Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/22/2024 Identifikačné číslo spisu: 6120410230 Dátum vydania rozhodnutia: 31.03.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120410230.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne N. R., narodenej XX. G. XXXX, bytom T., I.. M.. Š.Á. X/X, prechodne bytom H. H., I. H. XXXX/X, právne zastúpenej Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanej S. I.T., narodenej XX.N. XXXX, bytom C., Y., T. Y. XXX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, o určenie spornej skutočnosti, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 13C/68/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/30/2023 z 31. júla 2023, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 14Co/30/2023 z 31. júla 2023 potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k. 13C/68/2020-421 z 22. novembra 2022, ktorým žalobu o určenie spornej skutočnosti v dedičskom konaní zamietol; žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v súlade s 137 písm. d/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako ,,CSP“) a § 194 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej ako „CMP“). V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanej určenia, že žila s poručiteľom I. I., nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX. XX. XXXX najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z toho dôvodu sa s ním starala o spoločnú domácnosť. Na podanie žaloby o určenie spornej skutočnosti bola vyzvaná notárom N.. D. K., ktorého ako súdneho komisára poveril Okresný súd Banská Bystrica (v konaní sp. zn. 25D/304/2020) prejednaním dedičstva po poručiteľovi I. I., zomr. dňa XX. XX. XXXX, naposledy bytom v H. H., O.. I. H. Č.. XXXX/X, a ktorému sa jej dedičské právo javilo ako menej pravdepodobné. Žalobkyňa tvrdila, že s poručiteľom sa zoznámili ešte v roku 1997 a od novembra roku 1998 s ním bola v partnerskom vzťahu, ktorý trval približne jeden rok. Po rozpade tohto vzťahu, sa v roku 1999 s poručiteľom stretávala len príležitostne. Od roku 2003 žila v spoločnej domácnosti so svojím bývalým manželom, s ktorým dňa 21. 08. 2005 uzatvorila manželstvo a dňa 12. 03. 2006 sa jej narodil syn. Po dlhodobých nezhodách s manželom bolo jej manželstvo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 04. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 4P/15/2013, pričom v auguste 2012 sa presťahovala ku svojej matke do Novák a v tomto období už udržiavala s poručiteľom intenzívny kontakt, kedy poručiteľ jej bol najmä psychickou oporou v tomto ťažkom období. V roku 2012 a 2013 spolu strávili tiež dovolenku. Od marca 2018 bola s poručiteľom v pravidelnom styku, pričom od októbra 2018 s ním začala žiť v spoločnej domácnosti v byte a na adrese bydliska poručiteľa. Dňa 04. 02. 2019 spolu so svojím synom si prehlásila prechodný pobyt na adresu trvalého pobytu poručiteľa v H. H. T. O.. I. H. XXXX/X. Zároveň tam nastúpila aj do pracovného pomeru dňa 10. 10. 2018 a jej syn od 15. 10. 2018 bol prijatý na Základnú školu v Banskej Bystrici. S poručiteľom sa starali o spoločnú domácnosť, spoločne hospodárili, zabezpečovali nákupy ako aj všetky ostatné bežné potreby, ktoré boli so starostlivosťou o domácnosť spojené. S poručiteľom uvažovali aj o uzavretí manželstva a taktiež prejavili spoločný záujem o adopciu dieťaťa. Poručiteľ mal problémy s alkoholom, ktoré sa žalobkyňa snažila riešiť, motivovala ho, aby prestal piť, starala sa o neho, zabezpečovala mu potrebnú osobnú i zdravotnú starostlivosť. Spoločné partnerské zdieľanie zdravotných problémov poručiteľa podľa žalobkyne preukazuje aj intenzita sms správ medzi nimi, ako aj výpis jej hovorov za obdobie od 24. 09. 2018 do 26. 06. 2020, z ktorých je zrejmé, že žalobkyňa bola v pravidelnom dennom kontakte s poručiteľom. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe nebolo možné vyhovieť, nakoľko žalobkyňa vedenie a staranie sa s poručiteľom o spoločnú domácnosť po dobu najmenej jedného roka pred jeho smrťou, presvedčivo nepreukázala. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že poručiteľ bol vlastníkom dvoch bytov nachádzajúcich sa v H. H. T. O.. I. H. XXXX/X. Išlo o susediace byty č. XX a č. XX, s tým, že každý z nich bol samostatnou bytovou jednotkou, pričom v byte č. XX žil poručiteľ a v byte č. XX žila žalobkyňa spolu so svojim synom. Za nesporný, súd považoval vzájomný vzťah poručiteľa a žalobkyne, ktorý trval niekoľko desiatok rokov, a ktorý zrejme prerástol až do intímneho spolužitia oboch zúčastnených. Rovnako spornými neboli ani skutočnosti, že žalobkyňa so svojím synom majú nahlásený prechodný pobyt na adrese ul. I. H. XXXX/X, H. H., že žalobkyňa pracuje v Banskej Bystrici, a že jej maloletý syn tu navštevuje základnú školu. Spornou nebola ani tá skutočnosť, že žalobkyňa poukazovala mesačne sumu 250 Eur na účet poručiteľa, o ktorej tvrdila, že sa jednalo o polovičný príspevok na náklady, ktoré boli spojené s užívaním oboch bytov. Tu však súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na to, že žalobkyňa na inom mieste uviedla, že predmetná suma bola určená len na pokrytie nákladov spojených s hypotekárnym úverom, ktorý splácal poručiteľ. Na druhej strane, žalovaná, k poukazovaniu tejto sumy uviedla, že išlo o platby nájomného, keďže žalobkyňa v byte jej syna (poručiteľa) bývala len ako nájomníčka. Súd prvej inštancie následne vyhodnotil, že spornou, v konaní zostala práve skutočnosť, či spolužitie žalobkyne a poručiteľa bolo skutočne takej intenzity, že je ho možné označiť a považovať za trvalé spolužitie členov jednej domácnosti, ktorí uhrádzajú všetky náklady súvisiace s jej chodom. 4. Súd prvej inštancie v tomto smere konštatoval, že spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť také spotrebné spoločenstvo, ktoré sa realizuje skutočným spolužitím všetkých týchto osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností. Podľa možností a potrieb členovia tohto spoločenstva združených v spoločnej domácnosti sa podieľajú na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už sa jedná o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie, zábavu alebo výlety. Bývanie niekoľkých osôb v spoločnom byte ešte samo o sebe nie je spoločnou domácnosťou a naopak bývanie vo viacerých bytoch, môže takouto spoločnou domácnosťou byť. Spoločná domácnosť nevzniká tam, kde títo spolubývajúci znášajú rovnakým dielom náklady spojené s bývaním ako je nájomné, vodné, stočné, plyn, elektrika, poprípade iné platby spojené s užívaním bytu a inak každý žije na svoj účet a neprejavuje sa u nich vzájomná spolupatričnosť k tejto spoločnej domácnosti. Je zrejmé, že spoločnú domácnosť treba vykladať najmä ako spoločné bývanie. Výnimka môže byť len dočasná alebo prechodnej povahy. Súd prvej inštancie uznal, že v súčasnej dobe je možné za spoločnú domácnosť (za splnenia ďalších podmienok) považovať aj také spoločenstvo, ktoré sa nerealizuje v jednom byte, avšak takéto skutočnosti by museli byť súdu jednotlivo skutkovo tvrdené a následne aj preukazované. Preto súd vychádzal z toho, že pre spoločnú domácnosť fyzických osôb je jedným z predpokladov spoločné bývanie. Takéto spoločné bývanie v rámci spoločnej domácnosti je potom treba vykladať tak, že sa jedná o skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí, ktorí jednotliví členovia spoločne prispievajú na úhradu a obstarávanie spoločných potrieb. Takto spolužijúce osoby musia žiť v spoločnej domácnosti tak, ako keby boli všetci členmi jednej rodiny a vyžaduje sa, aby všetky tieto osoby sa starali o spoločnú domácnosť, a obstarávali všetky záležitosti súvisiace s domácnosťou spoločne. 5. Pokiaľ ide o dobu jedného roka (§ 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka), táto sa počíta spätne odo dňa smrti poručiteľa a je potrebné, aby v čase smrti poručiteľa, uvedené spolužitie trvalo. Súd v tomto smere zdôraznil, že sa musí jednať o také vzájomné spolužitie v rámci spoločnej domácnosti, ktoré je trvalé. Za trvalé je ho potom možné považovať len vtedy, keď boli preukázané také skutočnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť takéto spoločenstvo trvalo aj do budúcnosti a nielen na prechodnú dobu. Dôležitým znakom je potom spoločné uhrádzanie nákladov na životné potreby osôb žijúcich v takomto spoločenstve, ako aj hospodárenie so svojimi príjmami. Tieto sú spoločné a nerozlišujú sa, kto ich poskytol a na aký účel v rámci spoločnej domácnosti budú vynaložené. Musí sa však jednať aj o úhradu všetkých nákladov nielen určitých alebo niektorých. Zákon pre spoločnú domácnosť vyžaduje spoločný život ľudí. Rozhodujúcim preto nie je fakticita spoločného žitia alebo žitia vedľa seba, ale to, že tieto osoby žijú spolu a voči sebe sa tak aj správajú. 