Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/1/2024 Identifikačné číslo spisu: 6119230088 Dátum vydania rozhodnutia: 26.03.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 18eods.

1 zákona o podpore sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona o podpore, a preto nemôže byť

§ 18eods.

1 citovaného zákona aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom do

1. decembra
2. Pre žalobkyňu platí len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory výroby elektriny (§ 3), ktoré nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia článku I. § 1 zákona o podpore, ktorý špecifikuje predmet úpravy, nepochybne vyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby [§ 1 písm. a)] a jednak práva a povinnosti výrobcov [§ 1 písm. b)]. V nadväznosti na predmet úpravy potom § 3 zákona o podpore bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore teda dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov.

§ 3

citovaného zákona upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 citovaného zákona a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia.

§ 18e

citovaného zákona v tejto súvislosti iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok zostávajú pre žalobkyňu zachované. Teda, ak sa zmenia podmienky podpory (podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako sa žalobkyňa takýmto subjektom stala), prípadné nové podmienky sa v zmysle § 18e citovaného zákona netýkajú žalobkyne, ale len nových subjektov.

§ 18eods.

1 zákona o podpore má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny (§ 3) a nemá väzbu k § 4 cit. zákona, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného

§ 18eods.

1 zákona o podpore nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení do 31. decembra 2018, a to tak, že žalobkyňa nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, keď práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 zákona o podpore nepodriadil pod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval na ne prechodné

v § 18e ods. 1 zákona o podpore. Je pravda, že Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 výslovne neposudzoval výklad pojmu „podmienky podpory“. V súvislosti s § 4 ods. 2 písm. a),

1. b)a
2. c)zákona o podpore „hovoril“ (iba) o povinnostiach výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ustanovených týmto ustanovením zákona (napr. str. 32, 39, 47 nálezu), a nie o podmienkach podpory. 6. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej právo na podporu vzniklo uzatvorením zmluvného vzťahu s VSD a následne aj so žalovanou, odvolací súd poznamenal, že žalovaná nebola zmluvnou stranou Zmluvy o dodávke a doplatku 2013, teda jej z tejto zmluvy nemohli vzniknúť žiadne práva a povinnosti. Pokiaľ ide o Zmluvu o dodávke a doplatku 2015, ktorá ju nahradila, z jej obsahu (a vzájomnej písomnej korešpondencie) nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany inak upravili práva a povinnosti oproti zákonnej úprave uvedenej v § 4 ods. 3 zákona o podpore, resp. vylúčili účinky tohto zákonného ustanovenia. Naopak, z uzatvorenej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 jednoznačne vyplýva, že jej predmetom je výlučne podpora v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi. Akákoľvek polemika strán o kogentnosti alebo dispozitívnosti a možnosti odchýlenia sa od ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore je preto bez právneho významu. V konaní nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovanej a VSD bolo poskytnúť žalobkyni podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Nedôvodná je v tomto smere aj argumentácia žalobkyne, že VSD a žalovaná uzatvorením Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 prejavili vôľu poskytnúť žalobkyni podporu na rok 2015, keďže inak by takúto zmluvu so žalobkyňou uzatvorili (pri vedomosti o nesplnení jej povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore) až na rok 2016. Odvolací súd k tomu poznamenal, že uvedená zmluva sa uzatvárala na celé obdobie podpory, bez ohľadu na to, či právo na podporu výrobcovi na daný rok

§ 4ods.

2 písm.

