Obsah (8)

§ 91§ 387§ 88§ 255§ 419§ 421§ 92§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/190/2023 Identifikačné číslo spisu: 3120208429 Dátum vydania rozhodnutia: 26.03.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

žalobkyne, na ich podklade nie je možné viesť výkon záložného práva, aj keď sa jedná o vymáhanie rovnakých súm. 1.

1. Súd prvej inštancie konštatoval, že dôvodom na vylúčenie veci z daňovej exekúcie je len preukázanie existencie vlastníckeho práva inej osoby k tejto veci (§ 88 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, daňový poriadok, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „Daňový poriadok“). Žalovaný v roku 2018 zistil, že predmetné nehnuteľnosti zaťažené záložným právom, boli kúpnou zmluvou prevedené z daňového dlžníka na žalobkyňu, a to bez vedomia a zákonného súhlasu správcu dane ako záložného veriteľa. Ten zistil, že katastru nehnuteľností bola doručená listina označená ako rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o zriadení záložného práva, na základe ktorej došlo k výmazu záložného práva správcu dane, ktorý však uvedenú listinu nevydal. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23C/28/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/126/2019 súd potom určil, že správca dane má záložné právo zabezpečujúce daňové nedoplatky na spotrebnej dani z liehu a na dani z pridanej hodnoty, ktoré bolo zriadené rozhodnutím Daňového úradu zo dňa
4. 1.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ustanovenia Daňového poriadku (§ 88 ods. 8 písm. a), § 88 ods. 10 a § 81 ods. 11 ) v spojení s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 151h ods. 1, 2) umožňujú uspokojenie daňovej pohľadávky aj z majetku zaťaženého záložným právom, ktorý bol prevedený na tretiu osobu (v danom prípade žalobkyňu), ktorá je povinná strpieť výkon záložného práva (na žalovanú teda prešla povinnosť pôvodného vlastníka). 1.
6. Za nedôvodnú súd považoval argumentáciu žalobkyne o nemožnosti viesť výkon záložného práva na podklade dvoch vykonateľných výkazov nedoplatkov, ktoré

žalobkyne nie sú zabezpečené daňovým záložným právom. Poukázal na exekučné tituly, ktorými sú vyššie uvedené vykonateľné výkazy daňových nedoplatkov, ktoré boli zostavené z evidencie daní daňového dlžníka (Slovlik, spol. s.r.o.) a z ktorých vyplýva, že pozostávajú z daňových nedoplatkov na spotrebnej dani z liehu a na dani z pridanej hodnoty, zabezpečených záložným právom, zriadeným vyššie uvedeným rozhodnutím Daňového úradu zo dňa 4. 8. 2003. 1.4. Súd prvej inštancie dal do pozornosti vydanú daňovú exekučnú výzvu, v rámci daňového exekučného konania,

§ 91

Daňového poriadku (ako prvostupňové rozhodnutie), ktorou správca dane vyzval žalobkyňu na zaplatenie vymáhaného predmetného daňového nedoplatku (252 570,85 eura), a ktorá bola na základe odvolania žalobkyne preskúmaná a potvrdená odvolacím orgánom Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ktorý preskúmal celý postup správcu dane v predmetnej veci). Následne žalovaný v zmysle § 92 ods. 1 Daňového poriadku vydal daňový exekučný príkaz, v ktorom nariadil vykonať daňovú exekúciu predajom nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne. Postup správcu dane bol preskúmaný aj v súdnom konaní (vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11S/120/2020), v ktorom sa správny súd vysporiadal aj so žalobkyňou vznesenými námietkami voči vymáhaniu predmetných daňových nedoplatkov. 2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 28. júna 2023 sp. zn. 5Co/14/2023 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd konštatoval skutkovo a právne správne závery súdu prvej inštancie a

§ 387ods.

2 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov) odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že daňové záložné právo zabezpečuje pohľadávku žalovaného, na spotrebnej dani z liehu a dani z pridanej hodnoty za určité obdobie (napr. daňový nedoplatok na spotrebnej dani z liehu za obdobie 7/2002, 11/2002 a 12/2002), nie samotný akt žalovaného ako správcu dane, ktorým takýto nedoplatok dane vykázal. Podstatná je preto identita pohľadávky na daňovom nedoplatku, ktorá je zabezpečená daňovým záložným právom a pohľadávky, ktorá sa vymáha v daňovom exekučnom konaní, a ich zhoda v posudzovanej veci splnená bola. 2.