6. Žalobkyňa bola preto povinná preukázať svoje tvrdenia o tom, že s poručiteľom žila po dobu najmenej jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa však žalobkyni v konaní nepodarilo preukázať také rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých by súd mohol konštatovať, že boli splnené podmienky ustanovenia § 474 ods.1 Občianskeho zákonníka, a že žalobkyňu možno považovať za dediča v 2. dedičskej skupine. Napriek rozsiahlo vykonanému dokazovaniu súd prvej inštancie nemal v tomto smere rozhodné skutočnosti zo strany žalobkyne jednoznačným spôsobom preukázané. Súd nemal za preukázanú existenciu spoločnej domácnosti, ani spoločnú starostlivosť o ňu, keďže samotné, žalobkyňou predložené lekárske správy, vyhotovené pri prepustení poručiteľa z hospitalizácie, tieto skutočnosti jednoznačne nepreukazovali. Z niektorých lekárskych správ totiž vyplývalo, že poručiteľ býval so žalobkyňou ako so svojou priateľkou, na druhej strane z iných, zase vyplývalo, že býval sám. Rovnako z výpisu z telefónnych hovorov vyplynula len tá skutočnosť, že žalobkyňa s poručiteľom bola v telefonickom kontakte, bola s ním v kontakte aj prostredníctvom sms správ a v rozhodných chvíľach, kedy tento potreboval lekársku pomoc, mu takúto pomoc aj zabezpečila. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa spolu so svojím synom majú evidovaný prechodný pobyt na adrese I.Z. H. X D. H. H., avšak je otázne, prečo pri deklarovanom úmysle trvalého spolužitia s poručiteľom do budúcnosti, nebol tento pobyt nahlásený ako trvalý. V konaní sa taktiež nepodarilo žalobkyni preukázať okolnosti ohľadne uhrádzania spoločných nákladov, či už v súvislosti s nákladmi na bývanie resp. ďalšími nákladmi. Táto skutočnosť zostala spornou, pretože ani výpis z účtu žalobkyne, z ktorého vyplýva, že zakupovala potraviny, ošatenie, bytové doplnky a ďalšie veci ešte neznamená, že týmto spôsobom je preukazovaná spoločná domácnosť s poručiteľom. Spornou taktiež zostala platba vo výške 250 Eur, kedy žalobkyňa na jednej strane tvrdila, že táto mala predstavovať polovicu nákladov za bývanie v dvoch bytoch, na druhej strane žalobkyňa uvádzala, že sa malo jednať o náklady, ktoré mali pokrývať jej splátky hypotekárneho úveru poručiteľa. V tejto súvislosti súd poukázal aj na výpoveď matky žalobkyne, ktorá uviedla, že jej dcéra (žalobkyňa) povedala, že poručiteľovi platí nejakú sumu, avšak o jej výšku a účel sa ďalej nezaujímala. Táto skutočnosť potom vnášala určitú neistotu ohľadne tvrdení žalobkyne o tom, že sa malo jednať o akýsi príspevok z jej strany na platby v rámci spoločnej domácnosti. 7. Podľa súdu prvej inštancie sa rozpory ohľadne tvrdení žalobkyne nepodarilo preukázať ani výsluchom svedkov, ktorí boli v konaní vypočutí, pričom z jednej strany sa jednalo o svedkov navrhnutých žalobkyňou, ktorí vo svojich výpovediach viac menej potvrdili skutočnosť o tom, že žalobkyňa bola partnerkou poručiteľa, ktorí spolu dobre vychádzali, ich vzťahy boli na priateľskej či partnerskej úrovni, žalobkyňa poručiteľovi v mnohých veciach najmä v čase jeho zdravotných problémov výrazným spôsobom pomáhala, starala sa o neho a napriek tomu, že svedkovia navrhnutí žalobkyňou viac menej zhodne uvádzali, že ich spolužitie považovali za spolužitie v rámci jednej domácnosti, súd takéto presvedčenie s nimi nezdieľal. Naopak svedkovia, ktorí boli navrhnutí zo strany žalovanej potvrdzovali skutočnosť, že poručiteľ žiadnu priateľku v rozhodnom období buď nemal alebo o žiadnej nevedeli, keďže známosť s inou ženou im vždy poručiteľ oznámil a svoju partnerku im vždy aj predstavil. Títo svedkovia (ktorí boli bližšie vo vzťahu k poručiteľovi), potom nepopierali v nejakej forme existenciu spolužitia žalobkyne s poručiteľom, avšak tento ich vzťah považovali len za kamarátsky, nakoľko žalobkyňa bola nájomkyňou v byte poručiteľa. Vychádzali z toho, že žalobkyňa mala určité problémy s bývaním a ako kamarát jej poručiteľ vyšiel v ústrety a jeden zo svojich bytov jej prenajal. Svedkovia tiež zhodne uvádzali, že poskytovali pomoc žalovanej pri cestách do Banskej Bystrice, kedy táto svojho syna navštevovala, starala sa o neho, a to najmä v posledných mesiacoch jeho života, kedy tento potreboval pomoc inej osoby vzhľadom na svoje ochorenie. 