1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iné na verejnom zasadnutí konanom
1 písm. d), e), ods. 2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu zo 6. decembra 2022, sp. zn. 7T/2/2021 v časti týkajúcej sa obžalovaných MUDr. G. D., C. L. a G. T.. II:
3 Trestného poriadku Obžalovaných 1. MUDr. G. D., nar. X. K. XXXX v D., trvale bytom R., F. XXXX/XX, 2. C. L., nar. XX.O. XXXX v R., trvale bytom R. XXX okr. R., 3. G. T., nar. X. E. XXXX v R., trvale bytom E. XX, okr. R., uznáva za vinných, ž e MUDr. G. D. 1) spoločne s už právoplatne odsúdeným JUDr. C. D.
L. v bode č. 2) prečin podplácania
1 Trestného zákona v spolupáchateľstve
T. v bode č. 3) prečin podplácania
1 Trestného zákona. za to im ukladá Obžalovanému MUDr. G. D.
1, 3 Trestného zákona peňažný trest 10.000,- eur (desaťtisíc eur).
3 Trestného zákona sa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ukladá obžalovanému náhradný trest odňatia slobody na 10 (desať) mesiacov. Obžalovanému C. L.
2, 3 Trestného zákona peňažný trest 5.000,- eur (päťtisíc eur).
3 Trestného zákona sa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ukladá obžalovanému náhradný trest odňatia slobody na 5 (päť) mesiacov. Obžalovanému G. T.
2, 3 Trestného zákona peňažný trest 3.000,- eur (tritisíc eur).
3 Trestného zákona sa pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ukladá obžalovanému náhradný trest odňatia slobody na 3 (tri) mesiace. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd rozsudkom zo 6. decembra 2022, sp. zn. 7T/2/2021, uznal obžalovaných MUDr. G. D. a JUDr. C. D. za vinných v bode 1) z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku
L. a Ing. G. L. za vinných v bode 2) zo zločinu podplácania
1, ods. 3 Trestného zákona v spolupáchateľstve
T. za vinného v bode 3) z prečinu podplácania
1 Trestného zákona, na skutkovom základe tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Špecializovaný trestný súd uložil obžalovaným MUDr. G. D. a JUDr. C. D.
1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorých výkon im
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 3 roky.
1 Trestného zákona obžalovanému MUDr. G. D. uložil peňažný trest vo výmere 15.000 eur, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu
3 Trestného zákona uložil náhradný trest odňatia slobody na 1 rok.
1 Trestného zákona obžalovanému JUDr. C. D. uložil peňažný trest vo výmere 5.000 eur, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu
3 Trestného zákona uložil náhradný trest odňatia slobody na 6 mesiacov. Obžalovaným C. L. a Ing. G. L.
3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorých výkon im
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona im určil skúšobnú dobu na 3 roky.
1 Trestného zákona obžalovanému C. L. uložil peňažný trest vo výmere 15.000 eur, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu
3 Trestného zákona uložil náhradný trest odňatia slobody na 1 rok.
1 Trestného zákona obžalovanému Ing. G. L. uložil peňažný trest vo výmere 5.000 eur, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu
3 Trestného zákona uložil náhradný trest odňatia slobody na 6 mesiacov. Obžalovanému G. T.
1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, ktorého výkon mu
1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a
1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 3 roky.
1 Trestného zákona sa obžalovanému G. T. uložil peňažný trest vo výmere 3.000 eur, pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu
3 Trestného zákona uložil náhradný trest odňatia slobody na 4 mesiace. Špecializovaný trestný súd
a) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných C. L. a MUDr. G. D. spod obžaloby pre skutok uvedený na tom skutkovom základe, že 6) na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku číslo 2005-OPZI-312-PO-0125, na projekt „Rekonštrukcia a zabezpečenie energetickej efektívnosti tepelného hospodárstva NsP Sv. Jakuba, n. o. Bardejov“, (ďalej len „Projekt“), ktorú dňa 11. decembra 2006 podpísal ako štatutárny zástupca NsP Bardejov MUDr. G. D., čerpal ako konečný prijímateľ NsP Bardejov, finančné prostriedky poskytnuté zo štrukturálnych fondov Európskeho spoločenstva vo výške 55.012.803,20 Sk (1.826.090,50 eura), a zo zdrojov spolufinancovania zo štátneho rozpočtu vo výške 13.753.200,82 Sk (456.522,63 eura), ktoré poskytlo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR ako Riadiaci orgán pre Operačný program Základná infraštruktúra, pričom na ich čerpanie predložil MUDr. G. D., ako štatutár NsP Bardejov, neúplné a nesprávne výkazy, po tom čo ich takto vystavil C. L., ako konateľ spoločnosti R., ktorá realizovala Projekt, a to tým že vyfakturoval práce a použitý materiál v rozpore so schváleným rozpočtom projektu, a časť týchto prostriedkov vo výške najmenej 9.775.954,68 Sk (324.502,25 eura) použili vedome na iný účel ako boli pôvodne určené, nakoľko dospel k záveru, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.