1. c)zákona o podpore nepochybne stanovuje žalobkyni povinnosť oznámiť dve skutočnosti, a to uplatnenie podpory a predpokladané množstvo dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, musí byť preukázané, že boli splnené, pričom listiny, na ktoré žalobkyňa poukázala, nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobkyňa si splnila povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore v roku 2014, aby nestratila právo na podporu pre nasledujúci rok 2015. Z obsahu uvedených dokumentov nevyplýva skutočnosť, že žalovaná (prípadne VSD) uznáva (deklaruje), že má voči žalobkyni záväzok v roku 2015 platiť cenu elektriny na straty. Keďže žalobkyňou uvádzané dokumenty nie sú uznaním záväzku žalovanej (a VSD) platiť cenu elektriny na straty v roku 2015, je nenáležitá aj argumentácia žalobkyne o prenose dôkazného bremena na žalovanú. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo žalobkyne na podporu nezaniklo, ale vzhľadom na nesplnenie povinností ustanovených v § 4 zákona o podpore si ho žalobkyňa nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015. Zmluva o dodávke a doplatku 2015, ku ktorej uzavretiu došlo po 15. auguste 2014 (kedy žalovaná, resp. VSD museli vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobkyne pre rok 2015) nie je - podľa názoru odvolacieho súdu - sama o sebe dôkazom, že došlo k splneniu tejto povinnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa právo na podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť len, ak splní podmienky uvedené v § 4 ods. 2 písm.
2. c)zákona o podpore. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona na nasledujúci kalendárny rok. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na potrebu použitia výkladových pravidiel podľa § 266 OBZ ňou naznačeným spôsobom, odvolací súd konštatoval, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať. K polemike žalobkyne o prípadnej (ne)platnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, odvolací súd uviedol, že strany sporu jej neplatnosť výslovne nenamietali, preto súd prvej inštancie správne (nevzhliadnuc ex offo skutočnosti spôsobujúce jej neplatnosť) túto posúdil v súlade s aplikačnou praxou, podľa ktorej je nevyhnutné použiť princíp preferencie platnosti právnych úkonov, ktoré sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky, čo možno vyjadriť aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol tento úkon neplatný. 8. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 10Cb/287/2014 odvolací súd uviedol, že tento nepredstavuje rozhodnutie vyšších súdnych autorít a nemôže založiť ustálenú rozhodovaciu prax podľa článku 2 Základných princípov CSP. Zároveň nešlo o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke, pretože sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie. V súvislosti s rozhodnutiami iných súdov, na ktoré žalobkyňa poukázala, odvolací súd poznamenal, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatné súdy rozhodujúce v skutkovo a právne obdobných sporoch zaväzoval rozhodnúť identicky. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na rozpornosť obsahu jednotlivých zoznamov ohľadne výrobcov, ktorí si splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
3. c)zákona o podpore, kde mala byť žalobkyňa uvádzaná ako subjekt, ktorý si uvedenú povinnosť splnil tak voči ÚRSO, ako aj voči VSD, odvolací súd (vzhľadom na protichodné listinné dôkazy predložené stranami) vychádzal z cenového konania ÚRSO podľa § 14 ods. 11 a ods. 12 zákona č. 250/2012 Z. z. v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017 Z. z., kde v roku 2017 došlo ku korekcii skutočných nákladov za rok 2015 (rok t + 2), pričom v zozname za rok 2015 bol pri žalovanom uvedený údaj 0 MWh. 9. K ďalšej odvolacej námietke, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie bola žalovaná zamieňaná s VSD a vypočutý svedok G. nebol E. ale S., odvolací súd poznamenal, že súd prvej inštancie iba v dôsledku chyby v písaní nesprávne uviedol v odôvodnení rozsudku žalovanú namiesto správneho označenia subjektu VSD a tiež nesprávne meno svedka G., no z celého obsahu odôvodnenia vyplýva, že takéto pochybenie súdu prvej inštancie nemalo vplyv na vecnú správnosť jeho rozhodnutia a zároveň nespôsobilo jeho zmätočnosť, keďže stranám sporu je zrejmé (k čomu napokon smerovala aj ich argumentácia), že oznamovacia povinnosť výrobcu podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore smeruje voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (VSD), pričom žalovaná bola iba osobou poverenou VSD k výkupu elektriny za cenu na straty. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôraznil materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že strana sporu sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd odkázal na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3. decembra 2015 pod č. 2/2016 s tým, že v posudzovanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Zdôraznil, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (civilnom spore). 10. Ďalšie argumenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie veci samej za nerelevantné, bez potreby sa s nimi osobitne zaoberať. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, že si splnila svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.
4. c)zákona o podpore. Zároveň zdôraznil, že výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôžu mať žalovaná a VSD vedomosť, či výrobca má záujem uplatniť si podporu, a ani to, že žalobkyňa má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva „dodanej“ elektriny na nasledujúci kalendárny rok. 11. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd tiež výrok o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie s poukazom na to, že žalobkyňa po začatí konania vzala žalobu o zaplatenie 2 699,10 eura s príslušenstvom späť (z dôvodu jej úhrady žalovanou pred podaním žaloby), teda v tejto časti procesne zavinila zastavenie konania podľa § 256 ods. 1 CSP. Súd prvej inštancie zároveň žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu (6MCdo/19/2010). Keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná, súd prvej inštancie jej správne priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinná nahradiť neúspešná žalobkyňa. 12. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie podľa § 420 písm.
5. f)CSP s návrhom, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. 13. V úvodnej časti dovolania žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) zhrnula konanie pred súdom prvej a druhej inštancie po skutkovej a právnej stránke a zároveň poukázala na relevantné dôvody uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 14. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm.
6. f)CSP uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a to aj v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie: (
7. i)neobsahuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie, ktoré by sa náležite zaoberalo a vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne relevantnými dôvodmi, ktoré žalobkyňa uplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, (
8. ii)nezaoberá sa dostatočne a presvedčivo (a niekedy dokonca vôbec) argumentáciou žalobkyne, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, (iii) je založené na dôvodoch, ktoré sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež sú zjavne jednostranné a v niektorých prípadoch svojvoľné, pričom takéto dôvody sú aj v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (
9. iv)náležitým spôsobom nevyhodnocuje všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo (a na ktoré žalobkyňa poukazovala), niektoré z podstatných zistení úplne ignoruje, pričom dostatočne neodôvodňuje ich prípadnú nepodstatnosť a ani nevysvetľuje myšlienkový postup súdu pri prijímaní potrebných skutkových a následne právnych záverov, vyplývajúcich zo všetkých rozhodujúcich skutočností zistených vykonaným dokazovaním, (
10. v)dokumentuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu (a aj súdu prvej inštancie) spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a zároveň tak znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva a práva na spravodlivý proces, (
11. vi)odníma žalobkyni ako dovolateľke možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci využitia opravného prostriedku, čo v konečnom dôsledku porušuje právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces. 15. Dovolateľka poukázala na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR (sp. zn. IV. ÚS 345/2009, sp. zn. IV. ÚS 196/2014, sp. zn. IV. ÚS 96/2013, sp. zn. III. ÚS 311/2017, sp. zn. II. ÚS 120/2020, IV. ÚS 314/2020, sp. zn. I. ÚS 68/2022) a Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 7Cdo/126/2018, sp. zn. 4Cdo/46/2019, sp. zn. 2Cdo/127/2018, sp. zn. 5Cdo/208/2018, sp. zn. 3Obdo/72/2016, sp. zn. 3Obdo/72/2019, sp. zn. 3Obdo/64/2019 a sp. zn. 1Obdo/1/2021), z ktorých vyplýva, že ak všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so zásadnou argumentáciou sporovej strany, takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s ústavne garantovaným právom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako v prípade, ak odvolací súd nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so základnou argumentáciou odvolateľa, je naplnený dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
12. f)CSP. Ďalej poukázala aj na nález Ústavného súd SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. decembra 2015, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval porušenie vyššie označených práv sťažovateľky postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý selektívne pristupoval k výberu dôkazov následne hodnotených, a tým aj pojatých do procesu ustaľovania skutkového stavu veci. 16. V konkrétnostiach potom dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala, že napriek jej právnej argumentácii za jedinú kľúčovú otázku v danej veci považovali skutkovú otázku, a to či oznámila VSD uplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014 v zmysle § 4 ods. 2 písm.
13. c)zákona o podpore a či uvedené aj preukázala, t. j. že predmetné oznámenie bolo doručené spoločnosti VSD dňa 8. júla 2014 v poštovej zásielke č. RP912125965Sk. Poukázala na to, že pri poštových zásielkach je objektívne nemožné, aby odosielateľ mohol priamo preukázať, čo bolo v doručenej poštovej zásielke pri jej otvorení v podateľni adresáta, obzvlášť ak táto podateľňa zaznamenávala obsah prijatých zásielok nepresne a nedôsledne. V tejto súvislosti tiež namietala, že pri dokazovaní skutočného obsahu doručenej poštovej zásielky sa nemožno obmedziť iba na záznam v evidencii došlej pošty adresáta zásielky a na ním predložený údajný obsah takejto zásielky, pretože by to v celom rade prípadov viedlo k nemožnosti preukázania obsahu doručenej zásielky jej odosielateľom. Záver odvolacieho súdu o hodnovernosti záznamov podateľne činnej v tom čase pre spoločnosť VSD o obsahu prijatých zásielok je zjavne jednostranný a vyslovene špekulatívny a vedie k absolutizovaniu významu takéhoto dôkazu na úroveň kardinálneho a nespochybniteľného dôkazu. Uvedený záver nielen že odporuje svedeckej výpovedi E. H., ktorá o. i. potvrdila, že k spresneniu evidencie v uvedenej podateľni došlo až koncom roka 2014 (čo by nebolo potrebné, ak by táto bola dostatočná), ale aj jej vyhodnoteniu Krajským súdom v Košiciach v uznesení sp. zn. 2Cob/137/2018 z 28. júna 2019, ktorý považoval za preukázané, že podateľňa prijímajúca zásielky aj pre žalovaného v 1/ rade (t. j. pre VSD) nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného podania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, a preto považoval za potrebné hodnotiť skutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami získanými v procese dokazovania. Dovolateľka tiež poukázala na to, že z príslušného listu evidencie podateľne činnej pre VSD vyplýva, že pole (kolónka) o obsahu zásielky bolo úplne zapísané a už tam neostávalo miesto pre záznam o ďalšom obsahu zásielky. Zároveň sa v zázname nesprávne, resp. nepresne uvádza, že prílohou žiadosti boli „mapy“, keďže žalobkyňa priložila iba jednu „mapu“, a to zakreslenie situácie do jedinej snímky z katastrálnej mapy. Je tiež zjavné, že predloženiu obsahu zásielky muselo predchádzať jej vyhľadanie v evidencii (archíve) spoločnosti VSD, pričom je pravdepodobné, že k takémuto vyhľadávaniu došlo iba v rozsahu podľa záznamu v evidencii podateľne. Zároveň nie je bez významu, že vzhľadom k odlišnej povahe listín (o ktorých žalobkyňa tvrdí, že boli obsahom zásielky), mali byť tieto spracúvané rôznymi vnútroorganizačnými útvarmi spoločnosti VSD a pravdepodobne aj oddelene archivované. Odvolací súd všetky vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru dovolateľky úplne prehliadol a označené uznesenie Krajského súdu v Košiciach ani len nespomenul v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Za arbitrárny a nesprávny označila dovolateľka záver odvolacieho súdu, že svedok S. G. osobne nezabezpečoval odoslanie spornej zásielky pre VSD a namietala, že uvedený záver je doslovným prevzatím argumentácie žalovanej z jej písomných podaní, ktorý nezohľadňuje námietky žalobkyne. Zo svedeckej výpovede menovaného svedka jasne vyplýva, že tento pripravil aj obálku spolu s jej obsahom a túto odovzdal na sekretariáte spoločnosti Tatranská mliekareň, a. s. k vyzdvihnutiu pracovníkom pošty. Okrem toho zo sprievodného listu k žiadosti spoločnosti Tatranská mliekareň, a. s. o vydanie stanoviska k projektu Teplovod Kežmarok jasne vyplýva, že kontaktnou osobou vo veci uvedenej žiadosti bol práve S. G., ktorý mal na starosti aj prípravu oznámenia o uplatnení podpory za žalobkyňu. 17. Dovolateľka nesúhlasila ani so záverom odvolacieho súdu, že otázka dispozitívnej alebo kogentnej povahy ustanovení § 4 ods. 2 písm.
14. c)v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore v tu relevantnej veci nemá právny význam, pretože zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevyplýva, že by si ňou zmluvné strany pre rok 2015 upravili práva a povinnosti odchylne od týchto ustanovení. Dovolateľka namietala, že naopak povaha uvedenej právnej normy zásadný význam má, pretože Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola navrhnutá spoločnosťou VSD po 15. auguste 2014, kedy uvedená spoločnosť už vedela, či bude povinná poskytovať žalobkyni podporu pre rok 2015, a to s celou a bezvýhradnou účinnosťou už od 1. januára 2015, pričom uvedená zmluva bola následne aj takto uzavretá. Za tohto stavu spomenutá zmluva jasne vyjadruje vôľu spoločnosti VSD a aj žalovanej odoberať od žalobkyne elektrinu za cenu na straty a poskytovať jej doplatok s účinnosťou od 1. januára 2015. Uvedenému nasvedčuje aj následná inštrukcia spoločnosti VSD z 10. decembra 2014 zaslaná žalobkyni k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015. Pokiaľ ide o záver odvolacieho súdu, že predmetom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 je výlučne poskytovanie podpory v rozsahu a za podmienok stanovených všeobecnými právnymi predpismi, dovolateľka namietala, že odvolací súd nelogicky a nesprávne zužuje pojem „všeobecné právne predpisy“ len na