1. Odvolaciu námietku žalobkyne o zániku práva žalovaného ako správcu dane vymáhať daňové nedoplatky, v dôsledku čoho viesť daňovú exekúciu na majetok žalobkyne je neprípustné, odvolací súd vyhodnotil ako nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie o uplatnenom práve na vylúčenie nehnuteľností z daňovej exekúcie (v zmysle § 84 ods. 1 písm. e) v spojení s § 85 ods. 4 Daňového poriadku, vo vzťahu k pohľadávkam žalovaného vzniknutým v roku 2002, zabezpečeným daňovým záložným právom, zaniklo právo vymáhať daňové nedoplatky
3. 2023). Námietka bola naviac uplatnená ako tzv. novota v odvolacom konaní (§ 366 CSP). Právo na vylúčenie veci z daňovej exekúcie (teda využitie inštitútu vylúčenia veci z daňovej exekúcie

§ 88ods.

10 Daňového poriadku) je možné odôvodniť len existenciou vlastníckeho práva inej osoby k tejto veci (nie iným vecným právom, napr. záložným či zádržným právom a pod.), prípadne nemožnosťou postihnúť vec z iného zákonného dôvodu (napr. daňovej exekúcii nepodlieha majetok obstaraný z dotácie zo štátneho rozpočtu, zbrane, suma potrebná na úhradu za poskytnutú sociálnu službu a pod). V prípadoch zániku práva vymáhať daňové nedoplatky je možné podať návrh na zastavenie daňového exekučného konania (§ 96 Daňového poriadku), o ktorom má právomoc rozhodnúť správca dane, ktorý vedie daňové exekučné konanie, nie súd. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd odôvodnil zásadou úspechu

§ 255ods.

1 CSP spojení s § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala výlučne z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte riešená. Za takúto žalobkyňa označila otázku prechodu povinnosti

§ 88ods.

8 písm. a) Daňového poriadku,

ktorého ustanovenia prešla na žalobkyňu iba povinnosť strpieť výkon záložného práva, nie však záväzky (§ 88 ods. 8 písm. b) Daňového poriadku), a teda žalobkyňa nie je daňovým dlžníkom žalovaného, ale je v právnom postavení záložcu, pričom daňovú exekúciu možno viesť iba na majetok daňového dlžníka, nie na majetok tretej osoby (§ 130 a § 88 Daňového poriadku). Daňová exekúcia na majetok tretej osoby je preto neprípustná (iný postup by bol totiž v prípade totožnosti osoby daňového dlžníka a záložcu). Žalobkyňa ďalej argumentovala, že v danom prípade sa nejedná o výkon záložného práva za účelom uspokojenia pohľadávok, ktorých právny titul vzniku je uvedený v rozhodnutí o zriadení záložného práva zo dňa 4. 8. 2003, keďže daňová exekúcia sa vedie na podklade vyššie uvedených vykonateľných výkazov daňových nedoplatkov. V závere dovolania žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 85 ods. 4 Daňového poriadku,

ktorého vymáhanie daňového nedoplatku zaniká po dvadsiatich rokoch po skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Vzhľadom na obdobie vzniku pohľadávok, zabezpečených daňovým záložným právom (rok 2002), došlo k zániku práva žalovaného ako správcu dane vymáhať daňové nedoplatky, a preto by mali byť (

žalobkyne) predmetné nehnuteľnosti z daňovej exekúcie vylúčené. 4. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitostí dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné. 5.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

1. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti.
2. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. 8. Dovolateľka v podanom dovolaní uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP,

ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). 9. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolací súd skúmal, či žalobkyňa v dovolaní identifikovala takú právnu otázku, na vyriešení ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (riešenie, ktorej viedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), či vymedzila jej podstatu a uviedla súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré žiadala nesprávnosť právneho riešenia odvolacieho súdu. Len s obsahom rozhodnutia odvolacieho súdu korešpondujúce označenie právnej otázky, ktorú

dovolateľky odvolací súd riešil nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP), alebo či táto otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP) alebo či je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm.
3. c)CSP). 10. Meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu, z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, predchádza preskúmanie predpokladov prípustnosti dovolania, zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tejto právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienok dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustným dovolacím dôvodom a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až 435 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musí mať zreteľne charakteristické znaky. 11. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP má byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Relevanciu

citovaného ustanovenia má teda len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola

názoru dovolateľky odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 433 a § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu súčasne platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľku priaznivejším spôsobom. 12. V posudzovanej veci v rámci dovolacieho konania bolo potrebné

dovolateľky vyriešiť právnu otázku prechodu povinnosti

§ 88ods.