3 Trestného poriadku Špecializovaný trestný súd poškodeného Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky (predtým Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky) s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Špecializovaný trestný súd
konštatovania súdu mal tieto finančné prostriedky prevziať pre seba a pre JUDr. D. s tým, že z pozície ich postavenia zabezpečili pre túto spoločnosť subdodávku, pričom
obžalovaného z rozsudku nie je zrejmé, kto bol dodávateľom stavebných zákaziek pre nemocnicu, pokiaľ mal súd na mysli, že išlo o subdodávku pre spoločnosť R., v rámci Projektu tepelného hospodárstva, tak obžalovaný poukázal na to, že dodávateľ stavebných prác uspel ako víťaz verejného obstarávania a vyberal si subdodávateľov autonómne bez toho, aby zo svojej pozície do tohto výberu zasahoval. Poznamenal, že nakoniec ani súd nepoukazuje na dôkazy, ktorými by bolo preukázané, že ovplyvňoval verejné obstarávanie. Na doplnenie uviedol, že pokiaľ sa jedná o akciu Projekt tepelného hospodárstva, táto bola ukončená v jesenných mesiacoch 2008, a v čase odovzdania peňažného plnenia bola ukončená a odovzdaná. Taktiež z dôkazov získaných v prípravnom konaní a na hlavných pojednávaniach
obžalovaného nevyplynulo, aby zástupcom spoločnosti A..K..E.. sľúbil a neskôr aj zabezpečil subdodávku stavebných zákaziek a služieb. K samotnému stretnutiu 12. januára 2009 s obžalovaným T. v priestoroch budovy riaditeľstva nemocnice
obžalovaného nedošlo. Pokračoval, že celé stretnutie a odovzdanie úplatku je preukazovaného úradným záznamom operatívneho pracovníka polície, z ktorého vyplýva, že v označený deň vošiel obžalovaný T. do kancelárie č. XX označenej ako kancelária riaditeľa. Len na ozrejmenie obžalovaný uviedol, že kancelária č. XX je kanceláriou sekretariátu, nie riaditeľa, lebo táto sa nachádza ako samostatná vždy uzatvorená miestnosť vedľa sekretariátu. Zo záznamu polície
neho vôbec nevyplýva, aby obžalovaný T. vošiel do kancelárie riaditeľa.
záznamu obžalovaný T. z budovy nemocnice odišiel o 15.35 hod., teda neodišiel v tomto čase z kancelárie riaditeľa, ale z budovy riaditeľstva nemocnice, v ktorej sa nachádzajú všetky administratívne úseky nemocnice (personálny, ekonomický aj technický) a nie je
obžalovaného vylúčené, že niektorý z nich aj navštívil. Pokiaľ súd nepriamo naznačuje, že úplatok - peniaze mali byť v čiernej aktovke, obžalovaný uviedol, že nevie s akou aktovkou prišiel do nemocnice obžalovaný T., obžalovaný skutočne v tej dobe, pred tým a aj v súčasnosti používa čiernu pracovnú aktovku. Ďalej obžalovaný uviedol, že už v prípravnom konaní navrhoval vykonať dôkaz výsluchom pracovníčky sekretariátu, či k jeho stretnutiu v inkriminovanej dobe s obžalovaným T. došlo. Išlo by
neho o jednoduchý úkon jasne preukazujúci tvrdenú skutočnosť, avšak takýto návrh bol ignorovaný a v priebehu celého konania sa nevykonal. Z uvedeného je
obžalovaného zrejmé, že pre konštatovanie preukázania skutku chýbajú akékoľvek dôkazy o ním vybavení subdodávky pre spoločnosť A..K..E.. v rámci Projektu tepelného hospodárstva a pre odovzdanie peňažného plnenia, čo považuje za podstatnú náležitosť skutkovej podstaty trestného činu prijímania úplatku a až po preukázaní takéhoto konania (subjektívna stránka trestného činu) možno konštatovať spáchanie skutku v bode 1 písm. a) a rozsudku. Keďže ním popísané dôkazy absentujú, súd
neho oprel svoje tvrdenia a úvahy o nepriame dôkazy v prevažnej miere o záznamy z telefonických odposluchov. Je
obžalovaného pravdou, že vzhľadom na uplynutie pomerne dlhej doby od skutku nevedel vysvetliť obsah niektorých telefonických hovorov, čo však vzhľadom na dĺžku doby vyšetrovania nemožno vytýkať. To, na čo si pamätal, vypovedal pred vyšetrovateľom aj pred sudcom. Telefonické hovory s obžalovaným T. sa
obžalovaného zásadne týkali úhrad nemocnice spoločnosti A..K..E.. pri realizácii Projektu tepelného hospodárstva alebo iných projektov, ktoré spoločnosť A..K..E.. realizovala na základe priamych dodávateľských zmlúv pre nemocnicu mimo uvedeného Projektu. Pokračoval, že obžalovaný T. ho upozorňoval, že pokiaľ spoločnosti A..K..E.. nebude v lehotách platiť dodávky prác svojim dodávateľom je ohrozené ukončenie jej prác v nemocnici, a keďže tieto súviseli stále s tepelným hospodárstvom vznikalo riziko obmedzenia dodávok tepla pre objekt nemocnice, čo vzhľadom na verejnoprospešný charakter činnosti nemocnice nemohli pripustiť. Pokiaľ obžalovaný súdu niektoré telefonické hovory objasňoval nedostatočne, mohol sudca obsah týchto hovorov konfrontovať aj s obžalovaným T., čo sa v priebehu hlavných pojednávaní neudialo. Nie je
obžalovaného vylúčené, že pamäťová stopa obžalovaného T. k odposluchom mohla priniesť také skutočnosti, ktoré by obsah telefonických hovorov bližšie objasnili. V ďalšej časti obžalovaný odkázal na svoju záverečnú reč, v ktorej spochybnil aj zákonnosť postupu vyšetrovateľa pri začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre tento skutok. Jeho námietka smerovala k tomu, že k skutku označenom v rozsudku pod č. 1) a) nebolo začaté trestného stíhanie
Trestného poriadku, ale len vznesené obvinenie
1 Trestného poriadku. K vzneseniu obvinenia pre tento skutok došlo 11. novembra 2009, avšak
obžalovaného v súdnom spise sa nenachádza uznesenie o začatí trestného stíhania pre tento skutok. Poznamenal, že ak Trestný poriadok ustanovuje pre začatie prípravného konania dvojkrokovosť, teda jeho začatie a následné vznesenie obvinenia alebo jednokrokovosť, teda jedným uznesením začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, v tomto prípade nebola