8. Nakoľko súd prvej inštancie ani po vykonanom dokazovaní nemal zo strany žalobkyne preukázané, že by táto viedla s poručiteľom spoločnú domácnosť v čase po dobu jedného roka pred jeho smrťou a z toho dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť, žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP. 9. Odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj s jeho dôvodmi, v celom rozsahu stotožnil a v ďalšom na tieto odkázal. Nad rámec dôvodov súdu prvej inštancie a v nadväznosti na jednotlivé odvolacie námietky, odvolací súd uviedol, že v danej veci poručiteľ predumrel svoju matku (žalovanú v tomto konaní) a preto súd prvej inštancie správne aplikoval vo veci ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ako dedičia po poručiteľovi prichádzali do úvahy jeho rodičia, resp. matka (žalovaná) a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosti alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Žalobkyňa tak bola povinná v konaní preukázať tú skutočnosť, že s poručiteľom žila najmenej po dobu 1 roka pred smrťou nepretržite v spoločnej domácnosti a že sa o túto domácnosť spoločne s poručiteľom starala. 10. Odvolací súd poukázal na to, že už súd prvej inštancie správne konštatoval a uviedol charakteristiku spoločnej domácnosti v zmysle ust. § 115 Občianskeho zákonníka, vymedzil, aké atribúty spoločná domácnosť a spoločné hospodárenie musí spĺňať. Na podporu uvedenej charakteristiky odvolací súd podporne odkázal na judikát R 42/1972, podľa ktorého „spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých tých osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným. Podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie, zábavu, výlety a podobne. Bývanie niekoľkých osôb v spoločnom byte ešte nie je spoločnou domácnosťou, aj keď všetci spolubývajúci znášajú rovnakým dielom náklady na nájomné, plyn, elektrinu a iné poplatky spojené s užívaním bytu, ak inak každý z nich žije na svoj účet a k ostatným nemá bližší vzťah vyplývajúci z uvedenej spotrebnej spolupatričnosti. Spoločnou domácnosťou je teda spotrebné spoločenstvo trvalého charakteru, ktoré vedú tí, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Spoločné uhrádzanie nákladov na životné potreby možno charakterizovať ako hospodárske spolužitie, pri ktorom takéto osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami, nie sú presne oddelené finančné prostriedky a nerozlišuje sa, ktoré veci v domácnosti môžu tieto osoby užívať (CPJ 162/1982, R 34/1981)“. 11. V danej veci súd prvej inštancie správne skonštatoval skutočnosti, ktoré v konaní sporné neboli (t. j. že žalobkyňa sa v roku 2018 prisťahovala do H. H., kde na adrese ul. I. H. XXXX/X na jednom poschodí poručiteľ vlastnil dva byty: byt č. XX a byt č. XX, v ktorom býval sám i pred príchodom žalobkyne a jej syna; byt č. XX. predstavoval samostatnú bytovú jednotku, bol po modernizácii a rekonštrukcii; od októbra roku 2018 žalobkyňa spolu so svojím synom po dohode s poručiteľom obývala byt č. XX, ktorý rovnako tvoril samostatnú bytovú jednotku, od bytu č. XX H.ol riadne stavebnotechnicky oddelený a tento rekonštruovaný nebol). Žalobkyni sa podľa názoru odvolacieho súdu nepodarilo v konaní preukázať (predloženými dôkazmi, ani výpoveďami svedkov), že napriek stavebnotechnickej samostatnosti dvoch vedľa seba nachádzajúcich sa bytov, tvorila so synom spolu s poručiteľom spoločnú domácnosť. Na základe ňou predložených a označených dôkazov potom nebolo možné jednoznačne dospieť k záveru o existujúcom spotrebnom spoločenstve žalobkyne a poručiteľa, keď súdom zistený