§ 4ods.

3 zákona o podpore, opomínajúc všetky ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov o zmluvnej autonómii subjektov v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Zdôraznila, že zákon o podpore nezakazuje a ani nevylučuje uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, a to aj v takom prípade, ak by pre rok 2015 nedošlo k splneniu povinnosti žalobkyne podľa § 4 ods. 2 písm.

1. c)zákona o podpore, keď navyše predmetná zmluva bola uzavretá výslovne podľa § 269 ods. 2 OBZ. Ako neudržateľný a neprávny označila dovolateľka záver odvolacieho súdu, že nebolo preukázané, že úmyslom, resp. vôľou žalovaného a VSD bolo poskytnúť žalobcovi podporu nad rámec zákonom stanoveného rozsahu. Opätovne poukázala na to, že Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola uzavretá na návrh spoločnosti VSD po 15. auguste 2014 s (celou a bezvýhradnou) účinnosťou od 1. januára 2015. V tom čase už VSD bezpečne vedela, či bude v roku 2015 povinná poskytovať žalobkyni podporu podľa zákona o podpore. Ak by mal byť uvedený prejav vôle spoločnosti VSD interpretovaný inak, musel by byť nevyhnutne konfrontovaný s otázkou pohnútky, vnútornej výhrady, resp. omylu na strane VSD (resp. žalovanej, ktorá bola povinná túto podporu poskytovať na základe poverenia od VSD). Tiež záver odvolacieho súdu, podľa ktorého bola účinnosť Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 stanovená od 1. januára 2015 preto, že táto zmluva upravovala aj podporu prevzatím zodpovednosti za odchýlku (ktorej poskytovanie nie je dotknuté sankciou podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore) je podľa názoru dovolateľky nelogický a odporuje skutočnému stavu veci, pretože uvedená účinnosť Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 sa týka všetkých foriem podpory podľa nej, a nie iba podpory formou prevzatia zodpovednosti za odchýlku. Napadnuté rozhodnutie zároveň ignoruje, že ak nie je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
2. c)zákona o podpore pre konkrétny rok, potom právo na tzv. povinnú podporu pre tento rok zostáva vo forme naturálnej obligácie, ktorá môže byť predmetom ďalšej súkromnoprávnej dispozície zúčastnených strán, čo podľa názoru dovolateľky znamená, že môže dôjsť k založeniu takéhoto práva na podporu takpovediac „nanovo“ na zmluvnom základe, pričom ale náklady na realizáciu nebudú poskytovateľovi práva kompenzované v cenovom konaní pred ÚRSO. 18. Ďalej dovolateľka odvolaciemu súdu vytýkala, že v napadnutom rozhodnutí adresne nereagoval na jej argumentáciu, že žalované nároky sú zmluvnými nárokmi súkromnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné právne uprieť iba vtedy, ak by bola konštatovaná čiastočná neplatnosť Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. Takáto čiastočná neplatnosť by mohla byť daná iba vtedy, ak by predmetná zmluva bola v rozpore s kogentným ustanovením zákona, alebo ak by bola spoločnosťou VSD a žalovanou uzavretá v omyle, pričom by muselo ísť o právne relevantný a ospravedlniteľný omyl, ktorého by sa VSD a žalovaná museli včas domáhať, pričom ani jeden z uvedených dôvodov čiastočnej neplatnosti neexistuje, resp. žalovaná ani VSD sa relatívnej neplatnosti zmluvy včas nedovolávali. Napadnuté rozhodnutie k tejto argumentácii uviedlo, že žalobou uplatnený nárok je nárok na podporu podľa zákona o podpore, na ktorého úspešné uplatnenie bola žalobkyňa povinná preukázať splnenie si povinnosti pre rok 2015 voči VSD podľa § 4 ods. 2 písm.
3. c)citovaného zákona. Zmluva o dodávke a doplatku 2015, uzavretá po 15. auguste 2014 (kedy žalovaná, resp. VSD museli vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobkyne pre rok 2015), nie je podľa názoru odvolacieho súdu sama o sebe dôkazom toho, že k splneniu povinnosti došlo, keďže žalobkyňa právo na podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), ale pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť, len ak splní podmienky v zmysle § 4 ods. 2 písm.
4. c)zákona o podpore. Týmto odvolací súd odignoroval argumentáciu, že predmetná Zmluva o dodávke a doplatku 2015 priamo založila žalované nároky ohľadne roku 2015. Zároveň z uvedeného vyplýva, že odvolací súd právnej norme obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm.
5. c)v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore priznáva kogentnú povahu alebo povahu verejnoprávnej normy, pričom obe možnosti sú podľa dovolateľky nesprávne a logicky a presvedčivo neodôvodnené zo strany súdov nižšej inštancie. Pokiaľ odvolací súd v reakcii na argumentáciu žalobkyne, že upretie žalovaných nárokov by muselo byť založené na čiastočnej (absolútnej alebo relatívnej) neplatnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, doplnil, že strany sporu jej neplatnosť výslovne nenamietali, dovolateľka poukázala na to, že pri takomto závere je nepochopiteľné, prečo odvolací súd ignoroval platné a účinné dojednanie zmluvných strán o jej účinnosti od 1. januára 2015 (t. j. pre rok 2015) a prečo ho nepovažoval za dojednanie s jednoznačným zámerom strán vyvolať jeho riadne právne účinky. 