← Slovensko

§ 326/1a, 2a, 4b Tr.zák.

Obsah (15)§ 326§ 319§ 14§ 20§ 247§ 247b§ 43§ 51§ 56§ 57§ 285§ 321§ 322§ 317§ 371

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2To/13/2024 Identifikačné číslo spisu: 9519100210 Dátum vydania rozhodnutia: 08.04.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Paluda Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 326ods.

1 písm. a), ods. 2 písm. a), ods. 4 písm.

  1. b)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
  2. h)Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom 8. apríla 2025 v Bratislave, o odvolaniach obžalovaného Ing. C. D. a obžalovaného Q. N., proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 5. septembra 2024, sp. zn. PK-2T/27/2019, takto rozhodol:

§ 319Trestného poriadku odvolanie obžalovaného Ing.

C. D. a odvolanie obžalovaného Q. N. zamieta. Odôvodnenie I. Konanie pred súdom I. stupňa Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 5. septembra 2024, sp. zn. PK-2T/27/2019 (ďalej aj ,,súd prvého stupňa“ alebo ,,prvostupňový súd“), bol obžalovaný Ing. C. D. uznaný za vinného v bode 1) z časti dokonaného a z časti nedokonaného v štádiu pokusu

§ 14ods.

1 Trestného zákona v znení zákona č. 40/2024 Z. z., zákona č. 47/2024 Z. z., zákona č. 214/2024 Z. z. a Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 215/2024 Z. z., účinného od 6. augusta 2024 (ďalej len „Trestný zákon“) zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa

§ 326ods.

1 písm. b), ods. 2 písm.

  1. a)a ods. 3 písm.
  2. b)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
  3. h)Trestného zákona a obžalovaní Ing. C. D., Mgr. K. J. a Q. N. boli uznaní za vinných v bode 2) v jednočinnom súbehu spolupáchateľstvom

§ 20Trestného zákona v znení zákona č.

40/2024 Z. z., zákona č. 47/2024 Z. z., zákona č. 214/2024 Z. z. a Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 215/2024 Z. z., účinného od 6. augusta 2024 (ďalej len „Trestný zákon“), z časti dokonaného, z časti nedokonaného v štádiu pokusu

§ 14ods.

1 Trestného zákona prečinu neoprávneného prístupu do počítačového systému

§ 247ods.

1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a z časti dokonaného, z časti nedokonaného v štádiu pokusu

§ 14ods.

1 Trestného zákona prečinu neoprávneného zásahu do počítačového údaja

§ 247bods.

1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presne nezistenej dobe od roku 2009 najneskôr 9. septembra 2010 na stretnutí v Trebišove s osobami v procesnom postavení svedkov v tomto konaní, a to JUDr. K. P. a osobou T.. K.., obžalovaný Q. N. nadviazal spoluprácu v oblasti drevovýroba s JUDr. P., v rámci ktorej bol uzrozumený so zabezpečovaním listín súvisiacich s medzinárodnou výmenou informácií o oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty u obchodných spoločností N. No.1 s. r. o. I., v ktorej bol jedným zo spoločníkov a konateľov, a T. T. P., s. r. o. D., v ktorej bol konateľom JUDr. K. P., a to prostredníctvom spriazneného zamestnanca daňového orgánu, pričom

dohody, tohto zamestnanca mal sprostredkovať a kontaktovať na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky v Banskej Bystrici obžalovaný Mgr. K. J.; v súvislosti s týmto zámerom už bola vytvorená sieť obchodných spoločností so sídlom v Slovenskej republike - E., spol. s r.o. D., K. T., s. r. o. J., I. N. I., s. r. o. N., H., s. r. o. N., E. T. Z., s. r. o. D.; so sídlom v Českej republike - I. I., s. r. o. N. X, H. L. s. r. o. N. - R. K., N. D. s. r. o. N. X, O. X. s. r. o. C. K., a so sídlom v Maďarskej republike - B. Kft. C., K. Z. T. Kft. K. a ďalšie spoločnosti, z ktorých profitovali osoby označené menami s iniciálami O..P.. a O.. F.., s využitím ktorej bola zabezpečená preprava tovaru označeného masívna dubová podlaha z tuzemska do iného členského štátu s oslobodením od dane z pridanej hodnoty a z územia iného členského štátu, a i prostredníctvom fiktívneho obchodu s obchodnou spoločnosťou z tretieho štátu bol rovnaký tovar opätovne prepravený na územie Slovenskej republiky, pričom v záujme dosahovania ziskov z neoprávnene uplatnených nárokov na vrátenie nadmerného odpočtu DPH spoločnosť T. T. P., s. r. o. Bratislava vystavovala k týmto obchodom fiktívne účtovné doklady; obžalovaný Q. N. 26. apríla 2010 na Daňovom úrade v Sobranciach podal daňové priznanie za zdaňovacie obdobie mesiac marec 2010 za spoločnosť N. R..X s. r. o. Sobrance, ako platiteľa dane z pridanej hodnoty, v ktorom uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vo výške 398.400,10 Eur za dodanie tovaru označeného masívne dubové podlahy s oslobodením od dane

§ 43zákona č.

222/2004 Z. z. obchodným spoločnostiam I. I., s. r. o. N. X a H. L. s. r. o. N. - R. K., a po tom ako Daňový úrad Sobrance

  1. septembra 2010 poslal na oddelenie medzinárodnej administratívnej spolupráce (ďalej oddelenie „MAS“) Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, na ktorom v tom čase zastával pozíciu vedúceho oddelenia obžalovaný Ing. C. D., dve žiadosti o overenie uvedených transakcií spoločnosti N. R..X, s. r. o. so zahraničným daňovým subjektom, deklarovaných v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiac marec 2010, tieto boli vedúcim oddelenia MAS pridelené na vybavenie zamestnankyni PhDr. K. Š., ktorá tieto žiadosti s číslom I/621/15144-96414/Ška a I/621/15143-96414/Ška
  2. septembra 2010 odoslala na preverenie orgánom finančnej správy Českej republiky; následne obžalovaný Q. N. v presne nezistenej dobe najneskôr
  3. januára 2011, z dôvodu potreby finančných prostriedkov z uplatneného nároku na nadmerný odpočet z uvedených obchodných transakcií deklarovaných v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiac marec 2010, vyzval obžalovaného Mgr. K. J., aby zabezpečil pre Daňový úrad Sobrance odpovede na žiadosti správcu dane o overenie uvedených transakcií spoločnosti N. R..X s. r. o. so zahraničným daňovým subjektom I. I., s. r. o. a H. L. s. r. o.; na základe toho obžalovaný Mgr. K. J. najneskôr
  4. januára 2011 oslovil obžalovaného Ing. C. D., od
  5. októbra 2010 zamestnaného ako metodik na oddelení MAS na Daňovom riaditeľstve SR v Banskej Bystrici za účelom zabezpečenia odpovedí predstierajúcich vybavenie žiadosti správcu dane o overenie uvedených transakcií spoločnosti N. R..X s. r. o. so zahraničným daňovým subjektom, deklarovaných v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiac marec 2010, a ich odoslania správcovi dane tak, aby tieto neobsahovali skutočnosti, ktoré by v prebiehajúcich daňových konaniach mali za následok neuznanie oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet uplatneného daňovým subjektom N. R..X s. r. o. za mesiac marec 2010, teda aby obsahovali iba skutočnosti potvrdzujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia, čím by bol vytvorený predpoklad oprávneného uplatnenia nadmerného odpočtu DPH; pritom obžalovaný Mgr. J. poskytol obžalovanému Ing. D. informácie potrebné na vyhotovenie týchto odpovedí, ktoré prijal od obžalovaného Q. N.; potom obžalovaný Ing. C. D. v tom čase vo funkcii štátneho radcu zamestnaného na pozícii metodik na oddelení medzinárodnej administratívnej spolupráce (ďalej „MAS“) Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky v rozpore s ustanovením § 61 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

ktorého štátny zamestnanec nesmie vykonávať činnosť, ktorá je nedôstojná z hľadiska vykonávania štátnej služby, v kancelárii na svojom pracovisku na ulici Q. XX v D. D. na počítači po prihlásení sa zo svojej IP adresy XX.X.X.XXXX a pod kontom vedúceho oddelenia MAS Mgr. C.W. Š. v informačnom systéme daňovej správy VIES a v jeho aplikácii L3 - dňa