charakter vzťahu a rozsah zdieľania, nenadobudol intenzitu spoločnej domácnosti a od toho odvodené dedičské oprávnenie v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 12. Za nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy a nesprávne vyhodnotil dôkazy svedčiace v jej prospech (napr. údaje obsiahnuté v lekárskych správach, intenzitu a obsah telefonickej komunikácie a sms správ a výpisov z účtov, ktoré mali svedčiť o spoločnom hospodárení žalobkyne a poručiteľa), ako aj, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne konštatoval, ktoré dôkazy vo veci vykonal, a aké závery z ním vykonaných dôkazov vyplynuli. Pri tomto konštatovaní súd prvej inštancie pritom nerozlišoval, či uvedený dôkaz bol na prospech žalobkyne, alebo naopak, či sa jednalo o dôkaz vyznievajúci v jej neprospech. Popisu vykonaného dokazovania a záverov vyplývajúcich z jednotlivých dôkazov sa súd prvej inštancie venoval v bodoch 9. až 50. odôvodnenia svojho rozsudku. Následne súd prvej inštancie riadne uviedol, ktoré skutočnosti považoval v konaní za sporné, ktoré za nesporné, ktoré okolnosti bolo potrebné v konaní vykonaným dokazovaním preukázať. Samotné vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd urobil v bodoch 62. a 63. rozsudku, kde vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a zrozumiteľne, jasne hoc stručne, uviedol aj právne úvahy, ktorými sa riadil. Súd prvej inštancie presvedčivo zdôvodnil, či a akými dôkazmi žalobkyňa preukazovala dôvodnosť žaloby, uviedol, ktorá skupina dôkazných prostriedkov svedčila v prospech žalobkyne a tiež uviedol, prečo vykonaným dokazovaním nemal preukázanú dôvodnosť žaloby. 13. Súd sa zaoberal aj predloženými lekárskymi správami, tieto komplexne vyhodnotil a zhrňujúco k nim prijal záver, že tieto existenciu spoločnej domácnosti žalobkyne a poručiteľa minimálne v trvaní jedného roka pred jeho smrťou, nepreukázali. S týmto záverom sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý bol zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že pokiaľ poručiteľ prichádzal do zdravotníckeho zariadenia sám a bol spôsobilý sám zadať údaje o svojej (rodinnej) anamnéze, z takto poskytnutých informácií vyplýva, že býval sám. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že „neeviduje žiadnu správu, z ktorej by vyplývalo, že poručiteľ býval sám“, odvolací súd poukázal na lekársku správu zo dňa 16. 07. 2019, kde poručiteľ daného dňa po príchode na príjem na oddelenie uviedol, že „býva v byte sám“. Z totožnej lekárskej správy rovnako vyplynulo, že daného dňa „prišiel v sprievode priateľky“, údaje o osobnej anamnéze zadal sám. Odvolací súd potom poukázal na to, že sám poručiteľ žalobkyňu vnímal a označil len ako svoju priateľku, jej osobu nestotožnil so spoločným spolužitím, a sám uviedol, že „býva v byte sám“. Aj v osobnej anamnéze, v lekárskej správe zo dňa 31. 07. 2019, poručiteľ uviedol, že „má priateľku, bývajú vedľa seba v susedných bytoch“. 13.1. Na druhej strane v lekárskej správe zo dňa 16. 11. 2019 (v časti „sociálna a pracovná anamnéza“) bol uvedený údaj, že poručiteľ v tom čase „býva s priateľkou“, avšak z ostatného obsahu totožnej správy zároveň vyplynulo, že poručiteľ ako pacient „bol nájdený doma s poruchou vedomia, podľa udania partnerky týždeň v kuse pije alkohol“, pričom z celkového popisu tiež vyplynulo, že pacient neodpovedá, že má kvantitatívnu poruchu vedomia (hoc bol pri vedomí), „neodpovedá, na bolestivé podnety otočí hlavu, otvorí oči, kontakt žiadny“. 13.2. Z uvedeného potom odvolací súd vyvodil, že pokiaľ poručiteľ ako pacient bol v stave sám lekárovi popísať svoje aktuálne osobné pomery a sociálnu a rodinnú anamnézu, uvádzal, že má priateľku a býva sám. Na strane druhej z lekárskych správ pri príjmoch poručiteľa, kedy tento nebol schopný uvádzať osobnú anamnézu sám, ale činila tak za neho žalobkyňa, v ktorej sprievode bol do zdravotníckeho zariadenia privezený, alebo ktorou bola rýchla zdravotná pomoc privolaná, vyplýva, že práve žalobkyňa sama za poručiteľa uvádzala, že poručiteľ „býva s priateľkou“. 