žaloby) prenechanie žalobcovi žalovaným na dočasné užívanie motorového vozidla C.-J. D. s EČV (evidenčným číslom vozidla) L.-XXXFN (ďalej tiež len „predmetné vozidlo”), bolo treba právne posudzovať ako zmluvu o výpožičke najmä
OZ, na základe ktorého požičiavateľ je povinný odovzdať vypožičiavateľovi vec v stave spôsobilom na riadne užívanie, zodpovedá teda za to, že vec odovzdá vypožičiavateľovi v takom stave, že ju možno riadne užívať a táto musí byť už pri odovzdaní v stave zodpovedajúcom zmluvným podmienkam, resp. účelu zmluvy. Za stavu nesplnenia si takýchto povinností požičiavateľom možno jeho zodpovednosť prirovnať k zodpovednosti darcu
Konštatoval (okresný súd), že bolo povinnosťou žalobcu jednoznačne v konaní preukázať, aký právny vzťah medzi ním a žalovaným vznikol a aký bol jeho obsah. K otázke zodpovednosti žalovaného za vznik škody a nemajetkovej ujmy (ktorých náhrady sa žalobca domáhal) žalobcom navrhované dôkazy (na vznik a výšku škody a nemateriálnej ujmy) nevykonal dôvodiac, že žalovanému žiaden právny predpis neukladá povinnosť overovať, či vozidlo malo pozmenené VIN (identifikačné číslo vozidla) a preto nie je možné ani jeho zodpovednosť vyvodiť len zo všeobecnej úpravy prevenčnej povinnosti (§ 415 OZ). Zohľadnil, že motorové vozidlo kúpil žalovaný na Slovensku, toto bolo riadne zaevidované na príslušnom dopravnom inšpektoráte a ako sám poukázal, na internetovej stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v sekcii, týkajúcej sa odcudzených motorových vozidiel, vozidlo prenechané žalobcovi doposiaľ nemá pod jeho VIN a EČV evidovaný záznam o odcudzení. Vozidlo bolo od
1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, že v ustanovení § 420 OZ je upravená všeobecná zodpovednosť fyzickej a právnickej osoby za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený protiprávny úkon a uplatniť ju možno, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu a to: a/ porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), b/ vznik škody ako majetkovej ujmy, c/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a d/ zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil. Vzhľadom k týmto zákonným podmienkam bolo povinnosťou žalobcu v konaní bezpečne preukázať nielen to, že žalovaný porušil právnu povinnosť, ale aj to, že v dôsledku porušenia povinnosti žalobcovi vznikla škoda, ktorá predstavuje majetkovú ujmu a že medzi ňou a protiprávnym úkonom je príčinná súvislosť. Protiprávny úkon a škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku vtedy, ako je preukázané, že ak by protiprávny úkon nebol, ku škode by nedošlo. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval na danú vec ustanovenia § 415 a § 13 OZ, ani
názoru odvolacieho súdu žalovaný neporušil prevenčnú ani žiadnu inú právnu povinnosť a ani nenesie zodpovednosť za vznik škody
ani
Rovnako tak nebolo preukázané, že by zasiahol do práv žalobcu na ochranu osobnosti, preto nemôže niesť zodpovednosť ani za vznik nemateriálnej ujmy. Súd prvej inštancie vzťah medzi stranami sporu správne právne posúdil ako výpožičku s tým, že žalovaný nesie zodpovednosť ako darca, ktorý zodpovedá za škodu vtedy, ak vedel, že vec má vady. V konaní však nebolo preukázané, že žalovaný mal vedomosť o prerazenom VIN motorového vozidla, ani to, kedy k takému zásahu na vozidle došlo. EČV nebolo ani v zozname odcudzených vozidiel, preto žalovaný objektívne nemal pochybnosti o (až) následne zistenom prerazenom VIN. Naopak pochybnosti tu vyvolávala zistená zmena EČV a najmi skutočnosť, kto a kedy a z akého dôvodu toto zmenil (čo však, ako konštatoval aj súd prvej inštancie, nebolo predmetom konania). Z výsluchu žalovaného na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie vyplývalo, že motorové vozidlo kúpil s takým VIN, aké malo aj v technickom preukaze; nemohol teda predpokladať, že VIN je prerazené. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že by išlo o absurdný stav, keby každý vlastník motorového vozidla prioritne mal vychádzať z toho, že je vždy pri poskytnutí vozidla inej osobe nevyhnutné zisťovať pravosť VIN. Navyše žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno tak, ako mu to ukladá § 132 ods. 1 CSP a to z toho dôvodu, že v konaní dostatočným spôsobom nesplnil povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a i povinnosť navrhnúť právne relevantné dôkazy v tomto smere. Aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav a ten zistí najmä prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 CSP). Dôkaznú povinnosť strana sporu plní od začiatku konania, v žalobe, prípadne vo vyjadrení k nej a ďalej v priebehu konania a aj povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky právne relevantné tvrdenia, či už sú uvedené v žalobnom návrhu, vo vyjadrení žalovaného, alebo odznejú až v priebehu konania. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Dôkazná núdza je situácia, v ktorej sa dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu, na ktorej predovšetkým
predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Súd prvej inštancie teda správne konštatoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a ani ním navrhnutý svedok C. G., ktorého súd prvej inštancie vypočul na pojednávaní konanom 22. marca 2019, skutočnosti uvádzané žalobcom nepotvrdil. S ohľadom na záver, že žalovaný neporušil prevenčnú povinnosť a nenesie zodpovednosť za vznik škody a nemateriálnej ujmy, by aj
názoru odvolacieho súdu bolo nadbytočné vykonať dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov a zisťovať, aká škoda a v akej výške žalobcovi vznikla.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.
CSP dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (odsek 1) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (odsek 2). 9.
10. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (tu porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
ustanovenia § 420 CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napríklad I. ÚS 188/06).
názoru odvolacieho súdu bolo nadbytočné vykonať dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov a zisťovať, aká škoda a v akej výške žalobcovi vznikla“. 17. Najvyšší súd konštatuje, že z rozhodnutia odvolacieho súdu v tomto prípade je zrejmé, z akých dôvodov došlo k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nestotožňuje a nesúhlasí s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 18. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je základné právo účastníka na spravodlivý proces plne realizované (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). 19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd ani nemal možnosť inak, než súhlasiť s tým záverom nižších súdov,
ktorého za stavu nepreukázania porušenia žalovaným žiadnej právnej povinnosti a nemožnosti vyvodenia jeho zodpovednosti (či už za škodu alebo nemajetkovú ujmu) výlučne zo všeobecného ustanovenia o prevenčnej povinnosti (t. j. z § 415 OZ) nebola preukázaná existencia jedného zo zákonných predpokladov nástupu zodpovednosti za škodu. Keďže všetky takéto predpoklady musia byť splnené kumulatívne (súčasne), nesplnenie (tu rozumej i nepreukázanie existencie) čo i len jedného z nich záver o zodpovednosti vylučuje a v takejto situácii nemôže byť daná ani potrebnosť vykonávania akéhokoľvek dokazovania zameraného či už na vznik škody (t. j. na existenciu ďalšieho zákonného predpokladu vzniku zodpovednosti, ktorý ale bez preukázaného porušenia právnej povinnosti daný nebude), alebo na jej výšku (vo vzťahu ku ktorej dokazovanie prichádza do úvahy až po preukázaní všetkých predpokladov zodpovednosti, o aké tu ale z dôvodov dostatočne a objektívne zrozumiteľne aj uspokojivo podaných nižšími súdmi nešlo). Len toto bolo pre prípadné ďalšie zaoberanie sa (súdu) požiadavkami zo žaloby rozhodujúcim, odvolací súd a pred ním i súd prvej inštancie si tu povinnosť adresne argumentovať k len podstatným námietkam splnili a preto aj dovolací súd musel dospieť k záveru, že dovolateľ v prejednávanej veci neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva a to dokonca v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. 20. So zreteľom na uvedené a na posudzovanie prípustnosti dovolania opieraného o úpravu z § 420 CSP a jeho dôvodnosti naraz (keďže tu ide takpovediac o spojené nádoby, pri ktorých je dovolanie buď prípustné aj dôvodné - to ak sa existencia vytýkanej tzv. zmätočnostnej vady tvrdí opodstatnene alebo neprípustné i nedôvodné - to ak platí presný opak) preto dovolací súd dovolanie odmietol
c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.