neho splnená zákonnosť postupu vyšetrovateľa v súlade s Trestným poriadkom. Na túto jeho procesnú námietku súd v rozsudku nereagoval, napriek tomu, že ju považuje za dôležitú pri posudzovaní zákonnosti konania a následného rozhodovania súdom. V súvislosti so skutkom č. 1) písm. b) rozsudku obžalovaný popieral to, čo sa konštatuje v rozsudku, že si dal sľúbiť od začiatku roku 2007 najmenej do 11. novembra 2009 plnenia majetkovej povahy vo forme dodávok stavebných prác, materiálov a služieb od C. L. a Ing. G. L., konateľov spoločnosti R. s.r.o. S C. L. sa obžalovaný poznal už pred označeným obdobím, pretože spoločnosť R. dodávala stavebné práce NsP Bardejov dlhodobo. Dodal, že s Ing. G. L. sa poznal len z videnia, on sa v podstate osobne nezúčastňoval aktívne pri týchto dodávkach. Obžalovaný pokračoval, že celú činnosť týkajúcu sa verejného obstarávania na Projekte tepelného hospodárstva zabezpečovala pre nemocnicu špecializovaná organizácia na verejné obstarávanie E.. Do jej činnosti vedenie nemocnice nezasahovalo, a taktiež nezasahovalo do rozhodovania spoločnosti R., pri výbere subdodávateľov pre Projekt. Poznamenal, že v súdnom spise nie je dôkaz preukazujúci dohodu medzi obžalovaným, JUDr. D. a zástupcami spoločnosti R. preukazujúci vzájomnú dohodu o zabezpečení realizácie stavebných zákaziek a služieb a ako protihodnotu za to dodávky stavebných prác, materiálov a služieb na nehnuteľnostiach patriacich do jeho vlastníctva. Obžalovaný v priebehu prípravného konania a hlavných pojednávaní sa snažil vysvetliť jeho vzťah k nehnuteľnostiam uvádzaných v rozsudku, na ktorých sa stavebne podieľala spoločnosť R.. Z označených nehnuteľností vlastnil len byt č. 5 na ulici Ť. č. XX, R.. K ostatným predmetným nehnuteľnostiam nemal žiaden vlastnícky ani užívateľský vzťah. Pokiaľ súd v rozsudku uvádza, že disponoval aj chatou Č. nachádzajúcou sa v k. ú. F. M., majiteľom, ktorej bolo spoločnosť E. V. s. r. o., nie je pre obžalovaného zrozumiteľné, čo súd pod slovom disponoval myslel. Dodal, že náš právny poriadok takýto pojem vlastníctva alebo užívania nehnuteľnosti nepozná a súd bližšie nešpecifikoval, ako je potrebné výraz disponoval vnímať. Obžalovaný pokračoval, že v čase rekonštrukcie chaty Č. ju opakovane navštívil, pretože obžalovaný JUDr. D. ho požiadal o pomoc s jej zariaďovaním. Vychádzal z toho, že v tej dobe sa aj jeho družka MUDr. Š. venovala lyžovaniu a mali potrebné vedomosti ako sú zariadené obdobné chaty v lyžiarskych strediskách; dodal, že spolu s družkou nevylučovali ani možnosť v budúcnosti niektorú časť chaty Č. odkúpiť, alebo ju získať do nájmu. Z toho dôvodu potom vznikla komunikácia medzi obžalovaným, JUDr. D. a obžalovaným C.. L. týkajúca sa nákupu, inštalácie, rozmiestňovania zariaďovacích prvkov v chate. O spôsobe inštalácie obžalovaného informovali osobne, písomne alebo elektronicky. To však
neho neznamenalo, že nejakú časť chaty zariaďoval ako svoju, pretože ona vlastnícky patrila iným subjektom. Celá táto komunikácia skončila v marci roku 2009, keď odmietol ponuku obžalovaného JUDr. D. na získanie podielu v spoločnosti vlastniacej chatu. Obžalovaný poukázal na to, že od marca 2009 do 11. novembra 2009 (kedy bolo vznesené obvinenie), teda skoro 9 mesiacov už o chate Č. nekomunikoval so spoluobžalovanými ani inými osobami a počas tejto doby nebol ani pod tlakom trestného stíhania. Jeho vlastnícke, užívateľské ani disponibilné pomery k chate sa nezmenili, neboli žiadne, a teda
neho ťažko ho možno podozrievať z toho, že s chatou disponoval, keď na preukázanie tejto skutočnosti sa v súdnom spise nenachádzajú dôkazy. Rekonštrukčné práce na chate Č. pokračovali aj po marci 2009, k ich ukončeniu sa nevie vyjadriť. Za vinu sa mu kladie, že na nehnuteľnostiach, ktorými disponoval získaval plnenia majetkovej povahy vo forme úplatku vo výške 10 % z fakturácii pre NsP Bardejov. Ak sa v prácach naozaj pokračovalo aj po marci 2009, mali by sa v spise nachádzať dôkazy, minimálne pokrývajúce obdobie do
obžalovaného nastať najskôr v septembri 2009, pretože v „Rekapitulácii“ je zápis z tohto obdobia. To
neho vylučuje, aby on obsah „Rekapitulácie“ poznal už v skoršom období, ako to tvrdí prokuratúra a súd. Všetky práce, ktoré obžalovanému realizovala spoločnosť R. v jeho byte č. 5, riadne uhradil. Rozsah prác vykonaných spoločnosťou R. v jeho byte č. 5 je
neho v príkrom rozpore s tvrdením súdu, že prevzal peňažné a majetkové plnenia vo výške najmenej 124.673,43 eura (3.755.912 Sk). Je
obžalovaného nelogické, aby získal neoprávnene peňažné a majetkové plnenie k nehnuteľnostiam, ktoré nevlastnil v čase skutku ani neskôr. Argumentoval, že vlastnícke práva k predmetným nehnuteľnostiam sú preukázané listami vlastníctva, na ktorých v žiadnom období nefiguruje ako vlastník okrem bytu č. 5; v súdnom spise sa nenachádzajú ani iné dôkazy dokazujúce jeho akýkoľvek vzťah (vlastnícky, užívací, disponibilný) k predmetným nehnuteľnostiam. Na preukázanie skutkového stavu používa sudca analýzu vyšetrovateľa, ktorú prokurátor prebral do obžaloby. Vyšetrovateľ porovnávaním zaistených listinných dôkazov a na to nadväzujúcimi matematickými úkonmi preukazuje, že so zástupcami spoločnosti R. dohodol úplatok vo výške 10 % z prijatých faktúr do NsP Bardejov.
