalovanej 1/ vyplývalo, že v deň označeného prevodu bola na jej účet pripísaná suma prevyšujúca tento prevod (1 173 973,50 Sk), avšak nebolo zrejmé nad všetku pochybnosť, kto bol odosielateľom tejto sumy. Za takejto procesnej situácie súd prvej inštancie uzavrel, že ani v časti 1 000 000 Sk, resp. 33 193,92 eur, žalovaní neuniesli dôkazné bremeno o časovej a vecnej súvislosti tvrdeného plnenia. Odvolací súd v tomto smere konštatoval, že hoci bolo žalovaným potrebné prisvedčiť, že súd prvej inštancie nesprávne označoval transakciu ako vykonanú žalovanou 2/, aj keď išlo o transakciu vyplývajúcu z výpisu z účtu žalovanej 1/, uvedené nič nemenilo na správnosti záverov tohto súdu ohľadom nemožnosti prepojenia uvedenej sumy so žalovanou pohľadávkou. 3.
  42. Odvolací súd mal za to, že žalovaní, ani po vrátení veci súdu prvej inštancie odvolacím súdom, v ďalšom konaní nepredložili žiadne dôkazy, na základe ktorých by tieto finančné transakcie bolo možné nepochybne považovať za pôžičky a zároveň neprodukovali žiadne dôkazy, na základe ktorých by ich bolo možné započítať na úhradu žalovanej pohľadávky; žalovaní v tomto smere svoje dôkazné bremeno neuniesli. 3.
  43. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že aj výpoveď svedkyne L. G. preukazovala úhradu kúpnej ceny, odvolací súd odkázal na to, že táto výpoveď nemala oporu v iných dôkazoch produkovaných v rámci konania pred súdom prvej inštancie; žalovaní napriek výzvam súdu prvej inštancie (v súlade s pokynom odvolacieho súdu) na predloženie dôkazov nasvedčujúcich tomu, že boli reálne spôsobilí disponovať takouto finančnou čiastkou, nepredložili v tomto smere žiadne relevantné dôkazy. Žalovaní a tiež svedkyňa L. G. v konaní uviedli, že takouto sumou disponovali, nakoľko žalovaná 1/ predala dom v G. a žalovaná 2/ pracovala a podnikala; odvolací súd však podotkol, že uvedené nijakým spôsobom nepreukázali. Ohľadom predaja domu žalovanej 1/ v G. nepredložili žiadnu kúpnu zmluvu a neuviedli ani kúpnu cenu, za ktorú tento dom mala predať, ani iné dôkazy preukazujúce pravdivosť tohto tvrdenia. V prípade podnikateľskej činnosti žalovanej 2/ predložili len kópiu ručne napísaných poznámok o možnom zárobku v sume 9 000 eur mesačne, čo však nebolo možné označiť za dôkaz, preukazujúci skutočné podnikateľské výnosy, a objednávku na ubytovanie s raňajkami pre 29 osôb zo dňa 27.6.2011 spolu v sume 870 eur, ktorá tak isto nebola spôsobilá preukázať, že žalovaní v rozhodnom čase skutočne mohli disponovať hotovosťou viac ako 957 000 eur. 3.
  44. Odvolací súd nevzhliadol relevantnosť ani v prípade námietky žalovaných, že v konaní o vyporiadanie BSM žalobcu a svedkyne L. G. ani jeden z nich neuviedol predmetnú pohľadávku, ktorá by nepochybne mala tvoriť masu BSM. S ohľadom na rozporuplné tvrdenia žalobcu a svedkyne L. G. bolo zrejmé, že v danom prípade išlo o spornú pohľadávku, ktorá doposiaľ nebola súdom právoplatne potvrdená, nebolo tak pre posúdenie žalovaného nároku dôvodné, že túto v konaní o vyporiadanie BSM žiadna zo strán neuviedla; napokon, predmetom tohto konania nebolo vyporiadenie BSM, a preto sa uvedeným odvolací súd bližšie nezaoberal. Naviac odvolací súd poukázal na to, že svedkyňa L. G. v konaní o vyporiadanie BSM predložila listinu obsahujúcu zoznam predaných nehnuteľností, na ktorej bol uvedený aj predaj rodinného domu v G., ktorý museli kúpiť ich tri deti a za týmto účelom si museli vziať obrovský úver v sume 540 000 eur. 3.