13.3. Z týchto dôvodov mal potom aj odvolací súd za to, že zo spektra informácií vyplývajúcich z predložených lekárskych správ, ktoré súd prvej inštancie hodnotil v celom ich obsahu a vo vzájomných súvislostiach, nebolo možné prijať jednoznačný a objektívny záver o tom, že žalobkyňa bývala s poručiteľom v jednej domácnosti a to nepretržite po dobu jedného roka pred jeho smrťou. Z lekárskych správ, vyhodnocujúc zadávanie informácií samotným poručiteľom, takýto záver nevyplýval. Takýto záver z uvedených dokumentov vyplýval len v prípadoch, keď údaje pre osobnú anamnézu poručiteľa udávala samotná žalobkyňa. Nebolo preto možné prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že by sa súd prvej inštancie predkladanou zdravotnou dokumentáciou nezaoberal, resp. že by ju nesprávne vyhodnotil. 14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že by sa súd prvej inštancie nedostatočne zaoberal rozsiahlou a intenzívnou telefonickou a sms komunikáciou medzi ňou a poručiteľom. Odvolací súd uviedol, že aj v tejto časti súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že ani táto komunikácia jednoznačne nepreukazovala, že žalobkyňa a poručiteľ boli členmi jednej spoločnej domácnosti. Odvolací súd uviedol, že žalobkyňou predložená telefonická a sms komunikácia medzi ňou a poručiteľom, zodpovedá súdom prvej inštancie zistenému skutkovému stavu v tom zmysle, že si boli s poručiteľom blízki, mali blízky priateľský a zrejme i partnerský vzťah, že boli v intenzívnom kontakte, že sa o seba navzájom zaujímali, avšak nijakým spôsobom už nepreukazovala, že by spolu viedli aj spoločnú domácnosť. Nepreukazovala, že by žili spolu, že by sa spoločne a vzájomne starali o jednu domácnosť, že by tvorili jedno spotrebné spoločenstvo a obaja v porovnateľnej miere sa starali o potreby, náklady všetkých jej členov, teda že by sa žalobkyňa starala o potreby domácnosti, v ktorej žil poručiteľ a že by sa rovnako intenzívne o potreby žalobkyne a jej syna, staral poručiteľ. Uvedený záver zo žalobkyňou predloženej komunikácie nevyplýval. Skutočnosť, že táto komunikácia bola intenzívna, na dennej báze a že obaja boli účastníkmi zvýhodneného programu „Navzájom zadarmo“ ešte nesvedčí aj o tom, že žili v rámci jednej domácnosti, nakoľko takýmto účastníkom uvedenej zvýhodnenej skupiny môže byť niekoľko viacero osôb podľa rozhodnutia vlastníka telefonického zariadenia, vyhodnocujúc frekvenciu telefonickej komunikácie. Naopak, sms správy obsahu napr. „už sme doma“, „dobrú noc“, „Ahoj Martin, chcela som ťa len pozdraviť, maj sa, čau“ svedčia skôr záveru, že účastníci takejto komunikácie nezdieľali prostredie spoločnej domácnosti. Súd prvej inštancie preto nepochybil v tom smere, že by na uvedené dôkazy neprihliadol, že by ich nevyhodnotil, a to iba preto, že záver, ktorý z nich vyvodil, nebol v súlade so žalobnou argumentáciou žalobkyne a nebol podľa jej očakávaní. 15. K tvrdeniu žalobkyne, že prispievaním sumy 250 Eur zároveň preukázala spoločné hospodárenie s poručiteľom, odvolací súd uviedol, že z listinných dôkazov a svedeckých výpovedí vyplynulo v tomto smere len to, že žalobkyňa poukazovala v prospech účtu poručiteľa sumu 250 Eur. Táto okolnosť však zodpovedala tej skutočnosti, že žalobkyňa spolu so svojím synom užívala byt č. 11 vlastnícky patriaci poručiteľovi. Medzi žalobkyňou a poručiteľom nebola preukázaná existencia formálnej (písomnej) nájomnej zmluvy. Aj svedkovia, vypočutí na návrh žalovanej, potvrdili, že suma 250 Eur mala predstavovať nájomné za užívanie poručiteľom poskytnutého bytu, pričom jeho výška zohľadňovala priateľský vzťah poručiteľa k žalobkyni, a preto bola určená tak, aby žalobkyňu, starajúcu sa o maloletého syna, neprimerane nezaťažovala, ale aby zároveň pokryla náklady na hypotéku poručiteľa. V tomto smere vypovedala v konaní žalovaná, ako aj svedkovia, príbuzní poručiteľa, ktorí s poručiteľom neboli v dennom kontakte, ale o živote poručiteľa mali prehľad i v otázke jeho minulých partneriek. Odvolací súd potom (zhodne so súdom prvej inštancie) neuveril tvrdeniu žalobkyne, že pravidelným poukazovaním sumy 250 Eur prispievala na spoločný chod domácnosti vedenej ňou a poručiteľom v dvoch bytoch (táto suma mala predstavovať časť pripadajúcu