  1. januára 2011 v čase 14:10:39 - 14:11:21 hod. pod číslom I/621/15143-6809/Ska vytvoril elektronický formulár SCAC 2004, v ktorom uviedol nepravdivé údaje potvrdzujúce transakcie medzi spoločnosťou N. R..X I. s. r. o. a spoločnosťou I. I. s. r. o. N. X v hodnote 342.555 Eur a následne takto sfalšovanú správu, predstierajúc, že sa jedná o pravú odpoveď finančnej správy Českej republiky, toho istého dňa o 14:22 hod. elektronickou poštou zaslal na Daňový úrad Sobrance, - dňa
  2. februára 2011 v čase 16:10:33 - 16:11:40 hod. pod číslom I/621/15144-13914/Ska vytvoril elektronický formulár SCAC 2004, v ktorom uviedol nepravdivé údaje potvrdzujúce transakcie medzi spoločnosťou N. R..X s. r. o. I. a spoločnosťou H. L. s. r. o. Praha - Nové Mesto v hodnote 1.841.122 Eur a následne takto sfalšovanú správu, predstierajúc, že sa jedná o pravú odpoveď finančnej správy Českej republiky, toho istého dňa o 16:38 hod. elektronickou poštou zaslal na Daňový úrad Sobrance, a to v oboch prípadoch so zámerom, aby tieto listiny boli použité ako dôkaz v daňovom konaní vedenom na Daňovom úrade Košice pod číslom: 9810401/1/615612/2012/Pal v súvislosti s vykonávaním daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH spoločnosťou N. R..X s. r. o. I. vo výške 398.400,10 Eur v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiaca marec 2010, potvrdzujúci uskutočnenie uvedených obchodných transakcií daňovým subjektom N. R..X s. r. o. I., ktorý mal byť získaný od príslušného finančného úradu Českej republiky na základe dvoch žiadostí správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií; následne, na základe odpovedí orgánov finančnej správy Českej republiky na predmetné medzinárodné dožiadanie, ktoré boli Daňovému riaditeľstvu SR doručené
  3. februára 2011 a
  4. mája 2011, správca dane posúdil tieto obchodné operácie spoločnosti N. R..X s. r. o. Sobrance so zahraničným daňovým subjektom I. I., s. r. o. N. X a H. L. s. r. o. N. - R. K., ktoré boli deklarované v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiac marec 2010, ako operácie nesledujúce ekonomický účel a vykonané s cieľom získania daňovej výhody, a nevyplatil uplatnený nárok na nadmerný odpočet DPH vo výške 398.400,10 Eur.“ Špecializovaný trestný súd uložil obžalovanému Ing. C. D.

§ 326ods.

3 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 36 písm. p), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. a), § 39 ods. 3 písm. d), § 33a ods. 3, § 34 ods. 4, ods. 5 písm. a), písm. c) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere štyri roky.

§ 51ods.

1 za podmienok § 49 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorú

§ 51ods.

2 Trestného zákona ustanovil na štyri roky.

§ 56ods.

1 s prihliadnutím na § 57 ods. 1 Trestného zákona prvostupňový súd uložil obžalovanému peňažný trest vo výške 15 000 Eur a

§ 57ods.

3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok. Špecializovaný trestný súd uložil obžalovanému Mgr. K. J.

§ 247bods.

2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 36 písm. p), § 37 písm.

  1. h)§ 38 ods. 2, § 33a ods. 3, § 34 ods. 4, ods. 5 písm.
  2. a)a písm.
  3. c)Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere tri roky.

§ 51ods.

1 za podmienok § 49 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorú

§ 51ods.

2 Trestného zákona ustanovil na tri roky.

§ 56ods.

1 s prihliadnutím na § 57 ods. 1 Trestného zákona prvostupňový súd uložil obžalovanému peňažný trest vo výške 10 000 Eur a

§ 57ods.

3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere desať mesiacov. Špecializovaný trestný súd uložil obžalovanému Q. N.

§ 247bods.

2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j), § 36 písm.

  1. p)§ 37 písm.
  2. h)§ 38 ods. 2, § 33a ods. 3 § 34 ods. 4, ods. 5 písm.
  3. a)a písm.
  4. c)Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere tri roky.

§ 51ods.

1 za podmienok § 49 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe, ktorú

§ 51ods.

2 Trestného zákona ustanovil na tri roky.

§ 56ods.

1 s prihliadnutím na § 57 ods.1 Trestného zákona prvostupňový súd uložil obžalovanému peňažný trest vo výške 10 000 Eur a

§ 57ods.

3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere desať mesiacov. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že ,,obžalovaný C. D.

  1. januára 2011 a
  2. februára 2011 v čase výkonu funkcie štátneho radcu zamestnaného na pozícii metodik na oddelení medzinárodnej administratívnej spolupráce (ďalej „MAS“) Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky konal v rozpore s ustanovením § 61 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

ktorého štátny zamestnanec nesmie vykonávať činnosť, ktorá je nedôstojná z hľadiska vykonávania štátnej služby, v kancelárii na svojom pracovisku na ulici Q. XX v D. D. na počítači po prihlásení sa zo svojej IP adresy XX.X.X.XXXX a pod kontom vedúceho oddelenia MAS Mgr. C. Š. v informačnom systéme daňovej správy VIES a v jeho aplikácii L3 vytvoril elektronické formuláre SCAC 2004, v ktorých uviedol nepravdivé údaje potvrdzujúce transakcie medzi spoločnosťou N. R..X I. s. r. o. a spoločnosťou I. I. s. r. o. N.W. X v hodnote 342.555 Eur a medzi spoločnosťou N. R..X s. r. o. I. a spoločnosťou H. L. s. r. o. N. - R. K. v hodnote 1 841 122 Eur a následne tieto správy s úmyslom, aby sa považovali za autentické (pravé) správy finančného orgánu Českej republiky zaslal elektronickou poštou na Daňový úrad Sobrance. V oboch prípadoch takto konal so zámerom, aby tieto listiny boli použité ako dôkaz v daňovom konaní vedenom na Daňovom úrade Košice pod číslom: 9810401/1/615612/2012/Pal v súvislosti s vykonávaním daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu DPH spoločnosťou N. R..X s. r. o. I. vo výške 398 400,10 Eur v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiaca marec

