Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Tdo/9/2025 Identifikačné číslo spisu: 6723010700 Dátum vydania rozhodnutia: 19.03.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Petr Kaňa Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6

§ 371Trestného poriadku.

Zákon vo vzťahu k výroku o treste upravuje v § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dva dovolacie dôvody (pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku chybného výroku o vine). Podľa uvedeného ustanovenia možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného, ako aj prekročenie maximálnej zákonom stanovenej výmery trestu (napr. domáceho väzenia, povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia). Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne (popri sebe) uložené viaceré tresty, hoci Trestný zákon uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona. V posudzovanej veci, pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie zákon v tom čase účinný za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťal a rovnako tak výmera tohto trestu bola určená v rámci zákonnej trestnej sadzby (3 až 8 rokov).

§ 371ods.

1 písm.

1. h)Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému uložený trest odňatia slobody nezodpovedá jeho predstave, v dôsledku čoho uložený trest vníma ako neprimeraný. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nie je pritom oprávnený skúmať otázku ne/primeranosti trestu, a to ani z pohľadu neskoršej zmeny trestnej sadzby v prospech obvineného, ktorá nastala až po právoplatnosti konečného rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorým právoplatne skončilo trestné stíhanie). Najvyšší súd dáva do pozornosti obvinenému, reagujúc na jeho dovolaciu argumentáciu, že pri časovej konkurencii viacerých zákonov v čase od spáchania trestného činu dovtedy, kým sa o ňom rozhoduje, § 2 Trestného zákona zakotvuje (v súlade s ústavnou zásadou vyjadrenou v čl. 50 ods. 6 ústavy) zákaz retroaktivity hmotnoprávnych noriem v neprospech páchateľa, pričom však retroaktívne pôsobenie Trestného zákona v jeho prospech je časovo obmedzené len do právoplatného skončenia trestného stíhania. U obvineného v období medzi spáchaním trestného činu (12. august 2023) a vyhlásením uznesenia odvolacieho súdu (22. máj 2024) nedošlo k zmene zákonných ustanovení vo vzťahu k trestnosti spáchaného trestného činu a ukladaniu trestu obvinenému, preto nejde o situáciu upravenú v § 2 ods. 1 druhá veta Trestného zákona. Obvinený pritom bol v posudzovanej trestnej veci právoplatne odsúdený (a tým aj právoplatne skončilo jeho trestné stíhanie) 22. mája 2024, pričom k zmene § 125 a § 245 Trestného zákona, ktorých aplikácie sa v dovolaní dovoláva, došlo s účinnosťou (novely Trestného zákona) až 6. augusta 2024. Argumentácia obvineného tak v tomto smere nemá oporu v Trestnom zákone a nemožno ju ako právne relevantnú akceptovať. K argumentácii obvineného, ktorú podporuje rozhodnutím (R) publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republike pod č. 46/2014 (uznesenie najvyššieho súdu z 15. januára 2013, sp. zn. 2Tdo/69/2012), najvyšší súd zdôrazňuje jednak odlišnosť (špecifickosť) procesnej situácie riešenej v tomto publikovanom rozhodnutí, z ktorého prijatá právna veta vyviera, a jednak aj iný (skorší) právny stav, za účinnosti ktorého bola táto právna veta prijatá. Aktuálna interpretácia právnych záverov tohto judikátu (v právnych vetách označených ako I. a II.) je tak aktuálne obmedzená, jednak s ohľadom na individuálnosť v publikovanom rozhodnutí riešenej procesnej situácie a taktiež vzhľadom na neskoršiu zmenu Trestného poriadku, ktorá nastala novelizáciou Trestného poriadku účinnou od 15. marca 2024, zakotvujúcou (nové) ustanovenia § 405a až § 405d (Preskúmanie rozhodnutia v dôsledku zmeny zákona). V tomto publikovanom rozhodnutí bolo posudzované dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej tiež „generálny prokurátor") podané v neprospech obvineného z dôvodu, že v pôvodnom konaní mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (miernejší, než podľa zákona mal byť) v dôsledku nepoužitia tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Trestného zákona) v znení jej právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania konajúcich súdov. Dovolací súd však v čase rozhodovania o tomto dovolaní, hoci zistil dôvodnosť dovolania generálneho prokurátora (porušenie zákona v prospech obvineného pre nesprávnosť aplikácie asperačnej zásady) dospel k záveru o nevyhnutnosti reakcie na medzičasom publikovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústavný súd") z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, ktorý vyslovil časť právnej úpravy asperačnej zásady v § 41 ods. 2 Trestného zákona za rozpornú s ústavou, v dôsledku čoho v čase rozhodovania dovolacieho súdu zistené pochybenie - v dôsledku zohľadnenia (až) týmto nálezom vytvorenej modifikácie asperačnej zásady - už neodôvodňovalo záver (inak dôvodný z pohľadu právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania o treste v pôvodnom konaní) o uložení obvinenému trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby [v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