na žalobkyňu dojednanú s poručiteľom), nakoľko žalobkyňa nepreukázala, že súhrnný náklad na vedenie domácností v rámci dvoch bytov poručiteľa bol cca 500 Eur, čím by polovica nákladov pripadajúca na žalobkyňu bola práve suma 250 Eur. Preto sa pravdepodobnými a logickými, javili skôr tvrdenia žalovanej a rodinných príslušníkov poručiteľa, že uvedená suma predstavovala zvýhodnené nájomné určené poručiteľom na základe neformálne dojednanej nájomnej zmluvy, zohľadňujúc osobitý vzťah poručiteľa k žalobkyni, ktorého výška zároveň pokrývala náklady vzniknuté s nadobudnutím bytu kúpou cez hypotekárny úver a zároveň kryla náklady za služby spojené s užívaním bytu. Samotná matka žalobkyne vo svojej výpovedi potvrdila, že jej žalobkyňa povedala, že „I. platí za byt“. Preto aj táto výpoveď potom svedčí o závere o nájomnom za byt č. XX, v ktorom žalobkyňa so svojím synom bývala. 16. Odvolací súd v ďalšom poukázal na to, že ani z prehľadu vynaložených finančných prostriedkov na nákup potravín, bytových doplnkov a iného spotrebného tovaru nevyplývalo, že by takto vynaložené a spotrebované finančné prostriedky neslúžili len pre žalobkyňu a jej syna, ale boli vynakladané i pre potreby poručiteľa v rámci jedného spotrebného spoločenstva. Z dôkazov produkovaných v konaní bolo možné pripustiť, že žalobkyňa príležitostne navarila, resp. zabezpečila potraviny i pre poručiteľa, alebo, že nakupovala krmivo, resp. potreby pre psa poručiteľa. Uvedené však neznamená, že s poručiteľom tvorili spoločnú domácnosť, keďže takéto správanie je obvyklé a bežné v rámci blízkych priateľských vzťahov, kedy sú vzájomne prejavované činnosti na báze reciprocity, avšak nie sú vykonávané v rámci spoločnej domácnosti. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by so žalobcom hospodárili spoločne, že by hospodárili spoločnými finančnými prostriedkami, že by sa rovnakým dielom vzájomne podieľali na nákladoch vznikajúcich v súvislosti s potrebami poručiteľa a zároveň žalobkyne a jej syna. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie ignoroval jej platby (nad rámec uvedenej fixnej mesačnej platby) slúžiace na zabezpečenie bežného chodu spoločnej domácnosti, s odvolaním sa na spracovanie platieb z účtu žalobkyne za obdobie od októbra 2018 do mája 2020, odvolací súd poukázal na to, že žalobkyni možno prisvedčiť len v tom, že týmito prehľadmi platieb preukazovala finančné prostriedky vynakladané na bežný chod domácnosti. Či sa však tieto platby vzťahovali i na osobu poručiteľa, nebolo možné z nich identifikovať a spoľahlivo ustáliť. Odvolací súd nespochybnil samotné vynakladanie finančných prostriedkov žalobkyňou na nákup potravín, drogérie, bytových doplnkov (ktorých vynakladanie bolo bežné pre žalobkyňu a jej syna), avšak z uvedeného nijakým spôsobom nevyplývalo, že by súčasťou takéhoto spoločenstva bol i poručiteľ. Občasné zakúpenie granúl, či krmiva pre psa poručiteľa, bolo pochopiteľné práve z dôvodu existencie priateľského vzťahu, avšak samo o sebe nepreukazovalo existenciu spoločnej domácnosti s poručiteľom. Naviac odvolací súd považoval za primerané, že žalobkyňa v určitom období uhrádzala i služby spojené s užívaním bytu, pokiaľ so synom bývala v byte, za ktorý v Banskej Bystrici plnila poručiteľovi „len“ 250 Eur. 17. K námietke nesprávneho vyhodnotenia okolností, akými boli napr. evidovaný prechodný pobyt žalobkyne a jej syna na označenej adrese, zamýšľané stavebné prepojenie dvoch susediacich bytov, úmysel žalobkyne a poručiteľa zapojiť sa do adopčného procesu, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie aj v tomto smere vykonal potrebné dokazovanie, avšak ani nimi žalobkyňa súd prvej inštancie nepresvedčila o existencii spoločnej domácnosti s poručiteľom. V tomto smere potom odvolací súd dodal, že ani jeden z vyššie uvedených dôkazov jednoznačne nepreukazoval aktuálnu situáciu v období rok pred smrťou poručiteľa, ktorá by odrážala realitu, aktuálne v danom období objektívne jestvujúci skutkový stav. Pokiaľ išlo o úmysel zapojenia sa poručiteľa do adopčného procesu, či úmysel stavebno-technického prepojenia dvoch bytov, odvolací súd dodal, že uvedené okolnosti