8 písm. a) Daňového poriadku, či ak

tohto ustanovenia prešla na žalobkyňu iba povinnosť strpieť výkon záložného práva a nie záväzky

§ 88ods.

8 písm. b) Daňového poriadku, v dôsledku čoho je žalobkyňa v právnom postavení záložcu, a nie daňového dlžníka žalovaného, je prípustná daňová exekúcia na majetok vo vlastníctve žalobkyne. 13. K vymedzenej otázke dovolateľka uviedla, že daňová exekúcia na predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú v jej vlastníctve nie je prípustná (§ 88 ods. 10 a § 130 ods. 1 Daňového poriadku), keďže na žalobkyňu prešla len povinnosť strpieť výkon záložného práva, nie však záväzok daňového dlžníka. Iný právny postup bol by v prípade, ak by osoba daňového dlžníka a záložcu bola totožná osoba, čo však v posudzovanej veci nebolo splnené. 14.

§ 88ods.

10 veta prvá až tretia Daňového poriadku daňová exekúcia je neprípustná na majetok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby ako daňového dlžníka, ak tento zákon neustanovuje inak. Právo na majetok, proti ktorému je daňová exekúcia neprípustná, môže daňový dlžník alebo iná osoba uplatniť u správcu dane. Ak daňový dlžník alebo iná osoba uplatnia návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie na súde, správca dane vo vzťahu k tomuto majetku odloží daňovú exekúciu až do právoplatného rozhodnutia súdu. 15.

§ 88ods.

8 písm. a) Daňového poriadku proti inému, než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako daňový dlžník, možno viesť daňové exekučné konanie a vykonať daňovú exekúciu ktorýmkoľvek spôsobom

tohto zákona, ak sa dokladmi preukáže, že na neho prešla povinnosť

tohto zákona alebo osobitného predpisu. 16. Vylučovacia žaloba (návrh na vylúčenie majetku z daňovej exekúcie uplatnený na súde

§ 88ods.

10 Daňového poriadku) slúži na ochranu tým osobám, ktoré majú k majetku postihnutému exekúciou také právo, ktoré vylučuje, aby bol tento majetok použitý k daňovej exekúcii. Dôkazné bremeno o existencii práva k veci nepripúšťajúce daňovú exekúciu zaťažuje žalobcu a jeho nepreukázanie má za následok zamietnutie žaloby. Predmetom z daňovej exekúcie môže byť len vec, ktorej vlastníkom je daňový dlžník, respektíve osoba, proti, ktoré možno vykonať daňovú exekúciu.

1. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP a stotožnil sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia. Je potrebné uviesť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.
2. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, vyplýval záver (odsek 23), že ustanovenia Daňového poriadku (§ 88 odsek 8 písm. a), odsek 10 a § 81 odsek 11,

ktorého ustanovenia Občianskeho zákonníka a osobitných predpisov o záložnom práve sa použijú, ak tento zákon neustanovuje inak) v spojení s ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 151h ods. 1, 2 v zmysle ktorého nadobúdateľ zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, je povinný strpieť výkon záložného práva a vzťahujú sa na neho práva a povinnosti záložcu), umožňujú uspokojenie daňovej pohľadávky aj z majetku zaťaženého záložným právom, ktorý bol prevedený na inú osobu, teda žalobkyňu, ktorá je povinná strpieť výkon záložného práva. Žalovaný môže preto dosiahnuť uspokojenie daňových nedoplatkov z majetku vo vlastníctve žalobkyne. 19. Žalobkyňa v dovolaní teda neuviedla v čom spočíva nesprávnosť vyššie uvedeného právneho posúdenia odvolacím súdom, ktorý nezaložil svoj právny záver o zamietnutí žaloby o vylúčenie nehnuteľností z daňovej exekúcie na závere či na žalobkyňu prešla iba povinnosť strpieť výkon záložného práva a nie záväzok daňového dlžníka. Preto ani v prípade prechodu (na žalobkyňu) len povinnosti strpieť výkon záložného práva, v zmysle dovolacej argumentácie žalobkyne, vyriešenie nastolenej právnej otázky žalobkyňou, nebolo spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre dovolateľku (prechod povinnosti strpieť výkon záložného práva, teda právne postavenie záložcu, nepreukazuje existenciu práva na majetok, proti ktorému je daňová exekúcia neprípustná

§ 88ods.