obžalovaného pokiaľ výsledok matematických úkonov vyšetrovateľovi neprinášal správny výsledok, riešil to slovnými spojeniami „ide pravdepodobne o omyl, pravdepodobne práce, vykonané pre, vypočítané z č. k. 21, avšak zrejme s chybou, v pôvodnom výpočte je o jedno 0 na viac“. Prokurátor a aj sudca
obžalovaného nekriticky prijali analýzu vyšetrovateľa ako dôkaz, čo je v rozpore s rozsahom dôkazov, ktoré možno použiť v trestnom konaní. Aj pri skutku označenom č. 1) b) rozsudku nebolo
neho preukázané naplnenie subjektívnej stránky konania obžalovaných. Zopakoval, že neexistuje
neho dôkaz o dohode obžalovaných na výšku úplatku 10 % a chýba akýkoľvek dôkaz, že vôbec k takejto dohode došlo. V záverečnej časti obžalovaný uviedol, že súd v rozsudku konštatuje, že v konaní nie vinnou obvinených, ale zo strany orgánov prípravného konania vznikli extrémne prieťahy. Súd pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu 6 rokov. Doba konania štátnych orgánov v tejto veci viac ako dvojnásobne presiahla akceptovateľnú dĺžku konania.
čl. 6 ods. 1 tzv. štrasburského Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na spravodlivý a zároveň včasný proces) a testu proporcionality
obžalovaného jednoznačne došlo k porušeniu práv obvinených. Dodal, že sa doposiaľ nedopustil žiadnej trestnej činnosti; nebol v iných veciach trestne stíhaný ani odsúdený. Ako verejne známa osoba sa snažil stále dodržiavať zákon a mal za to, že celá vec mala v podstate slúžiť pre politické účely. Medializácia veci mala
neho negatívny vplyv nielen na jeho osobný život, ale aj na znevýhodnenie politickej strany, ktorej bol členom (ako ja ďalší obžalovaní a svedkovia) v regióne. Extrémne dlhý čas konania, ktorý v ňom vyvolával traumatizujúcu neistotu z budúcnosti dovoľuje zastavenie neúmerne dlho trvajúceho trestného stíhania. Ťažko
neho hovoriť po uplynutí takej dlhej doby o náprave páchateľa alebo jeho prevýchove. Svojim životom preukázal, že nie je osobou páchajúcou trestnú činnosť, ale naopak prácou prispieva k rozvoju spoločnosti. Preto sa obžalovaný domnieval, že aj túto skutočnosť mal súd zohľadniť a neukladať mu trest, ale konanie zastaviť ako neúmerne dlho trvajúce. Na základe uvedených dôvodov sa obžalovaný MUDr. G. D. domnieval, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o vine a treste rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu alebo tento nesprávne vyhodnotil. Z toho dôvodu obžalovaný navrhol, pokiaľ odvolací súd nekonštatuje dôvod na zastavenie konania, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie a rozhodnutie. V písomných dôvodoch odvolania (č. l. 6214 - 6220) obžalovaný C. L. poukázal na to, že zo spáchania skutku č. 2 sa necíti byť vinným. Pokiaľ obžalovaný správne porozumel rozsudku, aj keď sa to v ňom neuvádza suma 2.563.433,50 eura (77.226.00 Sk) sa tento skutok týka platby za Projekt tepelného hospodárstva, ktorý pre nemocnicu realizovala spoločnosť R. v rokoch 2007 a 2008. Na základe výzvy na dodávateľa označeného Projektu sa spoločnosť R. prihlásila do verejnej súťaže, ktorú realizovala agentúra E.. Vzhľadom na najlepšiu cenu v súťaži uspeli, na čo výberová komisia odporúčala nemocnici uzatvoriť s nimi zmluvu o dielo. Poznamenal, že celá táto procedúra podliehala kontrole ministerstva MVaRR SR. Nie je teda pravdou čo sa tvrdí v obžalobe aj v rozsudku, že obžalovaný MUDr. D. a JUDr. D. zabezpečili pre spoločnosť R. realizáciu stavebných zákaziek a služieb v tomto Projekte. Menovaní nerozhodovali o víťazovi verejného obstarávania na Projekt, preto sa s nimi obžalovaný a jeho syn, ako zástupcovia spoločnosti R., nemohli dohodnúť o získaní tejto stavebnej zákazky. Žiadny dôkaz o naplnení takéhoto konania sa v súdnom spise nenachádza a aj v rozsudku je len hmlisto označený „v presne nezistenej dobe, na doposiaľ nezistenom mieste, sľúbili a odovzdávali“. Dodal, že túto skutočnosť presne popisoval svedok O., riaditeľ agentúry E.. Svedok na hlavnom pojednávaní pred súdom okrem uvedených skutočností taktiež upresnil, akým spôsobom bol vypočúvaný a aký nátlak na neho vyvíjali vyšetrovatelia, aby vypovedal
ich požiadaviek. Obžalovaný zopakoval, že s obžalovaným MUDr. D. a JUDr. D. nemal žiadnu dohodu o zabezpečení zákazky Projekt a ani im nesľúbil za získanie tejto zákazky realizáciu stavebných zákaziek a služieb na ich nehnuteľnostiach. Pokračoval, že subdodávateľov na realizáciu Projektu si zabezpečila spoločnosť R. samostatne bez ovplyvňovania inými osobami. Týkalo sa to aj spoločnosti A..K..E.., ktorá pre nich robila v rámci subdodávky tepelné hospodárstva v nemocnici. S touto spoločnosťou spolupracovali aj v minulosti k obojstrannej spokojnosti. Tieto skutočnosti nie sú
obžalovaného v súdnom spise spochybnené žiadnymi dôkazmi.