boli preukazované v štádiu zámeru, pôvodného úmyslu, vo fáze informovania sa, čo by jednotlivé procesy predstavovali a obnášali. Poručiteľ však za svojho života nepristúpil k započatiu realizácie žiadneho zo zámerov, na ktoré žalobkyňa poukazovala. Nepristúpil k bývaniu so žalobkyňou v jednom byte, v jednej bytovej jednotke, bezo zmeny od príchodu žalobkyne do H. H. žalobkyňa so synom a poručiteľ naďalej obývali samostatné bytové jednotky, žalobkyňa so synom boli na uvedenej adrese prihlásení k prechodnému pobytu, pričom o úmysle zdržiavať sa na uvedenej adrese trvalo, by nepochybne svedčil trvalý pobyt, ku ktorému by musel dať súhlas poručiteľ, ako vlastník bytu. K uvedenému však nikdy nedošlo. Poručiteľ sám nepristúpil ani k začatiu realizovania akéhokoľvek stavebnotechnického prepojenia dvoch samostatných bytových jednotiek a rovnako nebol iniciovaný proces adopcie, na ktorý žalobkyňa poukazovala. Skorší zámer a pôvodné plánovanie v otázke prepojenia bytov, či adopčného procesu, sa za života poručiteľa ani nezačali realizovať, preto nebolo ani možné za poručiteľa zodpovedať otázku, či by k takémuto konaniu niekedy v budúcnosti pristúpil, rozhodne sa však tak neudialo v čase jedného roka pred smrťou poručiteľa. Ani uvedené tak nesvedčí takej intenzite vzťahu a vzájomného spolužitia, aký v konaní prezentovala žalobkyňa. Aj svedok N. I. (strýko poručiteľa) potvrdil, že na jeho otázky ohľadne vzťahu k žalobkyni mu jeho synovec (poručiteľ) uviedol, že „ten druhý byt je v nájme“, že „sa mu v hlave nejaké veci rozležali, že žalobkyňa ho tlačila do nejakého vzťahu a aby riešil veci ohľadne týchto bytov a pamätá si to dodnes, že vtedy on (poručiteľ) použil slová, že tak som to všetko stopol“. 18. Odvolací súd preto za dôvodné nepovažoval námietky žalobkyne o nesprávnom, neúplnom či selektívnom vyhodnotení dokazovania súdom prvej inštancie, nakoľko tento súd uviedol a vyhodnotil súhrnne dôkazy, a tieto vyhodnocoval z pohľadu tohto, či sa nimi podarilo žalobkyni preukázať zákonom vyžadovanú premisu existencie zdieľania spoločnej domácnosti s poručiteľom v čase jedného roka pred jeho smrťou. Súd prvej inštancie potom zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru o tom, že žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia, že s poručiteľom viedla spoločnú domácnosť v rozhodnom období. Pokiaľ súd prvej inštancie osobitne nevyhodnocoval všetky predložené dôkazy, postupoval tak preto, že tieto nemali zásadný význam pre ustálenie otázky existencie spoločnej domácnosti, nakoľko svedčili len o určitom zámere do budúcna. Za právne významné, nebolo možné považovať ani okolnosti týkajúce sa predchádzajúcej minulosti žalobkyne a poručiteľa, keďže skutočnosť, že sa žalobkyňa s poručiteľom poznali už desiatky rokov alebo že mali v minulosti akýkoľvek vzťah, nebola skutkovo ani právne relevantná pre ustálenie otázky, či žalobkyňa a poručiteľ viedli spoločnú domácnosť a to nepretržite po dobu jedného roka pred jeho smrťou. 19. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ani tejto námietke nebolo možné prisvedčiť, keďže súd prvej inštancie vo veci aplikoval práve ustanovenie § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa odvolávala aj samotná žalobkyňa. Výhrada, že súd z vykonaného dokazovania nesprávne ustálil skutkový stav a preto nemohol vo veci správne aplikovať ani ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nezodpovedá námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým je výlučne aplikácia nesprávnej právnej normy na skutkový stav, resp. takej, ktorá sa na daný vzťah nevzťahuje alebo jej nesprávny výklad súdom. V danom prípade súd prvej inštancie zistený skutkový stav subsumoval pod správnu právnu normu, pričom ani samotná žalobkyňa nenamietala, neuviedla, že by súd mal vec právne posúdiť podľa iného zákonného ustanovenia. 20. Napokon odvolací súd nevzhliadol ako dôvodnú ani námietku o nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 CSP. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 22. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej len ,,dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.