2. h)Trestného poriadku], a preto dovolací súd dovolaniu generálneho prokurátora nevyhovel, t. j. odsudzujúce rozhodnutie vo výroku o treste z dôvodu, ktorý by bol v neprospech obvineného, nezrušil, a to práve z dôvodu nevyhnutnosti konštatovania potreby zohľadnenia takejto zmeny zákona, ktorá nastala publikovaným nálezom ústavného súdu o nesúlade časti § 41 ods. 2 Trestného zákona s ústavou. Teda práve v kontexte s touto procesnou situáciou bol vyslovený záver o nevyhnutnosti zohľadnenia aj zmeny právneho stavu v čase od vyhlásenia napadnutého rozhodnutia do momentu rozhodovania dovolacieho súdu v súvislosti s ústavným princípom retroaktivity Trestného zákona, resp. jeho zmeny priaznivej pre páchateľa s odkazom na čl. 50 ods. 6 ústavy a § 2 ods. 1 Trestného zákona. Navyše uvedené rozhodnutie (2Tdo/69/2012) bolo vydané za účinnosť iného právneho stavu, kedy na rozdiel od aktuálneho neexistovala právna úprava § 405a až § 405d Trestného poriadku (účinná až od 15. marca 2024), upravujúca v systéme mimoriadnych opravných prostriedkov (popri zrušení právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, dovolaní a obnove konania) aj inštitút „Preskúmanie rozhodnutia v dôsledku zmeny zákona". Tento inštitút v zmysle princípu retroaktívneho pôsobenia zmeny Trestného zákona v prospech páchateľa zakotvuje mechanizmus procesnej reakcie (ingerencie súdu) výlučne vo vzťahu k odsudzujúcim právoplatným rozsudkom a odsúdeným, ak trest im uložený na ich podklade nebol doposiaľ vykonaný, a to výlučne vo vzťahu k situácii, keď neskoršia zákonná zmena (v ich prospech) spočíva v nastolení stavu, kedy čin, pre ktorý boli odsúdení a za ktorý vykonávajú trest, podľa posúdenia novej právnej úpravy už nie je vôbec trestným činom, čím výlučne inštitút zániku trestnosti § 84 Trestného zákona (trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon ustanoví, že tento čin nie je trestným činom) z dôvodu zmeny zákona, bol časovo rozšírený aj na obdobie po právoplatnosti skončenia trestného stíhania. Označený novokoncipovaný inštitút s účinnosťou od 15. marca 2024 tak zakotvuje povinnosť súdov, mechanizmom vymedzeným v § 405a až § 405d Trestného poriadku, procesne reagovať výlučne v prospech odsúdeného, vykonávajúceho právoplatne uložený trest na základe rozsudku, ktorým bol uznaný za vinného pre trestný čin, ktorý v dôsledku zmeny Trestného zákona už nie je trestným činom (t. j. ktorého trestnosť zanikla). Keďže zákonodarca povinnosť takejto procesnej reakcie vo vzťahu k odsúdenému, vykonávajúcemu trest za trestný čin, ktorého trestnosť nezanikla, neupravil, a to ani na prípady, v ktorých by odsúdenému z dôvodu zmeny zákona, ktorá nastala až po jeho právoplatnom odsúdení, z pohľadu takejto neskoršej priaznivejšej právnej úpravy prichádzala do úvahy pri posudzovaní trestnosti identického činu jeho miernejšia (priaznivejšia) právna kvalifikácia alebo/aj ukladanie mu trestu miernejším spôsobom (či už z pohľadu druhu trestu alebo jeho výmery), dostatočne zreteľne tým zákonodarca vymedzil vôľu nerozširovať retroaktívne pôsobenia Trestného zákona v prospech páchateľa nad rámec § 2 ods. 1 Trestného zákona (t. j. aj na tieto prípady) a odraz tohto ustanovenia v trestnom konaní ponechal výlučne k časovému úseku trestného stíhania. Takýto záver napokon korešponduje so zákonnou dikciou časovej pôsobnosti Trestného zákona v § 2 ods. 1, podľa ktorého „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší", pričom v zmysle § 10 ods. 14 Trestného poriadku je „trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej" (rozhodnutia vo veci samej je potom potrebné vnímať v intenciách výpočtu § 368 ods. 2 Trestného poriadku). K parciálnej námietke obvineného, podľa ktorej konajúce súdy pri rozhodovaní o druhu a výške treste nazerali na jeho osobu cez prizmu jeho trestnej minulosti, a to aj napriek tomu, že všetky predchádzajúce odsúdenia už boli toho času zahladené, najvyšší súd poznamenáva, že účelom hmotnoprávneho inštitútu zahladenia odsúdenia je umožniť páchateľovi po splnení zákonných podmienok odstrániť nepriaznivé dôsledky jeho odsúdenia pretrvávajúce aj po výkone uloženého trestu, ktoré by mohli sťažovať jeho uplatnenie v spoločensko-sociálnom a pracovnom prostredí. Zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby páchateľa prihliadol na skutočnosť, že v minulosti spáchal trestný čin a vyvodil z nej príslušné právne závery týkajúce sa sklonu páchateľa k trestnej činnosti. Súd tiež nesmie na zahladenie odsúdenia, resp. upustenie od potrestania prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
3. m)Trestného zákona, čo ale tento prípad nebol. * * *