obžalovaného je pravdou, že spoločnosť R. vykonávala stavebné práce na nehnuteľnostiach v R. na ulici Ť., chate v obci L. a chate v F. M.. Išlo
obžalovaného o riadne dohodnuté výkony prác, ktoré sa fakturovali a uhrádzali priebežne.
dohody s objednávateľmi sa mali práce fakturovať až po ich ukončení a prevzatí a to z toho dôvodu, že niekedy sa vyskytli vady, nedorobky alebo iné nedostatky, ktoré dodatočne odstraňovali. Obžalovaného vlastnícke vzťahy k nehnuteľnostiam nezaujímali, on riešil, aby firma mala dosť zákaziek; vie, že obžalovaný MUDr. D. bol v tej dobe vlastníkom bytu na ulici Ť. v R. a hneď vedľa mala byt MUDr. Š., jeho družka. Tieto byty vzájomne prepájali a realizovali v nich aj ďalšie stavebné práce. Fakturovali ich potom tomu, v koho byte sa práce vykonávali. Chatu v F. M. vlastnila spoločnosť E. V. s. r. o. a práce v nej koordinoval obžalovaný JUDr. D., otec svedka G.. D., ktorý bol spoluvlastníkom označenej spoločnosti. Z komunikácie s obžalovaným JUDr. D. obžalovaný vyrozumel, že požiadal obžalovaného MUDr. D. o pomoc pri zariaďovaní chaty, čo sa aj realizovalo, pretože s obžalovaným MUDr. D. spoločne opakovane vyberali stavebný materiál a zariaďovacie predmety do chaty a v chate aj niekoľkokrát aj osobne bol.
obžalovaného vedomostí sa v chate nevykonávali žiadne práce pre obžalovaného JUDr. D. a MUDr. D., ale stále išlo o práce pre vlastníka chaty, spoločnosť E. V. s. r. o. K vlastníctvu chaty v obci L. sa už teraz nevedel vyjadriť. Jednoznačne však obžalovaný poprel, aby spoločnosť R. realizovala stavebné práce na označených nehnuteľnostiach z dôvodu, že „odrobila“ pre obžalovaného JUDr. D. a MUDr. D. za získanie zákazy Projektu. Rozsudok súdu je
obžalovaného vo veľkej časti dokladovaný dôkazmi zaistenými v kancelárii obžalovaného MUDr. D. najmä s poukazom na písomné poznámky s názvom „Rekapitulácia“. Obžalovaný uviedol, že tieto poznámky vypracoval niekedy koncom septembra alebo v októbri v roku 2009; mali slúžiť pre jeho osobnú potrebu na sprehľadnenie, ktoré stavebné práce realizovali pre firmy, ktoré riadia alebo pre ktoré stavebné práce zabezpečovali. Keďže sa písomné poznámky našli v kancelárii riaditeľa nemocnice, zrejme
obžalovaného ich tam musel zabudnúť po niektorej s pracovných porád zaoberajúcich sa realizáciou Projektu, ktoré sa uskutočňovali týždenne alebo
potreby koordinácie stavebných prác. Pokiaľ sa v obžalobe aj v rozsudku poukazuje na to, že o tejto „Rekapitulácii“ mali vedomosti v priebehu roku 2009 aj iné osoby okrem obžalovaného, toto nie je pravda, pretože posledný zápis v „Rekapitulácii“ je zo septembra 2009. Dodal, že ju vypracoval naraz, nie postupne, nemali o nej vedomosť iné osoby. V súdnom spise sa nachádza Analýza listín nájdených v kancelárii riaditeľa nemocnice, ktorú vypracoval vyšetrovateľ na základe rôznych matematických úkonov so záverom, že úplatky (vo forme dodávok stavebných prác, materiálov a služieb) predstavujú 10 % zo sumy faktúr bez DPH doručených spoločnosťou R. do NsP Bardejov. Obžalovaný spochybnil túto analýzu, pretože matematickými úkonmi sa dá dopracovať k rôznym číslam a k dosiahnutému výsledku priradiť príslušné % ako výšku úplatku. Analýza v podstate ani nie je dôkaz, je to len voľná úvaha vyšetrovateľa, ktorá však musí byť podložená aj dôkazmi. Dôkazy o sľuboch a odovzdávaní a zabezpečení ako to uvádza rozsudok v skutkovej vete
obžalovaného chýbajú, preto ich nahrádza ako dôkaz Analýza. Obžalovaný pokračoval, že prokurátor a aj sudca nekriticky prijali analýzu vyšetrovateľa ako dôkaz, čo je
neho v rozpore s rozsahom dôkazov, ktoré možno použiť v trestnom konaní. Pri skutku označenom č. 2 rozsudku nebolo
obžalovaného preukázané naplnenie subjektívnej stránky jeho konania. Neexistuje
neho dôkaz o dohode obžalovaných na výške úplatku 10 % a chýba akýkoľvek dôkaz, že vôbec k takejto dohode došlo. V záverečnej časti obžalovaný uviedol, že súd v rozsudku konštatuje, že v konaní nie vinnou obvinených, ale zo strany orgánov prípravného konania vznikli extrémne prieťahy. Súd pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu 6 rokov. Doba konania štátnych orgánov v tejto veci viac ako dvojnásobne presiahla akceptovateľnú dĺžku konania.