  1. Odoslanie týchto správ z IP adresy počítača zamestnanca obžalovaného D. je dokázané informáciami z logov, ktoré poskytlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (č. l. 4058-4059 zv. 11 spisu) a e-mailovými správami (č. l. 4060-4061 zv. 11 spisu), ktoré boli adresované riaditeľovi Daňového úradu Sobrance Ing. C. a odoslané z adresy Mgr. Š.
  2. januára 2011 o 2:22 hod. a
  3. februára 2011 o 16:38 hod. Tieto správy boli Ing. C.
  4. januára 2011 a
  5. februára 2011 odoslané JUDr. H., ktorá v rámci plnenia pracovných úloh na príslušnom daňovom úrade vybavovala i agendu súvisiacu s overovaním uskutočnenia predmetných obchodných transakcií počas prebiehajúcej daňovej kontroly. Uvedené skutočnosti podporujú dôkazy vyplývajúce zo svedeckých výpovedí JUDr. O. H., PhDr. K. Š. a Mgr. C. Š., i z protokolu Daňového úradu Košice o výkone daňovej kontroly DPH u daňového subjektu N. R..X s. r. o. za zdaňovacie obdobie marec 2010 (č. l. 869-876 zv. 3, č. l. 2529-2539 zv. 7 spisu). Obžalovaný D. pôsobil v štátnozamestnaneckom pomere na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky od roku 2002, o čom svedčia listinné dôkazy o vzniku a trvaní jeho štátnozamestnaneckého pomeru na tomto úrade, v inkriminovanom čase od
  6. novembra 2009 do
  7. októbra 2010 na funkcii vedúceho oddelenia MAS, v ktorej ho nahradil svedok Š. a následne na pozícii metodik (č. l. 4133-4145 zv. 11 spisu). Z uvedeného vyplýva, že mal dostatočne dlhú prax s prácou so súborom dát v príslušnom programovom systéme VIES a jeho aplikácii L3, v ktorej sa spracovávali prijaté a odoslané žiadosti na formulári SCAC na výmenu informácií súvisiacich s nepriamymi daňami medzi príslušnými orgánmi daňovej správy v rôznych štátoch, pritom pôsobil na pozícii metodika, ktorého činnosť spočívala vo vybavovaní tejto agendy. Odborná skúsenosť obžalovaného v danej oblasti je overená dôkazom jeho výpoveďou i výpoveďou ďalších zamestnancov oddelenia MAS, ktorí boli vypočutí ako svedkovia (PhDr. Š., PhDr. Z., D. - H., Ing. J., Mgr. Š.). Na základe týchto zistení súd nemal pochybnosť o tom, že v čase vytvorenia predmetných neautentických správ obžalovaný D. mal prístup k nosiču informácií obsahujúcich žiadosti Daňového úradu Sobrance, ktoré boli doručené na Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky na formulári SCAC
  8. septembra 2010, vedel pracovať s dátami v systéme VIES a jeho aplikácii L3 a mal oprávnenie i na používanie e-mailu CCN, prostredníctvom ktorého sa elektronicky posielali a prijímali žiadosti súvisiace s medzinárodnou výmenou informácií. Obžalovaný sa oboznámil i s obsahom žiadosti Daňového úradu Sobrance súvisiacej s predmetnými obchodmi spoločnosti N. R..X s. r. o., a to najneskôr v čase, keď vo funkcii vedúceho oddelenia MAS rozhodol o pridelení žiadostí na vybavenie podriadenej zamestnankyni MAS Mgr. Š., ktorá o doplnení týchto žiadostí vedených pod č. 714/320/9143/2010/Hir; A1-CZ27459403, A2-A4 H. L. s. r. o. N. X a č. 714/320/9144/2010/Hir A1-CZ28590384, A2-A4-I. I. s. r. o. N. X, dňa
  9. septembra 2010 komunikovala s odosielateľkou JUDr. H.. Dôkaz o tom vyplýva z e-mailovej komunikácie (č. l.837-838 zv. 3 spisu). Ako nevierohodné súd hodnotil tvrdenia obžalovaného D. o tom, že nepoznal prístupové heslá ku kontám ostatných zamestnancov opätovne vychádzajúc z dôkazov svedeckými výpoveďami zamestnancov oddelenia MAS, ktorí zhodne uviedli, že prístupové heslo zamestnankyne bolo vyvesené na nástenke v jej kancelárii, do ktorej mal voľný prístup každý zamestnanec (kľúče od kancelárii boli voľne dostupné v zasadačke), a to z dôvodu dennej potreby overovania identifikačných čísel podnikateľských subjektov i v čase jej neprítomnosti. Prístupové heslo ku kontu vedúceho oddelenia MAS bolo známe zamestnancom MAS z dôvodu, že si sami namiesto vedúceho schvaľovali žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Daný stav na oddelení MAS, ktorý pretrvával od doby, keď bol obžalovaný D. vedúcim tohto oddelenia rozhodne nesvedčí na prospech obhajoby obžalovaného. Skôr naopak, vedie súd k presvedčeniu, že daný stav spojený s porušovaním elementárnych zásad objektovej a administratívnej bezpečnosti na pracovisku vytváral vhodné podmienky na páchanie trestnej činnosti, ktorá sa obžalovaným kladie za vinu. Obžalovaný D. si nepochybne bol vedomý toho, čo napokon i v rámci svojej obhajoby prezentoval, že takto vytvorený stav netransparentnosti na pracovisku oddelenia MAS prinajmenšom sťaží zistenie, objasnenie i dokázanie ním páchanej trestnej činnosti. Dôkaz mesačným výkazom zamestnanca Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky 2/2011 potvrdzuje, že
  10. februára 2011 nie je zaznamenaná evidencia prítomnosti obžalovaného D. na pracovisku. V kontexte ďalších vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že i v tento deň v inkriminovanom čase sa obžalovaný nachádzal na svojom pracovisku. Túto skutočnosť potvrdzuje priamy dôkaz svedeckou výpoveďou Mgr. Š., ktorý uviedol, že v danom čase obžalovaný priniesol na pracovisko fľašu zo služobnej cesty. Z dôkazov potvrdzujúcich vykonanie tejto služobnej cesty (č. l. 4110-4118 spisu - cestovný príkaz a vyúčtovanie) vyplýva, že služobná cesta bola ukončená v Banskej Bystrici
  11. februára 2011 o 7:55 hod., avšak dôkaz výpoveďou svedkyne Ing. D., ktorá sa s obžalovaným D. na tejto služobnej ceste zúčastnila, potvrdzuje, že do miest svojich bydlísk pricestovali v skorších ranných hodinách. Svedkyňa uviedla, že do Zvolena prišla o 03:30 hod.

úvahy súdu založenej na takto zistených skutočnostiach obžalovaný D. mal časový priestor na to, aby prišiel na svoje pracovisko nielen v odpoludňajších hodinách, ale i v skorých ranných hodinách, pritom nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala zapnutie počítača v kancelárii obžalovaného D. inou osobou, než samotným obžalovaným. Zo svedeckých výpovedí ostatných zamestnancov oddelenia MAS nevyplývala ich potreba pracovať na počítači obžalovaného, poukazujúc pritom na vyjadrenia týchto svedkov o potrebe pracovať na počítači iného zamestnanca oddelenia, konkrétne na počítači svedkyne PhDr. Š. v čase jej neprítomnosti na pracovisku v súvislosti s overovaním identifikačných čísel podnikateľských subjektov. Z dôkazu informáciami z logov v správe Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (č. l. 4058-4059) je zrejmé, že v databáze je záznam len o konte pracovníka, ktorý odpoveď modifikoval ako posledný. Preto neobstojí obhajoba obžalovaného D., že mohlo dôjsť k predchádzajúcej modifikácii pod kontom iného užívateľa. Z tohto dôkazu jednoznačne vyplýva, že posledná zmena bola vykonaná pod kontom Š. z IP adresy PC obžalovaného D.. Dňa 19. januára 2011 bola zmena vykonaná a neautentická odpoveď zaslaná Daňovému úradu Sobrance v čase od 14:19:54 hod. (

dôkazu informáciami z logov); konkrétne v čase o 14:22 hod. bola správa s textom potvrdzujúcim odoslanie poslaná riaditeľovi Daňového úradu Ing. C., o čom svedčí e-mail (č. l. 4060 spisu). Dôkaz mesačným výkazom zamestnanca 1/2011 potvrdzuje, že v tom čase sa obžalovaný D. nachádzal na svojom pracovisku. Odchod z práce je evidovaný o 16:04 hod (č. l. 796 spisu). Dňa 4. februára 2011 bola zmena vykonaná a neautentická odpoveď zaslaná Daňovému úradu Sobrance v čase od 16:36:33 hod. (

dôkazu informáciami z logov); konkrétne v čase o 16:38 hod. bola správa s textom potvrdzujúcim odoslanie poslaná riaditeľovi tohto Daňového úradu Ing. C.. Obžalovaní J. a N. popierajú akúkoľvek účasť na tomto konaní. Obžalovaný N. sa obhajuje tým, že si pozmeňovanie, alebo falšovanie správy z medzinárodnej výmeny daňových informácií u obžalovaného J. neobjednal. Obžalovaný J. sa obhajuje tvrdením, že s obžalovaným D. nikdy pracovné záležitosti neriešil, a ani nevedel o jeho pracovnom zaradení. Obhajobu obžalovaných D., J. a N. jednoznačne vyvracajú dôkazy záznamom telekomunikačnej prevádzky z telefónnej stanice č. XXX XXX XXX XXX registrovanej na N. R..X, s. r. o., Q. N. s účastníkom č. XXX XXX XXX XXX obžalovaným J., najmä s prihliadnutím na telefonáty: dňa

  1. januára1 o 15:31 hod. obžalovaný J. zisťuje u obžalovaného N., či je to v poriadku, aby to zistil, lebo mu človek odchádza preč (č. l. 2274 spisu), dňa
  2. januára 2011 o 15:31 hod. po telefonáte s obžalovaným J. volá obžalovaný N. Ing. C.Á. a pýta sa, či neprišla pošta; Ing. C. potvrdzuje, že včera prišlo a je to v poriadku (č. l. 2275 spisu), dňa
  3. februára 2011 o 07:35 hod. sa obžalovaný N. pýta Ing. C. v SMS „Dosla?“ a o 07:42 hod. Ing. C. odpovedá: „Došla“. (č. l. 2318, 2319 spisu). V súhrne s ostatnými dôkazmi je týmito skutočnosťami potvrdený záver, že obžalovaný J. i obžalovaný N. v inkriminovanú dobu dostali informáciu o odoslaní správ Daňovému úradu Sobrance. Berúc do úvahy vzťahové línie N. -J. -D. a dôkazmi potvrdené ich vzájomné osobné i telefonické kontakty, čo potvrdzuje dôkaz výpoveďou obžalovaných, svedka H. i svedka K., jednoznačne obžalovaný J. uvedenú informáciu mohol získať a nepochybne získal od obžalovaného D.. Pokiaľ obžalovaný D. vnáša pochybnosť o tom, či telefón s číslom 0911 560 170 v tom čase používal on, pritom argumentuje, že s obžalovaným J. mohol telefonovať jeho syn, z čoho vyplýva obhajobná námietka smerujúca k spochybneniu obsahu telefonátov s odklonom od okolností tvoriacich podstatu skutku, treba vziať do úvahy, že

údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke od spoločnosti Slovak Telecom, a. s. (č. l. 2013 zv. 5 spisu) v úzkej časovej nadväznosti po odoslaní správy na Daňový úrad Sobrance

  1. februára 2011 o 16:38 hod., dňa
  2. februára 2011 o 16:39:46 hod. sa uskutočnil telefonát od volajúceho č. XXXX XXX XXX volanému XXX XXX XXX XXX, čo svedčí o tom, že obžalovaný D. informoval obžalovaného J. o odoslaní inkriminovanej správy Daňový úrad Sobrance. Tomuto telefonátu v ten istý deň o 11:58:47 hod. predchádzal telefonát, pri ktorom bol volajúcim J. a volaným D.. Záznam telekomunikačnej prevádzky zo
  3. februára 2011 o 12:02 hod., kedy J. informuje volaného N., že to robí, dá mu vedieť keď to odíde a že dneska by to malo ešte byť, vylučuje akúkoľvek pochybnosť o tom, že obžalovaní J. a D. komunikovali práve o predmetnej fiktívnej správe. Takto zistené skutočnosti umožnili súdu dospieť k presvedčivému záveru, že obžalovaný N., po tom ako mal problém s vyplatením finančných prostriedkov z uplatneného nároku na odpočet za mesiac marec 2010 využil vzájomný kontakt obžalovaného J. na obžalovaného D., o ktorom vedel, že je zamestnanec na Daňovom úrade Slovenskej republiky, o čom svedčí i výpoveď svedka P.. Prostredníctvom J. si zabezpečil fiktívne odpovede na žiadosti kontrolného daňového úradu. Tieto listiny vzhľadom na ich pôvodcu i obsahové náležitosti boli spôsobilé na preukázanie splnenia podmienok na vyplatenie ním uplatnenej sumy odpočtu DPH v daňovom priznaní za mesiac marec 2010, ktoré podal
  4. apríla
  5. Obžalovaný Q. N. v dobe činu v rámci obchodnej spoločnosti N. R..X s. r. o. so sídlom v Sobranciach v postavení spoločníka a konateľa tejto obchodnej spoločnosti vykonával podnikateľskú činnosť, ktorá mala povahu zdaniteľného plnenia, u ktorého bola uplatňovaná daň na vstupe

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 30. novembra 2011 (ďalej zákon č. 222/2004 Z. z.). Organizovanosť karuselových obchodov medzi zainteresovanými firmami je potvrdená i výpoveďou svedka C., ktorý vo firmách na území Maďarska zabezpečoval prepravné doklady (pečiatkoval CMR). Faktúry k tomu vystavovali konatelia ukrajinského pôvodu, pritom svedok K. H., ktorý úzko spolupracoval s JUDr. P., mal prístup k účtom týchto maďarských spoločností i k dokumentácií týkajúcej sa drevených podláh, včítane dokumentácie spoločnosti H. L., s. r. o. I. N. I., s. r. o., H., s. r. o.

zistení z výpovede svedka Mgr. C. o platbách prebiehajúcich cez účet rozhodoval K.; K. H. zabezpečoval vyplácanie ostatných zainteresovaných subjektov a podpisoval rámcové zmluvy na dodávky plávajúcich podláh a materiálu, a to i so spoločnosťou H. L. s. r. o., čo potvrdil i svedok H.. Dôkaz touto svedeckou výpoveďou zapadá do mozaiky početných dôkazov svedčiacich o vystavovaní fiktívnych faktúr za dodanie tovaru spoločnosťou N. R..X s. r. o. Svedok H. usvedčuje obž. N. z vývozu tovaru do Českej republiky len „účtovne“. Dôkazy výpoveďami svedkov a listinné dôkazy o obchodnej činnosti zainteresovaných spoločností potvrdzujú, že tovar označený ako masívne dubové podlahy bol dodávaný do Českej republiky v stave, ktorý kvalitatívne nezodpovedal finálnemu produktu, ktorý by bol spôsobilý na uvedenie na spotrebiteľský trh. Nejednalo sa o veci, ktoré by mohol kúpiť bežný spotrebiteľ v maloobchodnom predaji na konečné použitie vo forme produktu masívna dubová podlaha. Jednalo sa o dosky, polotovar, ktorý si vyžadoval ďalšie spracovanie, k čomu činnosť spoločností I. I. s. r. o. ani H. L. s. r. o. nesmerovala. Od týchto spoločností sa očakávalo len vyhotovenie účtovných dokladov a odoslanie tohto tovaru na ďalšiu prepravu, spravidla spoločnostiam v Maďarsku B. Kft. a K. Z. T. Kft., odkiaľ ten istý tovar po vyhotovení ďalších účtovných dokladov bol vrátený späť na Slovensko, spravidla do skladov v Poliakovciach, Veľkom Šariši alebo Ličartovciach, alebo daný na prepravu späť do predmetných firiem v Českej republike. Následne sa ten istý tovar dostal do rovnakého kolobehu. Zistenia o takto vytvorenom systéme obchodovania viedli súd k presvedčivému záveru, že tovar, ktorý mal obžalovaný N. dodať spoločnostiam I. I., s. r. o. a H. L. s. r. o. v mesiaci marec 2010 a v súvislosti, s ktorým