19. Dovolateľka namietala tiež nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o vysporiadanie sa s jej argumentáciou, týkajúcou sa prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore. Poukázala na to, že odvolací súd sa s jej námietkou, že žalovaný nárok nie je možné podmieňovať takými podmienkami povinnej podpory, ktoré neboli vymedzené zákonom o podpore v znení účinnom pred 1. januárom 2014, pretože jej zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 12. decembra 2012, vysporiadal v odseku 49 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom toto odôvodnenie nereaguje na jej argumentáciu dostatočným a presvedčivým spôsobom, resp. neposkytuje špecifickú odpoveď. Odvolaciemu súdu vytýkala, že sa zameral výlučne na systematiku radenia a začlenenie jednotlivých ustanovení zákona o podpore, kde § 3 je nadpísaný podtitulom Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 podtitulom Práva a povinnosti výrobcu elektriny. Takýto jednostranný výklad však nie je komplexným výkladom právneho predpisu, pretože ignoruje podstatné argumenty žalobkyne, a to, že: (
6. i)zákon o podpore odlišuje pojmy podmienky na získanie podpory podľa § 3 a podmienky podpory (výroby elektriny), ktoré aj odlišne používa, (
7. ii)zákon o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2013 určoval podmienky podpory výroby elektriny kombinovaným spôsobom, a to tak prostredníctvom pozitívneho vymedzenia (§ 3), ako aj negatívneho vymedzenia [§ 3b ods. 2, 3 a 5 a § 4 ods. 2 písm.
8. a)a
9. b)cit. zákona], (iii) zákon o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2013 chápal podmienky podpory výroby elektriny širšie ako iba s obmedzením na jeho § 3, (
10. iv)novelou zákona o podpore účinnou od 1. januára 2014 bolo zavedené riešenie stretu, resp. koexistencie dovtedajšej s novou úpravou prostredníctvom ultraaktivity, a preto je potrebné vychádzať zo znenia zákona účinného do 31. decembra 2013. 20. Odvolací súd ignoroval aj závery rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21. novembra 2017, ktorý žalobkyňa predložila už súdu prvej inštancie. Odvolací súd uviedol, že nejde o rozhodnutie vyšších súdnych autorít, ktoré by mohlo založiť ustálenú rozhodovaciu prax a zároveň nejde o obdobný spor po skutkovej a právnej stránke, keďže sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie. Dovolateľka považuje takýto záver odvolacieho súdu za svojvoľný a odôvodnený absurdným a nelogickým spôsobom, bez ohľadu na zrejmé skutočnosti. Okresný súd Žilina v spomínanom rozsudku jasne konštatoval, že: (
11. i)tak výrobca elektriny ako aj prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy sú súkromnoprávnymi subjektami a ich právne vzťahy sú takisto súkromnoprávne, a to aj keď sa týkajú zákona o podpore, (
12. ii)účelom zákona o podpore je iba úprava tzv. povinnej (priamo na základe zákona nárokovateľnej) podpory a právna úprava zákona o podpore sa nedotýka zmluvnej autonómie strán, (iii) za situácie, kedy prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy musel vedieť, či výrobca elektriny (resp. jeho zariadenie na výrobu elektriny) spĺňa alebo nespĺňa podmienky pre podporu podľa zákona o podpore a uzavrel s ním zmluvu o poskytovaní podpory s odkazom na § 269 ods. 2 OBZ, potom musí byť dodržaný princíp pacta sunt servanda. Podľa názoru dovolateľky je zrejmé, že uvedený rozsudok sa týka priamo podstaty prejednávaného sporu, t. j. či má prednosť uzavretá súkromnoprávna zmluva, alebo či takáto zmluva je prípadne neplatná pre údajné nesplnenie podmienky, resp. predpokladu pre povinnú podporu podľa zákona o podpore, ktorá mala byť splnená ešte pred uzavretím zmluvy, pričom prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy o takomto nesplnení musel vedieť a aj vedel. Za nelogické dovolateľka označila konštatovanie odvolacieho súdu, že spor rozhodnutý Okresným súdom Žilina sa netýkal totožnej zmluvnej dokumentácie, keďže Okresný súd Žilina sa jasne vyjadril k otázke platnosti a záväznosti zmluvy o poskytovaní podpory, ktorá bola uzavretá po tom, ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy bolo známe, či výrobca elektriny splnil podmienku podpory podľa zákona o podpore, o ktorej prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy v konaní tvrdil, že nebola splnená. 21. Dovolateľka vyjadrila nesúhlas aj so spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal s jej argumentáciou o potrebe interpretovať návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ako aj uzavretú zmluvu a sprievodné listy VSD zo dňa 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014 podľa § 266 OBZ. Pokiaľ odvolací súd uviedol, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať, podľa názoru dovolateľky ide o nesprávnu inšpiráciu rozsudkom NS SR sp. zn. 3Cdo/81/2011 z 31. júla 2012, ktorý sa však týka interpretácie občianskoprávnych (a nie obchodnoprávnych) úkonov podľa § 35 ods. 2 OZ. Pre obchodnoprávne úkony platí, že interpretáciou podľa pravidiel obsiahnutých v § 266 ObchZ je možné určiť obsah právneho úkonu a zároveň ňou ale nie je prípustné meniť obsah právneho úkonu (Ovečková, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok II, Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, str. 86). Dovolateľka zdôraznila, že