  45. Aj námietku žalovaných, že súd mal vykonať výsluch žalobcu, čo však bolo zmarené jeho opakovanou neúčasťou na pojednávaniach, v spojitosti s tým, že zákonná sudkyňa sa údajne správala ako ďalší advokát žalobcu, nedokázala riadne viesť dokazovanie a zabezpečiť vykonanie doplňujúceho výsluchu žalobcu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 7.5.2019 vyplynulo, že súd prvej inštancie konštatoval, že napriek výzve súdu, ktorú stranám doručil spolu so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, žalovaní nepredložili žiadne podporné dôkazy o existencii disponibilných prostriedkov na vyplatenie kúpnej ceny vyplatenej v hotovosti. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 9.9.2021 vyplynulo, že súd prvej inštancie po konštatovaní, ako doposiaľ vyhodnotil dôkaznú situáciu, odročil pojednávanie s tým, že žalovaným na ich návrh určil lehotu, v ktorej mali predložiť dôkazy o ich disponibilite s finančnými prostriedkami vo výške kúpnej ceny vyplatenej v hotovosti a všeobecné dôkazy preukazujúce, že kúpna cena bola zaplatená v plnej výške. Žalovaní spolu s podaním zo dňa 16.9.2021 predložili súdu potvrdenie zo dňa 7.2.2011 a prehlásenie zo dňa 21.2.2011 a v tomto podaní navrhli výsluch žalobcu, aby ho mohli konfrontovať s otázkami ohľadom samotnej kúpno-predajnej transakcie. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 12.10.2021 vyplynulo, že súd prvej inštancie žalobcu predvolal, ktoré predvolanie mu bolo aj doručené, žalobca sa na pojednávanie nedostavil; zároveň na tomto pojednávaní žalovaní uviedli, že na doplňujúcom výsluchu žalobcu netrvajú. Zo zápisnice z pojednávania vykonaného dňa 26.5.2022 vyplynulo, že súd prvej inštancie odročil pojednávanie a zároveň uložil žalobcovi i žalovaným do 15 dní doručiť porovnávací materiál na pravosť podpisu žalobcu. Zároveň z nej vyplynulo, že súd žalobcovi uložil poriadkovú pokutu v sume 100 eur, nakoľko bol riadne predvolaný na pojednávanie pod hrozbou uloženia mu poriadkovej pokuty v sume 100 eur, avšak sa bez ospravedlnenia pojednávania nezúčastnil. 3.
  46. Odvolací súd bol potom názoru, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s procesnými návrhmi sporových strán, keď po návrhu žalovaných na výsluch žalobcu, tohto predvolal, a to opakovane a pod hrozbou poriadkovej pokuty, a to aj po odvolaní návrhu na doplňujúci výsluch žalobcu zo strany žalovaných na pojednávaní dňa 12.10.2021; po opakovanom nedostavení sa žalobcu na pojednávanie súd prvej inštancie tomuto poriadkovú pokutu napokon aj uložil. Odvolací súd považoval za vhodné poukázať i na to, že súd prvej inštancie opakovane umožňoval aj žalovaným predložiť relevantné dôkazy preukazujúce úhradu kúpnej ceny, čo napokon vyplývalo i z vyššie uvedených zápisníc z pojednávaní. Nebolo možné sa potom stotožniť s tvrdením, že súd prvej inštancie postupoval v konaní spôsobom, z ktorého bolo možné vyvodiť záver, že sa zákonná sudkyňa správala ako ďalší advokát žalobcu a nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením, že nezabezpečila vykonanie výsluchu žalobcu, keď bolo zrejmé, že žalobca bol opakovane predvolávaný, a to i po odvolaní návrhu na jeho výsluch. 3.
  47. V prípade námietky trestného stíhania zákonnej sudkyne počas konania, odvolací súd nevzhliadol relevanciu uvedeného pre rozhodnutie v predmetnej veci, keď táto bola trestne stíhaná nie z dôvodov majúcich súvis s predmetným konaním, či s jej rozhodovacou činnosťou. 3.
  48. Pokiaľ išlo o doplňujúci dôkaz predložený žalovanými až v odvolacom konaní, a to účtovnú závierku spoločnosti L.C spol. s. r. o. za účtovný rok 2013, odvolací súd uzavrel, že naň nebolo možné prihliadať ako na dôkaz, ktorý nebolo možné predložiť v konaní už skôr; žalovaní v konaní nenavrhli, aby súd takýto dôkaz vykonal, pričom bola nedôvodnou námietka, že uvedené mal súd vykonať ex offo. S ohľadom na uvedené mal i odvolací súd za to, že v zmysle § 366 CSP išlo o neprípustné novoty v odvolacom konaní, a preto na uvedený dôkaz neprihliadol. Naviac odvolací súd uviedol, že v prípade záväzkov spoločnosti L.C. spol. s. r. o. nešlo o fyzickú osobu žalobcu, ktorý bol v tejto spoločnosti konateľom, a preto nebolo možné majetkové pomery, či záväzky uvedenej spoločnosti, bez ďalšieho spájať s majetkovými pomermi a záväzkami žalobcu ako fyzickej osoby. 3.
  49. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne argumenty spôsobilé spochybniť správnosť postupu súdu prvej inštancie v konaní, ani jeho rozhodnutia vo veci, s ktorým sa odvolací súd plne stotožnil. 3.24.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.