čl. 6 ods. 1 tzv. štrasburského Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na spravodlivý a zároveň včasný proces) a testu proporcionality
obžalovaného jednoznačne došlo k porušeniu práv obvinených. Dodal, že sa doposiaľ nedopustil žiadnej trestnej činnosti; nebol v iných veciach trestne stíhaný ani odsúdený. Ako verejne známa osoba sa snažil stále dodržiavať zákon a mal za to, že celá vec mala v podstate slúžiť pre politické účely. Medializácia veci mala
neho negatívny vplyv nielen na jeho osobný život, ale aj na znevýhodnenie politickej strany, ktorej bol sympatizantom (ako aj ďalší obžalovaní a svedkovia) v regióne. Extrémne dlhý čas konania, ktorý v ňom vyvolával traumatizujúcu neistotu z budúcnosti dovoľuje zastavenie neúmerne dlho trvajúceho trestného stíhania. Ťažko
neho hovoriť po uplynutí takej dlhej doby o náprave páchateľa alebo jeho prevýchove. Svojim životom preukázal, že nie je osobou páchajúcou trestnú činnosť, ale naopak prácou prispieva k rozvoju spoločnosti. Preto sa obžalovaný domnieval, že aj túto skutočnosť mal súd zohľadniť a neukladať mu trest, ale konanie zastaviť ako neúmerne dlho trvajúce. Na základe uvedených dôvodov sa obžalovaný C. L. domnieval, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o vine a treste rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu alebo tento nesprávne vyhodnotil. Z toho dôvodu obžalovaný navrhol, pokiaľ odvolací súd nekonštatuje dôvod na zastavenie konania, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení podaného odvolania (č. l. 6234 - 6238) obžalovaný G. T. uviedol, že zo spáchania skutku č. 3 sa necíti byť vinným. Popísaný skutok je založený na tvrdení, že MUDr. D. a JUDr. D. zabezpečili zo svojej pozície predstaviteľov NsP Bardejov pre spoločnosť A..K..E.. subdodávku pre spoločnosť R., ktorá realizovala stavebné zákazky a služby v nemocnici najmenej v objeme 672.409.21 eur. Už toto základné tvrdenie nemá
obžalovaného oporu v objektívnej skutočnosti ani v dôkaznej situácii. Pokračoval, že A..K..E.. ako subdodávateľa si vybrala spoločnosť R., úspešný výherca verejného obstarávania na Projekt tepelného hospodárstva. Subdodávateľa nevyberala nemocnica, ale priamo R. v zastúpení svojimi konateľmi, jedným z nich bol C. L., ktorý obžalovaného oslovil, či budú realizovať časť Projektu týkajúcu sa tepelného hospodárstva a čiastočne aj stavebných prác. Cena subdodávky pre R. v rámci Projektu predstavovala podstatne nižšiu sumu ako 672.409,21 eura. Zopakoval, že žiadnym dôkazom v trestnom spise nie je preukázaná dohoda medzi MUDr. D., JUDr. D. a A..K..E.. o zabezpečení subdodávky. Nemožno
neho hovoriť ani o výške úplatku 10 % z hodnoty ceny subdodávky, pretože táto mala úplne inú výšku. Dodal, že všetky dôkazy potvrdzujúce jeho tvrdenia predložili polícii a nachádzajú sa v súdnom spise. Obžalovaný uviedol, že od počiatku vyšetrovania sa bránil, že
obžalovaného volili aj v iných prípadoch pokiaľ dodávatelia práce pre A..K..E.. naliehali na urýchlené vyplatenie svojich pohľadávok. Obžalovaný dodal, že doklady o takýchto výberoch predkladal polícii a súdu, všetky doklady boli riadne zaúčtované v účtovníctve A..K..E.., nič sa nerobilo dodatočne. Obžalovaný poukázal taktiež na to, že telefonáty medzi spoluobžalovanými sú účelovo povyberané, aby potvrdzovali skutočnosti, tak ako ich potrebovala polícia. Telefonická komunikácia bola oveľa obsiahlejšia a vysvetľovala dôvody komunikácie. Ako príklad obžalovaný uviedol telefonickú komunikáciu medzi ním a MUDr. D. z
obžalovaného tu o subdodávateľské vzťahy. Pokračoval, že tieto dodávky prác sú zrejmé z dokladov v súdnom spise a nikto nespochybňoval ich zákonnosť ani nepoukazoval na podplácanie.