§ 266OBZ má kogentnú povahu.

Zároveň je podľa jej názoru zrejmé, že odvolací súd interpretáciou vyššie uvedených úkonov zmenil ich jasný význam a obsah, ktorý jednoznačne smeruje k účinnosti celej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 od 1. januára 2015. S poukazom na to, že pri interpretácii zmlúv nie je možné zobrať do úvahy iba vôľu jednej zmluvnej strany a ignorovať vôľu druhej strany, dovolateľka namietala, že v čase návrhu a uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevedela a ani nemala dôvod vedieť, že spoločnosť VSD a žalovaná v skutočnosti nechceli celú uvedenú zmluvu uzavrieť a plniť už od 1. januára 2015, teda pre rok 2015. 22. Ďalej dovolateľka poukázala tiež na oznámenie spoločnosti VSD zo dňa 28. novembra 2014 (teda po 15. auguste 2014) adresované ÚRSO (na jeho žiadosť), v ktorom ju identifikovala ako takého výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov, ktorý si voči nej pre rok 2015 splnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.

1. c)zákona o podpore a v ktorom VSD aj vyčíslila konkrétne plánované náklady na podporu pre žalobkyňu na rok 2015. Až následne VSD zaslala na ÚRSO údaje pre evidenčné účely, v ktorých zmenila kvalifikáciu žalobkyne na subjekt, ktorý jej (údajne) neoznámil uplatnenie podpory na rok 2015. Spoločnosťou VSD zaslané údaje pritom ÚRSO (a ani iný subjekt) nepreveroval a iba z nich vychádzal pri zostavovaní zoznamov v roku 2015 a 2016, ktoré sa týkali aj predošlého roka 2014. Súd prvej inštancie uvedenú argumentáciu ponechal bez akéhokoľvek odôvodnenia, zatiaľ čo odvolací súd uviedol, že vzhľadom k protichodným dôkazom predloženým stranami vychádzal z cenového konania ÚRSO podľa § 14 ods. 11 a 12 zákona č. 250/2012 Z.z. v spojení s § 12 vyhlášky č. 18/2017 Z.z., kde došlo v roku 2017 ku korekcii skutočných nákladov za rok 2015 (rok t + 2), pričom v zozname za rok 2015 bol pri žalovanom uvedený údaj 0 MWh. Podľa názoru dovolateľky sa odvolací súd zákonne konformným spôsobom nevysporiadal so zmenou postoja spoločnosti VSD, s poukazom na to, že k takejto zmene došlo až v závere roka 2014 a v evidentnej súvislosti s konaním o zmene tarify za prevádzkovanie systému (ďalej len „TPS“) pre rok 2015, kedy ÚRSO ponížil výšku oprávnene plánovaných nákladov na podporu obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len „OZE“) pre rok 2015 všetkým prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav (vrátane VSD), ktorí by tak uvedený rozdiel museli znášať z vlastného; podľa názoru dovolateľky ide o logický motív pre zmenu postoja spoločnosti VSD. 23. Dovolateľka súdom oboch inštancií tiež vytýkala, že sa nevysporiadali s ňou tvrdeným presunom dôkazného bremena zo žalobkyne na žalovanú, ku ktorému malo dôjsť predovšetkým v dôsledku uznania záväzku žalovanou. Namietala, že napadnuté rozhodnutie, a to ani v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie nijako nereaguje na jej argumentáciu, že žalovaná dňa 19. marca 2015 uhradila žalobkyni v lehote splatnosti celú sumu faktúry č. 5150022, ktorá bola vystavená 6. marca 2015 so splatnosťou 20. marca 2015 za elektrinu dodanú v mesiaci február 2015 v jej cene na straty podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, čím došlo k uznaniu zvyšku dlhu žalovanou za celý rok 2015 v zmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 OBZ, s dôsledkom presunu dôkazného bremena na žalovanú podľa § 191 CSP. Pokiaľ žalovaná ako dôvod pre upretie žalovaných nárokov prezentovala iba to, že tieto sú nedôvodné pre nesplnenie povinnosti žalobkyne voči VSD podľa § 4 ods. 2 písm.
2. c)zákona o podpore pre rok 2015, tak uvedené sa týka aj uhradenej faktúry za február 2015, a práve preto jej úhrada predstavovala zároveň uznanie zvyšku dlhu žalovanej pre celý rok 2015. Ďalej dovolateľka poukázala na svoju argumentáciu v konaní, že ak spoločnosť VSD počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2013 a súčasne po 15. auguste 2014 doručila žalobkyni návrh Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s navrhovanou účinnosťou od 1. januára 2015 a v sprievodnom liste z 10. októbra 2014 naliehala na skoré uzavretie zmluvy tak, aby všetky zmeny nastali už s touto účinnosťou a následne aj uzavrela Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 1. januára 2015 a sprievodným listom z 10. decembra 2014 žalobkyňu inštruovala k fakturácii ceny dodanej elektriny na straty práve pre rok 2015, potom uvedené listiny predstavujú právny úkon - uznanie záväzku spoločnosti VSD poskytovať žalobkyni povinnú podporu podľa zákona o podpore práve pre rok 2015. Záväzok spoločnosti VSD platiť žalobkyni za dodanú elektrinu jej cenu na straty vyplýval zo Zmluvy o dodávke a doplatku 2013, a to od jej uzavretia dňa 12. februára 2013 do budúcna. Pokiaľ VSD postupovala tak, ako bolo uvedené vyššie a aj podľa odvolacieho súdu mali byť Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 realizované tie isté plnenia ako podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2013 iba s tým rozdielom, že časť plnenia mala byť zabezpečovaná žalovanou, potom návrh a aj uzavretie zmluvy s účinnosťou od 1. januára 2015 (spolu so sprievodnými listami) predstavujú jasné deklarovanie záväzku spoločnosti VSD poskytovať žalobkyni aj naďalej povinnú podporu, a to osobitne pre rok 2015. Záver odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie označila za rozporuplné, nelogické a odporujúce obsahu označených dokumentov, ako aj právnej úprave uznania záväzku podľa OBZ. Ďalšie námietky žalobkyne smerovali voči odseku 47 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom odvolací súd konštatoval, že žalobkyňou uvádzané dôkazy ani v časovej a vecnej súvislosti neboli spôsobilé preukázať jej tvrdenia, že si riadne a včas splnila zákonnú povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
3. c)zákona o podpore a ani preniesť na žalovanú dôkazné bremeno o týchto tvrdeniach, respektíve že žalovaná účinne spochybnila správnosť a hodnovernosť obsahu žalobkyňou predložených dôkazov podľa § 151 CSP, čo malo za následok neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou. Podľa názoru dovolateľky je zrejmé, že odvolací súd tu nadviazal na svoje závery ohľadom spoľahlivosti evidencie podateľne činnej pre VSD o obsahu doručených zásielok a tiež o nepodstatnosti údajov, ktoré VSD dňa 28. novembra 2014 oznámila ÚRSO. Uvedené závery už namietala ako náležite neodôvodnené, logicky rozporné, jednostranné až vyslovene špekulatívne, v dôsledku čoho neobstojí ani záver odvolacieho súdu uvedený v odseku 47 jeho odôvodnenia. 24. Napokon dovolateľka namietala tiež porušenie princípu rovnosti zbraní a porušenie práva na verejné prerokovanie veci ako dôsledok toho, že odvolací súd nenariadil na prejednanie jej odvolania pojednávanie. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie podľa jej názoru vyplýva, že oba súdy pristupovali k argumentácii aj k dôkazným prostriedkom predloženým stranami sporu selektívne, keď do popredia kládli dôkazné prostriedky a argumentáciu v prospech žalovanej, pričom dôkazné prostriedky v prospech žalobkyne ani nehodnotili. Tento selektívny prístup sa prejavil v tom, že súdy oboch inštancií ignorovali existenciu uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 z 28. júna 2019, podľa ktorého bolo preukázané, že podateľňa činná pre VSD nefungovala takým spôsobom, ktorý by zaručoval zaevidovanie každého listinného dôkazu nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, ohľadom zásielky č. RP912125965SK dospeli k záveru, že jej obsah bol v záznamoch podateľne zaevidovaný správne a úplne, a to aj napriek tomu, že bol zaevidovaný aj príjem máp, hoci v skutočnosti išlo iba o jednu mapu, resp. snímku z katastrálnej mapy, vôbec sa nezaoberali argumentáciou žalobkyne o uznaní záväzku jeho čiastočným splnením, pristúpili k interpretácii Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 v rozpore s § 266 OBZ iba s ohľadom na údajnú, avšak neartikulovanú vôľu spoločnosti VSD a opomenuli sa dôsledne vysporiadať so zmenou v prístupe spoločnosti VSD pri notifikovaní informácii o žalobkyni na ÚRSO dňa 28. novembra 2014. Rovnako selektívny prístup súdy zvolili aj pri hodnotení dôkazov, keď na jednej strane pri zázname podateľne činnej pre VSD o obsahu doručenej poštovej zásielky nepripustili žiadnu pochybnosť o správnosti a úplnosti tohto záznamu a na strane druhej dôkazy v prospech žalobkyne spochybňovali nesprávnymi, nelogickými, hypotetickými, respektíve až vykonštruovanými úvahami a závermi. V súvislosti s porušením svojho práva na verejné prejednanie veci dovolateľka poukázala na konkrétne dôkazy, ktoré predložila súdu prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení, a to: (
4. i)svedeckú výpoveď pána E. G. obsiahnutú v zápisnici z 20. januára 2020 v konaní sp. zn. 29Cb/61/2016, (
5. ii)žiadosť ÚRSO zo dňa 13. októbra 2014 adresovanú spoločnosti VSD a jej odpoveď zo dňa 28. novembra 2014, (iii) odpoveď ÚRSO zo 4. mája 2021 na infožiadosť právnej zástupkyne žalobkyne a (
6. iv)cenové rozhodnutia ÚRSO č. 0045/2015/E, č. 0046/2015/E a č. 0047/2015/E z 23. decembra 2014 o zmene TPS na rok 2015. Vo vzťahu k týmto dôkazom namietala, že súd prvej inštancie nezavŕšil dokazovanie uvedenými listinami ich vyhodnotením, keď tieto nielen že nespomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pritom z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v rozsudku uviesť, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil. Ak súd k niektorým dôkazom neprihliadne, musí svoj postoj zdôvodniť, čo súd prvej inštancie zjavne neurobil. Nie je pritom možné (ako to robí napadnuté rozhodnutie) z opomenutia predmetných listinných dôkazov vyvodzovať, že súd prvej inštancie ich nespomenul práve preto, že tieto považoval za irelevantné. Podľa § 385 ods. 1 CSP platí, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V odbornej literatúre sa uvádza názor, podľa ktorého odvolací súd musí zopakovať aj dôkazy súdom prvej inštancie opomenuté, ak sa súd prvej inštancie dopustil pochybenia pri hodnotení dôkazov podľa zásad uvedených v § 191 a k určitej skutočnosti vykonal síce niekoľko dôkazov, avšak hodnotil iba niektoré z nich a ostatné opomenul a nevysporiadal sa s nimi, napriek tomu, že by z nich mohli vyplynúť iné skutkové zistenia, je odvolací súd povinný tieto dôkazy opomenuté prvoinštančným súdom vykonať sám (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2022, str. 1440). 25. K dovolaniu žalobkyne zaslala žalovaná písomné vyjadrenie s návrhom, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal jej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. Poukázala na to, že dovolanie v predmete sporu nie je podľa § 421 ods. 1 CSP prípustné z dôvodu, že napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm.
7. a)CSP]. Zdôraznila, že podstatu dovolania tvorí námietka nedostatočnej polemiky nižších súdov s právnymi názormi žalobkyne, a teda odôvodenie tohto dovolacieho dôvodu je v skutočnosti len modifikáciou námietok žalobkyne smerujúcich voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi nižšej inštancie, ktoré námietky však nie sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
8. f)CSP (R 54/2012, R 24/2017). Odhliadnuc od skutočnosti, že nesúhlas žalobkyne s právnym názorom všeobecného súdu nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej nedôvodnosti alebo zmätočnosti napadnutého rozhodnutia, má za to, že právne názory nižších súdov sú nielen vecne správne, ale aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Obdobne nie sú spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
9. f)CSP ani námietky dovolateľky voči nedostatočnému zisteniu skutkového (skutočného) stavu, nevykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávnemu vyhodnoteniu niektorého dôkazu. Podľa jej názoru sú napadnuté rozsudky súdov nižšej inštancie dostatočne odôvodnené a je z nich zrejmé, akými úvahami sa súdy riadili a aké právne normy na zistený skutkový stav aplikovali. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, konštatujúc správnosť jeho dôvodov vo vzťahu k posúdeniu skutkových a právnych záverov. Je tiež zjavné, že odvolací súd nevyužil možnosť skráteného odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia a neobmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale v bodoch 39 až 68 odôvodnenia sa podrobne zaoberal jednotlivým odvolacími argumentami žalobkyne, na ktoré poskytol odpovede. 26. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné určiť predmet sporu, ktorým bol nárok žalobkyne na podporu výroby elektriny z OZE podľa § 3 zákona o podpore v dotknutých mesiacoch roka 2015 a s tým súvisiace posudzovanie parciálnych právnych otázok. Pre predmet sporu rozhodujúcou otázkou bolo (tak, ako to konštatoval odvolací súd v bode 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku) posúdenie splnenia si zákonnej povinnosti žalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm.
10. c)zákona o podpore vo vzťahu k výrobnému zariadeniu žalobkyne, keďže jej nesplnenie by malo za následok, že žalobkyňa si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení uplatniť podporu za rok 2015. Nadväzujúc na správne vymedzenie merita daného sporu odvolací súd ďalej skúmal a vyhodnocoval okolnosti súvisiace s preukazovaním splnenia zákonnej povinnosti žalobkyne podľa § 4 ods. 2 písm.
11. c)zákona o podpore, keď v bodoch 43 až 47 odôvodnenia sa zaoberal jednotlivým dôkaznými návrhmi žalobkyne, ktoré mali túto skutočnosť preukázať a ktoré boli zo strany súdu prvej inštancie aj vykonané. Dospel pritom k zhodnému záveru so súdom prvej inštancie o nesplnení povinnosti žalobkyňou podľa § 4 ods. 2 písm.
12. c)zákona o podpore voči spoločnosti VSD. V bodoch 48. a 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd podrobne zaoberal argumentáciou žalobkyne ohľadom aplikácie § 18e ods. 1 zákona o podpore, pričom správne poukázal na to, že táto otázka už bola vyriešená Ústavným súdom SR (PL. ÚS 50/2015), a to tak, že