  1. apríla 2010 uplatnil nárok na vrátenie odpočtu DPH, nebol uvedeným obchodným spoločnostiam v Českej republike dodaný na účely podnikania. Zo strany obžalovaného N. sa nejednalo o podnikateľskú činnosť, ktorá by mala povahu zdaniteľného plnenia, u ktorého je uplatňovaná daň na vstupe. Podnikateľská činnosť bola osobami zainteresovanými v takto vytvorenom systéme predstieraná, pritom predmetná činnosť bola zameraná a vykonávaná za účelom dosahovania ziskov z neoprávnene uplatnených nárokov na odpočet dane z pridanej hodnoty. Výsledky týchto zistení boli premietnuté do protokolu o daňovej kontrole u daňového subjektu N. R..X s. r. o. a jeho dodatku z
  2. apríla 2012 i do platobného výmeru z
  3. mája 2012 (č. l. 2543-2553 zv. 7 spisu) so záverom, že zdaniteľné obchody medzi dodávateľmi kontrolovaného daňového subjektu neboli reálne uskutočnené, nebola naplnená podstata § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ktorého je od dane oslobodené dodanie tovaru. Platobný výmer, ktorý nadobudol právoplatnosť
  4. mája 2012 bol doručený obžalovanému. N., ktorý si nepodal odvolanie. Súd v procese dokazovania dospel k záveru, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby spáchali obžalovaní po vzájomnej dohode a za vzájomnej súčinnosti. Medzi obžalovanými došlo k deľbe úloh, ktoré koordinoval sprostredkovateľ obžalovaný J.. Dokazovanie pritom neviedlo k jednoznačnému zisteniu, kto bol nositeľom predmetnej myšlienky vedúcej k dosahovaniu neoprávnených ziskov z uplatnených nárokov na odpočet DPH. Obžalovaný D. poskytoval súčinnosť (sprostredkovane cez obžalovaného J.) tým, že vytvoril elektronické formuláre obsahujúce nepravdivé informácie o zdaniteľných obchodoch spoločnosti N. R.. X, v ktorej mal majetkovú účasť obžalovaný N.. Obžalovaní ako spolupáchatelia vykonávali v procese vybavovania žiadosti Daňového úradu v Sobranciach určité činnosti, ktoré ako celok tvorili konanie požadované skutkovou podstatou predmetných trestných činov so spoločným úmyslom dosiahnuť finančný prospech. K získaniu neoprávneného majetkového prospechu na vyplatenom odpočte DPH nedošlo len z dôvodu včasného zistenia platcom dane, že sa nejedná o autentické správy, teda z dôvodu prekážky, ktorú obžalovaní nemohli ovplyvniť a ktorá stála mimo ich vôle. Obžalovaní konali v priamom úmysle vyjadrenom v § 15 písm. a) Trestného zákona s vopred uváženou pohnútkou. Ich úmysel bol motivovaný ziskom. Pri skúmaní závažnosti prečinov z pohľadu § 10 ods. 2 Trestného zákona súd hodnotil spôsob vykonania činu, následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia, pohnútku a postoj obžalovaných k trestnému konaniu. Závažnosť následku súd skúmal z hľadiska zvýšenej ochrany spoločnosti a záujmu štátu na ochrane počítačových dát, bezpečnosti ich prenosu a počítačového systému ako celku. Na základe týchto skutočnosti súd dospel k záveru, že závažnosť prečinu, ktorý sa kladie obžalovaným za vinu je vyššia ako len nie nepatrná i z dôvodu výšky škody a výšky neoprávneného majetkového prospech, ku ktorému smerovala predmetná trestná činnosť.“ II. Odvolania a vyjadrenia ku nim Proti tomuto rozsudku podali odvolania obžalovaný Ing. C. D. a obžalovaný Q. N.. Obžalovaný Ing. C. D. doručil odvolanie Špecializovanému trestnému súdu
  5. septembra 2024 a jeho dôvody dodatočne doplnil vlastným podaním z
  6. októbra 2024 ako aj podaním prostredníctvom obhajkyne z
  7. októbra
  8. Vo svojom odvolaní uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nesprávne a nezákonné. V čase, keď mal údajne falšovať dve správy bolo na oddelení MAS objavených niekoľko pozmenených správ, z ktorých bolo vedúcim oddelenia Mgr. Š. vybratých 14, tieto boli zo začiatku predmetom trestného stíhania voči obžalovanému. Práve existencia viacerých pozmenených správ na oddelení MAS poukazuje na fakt o nefunkčnosti a chybovosti informačného systému celej daňovej správy v rokoch 2010 až
  9. Nové vedenie daňovej správy v roku 2010 neodborne menilo dodávateľa informačného systému, čo nakoniec vyústilo začiatkom roka 2012 k úplnému kolapsu. Tento stav bol spôsobený zmenou hlavného dodávateľa informačného systému. Celý daňový informačný systém a nielen systém VIES prestali fungovať. Problém naplno prepukol v čase podávania daňových priznaní začiatkom roka
  10. So žiadnym obsahom akejkoľvek žiadosti sa ako vedúci neoboznamoval. Časovo to nebolo možné. Na oddelení MAS sa vybavovalo v priemere 1000 žiadostí mesačne. Mgr. Š., keďže nevedela žiadny cudzí jazyk, automaticky boli prideľované všetky české žiadosti. Obžalovaný niekoľkokrát v priebehu konania tvrdil, že heslá Mgr. Š.T., Mgr. Š. a jeho poznali všetci zamestnanci oddelenia MAS. Obžalovaný prevzal oddelenie po predchodkyni Ing. J., pričom zaužívané postupy, ktoré boli na oddelení zavedené nemenil a ani nemal prečo, pretože oddelenie fungovalo dobre. Existuje niekoľko dôkazov, že obžalovaný D. na pracovisku
  11. februára 2011 nebol. Napriek tomu to súdu nestačilo a oprel sa len o dohady a hypotézy. Výpoveď zaujatého svedka Š. nikto iný nepotvrdil a ani súd by tento dôkaz nemal brať do úvahy. Výpoveď svedkyne Belákovej, ktorú súd zmieňuje na str. 47 rozsudku je zmätočná. Vo výpovedi z roku 2017 uvádza, že prišla do Zvolena okolo 5 hodiny rannej. V poslednej výpovedi z roku 2023 uvádza, že prišla do Zvolena 3:30 hod. Tendenčne a neodborne pôsobí výklad súdu ohľadne informácií z logov v správe Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj ,,DR SR“) na č.
  12. 4058-4059 spisu a str. 47 rozsudku. V databáze je uvedené konto počítača, na ktorom bola uskutočnená len posledná zmena. Predchádzajúce zmeny aj keby boli robené, v databáze jednoducho uvedené nie sú. To, že mohlo dôjsť k predchádzajúcej modifikácii pod kontom iného užívateľa je tvrdenie informatikov DR SR a nie obžalovaného. Obžalovaný záverom uviedol, že 15 000 Eur na zaplatenie peňažného trestu nemá, a bolo by to pre neho likvidačné. Obžalovaný Ing. C. D.Q. v doplnení dôvodov odvolania prostredníctvom jeho obhajkyne zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. Ďalej uviedol, že výrok o jeho vine je založený prakticky a výlučne na výsluchu svedka kajúcnika P., ktorého hodnovernosť je spochybnená a vyvrátená viacerými dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Zo strany prvostupňového súdu boli akcentované len dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného D.. Svedok K. poprel tvrdenia svedka P. týkajúce sa osobných stretnutí s ďalšími uvedenými svedkami vo vzťahu k pozmeňovaniu správ pre Daňový úrad Sobrance. Svedok H. taktiež poprel tvrdenia svedka P. týkajúce sa osobných stretnutí s ďalšími svedkami u svedka K. v Trebišove. Rovnako poprel aj vyplácanie finančných prostriedkov, ako aj vedomosť o pozmeňovaní (daňových) správ. Tiež ďalší svedkovia nepotvrdili žiadnu skutočnosť uvádzanú svedkom P. ohľadne obžalovaného D.. Pokiaľ ide o osobu tohto svedka, tak je trestne stíhaný vo viacerých konaniach na území Slovenskej republiky, ako aj mimo jej územia. Svedok P. uvádza rôzne verzie a priebehy skutku. Jeho tvrdenia sú úplne osamotené, nepodložené žiadnym iným priamym alebo nepriamym dôkazom, a odporujú listinným dôkazom. Zamestnanci oddelenia MAS na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky, ako svedkovia (Š., Z., D.) uviedli, že každý zamestnanec mal pridelené prístupové údaje pre prácu v systéme VIES, pričom do mesiaca február 2011 všetci vedeli prístupové údaje vedúceho. Zhodne uviedli, že kancelária obžalovaného D. bola voľne prístupná a denne do jeho kancelárie chodili ostatní zamestnanci oddelenia MAS, a to aj v čase keď obžalovaný nebol v práci. Z ich výpovedi vyplynulo, že zväzok všetkých kľúčov od jednotlivých kancelárii oddelenia MAS s očíslovaním

kancelárii bol voľne dostupný. Na 7 poschodí budovy, kde sa nachádzali kancelárie zamestnancov oddelenia MAS mali kancelárie aj iní zamestnanci. Aj z výpovede svedka Š. vyplýva, že sa nedalo zistiť, z ktorého počítača išla akákoľvek správa kvôli tomu, že všetci používali jedno heslo vedúceho. Svedok potvrdil, že v čase neprítomnosti ktoréhokoľvek kolegu mohol na jeho počítači pracovať iný kolega. Ide pritom o svedka, ktorý nahradil obžalovaného D. na jeho pozícii bez výberového konania a poukazoval na všetky jeho nedostatky. Ich vzťah vôbec nebol priateľský, skôr konfrontačný. Obžalovaný D. odišiel z práce

