1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného z
6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších zákonov (ďalej len „zákon o správe daní“). V odôvodnení rozsudku krajský súd uvádza, že z obsahu administratívnych spisov správnych orgánov prvého a druhého stupňa zistil, že dňom
2 v spojení s § 250ja OSP, preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. a zákonom č. 333/2011 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky
4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní, miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.
1 na návrh daňového subjektu alebo na podnet správcu dane môže orgán najbližšie nadriadený správcovi dane delegovať miestnu príslušnosť na správu dane 4 2Sžf/9/2012 na iného správcu dane vo svojom územnom obvode, ak považuje takýto návrh za opodstatnený.
ods. 2 rozhodnutie o delegovaní oznámi daňovému subjektu orgán, ktorý rozhodnutie vydal. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
5 o vylúčení zamestnanca z daňového konania rozhodne jeho priamo nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení i z vlastného podnetu. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane rozhodne o vylúčení jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec. Pri námietke zaujatosti vedúceho zamestnanca správcu dane, ktorý nemá nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o vylúčení orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.
ods. 6 proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca
odseku 5 nie je prípustné odvolanie.
6 písm. g) zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly (ďalej len „zákon o daňových orgánoch“), daňové riaditeľstvo priamo alebo prostredníctvom pracovísk daňového riaditeľstva je oprávnené vykonať daňovú kontrolu alebo opakovanú daňovú kontrolu, ktorá inak patrí do pôsobnosti daňových úradov.
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov je základným prvkom systému ochrany ľudských práv. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy vykonáva. Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Rozsudok vynesený súdom musí obsahovať odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti bude závisieť od povahy rozsudku. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, je zrejmé, že krajský súd sa odmietol zaoberať námietkou žalobcu, pokiaľ ide o možnú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že daňovú kontrolu vykonali iní než zamestnanci miestne príslušného správcu dane, pretože túto námietku žalobca 5 2Sžf/9/2012 predniesol až v žalobe a neuplatnil ju ani pri prerokovaní protokolu z daňovej kontroly, ani v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Odvolací súd súhlasí s názorom krajského súdu, že predmetom súdneho prieskumu v daňových veciach môžu byť len tie argumenty uvedené v žalobe (žalobné dôvody), ktoré žalobca už predtým namietal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane a s ktorými by sa preto žalovaný ako odvolací správny orgán musel v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyporiadať, avšak zároveň pripomína krajskému súdu, že úlohou súdu v preskúmavacom konaní je preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že nie je úlohou súdov vyhľadávať za účastníkov konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a tiež, že zásadu iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán) musí súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava rozhodnutie správneho orgánu na základe žaloby . Výnimku z týchto zásad predstavujú veci, v ktorých napadnuté rozhodnutie trpí takou vadou, ku ktorej musí súd prihliadnuť bez ohľadu na to, či ju účastník konania namieta v žalobe, v danom prípade žalobca námietku týkajúcu sa zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane, ktorí daňovú kontrolu vykonali, v žalobe namietal, alebo až v priebehu súdneho preskúmavacieho konania . Je nepochybné, že práve o takýto prípad ide aj v predmetnej veci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe výsledkov daňovej kontroly, ktorú
vyjadrenia žalobcu vykonali zamestnanci správneho orgánu, ktorý nebol miestne na jej vykonanie príslušný. Ústava Slovenskej republiky jasne zakotvuje zásadu právneho štátu, ktorá sa vyznačuje predovšetkým tým, že štátne orgány môžu konať len na základe ústavy a zákonom stanoveným spôsobom. Je preto prvoradou povinnosťou štátneho orgánu – v danom prípade žalovaného, resp. správcu dane, aby postupoval v súlade s ústavou a zákonom, t.j. okrem iného dodržiaval tie ustanovenia zákona, ktoré upravujú procesný postup. Aj keď nie všetky procesné pochybenia musia zákonite viesť k nulite individuálneho správneho aktu, rozhodnutie vydané na základe nezákonne vykonanej daňovej kontroly, napríklad vykonanie daňovej kontroly inými, než zamestnancami miestne príslušného správcu dane bez dodržania zákonného postupu v zmysle § 4 ods. 2 a § 24 ods. 5 zákona o správe daní a § 3 ods. 6 písm. g) zákona o daňových orgánoch, takýmto nulitným aktom byť môže, pokiaľ sa preukáže, že správca dane zákonným spôsobom nepostupoval. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), na ktoré sa ostatne odvolával aj žalobca v žalobe aj v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, č. II.ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, z ktorého vyplýva: “...
názoru ústavného súdu súčasťou zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky
čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v ustanovení § 3 ods. 1 zákona o správe daní. Ak preto má dôjsť k zmene miestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupom uvedeným v zákone. Jedným z dôvodov zmeny miestnej príslušnosti je aj prípad, keď sú všetci zamestnanci správcu dane vylúčení. Správca dane koná prostredníctvom svojich zamestnancov. Z tohto pohľadu nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu dane nie je samotný správca dane, ale daňové 6 2Sžf/9/2012 riaditeľstvo. V konečnom dôsledku to znamená, že miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov. Totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je preto daná aj totožnosťou jeho zamestnancov..... Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Toto pochybenie nenapravili ani všeobecné súdy v rámci správneho súdnictva. Takýto postup je v priamom rozpore s ustanovením § 3 a § 24 zákona o správe daní a treba ho považovať za arbitrárny. Znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu)...“. Napriek tomu, že v danom prípade žalobca nenamietal zaujatosť pracovníkov, ktorí daňovú kontrolu vykonali, ide
názoru odvolacieho súdu o obdobný prípad, nakoľko z administratívneho spisu nie je možné zistiť, na základe akého právneho predpisu žalovaný postupoval, keď a či vôbec, poveril výkonom daňovej kontroly iných než svojich zamestnancov, keďže v spise nie je založené ani rozhodnutie
2 ani rozhodnutie
6 zákona o správe daní. Z ustanovenia § 246 ods. 1 OSP vyplýva, že konanie v správnom súdnictve je v zásade dvojinštančné. Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral, potom by vážnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho de facto obral o možnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch zákonom. Preto krajský súd pochybil, keď žalobu žalobcu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa vykonávania daňovej kontroly zamestnancami, ktorí neboli zamestnanci miestne príslušného správcu dane. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd
1 písm. h) napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného pokiaľ ide o určenie iných zamestnancov na výkon daňovej kontroly u žalobcu a vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania,
3 OSP. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. V Bratislave, dňa 19. septembra 2012 JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth 7 2Sžf/9/2012
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.