§ 18eods.

1 nemá väzbu k § 4, ale má výlučne väzbu k § 3 zákona o podpore. V bode 50 odôvodnenia sa odvolací súd zaoberal argumentáciou strán sporu ohľadom dispozitívnosti či kogentnosti ustanovenia § 4 ods. 2 písm.

1. c)zákona o podpore, pričom uvedenú otázku správne považoval za (z hľadiska predmetu sporu) irelevantnú, keďže strany sporu sa v Zmluve o dodávke a doplatku 2015 od dotknutých zákonných ustanovení neodchýlili. V bodoch 51 a 52 odôvodnenia sa odvolací súd vysporiadal s argumentáciou žalobkyne ohľadom údajného uznania záväzku zo strany žalobkyne, pričom správne konštatoval, že žalobkyňou uvádzané dokumenty nie sú uznaním záväzku žalovanej (a VSD) platiť cenu elektriny na straty v roku 2015, v dôsledku čoho je nenáležitá aj argumentácia žalobkyne o prenose dôkazného bremena na žalovanú (viď. právny názor NS SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/285/2018 z 27. marca 2019, podľa ktorého ide v prípade nesprávneho posúdenia dôkazného bremena zo strany súdu o nesprávne právne posúdenie veci, a nie o procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP). V ďalších bodoch odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd zaoberal tvrdenou potrebou použitia výkladových pravidiel podľa § 266 OBZ (bod 58), (ne)platnosťou Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 (bod 59), rozsudkom Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 10Cb/287/2014 (bod 60), zoznamami ÚRSO a spoločnosti VSD ohľadom výrobcov, ktorí si splnili povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
3. c)zákona o podpore a ktorí majú nárok na podporu podľa § 3 citovaného zákona v roku 2015 (bod 62). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal všetkými skutočnosťami a argumentmi žalobkyne, ktoré mohli mať význam pre rozhodnutie vo veci samej a následne správne uzavrel, že žalobkyňa splnenie svojej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm.
4. c)zákona o podpore nepreukázala. Práve aplikácia ustanovení § 4 ods. 2 písm.
5. c)a § 4 ods. 3 zákona o podpore predstavuje základné materiálne východiskové meritum veci, ktorým sa súdy oboch inštancií vo svojich rozhodnutiach nesporne zaoberali, pričom vykonaným dokazovaním bolo spoľahlivo zistené, že na strane žalobkyne podmienky pre poskytnutie podpory v žalovanom období splnené neboli, a preto konajúce súdy dospeli k zhodnému záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku. Pri hodnotení kvality súdneho rozhodnutia je podľa názoru žalovanej potrebné vychádzať najmä zo splnenia povinnosti súdu odôvodniť svoje rozhodnutie v kontexte aplikácie východiskovej právnej normy, k čomu v danom prípade jednoznačne došlo, keďže konajúce súdy sa zaoberali skúmaním existencie všetkých relevantných skutočností, ktoré predpokladá hypotéza právnej normy - § 4 ods. 2 písm.
6. c)zákona o podpore a na ňu nadväzujúcej sankcie právnej normy - § 4 ods. 3 zákona o podpore, ktoré boli pre predmet sporu rozhodujúce. V časti V. vyjadrenia sa žalovaná následne podrobne zaoberala jednotlivými dovolacími námietkami žalobkyne. 27. K vyjadreniu žalovanej zaslala žalobkyňa vyjadrenie (dovolaciu repliku), v ktorom nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že v predmetnej veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
7. f)CSP. Žalovaná svoj