10 Daňového poriadku, majúce za následok vylúčenie nehnuteľností z daňovej exekúcie).

1. Najvyšší súd konštantne uvádza vo svojich rozhodnutiach, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Z uvedeného vyplýva rozsah, ale aj obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Dovolací dôvod preto dovolateľ musí vymedziť tak, že uvedie ktoré právne posúdenie veci pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť práve tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
2. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľkou vymedzená právna otázka nepredstavuje právnu otázku, od vyriešenia ktorej by záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a v odôvodnení dovolania absentuje argumentácia, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (odsek 18 tohto rozhodnutia). V dôsledku toho nebol naplnený ani predpoklad prípustnosti dovolania, že odvolací súd by nevyhnutne rozhodol inak, pre dovolateľku priaznivejším spôsobom, ak by v dovolaní nastolená právna otázka bola rozhodnutá správne.
3. Právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť ako celok rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, respektíve v konaní nemôžu mať sami o sebe vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré nemajú súvis s rozhodovaným sporom. Dovolateľka, aby mohla byť v dovolacom konaní úspešná (v ponímaní posúdenia ňou namietaného právneho posúdenia dovolacím súdom), musí relevantným spôsobom (t.j. spôsobom predpokladaným v § 432 ods. 2 CSP) spochybniť v dovolaní celú nosnú právnu argumentáciu, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, k čomu v posudzovanej veci nedošlo.
4. Na vyššie uvedené závery nemá vplyv argument žalobkyne, že výkon záložného práva je možné viesť iba za účelom uspokojenia pohľadávok daňového dlžníka, ktorých uspokojenie záložné právo zabezpečuje (t.j. pohľadávok, ktorých právny titul vzniku je uvedený v rozhodnutí o zriadení záložného práva zo dňa
6. 2003, nie však pohľadávok vyplývajúcich z vykonateľných výkazov daňových nedoplatkov zo dňa
7. 3.2003 a zo dňa
9. 2002, ktoré sú exekučnými titulmi, na podklade ktorých žalovaný vedie daňovú exekúciu). Je potrebné uviesť, že dôvodom na vylúčenie veci z daňovej exekúcie je preukázanie existencie práva k majetku nepripúšťajúce daňovú exekúciu (t.j. právo na vec, ktorá bola postihnutá daňovou exekúciou, pričom toto právo nepripúšťa daňovú exekúciu). Kto je osobou, proti ktorej možno vykonať daňovú exekúciu rieši správca dane ako orgán verejnej správy. Daňová exekúcia je nútený výkon, ktorým sa vymáha zaplatenie daňového nedoplatku uloženého správnym rozhodnutím. Posúdenie či žalobkyňa predstavuje osobu, na ktorú sa vzťahuje výrok o zákaze nakladania s majetkom prislúcha správcovi dane (keďže medzi nimi sa jedná o verejnoprávny vzťah, nie vzťah, ktorý by mal súkromnoprávny charakter), ktorý doručil žalobkyni daňovú exekučnú výzvu

§ 91Daňového poriadku a následne daňový exekučný príkaz zo dňa 9.

11. 2020

§ 92ods.

1 Daňového poriadku. V exekučnom príkaze správca dane nariadil vykonať daňovú exekúciu predajom nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne (daňová exekučná výzva bola preskúmaná a potvrdená aj odvolacím orgánom Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, pričom postup správcu dane bol preskúmaný aj v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 11S/120/2020, v ktorom sa správny súd vysporiadal tiež s námietkami, vznesenými žalobkyňou voči vymáhaniu predmetných daňových nedoplatkov). Žalobkyňa v dovolaní iné dovolacie otázky nevymedzila (odsek 9 až 11 tohto rozhodnutia), a to ani vo vzťahu k poukazu žalobkyne na zánik práva na vymáhanie daňového nedoplatku, ktorý je predmetom posudzovania v rámci daňového exekučného konania a netýka sa inštitútu vylúčenia veci z daňovej exekúcie (porov. § 88 ods. 10 Daňového poriadku). 24. Ak dovolateľka nevystihla a riadne nevymedzila celú právnu podstatu veci, dovolanie nie je prípustné a najvyšší súd nemôže týmto spôsobom tvoriť judikatúru (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP, ako ani dotvárať vec na úkor procesnej strany. 25. Z uvedeného je zrejmé, že meritórny dovolací prieskum nebolo možné uskutočniť, pretože obsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. b) CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania, zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03). 26. Vzhľadom na vyššie uvedené bol daný dôvod na odmietnutie dovolania

§ 447písm.

f) CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 27. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP,

zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), avšak u žalovaného vznik trov v dovolacom konaní nebol preukázaný, a náhrada trov nebola ani uplatnená, v dôsledku čoho nebol žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania priznaný (porov. sp. zn. 7Cdo/14/2018). 28. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.