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku je naplnený, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Skutok je nesprávne právne posúdený, ak bol súdmi v pôvodnom konaní vo výroku o vine odsudzujúceho rozhodnutia právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci nenapĺňa znaky akéhokoľvek trestného činu, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, než pre aký bol obvinený uznaný za vinného. Podstatou správneho právneho posúdenia skutku (správnej právnej kvalifikácie) je tak správna aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený (formulovaný v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho výroku o vine) v napadnutom rozhodnutí súdu bol z pohľadu zákonných znakov správne subsumovaný (podradený) pod konkrétnu skutkovú podstatu príslušného trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Proti nesprávnosti právneho posúdenia zisteného skutku pritom obvinený vecne nevzniesol žiadnu námietku. K tomuto dovolaciemu dôvodu namietal (v zmysle porušenia iného hmotnoprávneho ustanovenia) v prvom rade nepriznanie mu poľahčujúcich okolností, ktoré mu podľa jeho názoru priznané mali byť a ďalej neaplikovanie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 Trestného zákona pri ukladaní trestu, čo malo mať za následok neprimeranosť (neprimeranú prísnosť) mu uloženého trestu. K námietke ohľadom nepriznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. a), písm. j), písm. h), písm. k), písm.
2. n)Trestného zákona (čoho sa obvinený neúspešne dožadoval už v odvolacom konaní) dovolací upriamuje pozornosť na judikát R 18/2015, podľa ktorého : Otázka zisťovania, resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ak ale súd vo výroku napadnutého rozhodnutia konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej alebo priťažujúcej, ale v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu - pri úprave trestnej sadzby - tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Trestného zákona, ide o skutočnosť, ktorá za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Trestného poriadku môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku (nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia). V posudzovanom prípade k situácii uvedenej v druhej vete citovaného judikátu nedošlo. Súdy v odsudzujúcom rozhodnutí (za ktoré je potrebné hodnotiť komplexne ako jeden celok prvostupňové aj odvolacie rozhodnutie) obvinenému vo výroku o treste priznali jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.
4. l)Trestného zákona, t. j. že obvinený sa priznal k spáchaniu trestného činu a tento úprimne oľutoval. Súčasne mu nepriznali žiadnu priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 Trestného zákona, a v súlade s § 38 ods. 3 Trestného zákona po úprave základnej trestnej sadzby odňatia slobody 3 až 8 rokov, po znížení hornej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu (počítanej z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou základnej trestnej sadzby) mu ukladali trest odňatia slobody v rozmedzí 3 rokov až 6 rokov a 4 mesiacov. Aj odvolací súd sa v napadnutom uznesení stotožnil s prvostupňovým rozsudkom v tejto otázke, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia (str. 4) zrozumiteľne ozrejmil dôvody, pre ktoré neexistoval zákonný podklad na priznanie obvinenému aj ďalších poľahčujúcich okolností, ktorých priznania sa dožadoval. Poukazujúc na citovaný judikát R 18/2015, dovolací súd námietku obvineného ohľadne nepriznania mu ním uvádzaných poľahčujúcich okolností hodnotil ako námietku vecne nespadajúcu ani pod ním uplatnený

§ 371ods.

1 písm. i) Trestného poriadku, ani iný z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. K námietke obvineného ohľadne toho, že pri ukladaní trestu nebolo aplikované ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Trestného zákona, hoci podľa jeho názoru aplikované malo byť, dovolací súd zdôrazňuje stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5/2011, podľa ktorého:

§ 371ods.

1 písm. h) Trestného poriadku nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia § 39 Trestného zákona (resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do

1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má byť neprimeraný, lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona resp. § 40 Trestného zákona v znení účinnom do
2. januára 2006 nezakladá žiadny dovolací dôvod. Hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu sa svojou povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona a nasl. a na rozdiel od § 41, § 42 (o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona, ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podradiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia", zakladajúce

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. S ohľadom na uvedené je výhradnou právomocou súdov v pôvodnom konaní posúdiť všetky okolnosti prípadu, resp. osobné pomery páchateľa, prípadne aj ďalšie zákonné kritériá upravené v § 39 Trestného zákona na mimoriadne zmiernenie trestu, bez možnosti dosiahnutia ich opätovného preskúmania v dovolacom konaní. V posudzovanej trestnej veci bol obvinenému uložený trest odňatia slobody pri samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (3 roky a 6 mesiacov) a preto dovolací súd konštatuje, že trest obvinenému právoplatne uložený, na podklade odsudzujúceho rozsudku súdu I. stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu, bol uložený v zákonnej stanovenej trestnej sadzbe. Z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu predchádzalo, nebol naplnený akýkoľvek dovolací dôvod, ani zo spektra dôvodov, ktoré dovolateľ priamo uplatnil, ale ani z iných dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné podradiť (subsumovať). Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm.
2. c)Trestného poriadku dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.