  1. januára 2011 v čase o 16:04 hod., pričom jeho počítač bol činný až do 18:16 hod., kedy niekto na jeho počítači musel pracovať aj po jeho odchode z pracoviska. V čase keď mala byť táto správa menená boli na pracovisku prítomní aj iní zamestnanci oddelenia MAS. Z vykonaných dôkazov (snímač čipových kariet, písomná evidencia, výsluchy svedkov, výkazy o zahraničných pracovných cestách) bolo preukázané, že
  2. februára 2011 sa obžalovaný nenachádzal v práci. V danom prípade ide o závažné rozpory ohľadom výpovede samotného svedka Š., keď uviedol, že mal obžalovaný D. prísť v popoludňajších hodinách na pracovisko. Svedkyňa D. uviedla, že obžalovaný mal
  3. februára 2011 vypité a nebol v stave pozmeňovať údaje. Ani zo zabezpečených údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke neboli zistené také skutočnosti, resp. priame dôkazy, ktoré by preukazovali, že by sa obžalovaný mal dopustiť skutkov, pre ktoré bola na neho podaná obžaloba. V ďalšom namietal zákonnosť informačno technických prostriedkov (ďalej len „ITP“), kedy súd pri rozhodovaní o žiadosti o použitie ITP a vydanom rozhodnutí porušil § 44 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním, pretože v žiadosti chýbajú informácie o predošlom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú bola podaná žiadosť o použitie ITP. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri pojme ,,právomoc“ musia existovať obidve zložky, t. j. prvok moci a prvok rozhodovania, pričom

názoru obžalovaného D. tieto prvky absentujú. Z hľadiska objektívnej stránky je potrebné, aby protiprávne konanie páchateľa v postavení verejného činiteľa spočívalo priamo vo vykonávaní jeho právomoci. Právomoc je zákonom daná orgánu verejnej moci v štruktúre, ktorého páchateľ pôsobí, a to spôsobom odporujúcim zákonu. Nepostačuje teda porušenie služobných povinností, pokiaľ k tomu porušeniu nedošlo v rámci výkonu právomoci, ktorá má prvky rozhodovania a moci.

súdnej praxe, ale i

právnej teórie na účely § 326 Trestného zákona nepostačuje len samotné postavenie, či funkcia danej osoby ako verejného činiteľa, ale je nevyhnutné, aby zároveň vykonával právomoc. Z listinných dôkazov zo súdneho spisu vyplýva, že odpoveď z Českej republiky, ktorá mala byť údajne pozmeňovaná

  1. februára 2011 nebola doručená. Vyjadrenia DR SR (odpoveď na žiadosť zo
  2. mája 2011 s prílohami), ktoré boli čítané na hlavnom pojednávaní nie sú jednoznačné. Z odpovedí je zrejmé, že
  3. januára 2011 ako aj
  4. februára 2011 boli pod kontom pracovníka 994293 v systéme prihlásení aj iní používatelia z ďalších IP adries. Ďalej nebolo preukázané, že skutky uvedené v obžalobe boli spáchané obžalovaným a už vôbec nie organizovanou skupinou. Zo záznamu z telekomunikačnej prevádzky nie sú preukázané akékoľvek vzájomné kontakty medzi obžalovanými. Súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčujú z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne aj vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Obžaloba dôkazné bremeno neuniesla a výsledky vykonaného dokazovania odôvodňujú postup

§ 285písm.

c) Trestného poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obžalovaný D. navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu

§ 321ods.

1 písm. a), písm.

  1. b)a písm.
  2. c)Trestného poriadku zrušil a

§ 322ods.

1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Alternatívne, aby rozhodol sám vo veci a obžalovaného spod obžaloby

§ 285písm.

c) Trestného poriadku oslobodil. Obžalovaný Q. N. zahlásil odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní

  1. septembra 2024, a to proti výroku o vine a o treste ako aj voči konaniu, ktoré vyhlásenému rozsudku predchádzalo. Svoje odvolanie zdôvodnil podaním z
  2. novembra 2024, v ktorom uviedol, že napadnutému rozsudku prvostupňového súdu predchádzali podstatné chyby konania. Skutkové zistenia sú nejasné alebo neúplné a súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Sú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy. K listinnému dôkazu (formulár SCAC) uviedol, že z odpovedí správcu dane v Českej republike vyplýva, že daňový subjekt I. I. s.r.o. je nekontaktný a z uvedeného dôvodu nebolo možné overiť žiadne informácie o množstve dodaného tovaru. Daňový subjekt H. L. s.r.o. nepredložil zmluvu, ktorou by preukázal dodanie tovaru zakúpeného od spoločnosti N. R.. X s.r.o. spoločnosťou K. Z. T. Kft. Súd nekriticky prevzal závery daňových orgánov získaných v rámci výkonu daňovej kontroly. Orgány činné v trestnom konaní nemôžu pri skúmaní naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty ktoréhokoľvek trestného činu vychádzať mechanicky zo zistení správcu dane. Záver súdu je preto nedôvodný a nezodpovedá konkrétnym vyjadreniam obsiahnutým vo výpovediach svedkov P., C., H., D., T., či V.. Postup, kedy došlo k osvojeniu si záveru z protokolu o daňovej kontrole súdom nie je zákonný a zistenia v daňovej kontrole nemôžu v plnom rozsahu nahradiť rozsah dokazovania. Ani samotná a izolovaná výpoveď svedka P. nemôže postačovať pre zistenie skutkového stavu v rozsahu akom to poňal prvostupňový súd. Zo žiadneho z prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa nachádzajú v spise, a ktoré boli v rozsahu navrhovanom prokurátorom vykonané, nevyplýva záver prijatý súdom prvého stupňa o tom, že by obžalovaný N. požiadal obžalovaného J. o akúkoľvek modifikáciu prípadne iné zabezpečenie vytvorenia elektronických formulárov SCAS
  3. Jediný záver, ktorý možno učiniť z analýzy prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky je ten, že obžalovaný J. mal, resp. mohol mať vedomosť o odoslaní odpovede na Daňový úrad Sobrance, čo však nepotvrdzuje konanie obžalovaného N.. Prepisy neuvádzajú žiadnu požiadavku obžalovaného N. vo vzťahu k obžalovanému J. na zabezpečenie vytvorenia elektronických formulárov SCAC 2004 s uvedením nepravdivých údajov. Jediné, čo z prepisov vyplýva je to, že mal obžalovaný J. oznámiť obžalovanému N., že došlo k odoslaniu odpovedí na medzinárodné dožiadanie na Daňový úrad Sobrance v dňoch
  4. januára 2011 a
  5. februára
  6. V telefonáte medzi obžalovaným N. a obžalovaným J. z
  7. januára 2011 o 13:43 hod. obžalovaný J. uviedol, že teraz drží pred sebou formulár. Obžalovaný J. nemohol mať počas telefonátu pred sebou nešpecifikovaný formulár (tieto odoslala česká daňová správa až
  8. februára 2011 a
  9. mája 2011). Upravené odpovede mali byť odoslané
  10. januára 2011 a
  11. februára
  12. Odpovede, ktoré zaslala české daňová správa oddeleniu medzinárodnej administratívnej spolupráce
  13. februára 2011 a
  14. mája 2011 boli zasielané v čase, kedy mali byť

predpokladu uvádzaného v obžalobe doručené na Daňový úrad Sobrance pozmenené odpovede z Českej republiky, k čomu malo dôjsť