názoru obžalovaného keby polícia, prokuratúra a súd dôsledne vyhodnotili výšku peňažných plnení nemocnice pre A..K..E.. za všetky dodávky zistili by, že výška úplatku 10 % vôbec nezodpovedá sume subdodávateľských prác. Obžalovaný taktiež uviedol, že práce vykonávané na nehnuteľnostiach patriacich MUDr. D. a JUDr. D. boli riadne dokladované polícii a aj súdu účtovnými dokladmi. Z uvedeného je
neho zrejmé, že pre konštatovanie preukázania skutku chýbajú akékoľvek dôkazy o vybavení subdodávky pre spoločnosť A..K..E.. v rámci Projektu tepelného hospodárstva vedením nemocnice a na základe toho odovzdanie peňažného plnenia. Mal za to, že toto je podstatná náležitosť skutkovej podstaty trestného činu podplácania a až po preukázaní takéhoto konania (subjektívna stránka trestného činu) možno konštatovať spáchanie skutku v bode 3 rozsudku. Ďalšia obžalovaného námietka smerovala k tomu, že k skutku označenom v rozsudku pod č. 3 nebolo začaté trestné stíhanie
Trestného poriadku, ale len vznesené obvinenie
1 Trestného poriadku. K vzneseniu obvinenia pre tento skutok došlo 11. novembra 2009, avšak
obžalovaného v súdnom spise sa nenachádza uznesenie o začatí trestného stíhania pre tento skutok. Poznamenal, že ak Trestný poriadok ustanovuje pre začatie prípravného konania dvojkrokovosť, teda jeho začatie a následné vznesenie obvinenia alebo jednokrokovosť, teda jedným uznesením začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, v tomto prípade nebola
neho splnená zákonnosť postupu vyšetrovateľa v súlade s Trestným poriadkom. Na túto jeho procesnú námietku súd v rozsudku nereagoval, napriek tomu, že ju považuje za dôležitú pri posudzovaní zákonnosti konania a následného rozhodovania súdom. Obžalovaný pokračoval, že celú činnosť týkajúcu sa verejného obstarávania na Projekte tepelného hospodárstva zabezpečovala pre nemocnicu špecializovaná organizácia na verejné obstarávanie E., do činnosti ktorej on ani ďalší pracovníci A..K..E.. nezasahovali, a taktiež nezasahovali do rozhodovania spoločnosti R., pri výbere subdodávateľov pre Projekt. Poznamenal, že v súdnom spise nie je dôkaz preukazujúci dohodu medzi obžalovaným, JUDr. D., MUDr. D. a zástupcami spoločnosti R. dokazujúci vzájomnú dohodu o zabezpečení subdodávky pre A..K..E.. pri realizácii stavebných zákaziek a služieb pre nemocnicu. V záverečnej časti obžalovaný uviedol, že súd v rozsudku konštatuje, že v konaní nie vinnou obvinených, ale zo strany orgánov prípravného konania vznikli extrémne prieťahy. Súd pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje dobu 6 rokov. Doba konania štátnych orgánov v tejto veci viac ako dvojnásobne presiahla akceptovateľnú dĺžku konania.
čl. 6 ods. 1 tzv. štrasburského Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na spravodlivý a zároveň včasný proces) a testu proporcionality
obžalovaného jednoznačne došlo k porušeniu práv obvinených. Dodal, že sa doposiaľ nedopustil žiadnej trestnej činnosti; nebol v iných veciach trestne stíhaný ani odsúdený. Ako verejne známa osoba sa snažil stále dodržiavať zákon a mal za to, že celá vec mala v podstate slúžiť pre politické účely. Medializácia veci mala
neho negatívny vplyv nielen na jeho osobný život, ale aj na podnikateľskú činnosť. Extrémne dlhý čas konania, ktorý v ňom vyvolával traumatizujúcu neistotu z budúcnosti dovoľuje zastavenie neúmerne dlho trvajúceho trestného stíhania. Ťažko
neho hovoriť po uplynutí takej dlhej doby o náprave páchateľa alebo jeho prevýchove. Svojim životom preukázal, že nie je osobou páchajúcou trestnú činnosť, ale naopak prácou prispieva k rozvoju spoločnosti. Preto sa obžalovaný domnieval, že aj túto skutočnosť mal súd zohľadniť a neukladať mu trest, ale konanie zastaviť ako neúmerne dlho trvajúce. Na základe uvedených dôvodov sa obžalovaný G. T. domnieval, že prvostupňový súd pri rozhodovaní o vine a treste rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového stavu alebo tento nesprávne vyhodnotil. Z toho dôvodu obžalovaný navrhol, pokiaľ odvolací súd nekonštatuje dôvod na zastavenie konania, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil mu ho na ďalšie konanie a rozhodnutie. Verejné zasadnutie na rozhodnutie o odvolaní vykonal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) v neprítomnosti obžalovaných, z ktorých MUDr. G. D. a C. L. výslovne požiadali o vykonanie verejného zasadnutia v ich neprítomnosti. Obžalovaný G. T. nebol prítomný na verejnom zasadnutí s tým, že požiadal o odročenie verejného zasadnutia z dôvodu hospitalizácie na neurologickom oddelení. Jeho ospravedlnenie najvyšší súd neakceptoval, čo predsedníčka senátu oznámila obhajcovi obžalovaného s tým, že z ospravedlnenia obžalovaného nevyplynulo, žeby účasťou obžalovaného na verejnom zasadnutí došlo k ohrozeniu jeho života či závažnému zhoršeniu jeho zdravotného stavu, ako to vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 2 Trestného poriadku. Najvyšší súd vychádzal aj z obžalovaným predloženej lekárskej správy zo
1 Trestného poriadku a zistil, že odvolania obžalovaných sú dôvodné, aj keď prevažne z iných dôvodov než sami uvádzali, a to predovšetkým s ohľadom na novelu Trestného zákona, vykonanú zákonom č. 40/2024 Z. z. Pri ustaľovaní viny Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Trestného poriadku, a to najmä zásady zákonného procesu (§ 2 ods. 7 Trestného poriadku), práva na obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), náležitého zistenia skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku), voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) ako aj zásady rovnosti strán (kontradiktórnosti) tak, ako je táto obsiahnutá v § 2 ods. 14 Trestného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú. Špecializovaný trestný súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, na základe akých dôkazov dospel k záveru o vine obžalovaných. Najvyšší súd konštatuje, že Špecializovaný trestný súd vyhodnotil vykonané dôkazy súhrne logickým a zároveň aj presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému hodnoteniu z hľadiska pravidiel § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno nič vytknúť. Hodnotenie dôkazov Špecializovaného trestného súdu neodporuje základným princípom logického myslenia. Skutočnosť, že sa obžalovaný nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi Špecializovaného trestného súdu nemôže sama o sebe viesť najvyšší súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených Špecializovaným trestným súdom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/2008, II. ÚS 197/2007, II. ÚS 78/2005, V. ÚS 252/2004). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie otázky, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré ostali sporné, alebo ktoré sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, preskúmavaného v odvolacom konaní. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Čo sa týka odvolacích námietok všetkých obžalovaných, najvyšší súd konštatuje, že tieto sú založené v podstate na tom, že obžalovaní nesúhlasia so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa a s jeho hodnotením vykonaných dôkazov a tiež obžalovaní namietajú nezákonnosť postupu vyšetrovateľa pri začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia s tým, že ku skutku označenom v rozsudku pod č. 1a) nebolo začaté trestné stíhanie
Trestného poriadku, ale len vznesené obvinenie. Žiada sa pripomenúť, že skutok v bode 1) a), ktorý sa kladie za vinu obžalovanému MUDr. G. D., je zrkadlovým skutkom skutku v bode 3), ktorý sa kladie za vinu obžalovanému G. T. a skutok v bode 1) b), ktorý sa kladie za vinu obžalovanému MUDr. G. D., je zrkadlovým skutkom skutku v bode 2), ktorý sa kladie za vinu C. L.. V tomto kontexte potom boli hodnotené aj dôkazy - svedčiace k jednotlivým konaniam obžalovaných. Rovnako tak je potrebné uviesť, že trestné stíhanie aj ďalších spoluobvinených - JUDr. C. D. (vo vzťahu k skutku v bode 1) a Ing. G. L. (vo vzťahu ku skutku v bode 2) boli skončené a spoluobvinení boli právoplatne odsúdení. Obžalovanému MUDr. G. D. sa kládlo za vinu spáchanie trestného činu prijímania úplatku
1 Trestného zákona, pretože v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal a prijal úplatok. Obžalovaným C. L. a G. T. sa kládlo za vinu spáchanie trestného činu podplácania
Trestného zákona, pretože v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo inému poskytli úplatok. Je nesporné, že obžalovaný MUDr. G. D. bol v čase skutku v pozícii riaditeľa Nemocnice s poliklinikou sv. Jakuba v Bardejove. Obžalovaný G. T. bol konateľom spoločnosti A..K..E., ktorá spoločnosť mala záujem na realizácii zákaziek a služieb pre NsP Bardejov. Z dokazovania vyplynulo, že v deň uvedený v obžalobe vybral obžalovaný G. T. sumu 67.000 eur, o čom niet žiadnych pochýb. Pokiaľ ide o skutok 1a) a 3) niet tiež pochybností o stretnutí obžalovaných a uvedené vyplýva zo záznamu sledovania z
3 Trestného poriadku a ktorému nepredchádzalo začatie trestného stíhania
1 až 4 Trestného poriadku, vyvolá aj bez tomu zodpovedajúceho formálne potrebného označenia účinky začatia trestného stíhania v zmysle § 206 ods. 2 Trestného poriadku (obvinenie osoby sa zároveň týka konkrétneho skutku, ktorý zakladá predmet konania). Tým nastanú aj účinky
5 Trestného poriadku. Možno tak sumarizovať, že k začatiu trestného stíhania došlo uznesením zo
Vyplýva to z vyššie uvádzaného bodu IV. citovaného stanoviska, jednotlivé úkony, postupy a rozhodnutia sa posudzujú
svojho obsahu a teda by uznesenie o vznesení obvinenia vyvolalo účinky začatia trestného stíhania napriek tomu, že uzneseniu o vznesení obvinenia nepredchádzalo začatie trestného stíhania
Z materiálneho hľadiska sa totiž vznesenie obvinenia odlišuje od začatia trestného stíhania „vo veci“ tým, že toto vyžaduje okrem podrobnejšieho, resp. konkrétnejšieho popisu skutku (v zmysle zákona má byť skutok popísaný vecne a časopriestorovo nezameniteľne s iným skutkom) tiež aj identifikáciu osoby dôvodné podozrivého páchateľa, a teda - zjednodušene povedané - vždy zároveň musia byť naplnené nižšie obsahové štandardy vyžadované pre začatie trestného stíhania len „vo veci“ (plus pre vznesenie obvinenia sa vyžaduje „niečo naviac“). Z uvedeného dôvodu potom považoval najvyšší súd odvolaciu námietku obžalovaných za nedôvodnú. Zároveň však bolo potrené odvolania obžalovaných uznať za čiastočne dôvodné - a to najmä vo vzťahu k právnej kvalifikácii, vzhľadom na novelu Trestného zákona a právny stav účinný od 6. augusta 2024. Pôvodne boli obžalovaní uznaní za vinných zo zločinu prijímania úplatku
1 Trestného zákona v prípade obžalovaného MUDr. G. D., zo zločinu podplácania
1, ods. 3 Trestného zákona v prípade obžalovaného C. L. a z prečinu podplácania
1 Trestného zákona v prípade G. T.. Novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. účinnou od 6. augusta 2024 bola v prípade trestného činu prijímania úplatku
1 Trestného zákona znížená trestná sadzba z pôvodného rozpätia 3 až 8 rokov na nové rozpätie 1 až 5 rokov, v dôsledku čoho sa trestný činu nepovažuje za zločin, ale „len“ za prečin. Vo vzťahu k trestnému činu podplácania došlo rovnako k zmene, pričom u obžalovaného C. L. a aj u obžalovaného G. T. ide o oboch o prečin podplácania s trestnou sadzbou až na dva roky, keďže pôvodne bol obžalovaný C. L. uznaný vinným zo zločinu
1, ods. 3 Trestného zákona, pri ktorom bola určená trestná sadzba v rozpätí od 5 do 12 rokov. Nakoľko došlo k zmene výšky škody
1 Trestného zákona, nespáchal obžalovaný C. L. (v spolupáchateľstve s už odsúdeným Ing. G. L.) čin vo veľkom rozsahu, ale ide v danom prípade „len“ o škodu väčšiu, ktorá však nie je kvalifikačným znakom a obžalovaný C. L. naplnil znaky „len“ prečinu
1 Trestného zákona. V prípade obžalovaného G. T. bol pôvodne ukladaný trest v rámci trestnej sadzby v rozpätí od 6 mesiacov až 3 roky. S poukazom na ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona preto na posúde
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.