  1. januára 2011 a
  2. februára
  3. Svedok P. v žiadnom prípade nemohol byť očitým svedkom toho, ako T. K. niekedy pred dátumom
  4. januára 2011 držal v ruke upravenú verziu dožiadania medzi spoločnosťami N. R.. X s.r.o. a H. L. s.r.o. nebolo čo upravovať, lebo v danom čase neexistovala ,,nevyhovujúca“ odpoveď z Českej republiky. Všetky identifikované rozpory označujú výpoveď svedka P. za nevierohodnú. Svedok nie je schopný uviesť konkrétne okolnosti, ktoré pri svojej osobnej prítomnosti vnímal ani osoby, ktoré sa mali na stretnutí nachádzať. Súd sa žiadnym spôsobom argumentačne nevyrovnal so zásadnými rozpormi vo výpovediach svedka P., pokiaľ ide o skutok uvedený vo výroku napadnutého rozsudku, a z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno vyvodiť ani len úvahu súdu o tom, prečo výpovedi svedka v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vôbec uveril. Zásadné rozpory, ktoré spochybňujú skutok, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku nemôže súd ani opomínať a ani bagatelizovať. Svedok P. jednoznačne uvádzal veľmi konkrétne skutkové okolnosti, ktoré sú v objektívnom rozpore, hraničiacom s ustálenou a nespochybniteľnou nemožnosťou priebehu skutku uvádzaného svedkom. Súd si teda z výpovedí svedka P. selektívne vyabstrahoval časti ním uvádzaných okolností, avšak tento postup nebol súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku primerane a zrozumiteľne vysvetlený. Neexistuje iný svedok, a dokonca ani iný dôkaz, ktorý by preukazoval, že svedok K. mal v rukách upravené dožiadanie v listinnej podobe. V zásade nekriticky súd prevzal závery daňových orgánov a svedkov, ktorých výpovede nie sú spôsobilé umožniť prijatie záveru o tom, že by sa obžalovaný N. spolčil s obžalovanými D. a J.. Rozdelili si úlohy, ktoré u obžalovaného N. spočívali v neoprávnenom uplatnení nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty. Súd v tomto smere nesprávne poňal ako základ pre svoju argumentáciu dôkazy získané v priebehu daňovej kontroly. Daňové konanie a trestné konanie sú zásadne odlišnými typmi konania. Na vyvodenie záveru o tom, že podnikateľská činnosť daňového subjektu je len predstieraná a vykonávaná za účelom dosahovania ziskov z neoprávnene uplatnených nárokov na odpočet dane z pridanej hodnoty nepostačuje vykonané dokazovanie v rozsahu, v akom bolo skutočne na hlavnom pojednávaní vykonané. Problematika, ktorá je predmetom daňovej kontroly nie je určujúcim, ani jediným faktorom pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému N., a nepredstavuje ani zásadný dôkaz o tom, že by došlo v súvislosti s konkrétnymi obchodnými transakciami k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu. Žiadny zo svedkov v rámci uvádzaného rozsahu dokazovania na hlavnom pojednávaní neuvádzal v konkrétnostiach dodanie tovaru v rámci zdaňovacieho obdobia marec 2010 ako fiktívne. V rámci daňovej kontroly len nedošlo k preukázaniu existencie zdaniteľných plnení, nie však už k zisteniu, že k dodaniu zdaniteľného plnenia nedošlo. V prípade daňovej kontroly znáša dôkazné bremeno daňový subjekt, v trestnom konaní je to naopak prokurátor. Z uvedeného dôvodu nie je súdom pertraktovaný protokol z daňovej kontroly dôkazom o tom, že došlo prípadne nedošlo k zdaniteľnému plneniu. Na to, aby bolo možné konštatovať znaky plánovitosti, koordinácie a sofistikovanosti trestnej činnosti je nevyhnutné, aby boli závery súdu podporené dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní. Svedok K. H. sa viacnásobne vyjadril, že informácie, ktorými disponuje má z rozprávania svedka P.. Konkrétne vedomosti o osobe obžalovaného N. svedok zjavne nemal. Uviedol, že sa s ním stretol dvakrát v živote. Svedok E. C. sa pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní
  5. apríla 2022 vyjadril, že nevedel o tom, že Q. N. obchodoval s drevenými podlahami. Ak súd v odôvodnení (str. 47) uvádzal, že tento svedok potvrdil svojou výpoveďou organizovanosť karuselových obchodov, nie je zrejmé, akým spôsobom tento svedok mal potvrdiť ich realizáciu. Z výpovede svedka C. žiadnym spôsobom nevyplýva účasť obžalovaného N. na karuselových obchodoch. Z výpovedí svedkov D., T., V., J., A. a Š. nevyplývajú žiadne konkrétne a špecifické okolnosti vo vzťahu ku obchodným transakciám spoločnosti N. R.. X s.r.o. Súd by musel nevyhnutne preukázať vedomosť obžalovaného N. o tom, že jeho ekonomická činnosť nie je realizovaná za účelom zisku, ako aj to, že tovar bol následne dodaný konkrétnym spoločnostiam za účelom jeho opätovného obchodovania v inom reťazci. Takéto dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané neboli. Vo vzťahu k zdaniteľným plneniam spoločnosti N. R.. X s.r.o. možno jednoznačne dôkazne ustáliť len to, že tovar odberateľom v Českej republike dodaný bol. Dokazovanie nemožno

názoru obžalovaného považovať za postačujúce na záver o vine. Dôkazy, ktoré súd nevykonal považuje obžalovaný N. za natoľko podstatné pre rozhodnutie súdu, že ich ignorácia neumožňuje súdu uplatnenie zásady voľného hodnotenia dôkazov. Rýchlosť konania a to najmä vo veciach, v ktorých je trestné stíhanie vedené po dlhší čas nemôže byt' na ujmu kvalite zisteného skutkového stavu. Súd nevykonal dôkaz, ktorý vyžadoval zohľadnenie nepriaznivého stavu svedka (výsluch svedka K. prostredníctvom videokonferencie) ani výsluch svedka mimo územia Slovenskej republiky z dôvodu jeho výkonu trestu (výsluch svedka C. I.). Na základe vyššie uvedených skutočností obžalovaný N. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Daňový úrad Košice, ako poškodený k odvolaniu obžalovaného D. vo svojom vyjadrení z

  1. novembra 2024 uviedol, že dôvody odvolania sú účelové a snažia sa od protiprávnosti konania a trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného odpútať pozornosť. Ku skutkom obžalovaného došlo v dňoch
  2. januára 2011 a
  3. februára
  4. Pred rokom 2012 nedochádzalo k problémom v informačnom systéme tak, ako to tvrdí obžalovaný. V tom čase bol daňový informačný systém RDS stabilne funkčný. K zlúčeniu daňovej a colnej správy do finančnej správy došlo od
  5. januára 2012, od kedy dochádzalo aj k niektorým zmenám dodávateľov informačných systémov finančnej správy. V ďalšom období bol implementovaný aj interný systém VIES a jeho aplikácie, ktoré zabezpečujú elektronickú výmenu informácií v oblasti DPH, tento systém však v daňovej a ani finančnej správe nebol nahrádzaný inými systémami. Existuje vecný dôkaz o tom, že
  6. januára 2011 a aj
  7. februára 2011 boli odpovede/správy z oddelenia CLO na DR SR pre správcu dane v systéme VIES, L3 vytvorené a odoslané z IP adresy počítača, ktorý bol pridelený obžalovanému a rovnako boli naposledy aj menené na počítači obžalovaného. Skutočnosť, že výkazy o prítomnosti obžalovaného na pracovisku nepotvrdzujú jeho prítomnosť
  8. februára 2011, presne v čase jeho protiprávneho konania nie sú dôkazom, ktorý by mohol byt' vyhodnotený ako dôkaz hodnoverne svedčiaci o nevine obžalovaného. V konaní boli zabezpečené aj iné dôkazy dosvedčujúce a potvrdzujúce jeho trestnoprávnu zodpovednosť za predmetné konanie. III. Konanie pred odvolacím súdom K výroku o vine: Na základe odvolaní podaných obžalovanými odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže tieto nezistil,

§ 317ods.

1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaní podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania

§ 371ods.

1 Trestného poriadku. Najvyšší súd stanovil termín verejného zasadnutia, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o podaných odvolaniach na

  1. apríla
  2. Obžalovaní sa verejného zasadnutia nezúčastnili. Požiadali o jeho vykonanie v neprítomnosti. Vzhľadom k tomu, že boli splnené zákonné podmienky na vykonanie verejného zasadnutia, rozhodol najvyšší súd o jeho vykonaní v neprítomnosti obžalovaných a zástupcu poškodeného Daňového úradu Košice, ktorý sa tiež napriek riadne doručenému predvolaniu nedostavil. Na verejnom zasadnutí obhajkyňa obžalovaného Ing. C. D. zotrvala na dôvodoch odvolania a uviedla, že navrhuje obžalovaného oslobodiť spod obžaloby, alternatívne vrátiť vec súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Obhajca obžalovaného Q. N. uviedol, že zotrváva na dôvodoch odvolania, a navrhuje zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť mu vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Prokurátor navrhol odvolania obžalovaných zamietnuť. V prvom rade je potrebné uviesť, že odvolací súd sa už uvedenou vecou zaoberal, keď uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  3. apríla 2024, sp. zn. 2 To 4/2023

§ 321ods.

1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 7. marca 2023, sp. zn. PK-2T/27/2019 a

§ 322ods.

1 Trestného poriadku vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolací súd nariadil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie a opätovne sa vysporiadať s právnou kvalifikáciou konania obžalovaného Ing. C. D. vo vzťahu ku všetkým alternatívam uvedeným v základnej skutkovej podstate trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vo vzťahu k obžalovanému Mgr. K. J. nariadil doplniť dokazovanie oboznámením sa s konaniami, ktoré voči nemu aktuálne prebiehajú. Odvolací súd po vykonaní prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu vyžadovanom v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, pri vykonávaní dôkazov sa nedopustil takých chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku, a dôkazy podstatné pre náležité zistenie skutkového stavu veci, vykonané zákonným spôsobom, hodnotil v intenciách kritérií uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Súd prvého stupňa pritom vytvoril obžalovaným dostatočný procesný rámec pre realizáciu ich práva na obhajobu, ktoré napokon aj obžalovaní, ako z relevantného spisového materiálu vyplýva, v rámci svojej procesnej obrany (a aktivity) spôsobom, ktorý uznali za vhodný, aj využívali. S jednotlivými procesnými aj dôkaznými aspektmi posudzovaného trestného procesu, ktoré v ňom vyvstali, sa súd prvého stupňa primerane vysporiadal a na tieto reagoval. Odvolací súd nezistil porušenie práva na obhajobu obžalovaných zásadným spôsobom, ani také procesné pochybenia, ktoré by mohli odôvodňovať záver o porušení práv obžalovaných na spravodlivý súdny proces, posudzujúc konanie ako celok v intenciách základných zásad trestného konania a v širšom kontexte aj Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa precízne odôvodnil napadnutý rozsudok spôsobom zodpovedajúcim § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Uviedol v ňom, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Neopomenul reagovať ani na spôsob procesnej obrany obžalovaných, ani na argumentáciu obžaloby a na sporné otázky dôkazného (resp. skutkového) charakteru. Vysvetlil aj dôvody, ktoré ho viedli k odsudzujúcemu verdiktu vo vzťahu k obžalovaným, a to v celom rozsahu skutkovo ustálenom v obžalobe. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je

odvolacieho súdu vyčerpávajúce a preto na toto v podrobnostiach odkazuje, bez potreby opakovania v ňom obsiahnutého prehľadu vykonaného dokazovania (zameraného na podstatné skutkové okolnosti), ako aj argumentácie súdu prvého stupňa, ktorú komplexne hodnotí ako vecne správnu. V reakcii na odvolacie námietky obžalovaných je potrebné konštatovať, že tieto svojím obsahom a povahou nevybočujú z rámca nimi nastolenej obrany produkovanej už v prípravnom konaní a ďalej v konaní pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s touto ich obranou veľmi podrobne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. V rámci preskúmavania súdom prvého stupňa zisteného a ustáleného skutkového stavu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa aj v požadovanom rozsahu doplnil dokazovanie v smere naznačenom odvolacím súdom vo vyššie citovanom rozhodnutí.

§ 319Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd zistil, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné. K odvolaniu obžalovaného Ing. C. D.: V prvom rade obžalovaný napádal výpovede svedka JUDr. K. P., ktoré nepovažuje za vierohodné. K tomuto je potrebné uviesť, že na spochybnenie výpovede svedka nepostačuje ničím nepodložený vnútorný pocit obžalovaného, ktorý s výpoveďou svedka nesúhlasí. Svedok je pred svojim výsluchom poučený o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, ako aj o následkoch krivej výpovede (tak ako bol riadne v zmysle zákona poučený svedok aj v tejto trestnej veci). Rovnako nemožno opomenúť, že v súlade s tým, ako svedok vypovedal, boli aj ďalšie svedecké výpovede svedkov, či listinné dôkazy, ktoré vytvorili ucelenú reťaz dôkazov smerujúcu k jedinému záveru spočívajúcemu v uznaní viny obžalovaných. Z výpovede svedka jednoznačne vyplynulo, že v rokoch 2009 - 2011 sa obžalovaní K. J. a Q. N. stretávali, obžalovaný J. pri týchto stretnutiach sľúbil vyriešiť problémy obžalovaného N. s uplatneným nadmerným odpočtom DPH na Daňovom riaditeľstve v Banskej Bystrici prostredníctvom rodinného známeho. Bolo potrebné falšovanie daňových správ v rámci medzinárodných dožiadaní z dôvodu, že do času, kým príslušný daňový úrad nedostal odpoveď, pozastavoval vyplácanie nadmerných odpočtov DPH. Nadmerné odpočty firmy obžalovaného Q. N. pod názvom N. R..X s.r.o. sa pohybovali mesačne vo výške niekoľko 100tisíc Eur, pričom 90% obchodov spoločnosti obžalovaného nemalo reálny komerčný základ. Uvedené potvrdil svedok Š. H., ktorý uviedol, že sa obžalovaný K. J. a C. D. stretávali u T. K.. Falošné obchody potvrdili svedkovia E. C., K. H., ale aj listinné doklady oboznámené súdom prvého stupňa. K námietke obžalovaného o permanentnej dostupnosti jeho kancelárie aj pre iných zamestnancov oddelenia MAS daňového riaditeľstva, pričom títo mali prístupové údaje ku jeho počítaču, ktorou chcel spochybniť jeho konanie, kladené mu za vinu je potrebné uviesť nasledovné. Jednak z dokladov predložených daňovým riaditeľstvom jednoznačne vyplynulo, že došlé odpovede boli menené pod kontom pracovníka Mgr. C. Š. 19. januára 2011 a 4. februára 2011 z IP adresy patriacej obžalovanému Ing. C. D.. Ale najmä skutočnosť, prečo práve pri domovej prehliadke realizovanej u obžalovaného boli nájdené súbory týkajúce sa obchodných spoločností súvisiacich s jemu za vinu kladenou trestnou činnosťou obžalovaný hodnoverne nevysvetlil. Zo spisového materiálu vyplynulo, že aj svedok Mgr. C. Š. bol vo veci niekoľkokrát vypočúvaný, presne popísal ako fungovalo oddelenie daňového riaditeľstva kde pracoval, pričom naposledy bol vypočutý 27. mája 2015. Pri všetkých svojich výsluchoch bol riadne poučený o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať (č.l. 791, 821, 826). K postupu súdu, ktorý

obžalovaného nesprávne prihliadol na výpovede svedka Mgr. Š. spred vznesenia obvinenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, súd prvého stupňa správne uviedol, že: „Obhajoba obžalovaného D. namietala zákonnosť tohto procesného postupu s poukazom na to, že svedok bol vypočutý po vznesení obvinenia Ing. D., Mgr. J. a Q. N. kontradiktórnym spôsobom len

  1. mája
  2. Obhajcovia boli o termíne výsluchu riadne a včas upovedomení a tým bola obvineným prostredníctvom ich obhajcov v trestnom konaní daná primeraná možnosť vypočúvať tohto svedka a klásť mu otázky. Svedok sa v úvode odvolal na svoje predchádzajúce výpovede, pričom obhajoba mala možnosť počas tohto úkonu otázkami potvrdiť, prípadne spochybniť svedkom uvádzané skutočnosti v jeho predchádzajúcich výsluchoch vykonaných v roku 2011 a 2013, po začatí trestného stíhania za skutok právne posúdený ako zločin poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácii

§ 247ods.

1, písm. d), ods. 4, písm. a) Trestného zákona, za ktorý bola podaná obžaloba na všetkých obžalovaných. Trestné stíhanie za tento skutok bolo začaté uznesením vyšetrovateľa PZ, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Stred ČVS: PPZ-18/BPK-S-2011 z

  1. februára
  2. Dôkaz osobným výsluchom tohto svedka na hlavnom pojednávaní už nebolo možné vykonať, pretože svedok zomrel. Výsluch tohto svedka vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku poskytol súdu skutočnosti dôležité pre náležité zistenie skutkového stavu veci a pre posúdenie, či sa skutok, ktorý sa kladie obžalovaným za vinu stal, a či má znaky trestného činu. Zhrnúc skutočnosti uvádzané svedkom Mgr. Š. po zákonnom poučení o povinnosti svedka vypovedať pravdu a nič nezamlčať mali podstatný význam pre rozhodnutie súdu o podanej obžalobe. Preto súd pripustil do rozsahu dokazovania i dôkaz výsluchmi tohto svedka, ktoré boli vykonané pred vznesením obvinenia obžalovaným osobám.“ Vzhľadom k správnosti takejto argumentácie na ňu odvolací súd len odkazuje s tým, že odvolací argument obžalovaného týkajúci sa postupu súdu prvého stupňa ohľadom výpovede svedka Mgr. Š. nepovažoval za správny. Skutočnosť, že obžalovaný mal s uvedeným svedkom nepriateľský vzťah jednak nevyplynula z vykonaného dokazovania, neuviedol ju žiaden svedok, a ani nemohla mať vplyv na zákonnú povinnosť svedka vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o ktorej bol svedok, ako to vyplynulo zo spisového materiálu riadne poučený. K odvolacej námietke obžalovaného, že v čase keď mala byť odoslaná správa z oddelenia MAS daňového riaditeľstva boli v práci prítomní aj iní zamestnanci, je potrebné upriamiť pozornosť na vyššie uvedené správy daňového riaditeľstva, z ktorých jednoznačne vy

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.